Tridsať rokov ukrajinskej samostatnosti so skráteným mečom

23.08.2021


Tridsať rokov po vyhlásení nezávislosti v auguste 1991 sa Ukrajina nachádza v zložitej situácii. Pozornosť našej a svetovej verejnosti sa niekedy príliš sústreďuje na boje v Donbase a v konečnom dôsledku sa zásadnejšie otázky vytrácajú zo zorného poľa alebo sa doň vôbec nedostanú.

Autor je nezávislý spolupracovník českého Deníka N, politický analytik, komentátor a publicista.
Venuje sa politike, histórii a kultúre krajín strednej a východnej Európy

Ukrajina je objektom geopolitického súperenia. Ale mohla byť subjektom. V deväťdesiatych rokoch 20. storočia totiž teoreticky smerovala do klubu jadrových mocností. Kým rozpad Sovietskeho zväzu vyvolal v Československu a ďalších bývalých sovietskych satelitoch radosť a úľavu, západných štátnikov začali trápiť nové nočné mory. Namiesto jednej jadrovej veľmoci by sa mohli reálne objaviť hneď štyri – okrem Ruska aj Ukrajina, Bielorusko a Kazachstan.

V prípade taktických bômb hrozilo ich použitie v ďalších vojnách v postsovietskom priestore alebo ich presun do rúk teroristov. Západ preto jednoznačne uprednostnil zachovanie Ruska ako jedinej jadrovej mocnosti, ale aj jeho demokratizáciu a prechod na trhový model hospodárstva.

V čase rozpadu ZSSR sa na Ukrajine nachádzali nielen značné zásoby jadrovej munície, ale aj strategické medzikontinentálne rakety a základne strategických bombardérov. Hoci Ukrajina nebola schopná samostatne odpáliť jadrové rakety, pretože nemala prístup k príslušným kódom, nikoho to nemohlo veľmi upokojiť.

Ukrajina bola koniec koncov jedným z centier sovietskeho strategického priemyslu, a preto mala mnoho špičkových odborníkov v tejto oblasti.

V každom prípade po rozpade ZSSR formálne zaujala pozíciu tretej najväčšej jadrovej mocnosti na svete po USA a Rusku. Jej jadrový potenciál (176 medzikontinentálnych rakiet) prevyšoval francúzsky, britský a čínsky arzenál – hoci sa ním nedalo z Kyjeva hýbať.

Obrovský záujem na denuklearizácii Ukrajiny malo, samozrejme, Rusko, ale aj Západ, ktorý dal ukrajinskému vedeniu jasne najavo, že zotrvávanie v štatúte jadrovej veľmoci by viedlo k medzinárodnej izolácii. Ukrajina podmienila denuklearizáciu bezpečnostnými zárukami veľmocí, ale napríklad koncom roka 1993 ju nemecký minister zahraničných vecí Klaus Kinkel nelichotivo označil za „neposlušné dieťa Európy“.

Ukrajinský štát sa definitívne vzdal jadrových zbraní až po dohode s Ruskom a Spojenými štátmi z roku 1994, ku ktorej sa neskôr pripojilo aj Spojené kráľovstvo. Tieto tri krajiny sa zaviazali, že „nikdy nezaútočia na Ukrajinu jadrovými alebo konvenčnými zbraňami ani jej nebudú hroziť agresiou a že bezpodmienečne uznajú a budú rešpektovať politickú nezávislosť, zvrchovanosť a územnú celistvosť Ukrajiny, ako aj nedotknuteľnosť jej existujúcich hraníc, a že nebudú vyvíjať na Ukrajinu hospodársky nátlak“. Medzinárodná záruka sa však v roku 2014 anexiou Krymu Ruskom stala len zdrapom papiera.

Okrem určitej finančnej kompenzácie zo strany USA tak Ukrajina za svoju denuklearizáciu nedostala nič. Nedostatok peňazí ju prinútil ukončiť aj prevádzku strategických bombardérov, ktoré zdedila po sovietskej ére. Napríklad ruská flotila lietadiel Tupolev Tu-160, s ktorými sa ruské letectvo nedávno predviedlo v Sýrii a ktoré sú prezývané „Putinove labute“, bola v roku 1998 rozšírená o niekoľko ukrajinských lietadiel výmenou za odpustenie časti dlhu za ropu a plyn.

Po bitke je každý generál a otázka vlastníctva jadrových zbraní je veľmi pálčivá. Okrem toho sa za pojmom „Ukrajina“ alebo „Ukrajinci“, najmä v 90. rokoch v súvislosti s armádou, zvyčajne skrývala nejaká postsovietska štruktúra vychovaná a vzdelaná v ZSSR, ktorej reakcie bolo ťažké odhadnúť a ktorej mentalita bola vzdialená západným politickým a vojenským štandardom. Rusko, ktorému vtedy Západ dával prednosť, na tom však nebolo o nič lepšie.

Ukrajinské vedenie svojho času zvažovalo možnosť, že by sa Ukrajina vzdala takmer celého svojho jadrového arzenálu s výnimkou niekoľkých hlavíc a niekoľkých nosičov alebo že by si ponechala akési odstrašujúce minimum. Tak či onak, vlastný jadrový arzenál by ju pravdepodobne ochránil pred ruskou agresiou lepšie ako sľuby Západu.

Ukrajina, najmä jej východná časť, bola jednou z bášt sovietskeho priemyslu vrátane zbrojárskeho, kozmického a leteckého. Rozpad Sovietskeho zväzu pochopiteľne zasadil ukrajinským podnikom ťažkú ranu, ale potom sa aspoň niektoré z nich udržali nad vodou vďaka obchodu a spolupráci s Ruskom. Tento proces bol v podstate prerušený súčasným konfliktom.

Ukrajinské spoločnosti neboli veľmi úspešné pri prenikaní na západné trhy, a to z viacerých dôvodov, najmä zastaranosti ich výroby a technológií. Západná pomoc by sa však mala napriek tomu a práve preto zamerať aj na zastavenie trendu nezdravej deindustrializácie ukrajinského hospodárstva, pretože tento proces v konečnom dôsledku oslabuje suverenitu krajiny. Je ťažké považovať za plne suverénny štát ten, ktorý je v najlepšom prípade montážnym závodom, výrobcom potravín a surovín a dodávateľom lacnej pracovnej sily v podobe miliónov gastarbeiterov.

Dotváranie národa
Človek však nežije len z chleba. V prejave 24. augusta 2018 pri príležitosti 27. výročia štátnej nezávislosti bývalý prezident Petro Porošenko označil udelenie autokefality (nezávislosti) Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi za absolútne kľúčovú otázku. Autokefalita podľa neho prekračuje „hranice náboženstva. Má rovnaký význam ako posilňovanie armády, ochrana jazyka, boj za členstvo v Európskej únii a NATO. Predstavuje ďalší strategický míľnik v našom historickom smerovaní. Tvorí dôležitú súčasť našej nezávislosti“.

Porošenko tak postavil ochranu ukrajinského jazyka a rozvoj nezávislej ukrajinskej cirkevnej štruktúry na úroveň členstva v NATO a EÚ. A nie je náhoda, že sa pokúsil, hoci neúspešne, obhájiť svoj prezidentský mandát heslom „Armáda, jazyk, viera“.

V čase vzniku nezávislej Ukrajiny prevládalo používanie ukrajinského jazyka len v západných častiach krajiny. Ako jazyk bežnej komunikácie prevládala ruština. Po tridsiatich rokoch sa tento pomer mení aj vďaka vedomej štátnej politike.

Druhý ukrajinský prezident Leonid Kučma získal hlasy najmä vo východných regiónoch – aj vďaka svojmu sľubu zrovnoprávniť ruštinu s ukrajinčinou. Po získaní prezidentského úradu však pochopil, že ukrajinská štátnosť sa zachová len vtedy, ak bude existovať aj ukrajinská identita odlišná od ruskej, a to v zásade na celom území ukrajinského štátu. Dokonca vydal knihu s názvom Ukrajina nie je Rusko a za hlavnú úlohu po získaní nezávislosti považoval potrebu vytvoriť ukrajinskú identitu.

Možno by bol vhodnejší termín dotvoriť: po všetkých hrôzach dvadsiateho storočia, po vláde sovietskeho rusifikačného nacionalizmu a vzhľadom na výzvy dvadsiateho prvého storočia. A to na území, ktoré sa skladá z mnohých častí s veľmi rozmanitou a často úplne odlišnou históriou.

Legenda o meči vlasti
V roku 1981 bola v Kyjeve za prítomnosti samotného generálneho tajomníka komunistickej strany Leonida Brežneva odhalená mohutná celokovová socha Matky vlasti (Baťkivščyna Maty) vysoká 62 metrov, s podstavcom až 102 metrov. Na porovnanie: Socha slobody v New Yorku je vysoká len 46 metrov a s podstavcom má len 93 metrov.

Kyjevská „Železná lady“, ako ju tiež nazývajú, sa týči na kopci nad Dneprom, na mieste, ktoré pôvodne pripomínalo účasť Ukrajincov vo Veľkej vlasteneckej vojne. Celý pamätník vyjadroval prevládajúcu sovietsku ideológiu a interpretáciu dejín. Po vzniku nezávislej Ukrajiny logicky vyvolal diskusie o tom, čo s ním urobiť, či sochu zbúrať. Zatiaľ stále stojí a múzejný komplex reflektuje zmenené časy tým, že upravil názov tak, aby zahŕňal celú druhú svetovú vojnu od roku 1939. Rovnako výstavy venované vojne v Afganistane alebo súčasným bojom na východe krajiny. Sovietsky znak však stále zostáva na štíte vlasti.

K soche sa viaže pozoruhodná legenda. Postava ženy drží pomerne krátky meč. Šestnásť metrov dlhý a deväť ton vážiaci, ale vzhľadom na proporcie sochy je krátky, skôr ako dlhšia dýka. Údajne preto, aby hrot meča neprevyšoval slávnu zvonicu Kyjevsko-pečerskej lavry, rozsiahleho, pôvodne jaskynného kláštorného komplexu z 11. storočia, s ktorým sú spojené samotné počiatky ukrajinskej histórie a identity.

Legenda sa objavuje v podstate v dvoch verziách. Podľa prvej z nich skrátenie meča vyrokovalo vtedajšie vedenie kláštora alebo ukrajinská vetva ruskej pravoslávnej cirkvi. Na prvý pohľad to pôsobí dosť nepresvedčivo, keďže Brežnev a jeho ukrajinskí podriadení by takejto žiadosti sotva vyhoveli. Druhá verzia preto kladie skrátenie meča do 90. rokov 20. storočia, do obdobia po získaní nezávislosti. Je však ťažké nájsť akúkoľvek zmienku o podobnej operácii. V každom prípade má táto legenda reálny základ v pôvodnom projekte, ktorý predpokladal výšku celého monumentu 108 metrov. Skrátenie však bolo údajne spôsobené jednoduchými fyzikálnymi výpočtami vrátane testovania modelu v aerodynamickom tuneli – dlhší meč by nemusel vydržať silný vietor. Alternatívne vysvetlenie je, že architekti sa sami starali o čisto architektonickú rovnováhu medzi oboma stavbami.

Pravoslávie a identita
Táto legenda je však svojím spôsobom kultová. Odráža boj medzi sovietskou ideológiou a pravoslávnou vierou, jedným zo základov ukrajinskej identity, pričom viera v tomto boji zvíťazila. Ak však zostúpime z výšky sto metrov na zem, obraz sa stane trochu problematickejším. Kyjevsko-pečerská lavra patrí pod Ukrajinskú pravoslávnu cirkev Moskovského patriarchátu. Dlhoročné úsilie o vytvorenie ukrajinských cirkevných štruktúr nezávislých od Moskvy, na ktorom sa výrazne podieľali najmä prezidenti Viktor Juščenko a potom Petro Porošenko, bolo na prelome rokov 2018 a 2019 zavŕšené vytvorením Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny, ktorej konštantínopolský patriarcha Bartolomej udelil autokefalitu v rámci pravoslávneho sveta.

Rozpory v ukrajinskom pravosláví však pretrvávajú, pretože nová cirkev je síce najpopulárnejšia v prieskumoch verejnej mienky, ale z hľadiska počtu farností, chrámov, kláštorov a rehoľníkov a rehoľníčok stále vedie cirkev pod moskovským patriarchátom. Sama je vnútorne rozdelená na niekoľko prúdov, okrem proukrajinského existuje aj proruské krídlo, ktoré vyznáva myšlienku Ukrajiny ako súčasti Svätej Rusi alebo ruského sveta.

V podstate ide o názor, ktorý mnohokrát prezentoval aj ruský prezident Vladimir Putin, že Rusi, Bielorusi a Ukrajinci tvoria v zásade jeden národ a celá táto konštrukcia sa opiera aj o spoločnú náboženskú či cirkevnú tradíciu.

K tomu treba dodať, že samotná Ruská pravoslávna cirkev, ktorej deklarované kanonické územie zahŕňa nielen Ukrajinu, ale aj Bielorusko a Kazachstan, a siaha ďaleko za hranice dnešnej Ruskej federácie, má svoj pôvod v kristianizácii Kyjevskej Rusi kniežaťom Vladimírom na konci 10. storočia.

Časti čitateľom je táto udalosť zrejme známa vďaka básnickej skladbe Karla Havlíčka Borovského Krst svätého Vladimíra, ktorú však Havlíček nedokončil a jej historický motív využil predovšetkým na kritiku aktuálnej rakúskej situácie. Politicko-historický spor o to, či stredoveká Kyjevská Rus znamenala akúsi Praukrajinu alebo skôr Prarus, trvá už dlho, prinajmenšom od 19. storočia, ale jeho intenzita sa v posledných rokoch prirodzene zvýšila.

Samozrejme, prvá verzia je kľúčová pre formovanie ukrajinskej identity a úspešný rozvoj autokefálnej Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny by ju určite mohol podporiť. A hoci konflikt s Ruskom ukrajinskú identitu skôr posilňuje, keďže brutálne torpéduje naratív o Rusoch a Ukrajincoch ako bratských národoch, otázky súvisiace s jazykom, historickým vedomím a náboženstvom by sa nemali podceňovať. Čiastočne sa to deje aj v tomto prípade, pretože situácia na Ukrajine je zložitá a vymyká sa zjednodušeným schémam.

Vladimir Putin nedávno označil Ukrajinu za – v podstate opovrhnutiahodný – produkt komunizmu, pretože v roku 1991 sa stala nezávislou sovietskou republikou v hraniciach, ktoré získala pod vplyvom vnútornej i zahraničnej politiky sovietskeho štátu.

Áno, dnešná Ukrajina odráža dedičstvo zúrivých dejín dvadsiateho storočia, ale rovnako aj dnešné Rusko. Aj ono tápe a snaží sa nájsť svoju identitu. Je však väčšie a sužuje ho postimperiálne myslenie. Aj preto sa snaží udržať Ukrajinu ako orbitu ruského sveta, ktorá sa točí okolo kremeľského slnka.

Pokiaľ sa západné štáty budú zaujímať len o vojenskú stránku rusko-ukrajinského konfliktu, a nie o štruktúru ukrajinskej ekonomiky alebo tamojšie kultúrne, jazykové či náboženské pomery, Rusko môže byť vo svojich snahách aj naďalej úspešné.

Josef Mlejnek jr.

Zdroj:
https://dennikn.sk/2513516/tridsat-rokov-ukrajinskej-samostatnosti-so-skratenym-mecom/?ref=list

Foto:
Socha Matka Vlasť (Baťkivščyna Máty). 
Zdroj: obozrevatel.com

Aktuality

Zobraziť všetky
30.04.2024

2% z Vašich daní

Uchádzame sa o Vašu priazeň... Uveďte naše o.z. do svojho daňového priznania resp. vyhlásenia a my Vás potešíme knižným darom. Notársky centrálny register určených právnických osôb Informácie o určenej právnickej osobe Evidenčné čí…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
24.03.2024

DUCHOVNÉ STRETNUTIE NA TÉMU “LADOMIRSKE MNÍŠSTVO” 

V nedeľu víťazstva pravoslávia sa uskutočnilo s požehnaním Jeho Blaženosti Rastislava arcibiskupa prešovského a metropolitu českých krajín a Slovenska duchovné stretnutie mládeže a veriacich na tému “Ladomirske mníšstvo” v chráme sv. archanjela …
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
24.03.2024

Ako dopadli voľby v Prešovskom kraji

Pellegrini získal v Prešovskom kraji o 35-tisíc hlasov viac hlasov než minule Čaputová V Harabinovom okrese vyhral Korčok. PREŠOV. V minulých prezidentských voľbách dostala v Prešovskom kraji v prvom kole najviac hlasov Zuzana Čaputová, kr…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
23.03.2024

Moskva žiada Berlín, aby uznal blokádu Leningradu za genocídu

Chce aj peniaze Ruská diplomacia žiada Nemecko, aby uznalo 900-dňové obliehanie Leningradu počas druhej svetovej vojny za genocídu. V pondelok ho k tomu vyzvala v diplomatickej nóte, v ktorej zároveň požaduje od Berlína ďalšie odškodnenie pre…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
23.03.2024

Rozhovor. Slovenský venkov nikdy sounáležitost s Čechy necítil

Společný národ byla idea elit, říká historik Jan Rychlík S profesorem Janem Rychlíkem, který právě teď o dějinách Slovenska vydává knihu, o českých četnících na Muráni, o Svaté říši římské, o Masarykově konceptu čechoslovakismu, trochu i o ko…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
22.03.2024

V Prešove rokovali biskupi na 35. plenárnom zasadaní Rady hierarchov

Gréckokatolícki biskupi sa v utorok 19. marca zišli na arcibiskupskom úrade v Prešove na 35. plenárnom zasadaní Rady hierarchov. Zasadanie tohto zákonodarneho zboru sa uskutočnilo po dvoch rokoch, nakoľko po zrieknutí sa úradu prešovského arcibi…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej

Naše obce

Zobraziť galérie

Ujko Vasyľ


Molodyj poručik falatok v nočňi službi popyv, potim tverdo zaspav. Rano ho budyť telefon a v ňim mylyj ženskyj holosok.
-Pan poručik, dobre ranko, chočete sex po telefoňi...?
-Hej, jak by ňet...
-Dobri, perepajam načalnyka ...
Zobraziť viac
Náhľad publikácie

Československý svět v Karpatech

Československý svet v Karpatoch

Čechoslovackyj svit v Karpatach

Reprezentatívna fotopublikácia
Objednať