Týždenník "Novoje vremja" ako prejav rusínskej otázky v rokoch 1940-1944

Týždenník "Novoje vremja" ako prejav rusínskej otázky v rokoch 1940-1944
09.02.2019
Rusínska otázka na Slovensku do konca roku 1940
Mgr. Ján Hlavinka

V dejinách Slovenskej republiky (1939-1945) patrí rusínska otázka medzi špecifické a z hľadiska vývoja aj komplikované problémy. V sledovanom období Rusíni obývali predovšetkým Šarišsko-zemplínsku župu/1 s najväčšou koncentráciou v severovýchodných okresoch Medzilaborce a Vyšný Svidník,/2 kde tvorili viac ako polovicu obyvateľstva, a časť Tatranskej župy./3 V Šarišsko-zemplínskej župe tvorili Rusíni najvýraznejšiu, viac ako 11 percentnú menšinu./4 Politickým centrom Rusínov na Slovensku bol Prešov,/5 v ktorom však žilo len málo rusínskeho obyvateľstva.

Už krátko po Mníchove sa ukázalo, že rusínska inteligencia a z nej pochádzajúca reprezentácia Rusínov žijúcich na Slovensku nie je pripravená na zmeny pomerov, ktoré nastali. Vyhlásenie autonómie Slovenskej krajiny v októbri 1938 a následný vnútropolitický vývoj vzďaľovali lokálnych rusínskych politických predstaviteľov od dovtedajšej praxe - spájania otázky ďalšieho vývoja rusínskeho obyvateľstva na Slovensku s politickým programom a činnosťou strán pôsobiacich na Podkarpatskej Rusi. Na Slovensku sa etablujúci ľudácky režim preukázal málo pochopenia pre politické a národnostné požiadavky tunajších Rusínov.

Aj keď sa politická reprezentácia Rusínov v novembri 1938 rozhodla pracovať smerom k spolužitiu so Slovákmi v rámci vtedajších hraníc autonómnej Slovenskej krajiny,/6 v oblastiach s najväčšou koncentráciou rusínskeho obyvateľstva bola rusínska otázka citlivá. V okolí Medzilaboriec a Vyšného Svidníka sa uskutočnili protislovenské demonštrácie, spisovali sa memoranda./7 Snahy o aktivizáciu rusínskeho obyvateľstva severovýchodného Slovenska letákovými akciami za pripojenie „Prešovskej Rusi" ku autonómnej Podkarpatskej Rusi a za vyhnanie Slovákov z „ruskej zeme" zachytili slovenské úrady ešte v prvých mesiacoch roku 1939./8

Vznik samostatného Slovenského štátu 14. marca 1939 a následné obsadenie územia novovytvorenej Karpatskej Ukrajiny/9 a časti východného Slovenska maďarskou armádou izoláciu Rusínov žijúcich na Slovensku definitívne spečatili. Prejavovala sa absencia politickej strany Rusínov žijúcich na Slovensku, ktorú sa niektorí tunajší predstavitelia inteligencie pokúsili vyriešiť založením Ruskej strany (partie) a Ruskej gardy podľa vzoru Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a Hlinkovej gardy. S prípravami sa začalo v novembri 1939 pod vedením gréckokatolíckeho kňaza a poslanca Snemu Slovenskej republiky Antona Simka a prípravného výboru, ktorého členmi boli Štefan Gojdič, Vasiľ Karaman, Ondrej Ňahaj a Ivan Židovský./10

Tieto aktivity sa však nestretli s pochopením režimu a ustanovujúce valné zhromaždenie Ruskej strany sa po peripetiách s povolením konania a obmedzeniach zo strany ministerstva vnútra v apríli 1940 zmenilo na informačnú poradu, ktorá neviedla k žiadnym výsledkom. V máji 1940 napokon úrady zabavili celú dokumentáciu pripravovanej strany a zatkli člena jej prípravného výboru Vasiľa Karamana./11

V čase, keď sa odohrávali prípravy na založenie Ruskej strany a Ruskej gardy, teda na jeseň roku 1939, sa na Slovensku pod vplyvom bývalých exponentov Podkarpatskej Rusi zaktivizovali predstavitelia ukrajinskej emigrácie žijúcej na Slovensku. Tí pod vedením Vojtecha Geletku, úradníka Slovenskej národnej banky v Bratislave, deklarovali, že rusínske obyvateľstvo východného Slovenska je ukrajinskej národnostnej príslušnosti a je jedným z kmeňov ukrajinského národa. Vďaka ich iniciatíve obnovil svoju činnosť v Prešove ukrajinský kultúrny spolok Prosvita,/12 okolo ktorého sa združovali.

Spomínaní predstavitelia tzv. ukrajinského smeru sa zapojili do politického života na východnom Slovensku odovzdaním memoranda županovi Šarišsko-zemplínskej župy Štefanovi Haššíkovi vo februári 1940. Župan Haššík o tom informoval ministra vnútra F. Ďurčanského a vo svojom liste zo dňa 13. februára 1940 uviedol, že členom delegácie povedal: „Slovenská vláda nevie, s kým má vlastne za Ukrajincov a či za Rusínov vyjednávať. Sú tu rôzne skupiny, ktoré majú protichodné ideologistické záujmy a ktoré sa na smrť nenávidia a vzájomne prenasledujú." /3

Aktivizáciou ukrajinského krídla sa rusínska otázka stávala pre oficiálne miesta neprehľadnou a na jar 1940 bolo zrejmé, že vláda nemala vyjasnené mnohé otázky týkajúce sa samotnej podstaty problému - identity obyvateľstva. Svedčí o tom aj obežník Ústredne štátnej bezpečnosti, rozposlaný viacerým okresným náčelníkom v Sarissko--zemplínskej a Tatranskej župe, policajnému riaditeľovi v Prešove a prednostom Štátnych policajných úradov v Kežmarku a Michalovciach zo 4. apríla 1940, v ktorom bola v plnom znení uvedená pro-ukrajinsky ladená správa o politických a národnostných pomeroch na východnom Slovensku. Podľa správy malo rusínske obyvateľstvo hovoriť „jedným z ukrajinských dialektov tzv. nárečím lemkovským" a inteligencia sa mala hlásiť k ukrajinskému a veľkoruskému smeru. Veľkoruský smer sa mal deliť na mad'arónov, ktorí mali svoje mad'arónstvo umelo zakrývať rusofilstvom, a skutočných rusofilov, ktorí sa orientovali na Moskvu „bez ohľadu na to, akej barvy by bola". /14

Prednosta ÚŠB Jozef Mišík sa rozhodol poskytnúť túto správu všetkým adresátom so žiadosťou, aby sa vyjadrili k jej obsahu a odpovedali na každý jej odstavec./15 Považujem za potrebné poznamenať, že rusínska otázka nebola celoslovenským problémom, ale mala výrazne regionálny charakter. Jej „riešením" sa preto zaoberali predovšetkým župan, okresní náčelníci a štátna správa Šarišsko-zemplínskej župy, v ktorej žilo najviac Rusínov./16 Prvý župan Šarišsko-zemplínskej župy, už spomínaný Štefan Haššík, vnímal rusínsku otázku viac ako sociálny problém a k politickým a kultúrnym požiadavkám Rusínov sa staval negatívne. Odmietal požiadavku samostatnej politickej strany Rusínov a bol ochotný povoliť im len vydávanie periodika, a aj to len v tom prípade, že bude vychádzať mimo Prešova, z ktorého chcel rusínsku problematiku vytlačiť./17 Aj preto mal veľmi negatívny postoj ku gréckokatolíckemu biskupstvu v Prešove a k osobe tunajšieho biskupa Pavla Petra Gojdiča. Haššíkovým programom v rusínskej otázke bolo v podstate systematické poslovenčovanie rusínskeho obyvateľstva.

Stav plný rozporov a nejasností v rusínskej otázke pretrvával po celý rok 1940. Na jeseň 1940 sa tento problém veľmi výrazne prejavil pri sčítaní ľudu. Prešovský gréckokatolícky biskup Pavol P. Gojdič vyzval gréckokatolíckych duchovných, aby napriek rozporom a rozdielom nabádali veriacich k jednotnému prihlasovaniu sa za Rusínov. Režim zareagoval represiami voči tým kňazom, ktorí výzvu realizovali a zásahom do výsledkov sčítania ľudu./19

V tom čase už na poste župana Sarišsko-zemplínskej župy pôsobil Andrej Dudáš, ktorý si v podstate osvojil Haššíkov postoj k Rusínom a ich politickej reprezentácii. Rusínskou otázkou sa dlhodobo a podrobne zaoberal (svoje názory na ňu neskôr spracoval v obsiahlej dôvernej správe z roku 1943). Zastával názor, že rusínska otázka je plná nejasností, a to predovšetkým kvôli nekompetentným postojom úradov, ktoré dovolili, aby sa v etnicky slovenskom meste Prešov usídlilo politické vedenie Rusinov. Dudáš sa v podstate neodchýlil od Haššíkovej predstavy o potrebe poslovenčiť Rusinov/20

Vznik týždenníka „Novoje vremja" v Medzilaborciach
Koncom roka 1940 sa iniciatívy v rusínskej otázke chopili niekoľkí aktivisti prevažne z radov učiteľov a študentov združených okolo Spoločnosti Alexandra Duchnoviča, ktorá pôsobila v jednom z hlavných rusínskych stredísk, v Medzilaborciach, vtedy mestečku s približne 2500 obyvateľmi./21 Pokúsili sa o získanie povolenia vydávať rusínsky časopis a vzniesli aj ďalšie politické požiadavky.

Predohrou k iniciatíve mala byť pracovná cesta jedného z členov Spoločnosti A. Duchnoviča a medzilaborského školského inšpektora Imricha Hajtáša do Bratislavy, kde sa mal stretnúť s Dr. Františkom Galanom a informovať ho o pomeroch na východe štátu. Keď I. Hajtáš apeloval na F. Galana v protiukrajinskom duchu a vyslovil aj obavy z nálad, ktoré vyvolávali správy rozširované predstaviteľmi ukrajinského smeru o povolení ukrajinského časopisu, F. Galan vraj povedal, že Rusíni by si mali tiež podať žiadosť o povolenie vydávať časopis.

Výsledkom Hajtášovej cesty do Bratislavy a následnej porady v Medzilaborciach sa stalo memorandum, pod ktoré sa v novembri 1940 podpísali „drobní rusínski pracovnici" Žatkovič, Boňko, Ťahlý, Andrejko, Molčáni a ďalší/23 a ktoré bolo odovzdané ministrovi vnútra Alexandrovi Machoví počas jeho návštevy na východnom Slovensku 1. decembra 1940. Memorandum žiadalo povolenie vydávať rusínsky časopis, zaregistrovanie politickej strany, pomerné zastúpenie Rusínov a Ukrajincov v štátnych službách, vydávanie učebníc i v rusínskom jazyku a účinnú investičnú politiku v regióne východného Slovenska./24

Hoci A. Mach vyhovel len jednej z požiadaviek memoranda, jeho reakcia bola rýchla: Ústredňa štátnej bezpečnosti svojím listom z 9. decembra 1940 tlmočila županovi Andrejovi Dudášovi príkaz ministra A. Mácha povoliť vydávanie : „rusínskych" novín „Novoje Vremja"/25 v súlade s požiadávkami memoranda./26

Minister tiež cez ÚŠB pripomenul županovi Dudášovi nevyhnutnosť poučiť župných cenzorov a redakciu časopisu, že časopis „nesmie vzbudzovať nijakú veľkoruskú politiku a nespomínať ruský národ v zmysle, akoby mohla byť reč o nejakej príslušnosti našich Rusínov k veľkoruskému národu". Župan A. Dudáš a cenzori boli upozornení: „v propagovaní veľkoruského smeru videli by sme komunistickú akciu. Nech si uvedomia (rozumej redakcia - pozn. autora), že hlásať ruský národ a ruskú vieru, to by bolo ako hlásať komunistický národ a komunistickú vieru. Nech zostane pri pomenovaní Rusín a pritom nech vychovávajú ľud k láske k Slovenskému štátu a slovenskému národu."/27

Uvedené upozornenia svedčia o tom, že v Bratislave vládlo isté znepokojenie nad neustálym používaním slova „Rus" v súvislosti s rusínskym obyvateľstvom na Slovensku, ako aj obavy z rusofilskej orientácie predkladateľov memoranda. Tu treba povedať, že používanie termínu „Rus" a „ruský" na označenie rusínskeho obyvateľstva bolo jazykovou záležitosťou a nesúviselo s rusofilstvom. Keďže v tej dobe neexistoval kodifikovaný rusínsky jazyk, rusínska inteligencia, ktorá z pochopiteľných dôvodov odmietala použitie ukrajinčiny ako literárneho jazyka, používala ruštinu upravenú A. Duchnovičom (podľa gramatických pravidiel tzv. Duchnovičovej mluvnice).

Po povolení zo strany MV dostali udalosti okolo vydávania periodika pre Rusínov rýchly spád. Už 10. decembra 1940 podpísal okresný náčelník Peter Starinský v Medzilaborciach výmer, ktorým povolil vydávať „politicko-kultúrny časopis Novoje vremja". Vydavanie bolo povolené vydavateľstvu M. Boňko a co., ktorého vlastníkom bol riaditeľ, učiteľ z Vyšného Svidníka a revízor župnej organizácie HSĽS.

Redigovanie časopisu malo prebiehať v Medzilaborciach a tlač v tlačiarni Svätý Mikuláš v Prešove. Časopis mal vychádzať v náklade 4000 kusov týždenne./28 Ako zodpovedný redaktor časopisu bol schválený Gabriel Mlinarič, učiteľ z Medzilaboriec, a redakcia mala sídliť v Medzilaborciach./29

Za umiestnením sídla redakcie do Medzilaboriec možno vidieť pokračovanie zámeru prvého šarišsko-zemplínskeho župana Š. Haššíka, ktorý si osvojil aj A. Dudáš, vytlačiť centrum Rusínov z Prešova do oblasti najväčšej koncentrácie rusínskeho obyvateľstva, a tým jej marginalizovanie v Prešove.

Prvé číslo „politicko-kultúrneho týždenníka"/30 „Novoje vremja" vyšlo už 14. decembra 1940. Rýchly sled udalostí od návštevy ministra A. Mácha na východnom Slovensku po vydanie prvého čísla týždenníka nasvedčuje, že vydaniu predchádzala dôkladná príprava. Vydanie bolo pripravované za značného utajenia a v úzkom kruhu aktivistov, čo podľa slov jedného zo zakladateľov časopisu I. Hajtáša spôsobilo, že prvé číslo prekvapilo každého./31

Politicko-kultúrny týždenník „Novoje vremja" začal vychádzať v „reči ruskej, prispôsobenej rusínskemu dialektu"/32 a redakcia sa pridŕžala už spomínaných gramatických pravidiel Duchnovičovej mluvnice./33

Župní cenzori však zasiahli razantne už do prvého čísla, keď slovo „Rus" a „ruský" zmenili na „Rusín" a „rusínsky". Imrich Hajtáš sa o tejto úprave vyjadril vo svojej nedatovanej Zpráve o činnosti okolo časopisu „Novoje vremja" (pravdepodobne z jari 1941), ktorú poslal na župný úrad v Prešove takto: „táto terminológia (rozumej „Rusín" a „rusínsky" - pozn. J. H.) je po stránke jazykovej nesprávna a nemožná, lebo analogicky by znelo v slovenčine "slovenský národ"./34 Zodpovedný redaktor Gabriel Mlinarič dokonca hovoril o „spotvorení prvého čísla" cenzormi, ktorých zmeny mali byť úplne proti pravidlám ruského pravopisu./35 Týždenník „Novoje vremja" mal byť periodikom s jednoznačnou úlohou - ovplyvňovať rusínske obyvateľstvo v prorežimnom duchu. V tomto duchu redakcia jasne formulovala už prvé riadky tohto politicko-kultúrneho týždenníka. V titulnom článku, nazvanom tak ako aj celé periodikum „Novoje vremja", teda v preklade „Nová doba", zodpovedný redaktor G. Mlinarič napísal: „Vidiac, že bývalí politickí činitelia nášho ľudu neboli v stave položiť základ zjednotenia nášho rusínskeho ľudu na Slovensku, ľud sa zjednocuje sám a svoje zjednotenie dosvedčuje vydaním prvého čísla novín Novoje vremja. Áno, ľud sa zjednotil podľa odkazu našich predkov, po vyslyšaní prejavov pána ministra A. Mácha a začína nový život v duchu nacionálneho socializmu vyjadreného veľkým vodcom nemeckého národa Adolfom Hitlerom. Náš ľud vystupuje v duchu nacionálneho socializmu ako jedna nedeliteľná skupina a chce sa tak domáhať tých práv, ktoré mu podľa božích i ľudských zákonov patria. "/36

Aktivisti okolo týždenníka „Novoje vremja" ako reprezentanti Rusínov
Rusínska národnostná otázka nebola vznikom týždenníka „Novoje vremja" ani zďaleka zbavená rozporov, problémov a nejasností. Vláda svojím rozhodnutím povoliť vydávanie týždenníka síce prejavila podporu skupine rusínskych aktivistov, ktorí boli prepojení s HSĽS, a týmto mali získať vplyv v rusínskom prostredí, ale to nebránilo ukrajinským nacionalistom organizovaným v Bratislave, aby pokračovali vo svojej činnosti, ba dokonca aj vystupňovali svoje aktivity. Hlavný predstaviteľ tzv. ukrajinského tábora Vojtech Geletka uskutočnil na jar 1941 pracovnú cestu po východnom Slovensku a snažil sa získať nad situáciou kontrolu. Dňa 17. apríla 1941 navštívil v sprievode poslanca A. Simku aj Medzilaborce a usporiadal poradu, na ktorú pozval niektorých miestnych učiteľov, vrátane zodpovedného redaktora týždenníka „Novoje vremja" Gabriela Mlinariča.

V. Geletka sa prítomným predstavil ako poverenec predsedu vlády Vojtecha Tuku pre výber zodpovedných predstaviteľov Rusínov na župný úrad v Prešove, založenie rusínskej strany a riešenie rusínskej otázky všeobecne. Keď vo svojej reči otvoril otázku potreby vydávania iného, ukrajinského časopisu, došlo ku konfliktu a zazneli výhrady voči tvrdeniam o existencii ukrajinského obyvateľstva na východnom Slovensku. Porada rýchlo skončila neúspechom./37 Redakcia a vydavateľstvo týždenníka „Novoje vremja" sa vzápätí telegraficky obrátili na predsedu vlády V. Tuku, ministra vnútra A. Mácha a župana Šarišsko-zemplínskej župy Andreja Dudáša.

V telegrame V. Tukovi uviedli: „Toho týždňa obchádza rusínske kraje dr. Geletka, ktorý odvoláva sa na poverenie Vašej excelencie pripraviť predpráce ku založeniu politickej strany pre rusínsku národnú skupinu. Jeho prítomnosť poburuje náš pospolitý ľud a preto prosíme, aby bolo zamedzené zbytočné rozčuľovanie nášho ľudu a prípadne vyvolávanie sporov po našich kľudných dedinách. Ľud spokojne pracuje a nežiada si, aby bol mu vnútený bratovražedný boj. Na Slovensku o ukrajinskej otázke nemožno hovoriť, lebo mimo emigrácie ukrajinskej nežijú Ukrajinci. V mene nášho veľkého počtu čitateľstva prosíme o zákrok."/38

V. Geletka sa ako poverenec pre riešenie rusínskej otázky predstavil aj predstaviteľom nemeckej národnej skupiny a pokúšal sa využiť ich vplyv na Slovensku. Dňa 24. apríla 1941 navštívil Štátny sekretariát pre záležitosti nemeckej národnej skupiny na Slovensku, kde sa prezentoval ako vrcholný predstaviteľ (Obmann) ukrajinskej kolónie v Bratislave, ktorý zjednotil protichodné prúdy. Povedal, že bol V. Tukom poverený zjednotiť ukrajinské hnutie a slúžiť ako prostredník pre štátnu správu. Prvým krokom medzi vládou a ukrajinskou (zvýraznil J. H.) menšinou malo byť zriadenie referátu pre ukrajinskú menšinu pri župnom úrade v Prešove, kde navrhol dovtedajšieho zástupcu okresného náčelníka v Stropkove, komisára verejnej správy vnútornej Dr. Jackiva./39

Konflikt medzi ukrajinským a rusínskym prúdom, v ktorom iniciatívu prevzal zhora podporovaný redakčný okruh týždenníka „Novoje vremja", sa vyostril počas cesty nemeckého poradcu pre propagandu Dr. Antona Endrosa po východnom Slovensku. Delegácia, v ktorej boli okrem Dr. Antona Endrösa aj nemecký konzul v Prešove Peter von Woinovich/40 a župan Andrej Dudáš, ako aj V. Geletka, dorazila do Medzilaboriec 18. mája 1941. Endrösova cesta sem viedla cez Vyšný Svidník a Ladomirovú, kde sa zastavil v pravoslávnom monastieri Sv. Jova Počajevského, v ktorom bola v tom čase známa tlačiareň. V Medzilaborciach delegáciu očakával dav približne dvetisíc ľudí, ktorý verejne demonštroval otvorený nesúhlas s politikou a tvrdeniami V. Geletku a predstaviteľov ukrajinského smeru.

Redakcia týždenníka „Novoje vremja" na demonštráciu, ktorú považovala za porážku ukrajinského prúdu, reagovala viacerými článkami. Najobsiahlejší z nich mal názov:
„Niekoľko slov o prejavení vôle ľudu dňa 18.V.1941 v Medzilaborciach" a v týždenníku „Novoje vremja" bol publikovaný dňa 31. mája 1941. Popri demonštrácii v Medzilaborciach sa počas Endrösovej návštevy v tomto rusínskom centre odohrala ešte jedna udalosť, ktorá ovplyvnila ďalší vývoj v rusínskej otázke. Na večeri podávanej 18. mája 1941 pri príležitosti návštevy A. Endrösa v baziliánskom monastieri v Medzilaborciach sa jeden z predstaviteľov ukrajinského tábora a blízky spolupracovník Vojtecha Geletku Ivan Roháč dostal do slovnej potýčky s medzilaborským notárom a spravodajským referentom Okresného veliteľstva HG Andrejom Zábredským.

Keď A. Zábredský upozornil Roháča, že na večeri informuje prítomných členov Deutsche Partei o pomeroch na východe štátu proukrajinsky a tendenčné, Roháč reagoval slovami: „Slováci nám slovakizujú ukrajinské dediny, čo my nedovolíme, zakladajú HSĽS a HM v ukrajinských dedinách. Nemci to nerobia" a pokračoval vymenovaním počtu ukrajinských škôl, ktoré Nemci zriadili v Generálnom gubernáte. Keď sa Zábredský proti takejto argumentácii ohradil, Roháč dodal: „Vám Slovákom by nemalo záležať na tomto území. My Veľkú Ukrajinu budeme mať a musíme mať aj toto územie. Na ľude nezáleží, to príde zhora a ten je ukrajinský./41 Na záver svojho krátkeho výstupu ešte skonštatoval, že Slováci nechcú povoliť ukrajinskú stranu a ukrajinské noviny a len kvôli tomu za slovenské peniaze tlačia „Novoje vremja"./42

Andrej Zábredský už 21. mája 1941 o Rohačovom výstupe podrobne a rozhorčene informoval medzilaborského okresného náčelníka Kornela Reinhardta a celá vec sa rýchlo dostala až k ministrovi A. Machoví. Už 24. mája 1941 doručili na župný úrad v Prešove príkaz ministra Mácha vyhostiť Ivana Roháča, ktorý nebol slovenským občanom, z územia Slovenska do jeho domovského štátu./43 Keď sa Roháč vrátil 28. mája z Bratislavy, kam pokračoval s delegáciou Dr. Endrösa, do Prešova, kde býval, zatkli ho a vyhostili na územie Maďarska. V jeho byte urobili domovú prehliadku a zaistili množstvo materiálov, ktoré podrobne analyzovali./44 Minister vnútra A. Mach dal jasne najavo, aký je jeho postoj k ukrajinskému prúdu a kto má jeho podporu. Okrem Rohačovho vyhostenia nariadil aj vyhostenie tých mníchov z baziliánskeho monastiera v Medzilaborciach, ktorí nemali slovenskú štátnu príslušnosť./45

Reakciou na to bolo niekoľko policajných prehliadok baziliánskeho monastiera v Medzilaborciach, o ktorých bolo prostredníctvom popredného predstaviteľa nemeckej národnej skupiny v Prešove a súdneho radcu Dr. Bruna Kölba, ktorý pracoval na nemeckom konzuláte, informované aj nemecké vyslanectvo v Bratislave./46 Nemecké kruhy v priebehu letných mesiacov roku 1941 prehodnotili svoj postoj ku V. Geletkovi a ukrajinskému táboru, a zrejme pod dojmom udalostí znovu analyzovali aj základné fakty o národnostnej otázke na východnom Slovensku. Aj spomínaný súdny radca Dr. Bruno Kölb, ktorý bol považovaný za znalca národnostných pomerov na východe Slovenska, musel vo svojej správe zo septembrovej cesty po východnom Slovensku konštatovať: „Dr. Geletka nie je na východnom Slovensku populárny, pretože pochádza z Haliče, je považovaný za prišelca a zastupuje extrémny ukrajinský smer. Pokiaľ ide o jeho charakter, je síce bezúhonný, chýbajú mu však skúsenosti a pre politika tak potrebná rozhodnosť."/47 Na adresu rusínskej otázky uviedol: „ak aj u rusínskeho národa jestvuje istý kultúrny pocit spolupatričnosti k ukrajinskému národu, je predsa len iný ako u Ukrajincov a pomenovanie „Ukrajinec" pre Rusína je u nich nepopulárne./48

Vojtech Geletka a skupina ním vedených ukrajinských nacionalistov stratili v priebehu roku 1941 akýkoľvek vplyv. Istú úlohu v tom mohla zohrať aj snaha o stabilizáciu pomerov na východnom Slovensku po vypuknutí vojnového konfliktu so Sovietskym zväzom a tvrdý zásah Nemecka proti ukrajinským nacionalistom, ktorí sa pokúsili o vytvorenie samostatného ukrajinského štátu, vyhláseného 30. júna 1941 v Ľvove.

Skupina aktivistov okolo týždenníka „Novoje vremja", ktorého vydavateľom bol župný revízor HSĽS a od novembra 1941 aj poslanec Snemu Slovenskej republiky Michal Boňko, sa postupne dostala do pozície politického vedenia rusínskej menšiny. Keď oblasť obývanú Rusínmi navštívil 6. júla roku 1942 prezident Jozef Tiso, aby v rusínskych centrách - Vyšnom Svidníku a Medzilaborciach - urobil jasné politické vyhlásenie smerom k Rusínom/49 ako reprezentanti rusínskeho obyvateľstva vystupovali poslanci A. Simko a Michal Boňko. Redakčný okruh týždenníka „Novoje vremja" a jednotliví aktivisti zhromaždení okolo redakcie sa pritom snažili z vydávania tohto týždenníka profitovať. Stali sa totiž súčasťou lokálnej politickej elity. Na ilustráciu možno uviesť prípad zodpovedného redaktora týždenníka Gabriela Mlinariča, ktorý bol tiež členom HSĽS a využil svoje postavenie rusínskeho aktivistu v arizácii.

Keď sa jeho manželka, Katarína Mlinaričová, uchádzala o veľkoobchod so zmiešaným tovarom Mojzesa Schönfelda, druhý najväčší podnik svojho druhu v meste i okrese Medzilaborce, v dotazníku tvoriacom súčasť jej arizačnej žiadosti uviedla: „O podnik sa uchádzam preto, lebo mám prax vo vedení účtovníctva, ktorý som nadobudla vypomáhaním svojmu manželovi, vedúcemu už viac rokov družstvo v Medzilaborciach, majúce ročný obrat okolo 1mil. korún. Tiež z dôvodov národnostných chcem, aby aj naša rusínska národnostná skupina bola pri preberaní žid. podnikov zastúpená ako to aj páni poslanci M. Huťka a A. Germuška zdôraznili."/50 V žiadosti K. Mlinaričovej o arizáciu obchodu so zmiešaným tovarom Mojzesa Schónfelda sa počítalo s ponechaním účasti židovského „spoločníka" vo výške 24%. Hospodársky význam arizáciou vytvorenej spoločnosti žiadateľka videla nasledovne: „Zachovanie veľkoobchodu, ktorý po prevzatí Rusínom získa dôveru celej ruslínskej pospolitosti v okrese, zabezpečí zásobovanie obyvateľstva a bude zachovaný aj dôležitý daňový subjekt. Iný uchádzač rus. národnosti by nebol, lebo rusinská pospolitosť ešte sa díva na obchodné podnikanie s nedôverou."/51

Katarína Mlinaričová dostala ako uchádzačka o arizáciu aj potrebné odporúčanie Miestnej organizácie HSĽS v Medzilaborciach, v ktorom sa uvádza: „Miestna organizácia HSĽS v Medzilaborciach týmto potvrdzuje, že pán odbor, učiteľ Gabriel Mlinarič, redaktor časopisu „Novoje vremja", bytom v Medzilaborciach, ročné príspevky má riadne zaplatené a ako člen výboru miestnej organizácie HSĽS v Medzilaborciach a vynikajúci pracovník rusínskej národnej skupiny si zaslúži aby bol podporovaný i jeho manželka (...) ktorá sa uchádza o arizáciu židovského podniku M. Schônfelda, obchod miešaným tovarom v Medzilaborciach. Záujem strany i miestne pomery si vyžiadujú, aby tejto žiadosti bolo prajne vyhovené ... "/52

Spomedzi všetkých uchádzačov o arizáciu bol veľkoobchod M. Schönfelda v októbri 1941 prevedený práve na manželku Gabriela Mlinariča Katarínu Mlinaričovú.

Pre úplnosť je potrebné povedať, že M. Boňko ako poslanec svoj politický vplyv využil aj v prospech niekoľkých osôb židovského pôvodu a politicky prenasledovaných./53

Nemecké kruhy síce mali k jednotlivým členom redakcie a blízkym spolupracovníkom týždenníka „Novoje vremja" výhrady a sám B. Kölb niektorých z nich podozrieval z „priateľských vzťahov s komunistami" a kontaktov s Moskvou, no situáciu akceptovali./54

Po druhej svetovej vojne boli hlavní predstavitelia redakcie týždenníka vyšetrovaní a M. Boňko bol aj súdený Národným súdom. Počas vyšetrovania mali justičné orgány problém zaistiť čo i len jedno číslo týždenníka „Novoje vremja" v oblasti jeho hlavnej distribúcie./55 Vo výpovedi Gabriela Mlinariča pred vyšetrujúcim sudcom v Novom Meste nad Váhom pritom zaznelo, že sa nepamätá na obsah iných článkov ako boli články M. Boňka o slovensko-ruskom priateľstve a že časopis „Novoje vremja" v rokoch 1942 a 1943 vychádzal iba ako dvojtýždenník a v roku 1944 už celkom nepravidelne./56

Týždenník „Novoje vremja" z hľadiska obsahu a zamerania
Týždenník „Novoje vremja", tak ako každé oficiálne schválené a vydávané periodikum v Slovenskej republike (1939-1945), bol podriadený cenzúre Úradu propagandy dohliadajúcemu natlač. Ako už bolo spomenuté, jeho hlavnou úlohou bolo pôsobiť na rusínske obyvateľstvo v prorežimnom duchu a v duchu spolupráce s Rusínov s Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou. Týždenník „Novoje vremja" vychádzal spravidla na 4 stranách a v ojedinelých prípadoch až na 8 stranách.

Jeho štruktúra prešla určitým vývojom a prispôsobovala sa aj množstvu materiálu, ktorým redakcia disponovala. Preto je pomerne ťažké podať o nej ucelený obraz. Istú ustálenosť mal týždenník v rokoch 1942 až 1943, keď sa na titulnej strane spravidla venoval aktuálnym regionálnym udalostiam, ako aj domácemu vnútropolitickému spravodajstvu. Na nasledujúcich stranách mala stále miesto rubrika Vojnový prehľad, v ktorej boli publikované prebrané správy Slovenskej tlačovej kancelárie o situácii na frontoch druhej svetovej vojny, rubriky Domáce zvesti, kde uverejňovali výsostne regionálne krátke informácie vrátane nekrológov a Literárna strana, na ktorej boli publikované krátke poviedky a básne.

Čo sa týka regionálnych problémov, bola na stránkach týždenníka publikovaná široká paleta článkov, ktoré sa dotkli hospodárskych, kultúrnych i politických otázok oblastí obývaných Rusínmi.

V rámci rusínskej otázky v ročníku 1941 vrchol predstavovali čísla, ktoré vychádzali v mesiacoch apríl a máj, t. j. pred a po návštevách Vojtecha Geletku a Dr. Antona Endrôsa v Medzilaborciach. V ročníku 1942 potom čísla z júla, ktoré reflektovali návštevu prezidenta Tisu v Svidníku, Medzilaborciach a Čertižnom. Na ich stránkach sa mi nepodarilo nájsť ani jeden článok, ktorý by podrobne analyzoval rusínsku otázku z hľadiska kultúrnej, historickej a etnickej identity rusínskeho obyvateľstva, čo bolo zrejme nad rámec schopností redakcie, obsahovali však množstvo deklarácií o tom, že Rusíni na Slovensku nemajú nič spoločné s Ukrajincami a na území východného Slovenska nežije žiadne ukrajinské obyvateľstvo. Podrobná analýza obsahu týždenníka „Novoje vremja" však zostáva otvorená pre ďalší výskum.

K Slovákom ako štátotvornému národu sa členovia redakcie vyjadrili v článku „Náš program" (v origináli „Naša programma"-pozn. J. H.) takto: „Náš osud je úzko spätý s osudom slovenského národa a preto na existenciu slovenského národa sa dívame tak, ako aj na našu vlastnú. V minulosti sme vždy priateľsky spolunažívali a v tom budeme pokračovať. Toto bratské spolužitie nám prikazuje nielen tisícročné priateľské spolunažívanie, ale aj zdravý rozum. Budeme to tvrdiť aj napriek tomu, že naši nepriatelia nás budú podozrievať z toho, že sme sa zapredali."/57 V čísle, ktoré vyšlo dňa 4. 8. 1941, sa v článku „Naše pokrvné bratstvo sa utvrdzuje" autor podpísaný značkou „S" vyjadril: „(...) bolo napísané mnohé o dobrom spolužití dvoch bratských národov: Slovákov a Rusínov. Toto pokrvné bratstvo dokázali sme tak v minulosti ako aj v neskorších časoch, dokazovali sme, že medzi nami nie je žiadny rozdiel a že nás spája spoločná úloha: bojovať spolu proti každému nepriateľovi a utláčateľovi našej vlasti, Slovenskej republiky. Spomeňme účasť synov našich rusínskych matiek (v origináli „russkych materej - pozn. J. H.) v marcových dňoch 1939, účasť na poľsko-nemeckej vojne a predovšetkým v súčasnej nemecko-sovietskej vojne (...). Sláva vám, synovia rusínskych matiek, že tak čestne a disciplinovane so zbraňou v ruke oslobodzujete národy spod strašného útlaku žido-boľševizmu."/58

Napriek všetkým determinantom, ktoré sa podieľali na vzniku a vydávaní týždenníka „Novoje vremja", možno toto periodikum z hľadiska zamerania zaradiť k radikálne ladeným tlačovým orgánom či označiť za periodikum s rétorikou radikálneho prúdu v ľudáckom tábore. O vzťahu redakčného okruhu týždenníka „Novoje vremja" k jednotlivým prúdom v rámci ľudáckeho režimu vypovedá článok „Budujeme nacionálno-socialistický štát", ktorý bol publikovaný na titulnej strane tohto týždenníka 8. februára 1941. Redakcia v ňom zverejnila štrnásť bodov slovenského národného socializmu predložených predsedom slovenskej vlády Vojtechom Tukom s takýmto záverečným komentárom: „Program pána premiéra Tuku vítame aj my, lebo jasne hovorí, že prostredníctvom neho sa uskutočnia naše práva. Je len potrebné, aby sme sa aj my pustili do roboty, ktorú od nás čaká nacionálny socializmus.

Bolo by zbytočné citovať všetky otvorené prejavy spriaznenosti redakcie týždenníka „Novoje vremja" s ľudáckym režimom a v rámci neho s radikálnym krídlom v HSĽS. Je len logické, že v takto orientovanom periodiku pod dohľadom oficiálnej cenzúry nechýbali ani oslavy hlavných predstaviteľov nacistického Nemecka. Najčastejšie vodcu nacistického Nemecka Adolfa Hitlera, ale aj ďalších jeho predstaviteľov, medzi ktorými možno spomenúť napríklad maršala Hermana Gôringa.

V závere rozsiahleho článku pod názvom „Adolf Hitler, tvorca nového Nemecka", publikovaného na titulnej strane čísla 6 z 8. februára 1941, spolu s Hitlerovou fotografiou sa uvádza: „ Ktože je ten mág, ktorý z porazeného a oslabeného Nemecka vybudoval silný štát, oduševnený horúcim prianím vybojovať vojnu do víťazného konca? Kto? Adolf Hitler. To on je tvorcom a budovateľom nového Nemecka. Svojimi múdrymi rozhodnutiami ho zjednotil, vlial do neho nový duch a sebadôveru vo vlastné sily. "60 Jedným z problémov, ktorých riešeniu sa na stránkach týždenníka „Novoje vremja" venovala pozornosť aj z regionálneho hľadiska, bola židovská otázka. V okrese Medzilaborce a aj v ďalších oblastiach východného Slovenska obývaných dominantne Rusínmi existovali veľké židovské komunity. Židia v Medzilaborciach v roku 1942 tvorili 1/3 obyvateľstva a v celom okrese Medzilaborce ich žilo okolo 1500./61 Dominovali v hospodárstve okresu Medzilaborce a obdobná situácia bola aj v oblasti Vyšného Svidníka a oblasti okolo Sniny.

Preto niet divu, že sa týždenník „Novoje vremja" venoval aj židovskej otázke v užšom, regionálnom kontexte. Aj na jej základe vidieť, kam patrilo toto periodikum. Keďže rozsah tohto príspevku nedovoľuje uviesť všetky články, ktoré boli tejto problematike venovane, za viaceré vyberiem jeden z obdobia, v ktorom vrcholila protižidovská politika ľudáckeho režimu, teda z obdobia deportácií Židov zo Slovenska na jar 1942. V čísle 14, ktoré vyšlo 11. apríla 1942, teda v čase, keď už boli zo všetkých oblastí východného Slovenska obývaných Rusínmi vyvezené stovky mladých židovských chlapcov, dievčat, mužov a žien vo veku od 16 do 45 rokov, vyšiel na prvej strane nepodpísaný článok „Naše dediny sa očisťujú od Židov" (v origináli: „Naši sela očiščajutsja ot jevrejev" - pozn. J. H.), v ktorom sa uvádza: „Slovenská vláda sa podujala riešiť najožehavejší problém, podujala sa riešiť židovskú otázku. Túto otázku rieši tak, že vyvezie všetkých židov zo Slovenska. Takéto riešenie židovskej otázky teší i nás, Rusínov, lebo sa oslobodíme od toho národa, ktorý bránil hospodárskemu a kultúrnemu pozdvihnutiu nášho ľudu. Z hľadiska kultúry sme stratili veľmi veľa, lebo naše okresné mestečká zabrali židia, oni tam dominovali (...) teraz po vyvezení židov je nám daná možnosť zaujať ich miesto. Ešte horšie sme na tom boli v hospodárskej oblasti. V rukách židov bolo celé hospodárstvo (...) Rusíni sa preto so súhlasom dívajú na vyriešenie židovskej otázky. A keď sa aj nájdu ľudia, ktorí hovoria o nekresťanskom postupe, robia tak tiež len z popudu samotných židov, ktorí sa aj teraz osmeľujú svojimi rafinovanými sposobmi účinkovať medzi našim ľudom."/62

V tom istom čísle venovala redakcia týždenníka rozsiahly priestor autorovi, ktorý sa podpísal iniciálkami A. K. a v článku „Niečo o židoch" (v origináli: „Nečto o židach" - pozn. J. H.) sa pokúšal presvedčiť čitateľov, aby neľutovali násilím odvádzaných Židov. Na záver článku z jeho pera zaznelo: „(...) nakoniec, načo ich ľutovať, keď to musí byť a keď musia ísť učiť sa pracovať. A povedzte milí čitatelia, ľutujú oni našich vojakov na fronte, siroty a vdovy doma? -Nikdy! Žid ,goja' nepoľutuje nikdy!"/63 Súčasťou týždenníka „Novoje vremja" bola aj príloha „Junošestvo" (v preklade: „Mladosť" - pozn. J. H.), ktorá vychádzala takmer pravidelne a bola vkladaná medzi druhú a tretiu stranu inak štvorstranového týždenníka. V prílohe boli uverejňované materiály pripravované redakciou a učiteľmi, ktoré mali za cieľ osloviť študujúcu mládež a učiteľskú obec v oblasti, v ktorej bolo periodikum vydávané. Súčasťou prílohy boli rôzne hádanky, básne a náučné články pre mládež. Samostatnou kapitolou, ktorá by si ešte vyžadovala podrobnejší výskum, je otázka akceptácie týždenníka „Novoje vremja" u čitateľskej verejnosti, v tomto prípade u rusínskeho obyvateľstva, na ktoré bol orientovaný.

Už citovaná správa Bruna Kolba z jesene 1941 konštatuje, že rusínske obyvateľstvo neakceptovalo tento týždenník pre jeho pro-režimný charakter, ako aj z jazykových dôvodov, keďže bol vydávaný v mierne upravenom ruskom jazyku, ktorému široké vrstvy obyvateľstva nerozumeli. S ignoráciou sa podľa správy slovenských úradníkov stretol aj v časti miestnej inteligencie./64

Záver
Týždenník „Novoje vremja" vychádzal v Medzilaborciach od decembra 1940 do leta 1944. Jeho vznik bol prejavom nejasnej a nevykryštalizovanej rusínskej otázky, ktorú vládne miesta i regionálne mocenské štruktúry riešili rozpačito. Počas svojej existencie bol tento týždenník radikálne ladeným periodikom, ktorého úlohou bolo pôsobiť v prorežimnom duchu na rusínske obyvateľstvo východného Slovenska.

Jeho vydavateľ, župný revízor HSĽS Michal Boňko, si prostredníctvom vydávania tohto týždenníka upevnil svoju pozíciu v lokálnej politickej elite a stal sa dokonca poslancom Snemu Slovenskej republiky, niektorí jeho spolupracovníci z redakcie, ako napríklad zodpovedný redaktor týždenníka Gabriel Mlinarič, z práce v redakcii hmotne profitovali a stali sa dokonca členmi HSĽS.

Spolupráca redakcie s postupne upadajúcim a nepopulárnym ľudáckym režimom a jazyková bariéra, ktorú predstavovala upravená ruština, v ktorej bol týždenník písaný, odrádzala široké vrstvy obyvateľstva od tohto periodika.

Zdroj:
Pamäť národa č.3/2008

www.upn.gov.sk

Foto: 
Vítanie prezidenta Jozef Tisa pred Okresným úradom v Medzilaborciach
Zdroj: SNA Bratislava 



Poznámky

1 Šarišsko-zemplínska župa bola zriadená 1. januára 1940. K štatistickým údajom pozri: Lexikón obcí Slovenskej republiky. Bratislava 1942.
2 Tu treba poznamenať, že okres Vyšný Svidník bol zriadený až v roku 1941 a jeho územie bolo predtým súčasťou okresu Stropkov. Správou tohto územia bola poverená politická expozitúra vo Vyšnom Svidníku.
3 V okrese Medzilaborce tvorili Rusíni podľa sčítania z roku 1940 až 80,2 % obyvateľov a v neskôr zriadenom okrese Vyšný Svidník 57, 43 %. Pozri: PEKÁR, M.: Východné Slovensko 1939-1945. Prešov 2007, s. 81.
4 Tamže.
5 Prešov bol sídelným mestom gréckokatolíckeho biskupa i centrom vzdelávania rusínskej inteligencie.
6 KONEČNÝ, S.: Rusínska a ukrajinská menšina po vzniku prvej Slovenskej republiky. In: ŠMIGEĽ, Michal - MIČK0, Peter (zost.): Slovenská republika 1939-1945 očami mladých historikov IV. Banská Bystrica 2005, s. 284.
7 Prvý okresný veliteľ Hlinkovej gardy v okrese Medzilaborce a notár z Habury Andrej Zábredský vo svojom dôvernom hlásení županovi novovytvorenej Šarišsko-zemplínskej župy Štefanovi Haššíkovi o pomeroch v okrese Medzilaborce v období autonómie napísal: „f... )od 6. októbra 1938 až do apríla 1939 boli tuná večne organizované vzbury, písali sa memoranda pre Fencika a Brodyho, viedla úžasná kampaň proti Slovákom za pripojenie týchto krajov ba až po Poprad k Karpatskej Ukrajine." Pozri: Štátny archív Prešov (ŠA PO), fond (f.) Šarišsko-zemplínska župa (ŠZŽ) - štátobezpečnostné oddelenie 1940-1944, kat. j. 306.
8 Jedna letáková akcia sa uskutočnila v Medzilaborciach dňa 19. 1. 1939. Slovenský národný archív Bratislava (SNA), f. Krajinský úrad, šk. č. 298, 568/39 prez.
9 Karpatskú Ukrajinu ako samostatný štát vytvorený na území bývalej Podkarpatskej Rusi vyhlásil Snem Karpatskej Ukrajiny dňa 15. marca 1939. No už v ten istý deň bola Karpatská Ukrajina napadnutá maďarskou armádou, ktorá nový štát obsadila v priebehu niekoľkých hodín. Udialo sa tak so súhlasom Nemecka, ktoré odmietlo prosbu predsedu vlády Karpatskej Ukrajiny Augustína Vološina o ochranu. Pozri: ŠV0RC, Peter: Zakliata krajina. Podkarpatská Rus 1918-1946. Prešov 1996, s. 97-100.
10 PEKÁR, M.: Východné Slovensko 1939-1945, s. 82.
11 Tamže, s. 83.
12 Predsedom spolku a blízkym spolupracovníkom V. Geletku bol gréckokatolícky kňaz Jozef Ďulay (Gyulay). SNA, f. 116,116 -1-3/ 186. sign. 2144/41. - Dr. D. /St.
13 Štátny archív Prešov (ŠA PO), f. ŠZŽ - štátobezpečnostné oddelenie 1940-1944, šk. č. 106, 735/18-1940 ŠB.
14 Štátny archív Bratislava, f. Ľudový súd, ĽS 35/48, Dr. Jozef Mišík. 6215/3a-1940 ÚŠB. Politické a národnostné pomery na východnom Slovensku.
15 Tamže.
16 Okrem Šarišsko-zemplínskej župy to bola ešte Tatranská župa, v ktorej sa štátna správa niekedy a v neporovnateľne menšej miere zaoberala rusínskou otázkou. Výnimku azda tvorí okresný náčelník z Levoče.
17 PEKÁR, M.: Východné Slovensko 7939-7945, s. 85.
18 Tamže, s. 83.
19 KONEČNÝ, S.: Rusínska a ukrajinská menšina, s. 286-287.
20 PEKÁR, M.: Východné Slovensko 1939-1945, s. 86.
21 Podľa Sčítania ľudu z roku 1940 žilo v Medzilaborciach 2499 obyvateľov. Pozri Lexikón obcí Slovenskej republiky. Bratislava 1942, s. 51.
22 SNA, f. Národný súd (NS), mikrofilm A. II-870, M. Boňko, výpoveď Gabriela Mlinariča pred okresným sudcom v Novom Meste nad Váhom 3. 5.1946.
23 Ako „drobných rusínskych pracovníkov" charakterizovalo predkladateľov memoranda ministerstvo vnútra v liste županovi A. Dudášovi z 9.12.1940. ŠA PO, f. ŠZŽ - štátobezpečnostné oddelenie 1940-1944, šk. č. 106,1488/18-40 ŠB.
24 Pozri: PEKÁR, M.: Východné Slovensko 1939-1945, s. 84; KONEČNÝ, S.: Rusínska a ukrajinská menšina, s. 286.
25 Tu došlo zrejme ku skomoleniu požadovaného názvu „Novoje vremja".
26 ŠA PO, f. ŠZŽ - štátobezpečnostné oddelenie 1940-1944, šk. č. 106, 1488/18-40 ŠB.
27 Tamže.
28 ŠA PO - pobočka Humenné, f. Okresný úrad Medzilaborce 1936-1944, šk. č. 2,1333/1940 prez.
29 Tamže.
30 V origináli: „političesko-kuľturnyj ježenedeľnik".
31 ŠA PO, f. ŠZŽ - štátobezpečnostné oddelenie 1940-1944, šk. č. 113, 382/3Í-41 ŠB, zpráva o činnosti okolo časopisu „Novoje vremja".
32 Tamže.
33 Tamže.
34 Tamže.
35 SNA, f. NS, mikrofilm A. II-870, M. Boňko, výpoveď Gabriela Mlinariča pred okresným sudcom v Novom Meste nad Váhom 3.5.1946.
36 Novoje vremja. 14.12.1940, s. 1.
37 ŠA PO, f. ŠZŽ - štátobezpečnostné oddelenie 1940-1944, šk. č. 113, 382/3Í-41 ŠB, Zpráva o činnosti okolo časopisu „Novoje vremja".
38 Tamže.
39 SNA, f. 116,116-1-3/186. sign. 2144/41.-Dr. D./St.
40 Nemecký konzulát v Prešove bol zriadený na začiatku roku 1941. V Prešove pôsobiaci nemecký konzul Peter slobodný pán von Woinovich, pôvodom z Rakúska, bol skúsený kariérny diplomat. Študoval na konzulárnej akadémii vo Viedni a po prvej svetovej vojne pôsobil v službách rakúskej diplomacie ako atašé v Berlíne, kônígsbergu a Wroclawi. V rokoch 1930-1933 bol vicekonzulom pri rakúskom vyslanectve v krakove. Od roku 1933 do anšlusu Rakúska pôsobil ako legačný tajomník na rakúskom veľvyslanectve v Ankare. Po anšluse Rakúska bol prijatý do služieb Veľkonemeckej ríše a zostal na nemeckom veľvyslanectve v Ankare až do septembra 1938, keď ho povolali do Berlína. Na Slovensku pôsobil od septembra 1940. Gardista, 3.1.1941, s. 5.
41 SA PO, f. ŠZŽ - štátobezpečnostné oddelenie 1940-1944, šk. č. 113, 549/3M1, Ivan Roháč, ukraj. emigrant, vypovedanie.
42 Tamže.
43 Tamže.
44 Tamže.
45 Tamže.
46 Politisches Archív des Auswärtigen Amtes Berlín (PA AA), f. Gesandscľiaft PreBburg, Paket 171, Pol. 3, N r. 7, Bánd 1, nedatovaná správa Dr. Bruna Kolba zo služobnej cesty po východnom Slovensku, ktorá sa uskutočnila 15.-16. septembra 1941.
47 PA AA, f. Gesandschaft PreBburg, Paket 171, Pol. 3, Nr. 7, Bánd 1, správa Dr. Bruna Kolba zo služobnej cesty po východnom Slovensku v dňoch 15. a 16. septembra.
48 Tamže.
49 Prezident Tiso sa dokonca poklonil pri hrobe najvýznamnejšieho rusínskeho politika 19. storočia Adolfa Dobrianskeho v Čertižnom pri Medzilaborciach a jeho kroky následne smerovali na tribúnu.
50 Tamže.
51 Tamže.
52 Tamže.
53 SNA, f. NS, mikrofilm A. II-870, M. Boňko, 440/23.
54 V už citovanej správe z jesene 1941 B. Kolb vykreslil ako človeka s kontaktami na komunistov a Moskvu spomínaného školského inšpektora Imricha Hajtaša. Tvrdil, že gréckokatolícky farár v Medzilaborciach Pavol Hučko ho informoval o komunistickom propagandistickom materiáli, ktorý videl u Hajtaša, ako aj o návštevách pracovníkov ruského vyslanectva, ktoré Hajtaš prijímal.
55 SNA, f. NS, mikrofilm A. II-870, M. Boňko.
56 Gabriel Mlinarič napríklad povedal: „Pre finančné ťažkosti časopis .Novoje Vremja' v rokoch 1942 a 1943 vychádzal iba ako dvojtýždenník ... ", čo nezodpovedalo skutočnosti minimálne pre rok 1942, keď vyšlo 37 čísel v pravidelných týždňových intervaloch, niekedy s dvojnásobným 8 stranovým rozsahom. K výpovedi G. Mlinariča pozri: SNA, f. NS, mikrofilm A. II-870, M. Boňko, zápisnica o výsluchu svedka Gabriela Mlinariča z 3. 5.1946.
58 Novoje vremja, 4. 8. 1941, s. 4.
59 Novoje vremja, 8. 2.1941, s. 1.
60 Novoje vremja. 8. 2.1941, s. 1.
61 Pozri napríklad Súpis Židov z roku 1942 v okrese Medzilaborce. SNA, f. Ministerstvo vnútra, šk. č. 186, sign. 1.
62 Novoje vremja, 11.4.1942, s. 1.
63 Novoje vremja, 11.4.1942, s. 4.
64 ŠA PO, f. ŠZŽ - štátobezpečnostné oddelenie 1940-1944, kat. j. 443, sign. 154/lb-41 ŠB.
 
www.rusyn.sk
Naspäť na aktuality