Učiteľ a novinár Čokyna: Na začiatok prestaňme dávať deťom päťky

Už viac ako rok nevstáva každé ráno do školy a učenie mu veľmi chýba. Až tak, že sa na východ stále vracia – za deťmi, ktoré boli jeho siedmakmi a piatakmi. A napísal pre ne knihu.

Prečo by mali učitelia veriť mladému človeku pod tridsať, ktorý sám učil iba dva roky? Čo zrazu zaberá pri deťoch, ktoré dovtedy dostávali štvorky a päťky? A aké to je prísť do rodín v osadách a získať si ich?

Denník N vydáva knihu Juraja Čokynu A okraje máš kde? Napísal ju po dvoch rokoch učenia v škole na východe Slovenska. Kniha je veľkou obranou slovenských učiteľov, pre ktorých žiada väčšiu podporu, a najmä obranou detí odsúdených už od prvého ročníka na život na okraji.

Mali ste na základnej škole spolužiakov Rómov?

Veľmi si na základnú školu nepamätám, chodil som tam štyri roky a potom som šiel na osemročné gymnázium. Pamätám si však spolužiaka Filipa. Vždy sedel niekde v zadnej lavici, niektoré učiteľky nás nútili, aby sme sedeli s ním. Filip bol starší a teraz spätne viem, že niekoľkokrát prepadol. Filip bol jediný rómsky žiak v našej triede.

Čo ste si vtedy o ňom mysleli?

Bolo to ako na hojdačke. Najskôr sme sa bili, nielen ja, aj ostatní. Potom sme ho raz stretli v meste a môj oco ma prinútil, aby som si s ním podal ruku. Potom sme tuším vychádzali a zas sme sa rozhádali a napokon to šlo dostratena.

Čo vám hovorili rodičia o Rómoch? Prečo otec chcel, aby ste si aj s Rómom podali ruku?

Nie som si istý, či to súviselo s tým, že bol Róm. Najväčší kontakt s Rómami sme doma mali, keď sme pozerali správy. V tomto neboli moji rodičia vyslovene osvietení ľudia. Počúval som od nich, že zasa majú niečo zadarmo. Oponovať som im začal určite skôr, ako som išiel do Teach for Slovakia. Oco si občas ponadával, keď počul o krádeži, hovoril, že určite to boli Rómovia. Klasické slovenské stereotypy.

Keď ste nastupovali do školy v Šarišských Bohdanovciach, chceli ste ísť pomáhať rómskym deťom?

Sčasti áno. Vedel som, že chcem ísť na východ a zažiť iné prostredie ako v Bratislave. Povedal som si, že keď to má mať zmysel, chcem mať aj takúto skúsenosť.

Veľa ľudí si nevie predstaviť, že by niekedy vkročili do osady. Báli ste sa, že sa vám tam môže niečo stať?

Nie. Mal som rešpekt, ale nebál som sa. Máme rôzne predstavy, ako by to v osade mohlo vyzerať. Na začiatku som tam vždy mal svoju spojku. Keď som napríklad prvýkrát išiel do komunít, kde žili moji budúci žiaci, išiel som spolu s Anežkou, ktorá tam rok učila. Prvýkrát som bol v osade na začiatku tréningu Teach for Slovakia, keď nás Janette Maziniová Motlová zobrala do Plaveckého Štvrtka.

Zľakli ste sa?

Nebolo sa čoho zľaknúť. Od istého času mám pocit, že vyhľadávam niektoré typy rozhovorov s určitými typmi ľudí. Lepšie sa viem o niektorých veciach porozprávať s ľuďmi bez domova alebo s ľuďmi z osád ako s mne ekonomicky alebo spoločensky rovnými ľuďmi.

O čom sa rozprávate?

O živote. Majú iný pohľad ako ja a to ma zaujíma. Ide o ich prežívanie, o ich problémy. Nikdy som nechodil do osady samoúčelne, vždy som tam riešil niečo so školou. Popri tom som sa však s ľuďmi rozprával, ako sú na tom s prácou, ako sa darí susedom.

Keď som vás videl rozprávať sa s rodičmi vašich žiakov, bolo to iné, pustili vás k sebe. Hoci, stále bolo cítiť ich odstup.

Tomu sa nedá vyhnúť. Aj keby som tam nešiel ako učiteľ, ale ako dlhoročný komunitný pracovník, bariéry tam vždy budú. Ja som gadžo a oni sú Rómovia. Sú antropologické spôsoby, ako to minimalizovať, napríklad naučiť sa jazyk a aj dialekt komunity. To trvá niekoľko mesiacov až rokov a aj tak tam vždy zostane určitá bariéra.

Asi nemôžeme chcieť od učiteľov, aby sa učili jazyk a dialekt osady.

Všetky výskumy nám ukazujú, že to je cesta, ako sa Rómom priblížiť. Ovládať ich jazyk aspoň na nejakej konverzačnej úrovni. Alebo mať výrazne viac rómskych učiteľov.

Ako dobre ste sa naučili po rómsky?

Veľmi málo, len zopár viet. V rámci žartovania s deťmi som im hovoril, že ja ich učím po anglicky, tak ony ma môžu naučiť po rómsky. Nemalo to systém. Cielene som to začal využívať až počas druhého roka v škole.

Ako to deti vnímali, keď vás počuli rozprávať po rómsky?

Inak. Niečo to pre ne znamenalo, možno si povedali, že nie som až taký klasický gadžo, akých poznajú.

Aké to je, postaviť sa v 26 rokoch prvýkrát ako učiteľ pred siedmakov v puberte?

Už ako doktorand som zistil, že ma učenie baví – že som nútil ľudí rozmýšľať, viedol s nimi diskusiu. V Šarišských Bohdanovciach to bol super pocit až v druhom roku, keď som sa naučil k deťom priblížiť.

Brali vás vážne?

Nie, vážne ma nebrali. Niektorí ma skúšali aj mesiace. Ako zareagujem, kedy stratím nervy. Skúšali, či tam pre nich naozaj budem.

Ako vás skúšali?

Spievali, búchali na hodine, provokovali zvyšok triedy, aby sa k nim pridali a zrušili hodinu.

Ako vyzerala najviac deštruovaná hodina?

Niekoľkí žiaci, piati-šiesti z pätnástich, niekoľkokrát počas hodiny neustále vyrušovali ostatných, nepomáhalo napomenutie ani osobné vysvetlenie. Mali sme pravidlo, že kto vyrušuje tretí-štvrtý raz, ide na pár minút na chodbu, aby vychladol a dalo sa pracovať so zvyškom triedy. Keď je zrazu na chodbe tretina triedy, hodina nefunguje.

Stratili ste niekedy nervy?

Jasné. Nebol som učiteľom, ktorý by nikdy nezvýšil hlas. Priznám sa, že som bol aj zvedavý, či krik zafunguje, keď sú o tom niektorí učitelia presvedčení. Nefungovalo to. Nikdy som však nikoho neokríkol tak, aby som ho urazil, vždy som sa snažil získať pozornosť. Toto nie je účinná technika na získanie pozornosti.

Vaša najhoršia reakcie teda bola, že ste zakričali?

Nie. Najhoršia spomienka sa mi viaže na šiestakov, na druhý rok, krátko pred Vianocami. Mali sme hodinu geografie. Bola to 6. B, rómska trieda, aj niekoľkokrát prepadnuté deti. Boli tam aj dvaja súrodenci, staršia sestra a mladší brat. S tým chlapcom som už v prvom roku aj individuálne veľa pracoval. Jeho sestra bola známa vyrušovačka. Aj v ten deň som potreboval, aby sa išla na chodbu vyvetrať.

Jej brat sa zrazu zdvihol a odchádzal z triedy. Zacúval som ku dverám, rukou som mu naznačil, že nemôže. On sa začal tlačiť do dverí a na moje slová nereagoval. To sú milisekundy. Rozhodol som sa ho rukou tlačiť späť na jeho miesto. On odkopol stoličku, tak som ju zdvihol a prinútil som ho sadnúť si.

Keď už sedel, tak sa tento najmladší chlapec v triede rozplakal. V tej chvíli som si uvedomil, že som ho strápnil pred celou triedou, kde si potreboval vydobyť postavenie. Deti si prirodzene myslia, že si to vedia vydobyť, aj keď niečo ostatným dokážu. Bolo mi to veľmi ľúto.

Ako reagovala trieda?

Vybuchla. Decká ma poznali už druhý rok a napriek tomu hovorili, že som to spravil len preto, že som gadžo. A že bielemu žiakovi by som to nespravil. Dal som hlasovať, koľkí si to myslia, a ruku zdvihla celá trieda.

Čo by ste dnes urobili v tej situácii inak?

(Ticho.) Nechal by som ho ísť za sestrou. Ale dal by som si veľký pozor na to, aby sa aj zvyšok triedy dozvedel, že som to nenechal len tak. Učiteľ v takejto situácii čelí dvom protichodným veciam – musí myslieť na to, čo to spraví konkrétnemu žiakovi, ale aj s celou triedou. Aby vedeli, že sú hranice. Bez toho, aby som sa to snažil ospravedlniť: toto sú presne situácie, na ktoré učiteľov nikto nepripravuje a nemajú sa s kým o tom poradiť.

Ako vyzerá život dieťaťa, ktoré ste učili?

Ráno vstane, zobudí sa v preplnenej izbe, kde žije 6-7 ďalších ľudí. Spia na spoločných posteliach. V izbe je piecka, ktorou sa v zime kúri a na ktorej sa varí. Často v dome nie je tečúca voda: ak sa dieťa chce umyť, musí zbehnúť k studni. Ide autobusom do školy s kamošmi z komunity, len s inými rómskymi deťmi. A je veľká pravdepodobnosť, že aj hodiny v škole strávi len s ďalšími rómskymi žiakmi, pretože sú v oddelených triedach.

Ľudia v škole majú inú farbu pokožky, rozprávajú iným jazykom ako dieťa doma. Žiadajú veci, ktorým nie vždy rozumie, ale už je zvyknutý, že od neho veľa neočakávajú. A má pocit, že možno je aj blbý, keď mu to toľko rokov v škole opakujú. Je veľká pravdepodobnosť, že už najmenej raz prepadol. Domov príde okolo druhej popoludní. Potuluje sa, zahrá si futbal. Doma sa nie je kde učiť, rodičia ho do toho ani netlačia.

To nie sú extrémy, to je veľká časť vašich žiakov?

Áno. No nie je osada ako osada. Žijú v nich aj bohatšie rodiny. Sú osady so zapojenou vodou, sú aj osady odkázané na vodu z potoka.

Najťažšie sa vaša kniha číta v momentoch, ktoré sa viackrát opakujú: opisujete, ako ste konkrétne dieťa museli opustiť, prestali ste sa mu venovať, lebo ste museli dať prednosť ostatným. Aké to je pochopiť, že tomuto dieťaťu už nepomôžete?

Vyčítal som si to. Vždy som si hovoril, že som mal skúsiť viac. V takých chvíľach, keď som už nevedel situáciu objektívne zhodnotiť, som mal našťastie pri sebe ľudí, ktorí ma podržali. A vysvetlili mi, že si mám na seba dávať pozor.

Že takéto situácie sa stávajú. A že učiteľ nemá zodpovednosť len za jedného žiaka, ale za desiatky ďalších. Potom je to už len o tom, či stojí za to dať všetku energiu na pomoc jednému dieťaťu a nezostane potom energia na pomoc ostatným. To sú ťažké dilemy.

Teraz to už vyzerá, že to máte zracionalizované. No vtedy ste sa museli rozhodnúť, že napríklad toto dieťa necháte odísť zo školy, alebo si priznať, že dievčaťu, ktorému sa narodilo dieťa, už neviete pomôcť. Ako ste sa rozhodovali?

Už vtedy som do toho musel zapojiť racionalitu. Toto sa deje všetkým pomáhajúcim povolaniam, majú veľké riziko vyhorenia. Naberú si toho na seba viac, ako dokážu zvládnuť. Vedel som už o sebe, koľko mám síl, a povedal som si, že ich nie je dosť na to, aby som tomu dieťaťu pomohol.

V jednom prípade ste sa k bezmocnosti priznali takto: „V kostoloch sa v tých dňoch spievali pašie. Spievalo sa v nich aj o Pilátovi, ktorý nechal rozhodnúť dav a potom si umyl ruky. Tá SMS-ka od matky (aby som dal jej dieťaťu pokoj) bola moja miska s vodou. Využil som ju, aby som sa mohol sústrediť na prácu.“ Cítite sa dodnes ako Pilát, ktorý si nad niektorými deťmi umyl ruky?

Určite áno. Dôležité v tomto konkrétnom prípade bolo, že išlo o žiačku, ktorú som učil jednu hodinu týždenne. Keby som mal urobiť viac, bolo by to na úkor detí, za ktoré som mal ako triedny učiteľ priamu zodpovednosť. Musím sa s tým vyrovnať.

Podobné rozhodovanie a výčitky svedomia určite zažívajú aj iní učitelia. Nevedie to k vyhoreniu? K tomu, že sa už radšej nebudú starať do života tých detí?

Pochopil som, že aj učitelia, ktorí vyzerajú byť zomletí systémom a už vôbec deťom neveria, mali na začiatku iný postoj. Mnohí z nich boli idealisti a snažili sa problémy detí riešiť aj nad rámec toho, čo sa deje v škole.

Rýchlo sa však popálili, nemali podporu, nemali sa s kým o tom rozprávať, nikto ich na to v škole nepripravil. Potom vyhoreli alebo zlomili nad deťmi palicu. Lebo do toho počúvali reči starších kolegov, že tým deťom aj tak nepomôžu, nech sa snažia akokoľvek.

Keď ste nastúpili do školy, mali ste v triede viacerých žiakov, ktorí viackrát prepadli a nemali už v tom momente šancu dostať sa na strednú školu. Čo môžu učitelia urobiť, aby deti neprepadávali?

Nedávať im päťky.

To stačí?

Žiak opakuje ročník, ak má na vysvedčení tri päťky. Ak ich má dve, robí ešte na konci leta komisionálne skúšky. Najúprimnejšia odpoveď znie, že by žiaci neprepadávali, keby im učitelia nedávali päťky.

Čo s deťmi, ktoré sa nič nenaučili?

Túto debatu veľmi potrebujeme. Kto je zodpovedný za školské výsledky žiakov? Dnes sa tvárime, že rodina. Čo tým vlastne hovoríme? Že rodina je zodpovedná za to, ako sa deťom darí, bez ohľadu na to, v akom stave tá rodina je.

Nehľadíme napríklad na to, či majú rodičia dokončenú základnú školu. Ako deťom môžu pomôcť rodičia, ktorým sme nedali ani šancu dokončiť základnú školu? Potrebujeme, aby zodpovednosť prebrali školy. Ale rozumiem školám, že na to nie sú pripravené. Nemajú na to vytvorené podmienky.

Rozumiem tomu správne, že zrušením pätiek myslíte okamžitý zásah, po ktorom musí hneď nasledovať zásadnejšia zmena, podpora učiteľov a podobne?

Nestačí si povedať, že žiaci nebudú prepadávať. Nie vždy výsledky v škole súvisia iba s tým, čo dieťa vie, ako rozumie učivu. Dáta nám ukazujú, že niektorí žiaci prepadávajú iba preto, že sú Rómovia. Týmto žiakom by pomohlo, keby sme zrušili päťky.

Mnohé z detí zo sociálne znevýhodneného prostredia nechodili do škôlky a prídu do prostredia, ktoré im je úplne cudzie. Nezohľadňujeme to a chceme od nich rovnaký výkon ako od detí, pre ktoré to je jazykovo a kultúrne prirodzené prostredie.

Tieto deti potrebujú viac času a podpory, ale my im ich nedávame. V reformnom dokumente Učiace sa Slovensko sa objavil aj návrh, aby bolo opakovanie ročníka zakázané minimálne na prvom stupni základnej školy.

Čo teda treba urobiť?

Keď chceme, aby mala škola zodpovednosť za to, že sa deti dostanú až do deviateho ročníka, nevyhnutne potrebujeme podporu pre učiteľov. Podporu odborných tímov, napríklad špeciálneho pedagóga pre deti, ktoré majú problém napríklad s čítaním, ale aj pre ich učiteľa.

Potrebujeme asistentov učiteľa, aby rómskym žiakom, ktorí nerozprávajú po slovensky, aspoň v prvých ročníkoch pomohli preklenúť bariéru. Veľakrát deti vedia, čo majú robiť, keď im to vysvetlia tak, aby tomu rozumeli.

Čo môže zmeniť učiteľ, kým mu pomôže štát? 

Skúsiť pochopiť svojich žiakov. Treba pátrať po príbehu každého dieťaťa, po príčinách, prečo sa mu nedarí, prečo sa nespráva podľa očakávaní. Musíme si uvedomiť, ako ich ovplyvňuje prostredie, v ktorom vyrastajú.

Čo začalo zaberať vám?

Prestal som dávať taký dôraz na disciplínu. Deti z osád sú vystavené toxickému stresu, ktorý ovplyvní, ako sa vyvinuli z pohľadu učenia a sebakontroly dôležité časti v ich mozgu, ich schopnosť sústrediť sa a učiť sa. Ak na tieto deti tlačíte, napomínate ich, vybuchnú. To je prirodzené.

Skúšal som byť viac chápavý. Každému sa napríklad môže stať, že jeho rodičia sa pohádali. Ak v ten deň žiak nepracoval, ako by mal, povedal som mu, že má právo na zlý deň. Povedal som mu však, že ak je to len preto, že sa mu nechce, je to nefér voči ostatným spolužiakom.

Vždy som im dopodrobna vysvetľoval, prečo potrebujem, aby splnili konkrétnu úlohu. Treba si s deťmi vybudovať vzťah, aby mi ako učiteľovi začali dôverovať.

Ako vyzerali vaše úspešné hodiny?

Veľmi sa oplatí investovať do interaktívnych hodín. Aby to nebola moja hodina ako učiteľa, ale aby bola zodpovednosť na deťoch. Hneď ako pocítia možnosť niečo robiť samostatne, bez kontroly, zrazu pracujú.

Ako presne vyzerala taká hodina geografie?

Zamerali sme sa aj na čitateľskú gramotnosť. Dostali, povedzme, desať minút, aby si prečítali vopred pripravený text – napríklad o typoch krajín v miernom, teplom, studenom podnebí a o tom, aké lesy tam rastú, či zmiešané, dažďové alebo tajgy.

Dostali papier s viacerými otázkami, z ktorých si mohli vyberať, a najskôr samostatne odpovedali. Potom pracovali v skupinkách, overovali si navzájom odpovede. Keď boli ich odpovede rôzne, učil som ich, že sa musia pohádať, ale musia si to navzájom vysvetliť. Na záver sme na počítačoch alebo tabletoch urobili kvíz a hneď som videl výsledky.

Kvíz asi stresuje menej ako písomka. Pýtali ste sa napríklad, aké lesy sú v Škandinávii?

Treba si dávať pozor, ako tvoríte otázky. Využíval som aj tie najjednoduchšie otázky, na ktoré mohol odpovedať každý. Vo vašej otázke predpokladáte, že deti vedia, v akom pásme je Škandinávia a aké lesy do takého pásma patria.

Relatívne jednoduchšia je otázka: Sú v Škandinávii tajgy? Keď som mal naozaj dobre pripravenú hodinu, otázky som takto diferencoval až po tie najťažšie, na ktoré musia žiaci odpovedať rozsiahlo a viac sa zamyslieť. Opäť to ukazuje, že je časovo veľmi náročné naplánovať takéto premyslené hodiny. Vôbec to nie je jednoduché, keď má učiteľ rodinu a chce sa jej venovať.

Ako môže s takýmto nasadením učiť učiteľ, ktorý má rodinu a škole sa nemôže venovať aj vo svojom voľnom čase po večeroch? 

Výrazne vie pomôcť, keď učitelia pracujú spolu. Keď sa dajú dokopy a skúsia vymyslieť hodiny, na ktorých je aj dejepis, aj geografia, aj občianska náuka. Je to veľmi dobré na pochopenie, ľahšie sa to pamätá a pomáha to aj učiteľom.

Sú školy, kde sa to už deje, väčšinou to však nie sú štátne školy. K tomuto učiteľov nikto nevedie. V našej škole sme na to ani nemali čas. Na to by okrem metodických usmernení a školení bolo potrebné aj znížiť základné úväzky učiteľom. Aby nemuseli na plný plat učiť 23 hodín, ale menej. Ten zvyšok času by mohli stráviť na pozorovaní na iných hodinách, spoločným plánovaním a spoločnou prácou.

Ako učitelia vnímajú návrhy človeka, ktorý prišiel do školstva na dva roky z novinárskeho prostredia a teraz im hovorí, čo majú zmeniť?

Objavuje sa to ako jedna z pripomienok. V ich pozícii by som to tiež spochybňoval. Časť učiteľov je úplne racionálne skeptická.

Čo urobíte, aby ste tú zmenu pomohli uskutočniť?

Som druhý mesiac v Inštitúte vzdelávacej politiky, čo je analytický útvar pri ministerstve školstva. Najväčšia zmena sa dá urobiť v politike a na to dosah nemám. Môžem o tom rozprávať a robiť na analýzach. Teraz si chcem po troch rokoch vytvoriť životné úspory, aby som sa prípadne mohol vrátiť naspäť k učeniu na východe. To bola práca, v ktorej som zatiaľ videl najväčší zmysel.

JURAJ KONÍK

Zdroj:
https://dennikn.sk/1641796/ucitel-a-novinar-cokyna-musel-som-niektore-z-deti-opustit-aby-som-pomohol-ostatnym

Foto:
Juraj Čokyna. 
Foto N – Tomáš Benedikovič