V kríze sa človeku uľaví, keď si nájde hromozvod

V kríze sa človeku uľaví, keď si nájde hromozvod. Ale hnev na neočkovaných nám nepomôže, hovorí psychológ Ondrušek

Počas ďalšej vlny pandémie a lockdownu sme unavení, sklamaní a frustrovaní z toho, že sa nikam nevyvíjame. Už si začíname uvedomovať, že toto môže byť náš nový normál, hovorí psychológ Dušan Ondrušek. Už to nie je len búrka, ktorú stačí prečkať. „To je náš rozšírený postoj – zápecníctvo, snaha schovať sa, neriskovať, nepostaviť sa ku kríze čelom. Ale teraz nám už prestáva fungovať. Keď už pandémia trvá tak dlho, keď naokolo zomierajú ľudia, už sa nedá len tak schovať,“ hovorí Ondrušek.

V rozhovore vysvetľuje, prečo nám obviňovanie neočkovaných nepomôže, ale aj to, prečo by sme nemali byť počas krízy ako neprispôsobivá oceľová guľa, ale ako pružná gumová loptička.

Máme tu tretí lockdown. Ako ste sa cítili, keď ho oznámili? 

Cítil som nervozitu. Už sme si lockdownov užili dosť a mysleli sme si, že sa už v tejto situácii neocitneme. Mám „déjà vu“. Čím dlhšie trvá tretia vlna, tým viac sa začína podobať na tú druhú. To spôsobuje depresívne pocity, zdá sa nám, že sa nikam nevyvíjame. Človeku hneď napadne, či to takto nepôjde donekonečna. Pociťujem závisť voči iným krajinám, ktorým sa darí s covidom bojovať lepšie; zároveň cítim zlosť aj na nás samých. A všade okolo seba vidím prevládajúcu potrebu nájsť nejakého vinníka.

Ako to myslíte? 

Niekoho, na koho sa môžeme hnevať. Ten najbližší možný hromozvod sú nezaočkovaní. Hnev je až taký silný, že človek stráca súdnosť. Síce je objektívne pravda, že vysoká nezaočkovanosť je problém. Ale druhá časť rozumu hovorí, že hnev a ostré konflikty znamenajú len zhoršenie situácie. Našim príbuzným všeličo odpustíme, lebo sú rodina. Ľuďom závislým od alkoholu všeličo odpustíme, hoci si časť problémov spôsobujú sami. Mohli by sme aj voči neočkovaným zaujať podobný postoj – áno, je to nežiaduce, ale neoplatí sa konflikty vyostrovať, pretože dôsledky môžu byť ešte horšie. Nemôžeme sa hrať na to, že je to spravodlivé alebo že si to zaslúžia.

No zaočkovaní to presne tak cítia – je nespravodlivé, že vinou nezaočkovaných musíme mať znova lockdown. 

Pamätám si na postoj lekára Petra Sabaku, ktorý sa mi zdal mimoriadne zrelý. V rozhovore sa ho pýtali, či sa nehnevá na pacientov, keď vidí, že nemuseli skončiť v nemocnici. Odpovedal, že ako doktor sa snaží, aby to, čo k pacientovi cíti, nebol hnev. Síce je už veľmi unavený, ale je lekár a jeho úlohou je riešiť stav pacientov. To je veľmi sympatický postoj.

Ale celkom pochopiteľný je aj ten druhý postoj. Prečo my na nich máme doplácať? O niečo menej je pochopiteľný opačný postoj – že neočkovaní sa vysmievajú tým, čo si dali vakcínu. Ale musím sa priznať, že potrebujem venovať veľa energie na to, aby som sa do nich vžil a pochopil ich. Je to náročné.

K hnevu na zaočkovaných sa dostaneme ešte neskôr. Spomenuli ste, že v tretej vlne sa mieša veľa pocitov – depresia, že sme sa nikam nevyvinuli, závisť iným krajinám, zlosť na seba a na iných. Aký to má dôsledok? Cítime sa totálne beznádejne? 

Vo svojom okolí pozorujem, že prevládajúcim pocitom je frustrácia. Ďalšia časť prežíva pocit veľkej únavy, na ktorú sa viaže pocit bezmocnosti, preťaženia. Jediná skupina, ktorá sa zdá byť čiastočne zmierenou, sú psychiatrickí pacienti, ktorí mali dlhodobo rôzne ťažkosti. Od niektorých počujeme reakcie: my v takomto svete žijeme stále. Neistota, pocit zhoršovania, veľa podnetov na depresiu – pre nich to nie je nič nové. Aspoň zistíme, aké ťažké to majú.

V čom sú tento lockdown a tretia vlna odlišné od tých predošlých v našom prežívaní? 

Myslím, že časť ľudí až teraz začína chápať, že sa začíname pohybovať v novom normále, v novej realite. Počas prvej a druhej vlny sme tento pocit ešte nemali. Hovorili sme si, že stačí vydržať už len niekoľko mesiacov a prejde to. Zdá sa mi, že je to typicky slovenský postoj: kým prehrmia búrky, schováme sa do nory, nič sa nás nedotkne a potom zase povstaneme. To je náš rozšírený postoj – zápecníctvo, snaha schovať sa, neriskovať, nepostaviť sa ku kríze čelom. Ale teraz nám už prestáva fungovať. Keď už pandémia trvá tak dlho, keď naokolo zomierajú ľudia, už sa nedá len tak schovať.

Už sme si v tretej vlne uvedomili, že to len tak neprejde? 

Myslím, že nás znepokojuje, že v niektorých krajinách je situácia omnoho lepšia. Na príklade Nemecka, Británie, Belgicka či Nového Zélandu vidíme, že ak je dobré vedenie, situácia vyzerá inak. To je nepríjemný pocit. Núti nás premýšľať nad tým, prečo to aj u nás tak nie je.

V druhej vlne sme mali nádej vo vakcíne, ktorá pre nás znamenala koniec pandémie. No táto vlna je nakoniec ešte horšia ako predošlá, hoci tu máme očkovanie. Sme sklamaní aj z toho? 

Nikto nebol pripravený na to, že to takto môže vyzerať. Niekto hovorí, že je to taká veľká kríza ako vojna, ďalší tvrdia, že prirovnávanie k vojnovému stavu je zveličené. Myslím, že čiastočne majú pravdu oba tábory. V prvej vlne sme si všimli, že prekvapivo dobre zvládajú pandémiu seniori. Osemdesiatroční ľudia, ktorí už za svoj život zažili všetko možné a len tak ich niečo neprekvapí. Platí to podľa mňa doteraz – hoci ich pandémia ohrozuje najviac, ich psychická pohoda je na tom znesiteľne, až na izoláciu. V súvislosti s vakcínami mi napadá ešte jedna vec. V mojom okolí vidím, že sú ľudia šťastní, že sme súčasťou Európskej únie.

Prečo? 

Vďaka tomu sme mali pomerne skoro dostupné vakcíny. Uvedomujem si to najmä vtedy, keď som konfrontovaný s tým, že by to tak nemuselo byť. Naša organizácia (Partners for Democratic Change Slovakia – pozn. red.) je súčasťou siete podobných centier v 22 krajinách. V Gruzínsku, čo je fantastická krajina s úžasnými ľuďmi, mal covid devastujúcu podobu, jednu z najhorších vo svete. Jedným z dôvodov je, že keďže nie sú členmi EÚ, nemali prístup k vakcínam. Vláda ich nebola schopná zohnať. V poslednom čase majú Sputnik či Sinopharm, ale nie sú veľmi rozšírené a ľudia sa veľmi málo očkujú.

Riaditeľka gruzínskeho centra, naša kamarátka, veľmi blízky človek, zomrela na covid v druhej vlne. Mala veľmi tragický a ťažký priebeh. Je hrozné uvedomiť si, že keby bolo Gruzínsko členom Európskej únie, s veľkou pravdepodobnosťou by zomrieť nemusela.

My dostupnú vakcínu máme, ale dostatočne ju nevyužívame. Cítime beznádej, že síce máme liek, ale nechceme ho využiť?

Vstupuje do toho mnoho faktorov. Vidím nepripravenosť ľudí, neschopnosť odolávať konšpiračnému mysleniu, ale aj veľké politické chyby a nekonzistentnosť vyjadrení top lídrov v bývalej, ale aj v súčasnej vláde. V čase, keď bolo dôležité zomknúť sa, sme počúvali spochybňujúce či relativizujúce poznámky o vakcínach. Ich následky nesieme doteraz. Dnes je ťažké motivovať ľudí na očkovanie, pretože chyby nastali pred štvrťrokom, a raz ich historici ešte budú analyzovať.

Čo máte napríklad na mysli? 

Veľmi som trpel, keď vtedajší premiér Igor Matovič povedal, že o Astre vieme svoje. Jeden líder za druhým, z koalície či z opozície, mali veľmi zvláštne vyjadrenia. Skoro všetci sociológovia sa zhodujú, že je u nás kríza dôvery. Štát a jeho lídri neplnia svoju rolu – a to budovať celospoločenskú dôveru. Keď necítime dôveru, má to zdanlivo nepodstatné, ale v skutočnosti ďalekosiahle následky. Nepredpokladal som, že sa ľudia natoľko nechajú obalamutiť rôznymi konšpiráciami. Že tak veľa ľudí uverí bludom.

Prečo sa to podľa vás stalo práve v čase covidu? 

Mám pocit, že nastal jav tunelového videnia. Ľudia v neistote reagujú zúžením vnímania a nechcú vidieť celú komplikovanú skutočnosť. Vyberajú si jednotlivé fakty, pretože skutočnosť je príliš zložitá. Toto vyberanie faktov ich však niekedy môže zaviesť do mylného vyhodnotenia situácie. Keď sa to už deje, je veľmi ťažké vrátiť sa späť. Nastupuje osobná hrdosť, je ťažké priznať si, že som sa mýlil. Vidíme, že časť ľudí zotrváva v odmietaní aj napriek tomu, že nemajú racionálny základ. Čísla hovoria jasne – asi 80 percent ľudí v nemocniciach je nezaočkovaných. Podobné čísla sú na celom svete.

Sme na vrchole tretej vlny a namiesto vidiny lepších časov máme pred sebou nový variant omikron, ktorý môže byť ešte infekčnejší ako delta. Aký to má na nás vplyv? 

Aj keď sme zničení touto vlnou a vidinou ďalšej, na druhej strane nás to aj posilňuje. Veľa sa diskutuje o fenoméne „moral injury“, v preklade morálne zranenie. Stojíme pred novými výzvami, nielen ekonomickými a zdravotnými, ale aj morálnymi. Ide o situácie, keď musíme prekračovať všetky doteraz naučené spôsoby.

Napríklad? 

Počas druhej vlny, v marci či v apríli, mali v São Paulo v Brazílii okolo 400 mŕtvych denne. Mestská rada vydala rozhodnutie, že keďže už nemajú kam pochovávať mŕtvych, treba vyprázdniť ostatky starých hrobov a vyviezť ich za mesto. Časť ľudí to niesla šialene ťažko. Táto situácia im priniesla hroznú etickú dilemu. Pandémia priniesla mnoho podobných situácií. Je to strašné, ale je to aj výzva.

Videli ste podobné dilemy aj na Slovensku? 

Na kurze sme mali dvoch kňazov, ktorí počas najhoršej fázy druhej vlny pomáhali na covidových oddeleniach. Fungovali ako sanitári, robili tie najjednoduchšie, ale veľmi potrebné práce. Mali veľmi cenné pozorovania. Všimli si, že keď sa situácia začala zhoršovať, lekári prechádzali do latinčiny. Zo zrozumiteľnej slovenčiny prešli na čisto odbornú terminológiu. V konfrontácii s takou hroznou situáciou sa schovali do nory vykonávateľov, profesionálov, ktorí nemusia situáciu osobne prežívať. Človek, ktorý má toho priveľa, sa akoby znecitliví, aby sa chránil, aby to až tak neprežíval.

Ako nás môžu tieto nové morálne výzvy posilniť? Nie je vynášanie starých hrobov za mesto iba traumatizujúce a nič viac? 

Človek je nútený nájsť nejaké vysvetlenie. Ľudia, ktorí prežili vojny, samozrejme, nesmierne trpeli. Dumali nad zmyslom vojny a prečo musia byť vystavení takej situácii. Každý si našiel nejaké vysvetlenie. Každá ťažká situácia človeka posilní.

Ako? 

V poslednom čase sa venujeme reziliencii, odolnosti človeka. Nie je pravda, že jediný spôsob, ako sa vyrovnať s ťažkou situáciou, je schovať sa do najhrubšieho obalu a vybudovať si nepriestrelný pancier. Ďalšia stratégia je reagovať pružne. Napadá mi metafora, ktorú používa český fyzioterapeut Pavel Kolář. Môžeme sa snažiť byť ako oceľová guľa, ako paradajka alebo ako gumová loptička. Nechcem byť paradajka, ktorú tlak rozpľasne. Nepomôže nám ani to, ak sa budeme snažiť o oceľovú guľu, ktorá nie je veľmi prispôsobivá. Dobrý model je pružnosť gumovej loptičky.

Čo to znamená byť pružný? 

Najlepšia odolnosť je schopnosť meniť sa. Adaptovať sa, ale aj adoptovať si. Buď zmením seba, alebo zmením okolie. Keď neprechádzame krízami, počas ktorých sme nútení zmobilizovať všetky svoje zmysly a schopnosti, nerozvíjame sa. To, že sme vystavení ťažkým chvíľam, je nepríjemné, ale je to súčasť života. Ťahá nás to ďalej, rozvíja nás to.

Byť pružný teda znamená nesnažiť sa zatvárať oči a skrývať sa, ale prispôsobiť sa? 

Nejde len o to, aby sme zmenili seba. Môžeme meniť aj okolie, môžeme byť proaktívni a dívať sa, čo môžeme v okolí zmeniť. Nie je pravda, že sme bezmocné objekty, ktorým sa pasívne dejú veci. My sami máme silu a zodpovednosť robiť všetko pre to, aby sme situáciu zmenili.

Kde je zlatá stredná cesta napríklad v presviedčaní na očkovanie? Nájdu sa takí, ktorí sa s nezaočkovanými príbuznými pohádajú, ale aj takí, ktorí sa tomu vyhnú a túto tému ignorujú.

Kým sme aktívni, je dobre. Je dôležité, aby sme sa nepoddali pocitu, že nič neovplyvníme a všetko ide mimo nás. Áno, situácia je síce zlá, ale našou povinnosťou voči deťom, blízkym aj voči sebe samým je nestavať sa voči tomu defetisticky (porazenecky, odovzdane – pozn. red.). Môžeme hľadať cesty, ako byť aktívni. Veľa ľudí začalo pravidelne športovať, stretávam kvantá ľudí, ktorí chodia ráno behať. Vídavam rodiny s deťmi, ktoré sa naučili chodievať na pravidelné prechádzky. To je fantastické. Objavili, aké je to pre ich život podstatné. To, že ľudia nemuseli odchádzať do práce, naučilo niektorých pravidelne spať. To je nesmierne dôležité.

Samozrejme, negatívne následky pandémie budeme cítiť ešte dlho. Pocítime, že časť nepevných vzťahov sa počas krízy rozpadne. Dlhé roky sa budeme vyrovnávať so smrťou blízkych. Ale nie je to tak, že celá spoločnosť sa stala zúrivou, frustrovanou a nešťastnou. Veľa ľudí dokáže ostať nad vecou, napríklad aj cez tragikomický humor.

Táto vlna je odlišná tým, že má svojich vinníkov – neočkovaných. Kým doteraz sme sa nemali na koho za covid hnevať, teraz sa hneváme na neočkovaných. Prečo vlastne potrebujeme hľadať vinníkov? 

V kríze sa človeku vždy uľaví, keď si nájde hromozvod. Niekoho, kto je za problém zodpovedný, a najideálnejšie je, keď to nie som ja. Keď dokáže človek externalizovať svoj hnev a zvaliť vinu na iného. Aj keď v tomto prípade výraz zvaliť vinu nie je celkom presný, pretože časť viny objektívne leží na pleciach neočkovaných. Časť ľudí veľmi prispieva k zhoršeniu situácie. Na druhej strane sa môžeme opýtať, či nám hľadanie vinníkov pomôže.

Aká je odpoveď? 

Pomôže nám to uľaviť si. Na chvíľu nás to veľmi uspokojí. Ale keď vytvoríme atmosféru vzájomného obviňovania sa, rozbabreme vzťahy na desiatky rokov. A to nie je dobrý výsledok – nepotrebujeme rozčesnutú spoločnosť, kde proti sebe stoja dva tábory. Nenávisť a hnev môže mať rovnako zlé, a možno aj horšie dôsledky, než keby sme tomu dokázali odolať. Obviňovanie, vylievanie si zlosti pomôže človeku, ktorý sa toho potrebuje zbaviť. Ale predlžuje to zaťatosť objektu zlosti. Síce sa nám dočasne uľaví, ale situáciu môžeme zhoršiť. Deliace čiary sa tvoria v rodinách, medzi susedmi.

Čiže vinníkov potrebujeme na to, aby sme sa vedeli sami so situáciou ľahšie vyrovnať. 

Je to pochopiteľné, objektívne je hnev oprávnený. Ale súčasne by sme mali myslieť na to, že potrebujeme spoločnosť, kde sa dá navzájom rozprávať, aj keď s krokmi toho druhého nesúhlasíme. Je to navyše trochu nevyrovnaná situácia a pod vplyvom politickej korektnosti sa o tom veľa nehovorí. Všetky prieskumy v USA a už aj na Slovensku ukazujú, že nezaočkovaná časť spoločnosti je vo väčšej miere nevzdelaná; tá zaočkovaná, naopak, vzdelanejšia a zároveň je na tom v priemere o trochu ekonomicky lepšie. Samozrejme, nájdu sa výnimky, ale toto ukazujú veľké čísla.

Ako si to vysvetľujete? 

Nemusí to byť len preto, že vzdelanejší ľudia lepšie pochopia situáciu – to by bolo priveľké zjednodušenie. V Amerike sa ukazuje, že zaočkovaní sa pohybujú v takých sociálnych skupinách, kde je viac ľudí zaočkovaných. Keď im niekto povie, že po očkovaní zomrú, ťažšie tomu uveria, keďže poznajú 10 očkovaných ľudí, ktorí nemajú žiadne problémy. Na rozdiel od nezaočkovaných, ktorí nemusia vo svojom okolí stretnúť nikoho s vakcínou.

Očkujú sa vzdelanejší, neočkujú menej vzdelaní – nie je to len ďalšia brázda medzi týmito dvoma tábormi? 

Je nebezpečné ísť touto cestou, môže sa to skončiť nálepkovaním. Ľudia majú tendenciu robiť skratky; napríklad nehovoria o vzdelanejších, ale o inteligentnejších, čo neplatí. Ale pomáha nám to pochopiť, že stratégia presviedčania na očkovanie by mala byť pre rôzne cieľové skupiny trochu iná. Na argumentáciu výskumami a odporúčaním odborníkov zareagovala časť ľudí, ktorá je na to zvyknutá. Nezareagovala tá časť, ktorá na takýto spôsob uchopovania skutočnosti nie je zvyknutá.

Aká stratégia by sa mala zvoliť? 

Videl som prehľad asi desiatich najúspešnejších kampaní. Niektoré boli postavené na emóciách – aké je dôležité stretávať sa, dotýkať sa. Iné boli založené na autoritách. V USA veľmi dobre zafungovalo, keď sa traja bývalí prezidenti spolu postavili pred Kapitol a jednoznačne povedali, že je čas ísť sa očkovať. Keď to u nás urobili naši traja exprezidenti, bola to skôr tragikomédia. Obávam sa, aby to nemalo dokonca opačný efekt.

V rozhovore v marci ste povedali: „Schopnosť v ťažkých časoch nehľadať vinníka v druhých, to je umenie.“ Ako to dosiahnuť? 

Je to často otázka osobnej zrelosti. Človek zistí, že keď sa príliš sústredí na to, ako niekoho potrestať, revanšovať sa mu, vôbec mu to nepomôže. Časť ľudí individuálne dospeje k tomu, že dokáže odpúšťať a presunúť svoju energiu na niečo pozitívne. Na spoločenskej úrovni nám k tomu môže pomôcť, keď si uvedomíme, že máme rovnako veľa hrdinov ako podvodníkov. Prečo by sme sa mali orientovať na tých, ktorí nám ničia nervy? Veď máme toľko úžasných zdravotníkov, ktorí sa obetovali. Využime to. Orientovať sa na pozitívne vzory je okrem iného aj zdravé.

Predstavte si, že by ste ako mediátor dostali takú zákazku: firma má dve oddelené skupiny zamestnancov, ktoré sa nedokážu zniesť – očkovaných a neočkovaných. Firma ich chce zmieriť, aby spolu dokázali vychádzať. Ako by ste k takej zákazke pristúpili? 

Mediačné postupy sú často založené na tom, že sa ľudia navzájom počúvajú. Na začiatku majú skoro vždy všetci zúčastnení – aj na jednej, aj na druhej strane – pocit, že sú obeťami tých druhých a trpia viac. Keď sa hádajú o nejakej podstatnej veci, dokonca nastane fáza, kde obe strany súťažia o to, kto je väčšia obeť. Mediátor vtedy cíti zmätok, šokovane obe strany počúva a naznačí im, čo je to za zvláštna, patologická súťaž.

Ako dlho trvá, kým nájdu spoločnú reč? 

Veľmi dlho trvá, kým sú vôbec schopní pripustiť, že tí druhí majú pochopiteľné argumenty pre to, čo prežívajú. Všetci máme tendenciu myslieť si, že tí druhí to nemajú až také zlé ako my. Nemáme tendenciu vidieť, že je to záležitosť obojstranného nepochopenia.

Ako s tým pracujete? 

Skoro vždy má význam pracovať s lídrami. S vedúcimi či riaditeľmi, ľuďmi, ktorí majú väčšiu moc. Fungujú ako identifikačný vzor a vďaka väčšej moci majú aj väčšiu suverenitu. Skoro vždy platí, že to nie je priamočiary proces. Nie je to tak, že sa vyrozprávajú, vyplačú a objímu. Je to proces s mnohými „loopingmi“, teda návratmi späť, ľudia sa menia len postupne. Trvá to veľmi dlho. Keď na to tlačíme a nútime ich rýchlejšie prijať kroky zmieru a porozumenia, môžeme celý proces pokaziť.

Prečo?

Pretože sa ľudia zľaknú a odmietnu sa na tom podieľať. Získavanie dôvery k tým druhým, k tým nenávideným ľuďom z druhého tábora, o ktorých si myslíme, že „spôsobili zlo“, sa deje len veľmi pomaly. A to stále hovoríme o procese mediácie, kde sa ľudia rozprávajú priamo. Ak sa rozprávajú cez odkazy, cez vypisovanie v sociálnych médiách, pochopenie nenastane skoro nikdy. Cez sociálne médiá sa nerozprávame s reálnymi ľuďmi, ale s obrazmi nepriateľa, ktoré máme vo svojej hlave. Nevidíme ich, nemáme šancu zistiť, akí v skutočnosti sú. A tak sa nekonfrontujeme s nimi, ale iba s našimi predstavami.

K čomu by ste tieto znepriatelené tábory ako mediátor viedli? Aby si nezaočkovaní dali vakcínu? Aký kompromis sa vôbec dá nájsť? 

Niekedy sa nedá dosiahnuť kompromis, pretože ide o zásadné veci, pri ktorých jedna vylučuje druhú. Pozeráme sa na to, či existuje aspoň nejaké minimum, na čom by sa vedeli zhodnúť. Ak ide o závažné témy – o život alebo o zásadné škody –, tak je hranica, keď si nemôžeme dovoliť nechať to iba na nich a rokovať.

Napríklad? 

Ak napríklad nejaká sekta ubližuje deťom alebo predstavuje iné nebezpečenstvo. Vtedy sa nerokuje, ale robia sa represívne kroky, na základe zákonov, ktoré v krajine platia. Ale priestor na možné dohody je veľký. Zväčšuje sa, ak majú ľudia lepšie informácie, vyššie vzdelanie či pochopenie. Najlepšia cesta je navodiť takú mieru dôvery, že sú ochotní počúvať, a vtedy sa niečo aj dozvedia. Vtedy môžu začať ticho prehodnocovať svoje názory. Ale je to pre nich veľmi ťažké. Musia poprieť princípy, ktoré dovtedy pred všetkými hlásali. Niekedy ľudia prejdú kvalitatívnou, veľmi kľúčovou zmenou po ťažkom zážitku.

Boli by ste za povinné očkovanie nad 55 rokov? Čo by to v spoločnosti vyvolalo? 

Pozdáva sa mi idea povinného očkovania pre vybrané povolania – napríklad zdravotníci, vojaci či hasiči. Súčasťou ich profesionálnej výbavy je, že nesmú infekciu šíriť ďalej, čím je ich povinné očkovanie odôvodnené. Ak to inak nepôjde, možno bude dobrá aj cesta povinného očkovania u seniorov. Nakoniec to nie je taká šokujúca záležitosť. Existujú povinné očkovania v detstve, takisto keď ideme do tropických krajín, musíme si dať povinné vakcíny. Neočkovanie je zvláštna slepá ulička, do ktorej sme sa sami voviedli. Ale dúfam, že skôr či neskôr veľká časť ľudí pochopí, že očkovanie je bežná záležitosť.

Nastala by po zavedení povinného očkovania vzbura? 

Nemyslím si. Vidíme skúsenosť z niektorých štátov USA, kde nariadili povinné očkovanie policajtov. V New Yorku sa povinné očkovanie týkalo 35-tisíc policajtov a spočiatku vyhlasovali, že sa za žiadnu cenu nedajú zaočkovať. Padlo rozhodnutie, že do 1. novembra je to povinné a v prípade odmietnutia očkovania nútene pôjdu na neplatené voľno. Napriek predchádzajúcim rečiam očkovanie nakoniec odmietlo len 34 policajtov. Nemyslím si, že by bol u nás odpor taký veľký, pokiaľ by sa to nerobilo s takou šou a cirkusom a pokiaľ by sa povinné očkovanie nestalo viditeľnou politickou agendou.

V rozhovore z marca ste hovorili, že spoločnosť by potrebovala vidieť od politikov nejaké veľké gesto, aby dodržiavali opatrenia. Videli ste odvtedy nejaké? 

Videl som ich niekoľko. Napríklad Richard Sulík zmenil správanie – najprv hlásal, že má silnú imunitu a vakcínu nepotrebuje, potom pokračoval ďalšími zneisťujúcimi vyjadreniami. Potom sa nechal zaočkovať a už vystupuje jednoznačne. Nezrozumiteľné je pre mňa správanie Petra Pellegriniho. V téme očkovanie sa mi zdá mimoriadne vajatavý. Uvidíme, čo sa stane, keď mu vyprší účinnosť protilátok.

Takisto ste kritizovali expremiéra za to, že v ľuďoch vyvoláva pocit viny. Je nám v tretej vlne lepšie bez Igora Matoviča? 

Je to pozitívny krok vpred. Rapídne ubudlo hysteroidných prejavov vo verejnej sfére. Stále sme nútení sledovať grandiózne nápady, ale je to daň za to, že sa nepodarilo účinne dosiahnuť, aby sa stiahol.

Aké sú vaše rady na prežitie lockdownu? Kde hľadať nádej? 

Celá skúsenosť s covidom je len prípravou na oveľa väčšie celospoločenské pohyby, ktoré budú dôsledkom klimatických zmien. Možno nás nečakajú hneď, ale nevyhneme sa im. Možno by sme sa mohli na pandémiu pozerať ako na tréning na časy klimatickej krízy. Napriek tomu to nebude koniec sveta a adaptujeme sa. Morové pandémie v minulosti znamenali v niektorých krajinách úbytok aj 40 percent obyvateľstva. V porovnaní s tým je úžasné, čo dokáže dnešná veda. Je fantastické, ako rýchlo veda reagovala na pandémiu, analyzovala vírus a tak rýchlo pripravila vakcíny a lieky. Myslím, že do histórie sa to dostane ako obdivuhodná reakcia.

V pandémii cítim nekonečný obdiv hlavne voči lekárom, sestričkám a vedcom. A aj voči niektorým politikom a veľkým spoločenským figúram, ktorí to zvládli – hlavne v iných krajinách.

Dušan Ondrušek (63)
Vyštudoval psychológiu na Univerzite Komenského v Bratislave. Je odborníkom na krízovú komunikáciu a riešenie konfliktov, zaoberá sa otázkami altruizmu. Venoval sa poradenstvu a terapii. V 90. rokoch založil mimovládnu organizáciu PDCS – Partners for Democratic Change Slovakia. Vzdelávacie školenia v postkonfliktných zónach viedol v takmer päťdesiatich krajinách. Prednášal na Univerzite Komenského, Ekonomickej univerzite v Bratislave, ale aj na European Peace University v Schleiningu a Donau University v Kremse.

DENISA GDOVINOVÁ

zdroj: 
https://dennikn.sk/2635121/v-krize-sa-cloveku-ulavi-ked-si-najde-hromozvod-ale-hnev-na-neockovanych-nam-nepomoze-hovori-psycholog-ondrusek/?ref=list

Foto: Dušan Ondrušek
Foto N – Tomáš Benedikovič