Veľký rozhovor s Jánom Šantom: Skutočným problémom je mentalita Slovákov

Za mreže dostal najväčších ekonomických kriminálnikov Slovenska, naposledy Mariana Kočnera.

S Jánom Šantom, prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry, sme sa však tentoraz rozprávali najmä o deväťdesiatych rokoch, v ktorých rozbiehal svoju kariéru.

Ako sa páchali ekonomické zločiny v časoch známych mafiánskych bosov a kam sme sa odvtedy posunuli? V mnohom vraj k horšiemu.

Témou nášho rozhovoru sú 90. roky. Prečo má pre vás osobne zmysel sa o nich rozprávať?
Pre mňa je to naozaj relevantná téma, keďže som ako prokurátor začal pôsobiť v roku 1991, teda po skončení vysokej školy. Toto obdobie zároveň bezprostredne nadväzuje na spoločenské zmeny z roku 1989, čo sa nepochybne prejavilo na kriminalite, ktorá odrazu začala byť úplne iná ako tá pred prevratom.

Objavili sa nebankové subjekty.
To takisto, ale ako úplne prvé nastúpili fakturačné podvody. Ja som od samého začiatku pôsobil po právnočakateľskej praxi a niekoľkomesačnej praxi na okresnej prokuratúre na Krajskej prokuratúre v Košiciach a neskôr na Krajskej prokuratúre Prešov. Tá doba bola zaujímavá tým, že hrádza ekonomickej kriminality sa po roku 1990 úplne roztrhla.

O čo presne išlo pri fakturačných podvodoch?
Ľudia rôznych spoločenských vrstiev – od asociálov, často v pozícii bielych koní, až po kvázi podnikateľov – naraz začali kupovať v obrovských, doslova kamiónových, množstvách rôzne tovary: potraviny, topánky, textil, koberce, nábytok... Kupovali ich od podnikov, ktoré boli práve v transformácii, lebo prechádzali z plánovaného socialistického hospodárstva na trhovú ekonomiku. Mnohé sa ocitli v problémoch v dôsledku tohto prechodu a mnohé sa dostali do ťažkostí práve po týchto fakturačných podvodoch, pretože žiadny z takto podvodne získaných tovarov nebol nikdy zaplatený. Odobraný bol na faktúru s prísľubom jej zaplatenia do niekoľkých dní, no následne bol rozpredaný. Mnohokrát stánkovou formou, často z kamióna, obvykle hlboko pod cenu.

Do akej miery boli títo páchatelia vôbec potrestaní?
Obžalovateľnosť a miera odsúdenia takýchto páchateľov bola vysoká, mnohokrát sa priznávali a dokonca uvádzali, že tak konali preto, že jedine takýto spôsobom vedia získať peniaze a krátkodobo si užiť, hoci s vedomím odsúdenia aj na nepodmienečné tresty.

Vďaka svojej profesii ste tak vlastne patrili k prvým ľuďom, ktorí po Nežnej revolúcii prišli o ilúzie o novom režime. Zaskočilo vás veľmi, ako sa to vyvíjalo?
Do istej miery áno. Stále som však žil v predstave, že je to nevyhnutná daň tohto prechodu. Že tam, kde sa rúbe les, lietajú triesky a že je to relatívne prechodný jav.

Bolo to však zložitejšie.
Áno, doba fakturačných podvodov prešla a z hľadiska ekonomickej kriminality nastúpil druhý významný medzník – spomínané nebankové subjekty. Nehovoriac o tom, že medzitým nastúpili rôzne mafiánske spôsoby páchania trestnej činnosti, privatizačné kauzy a vôbec násilná trestná činnosť, akou bolo vydieranie, tiež drogová trestná činnosť, krádeže áut, ale aj vraždy a podobne. Najmä vo vzťahu k podnikateľom a tým, čo začali v tom čase prosperovať, predovšetkým, ak mali prevádzky v centrách väčších miest.

Tunelovanie nebankových subjektov možno zrejme považovať za jeden z najvýznamnejších symbolov 90. rokov na Slovensku.
Áno, určite to bola jedna z najtypickejších foriem trestnej činnosti. Jedinečná bola aj v tom, že do nich svoje financie investovali státisíce ľudí, čo znamená, že žiadnou inou kriminálnou činnosťou nebolo priamo poškodených toľko fyzických osôb. Samozrejme, aj napríklad daňová kriminalita mnohých poškodila a poškodzuje, avšak nepriamo, primárne je poškodený štátny rozpočet. Ľudia do nebankoviek vložili státisíce až milióny korún a väčšina z nich už ich nikdy nevidela. Samozrejme, boli aj takí, ktorí naozaj profitovali a získali sľubovaných 30 až 35 percent, čo je naozaj neuveriteľný zisk.

Bolo podľa vás veľa ľudí, ktorí vedeli, že ide o pyramídovú hru, a napriek tomu riskovali?
Ja si myslím, že takýto typ investorov, alebo aspoň mnohí z nich, vždy rátajú s určitým rizikom. Aj v súčasnosti investície do rôznych akciových fondov prinášajú určité riziko. Ide len o mieru jeho únosnosti. No v tej státisícovej mase ľudí by sme, pochopiteľne, našli rôzne kategórie. Od hazardných hráčov až po naivných dôchodcov, ktorí si mysleli, že vkladajú peniaze do banky.

Ako to bolo s podobnými subjektmi v okolitých štátoch? Bolo v tom Slovensko špecifické?
O iných krajinách nemám až taký prehľad, ale napríklad v Albánsku prišli o svoje úspory milióny občanov. A, samozrejme, v Česku to bolo podobné. Tamojšie družstevné sporiteľne padali jedna za druhou. Vtedy sme napokon boli ešte spoločným štátom, ktorý zdieľal mentalitu, právne normy i spôsob podnikania.

To, že štát nebankové subjekty tak dlho toleroval, bolo naozaj len o nepripravenosti legislatívy, alebo sa potvrdilo podozrenie, že za tým, aby sa nevytvoril zákonný rámec, stáli aj nejakí politici?
Žiadne dôkazy o tom neexistujú. Treba si uvedomiť naozaj podstatnú vec, že to prišlo naraz, ako vlna. Ľudia do nebankových subjektov vložili peniaze doslova v jednej chvíli, masovo. Štát pochopil, že sa ocitol pred problémom a treba ho riešiť. Aj ho riešil, akurát neskôr, a vtedy už boli v obehu milióny. Podľa mňa išlo najmä o nepripravenosť štátu. Uvedomiť si treba i to, že nebankové subjekty založené na báze pyramídovej hry dokážu fungovať relatívne dlho. Zoberte si BMG, ktorý mal vo svojom portfóliu ako holding asi tridsať ďalších spoločností. Obchodovali s cennými papiermi, s nehnuteľnosťami, vydávali časopisy, vlastnili známu požičovňu automobilov, konkrétne Drukos. Mnohokrát bolo ťažké objasniť, kde končí podnikanie a kde sa začína trestná činnosť. Mimochodom, veľmi dobre si pamätám prvý nebankový subjekt na Slovensku.

O čo išlo?
Volal sa Unifa Invest Košice. Vykonával som v tejto trestnej veci dozor. Odrazu skončili a my sme na hraniciach zadržali dvoch príslušníkov juhoslovanskej národnosti a jednu Slovenku, snažili sa vyviezť na juh milióny korún. Ľudia však boli nahnevaní, že sme tie pobočky zatvorili, veď niektorí z nich si predsa na druhý deň alebo počas ďalších dní mali vybrať svoje značné úroky! Pod oknami košickej prokuratúry bol vyslovene protest proti zatvoreniu pobočiek, to sa písal rok 1995. Ľudia, pravdaže, nevedeli, ako sme majiteľov Unify chytali na hraniciach. No, samozrejme, tí, ktorí sa peniaze ešte len chystali vložiť, boli šťastní. Pamätám si na mnohé príbehy, niektoré tragické, iné, naopak, šťastné.

Spomeňte nám nejaké.
Smutný bol napríklad prípad muža, ktorý niesol manželke na vysporiadanie BSM 300-tisíc korún a stretol vedúceho pobočky, svojho známeho, ktorý mu hovorí: Daj ich radšej tuto do našej pobočky a máš ich s 30-percentným úrokom. O niekoľko dní neskôr boli pobočky zatvorené. Naopak, iný občan zas plánoval odniesť do pobočky tiež niekoľko stotisíc, no padla mu na hlavu polička a skončil v nemocnici. Keď z nej vyšiel, pobočka už bola zatvorená.

Ako prokurátor ste ľudí v tejto veci nemohli nijako varovať, no ako občan ste museli pociťovať isté napätie.
Väčšia miera podozrenia voči týmto subjektom však v skutočnosti existovala až postupne. Všetky nebankovky padli okolo roku 2001, priestor na dlhú osvetu nebol, akurát vtedajšia ministerka financií Brigita Schmögnerová posledné mesiace apelovala na občanov, že majú byť ostražití.

Hovorili ste, že tento typ ekonomickej kriminality prišiel ako vlna. O to viac musela zaliať vás ako prokurátora. Neľutovali ste chvíľami, v akej sfére ste sa ocitli?
Naopak. V takej situácii človek cíti zmysluplnosť svojej činnosti. Prokuratúra vtedy naozaj musela zabrať, a aj zabrala. Štatutári v podstate všetkých nebankových subjektov, a bolo ich okolo dvadsať subjektov, boli rad za radom stíhaní. A ako pribúdalo skrachovaných nebankoviek, začala sa zvyšovať aj medializácia. Samozrejme, úplný vrchol boli BMG a Horizont.

Tvrdíte, že všetci boli potrestaní. A čo Jozef Majský?
Tu treba urobiť jeden zásadný rozdeľovník. Existovali totiž dve skutočnosti vo vzťahu k týmto nebankovým subjektom. Štatutárom BMG a Horizont bol už nebohý Vladimír Fruni a spol. Oni priamo vyberali prostriedky, oni ich získavali od investorov. Majský v tom nijako nefiguroval, nebol štatutárnym zástupcom. Na scéne sa objavil až koncom roku 2001 a najmä vo februári 2002 – po krachu oboch subjektov a zatvorení pobočiek. Podľa obžaloby v BMG a Horizonte páchatelia vyzbierali 53 miliónov korún, pričom len 13 miliónov zostalo na pobočke v Košiciach a zvyšné peniaze boli v kufríkoch odvezené Majskému. Ide teda o dve úplne samostatné kauzy, ktoré si ľudia zamieňajú. Doteraz mi píšu občania a úplne neaktuálne žiadajú peniaze. Nehovoriac o tom, že poškodení boli v tomto prípade vylúčení, lebo je nemožné realizovať výsluchy a ďalšie úkony so 170-tisícmi – alebo obdobným počtom – poškodených. Takéto trestné konanie by sa nikdy neukončilo, preto trestný poriadok stanovuje limit sto poškodených. Svoje nároky teda môžu uplatňovať len v konkurznom konaní, čo je práve veľmi aktuálne, keďže sa výťažok z konkurzu v súčasnosti prerozdeľuje medzi občanov. Žiaľ, v kriticky malom množstve – 1,8 percenta.

Je dobre, že sme si objasnili tento rozdiel, no aj tak má podľa mňa zmysel Majského spomínať. Jeho nepotrestanie zostáva totiž jednou z nezahojených rán 90. rokov.
Jeho prípad je na Najvyššom súde a ten skonštatoval, že ho nemožno pre chorobu postaviť pred súd. Ja som bezprostredne po vydaní súdneho rozhodnutia o prerušení trestného stíhania podal návrh, aby sa v stíhaní pokračovalo, aby bol obžalovaný súdený za prítomnosti zdravotnej služby na Najvyššom súde, alebo v zdravotníckom zariadení, kde má kompletnú starostlivosť. Ide o verejné zasadnutie, ktoré trvá len pár minút, som teda hlboko presvedčený, že jeho zdravotný stav nemôže nijako ovplyvniť. Žiaľ, Najvyšší súd tento môj názor zatiaľ nezdieľa. Trestné stíhanie je teda prerušené.

Ako sa s takýmito situáciami vyrovnávate?
Ako prokurátor musím názor súdu akceptovať, tak ako policajt musí rešpektovať názor prokurátora. Je tu určitá, zákonom presne daná hierarchia, a za tých bezmála tridsať rokov som sa ju už naozaj naučil akceptovať. Prípadný vnútorný nepokoj alebo nesúhlas nie je podstatný. Sústrediť sa musím len na to, či som ako prokurátor urobil naozaj všetko, a v tomto prípade som konal až nadštandardne, keďže proti tomuto typu rozhodnutia nie je prípustný takzvaný opravný prostriedok, no ja som napriek tomu podal takýto súdny návrh.

V súčasnosti sa vaše meno spája najmä s Marianom Kočnerom, ktorého ste v rámci kauzy zmenky dostali za mreže. Pamätáte sa ešte, kedy ste o ňom počuli prvý raz?
Do roku 2018 som ho vnímal len mediálne. Kde sa objavila sporná ekonomická kauza, nejaká miera podozrenia, tam sa odrazu vynoril aj tento človek. Bolo mi jasné, že jeho koniec je blízko. Pri účasti na toľkých sporných kauzách naozaj platí, že dovtedy sa chodí s džbánom po vodu, kým sa neodtrhne ucho. A od jari 2018 som sa začal zaoberať touto zmenkovou kauzou ako prokurátor.

Kočner začal nezákonne podnikať ešte pred prevratom. A vôbec, už za socializmu existovalo takzvané rozkrádanie majetku, často sa dokonca stretalo s istou sympatiou u verejnosti. Venovala sa mu tá istá skupina ľudí, ktorá v tom potom pokračovala aj v 90. rokoch? Alebo raný kapitalizmus vygeneroval úplne nových podvodníkov?
K tomuto sa mi ťažko vyjadruje, môžem to zhodnotiť len z perspektívy prokurátora Krajskej prokuratúry v Košiciach a neskôr v Prešove. A z môjho pohľadu o úplne totožnú vzorku nešlo. No pravdou je, že takí ľudia sa vedeli lepšie takpovediac obracať a využívať aj diery v zákone. Zákony o malej a veľkej privatizácii prijaté v 90. rokoch však boli také zlé, že doslova umožnili obohacovať sa na úkor štátneho majetku. Štát vytvoril také rámce, také voľné pravidlá, ako keby, laicky povedané, legalizoval krádež. Takto som vnímal, doteraz vnímam a celý život budem vnímať 90. roky v rámci privatizácie. V mnohých prípadoch sme na prokuratúre vyvíjali doslova nadľudské úsilie, a potom sme zistili, že rôzne podozrivé činnosti, mnohokrát takpovediac aj skrachovanie podnikateľských v zásade formou podozrenia z tunelovania, boli v súlade so zákonom. Hralo sa podľa zvláštnych pravidiel.

Čo však zostalo nezmenené, je prerastanie štátu mafiou. V čom je to napriek tomu iné ako to bolo v 90. rokoch?
V tom čase bola prioritou hrubá sila. Záujmy mafiánskych skupín boli neraz až teatrálne. Každý mal vedieť, kto je kto, mafiánski bosovia typu nebohý Holub či Kolárik a desiatky ďalších vyslovene chceli byť známi. V súčasnosti, ak existujú takéto formy skrížených záujmov, sú vysoko sofistikované a absolútne utajené. Toto je ten obrovský rozdiel. Dnes mnohokrát nevieme, kto za spoločnosťou skutočne stojí. Máme síce protischránkový zákon, ale ten sa vzťahuje len na verejnú podnikateľskú sféru a subjekt, ktorý do nej nechce vstupovať, môže z hľadiska skutočných vlastníkov zostať utajený. Dnešní páchatelia fungujú v najhlbšom úzadí a najhlbšej sofistikovanosti.

A čo sa týka samotnej legislatívy, tá je už úplne v poriadku, alebo v nej ešte máme diery?
O výrazných dierach sa určite hovoriť nedá. Na Slovensku sa, naopak, stretáme so situáciou, podľa môjho názoru, že máme takpovediac trikrát lepšie normy ako je európsky priemer, no našinec vynaloží azda desaťkrát väčšie úsilie, aby zákon porušil. Takže miera hľadania úplne maličkých legislatívnych dierok je z môjho pohľadu taká intenzívna, že nakoniec sa ju aj podarí nájsť a spáchať trestnú činnosť. Takže skutočným problémom je mentalita Slovákov.

Naozaj vám pri porovnaní s inými krajinami vychádza, že Slováci sú v tomto smere húževnatejší?
To je môj názor. Keď si vezmem, koľko je novelizovaných rekodifikovaných právnych noriem, vrátane Trestného zákona a Trestného poriadku, teda, že boli zmenené od roku 2006 asi po 40-krát, a stále sa novelizuje a novelizuje... Ja si naozaj myslím, že slovenská mentalita sa v priebehu desiatok rokov zhoršila, snaha porušovať právne normy je veľmi vysoká. A pažravosť je na vzostupe. Neustále si pritom kladiem otázku: Načo to tým ľuďom je?

Milióny im šťastie neprinesú, však?
Rozhodne nie tie, ktoré získajú nezákonnou činnosťou za cenu obrovského rizika. Naozaj si na túto otázku neviem odpovedať ani po tridsiatich rokoch praxe. Veď už človek s mesačným príjmom napríklad 10-tisíc eur mesačne má všetko, čo potrebuje. Nehnuteľnosť, auto, dovolenku, voľnočasové aktivity... Čo ešte potrebuje viac?

Aj tak ma trochu prekvapuje váš temný pohľad na zhoršovanie mentality Slovákov. Nie je možné, že to z pozície prokurátora vidíte trochu černejšie, ako to naozaj je?
Nemyslím si to, ale ani to nepopieram. Môj názor vychádza z toho, že len v jedinej daňovej kauze v našej pôsobnosti, to znamená najmenej v rozsahu 6,65 milióna eur, sú zapojené desiatky právnických osôb a v rámci nich desiatky až stovky fyzických osôb s rôznou mierou podozrenia. Z nej sa na konci podarí vyselektovať 20 – 30 obvinených, hoci podozrenie je vysoké u ďalších desiatok. A opakujem, to hovorím len o jedinej kauze.

Kedy sa vám ako prokurátorovi robilo ťažšie? Teraz alebo v 90. rokoch?
Teraz, a to neporovnateľne. Riešime totiž kauzy páchané sofistikovanejším spôsobom, s obrovskými škodami rovnajúcimi sa desiatkam miliónov eur. Obvinení volia agresívny spôsob obrany, rovnako ako ich obhajcovia, bazíruje sa na detailoch, na formálnej, takzvanej procesnej stránke, len máloktorý obžalovaný prejavuje sebareflexiu. V minulosti bola u obžalovaných oveľa väčšia miera priznania sa a ľútosti. Obhajcovia neboli takí agresívni, išlo sa viac po vecnej, takzvanej hmotnej, stránke. A najmä sa zmenili formy trestnej činnosti. Dnes už nehovoríme o kvantite, čo bolo typické pre 90. a nasledujúce roky, keď čísla narastali až k hodnote 100-tisíc kriminálnych prípadov ročne. V súčasnosti kriminalita klesla k 70-tisícom a nižšie, ale kvalita sa rapídne zmenila.

Zažili ste počas takmer tridsiatich rokov prokurátorskej praxe situácie, keď ste sa báli?
Nikdy som sa nebál, nikdy. Prokurátor sa nesmie báť. To je z môjho pohľadu vylúčená vec. Prokurátor musí byť odolný a dôsledný, ak sa raz nechá ovplyvniť, už je chytený v sieti. Niet inej cesty. Kto nie je odolný, nech si zvolí iné povolanie, v dnešnej dobe to platí x-násobne.

Ján Šanta
Rodený Sninčan vyštudoval Právnickú fakultu univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, doktorandské štúdium absolvoval na Právnickej fakulte Univerzity Komenského Bratislava. Kariéru verejného žalobcu odštartoval na Mestskej prokuratúre Košice. Prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR sa stal 1. septembra 2004. Pôsobí aj ako pedagóg. Externe vyučuje na Justičnej akadémii v Pezinku, bratislavskej Paneurópskej vysokej škole a Právnickej fakulte UK Bratislava. Relaxuje predovšetkým v divadle.

Autor: Iveta Grznárová

Zdroj:
https://slovensko.hnonline.sk/2009882-velky-rozhovor-s-janom-santom-skutocnym-problemom-je-mentalita-slovakov

Foto: Ján Šanta
Zdroj: Miroslava Spodniaková