Víťazný február po slovensky. V znamení partizánčiny

Februárový prevrat sa v Bratislave odohral o niekoľko dní skôr ako v Prahe. Kým tam ho pred 75 rokmi sprevádzal nástup Ľudových milícií (ozbrojenej päste Komunistickej strany Československa), na Slovensku ich úlohu plnili spočiatku oddiely partizánov. Kým v Prahe sa zmena režimu aspoň navonok udiala parlamentnou cestou, v Bratislave išlo o zjavne protiústavný akt.

Hlavné oslavy Víťazného februára sa na Slovensku do roku 1989 uskutočňovali v Bratislave na Námestí Klementa Gottwalda pred súsoším, na ktorom dominovala postava niekdajšieho československého komunistického vodcu. (Po páde bývalého režimu ho premenovali na Námestie slobody.)

Mesiac pred veľkou politickou krízou v Československu o nej ešte nič nenasvedčovalo. Predseda vlády a šéf KSČ v jednej osobe Klement Gottwald sa vybral s manželkou Martou do Vysokých Tatier. Tvrdil, že si potrebuje oddýchnuť. Na dlhšiu dovolenku do vlasti odcestoval veľvyslanec USA v Prahe Laurence Steinhardt. „Až do volieb sa tu nič dramatické nestane,“ dôvodil. Zato v hlavnom meste ČSR sa striedali rôzne záhadné delegácie z Moskvy.

V januári 1948 pricestoval do Prahy generál Pavel Sudoplatov, náčelník oddelenia sovietskej výzvednej služby, ktoré malo na starosti krajiny východnej Európy. V jeho sprievode bolo niekoľko agentov, medzi nimi sa vynímal Piotr Zubov. Pred vojnou pôsobil ako rezident sovietskej rozviedky s diplomatickým krytím v hlavnom meste ČSR. Okrem iného sprevádzal veľvyslanca Sergeja Alexandrovského na stretnutiach s prezidentom Edvardom Benešom.

O desať rokov neskôr sa Sudoplatov a jeho ľudia vybrali do Prahy z poverenia šéfa Kremľa Josifa Stalina a ministra zahraničných vecí Viačeslava Molotova. Zubov sa mal opäť stretnúť s Benešom, ale prezident bol už vážne chorý. Pol roka predtým ho postihol záchvat mŕtvice, odvtedy trpel neznesiteľnými bolesťami hlavy a chvíľami aj stratou reči. Napriek tomu prijal Zubova aspoň na 15 minút, ale to údajne stačilo.

Agent pripomenul Benešovi preňho niektoré nepríjemné fakty, ak nepôjde poruke Gottwaldovi. Čo to boli za fakty? Išlo o dohodu tajných služieb ČSR a ZSSR z roku 1935 a aj o Benešove osobné kontakty so sovietskou rozviedkou v roku 1938 po mníchovskej konferencii a pred jeho odchodom do exilu v Londýne. Sudoplatov sa o tom rozpísal vo svojich pamätiach, ktoré v roku 1994 vyšli v USA. Návšteva Zubova vraj vo veľkej miere predurčila ústretovosť chorého prezidenta voči požiadavkám komunistov v nasledujúcich búrlivých udalostiach.

Tvrdenia bývalého sovietskeho superšpióna väčšina historikov spochybňuje alebo bagatelizuje. Výnimkou bol český historik a politológ profesor Václav Veber, autor knihy Osudové februárové dni 1948. „Časom sa ukáže – prinajmenšom z veľkej časti – hodnovernosť Sudoplatovových tvrdení," napísal v roku 2008. Veber bol presvedčený, že spomedzi všetkých tlakov vyvíjaných na Beneša v kritickom období bol rozhodujúci tlak moskovských emisárov.

Dosť bolo vyčkávania a lavírovania
Ale aj nespokojnosť či skôr nedočkavosť niektorých skupín v KSČ urýchľovali vývoj a približovali rozhodujúce meranie politických síl ešte pred jarnými parlamentnými voľbami.

Ich termín ešte nestanovili, všeobecne sa však očakávalo, že budú niekedy v máji 1948. Všetky politické strany sa už na ne intenzívne pripravovali. Komunisti tak, že podnecovali vnútorne zmeny v konkurenčných stranách, aby v nich väčšinu získali ľavicovejšie orientované alebo prokomunistické frakcie. „Chceli tieto strany vnútorne rozložiť alebo čo najviac oslabiť pred blížiacimi sa voľbami. Ale darilo sa im to viac-menej len v sociálnej demokracii," vysvetľoval kedysi historik Michal Barnovský autorovi tohto textu.

Československo malo koaličnú vládu, ktorá vzišla z volieb v máji 1946. Celoštátne zvíťazili komunisti, na Slovensku však skončili na druhom mieste za Demokratickou stranou (DS).

V Gottwaldovej vláde Národného frontu (ako ju nazývali) zasadli okrem deviatich komunistov národní socialisti (4), ľudovci (4) a slovenskí demokrati (4), traja sociálni demokrati a dvaja nestraníci. Moskve sa tento postup videl zdĺhavý a neperspektívny. V ruských archívoch sa zachovala analýza československých udalostí, ktorú vypracovali kremeľskí experti: „Lídri KSČ do poslednej chvíle mylne predpokladali, že tzv. koaličná spolupráca s buržoáznymi stranami v rámci programu Národného frontu im umožní vyhnúť sa triednemu boju."

Kremeľ zrazu považoval za omyl aj orientáciu KSČ na pokojnú cestu k socializmu. Pritom Stalin krátko po vojne odobril Gottwaldovi jeho politiku „špecifickej domácej cesty".

Moskva zrejme strácala s Prahou trpezlivosť, lebo na začiatku roku 1948 bolo Československo poslednou krajinou východného bloku, v ktorej komunisti nedosiahli monopol moci. A Sovieti ju v dôsledku toho nemohli mať plne pod kontrolou. Preto Gottwald v Tatrách sotva oddychoval. Podľa Barnovského asi horúčkovito zvažoval všetky možné varianty uchopenia moci v štáte ešte pred voľbami.

Ako najúčinnejší sa javil scenár vyvolania masových protestov sociálne slabších vrstiev spoločnosti. Ich zástupcovia (predovšetkým odborári) sa domáhali ďalšieho znárodňovania priemyslu a uskutočnenia agrárnej reformy. Tento postup by našiel podporu aj medzi slovenskými komunistami, ktorí boli stúpencami urýchlenej konfrontácie a riešenia mocenskej otázky „kto z koho".

Viliam Široký, Július Ďuriš, slovenskí partizáni aj tunajšie odbory neustále vyhrocovali politickú situáciu. Gottwald ich musel upokojovať, presviedčať, že na to ešte nie je zrelá doba.

Už v októbri 1947 počas slovenskej politickej krízy sa Komunistická strana Slovenska pokúsila o čosi, čo neskôr niektorí historici pomenovali „malým Februárom" alebo „generálkou na Víťazný február". Dokonca sa objavili tvrdenia, že na Slovensku sa mocenský zápas rozhodol viac-menej už vtedy. „Myslím si, že to nezodpovedá skutočnosti. Kríza sa vyriešila kompromisom a komunisti dosiahli len časť toho, čo chceli. Ovládli síce Zbor povereníkov, ale už nie Slovenskú národnú radu, Národný front a národné výbory, ako si to pôvodne predsavzali," namietal Barnovský.

Slovenským komunistom sa nepodarilo počas tejto krízy odstaviť na vedľajšiu koľaj alebo aspoň podstatne oslabiť Demokratickú stranu. Zásadná zmena politického systému v unitárnom štáte mohla prísť len z pražského centra. Gottwald napriek tomu pri organizovaní februárovej vládnej krízy v Prahe využil veľa zo skúseností z „generálky" na Slovensku.

Čo dohodol Valerian Zorin
Devätnásteho februára sa vrátil z dovolenky do Prahy veľvyslanec USA Steinhardt a v ten istý deň priletel aj Valerian Zorin, námestník šéfa sovietskej diplomacie. Sotva to bola len zhoda náhod. Steinhardta zastupoval počas jeho dlhej neprítomnosti John Bruins. Dva dni pred návratom svojho šéfa prvýkrát informoval Washington, že udalosti nadobudli podobu krízy.

Zorin, ktorý v rokoch 1945 – 1947 bol sovietskym veľvyslancom v Prahe, oficiálne pricestoval ako zástupca Molotova dohodnúť dodávky obilia a zúčastniť sa na ustanovujúcom zjazde Zväzu československo-sovietskeho priateľstva. Hlavným cieľom misie však bolo vyťažiť čo najviac z rozdúchanej vládnej krízy. „Mal to byť signál aj smerom na Západ, že Sovieti nepripustia v Česku iný vývoj udalosti než ten, ktorý vyhovuje im," predpokladá český historik a politológ Jan Adamec.

Kríza začala dozrievať už 13. februára po tom, čo demokrati v Gottwaldovej vláde žiadali vysvetliť im, prečo minister vnútra za KSČ odstavil ôsmich vysokých dôstojníkov v pražskej polícii a nahradil ich komunistami. Nástojili na zrušení týchto kádrových zmien a keď sa nič nedialo, tak 12 ministrov za nekomunistické strany podalo 20. februára demisiu.

Podľa toho, čo od nich zistil Steinhardt, chceli dosiahnuť pád vlády a jej nahradenie úradníckou vládou. Všetko záviselo od prezidenta. Zatiaľ sa odmietol jednoznačne vyjadriť, najprv sa chcel porozprávať s lídrami troch strán, ktorých nominanti odstúpili.

Gustáv Husák bol počas dramatických dní vo februári 1948 predseda Zboru povereníkov (funkciu zastával v období 1946 - 1950). Bol to národný orgán výkonnej moci na Slovensku. Snímka, na ktorej Husák dostáva kyticu, je z júna 1948 z jeho pracovného výjazdu na slovenský vidiek.

V ten istý deň 20. februára sa Zorin už druhýkrát po svojom prílete stretol s Gottwaldom. Podľa dokumentov v ruských archívoch, ku ktorým sa dostala tamojšia historička a slavistka Galina Murašková, sovietsky diplomat premiéra nabádal, aby bol odvážnejší a nebál sa v záujme veci prekročiť rámec právnych limitov.

Gottwald sa údajne obával, že v prípade násilného uchopenia moci komunistami zasiahne americká armáda, dislokovaná v západnom Nemecku. Preto žiadal, aby Sovieti dali do pohyby aspoň jednu divíziu z tých, ktoré mali v Rakúsku. Na demonštráciu sily a odvrátenie možnej americkej intervencie. Ale Moskva tento nápad odmietla. V tom čase sa však podľa Sudoplatova nachádzalo v Prahe okolo 400 špeciálnych agentov sovietskej tajnej služby. Údajne mali „ochraňovať Gottwalda".

Vedenie KSČ sa rozhodlo v žiadnom prípade nepripustiť pád vlády a mobilizovalo členov strany i jej priaznivcov. Poobede 21. februára sa konalo na Staromestskom námestí v Prahe veľké zhromaždenie, na ktorom sa podľa viacerých zdrojov zúčastnilo okolo 100-tisíc ľudí. Gottwaldov prejav vysielal rozhlas, vyzýval v ňom zakladať akčné výbory na podporu vlády Národného frontu. Zhromaždenie prijalo na záver rezolúciu, ktorá obsahovala aj túto vetu: „Sme za vládu Klementa Gottwalda bez reakčných ministrov."

Podobné mítingy sa v nasledujúcich dvoch dňoch konali vo všetkých mestách po celej republike. Zároveň sa robili prípravy na vyzbrojenie vybraných robotníckych oddielov, budúcich Ľudových milícií, bezpečnostné zložky pod kontrolou komunistov obsadzovali pošty a ďalšie strategické budovy.

Námestia a ulice vyslali na Hrad varovanie: ak prezident bude ďalej váhať, môžeme zájsť oveľa ďalej! Existujú, pravda, svedectvá a špekulácie, že Beneš bol rozhodnutý Gottwalda podržať ešte pred vypuknutím vládnej krízy.

Nadišiel rozhodujúci deň. Popoludní 25. februára Beneš prijal demisiu ministrov a akceptoval Gottwaldov návrh doplniť vládu členmi, ktorých mu navrhol. V pozmenenej vláde už mali prevahu komunisti.

Podvečer 25. februára dorazil Gottwald na zaplnené Václavské námestie a oznámil davu pamätnú vetu: „Práve som sa vrátil z Hradu. Pán prezident demisiu prijal!" Nasledovali búrlivé ovácie státisícov Pražanov.

Rekonštruovaná vláda predstúpila pred parlament, ktorý jednomyseľne schválil jej programové vyhlásenie. Komunisti mohli tvrdiť, že všetko prebehlo legálne v rámci ústavy. Ale bolo to naozaj tak?

Nástup slovenských partizánov
Barnovský vravel, že treba rozlišovať dve veci – vládnu krízu s jej riešením a to, čo ju sprevádzalo a nasledovalo: „Áno, vládna kríza sa riešila viac-menej v súlade s parlamentnými zvyklostiam. Komunisti však využili vládnu krízu na uskutočnenie štátneho prevratu, čím zaskočili demokratické strany." Už počas krízy totiž vznikali tzv. akčné výbory, ktorých činnosť sa legalizovala spätne až v júli 1948, keď už bolo fakticky po všetkom. Výbory vykonali politické čistky v celom politickom a verejnom živote. Dodatočne dostali generálny pardon, ich opatrenia sa vyhlásili za legitímne aj v prípadoch, keď boli v rozpore s právnymi predpismi.

Lenže kým v Čechách sa rozuzlenie vládnej krízy udialo aspoň formálne parlamentnou cestou, na Slovensko sa kríza preniesla jednak umelo (na rozdiel od jesennej krízy v roku 1947) a jednak tu išlo (povedané slovami historika Jana Peška) „celkom zjavne o násilný akt". Čo o tom svedčilo?

Keď 20. februára podalo 12 ministrov v Prahe demisiu, Gottwald poslal vedeniu KSS v Bratislave pokyn v zmysle „urobte to isté na Slovensku". Predseda KSS Viliam Široký a členovia predsedníctva strany si to vysvetlili po svojom. Večer 21. februára predseda Zboru povereníkov Gustáv Husák oznámil povereníkom za DS (bolo ich šesť), že ich zbavil funkcií, lebo v ústrednej vláde podali demisiu všetci štyria ministri za DS (prezident ju však prijal až 25. februára!), čo vraj treba považovať aj za demisiu zástupcov DS v Zbore povereníkov. Lenže tak to predsa podľa zákona nefungovalo. Právo vymenúvať a odvolávať povereníkov malo Predsedníctvo SNR, ktoré tak urobilo až 28. februára so spätnou platnosťou od 23. februára.

V ten istý deň (23. februára) ozbrojení partizáni obsadili ústredný sekretariát DS v Bratislave. „Budovu odovzdali zástupcom odborov, ktoré si na ňu robili nárok," približuje Pešek. Od nasledujúceho dňa mali predstavitelia DS zakázané verejné prejavy.

Podľa tohto historika boli partizáni, presnejšie členovia Zväzu partizánov, fenoménom februárových udalostí na Slovensku. Ku koncu krízy bolo v pohotovosti 3 700 ozbrojených partizánov. V priemyselných závodoch pomáhali zakladať Ľudové milície. Spolu so zložkami bezpečnosti vernými KSS zatýkali „politicky nespoľahlivé osoby". Od 22. februára do 1. marca takto chytili 173 ľudí, väčšinou funkcionárov DS.

Táto strana, ktorá bola fakticky jediným politickým protivníkom KSS, sa v závere februárovej konfrontácie úplne rozpadla.

Gottwald zvíťazil
„Vyzerá to ako revolúcia. Akčné výbory komunistického premiéra prevzali moc v hlavnom meste a v celom Československu," napísal Albion Ross, pražský spravodajca denníka New York Times. Noviny vyšli 25. februára 1948 na prvej strane s palcovým titulkom Gottwald zvíťazil. Na druhý deň už aj veľvyslanec Steinhardt hlásil do Washingtonu, že sa udialo komunistami dôkladne pripravené „bezohľadné uchopenie moci" s vonkajším zdaním legitimity.

Podľa českého historika žijúceho v USA Igora Lukeša pražská vládna kríza zastihla Spojené štáty nepripravené. Západ protestoval proti komunistickému prevratu len formálne, fakticky dával ruky preč od Československa. Podľa dohody veľmocí z Teheránu a Jalty patrilo predsa do inej, sovietskej, sféry vplyvu…

Vladimír Jancura 

zdroj:
https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/657528-vitazny-februar-po-slovensky-v-znameni-partizanciny/

Foto: Námestie Klementa Gottwalda v Bratislave 
zdroj: TASR