Víťazný pochod k Azovskému moru. A neslávny koniec

Mariupoľ, Manguš, Novoazovsk, Berďansk. To sú názvy iba niektorých miest, kde sa zvádzajú (alebo už skončili) krvavé boje v terajšej ukrajinskej vojne. Pred 80 rokmi figurovali tie isté názvy v dennom spravodajstve z východného frontu. Postupujúcim jednotkám wehrmachtu asistovala Rýchla divízia slovenskej armády.

Pred 80 rokmi vznikol na Slovensku prvý celovečerný dokumentárny film pod názvom Od Tatier po Azovské more. Mal premiéru 20. júla 1942 v bratis­lavskom kine Nástup. Zúčastnili sa jej aj prezident Jozef Tiso a premiér Vojtech Tuka. „Film bol prijatý častým búrlivým potleskom. Išlo o najväčšiu kultúrnu a spoločenskú udalosť," napísal denník Slovák.

Štáb pod vedením režiséra Ivana J. Kovačoviča sa netajil tým, že pripravil propagačný film na objednávku ministerstva národnej obrany. Text hneď po úvodných titulkoch oznamoval, že film chce vypovedať o „heroizme slovenských vojakov na východnom fronte". Filmári zároveň vyslovili nádej, že „obeťami našich synov si zaslúžime spravodlivý podiel na Novej Európe".

Vo filme sa striedali zábery z Lypecka, Kyjeva, Mariupoľu, Rostova a ďalších miest, kadiaľ prechádzali kolóny so slovenskými vojakmi. Napredovali, pochopiteľne, s dostatočným odstupom za kolónami ich „bratov v zbrani", čiže vojakov hitlerovskej soldatesky. Na konci dokumentu nechýbali zábery z mariupoľského prístavu a z pobrežia Azovského mora. „Našich statočných chlapcov" prišiel z Bratislavy navštíviť veliteľ armády generál Ferdinand Čatloš.

Výjav s výhľadom na more sprevádzal komentár: „2 500 kilometrov medzi Tatrami a Azovským morom, 2 500 kilometrov vernosti a udatnosti, 2 500 kilometrov, v ktorých preliata krv a v boji vybojovaná česť zaväzuje nás všetkých v práci a v boji za večne slobodné Slovensko."

V skutočnosti slovenské vojsko, ktoré pred vyše 80 rokmi vtrhlo na územie Sovietskeho zväzu, bolo nielen malé, ale i nedostatočne vyzbrojené. Bratislava vyhlásila Moskve vojnu, hoci na ňu zjavne nebola pripravená. Hitler si však mohol pochvaľovať, že jeho krížový pochod proti „židoboľševizmu" priamo podporili dokonca aj Slovania. A slovenské politické špičky si mädlili ruky v presvedčení, že toľkou horlivosťou si u führera vyslúžia nejaké územné benefity.

Už 24. júna 1941, dva dni po začiatku operácie Barbarossa, Tiso poslal Hitlerovi telegram: „V okamihu, v ktorom sa pripojuje Slovensko so zbraňou v ruke k osudovému boju európskej pospolitosti na záchranu spravodlivosti a civilizácie, dovoľujem si Vašu Excelenciu znovu ubezpečiť o vernosti a spojenectve slovenského národa a jeho vlády, ako aj o jeho neotrasiteľnej dôvere vo víťazstvo. Nech Boh žehná nášmu rozhodnutiu."

Vtedy ešte len Rýchla skupina mala takmer 2-tisíc mužov a 47 tankov, 3 obrnené vozidlá, 183 nákladných a 49 osobných automobilov, 33 motocyklov a 112 bicyklov. Podľa historika Pavla Mičianika silnou stránkou skupiny bola tanková jednotka, slabinou zase nedostatok pechoty a delostrelectva. Pechote pritom chýbali akékoľvek samopaly a mínomety a mala len málo ťažkých guľometov.

O prvé dva tanky a prvých vojakov prišla Rýchla skupina už 27. júna 1941 počas útoku na nové sovietske hraničné opevnenia vo východnom Poľsku (pripojenom k ZSSR v septembri 1939) pri Sanoku a Wojtkovej. Skupinu však najhoršie ešte len čakalo. Už 1. júla 1941 nemohla postupovať ďalej smerom na Stryj, lebo takmer štvrtina motorových vozidiel bola nepojazdná pre nedostatok náhradných dielov.

V ďalších dňoch doplnili skupinu vojakmi z Poľného zboru a preformovali na motorizovanú Rýchlu brigádu. Tá mala už takmer 3 400 vojakov, ale iba 36 tankov. Prvý veľký boj čakal brigádu pri ukrajinskom Lypovci 22. júla 1941. Mičianik ho považuje za skutočný krst ohňom, zároveň však pripomína, že v žiadnej bitke na východnom fronte nezaznamenala slovenská armáda také ťažké straty.

Brigáda tam mala 75 mŕtvych, 167 ranených a 19 vojakov padlo do zajatia, alebo boli nezvestní. Zničených bolo 12 slovenských tankov a množstvo automobilov. Slovákom došli pohonné hmoty a od úplnej pohromy ich zachránilo delostrelectvo. Nakoniec obsadili Lypovec bez boja, pretože jednotky Červenej armády dostali rozkaz ustúpiť.

Traktory ako trofeje
Po bitke o Lypovec stiahlo velenie prápor útočnej väzby. V ďalších dvoch týždňoch vliekli nepoškodené tanky tie poškodené vozidlá až do Ternopoľu (130 km od Ľvova), kde naložili celý prápor na plošinové vagóny a odviezli do Sambiru. Odtiaľ putovali dvomi vlakmi do Turčianskeho sv. Martina. Domov zároveň doviezli vojnovú korisť: deväť traktorov značky Komsomolec, dva sovietske nákladiaky a dva ľahké tanky Červenej armády.

Zvyšok brigády pridelili nemeckej 295. divízii. „Nemci rýchlo zistili, že slovenskí pešiaci boli po bitke o Lypovec veľmi citliví na delostreleckú a najmä mínometnú streľbu. Vyvolávala medzi nimi paniku, čo malo za následok, že opúšťali svoje postavenie," napísal americký historik českého pôvodu Charles Kliment. Veliteľ brigády Jozef Turanec si do denníka poznamenal: „Mužstvo je v podstate zbabelé. Len čo Rusi začnú páliť, dá sa na útek. Dôstojníci sú pri útoku vzadu, ale pri ústupe sa nachádzajú v prvých radoch."

Koncom júla 1941 sa Čatloš rozhodol reorganizovať všetky jednotky na východnom fronte a vytvoriť z nich dve divízie: Rýchlu a Zaisťovaciu. Prvá z nich mala zrazu 8 450 mužov v zbrani, ale ani jedno pásové vozidlo. Jej príslušníci tri týždne precvičovali súčinnosť pechoty s delostrelectvom. V polovici augusta ich presunuli do Proskurova (dnes mesto Chmeľnickyj) na záverečné cvičenie a potom do Bilej Cerkvi.

Divíziu pod velením Turanca podriadili nemeckej 6. armáde a začlenili do jej 34. armádneho zboru. Ako zálohu ju 15. septembra 1941 presunuli do obranného úseku južne od Kyjeva. Bitka o ukrajinskú metropolu bola už v plnom prúde.

Slovenská divízia bola jedinou cudzou vojenskou jednotkou, ktorá sa zúčastnila tejto bitky po boku wehrmachtu. Obkľúčené sovietske jednotky sa už hromadne vzdávali nepriateľovi. Rýchla divízia zajala 1 650 vojakov. V menších bojoch padli len traja slovenskí vojaci, ranení boli piati, jeden zostal nezvestný. Mičianik to označuje ako „ľahký úspech v tieni nemeckých jednotiek".

Už koncom septembra 1941 sa začal útok nemeckých vojsk na Donbas. Rýchla divízia postupovala za čelnými nemeckými jednotkami. Bola podriadená 2. tankovému zboru 1. tankovej armády poľného maršala Paula Ludwiga Ewalda von Kleista.
Slováci postupovali veľmi pomaly. Čo ich vlastne zdržiavalo? Neboli to len rozbahnené cesty či občasné útoky sovietskeho letectva. Postup spomaľovala aj značná poruchovosť obrnených a ďalších vozidiel. Väčšinu vyrobili československé podniky pred vojnou a konštruovali ich na domáce cesty. Začiatkom októbra 1941 Turancova divízia napokon dorazila na Donbas a zapojila sa do obkľučovania sovietskych jednotiek severne od Azovského mora.

Slovenské čižmy namočené v mori
Najprv padlo okresné mesto Manguš a 8. októbra 1941 významné prístavné mesto Mariupoľ. Teraz sa ho ruská armáda snaží dobyť už viac ako mesiac, vtedy ho Nemci obsadili takmer bez boja.

Ako tvrdí historik Donbasu Mychajlo Žirochov, prielom vonkajšej obrany Mariupoľa bol pre mestské vedenie i obyvateľov šokom. Predsunuté nemecké jednotky vtrhli do ulíc takmer na pravé poludnie. Ohniská odporu v niektorých lokalitách mesta sa síce nevzdávali ľahko, ale do rána 9. októbra ustúpili aj posledné sovietske jednotky.

V Mariupoli žilo približne 240-tisíc obyvateľov, o polovicu menej, ako malo mesto pred terajším vojnovým konfliktom. Už vtedy sa tam nachádzal nielen významný prístav, ale aj dôležité podniky ťažkého priemyslu, vrátane známej oceliarne Azovstaľ. Sovieti však stihli zavčasu evakuovať mnohé stroje a zariadenia. Prevádzku v oceliarni sa nepodarilo za dva roky okupácie mesta obnoviť, hoci na tom pracovali inžinieri a technici nemeckých Kruppových závodov. Mimochodom, Mariupoľ mal veľký význam aj ako pozemná dopravná spojnica medzi Donbasom a Krymom.

Nevedno, kedy presne si slovenskí vojaci prvýkrát namočili čižmy v Azovskom mori. Bolo to zrejme ešte v októbri 1941. Podľa Žirochova sa bojov v obkľúčenom Mariupoli zúčastnili aj niektoré slovenské jednotky. V každom prípade ľudácky denník Slovák pripísal tento úspech aj Rýchlej divízii, keď uviedol: „Slovenský národ s hrdosťou vzal na vedomosť túto historickú zvesť, ktorá slovenského vojaka a celú slovenskú armádu postavila do popredia svetodejinných udalostí v boji proti boľševizmu a za nový sociálny poriadok v Európe.“

„Mariupoľ je rozhádzané továrnické mesto“, poznamenal si do zápisníka už v obsadenom meste 21-ročný ženista Rýchlej divízie Ľudovít (Lajoš) Kompas z Močenoku. Jeho zápisky z východného frontu objavil a sprístupnil verejnosti historik Martin Lacko. Z Kompasových zápiskov sa však nedozvieme o nacistických perzekúciách v okupovanom meste a jeho okolí. Pritom práve v Mariupoli sa udial prvý zdokumentovaný masaker židovského obyvateľstva na území Donbasu. Sonderkommando 10 zlikvidovalo v dňoch 20 – 21. októbra 1941 za mestom okolo 8-tisíc miestnych Židov. Popravovali streľbou do chrbta kľačiacich alebo stojacich ľudí nad priekopou, ktorú potom zasypali. Saru Glejchovú však netrafili a v noci sa jej podarilo vyhrabať spod mŕtvych tiel a hliny, aby neskôr o tomto pekle podala svedectvo.

V nasledujúcich dňoch a týždňoch sa podobné hromadné popravy aj keď s menším počtom obetí konali v ďalších mestách a mestečkách na severnom pobreží Azovského mora. Strieľali nielen Židov, ale aj vojenských zajatcov, väzňov z hnutia odporu alebo „neposlušných" civilistov. Boli svedkami (spolupáchateľmi) týchto masakrov aj slovenskí vojaci? Historický výskum na to zatiaľ nedal konkrétne odpovede.

Rýchla divízia obsadila pobrežie Azova medzi Mariupoľom a Taganrogom, čím sa malo zabrániť sovietskym pokusom o vylodenie. Jednotky mali na starosti front v dĺžke 120 kilometrov. Dostali hliadkové plavidlo (bývalú rybársku loď) vybavenú guľometmi. Vraj si naň vyvesili slovenskú zástavu.

Zo zistení Klimenta vyplýva, že koncom novembra 1941 jeden peší prápor a jeho podporné jednotky zostali na pobreží mora, zatiaľ čo ďalšie tri prápory a delostrelecký oddiel Nemci poverili vytvoriť obrannú líniu na rieke Mius. Kompasovo družstvo pionierov, ako vtedy volali ženistov, sa nachádzalo spočiatku iba 20 kilometrov od Mariupoľu v dedine Širokaja Balka. „Ideme kopať zákopy na front. Zem zamrznutá asi 40 cm, ťažko to ide,“ zapísal si Kompas 29. novembra 1941. „Naši chlapci v týchto dňoch dni dostávajú najväčší výprask. Dnes bolo asi 100 ranených a mŕtvych asi 50," poznamenal si 27. decembra 1941.

Kompas bol očividne nahnevaný, čo badať aj na jeho vyjadrovaní: „Som len zvedavý, dokedy nás tu budú ešte držať, dokiaľ vydržíme. Áut teda už nemáme, naši páni nás už asi obetovali Rusku, aby nás všetkých pobilo. Už sme skoro nemožní. A len nás držia. Už by bola načase výmena a domov. No dosť, lebo ma už serie celý život.“

V podobnom duchu sa nesie väčšina zápiskov aj neskôr. Zmenu nálad pozorovať až v druhej polovici februára 1942, keď jednotku pionierov (ženistov) presunuli do Stepanovky. „Chazajka sa vidí dosť dobrá. Je to pekná bárišňa, Marusia. Dali sme jej napiecť lokše, lebo chleba neni," napísal Kompas o novej gazdinej.

Slovenských vojakov ubytovali v chalupách dedinčanov, väčšinou Rusov a poruštených Ukrajincov. Slováci si s nimi rozumeli a veľmi rýchlo pochytili ich slovník. V tých dňoch zúrila fujavica. „Sedíme v chate a húľame (zabávame sa) s bárišňami.“ A tak až do 20. marca 1942.

Napriek onej zdanlivej idylke straty divízie rástli, a to nielen v dôsledku útokov Červenej armády, ale aj vzmáhajúceho sa partizánskeho hnutia: od decembra 1941 do apríla 1942 zahynulo 127 Slovákov, dvanásť bolo nezvestných, dvaja zbehli.

Slovákom už nemôžu dôverovať
Do Mariupoľu pricestoval medzitým z Bratislavy pracovný prápor, aby vybudoval cintorín pre padlých slovenských vojakov v Donbase. Zvážali ich na predmestie zo širokého okolia a pochovali približne tristo. Po vojne neudržiavaný cintorín prekryla nová mestská zástavba. A v súčasnosti? Slováci tam spia svoj večný sen zrejme pod ruinami budov…

Rýchla divízia sa koncom novembra 1942 dostala až na úpätie severného Kaukazu, tam sa jej však prestalo dariť a po porážke Nemcov pri Stalingrade mala čo robiť, aby sa nerozpadla.

Po krátkom pôsobení na Kryme a po transformácii na pešiu divíziu sa v septembri 1943 dostala znovu do Donbasu v priestore Melitopoľa, ktorý je často skloňovaný aj počas terajšej vojny na Ukrajine.

To už bolo mužstvo značne demoralizované, jedni utekali domov, kým ďalší prebiehali na stranu protivníka. Veď do 10. októbra 1943 stratila divízia 45 dôstojníkov a 2 300 vojakov zbehlo. Situácia sa opakovala neskôr pri budovaní obranného postavenia pri Mykolajeve. Vyše tristo dezertérov sa pridalo k partizánom v Odese.

„Nemci si uvedomili, že Slovákom už nemôžu dôverovať," myslí si historik Kliment.

Rýchla divízia slovenskej armády
Vznikla v lete 1941 po viacnásobnej reorganizácii Rýchlej brigády, predtým Rýchlej skupiny. V auguste toho roku pozostávala už z viac ako 8 400 mužov, ale nemala ani jedno pásové vozidlo.

Do októbra 1943 divízia stratila 45 dôstojníkov a 2 300 vojakov zbehlo. Situácia sa opakovala neskôr pri budovaní obranného postavenia pri Mykolajeve. Vyše 300 dezertérov sa pridalo k partizánom v Odese.

Vladimír Jancura, Pravda 

zdroj:
https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/622119-vitazny-pochod-k-azovskemu-moru-a-neslavny-koniec/

Foto: Príslušníci Rýchlej divízie slovenskej armády na Dnepri.
Zdroj: Vojenský historický ústav