Vo veku 97 rokov zomrel komunistický politik Miloš Jakeš

Profil Miloša Jakeša. Mal byť tvárou perestrojky, no stal sa symbolom zániku svojho milovaného socializmu

Vo veku 97 rokov zomrel komunistický politik Miloš Jakeš. Český Deník N vlani zverejnil jeho profil v rámci seriálu Tváre normalizácie.

Život bývalého generálneho tajomníka Ústredného výboru KSČ Miloša Jakeša je príbehom chudobného chlapca z malej šumavskej dediny, ktorý sa stal len s minimálnym pričinením najmocnejším komunistom v Československej socialistickej republike a napokon bol odsúdený sledovať pád svojho sna z najvyššej možnej pozície.

Zároveň odzrkadľuje, akých ľudí komunistický režim vo svojom poslednom vývojovom štádiu vynášal k moci.

Po desiatkach rokov, keď v ľuďoch zadúšal všetku tvorivosť, nápaditosť a iniciatívu, produkoval už len bojazlivých aparátnikov celkom nepripravených na prípadné krízy.

Ako sa z Miloša stal Milouš
Pri letmom nahliadnutí do Jakešovho životopisu sa môže zdať, že životom preplával ukážkovo a po kádrovom rebríčku stúpal bez jediného zakopnutia.

Okresné organizácie KSČ vymenil za krajské, podieľal sa na kolektivizácii poľnohospodárstva, nasledovalo ministerstvo vnútra, stranícka vysoká škola v Sovietskom zväze. Neskôr ešte vymenil post predsedu revíznej komisie za funkciu generálneho tajomníka strany. Viedol usporiadaný život bez výstrelkov, rovnako i jeho rodina.

Zastavme sa však hneď na začiatku – pri jeho krstnom mene. Bol to boj, ktorý takmer vyhral, ​​nebyť zábudlivého vodiča a súdneho procesu za vlastizradu.

„V rodnom liste má napísané Milouš, sám som to videl,“ potvrdzuje historik a archivár českého Národného archívu Roman Štér, ktorý sa s Jakešom niekoľkokrát stretol. Samotný Jakeš však tvrdí, že mu rodičia dali meno Miloš. Pre familiárnejšiu podobu sa rozhodol farár, ktorý ho krstil.

„Jakeš mi vravel, že sa snažil, aby v úradných dokumentoch bol uvedený správny variant jeho mena, teda Miloš. Podľa jeho rozprávania si raz nestíhal vymeniť občiansky preukaz, a tak poslal na úrad vodiča,“ pokračuje Štér.

Vodič dostal rodný list s inštrukciami, že v novom občianskom preukaze má byť uvedené meno Miloš. Správu však úradníkom zabudol odovzdať, a tak Miloš Jakeš oficiálne zostal Miloušom. Na evidenčnom štítku KSČ je navyše vedený ako Miloslav.

Že ide o bývalého generálneho tajomníka ÚV KSČ, potvrdzuje rodné číslo 22-08-12 aj dátum 1. 6. 1945, keď Jakeš vstúpil do Komunistickej strany Československa.

Na nechcené meno a snahu o jeho nahradenie by sa zabudlo, nebyť žaloby za rozvracanie republiky a vlastizradu, keď pri súdnom predvolaní predložil onen občiansky preukaz. Tak sa jeho krstné meno dostalo na verejnosť.

Napriek tomu budeme v nasledujúcich riadkoch rešpektovať celoživotné želanie politika, ktorého priatelia oslovovali Mildo.

Túžba a energia meniť svet
Jakeš sa zaujímal o komunistickú ideológiu už v detstve prostredníctvom svojho otca, ktorý bol voličom strany už za prvej republiky a od mladosti syna formoval svojou politickou i kultúrnou činnosťou. Okrem iného aj tým, že z ich usadlosti v Českých Chalupách na Šumave urobil spoločenské centrum.

Zároveň na neho vplývala ekonomická situácia rodiny. Detstvo v biednych pomeroch, starostlivosť o súrodencov po smrti matky a nastupujúca hospodárska kríza pre neho boli kľúčovými momentmi na ďalšej ceste životom.

„Všímali sme si a vnímali tú nespravodlivosť. Že to malo vplyv na utváranie môjho svetonázoru, nemusím ani pripomínať,“ opisuje v knihe Miloš Jakeš – Príbeh komunistu. Jeho presvedčenie o správnosti komunistickej myšlienky bolo veľmi úprimné.

„Jeho túžba po kariére nebola taká silná. Často nám hovoril, že nechcel ísť do funkcií ani do Prahy. Jeho manželka vtedy dokonca intervenovala na Ústrednom výbore KSČ. Súčasťou jeho celoživotnej línie bol idealizmus a snaha zmeniť svet, čo bolo po druhej svetovej vojne pre mladých ľudí typické,“ vysvetľuje historik Jiří Křesťan.

Ako aktívny mladý muž chcel okrem svetového poriadku zmeniť aj svoj osud a vymaniť sa z rodinnej chudoby. Keď prišla ponuka od Tomáša Baťu, ihneď sa prihlásil. Bola to paradoxne aj výchova v Baťovej škole práce v Zlíne, kam nastúpil v roku 1937, ktorá upevnila jeho zmýšľanie.

Mladí muži sa u Baťu priučili kolektívnemu vnímaniu, zodpovednosti, hospodáreniu, zmyslu pre poriadok a odbornosť. Miloš Jakeš sa tam navyše vyučil za elektrotechnika a v Baťových gumárňach dostal prvú prácu.

Zoznámil sa tam aj so svojou budúcou ženou – stala sa ňou jeho prvá láska Květena Calábková. Súdružka, ktorá mu bola v živote veľkou oporou a o ktorej vždy hovoril s úctou a láskou.

V Zlíne sa prihlásil do Komunistickej strany Československa. Začínal v okresných mládežníckych organizáciách, odkiaľ sa počas dvoch rokov vyšvihol na pozíciu predsedu Krajského výboru Zväzu mládeže Zlínskeho (neskôr Gottwaldovského) kraja.

„Mojou úlohou ako mladého komunistu bolo pracovať medzi mládežou a získavať mladých ľudí na plnenie úloh v znárodnenej fabrike,“ opisuje v spomienkovej knihe Jakeš.

O ďalších päť rokov, v roku 1952, ho neskorší významný disident Ladislav Lis navrhol na pozíciu tajomníka ÚV ČSM pre ideológiu, kultúru a medzinárodné vzťahy. Jakeš do Prahy odísť nechcel, no stranícka disciplína mu to nedovolila odmietnuť.

„Vždy dostal úlohu, splnil ju a išiel ďalej. Bol disciplinovaným straníkom a postaral sa o to, čo strana chcela, aj keď mu to nevyhovovalo a trpela tým rodina,“ komentuje jeho vzorový kádrový posun Křesťan.

Strana ho za jeho lojalitu a obetu odmeňovala. V roku 1955 bol vyslaný na trojročné štúdiá na Vysokú školu stranícku pri ÚV KSSZ do Moskvy. Študoval tu s Dubčekom a ďalšími, neskôr významnými straníkmi z celého sveta. Titul doktora sociálno-politických vied s červeným diplomom mu v ďalšej kariére pridal na vážnosti.

Kilometre materiálov
Vo svojej kariére zažil Jakeš tri zlomové udalosti. Prvou z nich bolo spočiatku málo vplyvné pôsobenie v Ústrednej kontrolnej a revíznej komisii KSČ (ÚKRK), v ktorej pracoval od roku 1966.

„Bol schopným organizátorom a administrátorom a tým zaujal v roku 1968, keď bol zvolený na čelo komisie. Jeho kariéra by sa vyvíjala inak, nebyť tohto zlomu. Toto je chvíľa, keď povyskočil vyššie. Nikdy sa nesnažil dostať na vrchol, celý život bol skôr tlačený okolnosťami,“ konštatuje Kresťan.

Na konci 60. rokov musel každý člen KSČ prejsť straníckymi previerkami. Čistky sa robili na úrovni okresných a krajských výborov. ÚKRK riešila iba odvolania pri vybavovaní si účtov na nižšej úrovni.

„Zatiaľ nebol urobený výskum, koľko percent odvolaní komisia riešila, do akej miery ľuďom škodila alebo pomáhala a ako veľmi sám Jakeš ovplyvňoval rozhodnutia. Sú to kilometre materiálov, ktorým sa mladí historici ešte len začínajú venovať,“ odpovedá Jiří Křesťan na otázku, do akej miery sa na čistkách podieľal samotný Jakeš.

Podľa historika Petra Blažeka je však jeho podiel na vylúčení takmer pol milióna proreformne orientovaných členov KSČ samozrejmý už len preto, že sa na čistkách spolupodieľal.

Dôležitejšie však bolo, že Jakeš sa z novej pozície zúčastňoval na rokovaniach predsedníctva a sekretariátu ÚV KSČ. Nemal právo hlasovať o vnútrostraníckych záležitostiach, ale mohol sa zapojiť do debaty, nahliadnuť pod pokrievku veľkej politiky a získať cenné kontakty medzi vysokopostavenými straníkmi.

Paradoxné je, že hoci sám pôsobil na najvyššom „čistkovom“ úrade, so svojím vlastným vylúčením zo strany v decembri 1989 sa nikdy nezmieril.

Formujúca sa „pravica“ vnútri KSČ
Druhým veľkým zlomom v jeho kariérnom živote bola pražská jar a následná intervencia vojsk Varšavskej zmluvy na území Československa.

Podľa sovietskej interpretácie, ktorú Jakeš prijal, išlo o bratskú pomoc. Vnútri strany došlo k výmene garnitúr a deleniu na progresívne a konzervatívne krídlo. Miloš Jakeš sa priklonil ku konzervatívcom a do konca života ťažko niesol pôsobenie proreformného Alexandera Dubčeka.

„Po jeho nástupe do funkcie (prvého tajomníka komunistickej strany, pozn. red.) som mu veril, ale potom, keď začal bagatelizovať nebezpečenstvo a tolerovať činnosť antisocialistických síl, sa náš vzťah zmenil. Nemohol som pochopiť, ako sa on, skúsený funkcionár, tak ľahko nechá manipulovať ľuďmi, ako bol František Kriegel, Josef Smrkovský a ďalší predstavitelia formujúcej sa pravice v strane. Ako mu sláva a podkurovanie médií a časti verejnosti zatemňujú zdravý rozum a nevníma skutočnú realitu,“ opisuje v Príbehu komunistu Jakeš.

Politický vývoj po okupácii mu vyhovoval a nemal potrebu sa k nemu kriticky vyjadrovať. Preto o ňom ani v turbulentných mesiacoch po začiatku okupácie nebolo počuť. Hoci bol konzervatívcom, nebol dogmatickým stalinistom, ako napríklad Vasil Biľak.

V súvislosti s jeho rolou počas invázie vojsk Varšavskej zmluvy sa môžeme pozastaviť nad tým, že pred začiatkom okupácie bol na trojtýždňovej dovolenke v ZSSR a vrátil sa 20. augusta na zasadnutie predsedníctva strany. On sám vravel, že to bola náhoda, ale zároveň v jednej zo spomienkových kníh tvrdil, že o pripravovanej okupácii vedelo viacero ľudí.

Bývalý komunista Zdeněk Mlynář v spomienkovej knihe Mráz prichádza z Kremľa napísal, že Jakeša podozrieval z podielu na pozvaní okupačných vojsk.

Jakeš zase spomína, že vyzdvihol „vystrašeného“ Mlynára pred ich spoločnou cestou do Moskvy, odkiaľ sa československá delegácia vrátila s protokolom legalizujúcim inváziu. Na čej strane je pravda, sa však dozvieme, až keď sa otvoria sovietske archívy. Možno.

Len nie Štrougal
Sedemdesiate roky zastihli Jakeša ako člena Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia. V roku 1977 ho strana kooptovala za člena Ústredného výboru KSČ, kam nastúpil na post tajomníka pre oblasť poľnohospodárstva a potravinárstva.

Tretím zásadným bodom v Jakešovej kariére bolo jeho zvolenie za generálneho tajomníka ÚV KSČ. Vrcholová funkcia v chaotickom období mu nakoniec „zlomila väz“.

Zatiaľ čo radovým občanom sa režim v socialistickom Československu zdal neotrasiteľný, vnútri aparátu strany vládol chaos, zmätok a zdesenie prakticky už od februára 1986. Práve vtedy sovietsky generálny tajomník ÚV KSSZ Michail Gorbačov vyhlásil takzvanú glasnosť a perestrojku. Išlo o reakciu na prehlbujúce sa problémy v ekonomike, hospodárstve i politike.

Gorbačovove reformy mali preklenúť skostnatenosť socialistických systémov v Sovietskom zväze i jeho satelitoch. Azda najhoršie sa s politikou nového šéfa Sovietskeho zväzu vyrovnávali práve aparátnici KSČ. Nevedeli, čo si počať.

V Československu to bolo navyše obdobie, keď mocného Gustáva Husáka vystriedal v roku 1987 na pozícii generálneho tajomníka ÚV KSČ Miloš Jakeš.

Pri jeho voľbe do najvplyvnejšej funkcie strany a štátu členovia strany lavírovali, ale Jakeš bol pre nich prijateľnejším riešením než Lubomír Štrougal, ktorý by sa do reforiem pravdepodobne pustil zo všetkých síl. A toho sa aparátnici KSČ obávali zo všetkého najviac.

Mali pred očami udalosti z Poľska či Maďarska, kde konzervatívci strácali dych prakticky už od začiatku 80. rokov.

Jakeš sa teda mal stať tvárou perestrojky, prestavba ho však prirodzene neoslovila. Napriek tomu z princípu nechcel odporovať politike prichádzajúcej z Moskvy.

Nevyhranený a napospol povoľný, napriek tomu spiatočnícky opatrný. Tak by sa dal stručne charakterizovať postoj vrchného československého komunistu po zmene kremeľského uvažovania.

Jeho rozhodovanie navyše ovplyvnili udalosti z roku 1968. Jakeš z pozície generálneho tajomníka ÚV KSČ prijímal demokratizačné opatrenia s opatrnosťou a obavou, aby sa história neopakovala. Jeho postoj bol rozpoltený a bezradný.

„Všetky zmeny boli v štádiu diskusií a príprav, ktoré mal schváliť zjazd plánovaný na rok 1990. Lenže u generácie funkcionárov so skúsenosťou z roku 1968 sa čoskoro dostavili obavy, že sa vracia čosi z toho roku a že Gorbačov ohrozuje systém,“ pokračuje Kresťan.

Miloš Jakeš neskôr niekoľkokrát povedal, že to bol práve Gorbačov, kto zničil jeho milovaný socializmus.

Voľba Jakeša sa nakoniec ukázala ako veľmi nešťastná. Jeho vnútorná rozpoltenosť, nerozhodnosť a zmätenosť viedli k postupnému rozkladu režimu, ktorý si začali všímať aj bežní občania.

„Voľba Jakeša viedla k veľkej dezilúzii množstva ľudí. Dôkazom boli aj prípady vystupovania z KSČ, pričom ešte nedávno mnohí členstvo považovali za nevyhnutné pre výkon funkcie a prácu na určitej pozícii. Režim síce svoje represívne nástroje používať chcel, ale bolo vidieť, že sa zadrhávajú,“ opísal v rozhovore pre český Deník N záver 80. rokov pod Jakešovou nadvládou historik Petr Blažek.

Legendárny Červený Hrádek   
video TU:  https://youtu.be/cKoQQo8gdPM

Symbolickým vyvrcholením absolútnej straty schopnosti vedenia strany udržať moc vo svojich rukách bol Jakešov prejav v Červenom Hrádku neďaleko Plzne zo 17. júla 1989.

Vtedy 67-ročný generálny tajomník ÚV KSČ Miloš Jakeš na stretnutí so západočeskými komunistami burcoval, aby sa ľud postavil za upadajúci režim.

„A preto je taká dôležitá tá podpora zospodu. Aby my sme mohli povedať: Nie my si to prajeme, to ľud si to žiada. My s tým súhlasíme, s tým ľudom. A nie, aby my sme tam boli sami ako kôl v plote a nemali jediné slova podpory,“ horlivo rozprával Jakeš. Ľud sa však jeho slovám plným emócií a bezmocnosti vysmial.

Z nesúvislých viet o bojleroch, Zagorovej alebo koloch v plote sa stali vďačné vtipy. Podstatnejšia však bola Jakešova sebaľútosť a bezradnosť, ktorú pri prejave predviedol.

„Emócia je niečo, čo človek neovláda rozumom. Zradí vás v logike konania a napriek svojim návykom pôsobíte nemožne. Myslím si, že presne to sa mu stalo. Bol to prejav veľkej emócie, ktorá mu skomolila slová a gramatiku,“ interpretuje Jakešovo vystúpenie odborníčka na neverbálnu komunikáciu Noemi Zárubová-Pfeffermannová.

Nevýrazný káder sa znemožnil ešte viac, než bolo bežné. „Bolo vidieť, že sa snaží prihadzovať tromfy, stále sa snažil zburcovať mŕtve more poslucháčov a tým sa stával čoraz smiešnejším a smiešnejším. Pokúšal sa svojich poslucháčov vtiahnuť do hry, ale zároveň rozhadzoval rukami, akoby niečo odháňal,“ vysvetľuje Zárubová-Pfeffermannová.

Labutia pieseň o zjednotení
Červený Hrádek a Nežnú revolúciu od seba delili presne štyri mesiace. O Jakešovej totálnej neinformovanosti o novembrových udalostiach svedčí aj list, ktorý v roku 2018 spísal pre Českú tlačovú kanceláriu.

Písal v ňom o plánoch ŠtB, o role mŕtveho študenta Šmída alebo o role Sovietov pri novembrových udalostiach.

„Bol však ešte druhý plán vypracovaný Štátnou bezpečnosťou v spolupráci s niektorými predstaviteľmi ÚV KSČ, a to zmeniť obsah osláv na vystúpenie proti časti vedenia strany. Pracovníci ŠtB mali za úlohu nasmerovať sprievod z Albertova na Národnú triedu, kde bol vopred pripravený stret s políciou, hoci predsedníctvo ÚV KSČ zdôraznilo, že k tomu nesmie dôjsť,“ písal Jakeš – azda na svoju obranu.

Táto informácia sa k nemu vtedy zjavne nedostala, lebo v to osudné popoludnie odišiel na rodinnú oslavu a navečer sa presunul do rekreačného strediska komunistov na Orlíku.

V nasledujúcich dňoch, keď Praha a postupne sa pridávajúce československé mestá vreli, najvyššie komunistické vedenie rokovalo o tom, ako čeliť silnejúcemu spoločenskému napätiu a demonštráciám a ako reagovať na rôzne výzvy a požiadavky.

Mobilizácia aparátnikov bola príliš pomalá. Povolané ľudové milície v Prahe nakoniec len prespali a išli zase domov. Posledné, čo Jakeš pred svojou rezignáciou od členov ÚV žiadal, bolo utopické zjednotenie strany a opätovné získanie vážnosti a autority. Vo chvíli, keď sa postoje členov ÚV úplne rozchádzali, to bola nereálna požiadavka.

Nastala totálna paralýza a, slovami Miloša Jakeša, „domáci nepriatelia socialistického Československa za výraznej podpory zo zahraničia“ mohli začať preberať vládu.

Verný ideálom
Súdruhovi Jakešovi sa zrútil svet. Mal byť tvárou prestavby komunistického režimu, namiesto toho sa stal symbolom zániku socializmu, pre ktorý žil.

Predsedníctvo ústredného výboru ho navyše vylúčilo z jeho alma mater – Komunistickej strany Československa. Mal to byť doživotný trest za z ich pohľadu nevydarený 17. november. Jakeš svoje vylúčenie až do smrti vnímal ako veľké príkorie.

Skromný človek, ktorý bol tlačený okolnosťami, nemal bunky na vysokú politiku a reprezentatívne vystupovanie, ale zato oddane slúžil strane a ľudu.

Bol výborným úradníkom, lojálnym straníkom, ale nemal charizmu ani energiu previesť socializmus krízovými rokmi. Takisto nemal priateľov ani v súkromnom živote, ani v politike. Na druhej strane, nemal ani výrazných nepriateľov.

Slepo slúžiacemu Milošovi Jakešovi sa však musí uznať jedno. Nikdy nezmenil kabát, neprehodil výhybku. Komunistickej myšlienke ostal verný až do smrti. Ľudia s iným než konzervatívne socialistickým názorom boli preňho nepriateľmi a za všetkým videl studenú vojnu.

Eliška Černá

Zdroj:
https://dennikn.sk/1968243/jakes-mal-byt-tvarou-perestrojky-no-nakoniec-sa-stal-symbolom-zaniku-jeho-milovaneho-socializmu

Foto:
Miloš Jakeš. Foto – TASR