Vojna na Ukrajine. V Užhorode už pochovávajú v parku pred cintorínom

Rozhovor. Novinárka Vitalia Bella:

Vitalia Bella sa po roku konečne stretla so svojimi príbuznými, ktorí žijú v Užhorode, v meste na hraniciach so Slovenskom. Mesto aj krajina sa za posledné mesiace v mnohých ohľadoch veľmi zmenili, hovorí novinárka z Denníka N. Opisuje:

-aký je to pocit, keď zažijete poplach, ktorý ohlasuje raketový útok,
-ako sa z Užhorodu, ktorý bol na periférii záujmu, stalo počas vojny mesto ítečkárov,
-ako Ukrajinci stále veria vo svoje víťazstvo
-a prečo je pre ukrajinských mužov rizikové chodiť na kúpalisko.

Bola si na Ukrajine navštíviť svoju rodinu. Boli ste tam všetci, aj tvoj manžel a náš kolega Tomáš a tvoj syn?

Áno, boli sme všetci a viacerí sa ma na to pýtali, keď som sa tam chystala, či je to bezpečné, či sa nebojíme a či tam berieme aj syna. Náš syn už má 15 rokov, takže som sa ho spýtala, či má z toho obavy a ako to berie, a on povedal, že veľmi rád pôjde s nami. Myslím, že mal oveľa menšie obavy ako ja, čo som si v kútiku duše hovorila, že si predsa len treba dávať pozor, rešpektovať pokyny ministerstva zahraničných vecí, že nie je dobre tam cestovať. Vedela som, že ideme do Užhorodu, že nebudeme cestovať ďalej, že je to vyslovene návšteva našej rodiny, žiadna dovolenka. Bolo to niekoľko dní a vedeli sme, aké zásady treba rešpektovať. Že sa pre istotu treba vyhýbať niektorým miestam, ak je napríklad vzdušný poplach. Hlavným dôvodom bolo to, že som na Ukrajine nebola rok, rok som nevidela mamu ani sestru. Sestra mala narodeniny, takže sme si to načasovali tak, aby sme v ten deň cestovali, malo to byť pre ňu prekvapenie, ale nakoniec som to nevydržala a už po ceste som sa jej ozvala. Veľmi sa tešila.

Ako sa má tvoja rodina v Užhorode?

Je to lepšie, ako to bolo pred pár mesiacmi, keď sa začala plnoformátová vojna. Viem, že si na to zvykli, lebo inú možnosť nemajú. Musia s tým žiť. Žijú tak zo dňa na deň a neplánujú veci dlho dopredu. Vedia, že všetko sa môže zmeniť. Zatiaľ nechcú odísť, v Užhorode je stále relatívne bezpečne, normálne pracujú, sústreďujú sa na bežné každodenné veci a boli veľmi šťastní, že sme prišli.


Čo všetko pripomína vojnu? 

Iné to bolo už v tom, že sme sa objímali oveľa dlhšie, keď sme sa stretli, a uvedomovali sme si, že nie je také samozrejmé byť spolu. Vojnu cítiť na každom kroku. Všade sú bilbordy s patriotickými posolstvami vo farbách ukrajinskej vlajky. Na každom kroku je bilbord alebo svetelná reklama na podporu ukrajinskej armády, ktorá hovorí o tom, že zvíťazíme. Všade sú murály, obrovské nástenné grafity na celých domoch. Hoci sa tam priamo nebojuje, napriek tomu cítiť, že to ľudí zasiahlo a dotýka sa ich to osobne, pretože všetci majú známych, príbuzných, kamarátov, ktorí sú na fronte. Presvedčili sme sa o tom na vojenskom cintoríne v Užhorode. Celý cintorín sa volá Kalvária. Je to cintorín, kde sa predtým pochovávali obete druhej svetovej vojny a vojaci, ktorí oslobodzovali územie Zakarpatska aj Slovenska. Ležia tam ruskí, ukrajinskí, gruzínski vojaci a teraz v rokoch 2014 – 2015 tam začali pribúdať ukrajinskí vojaci, ktorí zomreli pri ochrane Donbasu. Od tohto roka tam pribúdajú hroby ukrajinských vojakov, ktorí zomierajú na východe a na juhu Ukrajiny. Je tam asi 30 čerstvých hrobov. Už sa na ten cintorín nezmestili, tak ich pochovávajú v parku pred ním. Ako sme sa tam prechádzali, videli sme už čerstvé miesta pripravené na ďalšie hroby. Mali sme z toho zimomriavky, navyše sme tam stretávali matky tých vojakov. Pre každého je to veľmi čerstvé. Na niektorých hroboch som videla maďarské priezviská, pretože v Zakarpatsku žije asi 12-percentná maďarská menšina a ukrajinskí občania maďarskej národnosti sa takisto zúčastňujú v bojoch na strane Ukrajiny.

Spomenula si, že ste museli dodržiavať základné pravidlá súvisiace so vzdušnými poplachmi. Čo to znamená a aké časté sú takéto poplachy?

My sme tam boli štyri alebo päť dní a za ten čas boli tri vzdušné poplachy. Ten prvý som prespala, lebo bol v noci a nepočula som ho. Ďalší bol, keď sme boli v reštaurácii, a šokovalo nás, že sme počuli vonku sirény, ľuďom v reštaurácii sa zapli aplikácie v telefónoch, pretože všetci majú nainštalované tieto apky, čiže sirény hučali aj vnútri. Každý si to automaticky vypol a videli sme, že sa nič nedeje. Čašníčka nám niesla pizzu a všetko pokračovalo. Moja sestra so švagrom sa tiež tvárili, že sú na to už zvyknutí. Ale bežne je to tak, že obchody a supermarkety sa v tom čase zatvárajú. Ak si nakupoval, máš nechať košík a odísť. Je pokyn, že máš ísť do úkrytu. Úrady, pošty, všetko sa zatvára, MHD vtedy nechodí, príde len do cieľovej stanice. Všeobecný pokyn je, že máš ísť do úkrytu, ale to by ľudia boli v úkrytoch stále. Úkrytov nie je dosť, pivnice na to nie sú vybavené. Ľudia majú možno falošný, ale možno aj reálny pocit bezpečia, pretože ich našťastie strela ešte nezasiahla. Dúfajme, že sa to ani nestane.

Takže sa nič nedeje? A prečo sa spustí vzdušný poplach?

Je to vtedy, keď ozbrojené sily Ukrajiny zaregistrujú, že letia strely smerom na Ukrajinu. To môžu byť strely zo základní v Rusku, Bielorusku alebo na Kryme, alebo na vojenských lodiach pri Kryme. Ale ešte nevedia, kam dopadnú. Často je to tak, že vzdušný poplach platí pre celé územie Ukrajiny. V tej aplikácii sa to dá pozrieť a vidíš, že celá mapa Ukrajiny je červená. Niekedy to platí pre nejakú konkrétnu časť, keď sa dá podľa doletu striel odhadnúť, čo asi môžu ohroziť. Často sa ten poplach skončí tým, že strelu vo vzduchu zostrelia alebo niekam dopadne. Keď je ten poplach, vieš, že niekoho sa to môže dotknúť, môže to ohroziť nevinných ľudí, a dúfaš, že strelu zostrelí armáda. Spomínam si na ten posledný poplach, čo sme zažili, to bolo v strede mesta. Pre nás je to niečo neskutočné, lebo my sme to nezažili. Tie sirény naozaj znejú ako z dokumentov o druhej svetovej vojne, je to veľmi nepríjemný zvuk. Hučí to asi tri minúty, neznie to celý čas, iba to signalizuje začiatok a potom záver. Do toho také automatické hlasové oznámenie, že pozor, poplach. My sme z toho s mužom mali zimomriavky a syn, ktorý si tých filmov nepozrel až toľko, to bral viac-menej v pohode. Ale my s Tomášom sme sa na seba pozerali, že to je niečo neskutočné. Je to strašný pocit, lebo vieš, že strela môže niekam spadnúť.

Kde najbližšie k Užhorodu padla nejaká strela?

Začiatkom mája zasiahla ruská strela železničnú infraštruktúru v meste Volovec, čo je sto kilometrov severovýchodne od Užhorodu, čiže na Zakarpatsku pri hraniciach s Ľvivskou oblasťou. Sto kilometrov aj od slovenskej hranice, lebo Užhorod je hneď pri hranici. Vtedy išlo Rusom o to, aby prerušili železničné spojenie, lebo zo západu sa prepravovali zbrane, takisto štátnici zo západnej Európy vo veľkom cestovali do Kyjiva, čo sa Rusku a Putinovi nepáčilo.

Keď sme spolu robili rozhovor v marci po vypuknutí vojny, hovorila si, že Užhorod je preplnený utečencami, je to stále tak?

Áno, ešte vo väčšej miere ako vtedy. Mesto je plné ľudí, áut. Predtým sme nikdy v meste nemali zápchy. Teraz to bežne pred kruhovým objazdom trvalo desiatky minút, čo tam pred vojnou nikdy nebolo. Ľudia si zvykajú na realitu, nikto na to nehromží. Každý je zvyknutý, že je tam veľa ľudí, ktorí sa presťahovali, začali tam pracovať a začlenili sa do života. Počuješ, ako sa líšia prízvuky, podľa toho vieš, či sú z východu alebo z juhu alebo rozprávajú po rusky. Na Zakarpatsku sa rozpráva iným nárečím, ktoré je odlišné od zvyšku Ukrajiny.

Sú tam aj stovky relokovaných podnikov a firiem. Čo to znamená?

Sú dočasne alebo natrvalo presťahované. Firmy, ktoré boli v oblastiach zasiahnutých aktívnymi bojmi, sa presťahovali do Užhorodu. Je to vyše 400 firiem. Na to, že to je naozaj malé mesto, pribudlo asi 8-tisíc pracovných miest, ktoré už ani nedokážu poriadne zaplniť, lebo mužov často povolávajú do armády. Pribudlo veľa reštaurácií, rôzne gastroprevádzky, kde stále hľadajú zamestnancov. Teraz je tam relatívne ľahké nájsť prácu, ale väčšina firiem, ktoré prišli, sú z oblasti IT a gastro. Predtým bol Užhorod a Zakarpatsko okrajový región ďaleko od Kyjiva, teraz patrí medzi regióny, ktoré sa rozvíjajú najrýchlejšie.

Ako ľudia hovoria o vojne? Veria vo víťazstvo? Veríš voň aj ty? 

To je veľmi silný moment, lebo keď som sa rozprávala s ľuďmi, videla som, akí sú presvedčení, že Ukrajina zvíťazí. Sú neskutočne patrioticky naladení a hovoria, že teraz získame späť nielen Cherson, ale vybojujem naspäť aj Krym. Aj prezident Zelenskyj povedal, že vojna sa musí skončiť oslobodením Krymu. Toto je ich cieľ a ja som si pozerala posledné prieskumy, kde 98 percent ľudí verí vo víťazstvo Ukrajiny. V apríli to bolo 97. Ľudia tomu naozaj veria; keď sme sa rozprávali, je to až nákazlivé. Keď som tam bola, verila som tomu a nemohla som ani povedať, že tomu neverím. Ale zároveň si uvedomujem, že čo bude to víťazstvo? Vyslobodiť čo najväčšie územie, ktoré je teraz okupované, ideálne celé. Nie som naivná, to by trvalo veľa rokov a vyžiadalo by si to veľa obetí. Viem, že Ukrajina v tom nemôže byť sama. Musí dostávať podporu, hlavne tú vojenskú. Nikto z iných krajín sa do toho nemôže priamo zaangažovať, ale čo najväčšia podpora je teraz potrebná.

Ako ľudia vnímajú Zelenského? Je stále taký populárny? Ako tam vyzerá žurnalistika? Kritizujú novinári za niečo prezidenta alebo vládu?

Zelenskyj je stále veľký hrdina. Je to zaujímavé, Ukrajinci ho na jednej strane veľmi uznávajú, ale to im nebráni, aby kritizovali jeho jednotlivé rozhodnutia. To sa týka aj žurnalistiky. Hoci ho chvália, ako vystupuje navonok, ako vie zadovážiť zbrane, aký je ľudský a stretáva sa s ranenými, s vojakmi alebo ako komunikuje s deťmi, zároveň keď sa im nepozdáva niektoré jeho rozhodnutie, pretože napríklad nebolo dostatočne vysvetlené, vtedy ho kritizujú alebo sa pýtajú, čo je za tým. Napríklad keď odvolal generálnu prokurátorku Irynu Venediktovovú, pýtali sa prečo. Riešili to, zaoberali sa tým viaceré články. Vysvetlil to tým, že v súdnictve sa objavilo veľa prípadov vlastizrady a kolaborantstva a v tom prípade je vedenie zodpovedné. Toto bolo jeho rozhodnutie a zaujímavé bolo, že ona na to nechcela reagovať. Ďalšia vec je, že pravidelne dostáva petície k tomu, že tam je všeobecná mobilizácia, a tak muži nemôžu vycestovať z krajiny. Prezident už riešil tri petície, ktoré žiadajú, aby muži, ktorí nemajú vojenské skúsenosti, mohli vycestovať. On zareagoval tým, že ide predĺžiť vojnový stav a všeobecnú mobilizáciu na ďalších 90 dní, čo je zrejme v tejto situácii aj správne rozhodnutie.

V marci si mi hovorila, že si doma na Slovensku neubytovala nikoho z ukrajinských utečencov, lebo si čakala, či príde niekto z tvojej rodiny, no nikto nechce a sestra nejde, lebo na tvojho švagra a jej manžela sa vzťahuje obmedzenie vycestovať a čaká, či ho nepovolajú do vojny. Ako to s ním vyzerá?

Už absolvoval vojensko-lekársku komisiu. Záver je, že má viaceré diagnózy, pre ktoré nie je aktuálne spôsobilý a nemôžu ho povolať. On by pokojne mohol vycestovať, ale nechce. Chce zostať a pracovať. Má to zmysel, aby ľudia, ktorí nie sú spôsobilí a nemôžu sa zapojiť do aktívnych bojov, zostali, pracovali, platili dane a takto podporovali krajinu a jej ekonomiku. Toto hovorí aj minister obrany Reznikov, že ľudia majú zostať a podporiť krajinu, ako vedia. Nie každý má byť na fronte.

Ako prebieha mobilizácia? Koho vlastne posielajú na front?

Mobilizácia sa teraz týka každého muža od 18 do 60 rokov, ale neznamená to, že automaticky pošlú každého bojovať. Tí ľudia musia mať predsa len nejaké vojenské skúsenosti a výcvik. Postup je taký, že sa posiela pozvanie pred vojensko-lekársku komisiu a tá určí, či je človek spôsobilý. To ešte neznamená, že ho automaticky pošlú bojovať, keď nemá žiadne skúsenosti a neabsolvoval výcvik. Je len na zozname a bude v zálohe. Ak je špecialistom na nejakú oblasť a armáda ho môže potrebovať, môžu ho zavolať. To sa však nedeje bežne. Okrem toho sa do armády hlási veľa dobrovoľníkov, ktorí sa zapojili do domobrany, prešli výcvikom a z nich sa formujú oddiely, ktoré odchádzajú. Toto je vyslovene dobrovoľné rozhodnutie. Je to obdivuhodné. Sú to často mladší muži, 18- až 25-roční. Je pravda, že mobilizácia priniesla aj negatívny jav, keď sa „poviestky“, teda pozvánky pred lekársku komisiu, začali používať ako tresty, napríklad keď niekto spácha nejaký dopravný priestupok, prekročí rýchlosť, zle odbočí. Policajti ho môžu zastaviť a ako hrozbu vypisujú pozvanie pred vojensko-lekársku komisiu. Robí sa to aj na kúpaliskách, že takto odchytávajú mužov. Skôr je to trest pre mužov, ktorí sa niekde po večeroch spokojne zabávajú, a ostatní mladší aj starší bojujú na fronte, aby ich ochránili. Nemôžeme zabúdať ani na to, že vojna nezničí korupciu v krajine. Korupcia tam tiež funguje a už bolo okolo 700 prípadov, keď na hraniciach chytili mužov, ktorí sa snažili vycestovať s falošnými lekárskymi potvrdeniami alebo potvrdeniami o tom, že majú tri deti. Hrozia tam tresty, vždy sa o tom vo veľkom informuje, aby to ľudí odradilo.

Kolega Roman Pataj vo Vývoji bojov po zničení vojenského letiska na Kryme písal, že na rôznych ruských diskusných fórach sa prvýkrát objavili pochybnosti Rusov, či je vojna správna. Sleduješ nejaké otáčanie verejnej mienky?

Všímam si hlavne Ukrajinu, že je fascinujúce, ako sú ľudia presvedčení o tom, že treba bojovať, a absolútne nemenia názor, nie sú unavení. Keď si pozerám ruské stránky alebo príspevky ruských diskutujúcich, vidím únavu z témy a z vojny. Mám pocit, že od začiatku čakali veľké víťazstvá, no tie neprichádzajú. Možno to tam médiá tak prezentujú a nafukujú, ale nie je to tak, oni to tušia a sú sklamaní. Trvá to dlho a víťazstvá sú drobné a nejednoznačné. Myslím si, že to nadšenie pre vojnu bude upadať tým viac, čím viac peňazí sa na ňu bude míňať, lebo nezostanú na ostatné veci. Zároveň vidím, aké je tam obrovské masírovanie verejnej mienky propagandou. Je naivné očakávať v najbližšom čase nejaké veľké protesty proti vojne.

Kde sa teraz hlavne bojuje?

Celý čas sa bojuje hlavne na východe a na juhu. Je tam niekoľko smerov, keď pomenujeme väčšie mestá, je to Charkiv, Doneck, Luhansk, na juhu Cherson a ďalšie mestá. Keď si predstavíš mapu Ukrajiny, od hranice s Ruskom sa tvorí taký šál, ktorý by mal spojiť Rusko pozemnou cestou s Krymským polostrovom. Budujú si cestu ku Krymu. Samozrejme, neznamená to, že sa bojuje iba tam, pretože často vidíme, že rakety zasiahnu iné mestá, ktoré sú odtiaľ vzdialené, napríklad Sumskú oblasť. Niekedy to sú vojenské základne alebo sklady s palivom, infraštruktúra, občas sú to civilné budovy ako aj dnes v Charkive, čítala som, že zasiahli zastávku a niekoľkoposchodovú budovu.

Ako to funguje na okupovaných územiach? Tí, ktorí sú proti vojne utečú, a tí proruskí zostanú? 

S Donbasom je problém, že územie nie je ako celok, dnes sa to už tak nedá brať, lebo časť patrí proruskej Doneckej ľudovej republike, časť je stále Donecká oblasť Ukrajiny. V oboch častiach sa vedú boje a v poslednom čase aj Rusi evakuovali obyvateľstvo. Kto bol proruský, odišiel do Ruska. Tí, čo sú proukrajinskí, alebo tí, čo zostali v Doneckej oblasti a nie v tej separatistickej republike, mali povinnú evakuáciu na ukrajinské územie. Niektorí ľudia zostávajú, keď nemôžu cestovať napríklad zo zdravotných dôvodov. Toto je aktívne územie bojov, kde sa o pár týždňov nebude koho spýtať, na ktorej strane je, pretože tam nikto nezostane. Ak sa raz vojna skončí, neviem, či tam vôbec bude nejaké obývateľné miesto. V ostatných mestách, ktoré sú teraz okupované, sa situácia líši od miesta k miestu. Závisí od zloženia obyvateľstva a aká bola situácia, akým spôsobom mesto okupovali. Často je to tak, že Rusi prídu a dosadia svojich guvernérov a ľudia, ktorí sú protiruskí, buď predtým odišli, alebo zostávajú a čakajú na to, že ich oslobodia. Píšu si denníky a zapájajú sa v diskusiách, že kedy už prídu ozbrojené sily Ukrajiny, kedy ich prídu zachrániť. Títo ľudia zároveň robia rôzne prejavy partizánskeho boja, kreslia stužky vo farbe ukrajinskej vlajky, vypisujú proukrajinské heslá alebo oveľa výraznejšie veci. V Chersone bol nedávno prípad, keď proruského guvernéra zrejme otrávil kuchár, lebo skončil v nemocnici. Ešte to nie je oficiálne potvrdené, ale aj my sme mali článok o tom, že sú tam obetaví proukrajinskí ľudia, ktorí stále bojujú alebo čakajú na svoju chvíľu.

Myslíš si, že to bude ešte na dlhé roky?

Neviem, či na dlhé roky, určite to bude na roky. Neviem, či to bude v takej intenzívnej forme ako teraz, dúfam, že nie. Každý dúfa, že sa to rýchlo skončí, ale asi by bolo naivné veriť v tomto prípade v rýchly koniec. Uvidíme, koľko to potrvá. Závisí to od nás všetkých, ako k tomu budeme pristupovať a ako bude svet pomáhať Ukrajine.

Bude sa na Ukrajine od septembra vyučovať v školách? 

Rozprávala som sa o tom aj so sestrou, ktorá učí na vysokej škole. Vysvetľovala mi, že ministerstvo školstva určilo, že od septembra môžu učiť prezenčne iba školy, ktoré budú mať pripravené bezpečnostné úkryty pre všetky deti. To je minimum škôl. Väčšina nemá možnosť, aby deti v prípade náletov išli do pivnice a zostali tam niekoľko hodín. Bude to hlavne online forma. V niektorých oblastiach rovno dopredu povedali, že vyučovanie bude online. To sa týka napríklad Zaporižžskej oblasti, ktorá susedí s bojmi na juhu. Absurdne v tomto prípade pôsobia supermarkety plné školských vecí a tašiek. Ukrajinské deti tento rok veľmi nebudú potrebovať školské tašky.

Keď vypukla vojna, tak si sa nezastavila a u teba doma bolo call centrum. Prúdia sem ešte nejakí utečenci?

Teraz sme si to pozreli aj na hranici, bola som zvedavá, videla som na druhej strane pripravené stany, pritom utečencov je minimum. Skôr sme videli ľudí odchádzať. Premávka na hranici bola približne rovnaká oboma smermi. Pri ceste späť sme sa na hranici zdržali dve a pol hodiny, hoci sme tam prišli o piatej ráno. Je bežné, že sa ide slimačím tempom. Bolo pred nami asi sedem áut, napriek tomu to trvalo dve a pol hodiny. Hranicou za ten čas prešlo možno 15 žien a detí. Utečencov prichádza oveľa menej, všetky najväčšie vlny máme za sebou. Skôr som videla, že sú to iba ženy s deťmi, možno pár mužov, ktorí sú vodičmi minibusov.

Ako sa darí tým, ktorí na Slovensku zostali? Aké máš skúsenosti? 

Mám skúsenosť, že veľa ľudí odchádzalo teraz v lete, ale ono to súvisí aj s tým, že sa začali prázdniny a deti nemohli ísť do školy, do denného tábora, lebo vieme, aké sú v Bratislave ceny. Denný tábor stojí možno od 120 eur. Keď tu nemáš starých rodičov, nemáš dieťa s kým nechať. Nemôžeš chodiť do práce. Veľa žien takto s deťmi odchádzalo k starým rodičom na Ukrajinu, buď tam nechali len deti, alebo zostali s nimi. To sú ženy, ktoré sa možno vrátia, potom odchádzajú také, čo si potrebujú vybaviť doklady, lekárov, pretože tu majú zaplatenú iba akútnu starostlivosť. Na rôznych diskusných fórach Ukrajincov som si všimla, že mnohí mali psychické problémy z toho, že tu boli dlho, necítili sa tu dobre, lebo sú ďaleko od domu, v strese z toho, čo sa tam deje, zostali tam ich blízki, sú oddelení od manželov, otcov, príbuzných. Objavovali sa závislosti, mnohí vyhľadávali psychológov a psychiatrov. Toto sú ľudia, ktorí sa rozhodli vrátiť aj za cenu toho, že budú žiť niekde, kde sú v ohrození. Ďalej vidím aj veľa svetlých príkladov, keď sa tu ľudia krásne začlenili, učia sa jazyk, fungujú normálne, deti chodia do školy, niektorým sa podarilo vybaviť aj škôlky. Tí sú v poriadku, ale neviem, aké percento tu zostane. Niektorí odchádzajú do iných krajín, kde majú lepšie možnosti uplatnenia.

Písala si o cirkevnom zariadení v Banskej Bystrici, že sa tam nepekne správali k utečenkám. Videla si kontračlánok v Postoji proti tvojmu textu? Ako si to vnímala?

Upozornila ma na to čitateľka, ktorá mi opísala svoje negatívne skúsenosti s koordinátorkou z tohto zariadenia a napísala mi, že ten článok v Postoji bol ako na objednávku. Ja si to nemyslím, ale myslím si, že to bola obhajoba pani koordinátorky z daného zariadenia. Čo je vlastne smutné, lebo je to žena, ktorá tam má reálne moc nad ubytovanými ľuďmi, nad ženami a deťmi. To sú takmer výlučne ženy a deti, ktoré sú v slabšej pozícii. Nepripadá mi fér zastávať sa niekoho, kto tam rozhoduje o veciach a zjavne sa nespráva ľudsky a porušuje zákon, čo nám potvrdili právnici. To nie je môj názor, nie som nijako zaujatá. Ten článok ma vlastne sklamal, lebo bol z 90 percent postavený na vyjadreniach pani koordinátorky. Nevyjadrila sa ani kongregácia sestier najsvätejšieho spasiteľa, ktorá prevádzkuje zariadenie a zamestnala pani koordinátorku zodpovednú za to, čo sa tam deje.

Dá sa zvyknúť si na vojnu? 

Nemyslím si, že sa dá zvyknúť na vojnu, ale dá sa zvyknúť na to, že tu vojna bude nejaký čas a že sa raz skončí. Podobne sme to mali s pandémiou. Stále sme si hovorili, že sa to raz skončí. Nemôžeme si predsa myslieť, že sa v našom susedstve bude bojovať roky a bude sa to týkať našich detí a vnúčat. Je to hrozné, ale na Ukrajine to je realita, ktorá potrvá roky, a vzťahy s Ruskom už nikdy nebudú dobré a nikdy to nebude tak, ako to bolo, možno aj pre 20-30 rokmi, keď ešte bola šanca, aby si obe krajiny po rozpade Sovietskeho zväzu udržali aspoň neutrálne vzťahy.

MONIKA TÓDOVÁ

zdroj:
https://dennikn.sk/2971084/novinarka-vitalia-bella-v-uzhorode-uz-pochovavaju-v-parku-pred-cintorinom-video/

Foto:  Panprama Užhorodu 
autor: Tatomir Rostislav Mironovič
zdroj: http://ungvar.vox.com.ua/foto/foto.html