Vývoj po 17. novembri 1989 nebol Kremľu ľahostajný, ale neprotestoval

Vývoj po 17. novembri 1989 nebol Kremľu ľahostajný, ale neprotestoval
17.11.2019

Moskva v polovici novembra 1989 žila svojím životom 10-miliónovej metropoly na prahu zimy. Udalosti na západnom okraji rozľahlej sovietskej ríše sa jej akoby netýkali. Mala dosť vlastných trápení. Reformy nazývané perestrojkou očividne zlyhávali, ekonomike hrozil kolaps. Zraky i nádeje Kremľa sa preto upierali na Maltu. A na pomoc – Západu.

Bol som vtedy už štvrtý rok stálym spravodajcom Pravdy v Moskve. Podrobnosti o páde Berlínskeho múru som sa dozvedel z vysielania Radia Svoboda, ruskojazyčnej podoby Rádia Slobodná Európa. Už takmer rok ho v Sovietskom zväze nerušili a vysielal prakticky nonstop. Signál vtedajšieho Československého rozhlasu sme v Moskve chytili veľmi zriedka a noviny, posielané poštou z vlasti, mali troj- až štvordňové meškanie. Napokon, informácie o udalostiach okolo Berlínskeho múru sa v nich dávkovali takpovediac s pomocou lekárnických váh.

Sovietske médiá však neboli na tom o nič lepšie, skôr naopak, a to aj napriek preslávenej politike glasnosti. Štátna tlačová agentúra TASS priniesla o udalostiach 9. novembra iba stručnú 3-riadkovú správu, ktorú odvysielal tamojší rozhlas i televízia. O "páde múru“ v nej nebolo ani slovo, hoci oznamovala, že "obyvatelia východného Berlína hromadne prechádzajú do západného Berlína“. Ako to, že prechádzajú? Kade? Čitateľ, divák, poslucháč si mal asi sám domyslieť. Podobne zahmlene informovali aj hlavné denníky krajiny – sovietska Pravda a Izvestija.

Od priateľov – moskovských novinárov som sa dozvedel, že na podrobnosti z Berlína bolo "zhora“ uvalené embargo. Jeden z nich mi neskôr vysvetľoval: "Mali sme pokyn opatrne voliť formulácie, lebo nikto ešte nevedel povedať, kam sa vývoj v Nemecku začne uberať“. Podobná ostražitosť zavládla aj o týždeň neskôr. Sovietska Pravda, ktorej nepodpísané úvodníky boli po desaťročia "smernicou pre činnosť“ straníckych orgánov a organizácií, priniesla prvú, dôkladne zastrčenú správu o demonštráciách v Prahe až 21. novembra 1989. O päť dní neskôr informovala rovnako stručne o personálnych zmenách vo vedení KSČ.

V rovnaký deň, 26. novembra, uverejnil tento denník – tlačový orgán ústredného výboru KSSZ, programovú stať Gorbačova "Socialistická idea a revolučná prestavba“. Autor v nej podrobil kritike ortodoxný marxizmus, prihlásil sa k všeľudským a liberálno-demokratickým hodnotám. Fakticky to znamenalo súhlas so zrušením monopolu jednej strany, s politickým pluralizmom a zmiešanou ekonomikou (s rôznymi formami vlastníctva vrátane súkromného).

Izvestija, noviny s najvyšším nákladom medzi sovietskymi denníkmi, takmer 10-miliónovým, umiestnili správu o prvej státisícovej demonštrácii na Letnej v Prahe síce už 26. novembra a na svojej titulnej strane, ale o celoštátnom generálnom štrajku, ktorý ohlásila opozícia, pomlčali.

Prečo sa o priebehu prevratných udalostí v "bratskom“ Československu nemala dozvedať – aspoň nie z domácich médií – širšia verejnosť v ZSSR? A ako o nich bolo informované najvyššie sovietske vedenie?

Nezasiahli v Berlíne, nebudú ani v Prahe
Dnes už z viacerých svedectiev možno usudzovať, že Gorbačov sa nechával o revolučnej situácii v štátoch strednej Európy priebežne a dôkladne informovať. Viac ho však zaujímal dramatický vývoj v Berlíne než v Prahe. Z hľadiska geopolitiky mal pád Berlínskeho múru s perspektívou zjednotenia Nemecka oveľa väčší význam ako zmena politického režimu v Československu.

Pomocník sovietskeho lídra Anatolij Čerňajev si 10. novembra zapísal do denníka: "Zrútil sa Berlínsky múr. Skončila sa jedna epocha v dejinách tzv. socialistickej sústavy… Tu však nejde len o socializmus, ale o zmenu pomeru síl vo svete, je to koniec Jalty, stalinského dedičstva… Hľa, čo spôsobil Gorbačov! Skutočne sa ukázal ako velikán, pretože vnímal beh dejín a pomohol im dostať sa do prirodzeného koryta.“

Ďalší, už len telegrafický záznam si urobil Čerňajev 12. novembra: "V práci som v časovej tiesni. Tesne pred cestou do Talianska a na Maltu. Ináč, bežné záležitosti.“

Áno, v Moskve práve vrcholili prípravy na stretnutie sovietskeho lídra s pápežom Jánom Pavlom II. vo Vatikáne a najmä na prvú schôdzku s americkým prezidentom Georgeom Bushom st. Pôvodne sa mala konať až koncom jari 1990, ale Bush sa po nedávnej návšteve Varšavy a Budapešti, kde už komunisti fakticky prišli o moc, rozhodol všetko urýchliť.

Záujem na čo najskoršom termíne mal aj Gorbačov, ale zďaleka nielen kvôli búrlivým zmenám u spojencov z východného bloku. Za dverami bola sibírska zima a Rusku reálne hrozil chlad i hlad. V pobaltských a zakaukazských (stále ešte sovietskych) republikách mohutneli separatistické sily. Ceny ropy a plynu vo svete sa ako na zlosť prepadli na historické minimum, čo postihlo hlavný zdroj devízových príjmov ZSSR.

Moskva, ktorá sa považovala za výstavnú skriňu Sovietskeho zväzu, vítala hostí koncom jesene 1989 prázdnymi regálmi. Dovezený tovar už zrána vykúpili "cezpoľní“ z okolitých miest, kde v obchodoch nebolo dostať už nič. Z druhého najväčšieho mesta krajiny, Petrohradu (vtedy ešte Leningradu) hlásili katastrofálnu situáciu so zásobovaním potravinami. Pritom v prístave a na železničných staniciach stáli nevyložené vlaky s nedostatkovým tovarom.

Šuškalo sa o sabotážach. A množili sa neprajné vtipy o Gorbačovovi i o perestrojke. Aspoň dva za všetky: "V mäsiarstve sa pýta zákazník predavača: Môžete mi nakrájať desať deko diétnej? – Môžem, doneste si ju.“ Alebo: "Čo to má za škvrnu Gorbačov na hlave ? – Neviete? To sú predsa obrysy Sovietskeho zväzu po vyriešení národnostnej otázky.“

To všetko hralo do karát Gorbačovovmu úhlavnému nepriateľovi Borisovi Jeľcinovi, ktorý viedol do útoku politickú opozíciu v (stále ešte vládnucej) komunistickej strane Sovietskeho zväzu i v celoštátnom parlamente. Duchovný otec perestrojky potreboval stoj čo stoj získať výhodné úvery od Spojených štátov a ich spojencov, aby Moskva mohla na Západe nakúpiť nevyhnutné potraviny, lieky, technológie. A ukončiť studenú vojnu s jej nekresťanskými nákladmi na zbrojenie.

Koncom novembra sa aj po Moskve rozšírili "zaručené“ správy, že Gorbačov tajne dohodol so Západom nasledujúci kšeft: my (akože Sovieti) dáme slobodu krajinám východnej Európy a vy nám necháte voľné ruky, pokiaľ ide o separatistov v pobaltských republikách. Americký veľvyslanec v Moskve Jack Matlock musel vtedy prijať predstaviteľov opozície z Estónska, Lotyšska a Litvy a ubezpečovať ich, že nič také sa nedohodlo a ani nedohodne. Píše o tom vo svojich pamätiach.

Misia Mlynářa a Musatova
Sedemnásteho novembra 1989 bol v Moskve na pracovnej návšteve Jan Fojtík, ideologický tajomník ÚV KSČ. Pôvodne ho mal prijať aj Gorbačov, ale zišlo z toho. Rokoval iba so svojím náprotivkom, ideologickým tajomníkom ÚV KSSZ Vadimom Medvedevom. Večer, pred návratom do Prahy, usporiadal Fojtík v straníckom hoteli, kde ho ubytovali, krátky brífing pre česko-slovenských novinárov. Pýtame sa ho, či na programe schôdzky bolo aj prehodnotenie vojenskej intervencie v roku 1968 a politiky normalizácie. V Moskve sa o takejto možnosti už niekoľko mesiacov verejne diskutovalo. "Nič sa prehodnocovať nebude,“ odpovedal Fojtík, "dokument Poučenie z krízového obdobia naďalej platí“.

Medvedev v spomienkovej knihe tvrdí, že Fojtík mu vtedy položil priamu otázku, či sovietska strana mieni zmeniť oficiálny postoj k augustu 1968 a udalostiam, ktoré nasledovali. "Pripomenul som mu naše dávnejšie stanovisko, že iniciatíva pri prehodnocovaní musí vychádzať z ich strany.“

Keď Fojtík odlietal z Moskvy, v Prahe na Národnej triede už polícia rozháňala študentskú demonštráciu. Na dlažbe zostal ležať jeden fiktívny mŕtvy: vysokoškolák Šmíd alias príslušník ŠtB Zifčák. Správa o zabitom študentovi, rozšírená západnými médiami, sa stala rozbuškou vzbury. Nasledujúce dva dni, napriek opakovanému dementi úradov, jej verili takmer všetci. Na zaplnenie hlavných námestí protestujúcimi davmi to úplne stačilo.

Strategické rozhodovacie miesta v Moskve boli o dianí v Prahe dôkladne informované. V kritický deň 17. novembra sa tam nachádzal zástupca najvyššieho šéfa KGB generál Viktor Gruško, ktorý večer strávil v spoločnosti Alojza Lorenca, šéfa ŠtB. Ďalší predstaviteľ KGB generál Gennadij Teslenko, údajný pridelenec sovietskeho ministerstva vnútra, sa päť hodín nachádzal v budove, odkiaľ naše vnútro riadilo policajný zásah proti demonštrantom.

Gruško po rozpade Sovietskeho zväzu napísal pamäti. "Bola to obyčajná služobná cesta, ale neskôr sa rozchýrilo, že v Prahe som bol na príkaz Gorbačova s cieľom zorganizovať prevrat a dostať k moci jeho bývalého spolužiaka z Moskovskej štátnej univerzity Zdenka Mlynářa.“ Autor pamätí to označil za nezmysel. V roku 1991 prípad vyšetrovala osobitná parlamentná komisia, ktorá vzhľadom na nedostatok dôkazov nakoniec konštatovala, že vplyv sovietskej tajnej služby na novembrové udalosti sa nepreukázal.

Mal sa vari československým "Gorbim“ stať naozaj Mlynář, jeden z politikov Pražskej jari a blízkych spolupracovníkov Alexandra Dubčeka, neskôr chartista a emigrant? Český historik Vladimír Čermák to naznačuje ako jednu z možností, ktorej však zabránili nepriaznivé okolnosti, vrátane Mlynářovej ťažkej choroby. V každom prípade po návrate z rakúskeho exilu vystupoval Mlynář ako Gorbačovov dôverník a americké veľvyslanectvo ho v jednom svojom hlásení nazvalo "človekom v pozadí Občianskeho fóra“.

V rozbúrenej Prahe sa objavil 24. novembra 1989, keď z Moskvy tam priletel Valerij Musatov, vtedy zástupca vedúceho medzinárodného oddelenia ÚV KSSZ. V ten istý deň sa zišiel na mimoriadnom zasadnutí ústredný výbor KSČ a prijal rezignáciu starého vedenia na čele s Milošom Jakešom. Novým generálnym tajomníkom sa stal Karel Urbánek.

Musatov pred niekoľkými mesiacmi zverejnil v časopise Novaja i novejšaja istorija svoje spomienky. Priznal v nich, že misiou v revolučnej Prahe ho poveril sám Gorbačov, ale príliš sa o tom nerozpísal… Vraj mal za úlohu nájsť Mlynářa a dopraviť ho do Moskvy. Vie sa však, že niekoľkokrát sa stretol aj s premiérom Ladislavom Adamcom, s ľuďmi z vedenia Občianskeho fóra i Obrody, opozičnej organizácie, ktorá združovala exkomunistov, vylúčených zo strany na začiatku normalizácie. Tajné sondáže podnikol Musatov za chrbtom Urbánka a nového vedenia ÚV KSČ.

Urbánkovi volal z Moskvy Gorbačovov zástupca Alexander Jakovlev, ktorý tam viedol aj komisiu pre vzťahy so štátmi "socialistického spoločenstva“. Komisia vypracovala niekoľko scenárov vývoja v týchto krajinách. Predpokladá sa, že podporovala taktiku "okrúhlych stolov“ komunistov a opozície, presnejšie tej jej časti, ktorá bola za spoluprácu so ZSSR. Jakovlev zopakoval Urbánkovi známu Gorbačovovu tézu, že Sovieti nebudú zasahovať do vnútorného vývoja v socialistických krajinách silou, a poradil mu, aby sa skontaktoval s Mlynářom.

Smer Západ, preč od Moskvy
S Mlynářom som mal možnosť chvíľu sa zhovárať v Moskve, kam pricestoval spolu s Musatovom. Bolo to začiatkom decembra 1989, už po Malte, ale ešte pred odstúpením Gustáva Husáka z postu prezidenta. Bolo známe, že Mlynář sa už stretol s Gorbačovom. Čo si povedali a prípadne dohodli? Odpovedal vyhýbavo a hmlisto: "Moje úsilie v Moskve spočíva najmä v tom, aby tu nevznikli nejaké prílišné obavy, čo sa týka situácie v Prahe. A v Prahe zase našich ľudí upozorňujem na to, aby si nemysleli, že si žijú kdesi na Mesiaci. Nemôžu si predsa do rána zmyslieť, že budú robiť nejakú úplne inú politiku…“

Už z toho je zrejmé, že vývoj v Československu nebol Kremľu celkom ľahostajný ani v čase historického zlomu. Gorbačov a spol. však počítali zrejme s tým, že k moci u nás sa dostanú reformní komunisti, ktorí spolu s "konštruktívnou opozíciou“ uskutočnia zmeny smerom k liberálnej demokracii a prevezmú aj niektoré spojenecké záväzky. "Moskva však precenila vplyv svojich mocenských štruktúr a nedocenila silu občianskeho odporu a očakávania voči domácemu režimu,“ predpokladá český historik Michal Macháček.

Nežná, zamatová, či "vyjednaná“ revolúcia (ako ju nazval Timothy Gardon Ash) sa začala uberať celkom iným smerom – kamsi preč od socializmu i od Moskvy. Kremeľ však neprotestoval a, naopak, nariadil svojim jednotkám "dočasne“ umiestneným na našom území, nevychádzať z kasární. A, čuduj sa svete, prehodnotil vojenskú intervenciu do ČSSR v roku 1968, 5. decembra ju verejne označil za chybu.

V mojej materskej redakcii urobili medzitým kolegovia malú revolúciu, odstavili predchádzajúce vedenie a vymanili sa spod straníckej kontroly. Zrazu som mohol na stránkach Pravdy publikovať príspevky, ktoré predtým nemali šancu prejsť. Ako prvý krátky rozhovor s Andrejom Sacharovom. "Ak pred 21 rokmi Sovietsky zväz prekazil váš obrodný proces, teraz vy poháňate perestrojku a ste pre nás vzorom,“ povedal slávny akademik a bojovník za ľudské práva.

V ďalších dňoch a týždňoch som však s prekvapením sledoval, ako sa Moskva čoraz viac odvracia od Československa i od ďalších krajín východného bloku. Bolo po Malte, Gorbačov dostal na schôdzke s Bushom prísľub veľkej finančnej, materiálnej i morálnej podpory, ak nechá východnú a strednú Európu (vrátane pobaltských republík) "plávať“.

Uverili tomu aj mnohí moji moskovskí známi, ktorí zrazu na Slovákov a Čechov akoby zanevreli. Vraj na nás celý čas doplácali, lebo nám čoby "spriateleným“ museli ropu a plyn predávať lacnejšie a od nás kupovať všakovaký "šmejd“. Teraz si budeme musieť pomôcť sami a oni sa konečne budú mať lepšie!

Kiežby, pomyslel som si…

Vladimír Jancura, Pravda

Zdroj:
https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/533116-vyvoj-po-17-novembri-1989-nebol-kremlu-lahostajny-ale-neprotestoval/

Foto:
V roku 1989 stáli "fronty" v Moskve už aj na chlieb.
Zdroj: Back-in-ussr.com
Pravda
Naspäť na aktuality