Zápisky deväťdesiatročného kronikára z východu Slovenska

Pravá tvár Slovenska

V najvýchodnejšej obci Slovenska si pamätajú na všetko. Na vojny, hlad aj to, ako sa chlapi z doliny vyberali do sveta stavať vysoké pece.
Pamätá si všetko. Aj meno svojej prvej pani učiteľky Kenderovej. Začiatkom 30. rokov minulého storočia ju poslali z Ružomberka do skrytého kúta republiky, kde sa Slovensko stretalo s Podkarpatskou Rusou a Poľskom, učiť deti novosedlických roľníkov.

Deti Rusínov vtedy prvýkrát v živote prišli do kontaktu so slovenčinou. Aby novú učiteľku potešili, recitovali jej riekanku o prezidentovi.

Tatíčku starý náš, šedivou hlavu máš, pokud žije tvoje hlava, bude dobrá naše správa.

„A tak to aj bolo! Za Masaryka sa Československo tak zdvihlo, že sme sa rovnali Francúzom aj Angličanom,“ povie 90-ročný Juraj Biga.

Doma má kroniku obce, do ktorej z času na čas pribudne zápis. O počasí, sviatkoch, zvykoch, o tom, kto sa narodil, kto zomrel, čo sa práve deje v dedine. Ešte viac zápisov si však pán Biga – stále sviežo – nesie v spomienkach.

„Keď som kroniku začal písať, žilo v dedine tisíc ľudí. Dnes je ich 290.”

Kraj pilčíkov
V roku 1895 sa v okolí Novej Sedlice začali klčovať husté pralesy. Na zárobky však do hory nechodili tunajší ľudia, ale pilčíci z Maramorošskej župy pri rumunských hraniciach. Maramoroščáci boli ochotní – na rozdiel od gazdov, ktorí sa popri robote potrebovali starať aj o vlastné hospodárstva – robiť deň-noc, leto-zima, a tak podnikateľ Eissler zamestnával radšej ich, než domácich.

V dedine si pilčíkov pamätali ako jednoduchých, no silných ľudí, ktorých už zdiaľky prezrádzal mech prehodený cez plecia, v strede previazaný motúzom. V jednej časti si pilčík niesol jedlo, v druhej odev.

Maramoročšáci žili v kolibách a na uhoľnej pahrebe v jej vnútri si zvykli v kastróloch na troch labkách variť kolešu – kukuričnú kašu. Partie chlapov dlhé dni rezali siahovicu, drevenými kanálmi drevo spúšťali k píle, z nej drevo nakladali na uzkokoľajku, ktorá viedla cez poloninské lesy.

Raz sa v Sedlici zjavil podnikateľ z Francúzka. Nahováral chlapov, aby prišli pracovať k nemu. Tí kývli. Vo Francúzsku im podnikateľ ustlal v bielych perinách, variť ich učil na peciach v kuchyni. Po mesiaci sa chlapi vrátili späť. Chýbal im starý spôsob života – koliby a pahreby v hore na samom konci Slovenska.

Hlad
Raz prišiel na hranicu rok, na ktorý dlho spomínali starí rodičia. V dedine sa nič neurodilo, a tak ľudia chodili po Beskyde a zbierali, čo sa dalo. Šťavel, lobodu. Byliny nasekali, zapražili múkou, varili z nich polievky.

Zemiakov v kraji ešte nebolo. Tu poznali tatarku - pohánku. Pohánka preto, lebo ju priviezli pohania, vysvetľovali si.

Lenže do tráv sa raz zamiešala akási jedovatá bylina. Ľudia z nej opúchali. V jeden deň našli v dome mŕtvu rodinu – sedem tiel. Vravelo sa, že ich zabila cholera, no miestni vedeli, že to bol hlad.

Dobrý den, brate!
Nuž nám v Sarajeve zabili Ferdinanda, nástupcu Ferenc Jožka. Začala vojna. Prvá, strašná. Na hranicu prišli Maďari, cez humná sa z druhej strany tlačili aj Rusi. Lenže v novembri 1917 vystrelila Auróra, a tak sa ruskí vojaci vrátili do vlasti.

Vo veľkej vojne slúžili i podaktorí novosedlickí muži. S vojskom odtiahli až na taliančinu, na Piavu. Jeden z pamätníkov neskôr doma spomínal, že keď jeho jednotku hnali Taliani, vyhladovaní z posledných síl poskákali do rieky. Kto vedel plávať, preplával, kto nie, utopil sa.

S československými legionármi sa neskôr vrátil do Prešporku, ktorí vítali porážku Uhorska. Dva týždne sa ľudia nezdravili Dobrý den, pane!, ale Dobrý den, brate! Brate kapitáne! Brate poručíku! Už nebolo panstvo, ale bratstvo.

Štyri rany do chrbta
Front Druhej svetovej vojny sa v Novej Sedlici zdržal šesť týždňov. Miestni sa poschovávali doma, kam by už len utekali? Nemci brali sliepky, prasatá. Bigovci mali koňa. Aby im ho nezhabali, najstarší syn Jurko, vtedy 16-ročný, zobral koňa k jarku a dookola zarúbal drevom. Každý deň koníkovi nosil jesť.

Deň čo deň v dedine počúvali, kade svištia guľky zo samopalov, kade strely z kanónov. Keď boli blízko, líhali si ľudia na zem a čakali.

V jeden deň ťažko poranili šiestim súrodencom Bigovcom matku. Štyri rany. Ak by si bola ľahla na zem, azda by ju netrafili. No ona sa pred zvukom guliek skrývala za stromom. Trafili ju odzadu. Dve do lopatky, jednu do obličiek, jednu do chrbta. O päť mladších sestier sa musel postarať už Jurko. 

V dedine žili aj tri židovské rodiny. V jeden deň prišiel úzkokoľajkou vagón. Maďarskí vojaci ľudí nahnali dovnútra, odviezli smerom do Užhorodu.

Jeden z chlapcov utiekol, mohol byť dva-tri roky starší od Jurka. Dva týždne sa židovský chlapec u kohosi ukrýval na pôjde, no nakoniec ho vojaci predsa len našli. Chlapec si pokúšal život zachrániť skokom do potoka, no už aj naňho mierili pušky, už ho brali do kasární. Viac ho v dedine nevideli.

Za robotou
So socializmom prišiel sľub postaviť do piatich rokov na hranici novú kvalitnú asfaltku. Stavali ju 30 rokov. Celé dediny z Uličskej doliny sa v tom čase dvíhali a vydávali za robotou do miest. Keby ste len videli ten obraz, keď sa v Humennom do Chemlonu vybralo ráno šesťtisíc ľudí!

Z Novej Sedlice chodili chlapi na zárobky až do Česka. Do Kladna, vyrábať vysoké pece. No až vtedy, keď zem odpočívala. S jarou sa chlapi vracali nazad, bolo treba obriadiť hospodárstvo. Keď prichádzali domov, deti ich nespoznávali. 

Dnes
„Toľké roky po vojne, človek by čakal, že sa naučíme lepšie žiť. Ale čo spravíme? Každý plače, že sa kradne. Páni si nakradli už toľko peňazí, načo im viac? V Bratislave stavajú obchvaty, u nás je len taká cestička s výmoľmi. Nezáleží im na nás.

Chodím do tunajšieho stacionára, na obed. Nikoho nemám, sám som tu, nemám si s kým pohovoriť. Syna mám v Humennom, dcéru v Snine. Smutno mi nie je. Zvykol som si. Idem si na bicykli až k lesnej chate. Nestretnete ani živú dušu. Všetci už majú televízory.

Škoda, že tej roboty niet. Lebo to vám je tak – koruna je pán. Viem, o čom hovorím. Robil som krížom-krážom po Československu. Ale vždy som sa vrátil, lebo doma bola žena a deti. Len raz som chcel odísť. Predať dom za 20-tisíc... Mám ešte zo desať zošitov. Vravím si, že to všetko prepíšem. Len ruky mi už tak neslúžia. Ale toľko si ešte pogazdujem.“

Stanislava Harkotová, 08.06.2017

Zdroj:
https://www.aktuality.sk/clanok/493168/zapisky-devatdesiatrocneho-kronikara-z-vychodu-slovenska/

Foto:
Kronika Juraja Bigu v Novej Sedlici
Zdroj: aktuality.sk