„Zlatý vek" biskupa A. Bačinského a obrodenské obdobie A. Duchnoviča - dve epochy dejín Rusínov

ĽUDOVÍT HARAKSIM

Dve obdobia dejín Rusínov východného Slovenska a Zakarpatskej Ukrajiny (predtým Podkarpatská Rus, dnes Zakarpatská oblasť Ukrajiny) majú vo svojom štíte epiteton „zlatý." Je to obdobie, v ktorom dominovala osobnosť osvieteného biskupa mukačevského gréckokatolíckeho biskupstva siahajúceho až po Spiš Andreja Bačinského (1732-1809),/1  a obdobie, v ktorom pôsobil kanonik prešovského gréckokatolíckeho biskupstva Alexander Duchnovič (1803-1865)/2 Prvý sa zapísal do dejín ako "zakladateľ Mukačevského biskupstva" a jeho reformátor i ako obhajca "otcovského a materinského jazyka,"/3 pod ktorým rozumel bohoslužobný aj miestny hovorový jazyk, druhý ako národný buditeľ, ktorý niesol na svojich pleciach prakticky celú ťarchu rusínskeho obrodenia,/4  národnoobrodného procesu, ktorý sa u Rusínov rozvíjal po potlačení revolučných búrok rokov 1848-49. Je iste zaujímavé, že „zlatý vek" biskupa A. Bačinského nepriťahoval takú pozornosť historikov/5 ako obrodenská doba A. Duchnoviča /6  hoci ani éra biskupa A. Bačinského nebola chudobná na významné udalosti. Za jeho éry došlo totiž nielen ku kanonizácii Mukačevského biskupstva (1771),/7 ale v roku 1806 aj k zrovnoprávneniu jeho duchovenstva s rímskokatolíckym./8 Zrovnoprávnenie znamenalo, že gréckokatolícke duchovenstvo získalo všetky výsady a slobody, ktorými oddávna disponovalo rímskokatolícke duchovenstvo. Priznanie týchto výsad potvrdilo vedúce postavenie gréckokatolíckeho duchovenstva v rusínskej spoločnosti./9  Po ich udelení prestala definitívne platiť formula, podľa ktorej rusínska spoločnosť sa skladá z „rovnako zotročených ponížených komponentov," z roľníkov a duchovenstva,/10 alebo ako to sami Rusíni s obľubou hovorili - „z chlopov a popov." /11  Štruktúra rusínskej spoločnosti sa povýšením gréckokatolíckeho duchovenstva nezmenila, zostávala aj naďalej rustikálnou, no „zotročenými a ubiedenými" boli v nej už iba rusínski „chlopi." 

Vedúce postavenie gréckokatolíckeho duchovenstva v rusínskej spoločnosti rešpektovali aj predstavitelia politickej moci, ktorí v osobách obidvoch biskupov - mukačevského so sídlom v Užhorode a prešovského, po kanonizácii Prešovského biskupstva v roku 1818 - videli najvyšších predstaviteľov rusínskeho obyvateľstva žijúceho na Zakarpatskú a východnom Slovensku. Paradoxné je, že za predstaviteľov Rusínov pokladali aj biskupov, ktorí neboli rusínskej národnosti,/12 ako napríklad prešovských biskupov M. Tótha, J. Valyiho a S. Nováka. V rusínskej spoločnosti sa po zrovnoprávnení gréckokatolíckeho duchovenstva skutočne neudialo nič, o čom by nevedeli gréckokatolícki biskupi a na čom by nejakým spôsobom neparticipovali príslušníci duchovenstva. Biskupi a kňazi si boli vedomí tohto svojho postavenia, čo sa po čase prejavilo na ich mentalite, názoroch a postojoch./13  Gréckokatolícke duchovenstvo sa však ani po tomto spoločenskom vzostupe nevyčlenilo z rusínskej spoločnosti, ako sa to stávalo s tými Rusínmi, ktorí získali armales a stali sa šľachticmi,/14 alebo s tými, ktorí pri hľadaní obživy prenikli do miest a mestiečiek východného Slovenska a Zakarpatska./15 Títo Rusíni sa spravidla disimilovali,/16 t. j. vyčlenili sa z rusínskej spoločnosti a primkli sa k tým vrstvám nerusínskeho obyvateľstva, ku ktorým patrili podľa svojho spoločenského zaradenia a sociálneho postavenia. V praxi to znamenalo, že drobní zemania a armalisti rusínskeho pôvodu sa pridali k ostatnej šľachte (prevažne maďarskej) a rusínsky mestský živel rozmnožil rady mestskej chudoby. Jedni aj druhí sa vyčlenili z rusínskej spoločnosti, nepodieľali sa na jej živote. Platí to aj o takzvaných rusínskych honoratioroch, t. j. osobách živiacich sa duševnou prácou,/17 ktorých počet v období „zlatého veku" A. Bačinského značne vzrástol. Títo honoratiori pochádzali, okrem nepatrných výnimiek, z mnohodetných rodín gréckokatolíckych kňazov. Po získaní vzdelania sa nemohli uplatniť v rusínskom prostredí, lebo Rusíni nemali inštitúcie, v ktorých by sa boli uchytili. Hľadali teda existenciu inde, v nerusínskom prostredí, v ktorom strácali rusínsky charakter, rusínske vedomie, odnárodňovali sa. Bol to dlhodobý proces, ktorý spôsobil, že sa z rusínskej svetskej inteligencie neutvorila národne povedomá zložka, zohrávajúca v rusínskej spoločnosti úlohu podobnú tej, akú zohrávala svetská inteligencia u iných národov. Tým možno vysvetliť skutočnosť, že medzi rusínskymi dejateľmi „zlatého veku" biskupa A. Bačinského ani v buditeľskom období A. Duchnoviča nenájdeme príslušníkov svetskej inteligencie, že v obidvoch týchto dejinných obdobiach dominovalo gréckokatolícke duchovenstvo. 

Pritom v období „zlatého veku" A. Bačinského pôsobili na území uhorského štátu, resp. celej monarchie, viacerí honoratiori rusínskeho pôvodu so zvučnými menami, ktorí by boli mohli nejakým spôsobom participovať na živote vtedajšej rusínskej spoločnosti, keby boli prejavili záujem. Zvyčajne však odchádzali do Ruska, kde sa takmer bez výnimky dobre uplatnili. Prvým bol Ivan Orlaj, ktorý odišiel do Ruska v roku 1791. Po ňom, už na začiatku 19. storočia, odišli Michaii Baluďanskij, Peter Lodij, Vasiľ Kukoľnik, Jurij Venelin-Huca i ďalší menej známi, ako napríklad K. Pavlovič, A. Dudrovič, bratia Bilevičovci a iní./18  Ich odchod do Ruska sa vysvetľuje tým, že doma, t. j. statí o svojich krajanoch napísal aj J. Venelin-Huca,/22 no tým sa jeho záujem o krajanov aj skončil. Preto je problematické zaraďovať týchto honoratiorov rusínskeho pôvodu medzi dejateľov rusínskeho obrodenia, ako sa to zavše robí,/23 klásť ich na úroveň tých, ktorí doma obetavo pracovali na rodnej hrude, ako napríklad A. Duchnovič. Neznamená to však, že ich treba vyradiť z rusínskych dejín, ale len to, že ich treba zaradiť do iného kontextu./24

Gréckokatolícke duchovenstvo vybojovalo svoj emancipačný zápas pod vedením energického biskupa Mukačevskej diecézy Andreja Bačinského, ktorý na poste biskupa účinkoval od roku 1773 do smrti. Biskup A. Bačinskij, ktorý sa v rusínskych kruhoch pokladá za predstaviteľa osvietenstva,/23 zreorganizoval Mukačevské biskupstvo, vybudoval cirkevné školstvo, zabezpečil vzdelávanie duchovenstva, postaral sa o vydanie katechizačných príručiek (1801, 1802) a päťzväzkovej Biblie (1804),/26  čo v rusínskych pomeroch predstavovalo významný kultúrny čin. Neostal však len pri tom. Vo svojich obežníkoch požadoval od gréckokatolíckeho duchovenstva ovládanie „prirodzeného otcovského, materinského jazyka, písma a náboženstva," lebo ak sa ich „národ" vzdá, stráca svoju identitu (presakuje tu už herderovská dikcia). Strata identity vraj hrozí aj „uhorskej diecéze mukačevskej,"/27  lebo farárski synkovia vyštudovaní na „latinských školách" neovládajú „ruské náuky," t. j. ruský jazyk, ktorý sa používa v gréckokatolíckej cirkvi, ani jej reálie./28  Podľa biskupa A. Bačinského sú vraj „vo svojej ruskej náuke takí zanedbaní a hlúpi nevedomci, že nevedia ani čítať, ani svoje meno napísať," ba pokiaľ ide o cirkevné spevy a poriadky gréckokatolíckej cirkvi, nie sú v stave „ani ústa otvoriť."/29 

Preto žiadal svojich kňazov, aby takých uchádzačov o teologické štúdium neposielali do seminára na prijímacie skúšky, lebo nebudú prijatí./30 Z obežníkov biskupa A. Bačinského je zrejmé, že presadzoval „ruský jazyk" a požadoval jeho znalosť nie z nejakých národných pohnútok, ale preto, že to vyžadovali potreby cirkvi. Pre tento postoj k „otcovskému a materinskému jazyku" a k ostatným „ruským náukám" sa A. Bačinskij pokladá za veľkého bojovníka za úplné uplatnenie ruštiny v Mukačevskom biskupstve a za zachovanie jeho „ruskosti," t. j. jeho rusínskeho charakteru. Skutočne biskup A. Bačinskij a spolu s ním aj iní predstavitelia gréckokatolíckeho duchovenstva zdôrazňovali „ruskosť" nielen „otcovského a materinského jazyka," ale aj gréckokatolíckej viery, ktorú označovali za „ruské náboženstvo" (руское набоженство), „ruskosť" gréckokatolíckeho duchovenstva (російский клир діецезіѣ мукачевской), „ruskosť" Mukačevského biskupstva (угро-руская діецезія мукачевская)/31 a pod., čo svedčí o tom, že stotožňovali pojmy gréckokatolický a ruský (resp. rossijskij) a že ich používali ako rovnoznačné ekvivalenty, čo umožňovalo označovať za Rusína aj takého gréckokatolíka, ktorý nebol rusínskej národnosti. Nestávalo sa to v prípade gréckokatolíkov Rumunov a Maďarov, ktorí žili v Mukačevskej diecéze a ktorých národnostná odlišnosť od Rusínov bola, na rozdiel od slovenských gréckokatolíkov, ktorí žili na východe Slovenska, na prvý pohľad evidentná./32

Hoci sám A. Bačinskij nenapísal nijaké dielo (jeho názory sú známe z pastierskych listov a obežníkov), vedel inšpirovať podriadené duchovenstvo k literárnej tvorbe. Za jeho éry vzniklo viacero latinských traktátov na náboženské a cirkevné témy, ktoré ostali v rukopisoch a ktorých význam v súčasnosti je už iba v tom, že dokumentujú literárnu tvorbu gréckokatolíckeho duchovenstva v tom období./33 V tvorivom ovzduší tohto obdobia vznikli aj diela, ktoré vzbudzujú záujem aj dnešného čitateľa. Takým je Slaveno-ruská gramatika baziliánskeho mnícha Arsenij a Kocaka (1737-1800),/34 ktorá ostala v rukopise, a rozsiahle latinské dielo opáta (ihumena) baziliánskeho kláštora sv. Mikuláša v Mukačeve Joannikija Baziloviča (1742-1828) Brevis notitia fundations Theodori Koriatovits (Krátky záznam o základine Fedora Koriatoviča),/35 ktoré sa pokladá za prvé dejiny Rusínov Zakarpatska a východného Slovenska, hoci jeho autor, ako to aj z názvu diela vyplýva, nezamýšľal napísať dejiny Rusínov. Pre nás je dôležitá skutočnosť, že vznik týchto diel vyvolali potreby gréckokatolíckej cirkvi, resp. Mukačevskej diecézy. Gramatika A. Kocaka bola príručkou liturgického jazyka v kláštorných školách Brevis notitia  spisom, ktorý mal dokázať, že kláštor sv. Mikuláša založil knieža Fedor Koriatovič, hoci o jeho fundačnej listine sa zistilo, že je falzifikát. Dielo, ktoré malo byť obranným spisom, sa rozrástlo na trojzväzkové dejiny Mukačevského biskupstva a dejiny kláštora sv. Mikuláša. Malo značný vplyv na formovanie rusínskeho povedomia a historickej ideológie Rusínov. Všeličo z tvrdení J. Baziloviča podnes žije v rusínskom prostredí, hoci historické výskumy nepotvrdili ich vierohodnosť. Potomkovia poctili J. Baziloviča titulom „rusínsky Herodot." Na dokreslenie literárnej činnosti tohto opáta treba pripomenúť, že bol autorom aj iných diel s náboženskou a cirkevnou tematikou, o. i. aj kázní pre ľud napísaných v miestnej „ruštine." Väčšina jeho diel ostala však v rukopise. V rukopisoch ostali aj diela iných autorov, dokonca aj také, ktoré mali slúžiť praktickým potrebám človeka, ako napríklad Pomocník v hospodárstve a Domáci lekár, od Nikolaja Teodoroviča (1755-1820?), gréckokatolíckeho farára v Michalovciach./36

Toto nesporne plodné obdobie rusínskych dejín, ktoré sa chronologicky prekrýva s osvietenstvom, sa v literatúre zavše nazýva „zlatým obdobím biskupa Andreja Bačinského," proti čomu nemožno nič podstatnejšie namietať. Nemožno ho však pokladať za obdobie rusínskeho obrodenia už aj preto, že všetko, čo sa v tomto období vykonalo, bolo vyvolané potrebami cirkvi, nie národnými potrebami Rusínov, hoci z toho profitovala celá rusínska spoločnosť. V spojitosti so „zlatým vekom biskupa A. Bačinského" treba poznamenať, že medzi jeho dejateľmi nebol ani jeden príslušník rusínskej svetskej inteligencie, čo by nasvedčovalo tomu, že rusínski honoratiori sa už v tomto období vzďaľovali svojmu rusínskemu prostrediu. Na tento fakt nakoniec poukazujú aj spomínané obežníky biskupa A. Bačinského.

Až po tridsiate roky, keď v Budíne vyšla Grammatica Slavo-Ruthena (Slovano-ruská gramatika) Michaila Lučkaja (1789-1843), nevyšlo v období, ktoré nasledovalo po „zlatom veku biskupa A. Bačinského" nijaké dielo, ktoré by sa bolo zaoberalo rusínskou minulosťou, rusínskym jazykom a pod. Lučkajova gramatika bola gramatikou cirkevnej slovančiny, ktorá mohla slúžiť iba potrebám duchovenstva, hoci M. Lučkaj v jej úvode uvádza, že ju napísal preto, lebo Rusíni (Carpato-Rutheni) nemajú vlastnú gramatiku ani inú podobnú literatúru, čo je príčinou toho, že ich, resp. ich jazyk pokladá aj P. J. Šafárik za „terra incognita."38 Z tohto konštatovania vyplýva, že M. Lučkaj nepoznal spomínanú gramatiku A. Kocaka, ktorá mala rovnaký názov a bola v rukopisoch dosť rozšírená. M. Lučkaj vo svojej gramatike stotožnil rusínsky jazyk s cirkevnou slovančinou, teda s bohoslužobným jazykom gréckokatolíckej cirkvi, čo vidieť aj z jej podtitulu, v ktorom sa uvádza, že jeho gramatika je gramatikou „jazyka staroslovanského a nárečia maloruského (parvo russicae), ešte aj dnes živého v karpatských horách." Toto tvrdenie nezodpovedá skutočnosti, lebo cirkevná slovančina sa používala iba v cirkvi pri bohoslužbách, nebola živým jazykom./39  No M. Lučkaj, podobne ako mnohí iní gréckokatolícki kňazi, pokladal cirkevnú slovančinu za spisovný jazyk Rusínov, a živý hovorový jazyk ľudu za rusínske nárečie (dialectus ruthenica), ktoré sa od nej odchýlilo. Toto odchýlenie sa živého jazyka od cirkevnej slovančiny pokladá za samozrejmé, lebo vraj jazyk vzdelancov nie je nikdy totožný s jazykom prostého ľudu. Predstava, že cirkevná slovančina je spisovným jazykom prostého ľudu, miatla mysle gréckokatolíckeho duchovenstva ešte a j začiatkom päťdesiatych rokov, teda už v období rusínskeho obrodenia, keď niektorí rusínski dejatelia, dokonca aj Alexander Duchnovič, navrhovali jej oživenie a uvedenie do spoločenského života.

Podobné názory na cirkevnú slovančinu a na hovorový jazyk ľadu mal aj rovesník M. Lučkaja, farár v gréckokatolíckom kostole vo Viedni Joann Fogarašij-Berežanin (1786-1834). Vyslovil ich v neuverejnenej rozprave o rozdieloch medzi slovanskými nárečiami, osobitne medzi „maloruskými a karpatoruskými alebo uhroruskými."/40 

Z gramatiky M. Lučkaja a z rozpravy J. Fogarašiho sa možno dozvedieť, že „karpatskí Rusíni" patria do východnej skupiny Slovanov, že pôvodom sú Malorusi, že hovoria tým istým jazykom ako obyvatelia Haliče, Bukoviny a Malej Rusi, t. j. Ukrajiny, že tým istým jazykom je aj ich spisovný jazyk - cirkevná slovančina, čo nezodpovedalo skutočnosti. 

Pre nás sú tieto diela zaujímavé tým, že sa v nich vyslovili požiadavky, aby sa slovanské národy neseparovali a neutvárali osobitné spisovné jazyky, aby sa vrátili k cirkevnej slovančine. Je samozrejmé, že toto anachronické odporúčanie nik neakceptoval. J. Fogarašij vydal začiatkom tridsiatych rokov Rusko-uhorskú alebo maďarskú gramatiku, ktorá, ako sa píše v jej úvode, mala Rusínom umožniť „rýchle a ľahké osvojenie si maďarského jazyka." 

Táto gramatika však vyvolala v maďarskom prostredí búrku nevôle. Maďarskú žurnalistiku pobúrilo, že J. Fogarašij v tejto gramatike poznamenal, že maďarčina do svojej slovnej zásoby prevzala veľa slovanských (ruských) slov, čo sa označilo za urážku Maďarov. Po ďalšom spise J. Fogarašiho, v ktorom dokazoval, že jeho tvrdenie je pravdivé, sa situácia natoľko vyostrila, že konzistórium Mukačevského biskupstva pokladalo za potrebné vydať slávnostné úradné vyhlásenie, ktorým sa dištancovalo od názorov J. Fogarašiho a navyše pripojilo informáciu, že v Mukačevskom biskupstve je maďarčina vo vážnosti, že matriky v jeho farnostiach sa píšu v maďarčine, že od učiteľov a kantorov cirkevných škôl sa vyžaduje znalosť maďarčiny a že maďarčina sa vyučuje na všetkých školách biskupstva. Paradoxným na celej veci je fakt, že maďarská žurnalistika zaútočila na dielo, ktoré malo pomáhať pri šírení maďarčiny, a na kňaza, ktorý podobne ako väčšina gréckokatolíckych kňazov bol lojálnym vlastencom, o čom svedčilo aj toto jeho dielo.

V desaťročiach po „zlatom veku biskupa A. Bačinského" vznikli do roku meruôsmeho aj iné diela, ktoré ostali v rukopise. Najvýznamnejšie z nich je päťzväzkové rukopisné dielo M. Lučkaja Historia Carpato-ruthenorum (Dejiny karpatských Rusínov), ktorého pôvodný názov bol Dejiny Mukačevskej diecézy (História dioecesis Munkacsiensis)./43  Aj tieto dejiny ostali v rukopise, teda nemali väčší vplyv na formovanie názorov Rusínov na vlastnú minulosť ani na ich národnú ideológiu. Nemali taký spoločenský dosah, aký malo historické dielo J. Baziloviča, ktoré vyšlo tlačou a stále sa čítalo.

Keď sa zhrnie všetko, čo v tejto fáze rusínskych dejín vyšlo tlačou, i to, čo sa zachovalo v rukopisoch, teda aj rozličné rukopisné básničky, panegyriká a diela s náboženskou a cirkevnou tematikou, možno dospieť k záveru, že tvorba gréckokatolíckeho duchovenstva, ktorého počet v obidvoch biskupstvách prevyšoval tisícku, nebola nejako osobitne rozsiahla. Najvýznamnejšie dielo tohto obdobia, Grammatika Slavo-Ruthena M. Lučkaja, ktoré vyšlo tlačou a prinieslo zaujímavé informácie o Rusínoch, obsahuje aj názory, ktoré nemožno akceptovať. 

Je zaujímavé, že pre Rusínov nevyšlo v ich jazyku ani jedno serióznejšie dielo, ak, pravda, neberieme do úvahy maďarskú gramatiku J. Fogarašiho, ktorá vyvolala búrku nevôle. Túto skutočnosť si uvedomil Ivan Rakovskij (1815-1885), ktorý v roku 1858 v Церковномъ вѣстніку konštatoval, že „pred rokom 1848 nemali sme vo svojom nárečí okrem katechizmov, nejakých vydaní kázní a zbierok piesní nijaké diela, nevychádzali v ňom nijaké časopisy."/44  Rusínom pred týmto rokom však chýbalo oveľa viac. Chýbala organizovanosť rusínskeho života, chýbali organizácie, ktoré by boli jeho ohniskami, najmä však národný program, v ktorom by boli sformulované národnopolitické ciele, ako tomu bolo u iných národov a etník karpatskej kotliny. Je to aj pochopiteľné, lebo Rusíni pred týmto rokom nežili povedomým národným životom. Gréckokatolícke duchovenstvo, ktoré stále bolo vedúcou zložkou rusínskej spoločnosti, bolo po zrovnoprávnení s rímskokatolíckym duchovenstvom spokojné a necítilo potrebu organizovať Rusínov do nejakého národno-emancipačného zápasu tak, ako to robila svetská inteligencia iných národov a etník karpatskej kotliny. Ostávalo ľahostajné aj k výzvam slovenských dejateľov, ktorí ho chceli priviesť k povedomému národnému životu./45  Preto dejiny Uhorska nepoznajú pred rokom 1848 rusínsky národnostný problém, hoci maďarská publicistika bez evidentných dôkazov zavše zaútočila aj proti Rusínom, obviňovala ich z panslavizmu./46  Taký bol stav aj v roku 1848, keď sa do karpatskej kotliny privalila revolučná búrka.

V jarných mesiacoch roku 1848, keď ostatné národy a etniká žijúce v uhorskom štáte zvolávali svoje národné zhromaždenia, formulovali a predkladali svoje národné požiadavky, nevyvíjali Rusíni východného Slovenska a Zakarpatska nijakú národnopolitickú aktivitu, nezúčastnili sa ani na Slovanskom zjazde v Prahe, ktorý sa konal začiatkom júna 1848. V spoločných Žiadostiach Slovákov a Rusínov /47 predložili slovenskí predstavitelia Hlavnému výboru zjazdu aj národné požiadavky Rusínov - bez vedomia ich predstaviteľov. Slovenská reprezentácia žiadala pre Rusínov to, čo žiadala aj pre seba. Zdá sa však, že Rusíni si tieto požiadavky nikdy neosvojili. 

V čase, keď už Slovanský zjazd bol rozohnaný, uverejnil prešovský kanonik Viktor Dobrianskij (†1863), brat Adolfa, v Budapesti Hiradó (27.6.1848) článok, v ktorom bránil gréckokatolícke duchovenstvo pred obvineniami z panslavizmu, dokazoval jeho oddanosť vlasti a uvádzal dôvody, prečo je gréckokatolíckemu duchovenstvu milšia „maďarská sloboda ... s miernym podnebím ako ruské samoderžavie a Sibír." 

Tento článok je dôležitý preto, že V. Dobrianskij sa o niekoľko mesiacov začlenil medzi tých, ktorí vypracovali rusínsky národnopolitický program založený na myšlienke zjednotenia všetkých Rusínov monarchie do spoločného územno-politického útvaru. Pôvodcom tejto myšlienky bol A. Dobrianskij,/48 ktorý získal pre ňu viacerých príslušníkov gréckokatolíckeho duchovenstva Prešovského biskupstva, o. i. aj A. Duchnoviča, ktorý patril medzi národne povedomejšie osobnosti gréckokatolíckeho duchovenstva. Potrebu a účelnosť takého spojenia zdôvodnil A. Duchnovič historickými a politickými argumentmi v osobitnom článku uverejnenom začiatkom apríla 1849 v časopise Зоря Галицька./49 A. Dobrianskij sa snažil získať pre túto myšlienku Viedeň a Hlavnú ruskú radu (Головна руська рада) vo Ľvove, nepokúsil sa však získať pre ňu Užhorod, resp. predstaviteľov duchovenstva Mukačevského biskupstva sídliaceho v tomto meste. A. Dobrianskij zrejme nedôveroval tomuto biskupstvu pre promaďarskú orientáciu jej biskupa V. Popoviča a ostatného duchovenstva./50  Vďaka tejto skutočnosti sa Prešov, v ktorom počet rusínskeho obyvateľstva nebol nikdy vysoký/51 stal strediskom národnopolitického života Rusínov a po utíšení revolučných búrok aj strediskom rusínskeho obrodenia. Umožnila to okolnosť, že okolo prešovského gréckokatolíckeho biskupstva sa utvorila nepočetná skupina národne uvedomelejšieho rusínskeho duchovenstva, ktorého príslušníci, zrejme pod vplyvom aktivity iných národov a etník karpatskej kotliny, dospeli k názoru, že treba usporiadať aj rusínske národnostné pomery. Iste sa to neudialo bez vplyvu A. Dobrianskeho, ktorý bo] v tejto skupine jediným predstaviteľom rusínskej svetskej inteligencie a nesporne aj jej mozgom. Požiadavky Rusínov, ktoré sformulovala osobitná delegácia v Prešove, boli v októbri 1849 predložené panovníkovi ako Memorandum uhorských Rusínov (Памятникъ угорськихъ Русиновъ)./52 

V tejto delegácii nebol ani jeden predstaviteľ Rusínov z Užhorodu, resp. z Mukačevského biskupstva, hoci aj v tomto meste boli národne uvedomelí rusínski kňazi. Zatiaľ nie sú známe údaje, ktoré by svedčili o existencii podobného zoskupenia rusínskych dejateľov, aké vzniklo v Prešove, a ktorého príslušníci by v revolučných rokoch a tesne po nich boli uvažovali o potrebe usporiadať národnostné pomery Rusínov. Všetky návrhy na usporiadanie týchto pomerov pochádzali z prostredia Rusínov východného Slovenska./53  Rusínske memorandum z októbra 1849 je zaujímavé o. i. aj tým, že medzi jeho požiadavkami už nebola požiadavka zjednotenia všetkých Rusínov monarchie do jedného územno-politického útvaru. Rusíni sa totiž dozvedeli, že Viedeň je proti utvoreniu takého útvaru, preto od nej upustili. Toto memorandum je prvým dokumentom, ktorý vyhotovili Rusíni, a v ktorom žiadali usporiadanie rusínskych národných pomerov. Nemožno však nevidieť, že jeho vzniku nepredchádzal dlhší národno-obrodný proces a fáza národno-emancipačných zápasov, ako tomu bolo u iných národov a etník karpatskej kotliny. Rusíni, ktorí pred rokom 1848 neboli politicky aktívni, sa odrazu ocitli na politickom javisku, na ktorom museli účinkovať, hoci neboli na takúto úlohu náležíte pripravení. A nielen to. V tomto období nemali ešte ujasnené ani základné otázky rusínskeho bytia, ktorými sa len teraz začali zaoberať a ktoré sa pokúšali riešiť až neskôr, v období rusínskeho obrodenia.

Kolískou procesu, ktorý sa označuje za rusínske obrodenie, sa stal Prešov, o čo sa pričinil obetavý kanonik gréckokatolíckeho biskupstva Alexander Duchnovič. Je iste príznačné, že na cestu národného dejateľa nastúpil už vyše štyridsaťročný, keď v roku 1847 vydal v Budíne rusínsku Čítanku pre začiatočníkov (Книжица для начинающих), čo bol jeho prvý buditeľský počin. Svoju mnohostrannú buditeľskú kultúrno-výchovnú, vydavateľskú a organizačnú činnosť naplno rozvinul v prvých rokoch po utíšení revolučných búrok./54  A. Duchnovič pripravil a vydal školské učebnice, o. i. aj gramatiku ruštiny, katechizmy, modlitebníky, kalendáre, divadelné hry, veľký počet novinových článkov, ktoré uverejňoval najmä v Haliči, a desiatky básní. Mnohé z nich sa v rusínskom prostredí podnes čítajú a s obľubou recitujú. Jeho báseň Rusín som bol... (Я русинъ былъ, есмъ и буду ...) z roku 1851, ktorá je vrúcnym priznaním sa k svojmu rusínskemu rodu, sa stala často spievanou hymnickou piesňou. 

Okrem literárnej tvorby určenej bežnému rusínskemu čitateľovi sa venoval aj odbornej spisbe. Napísal štúdiu z dejín „Karpatorusov" (Истинная исторія Kapпаторуссовъ или угорскихъ Русиновъ), prehľadné dejiny prešovského gréckokatolíckeho biskupstva (Исторія Пряшевской eпapxii), ktoré vyšli v roku 1877 v Moskve, štúdie z kánonického práva a filozofické úvahy, ktoré ostali v rukopisoch. S jeho menom sa spája založenie rusínskeho literárneho spolku, ktorý vydai niekoľko literárnych zborníkov, založenie Spolku sv. Jána Krstiteľa (Общество св. Иоанна Крестителя), ktorý sa mal venovať výchove prešovskej školskej mládeže, i založenie stredoškolského internátu (alumnea), ktorý fungoval aj po jeho smrti. Niektoré podnety A. Duchoviča, ako napríklad návrh na založenie tlačiarne pre rusínske tlače, nenašli podporu. 

Myšlienku tlačiarne zamietlo mukačevské biskupské konzistórium, ktoré začiatkom päťdesiatych rokov nechcelo odoberať ani literárne zborníky, ktoré vydáva) prešovský rusínsky literárny spolok. K činnosti A. Duchnoviča sa žičlivo staval prešovský gréckokatolícky biskup J. Gaganec, ktorý ho v jeho počínaniach neraz podporil. Málo podpory sa mu však dostávalo od ostatného gréckokatolíckeho duchovenstva. Vo svojom liste Jakovovi Holovackému do Ľvova začiatkom júna 1853 sa A. Duchnovič posťažoval, že „u nás (t. j. v Prešovskom biskupstve) čitatelia sú úbohí ... už som všetko minul na osvetu ľudu, ale nik neprispeje ani grajciarom ... a ak povolím, tak všetko zahynie ...knihy odoberajú, ale neplatia... lebo sa veľmi pomaďarčili, všetko ruské sa im zdá nízke ...ani by ste sa nenazdali, ako klesá u nás jazyk ruský, aká cudzia je literatúra... Takto som, brat môj, dopadol, a ľutujte ma! Nádeje vkladám do mládeže a do ruských svetských úradníkov, ktorí sú horliví." Jeho nádeje sa nesplnili ani vo vzťahu k „ruským svetským úradníkom," ktorí prestali byť horliví vo chvíli, keď sa ukázalo, že z rusínstva nemožno mať úžitok. O desať rokov písal o tých úradníkoch ako o „vyšnorovaných Rusínoch" oblečených „do dolománov, ktorí sa hlásia k aristokracii, nevedia po rusky a ani sa nechcú učiť."/56  

Rusínski honoratiori len zriedka podporili rusínske národné a kultúrne úsilia, na čo poukázal jeden z národne uvedomelých rusínskych gréckokatolíckych kňazov, ktorý v roku 1857 napísal v Церковной газете, že zo svetských osôb sotva dvaja-traja podporujú národné literárne snaženia. Tie sa potom stávali doménou gréckokatolíckeho duchovenstva, ktoré však podľa autora už tiež začína ľahostajnieť. Tento kňaz potvrdil skutočnosti, na ktoré sa sťažoval A. Duchnovič. 

Pravda, na východnom Slovensku sa ešte našlo niekoľko kňazov, ako napr. V. Dobrianskij, A. Pavlovič, J. Šoltes, A. Janickij, ktorí ho zavše podporili, no väčšina duchovenstva sa stavala k jeho činnostiam zväčša ľahostajne. Ani v Prešove sa nenašla ďalšia osobnosť, ktorá by tak obetavo pracovala na povznesení kultúrneho a národného života Rusínov, ako to robil A. Duchnovič. Na podujatiach Rusínov východného Slovenska sa nepodieľali Rusíni zo Zakarpatska, na čo poukazuje aj anonymný korešpondent Вѣстника,/58 keď hodnotí rusínske obrodenie. Podľa jeho slov sa prebudenie Rusínov v roku 1850 podobalo „slamenému plameňu," ktorý nejaký čas „nesmelo plápolal a napokon zhasol." Autor si kladie otázku, prečo sa to stalo. Sám si odpovedá, že „vtedy," t. j. začiatkom päťdesiatych rokov, „mali sme vodcov a koryfejov ako Duchnovič a Dobrianskij, ktorí sa s mladíckym zápalom postavili na čelo svojho národa, no nenašli sympatie u bratov mukačevských, t. j. u duchovenstva Mukačevského biskupstva, lebo vraj sú Prešovčania..., Tóti, inak poslovenčení Rusíni!" Títo „Tóti" sa však exponovali ako Rusíni, takže ich východoslovenský pôvod nemohol byť skutočnou príčinou ich postoja k úsiliam, ktoré vyvíjali rusínski dejatelia na východnom Slovensku v období rusínskeho obrodenia. Treba poznamenať, že v čase vzniku uvedeného článku boli A. Duchnovič a A. Dobrianskij ešte medzi živými.

Pravda, okolo polovice šesťdesiatych rokov začala aktivita prešovského kultúrneho strediska slabnúť a ťažisko národno-kultúmej činnosti Rusínov sa presúvalo do Užhorodu, kde bola založená tlačiareň a začal pôsobiť Spolok sv. Bažila Veľkého (Общество св. Василія Великаго),/59,  ktorý sa ujal organizovania kultúrneho a národného života Rusínov.

Keď sa hovorí o rusínskom obrodení, nemožno obísť otázku, ako rusínski dejatelia tohto obdobia, ktorých označujú za národných buditeľov, riešili základné otázky rusínskeho bytia, t. j. otázku národnej identity, kultúrnej orientácie, spisovného jazyka, pomenovania a pod. Vyššie som spomenul, že skupina rusínskych dejateľov z východného Slovenska nastolila v revolučných rokoch otázku spojenia všetkých Rusínov monarchie do jedného územnopolitického útvaru. Dalo by sa očakávať, že myšlienka spolupatričnosti s haličskými Rusínmi sa udrží aj vtedy, keď sa tieto zámery neuskutočnia, a rusínski dejatelia východného Slovenska a Haliče budú upevňovať jednotu Rusínov žijúcich v obidvoch častiach monarchie. Stal sa opak. Vzájomné styky Rusínov žijúcich na južných svahoch Karpát s Rusínmi v Haliči už začiatkom päťdesiatych rokov natoľko oslabli, že Вѣстникъ mohol napísať: „Dávnejšia susedská pripútanosť a žičlivosť celkom ochladla a je iste poľutovaniahodné, že naše, t. j. haličských Rusínov, návštevy pokladajú za Beskydami, najmä v Berežskej a Marmarošskej stolici, za nepríjemné bremeno."/60 

Taká situácia bola aj na východnom Slovensku. Rusíni na východnom Slovensku a Zakarpatskú sa zblížili s haličskými v čase, keď ich dejatelia akcentovali, že Rusíni sú osobitnou národnostnou jednotkou, že ich nemožno stotožňovať s Rusmi (Veľkorusmi), ba ani s Malorusmi (tých pokladali za čast ruského národa), hoci sú s nimi v príbuzenskom pomere./61  Rusov (Veľkorusov) označovali často ako Rossijanov lebo etnonymum Rus (Russkij) a jeho derivát ruskij vyhradili pre seba. Pravda, súčasne s etnonymom Rus (Russkij)  používali aj etnonymum Rusin. Svedčí o tom aj báseň Я Русинъ былъ, v ktorej sa používajú obidva tieto výrazy, resp. ich deriváty. „Русинъ былъ мой отецъ - uvádza sa v tejto básni. Ďalej však už možno čítať aj „русская вся родина..." (russkaja s dvoma ss, nie rus´ka), „перший воздухъ русский ссалъ" (nie rus´kij) atď. Z týchto príkladov vidieť, že nemožno klásť znamienko rovnosti medzi „ruskosťou" Rusínov a tým, čo bolo skutočne ruské, t. j. veľkoruské. 

Rusínski dejatelia používali na svoje označenie etnonymum Rusín aj etnonymum Russkija a jeho deriváty. Len v zriedkavých prípadoch použili na označenie svojho etnika etnonymum Мalorus a jeho derivát maloruský.  Nikdy však nepoužili na označenie svojej identity názov Ukrajinec a derivát ukrajinský. Aj z toho vidieť, že sa Rusíni v čase obrodenia definovali ako osobitná národnostná individualita, čo potvrdzuje aj spôsob, ako riešili otázku svojho spisovného jazyka. Rusínski dejatelia vtedy za spisovný jazyk navrhovali „jazyk čisto ruský, cirkevnoslovanskému nárečiu blízky,"/63  ktorý je podľa nich všetkým Rusínom zrozumiteľný. Nešlo teda o ruštinu, ale o slovanoruštinu, resp. o cirkevnú slovančinu, ktorá sa používala pri bohoslužbách, a tiež (pretkaná prvkami hovorového jazyka) ako kancelársky jazyk gréckokatolíckej cirkvi. V tomto jazyku sa písali pastierske listy a obežníky, vybavovala sa korešpondencia s gréckokatolíckymi farármi./64  Za zavedenie tohto jazyka ako spisovného jazyka Rusínov sa vyslovil I. Rakovskij, ba aj A. Duchnovič, ktorý navrhoval tento „čisto ruský, cirkevnoslovanskému nárečiu blízky" jazyk dopĺňať a obohacovať takými „prostonárodnými prvkami," ktoré zodpovedajú „prirodzenej podstate cirkevnej slovančmy."/65  A. Duchnovič si zrejme uvedomoval, že táto miestna „odroda" cirkevnej slovančiny sa nemôže bez ďalších doplnkov v praxi ujať, resp. stať sa spisovným jazykom. To, čo A. Duchnovič navrhoval, sa na určitý čas praktizovalo tak, že sa písalo miešaninou bohoslužobného jazyka (slavenoruštiny) a miestnych nárečí bez systému, tak, ako kto vedel. 

Prekvapuje však, že A. Duchnovič o dva roky zmenil svoje názory na preberanie „prostonárodných prvkov" do tohto spisovného jazyka. „Kto," pýta sa A. Duchnovič, „píše tak, ako hovorí prostý človek." Podľa neho tento jazyk „treba oslobodiť od chýb sedliackej hrubosti, neutápať sa v špine frazeológie mužíkov."/66 Tento „spisovný jazyk," pre ktorý sa neskôr ujalo pomenovanie jazyčije, začali v druhej polovici päťdesiatych rokov opúšťať aj tí, ktorí po revolučných rokoch boli za jeho zavedenie v rusínskom prostredí. Bol medzi nimi aj I. Rakovskij, ktorý svoju Церковную газету vydával v spisovnej ruštine a nie v jazyčiji. Na ruštinu prešiel aj V. Dobrianskij, ktorý sa na jar 1848, v polemike s Budapesti Hiradó, vyslovoval proti „moskovskoruskému jazyku." O niekoľko rokov, ako vidieť, tento jazyk prijal, čo svedčí o tom, že odmietol ako spisovný jazyk „maloruštinu," t. j. ukrajinčinu, ktorá sa ujímala v Haliči.

Táto preorientácia rusínskych dejateľov východného Slovenska a Zakarpatska na ruštinu je do istej miery prekvapením, lebo vzhľadom na predchádzajúce styky s haličskými Rusínmi bolo možné očakávať, že sa vydajú tou istou cestou ako ich severní susedia, t. j. cestou jazykového a kultúrneho zblíženia s Ukrajincami. K tomu však nedošlo. Styky Rusínov na našej strane Karpát s Haličou začali slabnúť práve v čase, keď tam prevládol tzv. národovecký prúd, ktorý smeroval k jednote s Ukrajincami. Rusínski dejatelia na východnom Slovensku a Zakarpatskú toto smerovanie v Haliči jednoznačne odmietli. 

Podľa A. Duchnoviča prináša ukrajinská orientácia iba „sedliackosť, hrubosť a vulgárnosť myšlienok," čo samozrejme nebola pravda. „Nechápem," píše ďalej na tom istom mieste, „ako sa mohol čisto ruský jazyk odrazu premeniť na ukrajinský," lebo podľa neho „Halič nie je na Ukrajine a pokiaľ viem, v Haliči nie je také nárečie."/66 Svoj list končí A. Duchnovič výzvou, aby Haličania nechodili na Ukrajinu „so zámerom literárneho prospechu." Tieto protiukrajinské výroky A. Duchnoviča nepotrebujú osobitný komentár. Treba však pripomenúť, že ak sa A. Duchnovič vyslovoval proti ukrajinskej jazykovej orientácii v Haliči, je samozrejmé, že bol proti nej aj na východnom Slovensku a Zakarpatskú, že si neželal, aby sa jeho krajania primkli k Ukrajine. Napriek tomu bol A. Duchnovič jedným z tých rusínskych dejateľov, ktorí udržiavali styky s Haličou, no jeho partnermi neboli osobnosti z ukrajinského národoveckého tábora, ale z opačného, z tzv. staroruského zoskupenia, ktorého príslušníci boli výslovnými odporcami ukrajinskej orientácie. Zdá sa, že v tomto období bol už aj A. Duchnovič za prijatie ruštiny za spisovný jazyk Rusínov,/68 hoci sa aj naďalej pridržiaval názoru, ktorý si osvojil začiatkom päťdesiatych rokov, že Rusíni sú osobitnou národnou jednotkou. Orientácia na ruštinu nadobudla prevahu na východnom Slovensku a Zakarpatskú po rakúsko-maďarskom vyrovnaní, keď rusínsky život začal znovu, hoci nie natrvalo, usmerňovať A. Dobrianskij. Tento rusínsky dejateľ, ako je známe, sa pokladal za Rusa (Veľkorusa) a v rusínskom prostredí presadzoval názor, že Rusíni sú takou časťou ruského národného spoločenstva ako Bielorusi a Malorusi, t. j. Ukrajinci, preto sa majú jazykovo a kultúrne orientovať na Rusko. Znamenalo to odmietnutie ukrajinskej orientácie, ktorá sa v susednej Haliči stala prevládajúcou. 

O odmietaní ukrajinskej orientácie na Zakarpatskú a východnom Slovensku svedčí list rusínskeho spisovateľa Ivana Siľvaja (1839-1904) z konca storočia, ktorý napísal Jakovovi Holovackému do Ľvova: „Na tejto strane Karpát nieto ani jedného vzdelaného ruského človeka, ktorý by sa unášal samostatným [rozumej ukrajinským] pravopisom ... my nemôžeme mať nič spoločného, preto ma nechajte na pokoji."/69  I. Siľvaj však nebol presný, lebo v čase, keď tento list posielal do Ľvova, sa na Zakarpatskú už formovala národovecká skupina, ktorá sa orientovala na Мalorusov, t. j. Ukrajincov.

Smrťou A. Duchnoviča v roku 1864, teda ešte pred rakúsko-maďarským vyrovnaním a prenesením ťažiska národno-kultúrnej činnosti do Užhorodu, sa uzatvorilo pomerne krátke obdobie rusínskeho obrodenia, ktoré sa v nejednom ohľade líšilo od obrodení a národných hnutí ostatných národov a etník karpatskej kotliny. Tieto osobitosti alebo odlišnosti umožňujú hovoriť o osobitnom rusínskom „modeli" obrodenia, ktoré nevyriešilo ani jednu z bytostných otázok rusínskej existencie. Keby sa boli tieto otázky vyriešili, netrápili by dnes Rusínov také problémy, ako je problém ich etnickej príslušnosti, otázka spisovného jazyka atď. Napriek uvedeným skutočnostiam bolo rusínske obrodenie významným obdobím rusínskych dejín. Za také ho pokladajú aj Rusíni na východnom Slovensku i na Zakarpatskú. Jedni aj druhí čerpali z neho posilu v rokoch národnostného útlaku. Možno sa však domnievať, že bez tejto fázy svojich dejín by sa neboli ako Rusíni dočkali dnešných dní. V tom je význam obdobia, ktoré označujeme, možno nie celkom primerane, ako rusínske obrodenie.

Iste je zaujímavé, že „zlatý vek" biskupa A. Bačinského nezaberá v povedomí Rusínov Zakarpatska a východného Slovenska také významné miesto ako obrodenská doba A. Duchnoviča, hoci aj onen „zlatý vek" v dejinách rusínskej spoločnosti zanechal výraznú stopu. Bez neho by boli tieto dejiny neporovnateľne chudobnejšie. Je to tak azda preto, že éra biskupa A. Bačinského bola, na rozdiel od doby A. Duchnoviča, zameraná viac na potreby gréckokatolíckej cirkvi a duchovenstva ako na necirkevné potreby spoločnosti. Pravda, aj obrodenskú dobu A. Duchnoviča silne poznamenala okolnosť, že dejateľmi rusínskeho obrodenia boli príslušníci gréckokatolíckeho duchovenstva, ktorí neveľmi rozlišovali medzi cirkevným a národným, spájali jedno s druhým. Taký bol aj A. Duchnovič, hoci on si dobre uvedomoval aj ostatné spoločenské potreby Rusínov.

Je iste zaujímavé, že renomovaní znalci obrodení a národných hnutí národov a etník karpatskej kotliny a ostatnej strednej Európy nevenujú vo svojich komparatívnych dielach rusínskemu obrodeniu pozornosť./70  Možno preto, že sa im rusínske obrodenie pre svoje odlišnosti nezdá kompatibilné s obrodeniami a národnými hnutiami ostatných národov a etník v karpatskej kotline. Pravda, mohli mať aj iné dôvody. O rusínskom obrodení sa negatívne vyslovovali ukrajinskí autori, podľa ktorých Rusíni východného Slovenska a Zakarpatska, v ich terminológii uhorskí Ukrajinci, neprešli národným obrodením, ktoré sa u nich vlastne ešte nezačalo./71 Patril k nim aj V. Hnaťuk, ktorý vcelku dobre poznal rusínske pomery. Iný známy ukrajinský historik D. Dorošenko pokladal rusínske obrodenie len za akési literárne hnutie, ktoré podľa neho malo výlučne cirkevný a úzko konzervatívny charakter. Pre jeho proruskú orientáciu ho jednoznačne odmietol./72  Miestni rusínski autori, t. j. autori z východného Slovenska a Zakarpatska, pokladajú rusínske obrodenie za významný úsek rusínskych dejín, hoci ho interpretujú v súlade so svojím ruským (karpatoruským) alebo ukrajinským presvedčením a národnou orientáciou. 

Po druhej svetovej vojne vyšlo niekoľko prác, v ktorých sa proces rusínskeho obrodenia interpretuje bez zaujatosti, hoci sa v súlade s oficiálnym postojom k otázke rusínskej identity označuje za obrodenie Ukrajincov Zakarpatska, resp. východného Slovenska. Ako vidieť, názory na rusínske obrodenie sa rozchádzajú, čo svedčí o tom, že tento úsek rusínskych dejín stále nie je dostatočne prebádaný a objasnený. Ukazuje na to aj skutočnosť, že sa bádatelia doposiaľ nezhodli v otázke, či to, čo sa v rusínskej spoločnosti východného Slovenska a Zakarpatska odohralo po roku 1848-1849, je obrodením, alebo len nejakým skutočne bezvýznamným literárnym pohybom.

HARAKSIM, Ľudovít (*01.08.1928, Užhorod - †18.11.2008, Bratislava), slovenský historik. Strednoškolské štúdium absolvoval na Rus´kom gymnáziu v IUžhorde. Po vojne jeho rodina optovala do Československa. Flozofickú fakultu UK ukončil v Bratislave. Pracoval v Ústave dejín socialistických štátov SAV, neskôr v Historickom ústave SAV a Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Uznávaný špecialista na históriu Rusínov a rusínsko-slovenské vzťahy. Autor fundamentálnej monografie zo sociálno-kultúrnej histórie Rusínov "K sociálnym a kultúrnym dejinám Ukrajincov na Slovensku do r. 1867" (1967). Významná je štúdia "Obrodenie Rusínov", publikovaná v knihe "Rusíni: Otázky dejín a kultúry" (1994), s. 79-94. Pôsobil ako podpredseda Slovenskej historickej spoločnosti, člen Rady vlády SR pre národnosti, člen Kolégia ministra kultúry SR a člen Slovenského helsinského výboru. V roku 1994 mu Matica slovenská udelila Cenu Daniela Rapanta.


ĽUDOVÍT HARAKSIM

Zdroj:
Slovensko-rusínske-ukrajinské vzťahy od pobrodenia po súčasnosť
Slavistický kabinet SAV, 1998


Poznámky: 
1  Исторія подкарпаторусской литературы, Užhorod 1942, s. 19 označuje obdobie A. Bačinského ako золотий вѣкъ сп. Андрея Бачинского. Podobne PEKAP, A. В.: ІІариси ictopii церкви Закарпаття. Том I. Внутрішня історія. «Записки ЧСВВ» -"Analecta OSBM". Лвів-Рим, Видавництво Отців Василіян «Місіонeр» 1997. s. 66: F. Tichý (Vývoj současného spisovného jazyka na Podkarpatské Rusi. Praha 1938. s. 22) pokladá A. Bačinského za najskvelejšiu osobnosť podkarpatoruských dejín а П. P. Магочій (Формовання націоначьноі cамосвідомості: Підкарпатська Русь (1848-1849). Ужгород, Поличка Карпатського краю, № 3-6 (18), І994. s. 24) ho označil za prvého národného buditeľa (перший нацioнальний діяч). Dielo:  P. R. Magocsiho vyšlo aj v angličtine (The Shaping of a National identity Sub-Carpathian Rus* ] 1848-1849. Cambridge. Massachusetts, London. England. Harvard University Press 1978).
2 HARAKSIM. Ľ.: Obrodenie Rusínov. - In: Rusíni: Otázky dejín a kultúry. Zborník referátov z vedeckej konferencie Rusíni v dove slovanského obrodenia. Bardejovské Kúpele, 15.-16. 10. 1994. Red. F. Barna. Prešov, Rusínska obroda 1994. s. 86.
3 A. Bačinskij napr. spojenie ..отеческий и матерний свой язык" používal vo svojom obežníku 1.1.1806. ktorého časť uverejnil  F.Tichý, c. d., s. 159.
4 Pozri list A. Duchnoviča  J. Holovackému zo dňa 25. 5. (6. 6.) 1853 - ВОЛОШИН, Л.: Памяти A. Духнонича. Užhorod 1923. s. 2І.
5 О tomto biskupovi a jeho dobe sa uverejnilo málo. Známe je dielo БАРАН, O.: Eпископ Андрей Бачинський i церкочне відродження на Закарпатті. Biblioteca Logos. Vol. 33. Yorkton, Sasketchevan 1963. Pozri aj А. В. Пекар, c. d., s. 66 a UDVARI I.:  Bacsinszki András puspok (1732-1772-1809) a ruszin felvilágosodás képvisclóje. - In: A munkácsi gorôgkatolikus puspôkség lelkészsegeinek 1806-évi ôsszeírása. Nyiregyháza 1994, s. 29-47. Zmienky, zväčša stereotypné, sa o ňom vyskytujú takmer vo všetkých publikáciách, ktoré sa nejakým spôsobom dotýkajú obdobia, v ktorom žil. Nie je dôkladnejšie známa ani úloha, ktorú zohral v zápase o emancipáciu Mukačevského biskupstva a jeho duchovenstva. K Zsatkovics (Az egri befolyás és az elten vívot harc a munkácsi egyházmegye tôrténetében. - tn: Századok 1884. s. 868) len v závere spomína jeho zásluhy v tomto emancipačnom procese.
6 Počet prác o A. Duchnovičovi a jeho dobe je imponujúci. Uvádza ich П. P. Магочій. c. d., s. 246-285. Osobitnú pozornosť si zasluhuje dielo РУДЛОВЧАК, O.: Олександр Духнович. Життя i діяльпість. Твори I. II. III. Prešov 1967, 1968. 1989 a zborník Творчій шлях Духповича. Олександр Духнович. Збірник матеріалів. Prešov 1965.
7 А. В. Пекар, e. d., s. 64-65.
8 ПЕКАР, А. В.: ІІариси історіі' церкви Закарпаття. Том Н. Внутрішня історія. «Записки ЧСВВ» - «Analccta OSBM». Лвів-Рим, Видавництво Отців Василіян «Місіонер» 1997, s. 122-123; МІЦЮК, О.: Нариси соціально-господарськоі історіi Підкарпатcькоі Русі. Praha 1938. s. 101-102.
9 Na tento takt poukazuje HARAKSIM. Ľ.: K sociálnym a kultúrnym dejinám Ukrajincov na Slovensku do r. 1867. Bratislava, Veda - Vydavateľstvo SAV 1961. s. 86-87 а А. В. Пекар, H., c. d., s. 111. А. V. Pekár označuje gréckokatolícke duchovenstvo za privilegovanú vrstvu a na s. 123 konštatuje, že gréckokatolícke duchovenstvo sa po získaní výsad odcudzilo svojmu národu, začalo sa pokladať za „šľachtu svojho druhu" a postupne sa začalo pomaďarčovať.
10 ПЕТРОВ, A.: Дрeвнѣйшія грамоты но історіѣ карпаторусской цeрквѣ и іeрархіи 1391-1498 г. Praha 1930, Úvod, s. 13.
11 Pôvodcom formuly „хлоп i пoп" je vraj rakúsky kancelár gróf F. Štadión. Vyslovil ju v spojitosti s haličskými Ukrajincami, vtedy ešte označovanými ako Rusíni. Pozri IBAНИШИН, В.: Украiнська церква i процес національного відроджeння. 2. vyd. Drohobyč 1990. s. 41. Formula sa však ujala aj na Zakarpatskú. Zásadne ju odmietol sovietsky historik КОЛОМИЕЦ, И. Г.: Очерки истории Закарпатья. Prešov 1955. s. 39-60. Označil ju za buržoáznonacionalistickú. Mala zdôvodniť teóriu beztriednosti, ktorú vraj v dejinách Ukrajincov presadzoval známy ukrajinský historik M. Hruševskyj. I. G. Kolomijec sa teda mýlil. Pozri k tomu HARAKSIM, Ľ.: Hnutie Ukrajincov Zakarpatska a východného Slovenska a myšlienka slovanskej vzájomnosti. - Historický časopis. 8, 1960, s. 302, poznámka 2.
12 Išlo o biskupov maďarskej národnosti v druhej polovici 19. storočia. Prvým slovenským biskupom tohto biskupstva je biskup Ján Hirka.
13 Pozri poznámku 9.
14 O šľachte rusínskeho pôvodu píše ЛЕЛЕКАЧ, M.: Руська шляхта Ужгородськоі краніи на Підкарпатській Русі. - tn: Підкарнатська Русь. Užhorod 1935-36, ]2-13. 6-13. Pozri aj Ľ. Haraksim, K sociátnym a kultúrnym dejinám.... s. 40-4) а O. Міцкж, c. d., s. 76-77.
15 O rusínskom mestskom živle pozri Ľ. Haraksim. c. d., s. 361. Na ilustráciu možno uviesť, že v Prešove v roku 1833, keď v ňom vyše dvadsať rokov fungovalo gréckokatolícke biskupstvo, žilo 683 gréckokatolíkov, z ktorých len časť bola rusínskej národnosti. Pozri Schematismus Venerabilis Cteri graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Eperiessiensis pro A. D. 1833, s. 107. Podľa Consriptio Summaria Parochorum Parochiarum et Filialium uverejnenom v A munkácsi gor. kat. puspôkség... 1806-évi ôsszeírása, s. 62 vo Svidníku v roku 1806 bolo 493, v Humennom 149 a v Michalovciach 478 gréckokatolíkov, z čoho len časť boli Rusíni. O mestskom živle na Zakarpatskú pozri aj КОЛОМИЕЦ, И. Г.: Очерки по истории Закарпатья,  Tomsk 1959, s. 63-65 i O. Miцюк, c. d., s. 334.
16 Tento disimilačný proces výstižne charakterizoval ARATO. E.: A nemzetiségi kérdés tôrténeti Magyarországon 1790-1840. t. Budapest 1960. s. 21-24.
17 O. Міцюк, c. d., s. 82.
18 O týchto rusínskych honoratioroch pozri БАЙЦУРА, T.: Закарнатоукраипская интеллигенция в России ы первой половине XIX в. Bratislava - Prešov 1967: TARDY. L.: Dr. Orlay János (1770-1829). Kulonlenyomat az Orsuagos  Orvostorténeti Konyvtár kozleményeibol. Budapest 1961. Stručné informácie pozri aj v práci Б1РЧАК, В.: Літературні стремління Підкарнатськоі' Pyci. 2. vyd. Užhorod 1937. s. 62-63; Исторія подкарпаторусской литературы, s. 26-28; П. P. Магочій, c. d., s. 70: АРИСТОВ, Ф. Ф.: Литературное развитие Подкарнатской (Угорской) Руси. Moskva 1995. s. 15-30.
19 L. Tardy, c. d., s. 95, 97.
20 Platíl to aj o M. Baluďanskom, ktorý urobil v Rusku naozaj oslňujúcu kariéru. Vie sa, že domov otcovi písal iba raz ročne. Pozri СВѢНЦИЦКІЙ, И. С.: Матeріалы по истории возрожденія Карпатской Руси. I. Сношенія Карпатской Руси с Россіей въ I-ую половину XIX вѣка. Ľvov 1906, s. 1 37-138. Nevie sa však. či po odchode do Ruska navštívil svoju domovinu, hoci do Karlových Varov chodil liečiť svoje neduhy.
21 Plný názov state I. Orlaja: Исторія о Карпато-Россахъ или о псреселеніи Россіянъ въ Карпатскія горы и о ириключеніяхъ съ ними случившихся. Сѣверный Вѣстникъ 1804.
22 Ide o state: Нѣсколько словъ о Россіянахъ Венгерскихъ; Мадьярскія слова, взьятые изъ русского языка; Карпато-русскіе пословицы а О гіѣснолюбии Славянъ Закарпатскихъ. Uverejnil ich И. С. Свѣпцицкій, с. d., s. 86-106, 107-108, 109-110,119-120.
23 Napr. Исторія подкаргпторусской литературы, s. 27-28.
24 Takto robí В. Бірчак, с. d., s. 61n.
25 I. Udvari, c. d., s. 29.
26 BIBLIJA ... (1804)
27 Obežník biskupa .A Bačinského z 1. januára 1806. Pozri F. Tichý. c. d., s. 154.
28 Obežník zo 4. septembra 1798. Tamže. s. 153.
29 Tamže.
30 Tamže
31 Príklady pozri v práci Ľ. Haraksima К sociálnym a kultúrnym.... s. 87.
32 Svedčí o tom už spomínaný súpis gréckokatolíckych farároch, parochií a filiálok Mukačevského biskupstva, do ktorého patrili východoslovenské stolice až po Spis a Gemer. Na tomto rozsiahlom území bolo podľa tohto súpisu 5.146 veriacich, ktorým sa kázalo po slovensky, teda boli slovenskej národnosti, a 8.944. ktorým sa kázalo "po rusky" a slovensky, teda jedna ich časť bola slovenskej národnosti. Tento počet slovenských gréckokatolíkov na východnom Slovensku je neuveriteľne nízky. Možno to vysvetliť tým. že gréckokatolícki farári, ktorí poskytovali podklady pre tento súpis aj v slovenských obciach, uvádzali ruský jazyk ako jazyk pastorácie. Podľa pastoračného jazyka sa určovala národnosť veriacich. Robilo sa to bežne. Ako príklad, že gréckokatolíkov slovenskej národnosti pripočítavali k Rusínom. vidieť z obežníka, ktorý 17. novembra 1849 rozoslal farnostiam vikár Mukačevského biskupstva I. Curgovič (biskup V. Popovič bol pre podporu maďarskej revolúcie suspendovaný). Inštruoval v ňom kňazov, ako majú postupovať pri určovaní národností pri súpise obyvateľstva, ktorý sa mal uskutočniť. V obežníku uvádza, že súpis má stanoviť, koľko Rusínov. Rumunov a Mad arov žije v Užskej stolici, a pripomína, že Nemcov. Švábov. Slovákov (Tótov). Sotákov, Židov a inak hovoriacich je v kraji málo, nemôžu teda tvoriť "osobitnú národnosť, a preto ich treba pripočítať k jednej z vyššie spomenutých národností, t. j. k Rusínom, Rumunom a Maďarom, vraj podľa toho, ktorú reč ovládajú lebo rozumejú. Slováci v Užskej stolici nerozumeli rumunčine (v Užskej stolici Rumunov ani nebolo) a podobne to bolo u nich aj s maďarčinou, takže ich pripočítavali k Rusínom. Konštatovanie, že Slovákov a Sotákov je v Užskej stolici pomenej, je chybné. Slovenský živel v tejto stolici tvoril viac ako tretinu obyvateľstva (celý Podvihorlatský kraj). Obežník je uložený v Štátnom zakarpatskom oblastnom archíve v Berehove. sign. Ф 151 O 25 Exp. 1025.
33 Ide o tvorbu tzv. „latinského, rcsp. latinsko-rusínskeho obdobia." Pozri Исторія подкарпаторусской литературы, s. 16-21; В. Бірчак, с. d., s. 64-69; САБОВЪ, E. Й.. Очеркъ литературной деятельности и образованія Карпатороссовъ. Užhorod 1925. s. 10-14. О tejto tvorbe sa miestami zmieňuje aj А. В. Пeкар, Нариси... II. v kapitole Hаукова діяльність духовенства, s. 184-213.
34 Pozri ПАНЬКЕВИЧ, I.: Славеноруська граматика А. Коцака. - 1п: Иауковнй збірниктов. Просвіта V (1927). s. 259: F. Tichý, c. d., s. 16n.: Ľ. Haraksim, K sociálnymnym a kultúrnym..., s. 90-91.
35 BASILOVlTS. J.: Brevis notitia ľundationis Theodori Koriatovits oiim Ducis de Munkács pro retigiosis Ruthenis OSBM in Monte Csernek ad Munkács a. MCCCLX tactae. extribens seriem Episcoporum graeco-catholicorumMunkácsiensiurn. I-III. Košice 1799-1805.
36 В. Бірчак, c. d., s. 65-66.
37 LUTSKAY, M.: Grammatica Stavo-Ruthena. Budín 1830.
38 Ľ. Haraksim. c. d., s. 108.
39 Pozri ŽEŇUCH, P.: Cirkevná slovančina vo východoslovenskom kultúrno-historickom a jazykovom priestore. - Historický časopis. 46. 1998, s. 649-662.
40 Názov state: Въ обще о различіи славянскихъ нарѣчій, собственно же о Мало-и Карпато- или Угрорусскихъ. Uverejnil И. С. Свѣнцицкій, с. d., s. 48-51.
41 Jej názov: Русько-угорська ілі мадярська грамматіка. Orosz-magyar gramatika. Rutheno-Ungarica grammatica. Для скорого й легкаго обученія. Viedeň i833.
42  Jelenkor íl. 12. 1833. Pozri HARAKSIM, Ľ.: Hnutie Ukrajincov Zakarpatska a východného Slovenska a myšlienka slovanskej vzájomnosti. - Historický časopis, 8. 1960. s. 365.
43 Vyšli v zborníku Науковий збірник Музею украiнськоi культури у Свиднику, 16, 1990.
44 V článku О правописаніи и грамматическихъ формахъ употребляемыхъ нами. - Іп: Церковный вѣстникъ для Русиновъ Аветрійской державы 1858, č. 1.
45 O slovenskej snahe aktivizovať Rusínov pozri MOLNÁR, M.: Štúrovci a Zakarpatská Ukrajina. - tn: Ľudovít Štúr. Život a dielo 1815-1856. Bratislava 1956, s. 490-494.
46  Také útoky boli napríklad v Budapesti Hiriadó 184), č. 22, 34, 55: Jelenkor č. 26. s. 21: Ľ. Haraksim, c. d., s. 113-114.
47 Žiadosti uverejnil ŽÁČEK, V.: Slovanský sjezd v Praze 1848. Sbírka dokumentu. Praha 1958, s. 303-304: RAPANT, D.: Slovenské povstanie. Dokumenty. H. č. 141.
48 Ľ. Haraksim, c. d., s. 131-132.
49 Зоря Галицька 6. apríla 1849. Pozri Ľ. Haraksim. c. d., s. 136: П. P. Магочій, c. d.. V 32-33.
50 O jednoznačnej promaďarskej orientácii biskupa Mukačevskej diecézy v rokoch 1848-49 pozri HODINKA, A.: Adatok a ruszinok 1848-49-évi torténetéhez. - In: Hodinka Antal válogatott kéziratai. Nyíregyháza 1922, s. 27-33.
51 Na ilustráciu tohto faktu stačí azda uviesť tieto štatistické údaje: V roku 1910 bolo v Prešove 16.323 obyvateľov, z toho Rusínov bolo 47 (tento údaj pokladám za chybný: muselo ich byť viac), v roku 1921 bolo tam 17.577 obyvateľov, z toho Rusínov 328, a v roku 1930 z 21.775 obyvateľov bolo Rusínov 557. Údaje sú prevzaté z tabuľky v práci П. P. Магочій, c. d., s. 205. Pozri tu aj poznámku č. 15.
52 Памятникъ Русинoвъ Угорскихъ uverejnili ľvovské noviny Зоря Галицька, 1849. č. 90 a 91.
53  Napr. žiadosť zemplínskych Rusínov o pripojenie k Ruskému okruhu a petičnú akciu J. Homičkova uverejnila Зоря Галицька, 1850. č. 9. Памятное писание Земнлинскихъ Русинoвъ uverejnila v roku 1851, č 16-19.
54 Pôsobenie tohto rusínskeho dejateľa podrobne spracovala O. Rudlovčaková; pozri poznámku č. 6.
55 ВОЛОШИН. А.: Памяти Александра Духновича. Užhorod 1923. s. 2): СТУДИНСЬКИЙ, K.: Александр Духнович i Галичина. Užhorod 1924. s. 47.
56 Вѣстник для Русинів Австрійской держави (d'atej Вѣстник) 1863, č. 3. Pozri Ľ. Haraksim. c. d., s. 18) i П. P. Магочій, c. d., s. 37.
57 Церковная Газета 1857, č. 14.
58 Вѣстник 1863, č. 3.
59 O činnosti tohto spolku pozri ГАДЖЕТА, Ю.: Исторія „О-ва св. Василія Вели-каго." Užhorod 1925.
60 Вѣстник 1851, č. 9). Pozri aj Ľ. Haraksim. Obrodenie Rusínov..., s. 86.
61 Вѣстник 1850, č. 7. Pozri aj Ľ.  Haraksim, Obrodenie Rusínov ... s. 86.
62 Ľ. Haraksim. tamže, s. 87.
63 Чѣстник 1850, í. 30. 71, 62; Ľ. Haraksim. K sociálnym a kultúrnym. .. s. 173.
64 Pozri P. Žeňuch, c. d.
65 Иѣстник 1850, č. 29.
66 Зоря Галицька 1852, č. 5; Ľ. Haraksim, Obrodenie Rusinov..., s. 87.
67 Вѣстник 1863, č. 11.
68  Ľ. Haraksim, K sociálnym a kultúrnym..., s. 88. 182-183.
69  Ľ. Haraksim. Obrodenie Rusínov..., s. 92, pozn. 23.
70 Pozri HROCH, M.: Die Vorkämpfer der nationaien Bewegung der kieinen Vlkern Europas. Praha 1968: tenže, Evropská národní hnutí v 19. století. Praha 1986 a Ohrození malých evropských národu. Národy severní a východní Evropy. Praha 1971. Podobne aj CHLEBOWCZYK, J.: Procesy narodotwórcze we wschodniej Eutopie šrodkowej w dobie kapitalizmu. Varšava - Krakov 1975: tenže, O prawie do bytu malych a mlodych narodów. Varšava 1983. Pozri aj N1EDERHAUSBR. E.: Nemzetek szúletése Kelet-Hurópában. Budapest 1977: tenže. A nemzeti megújuiási mozgalmak Kelet-Európában. Budapest 1977. Rusínskemu hnutiu venuje pozornosť ARATÓ. E.: A ncmzctiségi kuidés tôťténcte. 1-li. Budapest 1960. Autor toto hnutie označuje za ukrajinské.
71 Konštatuje to ГНАТЮК, В.: Національне відроджсння австро-угорських украінців (1772-1880 pp.). Viedeň 1916, s. 35 a po ňom aj GOZDAWA. O.: Uherská Ukrajina,. Praha 1919. s. 21.
72 ДОРОШЕНКО, Д.: Нарис  історіі Украіни. 11. Mníchov 1966 - Kyjev 1991, s. 3 10. k' iste zaujímavé, že O. Rudlovčaková, ktorá v spojitosti s osobnosťou A. Duchnoviča venovala veľa energie štúdiu tohto úseku dejín Rusínov. označila toto hnutie podobne ako I). Dotošenko - ako „kuttúrno-literárne hnutie." Pravda, neoznačuje ho za rusínske, ale za „karpatoukrajinské" (карпатоукраінське), resp. „zakarpatoukrajinské" (закарпа-тоукраінське). Pozri O. Рудловчак, c