Zomrel Jozef Bobalik, ktorého Sovieti najskôr oklamali a potom uväznili v gulagu

04.04.2021


Prežil sedem rokov krutostí a otroctva

Jozef Bobalik chcel študovať. Namiesto toho dostal od Stalina krutú školu života.

LUKOV. „Ani zviera nedokáže prežiť to, čo dokáže človek. Ďakujem Pánu Bohu, že mi pomohol prežiť jednu tretinu môjho mládeneckého života v polárnej oblasti na krajnom severe aj na Sibíri. Prežil som tam nesmierny hlad, chlad, otrocké práce a tam som videl ľudí zomierať,“ hovorí na začiatku filmu Prežili sme gulag jeho bývalý väzeň Ján Košút.

V tomto dokumente účinkuje aj Jozef Bobalik, rodák z obce Lukov v okrese Bardejov, ktorého postihol rovnako krutý osud.

Ako mladého chlapca ho odviedli do ruského pracovného tábora, hoci bol nevinný.

Prežil tam sedem rokov.

Vyznamenaný študent
Jozef Bobalik pred niekoľkými dňami zomrel vo veku 93 rokov a svojím životným príbehom, ktorý vyrozprával v dokumentárnych filmoch a aj v autobiografickej knihe, sa snažil podať skutočný obraz o povojnových rokoch veľkej skupiny obyvateľov východného Slovenska.

Aj jeho rodina po vojne odišla za sľúbenou vidinou lepšieho života do vtedajšieho Sovietskeho zväzu, na územie dnešnej Ukrajiny.

Namiesto rozprávkového života tam však zažili len sklamanie.

Bobalikovci bývali v Lukove, Jozef sa narodil 4. augusta 1928. Keď mal 10 rokov, jeho otec odišiel do Ameriky s tým, že len čo sa tam uchytí, prídu manželka so synom za ním. Bohužiaľ, krátko nato zahynul.

Čoskoro stroskotali aj Jozefove sny o štúdiu.

„Na základnej škole sa mi darilo, učil som sa dobre. A hoci som bol žiakom vyznamenaným, školu som skončil už v roku 1942, lebo bolo treba za ňu platiť,“ vysvetľoval.

Začali veriť v tú obrovskú ruskú zem
„Keď sa v roku 1944 v našich horách objavili prvé partizánske oddiely, moji ujovia, mamini bratia, boli nadšení takou socialistickou, ba až komunistickou ideológiou a odišli do hory. Hneď po vojne potom ľudia, vidiac tú odvahu a takú tú cieľavedomosť oslobodenia ruských vojakov a partizánov, začali strašne veriť v tú obrovskú zem. Počúvali, aká je tam úrodná rovina a začali veriť v radostný život, ktorý by ich tam čakal,“ porozprával Jozef Bobalik v dokumente Jozef a jeho bratia.

Po uzatvorení zmluvy medzi Československom a Sovietskym zväzom nastala operácia Volyň, keď sa zo severozápadu Ukrajiny vysťahovali etnickí Česi a následne bolo v roku 1947, hlavne z východného Slovenska, na Ukrajinu presídlených 12-tisíc Rusínov.

Bobalikovci boli medzi nimi.

Ako kone s klapkami na očiach
„Z Lukova odišlo 59 rodín. Neboli medzi nimi len chudobní, ktorí nemali zem, ale aj tí, ktorí sa považovali za bohatých. Každý si predstavoval, že okrem toho, že tam je dobrá zem a rovina, ktorú netreba hnojiť, očakávali aj to, že bude nejaká sláva za to, že pomáhali partizánom. Nikto si neuvedomoval, že takých ľudí má Rusko milióny a nestará sa o nich,“ hovoril s trpkým úsmevom Jozef Bobalik.

On sám nesníval o gazdovstve na šírych sovietskych poliach, ale o veľkých možnostiach na štúdium zadarmo.

„Našu zem sme opúšťali nerozvážne. Nikto si neuvedomil, že tu zanecháva rodný kraj, šli sme ako kone, ktoré majú na očiach klapky,“ vysvetlil.

Sľuby, ktoré počúvali ešte na stanici v Bardejove, zmizli už v Čope, keď po prekročení hraníc videli okolo seba obrovskú biedu.

„Ľudia pochopili, že nie sme tam, kde sme chceli byť. Niektorí sa nechceli ani vyložiť z vagóna, uvedomili si, že boli oklamaní,“ dodal.

Mnohí nemali ani kde bývať.
Bobalikovci sa napokon usadili v dedine Mirohošč v okrese Dubno. Jozef najskôr začal študovať a na vysvedčení mal najlepšie známky, no rýchlo prišlo sklamanie, keď študentov namiesto vzdelávania posielali rúbať drevo do lesa. Jozef sa teda zamestnal v obchode.

Tancovačka s trpkým koncom
Bohužiaľ, 18. februára 1948 ho kamarát zavolal na rozlúčku so slobodou, ktorá všetko zmenila. Do dobrej zábavy, nazvývanej družbovský tanec, vpadli ozbrojení muži, slovenská mládež netušila, že ide o banderovcov. Jeden z nich sa spýtal, kto vie čítať po rusky, a keď ktosi ukázal na Jozefa Bobalika, ozbrojený chlap mu dal do ruky papier, namieril na neho pištoľ a prikázal mu, aby ho prečítal. „Ten leták som prečítal a na jeho záver nikdy nezabudnem. Bolo tam: Smerť Stalinu. A to bol koniec. Oni si list zobrali a odišli,“ spomínal na osudové okamihy. V tom čase sa leták objavil na dverách obchodu, v ktorom Jozef pracoval a on ho, obávajúc sa problémov vzal a odniesol na úrad. Onedlho ho priamo z práce odviezli do väzenia a 29. júna 1948 si vypočul rozsudok.

„Ja som na súde vyrozprával svoj príbeh a obžalobca - prokurátor vyrozprával svoju požiadavku. Za priestupok, ktorý by si podľa mojej mienky nezaslúžil ani jednu, s prepáčením, na zadok, popýtal najvyššiu sadzbu, ktorá znela 10 rokov väzenia a 2 mesiace pozbavenia práv. Na moju obhajobu nebolo prednesené ani jedno slovo. Pravdepodobne tam nebol ani pridelený obhajca.“

S matkou sa nemohol ani rozlúčiť
Jozef Bobalik mal byť totiž, ako množstvo ďalších Slovákov, odstrašujúcim príkladom pre ostatných. V tom čase bolo 44 rusínskych presídlencov odsúdených v dôsledku vykonštruovaných obvinení za údajnú spoluprácu s banderovcami, agitáciu pre návrat do Československa, prekročenie hranice a protištátnu činnosť, za ktorú bola považovaná urážka Stalina či hanobenie Zväzu sovietskych socialistických republík.

Tridsaťpäť z nich odviedli do gulagu.
„Moja matka stála odo mňa dva metre. Lenže ten vojak, ktorý ma ochraňoval, mi nedovolil ani zobrať tie veci, nedovolil ani, aby som ju mohol objať. Jediné, čo som mohol, to som jej povedal: Mama, neplačte, ja sa určite vrátim. A to bolo posledné, čo som svojej matke povedal, to bolo posledný raz, keď som svoju matku videl živú.“

Pri spomienke na ten okamih, keď ho odvádzali na vlak do lágru, sa starému mužovi tlačili slzy do očí aj po šesťdesiatich rokoch.

A potom ironicky dodal: „Tak sa začalo štúdium v tej vytúženej krajine a to štúdium naozaj zadarmo. Študoval som 7 rokov, zadarmo som cestoval po celej krajine, zadarmo som sa dozvedel aj veci, o ktorých sa obyčajný občan asi ani nikdy nedozvedel. Takže tak sa začala moja študijná cesta v Rusku.“

Za polárnym kruhom
Spočiatku robil vo všeobecnej brigáde a bol to boj o prežitie, keďže nešlo o politické, ale o zmiešané lágre, kde si trest odpykávali aj skutoční zločinci a vrahovia.

Jozef Bobalik pracoval vo viacerých gulagoch, napríklad v Ozerlagu na Sibíri, v Magadane a napokon až v lágri Usť-Kujga, ktorý ležal 400 kilometrov za polárnym kruhom.

Musel pozbierať všetky svoje fyzické i psychické sily, aby to prežil.

„Najhorší bol hlad. Prídely boli veľmi malé – riedka polievka a kaša. Kým nám kašu nabrali, celá sčernela od mušiek. Aby sme obed stihli, museli sme ju jesť aj s muškami,“ opisoval pomery v tábore.

Ďalším nepriateľom bola zima. Už nikdy nezabudol na to, ako si za polárnym kruhom museli polievať čižmy vodou, ktorá hneď zamrzla, pretože pod ľad sa už mráz nedostal a ľuďom neodmrzli prsty na nohách.

Vrátil sa domov
Vytúženej slobody sa napokon dočkal o trochu skôr. Trest mu skrátili na sedem rokov a v roku 1955 ho prepustili. Trvalo dva dni, kým sa dostal do Mirohošči. Po návrate si našiel prácu a aj manželku Máriu a v roku 1967 sa mu splnila aj ďalšia veľká túžba. So svojou rodinou sa vrátil do Československa.

ANNA NOVOTNÁ 

Zdroj: 
https://presov.korzar.sme.sk/c/22630509/zomrel-jozef-bobalik-ktoreho-sovieti-najskor-oklamali-a-potom-uvaznili-v-gulagu.html#storm_gallery_181315

Aktuality

Zobraziť všetky
12.09.2021

Odbŷv s’a XVI. Svitovŷj kongres Rusyniv u Krynyci. Dišlo i ku neočekovanŷm zminam

Odbŷv s’a XVI. Svitovŷj kongres Rusyniv u Krynyci. Dišlo i ku neočekovanŷm zminam Po dvoch rokach znova strityly s’a Rusynŷ z ciloho svita. 10-ho i 11-ho septembra 2021-ho roku prochodyv u poľskim kupeľnim misti Krynyc’a XVI. Svitovŷj kongres …
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
11.09.2021

11.09.2021 V ČÍSLECH

■ 19 mužů uneslo čtyři letadla. ■ 2977 lidí zemřelo při útoku a na následky zdravotních komplikací. ■ 2753 lidí zahynulo ve Světovém obchodním centru. ■ 343 z nich byli hasiči, 60 bylo příslušníků newyorské policie. ■ 157 pasažérů zemřelo na…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
10.09.2021

ANTON BESKID – POPREDNÝ RUSÍNSKY POLITIK PRVEJ POLOVICE 20. STOROČIA

V septembri 2020 uplynulo 165 rokov od narodenia jedného z najvýznamnejších rusínskych politikov vôbec– Antona Beskida. Pochádzal z malej šarišskej dedinky Hanigovce, ležiacej na južných svahoch Čergovských vrchov. Narodil sa 16. septembra 1855 …
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
10.09.2021

10. septembra 1919 sa začlenila Podkarpatská Rus k ČSR

Dňa 10. septembra 1919 štáty Dohody podpísali s Rakúskom mierovú zmluvu v Saint-Germain-en-Laye. Súčasťou zmluvy bola aj tzv. Malá minoritná zmluva, ktorá potvrdila, že Podkarpatská Rus sa právoplatne začleňuje do ČSR. Šlo o územie s veľkosťou 1…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
09.09.2021

Kancelár gréckokatolíckej eparchie: Pápež František bude v Prešove počas byzantského obradu čelom k ľuďom, naši kňazi chrbtom

Pápež František niekoľkokrát aj verejne spomenul, že ako malý chlapec chodieval v Argentíne miništrovať do ukrajinského gréckokatolíckeho chrámu, hovorí kancelár, tajomník biskupa a tlačový hovorca Gréckokatolíckej eparchie Košice Martin Mráz. V…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
09.09.2021

ROZHOVOR. Vladyka Vasiľ o pápežovi Františkovi: Je to spontánny človek

Vladyka: Ohrozuje nás hnev, nie pandémia. Predtým, než sa súčasný košický gréckokatolícky eparcha CYRIL VASIĽ SJ vrátil na Slovensko, pôsobil v pápežskej kúrii vo Vatikáne na pozícii sekretára Kongregácie pre východné cirkvi. Jeho funkcia mu …
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej

Naše obce

Zobraziť galérie

Ujko Vasyľ


-Vasyľu, dajakyj jes brichatyj...!?
-U dobroho gazdu, musyť kiň pid strichov stojaty...!
Zobraziť viac
Náhľad publikácie

Československý svět v Karpatech

Československý svet v Karpatoch

Čechoslovackyj svit v Karpatach

Reprezentatívna fotopublikácia
Objednať