Zomrel Michail Gorbačov, prvý a posledný prezident Sovietskeho zväzu

Deväťdesiatjedenročný Gorbačov posledné roky preležal zväčša na nemocničnom lôžku. Mal choré srdce i obličky, ťažkú cukrovku, problém s nohami aj chrbtom.

Úmrtie Michaila Gorbačova v utorok večer oznámila agentúra TASS. Skonal v Moskve v centrálnej klinickej nemocnici. Pochovajú ho v sobotu na moskovskom Novodevičom cintoríne po boku jeho milovanej manželky Raisy, ktorá zomrela v roku 1999. Posledná rozlúčka so zosnulým sa uskutoční v Stĺpovej sieni Domu odborov.

Už sú spolu. Raisa, celoživotná láska Gorbačova
Manželmi sa stali v roku 1953. Raisa Gorbačová bola po boku Michaila Gorbačova až do svojej smrti v roku 1999.

Gorbačov, ako generálny tajomník komunistickej strany, stál na čele Sovietskeho zväzu od roku 1985 až do jeho zániku v roku 1991. Oficiálne bol sovietskou hlavou štátu od roku 1988 do 1991, najprv ako predseda prezídia Najvyššieho sovietu, neskôr, až do zániku únie pätnástich sovietskych republík v decembri 1991, ako prvý a posledný prezident ZSSR. Pod jeho vedením sa začala reformná politika prestavby a otvorenosti. Zaslúžil sa o zmiernenie napätia vo svete, skončenie studenej vojny a rozpad sovietskeho bloku.

Gorbačov sa stal generálnym tajomníkom Komunistickej strany Sovietskeho zväzu ako 54-ročný. Bol vtedy najmladším členom politbyra. Čoskoro ohlásil politiku glasnosti (otvorenosti) a perestrojky (prestavby), čo v priebehu niekoľkých rokov skutočne viedlo k slobode slova a tlače a následne k vzniku parlamentarizmu a rozpadu Sovietskeho zväzu.

Na medzinárodnej scéne Gorbačov nabral kurz na obmedzenie jadrových zbraní a zníženie napätia so Spojenými štátmi a NATO.

Ním spustená perestrojka prispela k pádu prosovietskych režimov v krajinách východnej a strednej Európy vrátane Československa, vďaka čomu sa Gorbačov stal azda najpopulárnejším politikom svojej doby. V roku 1990 mu udelili Nobelovu cenu za mier.

Gorbačov stiahol vojakov z Afganistanu a sovietskych disidentov pustil domov z vyhnanstva. A napokon sa zmieril aj s pádom Berlínskeho múru.

„Michail Sergejevič bol skvelý človek. Nie dokonalý, ale skvelý. Živý a svetlý. Všetci robíme chyby, aj on ich mal. Ale zachovať sa a zostať mužom, ktorý má takú veľkú moc, nepoškvrniť sa krvou (to, čo sme videli v rokoch 1990–1991, sú také maličkosti v porovnaní s tým, čo by mohlo byť s iným človekom) je občiansky a ľudský čin. Ďakujeme za to, že sme z veľkej časti jeho zásluhou nevideli veľkú vojnu pri rozpade Sovietskeho zväzu,“ napísal na Telegrame politológ Alexandr Kynev.

Veľký rojko
Akoby išlo o dvoch rôznych ľudí. Kým svet mu vzdával pocty, aké prislúchajú najväčším postavám dvadsiateho storočia, mnohí v Rusku ho preklínali alebo v lepšom prípade ľahostajne ignorovali. Podľa prieskumov až 38 percent Rusov malo dlho po jeho stiahnutí sa do ústrania ku Gorbačovovi záporný postoj, kladný iba 14 percent a zvyšok ho hodnotil neutrálne či nijako. Ešte horšie v prieskumoch končila jeho perestrojka, ktorá podľa šesťdesiatich percent opýtaných nepriniesla krajine nič dobré.

Sergej Chruščov, syn niekdajšieho sovietskeho vodcu, ktorý prednášal v USA politológiu a dejiny, na protichodnom vnímaní posledného z nástupcov jeho otca nevidel nič čudné. „Gorbačov, ako veľký rojko, chcel len to najlepšie, ale dopadlo to ako vždy,“ parafrázoval dnes už nebohý Chruščov okrídlený výrok niekdajšieho premiéra Viktora Černomyrdina. „V dôsledku okolností i vlastných chýb priviedol krajinu k zániku. Môžeme diskutovať o tom, či to bolo zlá krajina, alebo dobrá, ale bola to naša krajina,“ dodal svojho času pre Pravdu.

Od perestrojky k perestrelke
Rusi si z Gorbačovovej „päťročnice” pamätajú dlhé rady pred obchodmi, často prázdne pulty, neúspešnú protialkoholickú kampaň, ekonomický krach, násilné medzietnické konflikty, keď už perestrojka pomaly prerastala do "perestrelky“, a najmä rozpad Sovietskeho zväzu. „Západ zase v poslednom vodcovi sovietskeho impéria vidí nositeľa Nobelovej ceny za mier, ktorý sa odhodlal na radikálne obmedzenie jadrových zbraní, stiahol sovietskych vojakov z Afganistanu, skončil studenú vojnu, zrúcal Berlínsky múr a strhol železnú oponu, za čo ho spravodlivo považuje za hrdinu,“ tvrdil Chruščov. Oba uhly pohľadu považoval za oprávnené. „Rakúšanom a Maďarom bolo, prirodzene, ľúto, keď zaniklo Rakúsko-Uhorsko,“ vysvetľoval na historickej paralele, "ale Česi a Slováci rozbitie ríše nadšene vítali.”

O polstoročia ho možno ocenia
Je možné, že časom začnú Rusi oceňovať aj Gorbačovove zásluhy, pripúšťal Chruščov. „Nové pokolenie, ktoré už nevyrástlo v Sovietskom zväze, nebude cítiť takú nostalgiu po stratenom impériu,” predpovedal.

"Objektívne Gorbačovovi treba pripísať k dobru, že zaviedol slobodné voľby, zrušil cenzúru, zlomil monopol moci komunistov. A niekoľko mesiacov po tom, čo sa v auguste 1991 stal smutným hrdinom neúspešného pokusu konzervatívnych síl o puč a rozpadu Sovietskeho zväzu už nemohol zabrániť, neriskoval vypuknutie občianskej vojny a moc radšej pokojne odovzdal ruskému prezidentovi Jeľcinovi,” vymenoval historik. "Na to, aby v Rusku jasne prevážili Gorbačovove klady nad zápormi, však musí prejsť päťdesiat a možno aj sto rokov,“ tipoval Chruščov.

Bez mapy a kompasu
Kritický odstup od otca perestrojky si udržiaval aj prvý demokraticky zvolený primátor Moskvy Gavriil Popov, ktorý sa s ním priatelil vyše sedem desaťročí od čias spoločného štúdia na Lomonosovej univerzite.

„Boli dve úlohy – rozložiť starý systém a niečím ho nahradiť,“ povedal pre Pravdu. „Prvú zvládol bravúrne. Odhodlal sa na to, na čo pred ním Nikitovi Chruščovovi chýbala odvaha: zlikvidoval komunistický systém, ktorý ho vyniesol na vrchol. Vkročil však na neznámu pôdu bez mapy a kompasu. Nebol pripravený ľuďom ponúknuť náhradu za to, čo im vzal. V očiach domácej verejnosti preto musel stratiť autoritu,“ usudzuje Popov. „Pre vás, v bývalom Československu, úplne stačilo, že Gorbačov zvládol prvú úlohu, ďalej ste už všetko vzali do vlastných rúk. Pre ľudí v bývalom Sovietskom zväze to však bola len polovica zadania,“ dodal.

Preteky na lafetách
Podľa Popova by Rusko bolo ďalej, keby v čase, keď dozrelo na historické zmeny, sa jeho kormidla chopil vodca formátu Teng Siao-pchinga, ktorý by držal v rukách stranu a štát a krok za krokom ich viedol preč od socializmu. „Takého silného vodcu však prežitý sovietsky byrokratický systém už nedokázal zrodiť. Z toho, čo sme mali, bol Gorbačov najlepší,“ pripustil.

Gorbačovovým tromfom bolo, že v porovnaní s ostatnými súdruhmi v najužšom straníckom vedení, ktorým už väčšinou ťahalo na osemdesiatku, bol priam v komsomolskom veku. Mal 54 rokov, keď v marci 1985, po skone ďalšieho z podenkových šéfov Kremľa, si všetci uvedomili, že „preteky na lafetách“, ako Rusi ironicky hovorili o troch pohreboch najvyšších sovietskych vodcov za dva a pol roka, sa musia skončiť.

Gorbačov bol plný energie a na pokus o reformu prežitého systému ho predurčoval už jeho pôvod, myslí si Popov. „Vyrastal v Stavropoľskom kraji medzi roľníkmi, ktorí si v sovietskych časoch najviac vytrpeli. Navyše vďaka odvekej tradícii miestneho kozáctva mal demokraciu doslova v krvi,“ hovorí.

Narodený v maštali
Ak v dokonale zmapovanom živote Gorbačova ešte zostali nejaké biele miesta, tak tie sa týkajú jeho rodnej dediny, zastrčenej na juhu Ruska. „Je to prekvapujúce, ale za všetky tie roky sme si nevyjasnili, kde som sa vlastne vzal,“ poznamenal svojho času Gorbačov na stránke svojej nadácie gorby.ru. Obaja jeho rodičia boli kolchozníci. Mama, pôvodom Ukrajinka, pracovala až do pôrodu. „Odviedli ju k maštali a tam na slame som sa narodil ako Ježiš Kristus,“ spomínal.

Gorbačovovci žili biedne. Najhoršie za vojny, keď otec narukoval. Aj ho už oplakali, keď rodine prišlo oznámenie, že padol. Až po niekoľkých dňoch sa ukázalo, že išlo o omyl. Ku koncu vojny sa zranil pri Košiciach. Syn si na celý život zapamätal, ako ho pri návrate vítal: „Mal som na sebe handry z podomácky utkaných konopí. Otec sa na mňa pozrel a zmohol sa iba na jedno: ,To sme to dobojovali!'“

Z kombajnu na univerzitu
Ako pätnásťročný sa stal kombajnistom. Dva roky nechodil do školy a vrátil sa do nej až na naliehanie nariekajúcej matky. Po maturite poslal prihlášku na právo. „A zrazu prišiel telegram: ,Ste prijatý aj s ubytovaním v internáte.' Čiže prijali ma bez toho, aby som niekam cestoval, robil pohovory, skladal skúšku. Treba si však uvedomiť, že som už päť rokov pracoval, od sedemnástich som mal Rad práce červenej zástavy za údernícke výkony pri žatve a v desiatej triede ma prijali do strany,“ citoval ho portál gorby.ru.

Chlapec z provincie to na moskovskej univerzite spočiatku nemal ľahké. Nahor ho ťahali noví priatelia – neskorší protagonista Pražskej jari Zdeněk Mlynář, s ktorým istý čas býval v jednej internátnej izbe, a najmä šarmantná a rozhľadená budúca sociologička Raisa Maximovna Titarenková. Gorbačov sa s ňou oženil ešte v škole. „Michail Sergejevič musel na sebe veľmi tvrdo pracovať, aby sa svojej životnej láske pokúsil vyrovnať,“ spomínal Popov.

Ďalším málo známym detailom Gorbačovovho života, s ktorým sa až po rokoch zveril médiám, je jeho iba týždňová právnická prax. „Hneď po škole v roku 1955 mi pridelili miesto na prokuratúre v rodnom kraji. Sedem dní som bol na stáži a ôsmy deň ma odvelili na post v Komsomole. Odvtedy som v politike. Takže právnik som ,skvelý'… Obhajovať sa môžem iba tým, že Boh potreboval sedem dní na stvorenie sveta, čiže za sedem dní som aj ja mohol všeličo pochopiť,“ zažartoval na svoj účet.

Meno na predaj
Obchodovanie so svojím slávnym menom sa Gorbačovovi nepriečilo. Priznal to írskemu rockerovi Bonovi v rozhovore, za ktorý od CNN zinkasovali tučnú sumu na dobročinné účely.

„Neukradol som,“ obhajoval svoje účinkovanie v reklame na americkú pizzu, za ktorú sa v Rusku stal terčom posmechu. Bolo to vraj v čase, keď inflácia znehodnotila jeho dôchodok na štyri doláre a prezident Jeľcin ani neuvažoval o tom, že by ho mal upraviť. „Keby nebolo reklamy na pizzu, nedokázali by sme dostavať sídlo nášho fondu,“ uviedol. Až Jeľcinov nástupca Putin mu pririekol 44-násobok minimálnej mzdy, mercedes a prímestskú rezidenciu.

Vari nám to patrilo?
Gorbačov o perestrojke rád hovoril ako o revolúcii. „A bola to pravda,“ napísal renomovaný publicista Andrej Kolesnikov v novinách Gazeta. „Ibaže si myslel, že je socialistická, spájajúca deduška Lenina s demokraciou. A napokon sa ukázalo, že je buržoázna,“ dodal.

Otec perestrojky neobanoval, že sa pustil do revolučných premien, priznal si však viaceré chyby. Vyčítal si napríklad, že po tom, čo sa v marci 1990 stal prvým sovietskym prezidentom, nevystúpil okamžite z komunistickej strany. Dodatočne veril, že by sa tak o rok neskôr vyhol pokusu o puč a Sovietsky zväz sa nemusel rozpadnúť.

Za Sovietskym zväzom bolo Gorbačovovi úprimne ľúto. Jeho rozpad však na rozdiel od súčasného šéfa Kremľa Vladimira Putina nepovažoval za najväčšiu geopolitickú katastrofu 20. storočia a varoval pred pokusmi obnoviť niekdajšiu ríšu.

„Ten, komu nie je ľúto za rozpadom Sovietskeho zväzu, nemá srdce. A ten, kto by ho chcel obnoviť, nemá rozum," vravieval.

Za rozpad východného bloku sa necíti vinný. „Hovoria, že Gorbačov daroval Poľsko, Maďarsko, Československo… Ale prečo sa neopýtajú, komu ich dal?“ posťažoval sa ešte v deväťdesiatych v rozhovore pre Pravdu. „Poľsko – Poliakom, Československo – Čechom a Slovákom, Maďarsko – Maďarom. Vari nám to všetko patrilo?!“

"Gorbačov bol ako katalyzátor. Prinútil východoeurópske režimy, aby si priznali zlyhania voči vlastným ľuďom. A veľmi dôležitým spôsobom obmedzil aj ich konanie, keď sa rozpadali. Bez Gorbačova by režimy východnej Európy možno použili oveľa viac násilia, aby sa udržali pri moci. Rok 1989 by sa bez Michaila Gorbačova nestal tým, čím sa stal, a nemusel by mať pozitívny výsledok pre národy strednej Európy,“ uviedol pre Pravdu známy americký historik Timothy Naftali.

autor: Ivan Drábek, Pravda 

Zdroj: 
https://spravy.pravda.sk/svet/clanok/638811-zomrel-michail-gorbacov-prvy-a-posledny-prezident-sovietskeho-zvazu/

Foto: TASS
zdroj: ul.pravda.ru