Rusínske kalendárium


TEODOR GOCZ
28.6.1929 narodil sa v Zyndranovej, Poľsko, Teodor (Fedor) Gocz, lemkovský kultúrny aktivista, regionalista. Po vyhnaní z dediny počas „Akcie Visla“ v r. 1947 sa do rodiska vrátil v r. 1956. Po návrate medzi rodákov začal v dedine s kultúrnou činnosťou, založil hudobnú kapelu, dedinské divadlo a zábavné krúžky, čím znovu oživil lemkovský folklór a tradície. V jeseni r. 1968 v priestoroch domu po dedovi T. Kukelovi založil Múzeum lemkovskej kultúry, ktoré existuje dodnes. Múzeum sa skladá z dvoch častí: národopisnej a vojenskej. Vďaka jeho snahe a odhodlaniu sa podarilo zachrániť veľmi cenné historické exponáty, predmety každodennej potreby v domácnosti a na gazdovstve, ktoré sú unikátnou časťou materiálneho dedičstva Lemkov a regiónu. Múzeum z jeho iniciatívy vydávalo štvrťročne časopis „Zahoroda“, kde boli publikované články o kultúre, histórii a pamiatkach Lemkov v Poľsku. V dedine každoročne organizuje folklórne slávnosti pod názvom „Od Rusaľ do Jana“, kde je prezentovaná lemkovská kultúra.
 
ANNA PLIŠKOVÁ 
27.06.1964 narodila sa v obci Pichne, okr. Snina, Anna Plišková, pedagogička, lingvistka, žurnalistka, kodifikátorka rusínskeho jazyka, spoločenská dejateľka. Ukončila Filozofickú fakultu UPJŠ v Prešove. Redaktorka ukrajinského periodika Nove žyťťa. Po vytvorení rusínskej redakcie "Narodny novynky" a časopisu "Rusyn" (1991) sa stala zástupkyňou šéfredaktora. V súčasnosti prednáša a vedie Ústav rusínskeho jazyka a kultúry PU v Prešove, ako prvá na Slovensku obhájila titul PhD. a docentúru z rusínskeho jazyka.
 
TEODOR ROJKOVIČ
27.06.1877 narodil sa v Drienici, okr. Sabinov, Teodor Rojkovič, kňaz, kultúrno-osvetový dejateľ, publicista, jeden z iniciátorov založenia Ruského gymnázia v Prešove (1936), hlavný redaktor novín Russkoje slovo (od r. 1930), týždenníka Prjaševskaja Rus (1938-1939). Autor hry "Z blata k ščasťu" a rozpravy Odozvy karpatoruských a slovenských vzťahov. Zomrel 31.10.1963 v Prešove.
 
DENACIONALIZÁCIA RUSÍNOV
26.06.1924 na V. kongrese III. Kominterny zaznel prvý signál o denacionalizácii podkarpatských Rusínov. Už od marca 1926 časopis "Karpatskaja pravda" vychádzal len v ukrajinskom literárnom jazyku.
 
DEŇ RUSÍNOV CHORVÁTSKA
25.06. tento deň je Deň Rusínov v Chorvátskej republike. Oslavujú ho od r. 2005, kedy "Družstvo Rusnak" podalo návrh na registráciu národných symbolov – erb s karpatským medveďom, vlajka v troch farbách – červená, biela a modrá a prijali hymnu Rusínov "Ja Rusnak bul, jem i budzem".
 
SVETOVÝ KONGRES RUSÍNOV
25.06.1999 uskutočnil sa V. Svetový kongres Rusínov v Užhorode, na ktorom sa zúčastnilo 350 delegátov z 13 krajín.
 
ŠTEFAN BUNGANIČ
25.06.1914 narodil sa v Prešove Štefan Bunganič, pedagóg, aktivista. Skončil štúdium na Karlovej univerzite v Prahe, pracoval na Ministerstve financií SR, podieľal sa na založení Ruského gymnázia v Medzilaborciach, potom v Humennom, kde bol riaditeľom. Po reorganizácii školstva učil na stredných a základných školách. V r. 1949 vypracoval projekt o tzv. karpatoruskom regióne so samosprávou v ekonomických a kultúrnych otázkach. Vláda tento projekt neakceptovala. V r. 1968, v čase Pražskej jari, zvolal prípravný výbor pre vytvorenie Rusínskeho národného kongresu ČSSR. Okupácia republiky vojskami Varšavskej zmluvy zastavila tieto plány. V r. 1976 začal písať slovník rusínskeho jazyka. Tesne pred revolúciou v r. 1989 bol jeden z iniciátorov vzniku Rusínskej obrody na Slovensku a I. Svetového kongresu Rusínov v Medzilaborciach. 
 
EMIL ANDREJKOVIČ
24.06.1904 narodil sa v Orlove, okr. Stará Ľubovňa, Emil Andrejkovič, pedagóg. Detstvo prežil s rodičmi v USA. Od r. 1914 študoval na gymnáziách v Prešove, Užhorode, skončil Prírodovedeckú fakultu KU v Prahe. Učil matematické disciplíny v Prešove, Veľkom Byčkove, Užhorode, Perečine, Pstrine, v Spišskej Novej Vsi, v Rožňave, kde bol riaditeľom gymnázia a Banskej priemyselnej školy v Rožňave. Neskôr prednášal na Pedagogickej fakulte UPJŠ v Prešove. Inicioval oslavy jubileí Ševčenka, Franka, Koriatoviča. V Stropkove založil športový klub, v Medzilaborciach ŠK Slavjanin, v Prešove ŠK Rus. Bol autorom mnohých statí o školstve, geometrii, o riešení sústav lineárnych rovníc, atď. Zomrel 21.06.1976 v Prešove.
 
OĽGA KRAŤUKOVÁ - OSIFOVÁ
22.06.1930 narodila sa v Ľutine, okr. Sabinov, Oľga Kraťuková - Osifová, novinárka. Skončila ruské gymnázium v Prešove a kurzy pre novinárov v Prahe. Redaktorka v Ukrajinskom štúdiu Československého rozhlasu v Prešove, neskôr Slovenského rozhlasu, autorka relácie v rusínskom jazyku "Beseda kumov". Najprv to bolo čítanie listov poslucháčov, neskôr Besedy kumov. Táto humoristická relácia je vysielaná už 60 rokov. Niektoré relácie tejto Besedy sú publikované v knihe "Dobryj deň, kumcu" (1980). Bola niekoľkokrát vyznamenaná v súťaži medzi štúdiovými pracoviskami aj celoštátne Cenou J. Fučíka. Bola aj sudkyňou z ľudu v Košiciach a v Prešove.
 
PETRO MILOSLAVSKÝ
23.06.1896 narodil sa Petrohrade, Rusko, Petro Miloslavský, muzikant, zbormajster, dirigent a pedagóg. Ukončil reálne učilište v Petrohrade a zároveň školu zborového spevu a dirigovania A. Archangeľského. V r. 1933 na pozvanie muzikálneho spolku "Bojan" sa presťahoval do Užhorodu, kde pracoval ako učiteľ, viedol spevácky zbor učiteľov Užhorodského spolku. Rozpracoval program rozvoja zborového umenia v kraji. Jeden zo zakladateľov  "Zakarpatskoho ansambľa pesňi i tanca", ktorý sa neskôr transformoval na Štátny zakarpatský ľudový zbor. Autor mnohých folklórnych a muzikovedných diel, zostavil zborníky rusínskych národných piesní. Dielo: "Narodny pisňi podkarpatskych Rusynov" (1944). Zomrel 12.4.1954 v Užhorode. 
 
ANDREJ LIGA
21.06.1947 narodil sa vo Vyšnom Mirošove, okr. Svidník, Andrej Liga, právnik, aktivista. Študoval na Vojenskej škole Jána Žižku v Bratislave, po maturite pokračoval na automobilovom učilišti v Nitre. Pôsobil vo vojenských útvaroch v Hradci Králové (1968), Prešove (1969-1975) a Bardejove. V r. 1983 ukončil Právnickú fakultu UPJŠ. Pôsobil ako vojenský prokurátor v Brne, Banskej Bystrici a v Prešove, krajský prokurátor v Prešove (1999-2012). Aktívne pôsobí  v rusínskom hnutí, v Rusínskej obrode na Slovensku a v činnosti platformy Okrúhly stôl Rusínov Slovenska v Prešove (predseda).
 
RUSÍNSKA GRAMATIKA NA PODKARPATSKU
20.06.1999 bola vydaná nová rusínska gramatika - pysemnycja "Materyňskyj jazyk" (M. Almaši, I. Kerča, V. Molnár, S. Popovič) pre rusínske nedeľné školy na Podkarpatsku.
 
ALEXEJ FARINIČ
20.06.1911 sa narodil v Becherove, okr. Bardejov, Alexej Farinič, pedagóg, básnik, publicista, kultúrno-spoločenský dejateľ. Gymnázium vyštudoval v Mukačeve, ruský jazyk a filozofiu na KU v Prahe. Pedagóg na gymnáziách v Užhorode, Mukačeve a Chuste (1934-1938), v Prešove (1939-1953, od r. 1945 riaditeľ), v Bardejove (1953-1954) a na Filologickej fakulte VPŠ v Prešove (1954). V r. 1955-1956 po vykonštruovanom procese väznený (Leopoldov, Pankrác). Po prepustení vychovávateľ, učiteľ na JSŠ v Sabinove a na Pravoslávnej bohosloveckej fakulte v Prešove (1957-1958). Člen predsedníctva UNRP od r. 1945 a predseda Spoločnosti A. Duchnoviča. Redigoval almanach "Vozroždenije" a "Karpatskij svet", korektor "Prjaševščiny". Písal po rusínsky a rusky. Zbierky poézie "Staľnaja roza“ (1934) a "Snopik“ (1939). Zomrel 01.07.1991 v Prešove.
 
DENIS ZUBRYCKYJ
20.06.1895 narodil sa v Ďačove, okr. Sabinov, Denis Zubryckyj, pseud. Torysyn, pedagóg, publicista. Skončil gymnázium v Prešove, gréckokatolícky bohoslovecký seminár, študoval právo na akadémii v Košiciach a Filozofickej fakulte KU v Prahe. Zúčastnil sa organizácie Ruskej národnej rady v Starej Ľubovni a Prešove, pracoval v zemskej správe v Užhorode (1919), jeden zo zakladateľov Ruskej gréckokatolíckej mešťanskej školy v Prešove, zástupca riaditeľa a riaditeľ. Spoluzakladateľ novín Russkoje slovo (1924-1939), spoluorganizátor prvej ruskej národno-kultúrnej výstavy v Prešove (1927), neskôr spoluorganizátor proukrajinskej spoločnosti Prosvita. Vydal niekoľko učebníc a populárnych kníh o rusínskych buditeľoch. Zomrel 15.04.1945 v Prešove.
 
RUSKÝ DOM V PREŠOVE
17.06.1925 bol založený Ruský dom v Prešove ako kultúrno-osvetové centrum Rusínov na Prešovsku. Budova v centre Prešova bola odkúpená od grófa G. Dessewfyho za 280 tisíc korún, hlavne zásluhou I. Kizaka a T. Rojkoviča, ktorí spolu s ďalšími zakladateľmi - dobrodincami  O. Zbihlejom, D. Ňaradim, P. Gojdičom, E. Biharim, krajanmi z Ameriky a mnohými ďalšími darcamim, vyzbierali potrebnú sumu. Oficiálnym vlastníkom Ruského domu sa stala spoločnosť Ruský klub, ktorá vznikla ako prvá kultúrno-osvetová spoločnosť Rusínov Prešovska po vojne v r. 1923 a ktorá bola hlavným iniciátorom myšlienky kúpy domu pre kultúrne účely Rusínov a ich organizácie. Po založení Spoločnosti A. Duchnoviča v Užhorode (22.3.1923), neskôr jeho filiálky v Prešove (13.6.1924) a nakoniec samostatnej organizácie v Prešove, aj táto našla svoje miesto v Ruskom dome. Prvým predsedom Ruského klubu sa stal I. Kizak a od r. 1925 aj správcom Ruského domu. Po jeho smrti v r. 1929 až do r.1945 obidve tieto funkcie zastával Simeon Smandraj. Fungovalo tam viacero sekcií: organizačná, literárno-vedecká, divadelná, hudobná, múzejná, knižničná, zdravotná, športová. Mal tu svoje miesto aj Zväz ruských učiteľov  a Zväz ruských žien. Posledným, až do mája1965 úradujúcim predsedom Ruského klubu, bol T. Dufanec a správcom Ruského domu O. Zbihlej, keď Ruský dom na žiadosť vedenia vtedajšieho KZUP bol skonfiškovaný štátom a stal sa sídlom Okresnej organizácie KZUP v Prešove. Po revolúcii v r. 1989 sa dom vrátil pôvodnému majiteľovi Ruskému klubu 1923.
 
IVAN DOBOŠ
17.06.1871 narodil sa o v obci Dubino, Ukrajina, Ivan Doboš, pedagóg. Ukončil učiteľský seminár v Užhorode, učiteľ spevu, riaditeľ školy v Nelipine, inšpektor škôl Svaľavského regiónu. Založil 14 škôl v horských dedinách, 11 "rusínskych národných domov", ktoré rozvíjali rusínsku kultúru. Zakladal svojpomocné družstvá. Spolu s P. Fedorom zostavil "Karpatorusskij bukvar" pre rusínske školy (1925). V r. 1935 ho vláda Československa ocenila Dekrétom schopnosti a uznania (Dekrуt pryznania a blahodarnosti). Zomrel v r. 1951 v obci Nelipino na Ukrajine. 
 
JOZEF RODÁK
13.06.1943 narodil sa v Krajnej Poľane, okr. Svidník, Jozef Rodák, historik. Strednú školu skončil vo Svidníku, študoval na Pedagogickej fakulte UPJŠ v Prešove, riaditeľ Duklianskeho múzea vo Svidníku. Práce: Zločinné vyčíňanie fašistických okupantov na východnom Slovensku, Partizánske hnutie na východnom Slovensku, Osvetoví dôstojníci v ČSAZ, Bojová činnosť dvoch východoslovenských divízií po ich rozpade, Pozabudnutí hrdinovia - vojnové a povojnové príbehy (2012), Vojnová munulosť zaviata časom (2014). 
 
ALEXEJ FEDINEC
13.06.1897 narodil sa v Malom Rakovci , dnes Ukrajina, Alexander Fedinec, lekár-chirurg, vedec, pedagóg. Medicínu študoval v Budapešti a Prahe, stážoval vo Francúzsku, Švajčiarsku a Nemecku. Jeden zo zakladateľov Lekárskej fakulty v Užhorode, dlhoročný vedúci katedry chirurgie. Vo svete uznávaný odborník na liečenie strumy. Viedol mnohých špecialistov, mal medzinárodnú autoritu, napísal viac ako 100 vedeckých prác. Nositeľ zlatej medaily bratislavskej a košickej univerzity. Zomrel 06.05.1987 v Užhorode.

DEŇ RUSÍNOV SLOVENSKA
12.06.2009 bol ustanovený ako Deň Rusínov, ako národný sviatok Rusínov Slovenska, na počesť slávnostného odhalenia pamätníka Alexandra Duchnoviča v Prešove 12.06.1933.
 
FLORIÁN ZAPLETAL 
10.06.1884 narodil sa v obci Bochoř, Česko, Florián Zapletal, čsl. správny úradník, výskumník kultúry, publicista. Študoval na Filozofickej fakulte KU v Prahe a na Viedenskej univerzite. Počas 1. svetovej vojny sa dostal do ruského zajatia. V Petrohrade redigoval týždeník Čechoslovák (1915) a študoval dejiny umenia na tamojšej univerzite. Bol svedkom boľševickej revolúcie (1917). V r. 1918 sa vrátil do ČSR, expert vlády pre východnú Európu. V r. 1919 pricestoval na Podkarpatskú Rus, organizoval čsl. administratívu, tajomník prvého guvernéra G. Žatkoviča v Užhorode (1920-1921). Po demisii Žatkoviča sa vrátil do Prahy. V jeho archíve sa našli práce o podkarpatskej architektúre "Dřevěné chrámy jihokarpatských Rusínu" (1923), "Turecký motív v rusínské dřevěné architektúře", "Dřevěná cerkev v Tročanech na Východním Slovensku", "Mirošovská dřevěná cerkev", Beloveža, "Výtvarný středověk na Podkarpatské Rusi" (1924), "Lemkovský typ rusínského chrámu" (1924). Ďalšie diela: "Rusíni a naši buditelé" (1921)," A. I. Dobrjansky a naši Rusíni r.1849-1851" (1927). Zostali vo fondoch Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku. V r. 1982 vyšla vo Viedni časť jeho fotografického archívu "Holzkirchen in der Karpaten". Zomrel 16.10.1969 v Prahe.
 
IVAN BANDURIČ
07.06.1934 narodil sa v Strihovci, okr. Snina, Ivan Bandurič, kultúrno-osvetový dejateľ, predseda Regionálneho klubu Rusínskej obrody na Slovensku v Bardejove, dlhoročný člen Rady vlády SR pre národnosti, dopisovateľ do rusínskej tlače a rádia. Bývalý riaditeľ Okresnej pamiatkovej správy a organizátor obnovy historických pamiatok v Bardejove a v okolí. Zaslúžil sa o obnovu historického centra Bardejova a jeho zápis do zoznamu - Svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO (2000).
 
LUKA DEMJAN
06.06.1894 narodil sa v obci Verchni Vorota, dnes Ukrajina, Luka Demjan, spisovateľ, folklorista. Do kultúrneho diania sa zapojil po pripojení Podkarpatskej Rusi k ČSR. Významná postava druhého rusínskeho národného obrodenia. Písal po rusínsky (Čort na vesilju, Vidma, Iz sela). Spolu s bratom zostavil 25 rukopisných zväzkov rusínskych rozprávok, legiend, prísloví, historických piesní, balád a kolied. Časť tejto originálnej zbierky bola po vojne vydaná na pokyn sovietskych úradov v ukrajinskom jazyku a tým z vedeckého hľadiska úplne znehodnotená. Zomrel 16.05.1968 v Mukačeve.
 
JURAJ CIMBORA 
06.06.1919 narodil sa vo Svidníku Juraj Cimbora, pedagóg, folklorista, dirigent, skladateľ. Študoval na gréckokatolíckom Učiteľskom ústave v Prešove. Ako učiteľ pôsobil na rôznych typoch škôl (Chmeľová, Havaj, Svidník, Humenné, Prešov). V r. 1955 štátnou skúškou ukončil špeciálny kurz zborového spevu a dirigovania na konzervatóriu v Bratislave. Všade, kde pôsobil (v školách, obciach, spoločenských organizáciách), zakladal a viedol spevácke zbory a orchestre a úspešne s nimi koncertoval po celej ČSR (Olomouc, Praha, Karlove Vary, Plzeň, Ústí n/L., Liberec, Brno, Ostrava). Umelecký vedúci a dirigent PUĽS-u v Prešove (1958-1970), kde pripravil úspešné premiéry (Vitaj život, Ozvena našich hôr a iné), upravoval rusínske ľudové piesne pre sóla a zbory, napísal množstvo textov a skomponoval veľa piesní a orchestrálnych skladieb. S PUĽS-om absolvoval zahraničné zájazdy (Tunis, Ukrajina, Bulharsko, Francúzsko, Holandsko, Juhoslávia, Taliansko, Dánsko, Nórsko, Švajčiarsko, Poľsko, USA, Kanada, Anglicko, Nemecko, Rakúsko). V tom čase bola snáď najpopulárnejšou piesňou v podaní PUĽS-u „Ej, hoj, tili, tili, tili“ na slová a hudbu J. Cimboru. Ním zapísané rusínske ľudové piesne vydal vo viacerých zborníkoch, ako Ukrajinské ľudové piesne východného Slovenska  II. diel (1963), Spievam si a hrám (1971), Poľana, Poľana, Melódie srdca, Na majdanoch, Beskydské rezonancie, Zborník piesní pre detské a miešané zbory a iné. Medzi jeho najpopulárnejšie piesne patria: „Oj, zahrala muzyka“, „A na hori tataročka“, „Ej, pjatnadcjať rokiv mam“, „Ej, pryď do nas šuhaju“, „Ej, jak v korčmi hudacy zahraly“. Skomponoval hudbu na staroslovanské texty Liturgie sv. Jána Zlatoústeho. Zomrel 02.10.1989 v Prešove.
 
PETER ŽIDOVSKÝ 
06.06.1890 narodil sa v Šarišskom Jastrabí, okr. Stará Ľubovňa, Peter Židovský, politik, kultúrny dejateľ v prešovskom regióne. Poslanec Národného zhromaždenia (1935-1939), odmietol členstvo v Hlinkovej slovenskej ľudovej strane a nesúhlasil so vznikom Slovenského štátu, za čo bol prenasledovaný a väznený. Od r. 1943 sa zúčastnil partizánskeho protifašistického odboja. Politicky sa angažoval aj po vojne, v r. 1945 sa stal podpredsedom UNRP a následne poslancom Dočasného Národného zhromaždenia ČSR. Riaditeľ vydavateľstva Slavkniha. Zomrel 25.11.1947 v Šarišskom Jastrabí.
 
IAONNIKIJ BAZILOVIČ
06.06.1742 narodil sa v obci Hlivištia,okr. Sobrance, Iaonnikij Bazilovič, zakladateľ rusínskej historiografie. Študoval teológiu v Užhorode a Košiciach. Po ukončení štúdia vstúpil do Mukačevského kláštora, ktorého protoigumenom (pomocníkom opáta) bol 38 rokov. Na prelome 18. a 19. storočia vydal v Košiciach rozsiahlu prácu venovanú dejinám rusínskej cirkvi, resp. Mukačevskej diecézy a darovacej listine kniežaťa Koriatowicza "Brevis notitia Fundationis Theodori Koriatovits, OLIMA Ducis de Munkacs, pre Religiosis Ruthenis ordinis Sancti Basilio Magni, in Monte Csemek ad Munkacs". Práca vznikla ako reakcia na tvrdenia sedmohradského biskupa Batthyányiho o falzifikáte tzv. Zakladacej listiny Koriatowicza z r. 1360. Širšiu historickú koncepciu aj argumentáciu o pôvode Rusínov Podkarpatska Bazilovič prevzal od A. F. Kollára, ktorého práca zostala v rukopise vo Viedni a bola známa len úzkemu kruhu vzdelancov. Bazilovič mal prostredníctvom svojich kníh veľký vplyv na súčasníkov. Nie náhodou je preto považovaný za "Hérodota, otca rusínskych dejín". Jeho dejiny sú predovšetkým dejinami cirkvi a duchovenstva, ako vedúcej zložky vtedajšej rusínskej spoločnosti. Táto zložka, uniátski (gréckokatolícki) duchovní, zvlášť potom vyššia hierarchia, žila v úplnej zhode a priateľstve s vládnucou vrstvou Uhorska. V r. 1802 vydal v Košiciach knihu o živote a činnosti rehoľníkov "Ima vitae monasticae", napísal tiež cirkevnoslovanský a latinský Výklad svätej liturgie (Tolkovanije svjaščennoj liturgii), avšak cirkevný cenzor ju označil za nekanonický, zachovala sa len v rukopise. Zomrel 10.8.1821 v Mukačeve.
 
IVAN HRIC DUDA
05.06.1911 narodil sa v Rudlove, okr. Vranov n/T, Ivan Hric Duda, spisovateľ. Skončil obchodnú akadémiu v Mukačeve, učil na školách Podkarpatska. Herec a riaditeľ divadla Nová scéna v Užhorode, učil v Pstrine a v Potokoch pri Svidníku. V r. 1945-1946 jeden zo zakladateľov Ukrajinského národného divadla v Prešove, kde bol hercom, režisérom a jeho prvým riaditeľom. Na začiatku 50. rokov bol represovaný. Vydal zbierku poviedok "Nezhody", historický román vo veršoch "Makiv cvit", "Sered dorohy, sered bur", drámu "Fedor Hlavata", "Iľko Lypej", ktoré pripravil pre scénu UND v Prešove, rozhlasové hry a iné. Zomrel 07.12.1999 v Sabinove.
 
IVAN ZEJKAN
05.06.1739 zomrel v obci Karačyn, dnes Ukrajina, Ivan Zejkan, nemeš (šľachtic), ruský diplomat, osvietenec, pedagóg rusínskeho pôvodu. Študoval v Satumare, Ľvove, Regensburgu, Prahe a Viedni. V r. 1697 sa prihlásil ako tlmočník k „veľkej európskej misii" ruského cára Petra I. Vychovávateľ a učiteľ bratrancov cára Petra I. kniežat Alexandra a Ivana Naryškynových (1708-1721). Spolu s nimi cestoval po západnej Európe. Po návrate do Ruska mu Peter I. zveril do výchovy a učenia careviča Petra. Po smrti Petra I. (1725) v dôsledku intríg na dvore svoje postavenie stratil. V r. 1727 bol prehlásený za nespoľahlivého, jeho majetok bol skonfiškovaný, bol deportovaný do Uhorska. Po upokojení situácie v Petrohrade sa pokúsil v r. 1738 o návrat do Ruska, ale rakúske úrady mu v tom zabránili. Narodil sa v Karačyne okolo r. 1670.
 
VII. SVETOVÝ KONGRES RUSÍNOV
04.06.2003 uskutočnil sa VII. Svetový kongres Rusínov v Prešove.
 
IVAN BRODY
02.06.1939  narodil sa obci Onok, Sevľuš, dnes Ukrajina, Ivan Brody, umelec, sochár. Ukončil Užhorodské učilište výtvarno-úžitkového umenia. Od r. 1976 pôsobil v Mukačeve, autor sochy Panny Márie pri mukačevskom gréckokatolíckom chráme, pamätníka Cyrila a Metoda v centre Mukačeva, pamätníka dobrovoľníkom v Užhorode. Autor sošky karpatského medveďa - medzinárodnej Ceny A. Duchnoviča.
 
IVAN KOVÁČ
02.06.1912 narodil sa v Žariči,dnes Ukrajina, Ivan Kováč, právnik, politik, pedagóg. Absolvoval ruské gymnázium v Mukačeve, študoval na UK v Prahe, na univerzite v Poznani a na maďarských univerzitách v Pécsi a Budapešti. V čase štúdia v Prahe organizátor rusínskych rusofilských študentských spolkov (Centralnyj Sojuz podkarpatorusskich stuďentov, Sojuz russkoj moloďožy Karpatskoj Rusi), redaktor novín Naš Karpatorusskij Golos. V r. 1938 člen Centralnoj Russkoj Narodnoj Rady (CRNR rusofilská), podporoval jej snahu o uskutočnenie práva na autonómiu Podkarpatskej Rusi, avšak so zachovaním integrity a suverenity ČSR. Po vymenovaní prvej autonómnej vlády Podkarpatskej Rusi A. Brodyho bol tajomníkom ministra Š. Fencika. Rozpad ČSR a obsadenie Podkarpatskej Rusi Maďarskom bolo pre I. Kováča osobnou tragédiou. Maďarskými úradmi bol kvalifikovaný ako politicky nespoľahlivý a daný pod policajný dozor. Po prepadnutí ZSSR Nemeckom a vyhlásení vojny Maďarskom bol internovaný a poslaný do tzv. pracovného tábora. Skaza 1. a 2. maďarskej armády v Stalingradskej bitke donútila maďarskú vládu vyhlásiť v krajine totálnu mobilizáciu, počas ktorej boli do armády mobilizovaní aj politicky nespoľahlivé osoby. Na jar 1943 narukoval aj I. Kováč a bol poslaný na východný front. V r. 1944 pri ústupe maďarských jednotiek z Ukrajiny organizoval dezerciu vojakov rusínskeho pôvodu, bol prezradený a hrozil mu trest smrti. Život mu zachránil rýchly prienik sovietskych vojsk na území Maďarska po vystúpení Rumunska zo spojeneckého zväzku s Nemeckom. Od septembra 1944 pôsobil I. Kováč ako tlmočník v štábe 2. Ukrajinského frontu pod velením maršala Malinovského. Vojnová anabáza I. Kováča skončila vo Viedni. V januári 1945 bol menovaný dočasnou maďarskou vládou so súhlasom Spojeneckej kontrolnej komisie na území Maďarska a jej predsedu, sovietskeho maršala Vorošilova mandatárom maďarského Červeného kríža pre repatriáciu maďarských občanov z nemeckých koncentračných táborov, so sídlom v Prahe. Po splnení tejto úlohy zažiadal o obnovenie čs. občianstva a pristúpil k oživovaniu rusínskych študentských svojpomocných spolkov v Prahe. Založil študentské noviny Zvjezda a časopis Kostjor, nadáciu pre pomoc rusínskym nemajetným študentom (Fond stipendij dlja karpatorusskich stuďentov), zúčastnil sa vydaní encyklopedického almanachu Prjaševščina. V októbri 1948 bol I. Kováč zatknutý ŠtB a obvinený z účasti vo fašistickom hnutí na Podkarpatskej Rusi v 30. rokoch pod vedením Š. Fencika. Neskôr sa preukázalo, že zatknutie bolo vykonané na pokyn sovietskej tajnej služby. Začiatkom r. 1949 ho ŠtB odovzdala sovietskym agentom MGB (predchodca KGB). Tajne, cez Viedeň a Budapešť bol odvlečený do ZSSR. V Moskve bol čs. občan I. Kováč odsúdený neslávne známym Zvláštnym poradným zborom (Trojka) MGB k 10 rokom odňatia slobody. Rozsudok nikdy nepodpísal, keďže ho považoval za výsledok manipulácie. V gulagu strávil 7 rokov, jeho spoluväzňom bol ruský spisovateľ Alexander Solženicyn a maďarský spisovateľ János Rózsas. Príbuzný I. Kováča prepašoval cez hranice na Šumave v batohu jeho trojročného syna do Nemecka a následne s ním emigroval do USA. Synovi I. Kováča totiž hrozilo tiež odvlečenie do ZSSR a umiestnenie v detskom domove. Teraz je úspešný americký herec, režisér, riaditeľ divadla v Berkeley Georg Kovach. Počas rokovaní prezidentov USA a ZSSR, Reagana a Gorbačova, v r. 1988 bol členom americkej delegácie a po 40 rokoch sa mal možnosť stretnúť s otcom. 10.9.1956 so začiatkom Chruščovových reforiem bolo obvinenie proti I. Kováčovi  zrušené, bolo mu uznané jeho čs. občianstvo a povolený odchod do ČSR. V Prahe na vlakovej stanici ho však čakalo nemilé prekvapenie, zatknutie agentmi ŠtB a ďalší rok vo väzení na Pankráci ("socialistická karanténa"). Po roku bol bez vysvetlenia prepustený a usadil sa v Košiciach. Učil ruský jazyk na Univerzite P. J. Šafárika, organizoval každoročne Puškinove festivaly ruskej poézie, 25 rokov stál na čele miestneho Ruského klubu. V 60. rokoch ostro polemizoval s prešovskými ukrajinizátormi Rusínov. Napísal zaujímavé spomienky (O dňach bylych), lenže v komunistickom Československu nemohli byť publikované. Prostredníctvom príbuzných boli prepašované do USA a uložené v Solženicynovej Všeruskej memoárovej knižnici vo Vermonte. Zomrel 12.11.2002 v Košiciach. 
 
IV. SVETOVÝ KONGRES RUSÍNOV
29.05.1997 uskutočnil sa IV. Svetový kongres Rusínov v Budapešti.
 
JAROSLAV SISÁK
28.05.1939 narodil sa v obci Pichne, okr. Snina, Jaroslav Sisák, herec, režisér, recitátor. Študoval Pedagogickú školu v Prešove a Divadelný inštitút Karpenka Kareho v Kyjeve. Pôsobil ako herec v Ukrajinskom národnom divadle v Prešove, ktoré bolo po revolúcii r. 1989  premenované na Divadlo A. Duchnoviča aj jeho zásluhou. DAD sa stalo prvou kultúrnou inštitúciou, ktorá začala uvádzať predstavenia v rusínskom jazyku. Bol jeho prvým riaditeľom (1990-1998). Stvárnil mnoho charakterových postáv ako A. Duchnovič v hre Hlavný bubeník, Bača Mišo v hre Bačova žena, Kráľ Lear od Shakespeara. Učinkoval v rozhlasových hrách. Predseda Rusínskej obrody na Slovensku (1995-1996). 
 
JURAJ DUMNIČ
27.05.1924 narodil sa v obci Ňagovo, dnes Dobrianske, Ukrajina, Juraj Dumnič, lekár, aktivista. Vyštudoval Lekársku fakultu Užhorodskej univertity. Zaslúžil sa o vybudovanie nemocníc na liečenie tuberkulózy na Podkarpatsku. Od r. 1990 sa aktívne zúčastňoval rusínskeho obrodenia. Od r. 1995 člen stredoeurópskeho "Helsinského výboru" (Praha). Predseda užhorodskej Spoločnosti podkarpatských Rusínov (1994-2003), redigoval noviny Podkarpatská Rus (1996-2004). Vydal sériu materiálov o katastrofickej situácii ekológie na Podkarpatskej Rusi. 
 
III. SVETOVÝ KONGRES RUSÍNOV
26.05.1995 uskutočnil sa III. Svetový kongres Rusínov v Ruskom Keresture v Srbsku.
 
IVAN POP
26.05.1938 narodil sa v Strabičove, dnes Ukrajina, Ivan Pop, historik, rusínista, bohemista, kulturológ, politológ. Študoval na Historickej fakulte Užhorodskej univerzity. V súvislosti s vykonštruovaným procesom v r. 1960 vylúčený z univerzity, označený za nespoľahlivého a poslaný na „prevýchovu" k robotníckej triede. Doštudoval na Ústave slavjanovedenija AV ZSSR v Moskve (1963-1966). Od r. 1967 vedecký pracovník Ústavu slavjanovedenija a balkanistiky AV ZSSR (od r. 1991 AV Ruska), šéfredaktor slavistického časopisu Slavjanovedenije (1989-1992). Po rozpade ZSSR dúfal, že se rozpadne i jaltský systém, kterého obeťou sa stala Podkarpatská Rus. Dúfal v návrat rodného kraja do strednej Európy, zrušenie ustanovení čs.-sovietskej zmluvy z r. 1945, tohto „rusínskeho Mníchova". Nasledoval však úplný nezáujem o tento problém, tak zo strany politickej reprezentácie Ruska, ako aj Československa, ale i zjednotenej Europy. V r. 1992 sa vrátil na univerzitu do Užhorodu, bol menovaný riaditeľom Ústavu karpatológie a spolu s dalšími začal usilovať o uznanie svojbytnosti Rusínov, o autonómiu Podkarpatskej Rusi na Ukrajine. Avšak narazil na tvrdý centralizmus a unitarizmus ukrajinskej politiky a ideológiu ukrajinského nacionalizmu. V r. 1994 bol s rodinou vyštvaný a odišiel do Chebu, Česká republika. Autor kníh o čs. diplomacii 30. - 40. rokov 20. storočia, dejín českého umenia, spolautor "Krátkych dejín Československa" (1988), kníh o pamiatkach na Podkarpatskej Rusi. Vydal Encyklopédiu Podkarpatskej Rusi (po rusky) a spolu s P. R. Magocsim po anglicky Encyklopédiu rusínskych dejín a kultúry (Encyclopedia of Rusyn History and Culture, Toronto, 2002). Po česky napísal "Podkarpatská Rus" (2005), "Dejiny Podkarpatské Rusi v datech" (2005), "Podkarpatská Rus - osobnosti její historie, vědy a kultury" (2008). Na Slovensku mu vyšli Malé dejiny Rusínov (2009, ZIRS). V r. 2013 sa ako autor scenára podieľal na výrobe dokumentárného filmu Duše Karpát (ZIRS). 
 
IVAN ŠAFRANKO
26.05.1931 narodil sa v Turja Pasike, dnes Ukrajina, Ivan Šafranko, pedagóg, výtvarník. Skončil Ruské gymnázium v Humennom, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, skončil Akadémiu výtvarného umenia v Prahe. Pracoval na Katedre výtvarného umenia na Pedagogickej fakulte UPJŠ v Prešove, docent. Svoje olejomaľby vystavoval na mnohých personálnych a kolektívnych výstavách v 28 štátoch. Známe sú jeho abstraktné olejomaľby a keramická mozaika. Významné diela: Utečenci,1964, Kozmos, Rozliate ilúzie, Imaginárny priestor,1965, Domáci oltár, Anjel chraniteľ, Dialóg,1991 a mnoho ďalších. Jeho diela sa nachádzajú v galériách v Bratislave, Košiciach, Prešove, vo Svidníku, Medzilaborciach, v Rzeszowe v Poľsku, v Kottbusse v Nemecku. Držiteľ Ceny A. Warhola (2004).
 
NIKIFOR KRYNICKÝ
25.05.1895 narodil sa v Krynici Zdrój, Poľsko, Nikifor Krynický, vlastným menom „Epifaniusz Drowniak“, rusínsky (lemkovský) maliar, pokladaný za jedného z najvýznamnejších insitných umelcov sveta. To, čo znamená v pop-arte A. Warhol, to v insite Nikifor. Takmer celý život prežil osamote, v biede a v zajatí psychickej choroby. Jeho diela boli ocenené až ku koncu jeho života. V čase "akcie Visla" bol opakovane, trikrát, vyvezený z Lemkoviny. Jeho čistá jednoduchá duša nerozumela zlobe doby, neporozumel, prečo musel opustiť rodný kraj. Totožnosť Nikifora Krynického bola úradne vytvorená až v r. 1962, keď bol súdne do matriky zapísaný s fiktívnymi údajmi na žiadosť predsedu Mestskej národnej rady v Krynici. Epifaniusz Drowniak prijal občiansky preukaz na fiktívne meno "Krynicki" zrejme v obave pred možnými represiami úradov. Samotný Nikifor sa vždy podpisoval ako "Nikifor“, "Netyfor“ alebo "Matejko“. Nikiforov talent sa prejavil hlavne v tvorbe malých obrázkov, na okrajoch zošitov a na útržkoch papierov, na ktoré maľoval autoportréty, náboženské témy a obrazy z Krynice. Za svoj veľmi plodný život namaľoval niekoľko desiatok tisíc kresieb a obrazov. V centre kúpeľného mesta Krynica je dnes Múzeum Nikifora a jeden z kúpeľných parkov zdobí jeho kovovová socha. Nikiforov život sa stal námetom pre film poľského režiséra Krzysztofa Krauze "Mój Nikifor“ s Krystynou Feldman v hlavnej úlohe insitného umelca. Zomrel 10.11.1968 vo Foluszi.
 
VOJTECH (BÉLA) ERDÉLYI
25.05.1891 narodil sa v obci Zahaťa, dnes Ukrajina, Vojtech (Béla) Erdélyi, výtvarník svetového mena, jeden zo zakladateľov podkarpatskej maliarskej školy, pedagóg. Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti a v Mníchove. Spolu s J. Bokšajom založil v r. 1927 v Užhorode Verejnú školu kreslenia. Pri zahraničných pobytoch v Nemecku, ale najmä v Paríži (1929-1931) pracoval v kruhu významných postimpresionistov a fauistov. Najväčší vplyv na jeho tvorbu mali diela P. Cezanna. Parížske skúsenosti urobili z neho európskeho umelca, nasledovateľa konštruktívneho postimpresionizmu, majstra portrétistu a krajinára. Od r. 1931 žil a pracoval v Užhorode. Jeden zo zakladateľov Spolku výtvarných umelcov na Podkarpatskej Rusi, ktorý sa stalo ideovou základňou podkarpatskej maliarskej školy. Roky stál na čele Spolku a organizoval mnohé výstavy jeho členov (Užhorod, Mukačevo, Berehovo, Prešov, Brno, Bratislava, Praha). Bol členom Spolku výtvarných umelcov v Bratislave a v Užhorode. Svoje diela z 30. a 40. rokov vystavoval v Prahe (1929), Košiciach (1934), Paríži, Ríme, Florencii, Miláne, Benátkach, Neapole, Bruseli, Viedni, Mníchove, Varšave, Ľvove, Budapešti. Bol profesorom maľby a dejín umenia na gymnáziu v Mukačeve, na Učiteľskom seminári v Užhorode a vo Verejnej škole kreslenia. Získané skúsenosti využíval na duchovné obrodenie Rusínov. Po vojne ťažko znášal umeleckú izoláciu v komunistickom režime, nemal možnosť byť v kontakte s európskym umením. Jeho projekt transformácie Verejnej školy kreslenia na Akadémiu umenia podľa vzoru západnej Európy bol sovietskymi úradmi zosmiešnený. Zomrel 19.09.1955 v Užhorode. 
 
 
---------------

Kniha ako darček...

RUSÍNSKE KALENDÁRIUM
Ľudia a udalosti

cena: 10.-€ (vrátane balného a poštovného, doporučená zásielka)
platba: vopred
číslo účtu: 0011494077/0900 SLSP, a.s.
číslo účtu IBAN: SK56 0900 0000 0000 1149 4077
názov účtu: ZIRS 

Kontaktné údaje:
ZIRS, Pribišova 8, 841 05 Bratislava 4
IČO: 31 770 746
e-mail: rusyn@centrum.sk

*****
ĽUDIA A UDALOSTI
RUSÍNSKE KALENDÁRIUM

A4, 100 strán, 455 hesiel

Ľudia a udalosti

Na zostavení publikácie sa podieľali:
Ivan Rusinko
Teodózia Lattová
Marianna Lyavinecz
Peter Medviď
Jana Matiášková
Marek Vatraľ
Ján Lipinský

Návrh obálky:
Lýdia Chovancová

Redaktori:
Milan Knap
Beáta Lipinská

Prvé vydanie
Vydalo Združenie inteligencie Rusínov Slovenska
http://www.rusyn.sk

Združenie inteligencie Rusínov Slovenska
- ochranca zachovania identity Rusínov
20 rokov činorodej existencie (1995 - 2015)