Rusínske kalendárium

FEDOR MANAJLO
19.10.1910 narodil sa v Ivanovciach, Ukrajina, Fedor Manajlo, maliar, grafik, pedagóg, umelec mladšej generácie podkarpatskej maliarskej školy. Absolvent Umelecko-priemyselnej školy v Prahe, silne ovplyvnený českými expresionistami a surrealistami, veľký znalec huculského ľudového umenia a mytológie. Expresívne stvárnil svoje znalosti v monumentálnych obrazoch Huculov, Huculiek a ich ľudových obradov, takmer hororových rozprávkových obrazoch a v obrazoch sviatočných aj smutných životných udalostí. Počas vojny navštívil so skupinou maďarských a slovenských umelcov a novinárov okupovanú Ukrajinu (Krivoj Rog, Zaporožje, Dnepropetrovsk). Z tejto cesty priniesol Manajlo veľa náčrtov, majúcich veľký umelecký a dokumentárny význam. Osud týchto kresieb je neznámy. Táto cesta mala negatívne dôsledky v živote Manajla, v sovietskom režime mohol byť kedykoľvek obvinený z kolaborácie. Možno práve preto sa po r. 1945 tento expresionista a surrealista stal protagonistom socialistického realizmu, na dlhé roky schoval svoje obrazy z 30. a prvej polovice 40. rokov. Začiatkom 60. rokov v čase Chruščovových reforiem ho synovia, maliari novej generácie, donútili vytiahnuť zo skrýše staré, zrolované obrazy a usporiadali v Kyjeve jeho výstavu. Obrazy ""starého"" Manajla kyjevské publikum šokovali, výstava sa stala na kultúrnej scéne ukrajinského hlavného mesta hlavnou udalosťou. Sám Manajlo sa pokúsil o návrat ku svojmu štýlu 30. rokov, avšak márne, už to nešlo. Nepodarilo sa mu nadviazať na expresivitu a monumentalitu minulých rokov, jeho štetec maľoval niečo iné. Zomrel 15.01.1978 v Užhorode.

AUDIENCIA RUSÍNOV U CISÁRA
19.10.1849 konala sa audiencia rusínskej delegácie u cisára Františka Jozefa I. Delegácia odovzdala cisárovi memorandum (Pamjatnyk Rusynov Uhorskych). V mene delegácie tlmočil Viktor Dobriansky panovníkovi hold Rusínov Uhorska a vyjadril potešenie nad víťazstvom ""slávnych habsburských zbraní"". Zvlášť zdôraznil tradičnú oddanosť Rusínov z Uhorska dynastii a ich nadšenie pre ""ideu zjednoteného a silného Rakúska"", pre ktorú sú ochotní obetovať všetko. Na záver vyjadril nádej, že odovzdanie sa pod ochranu panovníka pomôže Rusínom k tomu, aby ich prosby boli vypočuté, tým skôr, keď nechcú nič iné, len slúžiť záujmom zjednotenej monarchie. Cisár vo svojej odpovedi hovoril s uznaním o vernosti ""ruského národa"" a prisľúbil vypočuť jeho spravodlivé priania. Memorandum predložené cisárovi rusínskou delegáciou obsahovalo jedenásť bodov: 1. rozšírenie platnosti Ústavy zo 4. marca na Rusínov Uhorska a uznanie rusínskej národnosti v uhorskej korunnej krajine; 2. vymedzenie rusínskeho územia; 3. zavedenie rusínskeho jazyka do škôl a úradov na tomto území; 4. vymenovanie úradníkov a učiteľov rusínskeho pôvodu aj ich platové a postupové zrovnoprávnenie; 5. vydávanie novín v rusínčine; 6. preklad zákonov a nariadení do rusínčiny; 7. zrušenie obmedzenia tlače kníh cyrilikou; 8. zastúpenie rusínskej národnosti pri obsadzovaní dôstojníckych hodností v armáde a ústredných úradoch vo Viedni; 9. zriadenie inštitúcie rusínskych poľných kaplánov v tých vojenských útvaroch, v ktorých väčšina příslušníkov patrí k východnej cirkvi; 10. zriadenie rusínskeho gymnázia a právnickej akadémie v Užhorode a sprístupnenie Ľvovskej univerzity pre Rusínov z Uhorska; 11. pomerné zastúpenie Rusínov v úradoch tých okresov, kde tvoria Rusíni menšinu. A obdobne mali byť zastúpené aj iné národnostné menšiny v rusínskych okresoch.
 
JÚLIUS ZÁPOTOCKÝ 
18.10.1928 narodil sa vo Vranove n/Topľou Július Zápotocký, pedagóg, dirigent. Skončil gymnázium v Prešove, učil v Ubli, člen Ukrajinského ľudového súboru piesní a tancov (Medzilaborce, Cemjata pri Prešove), riaditeľ základnej školy v Borove a Habure. Zbieral rusínske ľudové piesne a upravoval ich, založil niekoľko speváckych, tanečných a dramatických kolektívov, ktoré prezentovali rusínsky folklór. Zomrel 25.05.1969 v Habure.
 
SIMEON SABOV
18.10.1863 narodil sa vo Veľkom Rakovci, dnes Ukrajina, Simeon Sabov, gréckokatolícky kňaz, pedagóg, spoločenský dejateľ. Študoval na mukačevskom a užhorodskom gymnáziu, absolvoval užhorodský duchovný seminár, vysvätený na kňaza (1887). V r. 1896 odišiel do USA ako misionár medzi rusínskych imigrantov. Slúžil na gréckokatolíckej farnosti v Clevelande. V r. 1899 sa vrátil do vlasti. Od r. 1907 profesor dogmatiky a filozofie na užhorodskom duchovnom seminári, jeho prorektor, od r. 1914 kanonik Mukačevskej eparchie. V r. 1915 bol menovaný za člena komisie gréckokatolíckej cirkvi, ktorej úlohou bola príprava definitívnej maďarizácie cirkvi a rovnako aj Rusínov. Splnenie tejto úlohy ticho sabotoval. Po rozpade Rakúska-Uhorska vystúpil ako zástanca integrity veľkého Maďarska. Do Užhorodu zvolal "ľudové zhromaždenie", na ktorom bola vytvorená Uhro-ruská národná rada. Spolu s A. Vološinom rozpracoval rusínsky program, ktorý účastníci zhromaždenia prijali ako memorandum pre budapeštiansku vládu, v ktorom sa vyslovili pre celistvosť uhorského štátu s rovnakými právami pre Rusínov aj iné národy štátu. Žiadali tiež autonómne riadenie pre gréckokatolícku cirkev, zriadenie katedry "ruského" (rusínskeho) jazyka na univerzite v Budapešti a hospodárske reformy. Sabov rokoval o týchto požiadavkách v Budapešti s premiérom M. Károlyim, ministrami Lovászom a Jászom, ktorí prisľúbili splnenie všetkých predložených požiadaviek. Činnosť Uhro-ruskej rady bola ukončená 12.01.1919 obsadením Užhorodu oddielmi čs. legionárov. Jej výkonný výbor sa postupne preorientoval na Československo, a to vrátane jeho zakladateľa Sabova. Zúčastnil sa vytvorenia Centrálnej ruskej národnej rady (CRNR) z troch rád - užhorodskej, prešovskej a chustskej, ktorá na svojom zasadnutí 08.05.1919 schválila rezolúciu o pripojení Podkarpatskej Rusi k ČSR. V r. 1923 bol zvolený čestným členom Spoločnosti A. Duchnoviča. V r. 1926 venoval Spoločnosti 40 000 korún pre rozvoj rusínskej literatúry a ako štipendium pre dvoch študentov. Zomrel 11.03.1929 v Užhorode.
 
AUGUSTÍN JENKOVSKÝ
18.10.1833 narodil sa Sačurove, okr. Vranov n/Topľou, Augustín Jenkovský, kňaz, vynálezca.  Gymnázium absolvoval v Košiciach a v Užhorode, cirkevnú akadémiu v Užhorode. Slúžil na Podkarpatsku v obciach Bobovišče, Rakošino, Steblivka (od r. 1880). Zaoberal sa mechanikou a konštrukciou strojov. V r. 1873 skonštruoval samoviazač snopov. V závode v Kostrome, Rusko, pripravil sériový výrobok, ale náčrt bol ukradnutý a výroba sa začala v USA. Jeho model motora pre lode zabezpečil morskému plavidlu rýchlosť šesťkrát vyššiu, než bola bežná v tom čase. Model bol predstavený v berlínskom Múzeu patentov. Pre podkarpatských včelárov skonštruoval originálny úľ pre včely, navrhol tkáčsky stav, ktorý skonštruovali v textilke v Ružomberku, navrhol 10 iných strojov. Jenkovského vynálezy poznali v Rakúsku, Maďarsku, Nemecku, Belgicku, Francúzsku, Rusku, Anglicku a USA, len v jeho rodnom kraji nebol využitý žiaden. Parížska akadémia exponátov a technických vynálezov ocenila Jenkovského zlatou medajlou a titulom čestného člena - korešpondenta (1893). Zomrel 22.01.1923 v Steblivke, Ukrajina.
 
AGÁTA PILATOVÁ
17.10.1938 narodila sa v Užhorode, Ukrajina, Agáta Pilátová, publicistka, spoločenská dejateľka. Pochádza z rusínskej učiteľskej rodiny. Učiteľská tradícia jej rodiny siaha až na začiatok 19. storočia. Jej otec Štefan Csehily bol presvedčený a nadšený "čechoslovakista". Po anexii Podkarpatskej Rusi Sovietskym zväzom rodina odmietla sovietske občianstvo a využila možnosť, ktorú poskytovala dohoda medzi ČSR a ZSSR o presídlení do ČSR. Od r. 1947 žije v Prahe. Vyštudovala odbory čeština, žurnalistika a estetika na Filozofickej fakulte UK a v 60. rokoch začala pôsobiť ako novinárka. V r. 1968 sa množstvom článkov angažovala v demokratizačnom procese a v protestoch proti sovietskej okupácii Československa. V r. 1969 musela z novín odísť a na 20 rokov ju postihol zákaz publikovania. Do médií sa vrátila po r. 1989. Pôsobila v denníku Práca, ako vedúca vnútropolitickej a kultúrnej rubriky, niekoľko rokov ako šéfredaktorka časopisu Týždenník Rozhlas. Ako publicistka sa venovala najmä filmovej, televíznej a literárnej kritike a hudbe. Publikuje tiež články o svojej rodnej zemi - Podkarpatskej Rusi. Od r. 1990 rediguje časopis Podkarpatská Rus. V r. 1990 sa spoločne s J. Hořcom podieľala na založení Spoločnosti priateľov Podkarpatskej Rusi, ktorá vyvíja aktivity predovšetkým v kultúrnej a vzdelávacej oblasti, vydáva časopis aj knihy, usporadúva vzdelávacie a kultúrne akcie, šíri informácie o Podkarpatskej Rusi, snaží sa podporovať Rusínov, udržiava kontakty s rusínskymi organizáciami v Európe a v zámorí, podieľa sa na medzinárodnom rusínskom hnutí, zúčastňuje sa medzinárodných kongresov Rusínov a ďalších akcií.
 
ŠTEFAN HAPÁK
16.10.1921 narodil sa v Pinkovciach, okr. Sobrance, Štefan Hapák, pedagóg, umelec, sochár a publicista. Skončil učiteľský seminár v Užhorode. Bol internovaný v tábore v Maďarsku, od r. 1945 začal učiť v Dúbrave, Berezivci a Medzilaborciach. Skončil Akadémiu výtvarného umenia v Prahe. Prednášal na Pedagogickej fakulte UPJŠ v Prešove, vedúci katedry, prodekan, docent, profesor. Diela: cyklus kresieb ľudových krojov, architektúra Rusínov, Jablone, Torysa, litografie zo Strednej Ázie, reliéf na pamätníku A. Pavlovičovi, cyklus obrazov z Osturne, Jeseň na Zemplíne a i. Autor vyše 250 publikácií z histórie umenia, ilustrátor. Zomrel 23.03.1997 v Prešove.
 
ALEXANDER STOJKA
16.10.1890 narodil sa v Karacine, Ukrajina, Alexander Stojka, biskup gréckokatolíckej cirkvi, spoločenský dejateľ. Ukončil užhorodské gymnázium, užhorodský a budapeštiansky teologický seminár. Postupne prešiel všetkými stupňami kariéry cirkevného dejateľa, bol menovaný kanonikom, eparchiálnym vikárom, nakoniec biskupom (1932). Venoval sa charitatívnemu programu pomoci chudobným. Po Mníchove podporoval myšlienku návratu Podkarpatskej Rusi pod nadvládu Maďarska, zostal na území kraja, pripojeného k Maďarsku v dôsledku Viedenskej arbitráže (2.11. 1938). V júni 1939 bol menovaný za poslanca hornej komory maďarského parlamentu. Spolu s ďalšími podkarpatskými poslancami (A. Brody, S. Fencik, M. Demko a i.) sa snažili presadiť zákon o autonómii tzv. Karpatského územia. Bol sklamaný nezáujmom regenta M. Horthyho, maďarskej vlády o tento problém. Podporoval podkarpatských maliarov, zhromaždil najväčšiu zbierku obrazov, kníh a rukopisov v kraji. Po likvidácii gréckokatolíckej cirkvi komunistickým režimom bola zbierka skonfiškovaná. Knihy svetského charakteru putovali do univerzitnej knižnice, časť inkunabulov (prvotlače) do moskovských knižníc, bohoslovecké diela a cudzojazyčné knihy do zberných surovín, rukopisy do miestneho múzea, časť obrazov do novej krajskej galérie, pričom niektoré záhadne "zmizli". Zomrel 31.05.1943 v Užhorode.
 
ALEXANDER MYTRAK 
16.10.1837 narodil sa v obci Ploskoje, Ukrajina, Alexander Mytrak, kňaz, spisovateľ, etnograf, lingvista. Študoval na užhorodskom a satmarskom gymnáziu, absolvoval Užhorodský duchovný seminár. Ako kňaz slúžil na farnostiach v Ilnici, Veľkých Lúčkach, Klenove, Voročove. Od študentských čias bol literárne činný, písal fejtóny, básne, poviedky, cestopisy podkarpatským variantom ruštiny. Zbieral rusínsky etnografický a folklórny materiál. Časť zbierky bola publikovaná J. Holovackým v zborníku "Narodnyje pjesni Halickoji Ugorskoj Rusi" (1878). Zostavil dva slovníky "Russko-maďarskyj slovar" (1881) a "Maďarsko-russkyj slovar". Zamýšľal sa aj nad ukrajinskou otázkou, ktorá sa stala aktuálna v Rakúsku koncom 19. a začiatkom 20. storočia. Podľa jeho názoru základnou príčinou toho, že Ukrajinci nikdy v dejinách nedokázali vytvoriť vlastný štát, bola ich anarchistická povaha, neschopnosť vytvoriť pevný štátny systém a podriadiť sa mu. Zomrel 17.03.1913 v Rosvigove, Ukrajina.
 
MICHAL MANKOVIČ
16.10.1785 narodil sa v Blažove, okr. Sabinov, Michal Mankovič, cirkevný maliar. Na odporúčanie biskupa Andreja Bačinského bol Mankovič poslaný na štúdium do Viedne na Akadémiu umenia. Štúdium nedokončil, veľa cestoval po krajinách rakúskej monarchie, navštívil Rusko. V r. 1809 sa vrátil do Viedne a dokončil štúdium (1812). Po jeho ukončení splnil sľub daný biskupovi a stal sa oficiálnym maliarom Mukačevskej a Prešovskej gréckokatolíckej eparchie. Maľoval obrazy ikonostasu pre gréckokatolícke kostoly v Užskom, Berežskom a Zemplínskom komitáte, portréty cirkevných hierarchov a priateľov v štýle neskorého talianskeho baroka. Zomrel 21.10.1853 v Užhorode.
 
DAD PREŠOV
15.10.1990 na žiadosť pracovníkov Ukrajinského národného divadla v Prešove a širokej rusínskej verejnosti bolo toto divadlo rozhodnutím Ministerstva kultúry SR premenované na Divadlo Alexandra Duchnoviča v Prešove.

TIBOR BONISLAVSKIJ
15.10.1928 narodil sa v Košiciach Tibor Bonislavskij, huslista, hudobný vedec, pedagóg. Hudbu študoval v Užhorode a na konzervatóriu v Ľvove. Dirigoval Berehovský učiteľský zbor. V r. 1959 bol menovaný vedúcim orchestra Zakarpatského národného súboru, neskôr pôsobil v iných súboroch, ktoré zakladal. Viedol komorný orchester Divertimento. V r. 1975 spolu so skladateľom Ištvanom Martonom založil pri oblastnej filharmónii Maďarský komorný orchester. Autor  niektorých hesiel "Hudobnej antológie“ (Košice), knihy "Hudobný život Zakarpatska“ (1993), knihy "Karpatská kantata“ (1994) o živote skladateľa D. Zadora a knihy o živote a tvorbe skladateľa I. Martona "Aj hory počuli“, ktorá bola vyznamenaná cenou Akadémie vied Maďarska (1999). V r. 1998 sa presťahoval do Maďarska.

IVAN KOMLOVŠIJ
15.10.1920 narodil sa v Rosvigove, Ukrajina, Ivan Komlovšij, spisovateľ, publicista, pedagóg. Absolvent mukačevského ruského gymnázia a učiteľského ústavu. Spoluorganizátor Spolku uhroruských spisovateľov, redaktor zborníkov mladých spisovateľov "Živaja struja", moderátor rozhlasových relácií o rusínskom školstve vo vysielaní košického a budapeštianskeho vysielania rozhlasu. Vydal zborník poviedok, noviel a hier "V krčme" (1942), napísal viac ako 200 noviel a jednoaktoviek (1938-1943). V r. 1943 bol poslaný do pracovného tábora na odpratávanie ruín po bombardovaní v maďarských mestách. Z tábora utiekol a zapojil sa do protifašistického odboja. Od konca r. 1944 tlmočník v štábe Červenej armády na území Maďarska. Po vojne sa vrátil do Mukačeva, absolvoval Filologickú fakultu Užhorodskej univerzity, riaditeľ strednej školy (Vary, Hrabarovo). S metódou tzv. socialistického realizmu sa nestotožnil, jeho kariéra spisovateľa bola ukončená ešte v čase vojny. Bol vášnivým bibliofilom, zhromaždil jedinečnú zbierku podkarpatských publikácií o histórii a literatúre Podkarpatskej Rusi od polovice 19. storočia. Zomrel 16.09.1996 v Berehove, Ukrajina.
 
FJODOR ARISTOV    
14.10.1888 narodil sa v mestečku Varnavino, Kostromská gubernia, dnes Rusko, Fjodor Aristov, ruský historik, karpatológ, panslavista, pedagóg. Vyštudoval Obchodný inštitút Ekonomickej fakulty a Historicko-filologickú fakultu Moskovskej univerzity. Pedagóg v Zakavkazsku a vo Feodosii. Od r. 1922 profesor Moskovskej univerzity. Súčasne prednášal na šiestich vysokých školách. Pracoval v oblasti literatúry, umenovedy a východných kultúr.  V žurnále ""Russkij archiv“ viedol odd. slavistiky, redigoval žurnál ""Slavjanskoje objedinenije“. Zbieral a skúmal pramenné materiály o histórii a kultúre karpatských Rusínov. Zástanca „ruskej kultúrnej jednoty“ všetkých východoslovanských národov a v tom aj „karpatských Rusov“, ako nazýval Rusínov. V r. 1916 vyšiel v Moskve 1. diel publikácie ""Karpatorusskije pisateli“, odmenený Cenou Šachmatova Akadémie vied, 2. a 3. diel tejto publikácie pre revolučné udalosti už nevyšli. V Moskve Aristov založil a viedol Karpatoruské múzeum, v ňom zhromažďoval materiály z dejín a kultúry východnej Haliče, Bukoviny a Uhorskej (Podkarpatskej) Rusi (len v rukopisnom oddelení múzea bolo okolo 5 tisíc rukopisov!). Mal aktívne kontakty s rusínskymi dejateľmi a vlastnil mnohé rukopisy, napr. A. Duchnoviča a iných, ktoré sa vo ""víre udalostí"" stratili. Bol čestným členom Spoločnosti A. Duchnoviča. Celý svoj život zasvätil popularizácii dejín a kultúry karpatských Rusínov.
 
MICHAL ARTIM
14.10.1848 narodil sa v Mikulášovej, okr. Bardejov, Michal Artim, teológ, politik, národný dejateľ a bojovník za náboženské a národné práva Rusínov za Rakúsko-Uhorska. Teológiu vyštudoval  Budapešti (1874) a tam aj dva semestre lekárskej fakulty. Pôsobil v Jakubanoch, Zdobe a v Becherove. Dvakrát (1900 a 1905) bol zvolený ako opozičný kandidát do Uhorského snemu. Vystupoval proti pomaďarčovaniu Rusínov a byzantského obradu, proti zavádzaniu gregoriánskeho kalendára do gréckokatolíckej cirkvi, za čo bol kruto prenasledovaný maďarskou vládnou mocou a cirkevnou vrchnosťou. Práce: ""Memorandum centennariae memoriae erectionis dioeceseos"" (1916), ""Contra reputaciones RSSM DNNI canonici DRIS Nikolaj Rusznak Ad me Novissime Directas"". Zomrel ako martýr za cirkev a národ 27.08.1918 v Becherove.
 
JURIJ ŽATKOVIČ
14.10.1855 narodil sa v Užhorode, Ukrajina, Jurij Žatkovič, gréckokatolícky kňaz, historik, etnograf, literárny vedec. Absolvoval gymnázium a duchovný seminár v Užhorode. Patril ku skupine rusínskych vlastencov, ktorí aj v dobe najtvrdšej maďarizácie chránili právo rusínskeho národa na svojbytný vývoj, zachovanie cirkevnoslovanského jazyka, cyriliky a iných znakov rusínskej národnej identity. Vo svojej činnosti sa zameral na dejiny a etnografiu Rusínov. Diela: Analýza historiografie Rusínov (1890), Dejiny boja Mukačevskej gréckokatolíckej diecézy proti Jágerskému rímskokatolíckemu biskupstvu, rozpracoval etnografiu Rusínov (Etnografičesky očerk uhro-ruskych). Napísal sériu štúdií o významných osobnostiach gréckokatolíckej cirkvi (Josef Decamelis, 1893, Michal Manuil Olšavský, 1894, Ioann Bradač, 1898, Hryhorij Tarkovič, 1902. Vasilij Tarasovič, 1902, Georgij Gavril Blažovský, 1905). Ako prvý v Uhorsku napísal po maďarsky krátke dejiny ukrajinskej literatúry, preložil do maďarčiny diela ruských a ukrajinských spisovateľov. Bol menovaný za člena Uhorskej historickej spoločnosti a člena vedeckej spoločnosti T. Ševčenka vo Ľvove. Zomrel 25.09.1920 v Strojnom. 

ŠTEFAN FENCÍK 
13.10.1892 narodil sa vo Velikych Lučkach, Ukrajina, Štefan Fencik, gréckokatolícky kňaz, publicista,  politik. Študoval na gymnáziu v Užhorode a Berehove. Filozofiu a teológiu študoval na univerzite v Budapešti a Viedni, právo v Paríži, hudobnú náuku vo Viedni a Maďarsku. Učil na učiteľskom seminári, duchovnom seminári, gymnáziu, prorektor užhorodského duchovného seminára, redaktor novín "Naš put", "Molodaja Rus", "Karpatorusskij Golos". Organizoval vydanie "Karpatoruskoho holosa". Bol poslom Spolku podkarpatských Rusínov v mnohých častiach Európy. Vykonával širokú literárnu činnosť, napísal mnoho kníh a statí: Čítanka pre národ, Ruský národný kalendár. Autor hudby hymny podkarpatských Rusínov (1919), vydal 2 zborníky Piesne podkarpatských Rusínov (1921-1923). Ambiciózny politik, ktorý nikdy nemal ucelený program, pohyboval sa medzi radikálnym autonomizmom a fašizmom talianskeho smeru. V r. 1931 mal nárok na uvoľnené kreslo biskupa Mukačevskej gréckokatolíckej diecézy, avšak pre väčšinu podkarpatských duchovných bol neprijateľný. V r. 1934 bol dokonca pre "nekňazské správanie" vylúčený z kňazského stavu. Do NZ bol zvolený na spoločnej kandidátke RNAP (Russkaja Nacionalno-autonomnaja partija) a českého krajne pravicového Národního sjednocení. V r. 1937 odmietol uznať zákon č. 172 o autonómii Podkarpatskej Rusi ako nezodpovedajúci Ústave ČSR a medzinárodným záväzkom čs. vlády. Po Mníchove prehral konkurenčný boj s A. Brodym o kreslo predsedu autonómnej vlády. V r. 1938 bol menovaný ministrom hospodárstva a splnomocnencom autonómnej vlády A. Brodyho pre delimitáciu hranice medzi Podkarpatskou Rusou a Slovenskom. Na východnom Slovenskom vyvinul veľkú iredentistickú agitáciu pre pripojenie prešovského regiónu k Podkarpatskej Rusi, bol vyhostený slovenskými úradmi. Obvinený spolu s A. Brodym z protištátnej činnosti v prospech Maďarska, avšak utiekol do Budapešti. Po obsadení Podkarpatskej Rusi Maďarskom (1939) bol menovaný za poslanca maďarského parlamentu. Po vypuknutí SNP (1944) sa pokúsil nadviazať spojenie s predstaviteľmi ZSSR, márne ponúkal svoje služby. V januári 1945 zatknutý sovietskou špionážnou službou SMERŠ, odsúdený na trest smrti a zastrelený vo väzenskej cele 30.03.1946 v Užhorode. Rehabilitovaný 20.04.1992.
 
OKRÚHLY STôL RUSÍNOV
13.10.2012 uskutočnilo sa prvé zasadanie rusínskej platformy Okrúhly stôl Rusinov Slovenska v Prešove. Inicioval ho J. Kaliňák a J. Lipinský na odporúčanie predsedu Výboru pre národnostné menšiny a etnické skupiny pri Úrade vlády SR László Nagya. Jeho poslaním bolo ideovo zjednotiť všetky rusínske občianske združenia na Slovensku a koncipovať stratégiu ďalšieho národného smerovania Rusínov na Slovensku.

SOCHA A.DUCHNOVIČA V UŽHORODE
12.10.1997 v Užhorode bol odhalený pamätník A. Duchnoviča. Autor M. Beleň.

MICHAL BICKO
12.10.1952 narodil sa v Humennom (Zbudská Belá) Michal Bycko, pedagóg, muzeoedukológ, maliar. Strednú školu skončil v Medzilaborciach, Pedagogickú fakultu UPJŠ v Prešove. Zakladateľ Klubu priateľov výtvarného umenia, spoluorganizátor Spoločnosti A. Warhola, zakladateľ a kurátor Múzea moderného umenia A. Warhola v Medzilaborciach (1991). Publikuje a zoznamuje verejnosť s osobnosťou Andy Warhola, jeho rodinou, propaguje jeho tvorbu na Slovensku aj v zahraničí, organizuje výstavy a pod. Mal niekoľko samostatných výstav vlastnej tvorby na Slovensku a v zahraniči. Venuje sa mládeži. Bol jedným zo zakladajúcich členov Rusínskej obrody na Slovensku.
 
DELEGÁCIA PREŠOVSKÝCH RUSÍNOV VO VIEDNI
08.10.1849 Do Viedne pricestovala delegácia prešovských Rusínov. V čele delegácie bol A. Dobriansky. Jej členmi  boli gréckokatolícki duchovní Viktor Dobriansky, Jozef Šoltés, Alexander Danický a viedenský lekár Michail Visianik. V priebehu niekoľkých dní rusínska delegácie navštívila cisárskeho komisára pre Uhorsko baróna Karla Geringera, ktorý ich uistil, že všetky požiadavky uvedené v predloženom memorande (Pamjatnyk Rusynov Uhorskych) budú podľa možnosti zohľadnené, ministerského predsedu kniežaťa Schwarzenberga, ministra vnútra Bacha, ministra spravodlivosti Schmerlinga a ministra financií Kraussa. Návšteva Viedne vyvrcholila audienciou u cisára Františka Jozefa I.
 
IVAN KERECMAN
07.10.1933 narodil sa v Zaričove, dnes Ukrajina, Ivan Kerecman, pedagóg, skladateľ, zbormajster. Skončil Užhorodské hudobné učilište a Ľvovské konzevatórium. Od r. 1954 viedol spevácke zbory, orchestre, súbory v obciach Perečinskej a Svaľavskej oblasti Podkarpatska. Písal kompozície pre spevácke zbory, piesne na svoje texty aj na texty podkarpatských básnikov a tiež komponoval liturgickú hudbu.
 
ALEXEJ GEROVSKÝ
06.10.1883 sa narodil vo Ľvove, Ukrajina, Alexej Gerovský, právnik, publicista, politik rusofilského smeru. Vnuk Adolfa Dobrianskeho, syn haličského rusofila, riaditeľa Stavropigijskej univerzity vo Ľvove, poslanca rakúskeho parlamentu Juliána Gerovského a dcéry A. Dobrianskeho Alexie. Vychovávaný u deda v Innsbrucku spolu s bratmi Georgijom a Romanom. Študoval na gymnáziu v Innsbrucku, právo na univerzite v Černovciach. V r. 1903 na Podkarpaskej Rusi s bratom Georgijom boli zatiahnutí do procesu proti pravoslávnemu hnutiu, boli zatktnutí v Marmarošskej Sihoti a eskortovaní do Budapešti. Oslobodení boli po intervencii poslanca uhorského parlamentu Slováka Milana Hodžu, budúceho premiéra ČSR. Na Bukovine Gerovský začal vydávať noviny "Russkaja pravda" (1910-13). Na začiatku 1. svetovej vojny sa dal do služieb ruskej armády, poradca ruského guvernéra v Černovciach, poradca ministra zahraničných vecí Ruska pre Rakúsko-Uhorsko a Balkán (1915-1917). Po revolúcii v Rusku bojoval v Bielom hnutí, v dobrovoľnej armáde Denikina. Po okupácii Galície Poľskom a Bukoviny Rumunskom sa Gerovský sústredil na problematiku Podkarpatskej Rusi, často obviňoval vládu ČSR, že Podkarpatskej Rusi neposkytla plnú autonómiu. Boj za autonómiu spojil so zápasom o emancipáciu formujúcej sa pravoslávnej cirkvi. V r. 1927 doplatil na štvavú činnosť stratou čs. občianstva, odišiel do Juhoslávie, kde založil Karpatoruský výbor. V r. 1929 bol vypovedaný aj z Juhoslávie, odišiel do USA, kde bol predsedom Karpatoruského sojuzu (1935-1938). V New Yorku inicioval založenie tlačovej agentúry KARUS, aby informoval amerických Rusínov o postavení Podkarpatskej Rusi a o živote amerických rusínskych organizácií. V r. 1937 inicioval zasadnutie Kongresu podkarpatských Rusínov, ktorý ultimatívne žiadal od čs. vlády autonómiu Podkarpatskej Rusi, čo malo vplyv na jednanie v československom parlamente o zákone o prvej etape autonómie Podkarpatskej Rusi. V r. 1938 sa opäť objavil na území ČSR, odkiaľ bol znovu za svoju činnosť vyhostený. Po rozpade ČSR a obsadení Podkarpatska Maďarskom sa vrátil do USA. Podporoval pripojenie Podkarpatskej Rusi k ZSSR, no ostal hlboko sklamaný ukrajinizáciou Rusínov. Protestoval na stránkach amerických rusínskych novín "Svobodnoje slovo Karpatskoj Rusi", no ako politického dobrodruha si ho už nik nevšímal. Zomrel 17.04.1972 v New Yorku.
 
GEORGIJ GEROVSKÝ
06.10.1886 narodil sa vo Ľvove, Ukrajina, Georgij Gerovský, jazykovedec, pedagóg, historik, etnograf, slavista, kultúrny aktivista na Podkarpatsku a Prešovsku. Brat Alexeja, ďalší vnuk A. Dobrianskeho. Študoval na gymnáziu v Innsbrucku a Černovciach na Bukovine, kde skončil nemecké gymnázium, slavistiku a indoeurópsku lingvistiku študoval na univerzite v Lipsku. Pri druhej návšteve na Podkarpatskej Rusi s bratom Alexejom sa zapojili ako svedkovia do marmarošského procesu proti rusínskym pravoslávnym sedliakom (1913-14). Maďarské úrady ich zatkli a vyhostili z Uhorska. Pred vypuknutím 1. svetovej vojny utiekli do Ruska. Počas vojny pôsobil ako tlmočník v štábe ruskej armády. Neskôr učil v Saratove (1917-22) a pracoval v knižnici saratovskej univerzity. Na pozvanie brata prišiel na Podkarpatskú Rus. Na podnet českej Akadémie vied ako jej korešpondent začal skúmať rusínske dialekty, z čoho vznikla monografia, publikovaná v československej tematickej encyklopédii "Jazyk Podkarpatské Rusi" (1934), jej ruské vydanie vyšlo v r. 1995. V tejto práci došiel k záveru o zásadnej odlišnosti rusínskych dialektov od ukrajinských. Vypracoval prvú kompletnú schému rusínskych dialektov, vyčlenil ich hlavné skupiny: juhomarmarošskú, severomarmarošskú, berežskú, užskú, východozemplínsku, šarišskú a spišskú. V r. 1938 založil Spoločnosť vedy a umenia Podkarpatskej Rusi. Po príchode armády ZSSR (1944-45) sa dostal pod dohľad tajnej služby. Bola vykradnutá jeho bohatá knižnica a vedecký archív, utiekol do ČSR, do Prešova, kde na Univerzite P. J. Šafárika učil ruský jazyk. Tu napísal významné práce o histórii, dialektológii a etnológii Rusínov severovýchodného Slovenska. Zomrel 05.12.1959 v Prešove. 
 
ALEXANDER DULEBA 
05.10.1966 narodil sa v Beňadikovciach, okr. Svidník, Alexander Duleba, politológ. Skončil Filozofickú fakultu na Kyjevskej štátnej univerzite. Bol individuálnym výskumným štipendistom pri NATO. Riaditeľ Výskumného centra Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku a člen poradného výboru inštitútu EU-Russia Centre v Bruseli. Spoluzakladateľ regionálnej strany Naš kraj a prvý predseda Okrúhleho stola Rusínov Slovenska (OSRS), otvorenej platformy na zjednotenie rusínskeho hnutia v SR. Za pomoc pri obnove drevených cerkví pod Duklou mu bol v r. 2005 v Miroli udelený titul "Blahoditeľ".
 
BOHDAN ANTONIČ
05.10.1909 sa narodil v Novici na Lemkovine, Poľsko, Bohdan Antonič, básnik, písal po ukrajinsky. Študoval na gymnáziu v Sanoku a na ľvovskej univerzite. Napísal zbierky poézie: "Tri prstene", "Kniha Leva", "Zelené evanjelium", "Rotácie", v Prešove vyšla zbierka "Prstene mladosti" a v slovenskom preklade Ľ. Feldeka mu vyšla zbierka "Očarený pohan". Jeho poézia je hodnotená na svetovej úrovni. Zomrel 06.07.1937 vo Ľvove.
 
ONUFRIJ TIMKO
05.10.1908 narodil sa v Kocure, Srbsko, Onufrij Timko, gréckokatolícky kňaz, etnomuzikológ, skladateľ, dirigent. Strednú školu skončil v Travniku (Bosna), teologickú fakultu študoval vo Ľvove a Záhrebe. Bol kňazom vo Vojvodine (Kocur, Rusky Kerestur, Vrbas). Vydal štyri zväzky národných piesní a mnoho štúdií o histórii a folkloristike. Zomrel 24.08.1989 vo Vrbase, Srbsko.
 
EUGENIJ FENCIK
05.10.1844 narodil sa v obci Martinka, Ukrajina, Eugenij Fencik, gréckokatolícky kňaz, spisovateľ, novinár, pedagóg, jeden z posledných dejateľov obdobia rusínskeho národného obrodenia. Študoval na užhorodskom a szatmarskom gymnáziu. Absolvoval bohosloveckú fakultu viedenskej univerzity. Tu  sa zapojil do činnosti vlasteneckých krúžkov slovanskej študentskej mládeže. V r. 1869 vysvätený za kňaza, člen Spoločnosti sv. Vasilija Velikoho. Od študentských čias bol literárne činný, básne, poviedky, vlastivedné štúdie publikoval na stránkach užhorodských a ľvovských novín. V r. 1885 začal vydávať v ruštine vlastné noviny "Lystok" (1885-1903), od r. 1891 začal vydávať v rusínčine "Dodatok k Lystku". Zaujímal sa o dejiny Rusínov, zostavil svojrázny program na ich skúmanie (Mysli o našej istorii). V r. 1892-1896 na stránkach novín "Lystok" publikoval rozsiahlu štúdiu o dejinách rusínskej literatúry (Očerk uhro-russkoj pismennosti), v "Dodatku" publikoval sériu článkov o  modernom hospodárení na dedine, pre rusínskych  farárov zostavil okolo 200 textov kázní, pre študentov duchovných škôl učebnice Liturgika a Molitoslov, pre ľudové školy 5 ďalších učebníc. V čase najväčšieho rozmachu maďarizácie v 80. a 90. rokoch 19. storočia upieral nádeje k slovanskému východu, idealizoval cárske Rusko, veril v jeho úlohu osloboditeľa slovanských národov. Zomrel 05.12.1903 v Horinčove, Ukrajina.
 
TEODOR LEHOTSKÝ
05.10.1830 narodil sa v Rijeke, Chorvátsko, Teodor Lehocký, maďarský právnik, etnograf, historik, zakladateľ podkarpatskej archeológie a vlastivedy. Absolvent piaristického gymnáza v Ružomberku, právo študoval na akadémii v Košiciach. Účastník revolúcie v r. 1848-1849, od r. 1865 hlavný právnik v službách grófa Schönborna v Mukačevsko-činadovskom panstve, jedného z najväčších v Uhorsku. V r. 1873 predstavil na svetovej výstave vo Viedni vlastnú archeologickú zbierku, zhromaždenú počas 10 rokov na Podkarpatskej Rusi. V r. 1876 bola zbierka vystavená na VIII. medzinárodnom archeologickom kongrese v Budapešti, kde sa jej dostalo vysokého ocenenia zo strany odborníkov. Bol zvolený za člena archeologickej komisie Uhorskej akadémie vied. V r. 1877 vydal prvý zbierku rusínskych prísloví a porekadiel. Vydanie tejto zbierky dovolilo Lehockému stať sa členom rusínskeho oddelenia Uhorskej etnografickej spoločnosti. V r. 1881-1883 vydal jedinečnú vlastivednú monografiu berežského komitátu. Priekopníckym dielom sa stala jeho monografia o archeológii Podkarpatskej Rusi (I. 1892, II. 1912). Bol najlepším znalcom archívnych materiálov v kraji, napísal okolo 70 historických prác, vrátane dejín berežského komitátu v čase revolúcie, dejín Mukačeva, dejín gréckokatolíckej cirkvi v 19. storočí a i. V r. 1904 bol zvolený za člena Uhorskej historickej spoločnosti. V r. 1907 založil v Mukačeve Historicko-archeologické múzeum. Zomrel 25.11.1915 v Mukačeve.
 
JANKO FEJSA
03.10.1983 zomrel Janko Fejsa, jeden z prvých poétov, ktorí písali po rusínsky v Juhoslávii. Známe a populárne sú jeho eseje a piesne pre deti. Narodil sa v r. 1929.
 
MICHAIL ALMAŠIJ
02.10.1930 narodil sa v Romočevici, Ukrajina, Michail Almašij, pedagóg, etnológ, spoločenský dejateľ. Skončil fakultu ruskej filológie Užhorodskej univerzity. Rozpracoval tému estetickej výchovy žiakov, publikoval koncepciu národnostnej školy Zakarpatska, koncepciu etnológie pre školy "Naša škola“, vydal "Zborník zborových partitúr starodávnych piesní Podkarpatska“, monografiu obce "Romočevica“. Pre rusínske nedeľné školy vypracoval praktickú gramatiku rusínskeho jazyka "Slovo za slovom“, rusínsku čítanku, vydal "Rusínsku pedagogickú encyklopédiu“ (2005), "Základy kresťanskej morálky a etiky“. Z jeho iniciatívy vznikli rusínske organizácie, ako Vedecké centrum rusinistiky, Pedagogická akadémia, redigoval Vedecký vestník Centra rusinistiky, autor vyše 450 článkov, publikovaných na Ukrajine, Slovensku a v Maďarsku. Predseda zakarpatskej oblastnej Spoločnosti A. Duchnoviča, založil mukačevský Zbor starodávnej piesne podkarpatských Rusínov.
 
JOSIF BOKŠAJ
02.10.1891 narodil sa v Kobyleckej Poljane, dnes Ukrajina, Josif Bokšaj, maliar, zakladateľ rusínskej podkarpatskej maliarskej školy, pedagóg. Absolvent mukačevského gymnázia a budapeštianskej Akadémie umení. Učiteľ kreslenia na užhorodskom gymnáziu. Po pripojení Podkarpatskej Rusi k ČSR r. 1919 sa aktívne zapojil do kultúrneho diania v regióne. Bol vedúcou osobnosťou podkarpatskej maliarskej školy, ktorá sa stala stelesnením druhého rusínskeho národného obrodenia. Vytvoril osobitný štýl ilustrácií školských učebníc, monumentálnych obrazov ikonostasov v gréckokatolíckych kostoloch na Podkarpatskej Rusi, východnom Slovenskom a v Maďarsku. Myslel aj na budúcnosť podkarpatského umenia a spolu s B. Erdélyim v r. 1927 založili v Užhorode Verejnú školu kreslenia, ktorá vychovala celý rad umelcov podkarpatskej maliarskej školy. Bol vedúcou osobnosťou Spolku výtvarných umelcov na Podkarpatskej Rusi (1931). Po r. 1945 v podmienkach tlaku sovietskeho oficiálneho umenia "socialistického realizmu" si dokázal zachovať osobitnú autonómiu umelca vo svojom krajinárstve. Za túto autonómiu musel zaplatiť sériou obrazov na tému "socialistickej výstavby". Pôsobil aj ako pedagóg na Užhorodskej škole úžitkového umenia a v Ústave úžitkového a dekoratívneho umenia vo Ľvove, bol zvolený členom Akadémie umení ZSSR. Zomrel 09.10.1975 v Užhorode.
 
JEVGENIJ SABOV
01.10.1859 narodil sa v obci Verbjaž, Ukrajina, Jevgenij Sabov, gréckokatolícky kňaz, pedagóg, kultúrny aktivista. Študoval na gymnáziách v Užhorode, Mukačeve, Prešove a Levoči. Absolvoval užhorodský duchovný seminár, profesor ruského jazyka na užhorodskom gymnáziu. Od r. 1917 arcidekan v Ugoči. Ako jeden z prvých deklaroval svojbytnosť Rusínov, ich odlišnosť od východných slovanských národov, Rusov a Ukrajincov. Po pripojení Podkarpatskej Rusi k ČSR ostro vystúpil proti nasadzovaniu ukrajinských emigrantov do škôl a činnosti spolku Prosvita. Spoluzakladateľ a čestný predseda Spoločnosti A. Duchnoviča. Napísal učebnice gramatiky a dejín rusínskej literatúry "Ruskaja grammatika i čitanka k izučeniju literaturnogo jazyka ugro-russkych" (1890), "Christomatija cerkovnoslavjanskych i ugro-russkych literaturnych pamjatnikov", "S pribavlenijem ugro-russkych narodnych skazok na podlinnych narečijach" (1893). V r. 1894 vydal príručku cirkevno-slovanského jazyka pre pomaďarčené gréckokatolícke kňazstvo. V konkurenčnom, tzv. jazykovom boji, prepožičal svoje meno ďalšej gramatike ruského jazyka "Grammatika russkogo jazyka dlja srednich učebnych zavedenij Podkarpatskoj Rusi" (1924), ktorej skutočným autorom bol haličský rusofil A. Grigorjev. 01.06.1930 spáchal na J. Sabova atentát člen ukrajinskej teroristickej organizácie, následkom ktorého bol ťažko zranený. Zomrel 03.11.1934 v Sevljuši (Vinohradovo) na Ukrajine.