Ako konštantínopolský patriarcha v spore s Lutherom podržal pápeža

Ako konštantínopolský patriarcha v spore s Lutherom podržal pápeža
03.11.2017

Luther chcel využiť proti Rímu aj východné cirkvi. Ukázalo sa však, že východnému kresťanstvu nerozumie.

Pravoslávne cirkvi ako cirkvi s dlhou, úctyhodnou tradíciou založenou na cirkevných otcoch a ekumenických konciloch a ako cirkvi s riadiacou štruktúrou bez pápeža v Ríme boli od počiatku zaujímavé pre reformátorov.

Lipská dišputa

Keď sa v Lipskej dišpute v júli 1519 Johann Eck pokúsil zahnať do úzkych wittemberského reformátora Martina Luthera argumentom, že jurisdikčný primát rímskeho pápeža je ustanovený v božskom práve, a preto aj mladý augustiniánsky mních sa má bez odporu podriadiť tejto skutočnosti, Luther odpovedal dlhším odkazom na pravoslávne cirkvi Východu. Čo tvrdí Eck, to má platnosť v každom prípade len na Západe. Na Východe existuje cirkev so starobylou, úctyhodnou tradíciou, ktorá neschvaľuje toto tvrdenie a nikdy ho neschválila, a napriek tomu ju nesmieme označiť za heretickú.

Luther poukazoval najmä na mnohých svätých gréckej cirkvi: „Prosím každého kresťana, aby s kresťanskou láskou presne posúdil, či nie je úplne bezočivou nespravodlivosťou chcieť vyhodiť z Cirkvi toľko tisíc mučeníkov a svätých, ktorí žili počas tisíc štyristo rokov v gréckej cirkvi, a zvrhnúť teraz dokonca aj tých, ktorí vládnu  v nebi?“ A okrem toho žiadna nijaká časť celej kresťanskej Cirkvi „nesplodila viac a významnejších spisovateľov než grécka cirkev.“ Východná cirkev je „lepšou časťou všeobecnej Cirkvi (universalis ecclesiae)“.

Proti lipskému romanistovi

Rovnakými otázkami sa Luther zaoberal vo svojom spise O rímskom pápežstve proti preslávenému lipskému romanistovi, ktorý publikoval v roku 1520. Luther sa pýtal, či je pápež skutočne pánom nad celým kresťanstvom a či v dôsledku toho treba považovať všetkých iných kresťanov za kacírov a odpadlíkov, aj keď poznajú a praktizujú rovnaký krst, sviatosti, to isté evanjelium a tie isté články viery „ako my“.

Luther uvádza „Moskovitov, Ruténov, Grékov, Čechov [čítaj Husitov, pozn. JK]...“  Títo všetci „veria ako my, krstia ako my, kážu ako my, žijú ako my“ ... sú kacíri? Luther sa domnieva, že uvedené národy sú dokonca lepšími kresťanmi „než my“. 

Nedostatky pravoslávia

Vo svojich neskorších spisoch sa Luther opakovane vyjadroval ku gréckej cirkvi, no zdržanlivejšie, kritickejšie a dokonca odmietavo. Vo svojej knihe O konciloch a cirkvách, ktorú publikoval v roku 1539, sa vyslovil, že tie isté sily, ktoré viedli na Západe k vzniku a vývoju idey pápežstva, treba konštatovať aj na Východe. Úrad konštantínopolského patriarchu vykazuje podobné sklony ako rímske pápežstvo. Veľkým nešťastím v doterajších cirkevných dejinách je súperenie o vedenie celkového kresťanstva. „Teda dve cirkvi, Rím a Konštantínopol, sa sporili o bezcenný primát ... až ich nakoniec obidve zožral diabol, cirkev v Konštantínopole skrze Turka a Mohameda, cirkev v Ríme skrze pápežstvo a jeho hanebné dekréty.“

Akokoľvek Luther nenávidel Rím, ani Konštantínopolu nepriznával nárok na primát. Podľa Luthera pravou matkou Cirkvi je Jeruzalem, ktorý mal za biskupa samotného Ježiša Krista a tam pôsobili všetci apoštoli.

Očistec a kalich pre laikov

Cieľom wittemberskej reformácie bol návrat k starobylému nefalšovanému apoštolskému učeniu, ako je odovzdané v spisoch Nového zákona. Martin Luther sa nazdával, že apoštolská tradícia je uchovaná v gréckej cirkvi oveľa vernejšie než v latinskej cirkvi.

Martin Luther musel obhajovať svoju novú vierouku a prax pred útokmi reprezentantov rímskej cirkvi. Preto je pochopiteľné, že sa odvolával na grécku cirkev všade tam, kde rozpoznával styčné body.

„Kto neverí v očistec, nie je heretik, pretože ani grécki kresťania neveria v očistec, a dosiaľ nie sú považovaní za heretikov“, argumentoval Luther už v roku 1519 pred Jurajom Spalatinom z Wittenbergu.

Na grécku cirkev sa Luther odvolával aj pri odsúdení „súkromnej omše“ (rozumej bohoslužby bez účasti cirkevnej obce) a pri zavedení eucharistického prijímania laikmi pod obidvoma spôsobmi.

Filip Melanchton

Na rozdiel do Luthera jeho priateľ Filip Melanchton, ktorý podal filozofickú formuláciu wittemberského protestantizmu, pestoval intenzívne kontakty s pravoslávnom cirkvou. Bola pre neho teologicky zaujímavá.

Už v obrannej reči k Augsburskému vyznaniu (1531), ktoré zostavil na základe Lutherovej teológie, sa viackrát uznanlivo vyjadril o pravoslávnej cirkvi, pretože pri Pánovej večeri podáva veriacim nielen chlieb, ale aj víno, taktiež neslávi „súkromné omše“ a nepozná učenie o očistci.

K hlbšiemu poznaniu pravoslávia Melanchton dospel skrze osobné stretnutie s gréckym pravoslávnym diakonom Demetriom v roku 1559. Demetrios prišiel do Nemecka s oficiálnym poverením od konštantínopolského patriarchu. Mal získať prehľad o cirkevných pomeroch na Západe a následne o tom podať správu v Konštantínopole. Stretnutie s Melanchtonom bolo na obidvoch stranách teologicky podnetné a ľudsky srdečné.

Melanchton poslal po Demetriovi list patriarchovi napísaný po grécky, v ktorom mu navrhol, že vzhľadom na bezprostredne blízky koniec sveta a druhý Kristov príchod  by sa obidve cirkvi mali zlúčiť. Demetrios mal objasniť patriarchovi, že učenie reformátorov, keď je správne vysvetlené, sa rozsiahlo zhoduje s učením gréckej cirkvi. Aby to dokázal, Melanchton po svojom priateľovi poslal aj Augsburské vyznanie v gréckom preklade.

Či teológovia v Konštantínopole vedeli, čo si počať so západným teologickým myslením reformácie, to je už iná vec. Keďže v gréčtine chýbal presný pojmový ekvivalent k latinskému slovu „iustificatio“, nedal sa precízne podať Lutherov ústredný reformačný prvok, teda učenie o ospravedlnení len skrze vieru. Reformátormi vytvorený nový pojem „dikaiopoiia“ bol síce filologicky správny, ale v pravoslávnej tradícii nebol známy.

Melanchton sa odpovede z Konštantínopolu nedočkal, pretože zomrel už v apríli 1560. Márne čakali aj pozostalí duchovní. Prinesené dokumenty vzbudili rozpaky v patriarchovi Joasafovi II. a Posvätnom synode. Už letmý pohľad do vieroučného vyznania odhalil sériu náuk, ktoré v Konštantínopole považovali za heretické. No keďže nebolo žiaduce pokaziť si sľubne sa rozvíjajúce vzťahy so západnými priateľmi, patriarcha a jeho radcovia našli východisko v osvedčenom byzantskom umení diplomacie. Zásielku starostlivo zašantročili a predstierali, že k nim nedorazila.

David Chytraeus

Martin Luther mal fundované poznatky zo starovekých cirkevných dejinách, no vôbec nepoznal pravoslávnych teológov druhého tisícročia. Odhliadnuc od návštevy Ríma wittemberský reformátor nepodnikal žiadne väčšie cesty a preto nepoznal kresťanský Východ.

Keď v roku 1549 barón Žigmund z Herbersteinu publikoval svoje cestopisné poznatky o pravoslávnych cirkvách, Luther bol už tri roky mŕtvy.

Ešte presnejšie poznatky o pravoslávnych cirkvách priniesol do Nemecka v druhej polovici 16. storočia luteránsky teológ David Chytraeus. Podnikol viaceré cesty do Rakúska a Uhorska a opakovane prišiel do rozhovoru s gréckymi teológmi, ktorí ho podrobne informovali o cirkevných a politických pomeroch v Osmanskej ríši.

Po návrate do domovského Rostocku v roku 1569 Chytraeus zaujal prednáškou o aktuálnom stave cirkví v krajinách južnej Európy a Orientu. Prednášku ihneď vytlačili a v priebehu nasledujúcich rokov vydali v niekoľkých rozšírených vydaniach.

Chytraeus v nej zachytáva, že pravoslávna cirkev, ktorá uctieva trojjediného Boha, existuje nielen na „území Európy, ale aj uprostred Turecka, v Grécku, Malej Ázii, Arménsku, Gruzínsku a v ďalekých štátoch Afriky“. Jeho opis je veľmi bohatý na poznatky, dobre zdokumentovaný a veľmi úctivý voči východnej tradícii.

Čo sa týkalo dobovej situácie, Chytraeus došiel v každom prípade k veľmi chladnému úsudku: „Aj keď pri Grékoch sa tu a tam zachovalo niečo zo starobylých a čistejších náuk a zvykov Cirkvi, ... všetko ostatné je podľa môjho názoru plné povier rovnako ako pri pápežencoch.“

Stretnutia s ruskými diplomatmi v roku 1578 nasmerovali pozornosť rostockého teológa aj na ruskú pravoslávnu cirkev, o ktorej sa na Západe v tej dobe vedelo len veľmi málo. Chytraeus došiel k poznaniu, že Rusi „sa s nami plne zhodujú v otázke Trojice a učenia o dvoch Kristových prirodzenostiach, krstu a Pánovej večere. Ale in puncto učenia o ospravedlnení, potreby dobrých skutkov pre spásu a uplatnenia Kristových zásluh sú ako pápeženci a uctievanie a vzývanie obrazov svätých bránia so všetkou neústupnosťou“.

Luteránski teológovia z Tübingenu

V rokoch 1573 až 1581 došlo k podrobnej korešpondencii medzi viacerými luteránskymi teológmi z Tübingenu a konštantínopolským patriarchom Jeremiášom II.

Podnetom k tejto korešpondencii vyšiel od Stephana Gerlacha, mladého evanjelického kazateľa na veľvyslanectve pri dvore sultána v Istanbule. Gerlach chcel doručiť patriarchovi ďalšie exempláre Augsburského vyznania v gréckom preklade a potreboval k tomu odporúčací list.

Tübingenský profesor Martin Crusius napísal list, v ktorom vyjadril svoju radosť z toho, že v protiklade ku klebetám, ktoré sa šíria v Nemecku, v Konštantínopole aj pod tureckou vládou naďalej existuje grécka cirkevná obec.

V dlhšej písomnej odpovedi profesorom v Nemecku patriarcha poukázal na početné zhody medzi pravoslávnou a reformovanou vierou, no ukázal aj rozdiely a popísal podrobne pravoslávnu bohoslužobnú prax. V závere svojho listu Jeremiáš II. pozval luteránov k plnému spoločenstvu s konštantínopolskou cirkvou, „pokiaľ ste odhodlaní v zhode s nami nasledovať a poslúchať rozhodnutia apoštolov a synod. Potom budete mať naozaj spoločenstvo s nami...“

Že to pre nich nie je také jednoduché, Lukas Osiander, Jakob Andreae a Martin Crusius vysvetlili vo svojom dôkladne vypracovanom stanovisku. Tübingenčania potvrdili zhody uvedené Jeremiášom II. Následne vysvetľovali, že nie sú „novotármi“, ako tvrdí patriarcha, ale pre nich je merítkom pre vierouku iba „skrze prorokov a Krista a apoštolov ľudskému pokoleniu zjavené Božie slovo“ Starého a Nového zákona. Čo sa s tým nezhoduje, to považujú za dielo človeka a neberú to ako záväzné. S koncilovými rozhodnutiami môžu súhlasiť len v tom prípade, keď sa zhodujú so Svätým písmom.

Tübingenčania zaujali podrobné stanovisko ku kontroverzným teologickým bodom, ktoré uviedol patriarcha: vychádzanie Svätého Ducha, slobodná vôľa, vzťah ospravedlnenia z viery a dobrých skutkov, sviatosti, uctievanie svätých a mníšstvo. Svoje výklady podopreli mnohými citátmi zo spisov cirkevných otcov.

Jeremiáš II. odpovedal v roku 1579 podrobným výkladom k problematickým komplexom Písmo a Tradícia, viera a skutky, sviatosti. A podľa dobrej byzantskej tradície sa konštantínopolský patriarcha ešte raz jasne vyslovil proti novátorstvám v teológií.

Tübingenčania diskutovali o argumentoch v ďalšom teologickom liste z roku 1580. V ňom zotrvávali na reformačnom učení o Svätom písme, na ktorom treba merať a kritizovať teológiu cirkevných otcov a koncilov. Opätovne bránili reformačné učenie k otázke ospravedlnenia z viery, postavenia dobrých skutkov a sviatostí.

Napokon patriarcha v roku 1581 ukončil korešpondenciu, pretože podľa jeho názoru luteráni nesprávne hodnotili cirkevných otcov.  Jeremiáš II. požiadal luteránskych teológov, aby mu už nepísali kvôli dogmám, ale „len kvôli priateľstvu“.

Tým sa skončila korešpondencia a ňou aj teologické stretnutie medzi západným protestantizmom a východným pravoslávím, ktoré v rámci celého obdobia reformácie šlo najviac do hĺbky a obsahovalo najširšiu výmenu argumentov, takže až do dnešného dňa je zaujímavé pre ekumenický dialóg.    

Poznámka: V príspevku čerpám z výskumu Stevena Runcinanan: Zajetí veľké církve. Dějiny Konstantinopolského patriarchátu od pádu Cařihradu do roku 1821, Pavel Mervart 2010, s. 197-212; Ericha Brynera: Die orthodoxen Kirchen von 1274 bis 1700, Evangelische Verlaganstalt Leipzig 2004, s. 142-146.          

Ján Krupa
Študoval teológiu v Prešove, Eichstätte a Ríme. Pôsobí hlavne ako farár gréckokatolíkov v Banskej Bystrici. Popritom pracuje ako náboženský redaktor Rádia LUMEN a píše a prekladá o cirkevných otcoch, východných cirkvách a islame pre časopisy Logos, Impulz a Slovo. Je ženatý a má dve dcéry.

Zdroj:
https://svetkrestanstva.postoj.sk/28071/ako-konstantinopolsky-patriarcha-podrzal-papeza

Foto:
Mladý Luther. Foto: wikimedia
www.rusyn.sk
Naspäť na aktuality