ROZHOVOR. Michal Hudák: Ty si Hudák? Aj ja som Hudák!

ROZHOVOR.  Michal Hudák: Ty si Hudák? Aj ja som Hudák!
30.12.2017

Keby ho počas nakrúcania napichli na prístroje, lekár mu reláciu Inkognito asi zakáže.

Detstvo prežil v rodine, kde bolo najprirodzenejšie hovoriť po rusínsky. Reálnu chudobu pozná z pobytu v Sovietskom zväze, na roky, ktoré prežil v Kyjeve, však nedá dopustiť. Hoci miluje divadlo, patrí najmä televízii.

Dnes je MICHAL HUDÁK jedným z najvyťaženejších a najobľúbenejších zabávačov. Nevládzem rozprávať, a to idem ešte robiť upútavky – priznal miernu zdravotnú indispozíciu pred rozhovorom.

O svojich spomienkach a túžbach sa však nakoniec rozhovoril. Trochu chrapľavo, ale s chuťou.

Zachrípnutý hlas pôsobí viac sexi, dávate si na tom záležať?

"Ani nehovorte, raz som robil jeden rozhovor pre študentský časopis Mladý miništrant, ani neviem, či ešte existuje, bolo to už aj pred trinástimi rokmi. Ale vtedy som fungoval úplne inak ako teraz.

Prišli za mnou chlapci, chceli sa rozprávať o relácii Vyvolení, teda presne o programe, ktorý som vtedy moderoval a ktorý katolícka a biskupská partia úplne zatratila. Skoro som odpadol, keď sa ma opýtali: A ako sa staráte o svoj hlas? Hovorím im – jój, chlapci, fakt to chcete počuť? Oni, že jasné. Nuž, starám sa oň každý deň, fajčím veľa, málo spím, požívam chladené alkoholické nápoje. Chlapci len čumeli."

Použili vašu odpoveď?

"Ani neviem, ale poslali mi nálepku mladého miništranta aj výtlačok novín. Dúfam, že som ich nenaviedol na zlé cesty."

Ako silvestrujú Rusíni?

"Predovšetkým silvestrujú trinásteho januára, sú naviazaní na juliánsky kalendár. Napríklad ja budem v tom čase práve v Prešove moderovať ples, takže budem medzi svojimi. Ale je to pre mňa skôr symbolická záležitosť, s rodinou oslavujeme Vianoce aj Silvestra tak ako väčšina ľudí. Najmä kvôli deťom."

Držať krok s gurážou Rusínov asi nie je ľahké. Vy ste medzi nimi začali aj ako herec. V čom vás nasmerovali?

"Začal som ešte v Ukrajinskom národnom divadle, kde sa kedysi hralo iba po ukrajinsky, tak to bolo nastavené z východných gubernií. V starom režime ešte rusínska národnosť oficiálne neexistovala, hoci naša komunita na východe Slovenska žila.

Keď sa v roku 1989 zmenil názov na Divadlo Alexandra Duchnoviča, konečne sa vytiahol pomyselný štupeľ a my sme mohli začať hrať divadlo v rusínčine, teda v jazyku, ktorý je mi prirodzený, s ktorým som sa narodil a v ktorom doteraz rozmýšľam. Vtedy sa v našom divadle chytili divadelníci ako Miloš Karásek, Blaho Uhlár aj nebohý Vasiľ Turok – dramaturg a môj učiteľ slovenčiny a mnohí ďalší.

Vzhliadal som k nim ako k polobohom, doteraz považujem mnohé ich veci za zlomové, novátorské a odvážne. Ocitol som sa v správnej chvíli v dobrých rukách, takže moje herecké smerovanie sa už nedalo zvrátiť. Ešte predtým ho však nasmerovalo štúdium herectva v Kyjeve."

V čom to podporilo váš svetonázor?

"Tie štyri roky, čo sa týka profesie, skúseností aj rozhľadenosti vo svete, by som prirovnal k psím rokom, každý pre mňa znamenal sedem. Ale bolo to s prestávkou, keď som si v novembri 1989 „odskočil“ na istý čas domov urobiť revolúciu."

Ako vás v kyjevskej škole pred pádom železnej opony prijímali?

"To bolo dosť komplikované. Nás, študentov z Československa šifrovali podľa skratky ČSSR ako občanov Československej sovietskej socialistickej republiky, čiže mali pocit, že sme zväzová republika ZSSR a že najlepšia sovietska motorka je Jawa a najlepšie sovietske auto Tatra.

Zažil som tam prelomové roky – režim s prezidentmi Andropovom, Černenkom aj Gorbačovom a rozkvet sivej ekonomiky."

Bol to veľký rozdiel, keď ste sa tam vrátili už ako občan slobodnej krajiny?

"Predovšetkým nás vnímali nielen pedagógovia, ale aj stranícke štruktúry, napríklad dekan pre zahraničných študentov, ktorý bol reálnym príslušníkom KGB a dozeral na to, aby sme nevyvolávali nejaké uvoľnené nálady. Cítili sme obrovské tlaky a stále boli nejaké kontroly.

Zároveň sme však na našom konzuláte spoznali veľmi príjemnú partiu ľudí, ktorá nás podporovala. Hral som v troch kapelách, často nás využívali na rôzne kultúrne programy. Zároveň som s hrdosťou a dobrým pocitom dával v škole najavo všetkým, že nevyhnutne nemusím absolvovať rektálnu speleológiu z dejín komunistickej strany ZSSR alebo z marxisticko-leninskej teórie kultúry.

O to zásadnejšie som začal vnímať profesijné predmety – javiskovú reč, pohyb, tanec, spev. V bežnom živote bolo evidentné, že tamojší ľudia nás začali vnímať ako západných susedov."

Ako sa to prejavovalo?

"Napríklad, keď sme stáli v dlhočizných radoch pred obchodmi, lebo nikde nič nebolo dostať, jednoducho som ukázal zelený československý pas a mohol som ísť dopredu. Predavačky ma hneď začali variť, že majú krásne dcéry a nech si niektorú vyberiem, že mi ju dajú. Prejsť cez hranice do Československa bolo pre nich životným snom."

Vy ste si, pochopiteľne, radšej užívali slobodu.

"Veď to bolo prirodzené, typický študentský život. Napríklad keď sme sa z návštevy doma vracali s bratom do školy, cestovali sme vlakom Dukla, ktorý šiel z Prahy cez Kyjev až do Moskvy.

Vykúpili sme tam všetko české pivo a s plnými ruksakmi sme odchádzali na internát, kde nás potom chodili kontrolovať komsomolské hliadky a keď u niekoho našli nejakú, hoci aj prázdnu fľašu, letel zo školy."

Po revolúcii sme si z týchto kontrol už fakt nič nerobili. Raz sme s bratom v izbe spokojne žúrovali, zrazu hliadka vrazila na čele s dekanom pre zahraničných študentov, vraj sme vylúčení zo školy. Brat, veľký bufeťák, dopil slastne pohár a pokojne povedal:

V prvom rade, v slušných krajinách, keď k niekomu idete na návštevu, zaklopete. Po druhé, pivo nie je žiaden alkoholický nápoj, je to náš národný nápoj, tak ako vy máte čaj. A po tretie, máme tu na stene československú zástavu, preto vás žiadame, aby ste túto pôdu opustili, v opačnom prípade kontaktujeme konzulát. Neverili by ste, ako sa zľakli. Bez slova vycúvali, zatvorili dvere a odišli."

Celkom ste si trúfali. Takže vás nevyhodili zo školy?

"Samozrejme, na druhý deň nás predvolali. Naša ročníková vedúca však bola výborná žena a vybojovala nám podmienku. Vylúčenie nám vlastne hrozilo viackrát, napríklad aj v roku 1988, keď sme ako hostia – kyjevskí študenti – hrali s našou kapelou na folkovom festivale v Martine.

Keď sme odovzdali texty našich piesní organizátorom, hneď nás zrušili, mali sme v repertoári samé protestsongy. Dušan Valúch s ďalšími hudobníkmi však urobili krásne gesto a poskytli nám na pódiu svoj čas."

Z vášho rozprávania to môže vyzerať, že herecký život je jeden veľký žúr.

"To, že to tak nie je, som si musel časom uvedomiť. Dnes, keď najazdím ročne 60-tisíc kilometrov autom za prácou, dávam si pozor. Jasné, že človek potrebuje občas resetnúť a s najbližšími sa to aj dá, ale už som svoj životný štýl predsa len zlepšil. Už sedem rokov nefajčím."

Ako ste z rusínskeho divadelného kolektívu odchádzali?

"Bol by som tam asi zostal, veď mi to vyhovovalo, navyše som dostával už ako mladé ucho možnosť hrať krásne veci, ale po siedmich rokoch prišlo existenčné rozhodnutie. Žiť z hereckého platu pri mladej rodine sa skrátka nedalo.

Mal som pocit, že som tých ľudí sklamal, ale inak to nešlo, už som nechcel ďalej fungovať tak, že vstávam ráno o piatej a medzi skúškami a cestovaním na zájazdy chodím vykladať vagóny. Niekto potom zistil, že celkom slušne hovorím po slovensky, čo v rusínskej komunite nie je úplne bežné, lebo prízvuk je veľmi silný. A tak sa začali objavovať ponuky v médiách."

Ako to, že ste nemali prízvuk?

"Najmä vďaka otcovi. U nás doma sa síce hovorilo po rusínsky a je to pre mňa dodnes úplne prirodzené, ale keď sme hovorili po slovensky, tak pekne a spisovne. Otec študoval žurnalistiku, asi aj preto si na tom dával záležať. V otcovi som videl svoj veľký vzor vo všetkom – čo čítal, ako vyzeral, ako hovoril.

Po slovensky aj po ukrajinsky som vlastne vedel čítať už v škôlke. Boli sme dvaja s mojím dobrým kamarátom Milanom Juskom, dali nám knihy a čítali sme ostatným deťom rozprávky. Samozrejme, cítili sme sa veľmi dôležití."

Aké ponuky vás zlákali do médií?

"Najprv rádio, neskôr verejnoprávna televízia a potom aj komerčné veci v súkromných televíziách. Možnosti sa mi začali otvárať každým dňom a práve preto, že tlak bol už veľmi silný, cítil som, že sa treba rozhodnúť, lebo robiť všetko znamenalo zároveň nič nerobiť poriadne.

Bolo to čisto racionálne rozhodnutie. V roku 1996 prišla dokonca ponuka z BBC World Service. Mohol som sa presťahovať do Londýna s celou rodinou."

Prečo ste nešli?

"Bola to v tej chvíli šialená neistota. Okolnosti v mojom živote mi karty zamiešali tak, že som zostal v Prešove a venoval som sa ďalej rádiu a komerčným ponukám."

Neoľutovali ste to?

"Neľutujem nič, čo som v živote urobil. Boli to moje rozhodnutia, som súdny človek, mohol som kedykoľvek na čokoľvek povedať nie. Samozrejme, keď človek pracuje pre BBC World Service, získa úplne iné portfólio kontaktov, možností, skúseností a viem si predstaviť, že po rokoch strávených v Londýne by sa môj život mohol dnes odvíjať celkom inak.

Ktovie, či by som sa na Slovensko vôbec vrátil. Ale som tu, takto sa to nastavilo a je to fajn, zažil som nádherné roky v rádiu Flash, ktoré možno na prvé počutie mohlo znieť ako nejaká lokálna stanička, veď takých je na Slovensku veľa, ale asi nebude náhoda, že z neho vyšiel kopec výborných ľudí, ktorí sa v brandži šikovne uchytili.

Sám som viacerých neskôr už ako programový šéf prijímal – Marcela Forgáča, Milana Zimnýkovala a mnohých ďalších."

Teraz fungujete najmä v komerčnej sfére. Nechýba vám vaše divadlo?

"Nechcem tu hodnotiť, čo je komerčné a čo nie, nemám rád tieto reči. Viackrát som už zažil, ako niekto z brandže tvrdil, že v seriáloch či v reklamách nebude účinkovať, lebo je to herecké dno. A po čase zrazu jeho tvár vidím v niečom, čo k jeho vyhláseniu vôbec nesedí. Lebo zrazu prišla vhodná ponuka.

Mrzí ma, že sa divadlu teraz nevenujem a že ho nestíham tak, ako iní. To je na dlhý rozhovor."

Podľa čoho sa teda rozhodujete, aké džoby vezmete, keď sa vlastne všetky finančne oplatia?

"Čisto pocitovo, podľa prvotnej emócie a musím povedať, že deväťdesiat percent rozhodnutí bolo takých, pri ktorých, ak sa ma spýtate, či by som sa rozhodol inak, poviem nie."

Ako vás baví televízna relácia Inkognito? Stal sa z nej sledovaný formát.

"Nič lepšie som v živote nerobil v zmysle, že je to málo námahy a veľa vlastnej aj verejnej zábavy. A to platí pre nás všetkých, čo na programe pracujeme. K môjmu výbornému pocitu prispieva aj feedback nielen v oficiálnych číslach, ale aj v ľudských reakciách. Ľudia ma na zastávke či v obchode bežne zastavujú a sú nadšení. Je to super."

Čo znamená málo námahy?

"Že sa na to nijako nepripravujem. Vlastne, nikto z nás sa na ten program nijako nepripravuje. Mnohí diváci o tom síce pochybujú a stále sa vypytujú, či skutočne nemáme vopred žiadnu indíciu na uhádnutie tajného hosťa, ale načo by nám to bolo? My sami sa na programe predsa chceme zabávať.

Máme z toho radosť. Navyše, dnes je už divák taký podkutý, že by každý pripravený fór veľmi rýchlo odhalil. Tým, že sa na pľaci navzájom veľmi dobre poznáme už roky rokúce najmä s Marcelom Forgáčom a Mariánom Čekovským, neraz sa stane, že keď jeden začne, ten druhý už vie, čo chcel prvý povedať. Niekedy to naozaj vyzerá, že sme sa dohodli, ale ani milimeter programu vopred neriešime."

Ako funguje rozmýšľanie pred kamerou?

"Funguje nielen vtedy, funguje permanentne a niekedy je s tým dosť ťažko žiť, lebo pre miliardu podnetov nemôžem spávať. Úplne vážne."

Takže žiadny rozdiel?

"Rozdiel je, že sa musím kontrolovať, čo na pľaci poviem, aj keď viem, že strižňa znesie veľa, a že režisér je tak trochu masochista a teší sa z toho, keď niekomu z nás vypadne z úst niečo, čo sa práve nehodí do vysielacieho času. Niekedy sú to totiž veci, ktoré nezachránia ani titulky.

Emócie jednoducho zafungujú rýchlejšie ako mozog. Možno je to aj preto, že prichádzam na nakrúcanie úplne posledný. Robím to trochu zámerne, lebo viem, že keď dodržím dohodnutý čas, vždy musím čakať aspoň pol hodiny. Keď prídem v poslednej chvíli, ostávam v rauši."

Ale aspoň v maskérni sa zdržíte, nie?

"Chvíľu áno. Občas si s chlapcami stihneme vymeniť nové informácie, najmä tie, ktoré v žiadnom prípade nemôžu odznieť na pódiu.

Samozrejme, veľmi dobre sa bavíme. Počas toho hodia na mňa kostymérky sako, trochu ma prepudrujú, prištipnú mikrofón a rovno vchádzam do arény vo chvíli, keď sa už nabudené publikum roztlieskava. Tam sa potom naozaj pekelne sústredím. Veľmi nerád totiž prehrávam."

To máte v povahe?

"Zrejme áno, nerád nemám pravdu. Dokonca moja partnerka skonštatovala, že sa so mnou ani pohádať nedá, lebo všetko vždy bez problémov vyargumentujem. Práve preto, že nerád nemám pravdu, ma niekedy moderátor Vlado Voštinár vyhecuje, nech už poviem hocičo, lebo čas sa kráti a kapitolu treba uzavrieť.

A vo mne sa vtedy rozhoria najsilnejšie ohne, a vďaka tomu to nakoniec ešte dám. Mnohokrát dám dokonca v tejto situácii správnu odpoveď."

Nie je to na infarkt?

"To je stav, že keby ma vtedy napichli na stroje, lekár mi túto činnosť asi zakáže. Zároveň sa však práve preto cítim vytrénovaný."

Nechceli by ste sa vrátiť k divadlu?

"Ponúk hosťovať v predstaveniach bolo celkom dosť, ale stále sa neviem na toľko dní uvoľniť. Jana Ďurovčíka som tým takmer urazil, keď mi v Jesus Christ Superstar ponúkol rolu Pontského Piláta a odmietol som."

Museli by ste pustiť zopár dobre platených večierkov?

"Nie je to už dávno o večierkoch, ide skôr o isté vnútorné nastavenie a fungovanie. Zďaleka už nemoderujem toľko podujatí ako kedysi, keď som ešte nemal pocit, že ma to energeticky vyčerpáva. Napriek tomu teraz chodím dvakrát do mesiaca na akupunktúru. Pomôže, ale nenabíja.

Divadlo by to asi vedelo kompenzovať, navyše z človeka nikdy nevymizne. Možno aj prichádza pomaly čas, čoskoro mám päťdesiat, to sa už ručná brzda pomaličky začína zaťahovať. S riaditeľom rusínskeho divadla sme sa už o tom veľakrát bavili. Čakáme na správny okamih."

Ešte nebol?

"Mali sme pred časom jednu vysnívanú vec, veľmi sme chceli robiť Baladu pre banditu – príbeh Nikolu Šohaja Loupežníka, ktorý kedysi inscenovalo brnianske divadlo Husa na provázku s Ivou Bittovou, Miroslavom Donutilom, s hudbou Zelenáčov a existuje aj vo filmovej podobe. Mimochodom, minule som práve na základe toho uhádol v Inkognite Mirka Donutila ako tajného hosťa.

Je to silný príbeh, navyše z rusínskeho prostredia, a nie je to zďaleka len o Eržike a zbojníkovi, ale aj o bratskej zrade. Všetko by sedelo, keby tu bol môj brat Sergej, s ktorým sme chceli tento titul robiť. Bol to ideálny titul pre veľké plátno, pre divadlo v Prešove, s tanečným súborom PUĽS, s dobrými garážovými muzikantmi.

Odkladali sme to, až kým brat nezomrel. A ja som dnes už na takú rolu starý, nedá sa nič robiť. Ale mám našťastie vymyslenú ešte jednu vec."

Tú hádam nezmeškáte. Čo to bude?

"S režisérom Petrom Hudákom, človekom veľkého rozhľadu a bývalým folkloristom, sme vymysleli, že urobíme film o inom zbojníkovi. Volá sa Mihály Hudák, normálne ako ja, a bol to zbojník, čo operoval kedysi na Šariši a o ktorom sa naozaj dochovali veci. To však nebude pointou.

Podmienkou bude, že všetci, čo sa na filme budú podieľať, sa musia volať Hudák alebo Hudáková. Hudákovcov je totiž v mediálnom biznise neúrekom. Film môže byť pokojne aj krátky. Ide nám najmä o titulky. Len si to predstavte."

Ako Hujerovci z českej filmovej klasiky?

"Áno, všetci od Hujerov! A tešil by som sa najmä na tú dotočnú, na ten žúr, kde by sme sa všetci zoznamovali a vraveli si: Teší ma, Hudák. Á, ty si Hudák? No to je náhoda, aj ja som Hudák!"


Michal Hudák (48)
Herec a moderátor, narodil sa v Prešove. Už ako dieťa účinkoval v rozhlase aj v amatérskom divadle. Vyštudoval herectvo na Kyjevskom štátnom inštitúte divadelného umenia I. K. Karpenka a po návrate získal angažmán v Divadle Alexandra Duchnoviča v Prešove, kde pôsobil sedem rokov. Ako moderátor začínal v prešovskom rádiu Flash, v televízii sa prvý raz objavil v súťažnej relácii STV Správny kľúč, neskôr v programe Varím, varíš, varíme. V Tv Joj moderoval reality šou Dievča za milión či Vyvolení. Účinkoval v seriáloch Profesionáli a Panelák, pravidelne sa objavuje v relácii Inkognito. Pracuje v dabingu, číta upútavky a komentárne, funguje aj v bluegrassovej kapele Žobráci, kde hrá na mandolíne. Má tri deti, žije v Bratislave.


EVA ANDREJČÁKOVÁ

Zdroj:
https://kultura.sme.sk/c/20724937/michal-hudak-ty-si-hudak-aj-ja-som-hudak-rozhovor.html

F
oto:
(Zdroj: Marián Ďatko, TV JOJ)
Korzár
Naspäť na aktuality