Ruténia a florentská únia

 
Počas prípravy filmu Jozef a jeho bratia /1/ sme sa u našich respondentov stretávali s vedomím ich odlišnej identity, zároveň však aj s určitou nejasnosťou, v čom vlastne odlišnosť Rusínov pozostáva. Táto nejasnosť sa v prípade opcie Rusínov do Sovietskeho zväzu /2/ (na základe česko-slovenskej dohody z 10. júla 1946) prejavila tragicky: domnelá príslušnosť k ruskému národu mala za následok podľahnutie sovietskej propagande a vysťahovanie vyše 12 tisíc osôb na Ukrajinu. 

V pôvodnom prostredí spoločenstvá prežívajú svoju identitu ako samozrejmosť, no už samotné presídľovanie obyvateľov vidieka do väčších miest, ktoré je súčasťou širšieho európskeho procesu, vyzýva k spevneniu koreňov poznaním. Ak k nemu prirátame špecifické historické pohyby, s ktorými sa v 20. storočí vyrovnávalo spoločenstvo Rusínov (spomeňme aspoň vysťahovalecké vlny, odčlenenie subkarpatského regiónu, opciu, akciu „P“  /3/ s ich tragickými dôsledkami, poznanie dejín sa ukáže ešte naliehavejšie. 

Preto nateraz ponecháme bokom otázky etnickej identity, odrazené v bohatej folklórnej tradícii, a skúsime sa pozrieť na historické korene ruténskej identity. Načrieme preto do starších dejín, o ktorých môžeme uvažovať s pokojnejšou mysľou ako o obdobiach živo presahujúcich do našej súčasnosti. 
         
V roku 1436 menuje konštantinopolský patriarcha Jozef II. za „metropolitu Kyjeva a všetkých ruských zemí“ Izidora Solú nskeho. /4/  Pri jeho menovaní sú už rozbehnuté prípravy na koncil. Byzancia chce, aby na tomto podujatí mali slovanské kraje dôstojného zástupcu, a tak sa delgátom florentského koncilu za ruské zeme a Litvu stáva učený Grék. /5/  Aj z otváracej reči na koncile vidíme, že v 15. storočí sa s pojmom Ruténia /6/ narábalo v Ríme ako so samozrejmosťou.
 
6. júla 1439 sa vo Florencii obnoví jednota Východnej a Západnej cirkvi – udalosť dostáva meno Florentská únia. Po nej sa delegáti únie vracajú do miest, ktoré zastupovali na Florentskom koncile, a vyhlasujú úniu z dôležitých centier cirkevného života. Trvá nejaký čas, kým sa únia rozšíri. 1. októbra 1440 prináša Izidor dekrét únie do Kyjeva, prečíta ho v Sofijskom chráme a únia je prijatá za hlaholu zvonov po celej krajine.
 

Izidor nezostáva v Kyjeve, ale cestuje ďalej na východ. Na Kvetnú nedeľu 1441 prečíta dekrét únie v Uspenskom chráme Moskovského Kremľa. Bezprostredne po jej prečítaní niet námietok, no o niekoľko dní je únia odmietnutá a zavrhnutý je aj jej nositeľ – metropolita Izidor. Počas 8 rokov zostáva stolec prázdny. Potom veľkoknieža Vasilij II. Temný ustanoví za metropolitu Jonáša (1448), ba neskôr sa postará sa aj o apoštolskú kontinuitu jeho menovania získaním dodatočného súhlasu z Konštatinopolu /7/. 
 
Hoci správa o únii prišla do Byzancie oveľa skôr než do Moskvy, panujú tam rozbroje, a tak slávnostné vyhlásenie únie v Konštantinopole nastáva až 12. decembra 1452. Lenže zakrátko nato, už 7. apríla 1453 padá mesto do rúk Turkom. To je rana pre úniu v gréckom prostredí, keďže kresťania sa dostávajú do područia moslimov. Turci majú z únie strach, lebo – hoci turecká moc v tom čase rastie – jednota kresťanov by z nich urobila silnejšieho súpera na dejinnom poli.
                                     
V únii však zostáva veľká časť územia Slovanov. Prečo? Únia znamená akceptovanie kultúrnej (obradovej a jazykovej) plurality a zároveň spoločenstvo s rímskym biskupom. U Západných Slovanov teda florentská únia nebola novotou, opierala sa o cyrilo-metodskú tradíciu: veď solúnski bratia prišli z Byzancie, ale svoje učenie obhájili v Ríme, a následne ho v misijnom území pred franskými útokmi zaštítili podporou pápeža.
 

Podobne ako grécke ostrovy a benátske dŕžavy, mala v 15. storočí aj časť územia Slovanov znaky diaspory. V takýchto okolnostiach ľudia prijali úniu pre jej konkrétne dôsledky: napríklad preto, aby príslušnosť ku konkrétnej obradovej tradícii nebola prekážkou sobáša s kresťanom praktizujúcim iný obrad. Dôležitým momentom tu bol, pravdaže, aj zrozumiteľný cirkevno-slovanský jazyk bohoslužieb. Únia teda predstavovala mierumilovný most medzi východom a západom. Jej odporcovia sa z oboch strán usilovali pohltiť ju, alebo izolovať – obrazne povedané, zmeniť most na ostrov.  
 

Vidíme to už o pár rokov po jej vyhlásení: keď v bitke pri Varne (1444) padne Ladislav Jagelovský /8/, kráľ Uhorska a Poľska, na poľsko-litovský trón nastúpi 13-ročný Kazimír IV., ktorý v roku 1451 súhlasí s tým, aby Kyjev podliehal Moskovskému metropolitovi Jonášovi (1448-61). Vo veci cirkevného usporiadania mladý panovník zjavne prekročil svoje kompetencie, lenže Moskva prijíma jeho iniciatívu za bernú mincu.   
 

V skutočnosti však Kyjevský prestol, na ktorý konštantinopolský patriarcha menuje Izidorovho žiaka Gregora II. Bolgarina (1458-73) /9/,  zostáva v cirkevnej únii ešte veľa rokov. Potvrdenie Kyjeva ako metropolie (1457) je len reakciou Konštantinopolu na moskovskú autokefáliu z r. 1448. Nový titul kyjevského biskupa znie: metropolita Kyjeva, Galície a celej Rusi, kým moskovský biskup používa titul: metropolita Moskvy a celej Rusi. /10/      
 

Ale vráťme sa k spomínanému kráľovi Kazimírovi z rodu Jagelovcov. Tento panovník chce, aby uniati zmizli z jeho ríše, odníma im ich práva, ktoré garantoval jeho predchodca Ladislav Warnenczyk, poslušný záverom Florentského koncilu /11/ a metropolitovi Izidorovi, a núti ich prijať latinský obrad. To on im dovolí stavať len drevené kostoly /12/ – florentskú úniu považuje za prechodný jav a verí, že bez trvácnych kamených stavieb zakrátko zmizne! Pozoruhodné sú Kazimírove dobré vzťahy s moskovským Vasilijom Temným – rôznosť konfesií im neprekáža.  /13/                               
 
Hovorí sa, že veľká udalosť je ako kameň, hodený do vody – vyvoláva koncentrické kruhy. Florentská únia bola výsledkom ekumenického koncilu, aký pre tureckú expanziu v ďalších storočiach nebol možný. V jej stopách však – v dôsledku rastúceho moskovského centralizmu /14/ a tlaku na Kyjev – nasledovali lokálne únie. Bola to reakcia na skutočnosť, že moskovský metropolita Jób začal používať titul patriarcha (1589-1605) a Konštantinopol ex post (1590-93) jeho nové postavenie potvrdil.  /15/

Brest - Litovská únia (1595) teda znamenala prechod cirkevnej správy spod Konštantinopolu pod Rím v obave pred Moskvou, ktorej Konštantinopol nedokázal viac odolávať. /16/   Vieroučný obsah tejto lokálnej únie /17/  prirodzene potvrdzoval závery Florentského koncilu. 
 
Uniatské hnutie zachytávalo v rôznych obdobiach rôzne územné celky, ktoré je veľmi ťažké presne vymedziť. Ak sa pozrieme sa na mapu Európy 15. storočia – a na obrovskú Litvu, v dôsledku mongolskej expanzie mnohonásobne rozsiahlejšiu ako Rusko, obklopené ešte stále tatárskymi chanátmi – musíme byť opatrní aj pri úvahách, čo predstavovala Ruténia 15. storočia.

Nesporne príznaková je aj prítomnosť Ruténov v horských osadách v okolí miest s iným osídlením. Otázku, či sa uniati stiahli do bezpečia horských oblastí (a kedy sa tak stalo) alebo či tam pretrvali, neviem zodpovedať.
 

V tomto príspevku mi išlo hlavne o Ruténiu ako duchovný priestor, ktorý sa v novodobých dejinách môže hrdiť dvoma závažnými javmi:
– udržaním živej tradície drevených kostolov, ktorou obohatil svetové kultúrne dedičstvo (UNESCO).
– záchranou prenasledovaných Židov: počet spravodlivých medzi národmi a iných účastných v tomto procese, zástoj osobností biskupov a kňazov možno vysvetliť okrem ľudskej statočnosti práve podobným diasporickým postavením Ruténov, a azda aj ich prorockým poslaním: preklenutím konfliktu medzi latínskym a byzantským svetom.
 
Dvadsiate storočie prinieslo vnieslo do rusínskeho prostredia negatívne zásahy politicky motivovaným šírením pravoslávia, ktoré jedna časť obyvateľstva prijala, druhá naň reagovala príklonom k rímsko-katolíkom. Oba javy neboli spontánne, preto sa neskôr veľká časť vrátila k uniatskej tradícii svojich predkov. Bez ohľadu na to, či sa Ruténi vrátia do obnovenej grécko-katolíckej cirkvi alebo zostanú vo svojich nových spoločenstvách, je dôležité, aby si boli vedomí dejinných súvislostí – vnútorných motivácií a vonkajších zásahov do ich spoločného, stáročia budovaného duchovného  celku.  /18/  Tak budú – ako nositelia cyrilo-metodskej tradície par excellence – srdcom v srdci Slovenska. 
 
Anna A. Hlaváčová

Príspevok vyšiel v zborníku "Rusíni na Slovensku, súčasné postavenie a historické kontexty vývinu ",
ktorý bol vydaný v rámci projektu Čemerica - vzdelávanie prislušníkov rusínskej národnostnej menšiny v oblasti ľudských práv a podpora interkultúrneho dialógu s majoritným obyvateľstvom. 
Projekt bol finančne podporený Úradom vlády SR v rámci programu Podpora a ochrana ľudských práv a slobôd  2011.
Zborník vyšiel vo vydavateľstve Adin, s.r.o. Prešov, marec 2012 , ISBN  978-80-89540-12-9
Za obsah zborníka je výlučne zodpovedné Združenie inteligencie Rusínov Slovenska.


Poznámky:

/1/ Text vznikol úpravou prednášky po projekcii autorkinho filmu.
/2/ Najnovším vedeckým prameňom k problematike pochádza od autorskej dvojice Šmigeľ, M. – Kruško, Š: Opcia a presídlenie Rusínov do ZSSR. Bratislava – Goralinga, 2011.
/3/ Akcia „P“alebo tzv. Prešovský sobor – latrocínium, na ktorom komunistická strana pod zdaním cirkevného snemu 28. apríla 1950 zrušila Užhorodskú úniu, a tým aj grécko-katolícku cirkev na Slovensku. 
/4/ Izidor v tejto pozícii zotrváva do roku 1441, hoci zomrel v r. 1463 a Konštantinopol jeho menovanie nikdy nezrušil. Po jeho odchode z Moskvy, v rokoch 1441-48 zostáva pozícia moskovského metropolitu neobsadená.
/5/ Pre uvedomenie si kultúrnej situácie slovanského sveta bude osožné pripomenúť si, že celý korpus Sv. Písma bol do cirkevno-slovanského jazyka po prvý raz preložený až v roku 1499. Florentský koncil sa však uskutočnil o pol storočia predtým. A tak, hoci sa ho zúčastnil aj ruský sprievod, vzhľadom na neznalosť jazykov koncilu nemal účasť na komplikovanej teologickej debate. Výpovedným detailom je aj riadok v azbuke „Suzdaľský biskup Avramij smirenno podpisuje“, ktorý nachádzame medzi podpismi pod dekrétom Florentskej únie. 
/6/ Na koncile Izidora označujú – ako sa vtedy zvyklo – prostredníctvom jeho metropoly: napríklad v súvislosti s podpisom buly „všetci nasledovali Rus“, ale – tak ako Bessariona označujú spojením „kardinál Byzancia“ – v súvislosti s Izidorovou kardinálskou hodnosťou sa už hovorí o „kardinálovi Ruténia“. V súvislostiach s kráľom Kazimírom sa používa výraz Ruténi.
/7/ V čase Jonášovho menovania, pred pádom Byzancie (1453), sú patriarchovia Konštantinopolu stúpencami Florentskej únie, ktorú Moskva odvrhla. Moskve však aj tak záleží na súhlase z Konštantinopolu – ďalší dôkaz toho, že Slovania boli do sporu Grékov a Latíncov zatiahnutí bez skutočného poznania teologického problému.
/8/ V dejinách Uhorska známy ako Ladislav I., v poľskej historiografii ako Vladislav III. alebo – zrozumiteľejšie – s prívlastkom Warnenczyk podľa miesta smrteľnej bitky.
/9/ Domnievam sa, že pri moskovskej žiadosti o potvrdenie Jonáša si Konštantinopol uvedomuje prítomnosť uniatských kresťanov nielen v Poľskom a Uhorskom kráľovstve, ale aj v západnej časi ruských zemí. Preto voči Moskve, menujúcej Jonáša bez jeho súhlasu, Konštantinopol uplatní zmierlivý postoj, a príležitosť využíva na to, aby dal uniatom nezávislú metropoliu (Kyjev) a metropolitu (Gregorios Bolgarin).
/10/ V používaní titulov sa metropoliti vyhýbajú priamej konfrontácii, aká by nastala menovaním totožných sídelných miest, ale oba tituly obsahujú aj výraz „celej Rusi“, resp. „všetkých ruských zemí“. Táto duplicita v tituloch situáciu komplikuje – znamená, že rozdelenie teritória na dve časti nepovažuje ani jedna strana za definitívne.
/11/ Florentská únia potvrdila platnosť oboch obradov a oboch znení Kréda. Jej záverom bolo, že byzantínci i latínci hlásajú pravé kresťanské učenie.
/12/ Zo zákazu sa rodí unikátna architektonická tradícia, ktorej sa uniati Poľského a Uhorského kráľovstva pridŕžajú i v neskorších storočiach.
/13/ Karamzin vo svojich dejinách označuje vzťahy oboch panovníkov prívlastkom bratské: „ Metropolita Jonáš sa pričinil o to, aby Vasilij dobre vychádzal s Kazimírom... Jonáš sa sám nazýval otcom oboch panovníkov a ubezpečoval Kazimíra, že Vasilij si úprimne želá žiť s nim v bratskej láske.“ A to ešte nie je všetko: „V závete (Vasilij Temný) nazýva poľského kráľa Kazimíra bratom a odporúča mu svoju manželku a deti.“ In: Isstorija gosudarstva Rossijskogo. Velikij kňaz Vasilij Vasilievič Ťomnyj. Gody 1425-62. Tom 5. Glava III. Ss. 63, 67. (elektronicky dostupné na Lib.ru/Klassika – iz/lib.ru/k/karamzin_n_m/text_1050.shtml )
/14/ Dôležitým dátumom v tomto procese je rok 1510, kedy pskovský Filotej v liste Vasilijovi III. napísal: „Dva Rímy padli, tretí (Moskva) stojí a štvrtého nebude.“ Ešte závažnejší fakt prináša rok 1547, kedy Ivan IV. Hrozný (1533-84) začal používať titul cár.
/15/ Pričinil sa o to Boris Godunov, ktorý sa síce stal cárom až neskôr (1598-1605) , ale fakticky panoval už za vlády svojho švagra – cára Fiodora I. Ivanoviča (1584-98).
/16/ Klímu strachu z Moskvy a bezhraničnej cárskej moci vytvárala po niekoľko desaťročí živá pamäť európskych národov na krutovládu Ivana Hrozného, ktorý dal usmrtiť moskovského metropolitu sv. Filipa II. (1566-68) len preto, že verejne kritizoval jeho spôsoby.
/17/ To isté sa vzťahuje aj na nasledujúcu Užhorodskú úniu z roku 1646. Napokon, všetky lokálne únie boli snahou potvrdiť uniatské tendencie pretrvávajúce na tomto teritóriu. 
/18/ Poznanie staršej histórie ukazuje ako veľa spája Ruténov s Kyjevom, a ak prihliadneme na osudy
prenasledovanej ukrajinskej grécko-katolíckej cirkvi v 20. storočí, podobného sa nájde ešte viac. Sovietska moc si bola vedomá tejto blízkosti a usilovala sa obe spoločenstvá podrobiť metódou divide et impera – obrátenia jedného proti druhému.