V historickom románe Posledný po meči ožil príbeh Žigmunda II. Drugeta

Šľachtický rod Drugetovcov sa spája s Humenným od čias slávnej bitky pri Rozhanovciach v roku 1317. V Uhorsku po viac ako tri storočia patril k najvplyvnejším a najbohatším šľachtickým rodom. Jeho významnou postavou bol Žigmund II. Druget, župan Užskej, Zemplínskej a Boršodskej stolice, známy tiež ako (pred)posledný mužský potomok tohto rodu. Na plecia mu osud toho nakládol akosi priveľa. Povinnosti súvisiace s riadením župy a zachovaním rodu mu skomplikoval konflikt s Imrichom Tökölim, sedmohradským kniežaťom a vodcom protihabsburského stavovského povstania. Z niektorých historických prameňov vieme, že Tököli Žigmunda II. zajal, väznil v Košiciach a dal popraviť.

 

Aj napriek tomu však dva mesiace po jeho údajnej poprave grófka Terézia zapísala v Užhorode do svojho denníka, že manžel zomrel po ťažkej chorobe v jej prítomnosti. Tieto dva navzájom sa vylučujúce historické údaje inšpirovali autorov k intenzívnemu pátraniu a následne k napísaniu pútavého historického románu. Zachytáva príbeh jedného z najcharizmatickejších mužov Uhorska koncom 17. storočia. Jeho smrťou nenávratne zanikol jeden rod zosobňujúci slávu, moc, silu a vplyv.

 

HUMENNÉ. Tento týždeň v Humennom slávnostne uvedú do života historický román autorov S. Vincenta Lapšanského a Borisa Voroňáka „Posledný po meči“. V literárnej fikcii zachytáva životný príbeh Žigmunda II. Drugeta s prekvapivým vysvetlením miesta a spôsobu jeho skonu.

 

Analytik s dušou básnika

Ing. Boris Voroňák, spoluautor pútavého románu, je rodom Michalovčan, ktorého osud pred vyše štyrmi desaťročiami zavial do Humenného. To, že za všetkým treba hľadať ženu, platí aj v jeho prípade. Vyštudovaný matematik–analytik, špecialista na výpočtovú techniku, ktorá bola v tých časoch v samých začiatok, prišiel v roku 1968 pracovať do štátneho podniku Chemlon. „V Chemlone vznikol mladý ambiciózny kolektív, ktorý zavádzal výpočtovú techniku do riadenia podniku. Mojou hlavnou náplňou bola tvorba projektov. Ja som celú anabázu vývoja výpočtovej techniky zažil na vlastnej koži. Prvý počítač, ktorý v Chemlone bol, mal kapacitu hlavnej pamäte 32 kB. Aj tie najjednoduchšie hračky majú dnes väčšiu. Ale bol to stroj IBM od špičkovej americkej firmy vyrábajúcej sálové počítače. Počítače museli vtedy mať klimatizovanú miestnosť s plochou 3-izbového bytu, chodilo sa tam v bielych plášťoch a prezuvkách. Teraz to všetko máte na stole, dokonca v mobile, “ zaspomínal Voroňák. V tých časoch sa profiloval aj ako textár. Len zasvätení vedia, že je autorom textu známej piesne „Keď odchádza kapela“ od skupiny Prúdy. Hudbu k nej zložil Marián Varga. Pieseň sa v roku 1969 okamžite stala hitom, rovnako ako celý album „Zvonky, zvoňte“ vydavateľstva Opus. Voroňák mal k písaniu a k literatúre stále blízko, no celý svoj kariérny život k nej iba odskakoval. Až do svojho odchodu do dôchodku mal blízky vzťah k počítačovej technike.

 

Dve miesta smrti – hodená rukavica pre vnímavých autorov

Genealógiu celého šľachtického rod Drugetovcov z Humenného s dejinným významom dôsledne spracoval a v roku 2003 knižne publikoval Humenčan ThDr. Štefan Lenčiš, PhD. Zo starých archívov vyniesol na svetlo sveta informácie zo 14. storočia o pôvode Drugetovskej rodiny až po historické fakty zo 17. storočia o bratoch Valentínovi II. a Žigmundovi II., ktorí nemali mužského potomka, čím rod vymrel po meči. Obaja boli dvomi zo štyroch detí Juraja IV. Žigmunda, najvyššieho košického generála a veliteľa zemplínskeho vojska, ktorý bojoval proti Turkom a statočne odrážal ich nájazdy na Medzibodroží a v Zemplínskej stolici. B. Voroňáka v spomínanej publikácii zaujala citácia z denníka grófky Terézie Drugetovej, rodenej Keklevičovej, o tom, že jej manžel Žigmund II. zomrel na hrade v Užhorode po ťažkej chorobe. „Z dochovaných historických dokumentov je známe, že Žigmunda II. zajal Imrich Tököli a dal ho v Košiciach popraviť. Zrazu som mal pred sebou dve teórie o jeho úmrtí. Chcel som zistiť, ako to vlastne bolo,“ vysvetlil Voroňák. Oslovil v tejto záležitosti svojho priateľa S. Vincenta Lapšanského. „Vincko v zime žije v Poltári, má veľa času a jednu neoceniteľnú vlastnosť: vie si vymýšľať. Ja som dodal historické fakty, odbornú literatúru, načrtol dejovú osnovu a on písal dialógy,“ povedal. Cez zimu, počas ktorej vznikol medzi Humenným a Poltárom aktívny telemost, stihli pripraviť základnú osnovu, na ktorej sa ďalej pracovalo. Pripomienky dali viacerí odborníci: historici, kňazi, literáti, rehoľná sestra… Podrobnosti mučenia a popravy boli konzultované dokonca s významným chirurgom. Takto postupne vzniklo až osem verzií budúcej knihy.

 

Dôležitý je aj ten najmenší detail

„Rukopis som v máji ponúkol Matici slovenskej. Jej predseda Marián Tkáč mi po prečítaní povedal, že príbeh sa mu páči a po dopracovaní pripomienok vydavateľstva ho MS vydá. Dokonca do nej prispel aj úvahou na tému Rodina – rod – národ. Rukopis sa potom dostal do rúk pána Sokolíka a jazykovej redaktorky Anny Čechovej. Odhalila chyby, o ktorých sa predtým nechyrovalo. Dokedy sa zo zaujímavej myšlienky urobil rukopis a kým z neho vznikla kniha, bolo treba obetovať veľa času a námahy,“ priznal Voroňák a zasvätil nás trochu do spisovateľskej „kuchyne“. V knihe si tvorcovia dali záležať nielen na dejovej línii, dialógoch, ale aj na úprave, evokujúcej starý dokument. Každá kapitola začína veľkou grafickou iniciálou. Z 36 písmen abecedy nie všetky sú vhodné na iniciály. Tiež treba dbať na to, aby sa neopakovali tie isté písmená. „Keď sa rukopis píše, tak nad takýmito detailmi sa spravidla autor nezamýšľa. Text potom treba dodatočne upraviť,“ podotkol Voroňák. Samotnú grafickú úpravu výborne zvládol pán Peter Kočan. K autorskej dvojici v poslednej fáze sa ako ilustrátorka pridala mladá výtvarníčka, Humenčanka Vladimíra Vajsová. Ilustrácie sú v knihe na kľúčových miestach deja, preto sa musel niekedy upraviť aj text. „Napríklad v košickej väznici sa odohrala istá veľmi dôležitá scéna. Tam sa Žigmund dozvedel, že Olmer, ktorý prišiel na Čičavský hrad ako prenasledovaný zbeh a potom organizoval Žigmundov útek cez tajnú chodbu, je vlastne nastrčený zradca. Pritom celú dobu bol Žigmund v tom, že je to človek, ktorý mu chce pomôcť. Až vo väznici sa od dozorcu dozvedel, že práve Olmer ho dostal do väzenia. Chcel som, aby to bolo zachytené aj v ilustrácii, preto sa do textu doplnil zápis na stene väznice,“ povedal Voroňák.

 

Láska a nenaplnená túžba po synovi

Hoci má kniha napínavý dej, ktorý dramatizujú intrigy, lesť a zrada, začína a končí poetickými kapitolami, v ktorých dominuje láska Žigmunda k Terézii Keglevičovej z Veľkých Uheriec. Ako vhodnú partiu ju vybrala matka Mária, rodená Esterháziová. Sobáš dohodli s jej rodičmi ešte v čase, keď Žigmund ako 18-ročný končil štúdium na Viedenskej univerzite. „V tej dobe o sobášoch rozhodovali rodičia. Mladí ľudia, najmä z vyšších vrstiev, nemali také príležitosti stretávať sa ako dnes. Sobáše z politických, majetkových a rodových dôvodov zabezpečovali rodičia,“ povedal Voroňák. Mladučká Terézia s rodičmi pricestovali do drugetovského kaštieľa v Humennom osláviť Žigmundovu obhajobu doktorátu na Viedenskej univerzite. „Vedela, že by to mal byť jej budúci manžel. Keby však bola povedala nie, predpokladám, že by to rešpektovali a do vydaja ju nenútili. Keď sa však so Žigmundom prvý raz stretla a videla, aký je pekný, múdry a milý, jej srdce prebodol Amorov šíp,“ povedal Voroňák. O tom, že Amor zasiahol aj srdce urodzeného grófa Drugeta a dvojica mladých ľudí prežila intenzívny ľúbostný vzťah, svedčí fakt, že za sedem rokov manželstva porodila Terézia Žigmundovi päť detí. „Prakticky bola stále v druhom stave,“ poznamenal Voroňák. Žigmund zrejme stále veril, že ďalšie dieťa bude syn. Je až neuveriteľné, že sa mu napriek silnej túžbe po chlapcovi narodilo päť dievčat: Rozina-Marianna, Juliana Terézia, Zuzana, Barbora a Klára. „Uvedomoval si na konci života závažnosť svojej situácie a robil všetko preto, aby napriek zdanlivo bezvýchodiskovej situácii ostal pri živote. Jeho manželka podnikla mimoriadne riskantné kroky, aby ho z väzenia v Košiciach dostala na slobodu,“ konštatoval Voroňák.

 

Záver s prekvapivým rozuzlením

Smrťou Žigmunda II. tak de iure vymrel drugetovský rod po meči. „Bol to vzdelaný človek vo vysokom postavení, ktorý mal na tú dobu veľkú zodpovednosť. Dá sa prirovnať k súčasnej funkcii krajského župana. Bol mladý a pekný, život však s ním zahral krutú hru,“ povedal Voroňák. Žil veľmi intenzívne, zomrel ako 26-ročný. Je na čitateľoch, či sa stotožnia s literárnou fikciou a namiesto smrti na popravisku v Košiciach mu doprajú smrť v rukách milujúcej manželky na hrade v Užhorode. Podľa historických dokumentov pomoc na záchranu rodu neprišla ani od Žigmundovho staršieho brata Valentína. Bol kňazom a dekanom v Barsi. Pápež Inocent XI. mu vzhľadom na mimoriadne zásluhy Drugetovcov dokonca udelil výnimku z celibátu, aby pre zachovanie rodu mohol splodiť mužského potomka. Valentín to však odmietol, stal sa krbavským biskupom a zomrel bezdetný. Historický román Posledný po meči  ponúka čitateľovi vysvetlenie smrti Žigmunda II., ktorá nespochybňuje údaje v Notíciách od Antona Sirmaja o poprave v Košiciach, ani nevyvracia verziu Štefana Lenčiša, ktorá vychádza zo zápisu v denníku Žigmundovej manželky. S dôslednosťou detektíva však zisťuje nové fakty, ktoré doteraz akoby zahaľovala storočná hmla. Spoluautor B. Voroňák nechcel prezrádzať záver knihy a ani to, ako to so Žigmundovou smrťou vlastne bolo. „To si musia čitatelia prečítať a vychutnať sami,“ povedal s úsmevom. Knihu uvedú do života v utorok 1. decembra 2015 o 10.00 hod. vo Vihorlatskej knižnici v Humennom. Kúpiť si ju môžete okrem iného aj v humenskom kníhkupectve Čas pre ticho.

 

Text: Anna Kornajová

 

*****

„Naše deti zakladajú svoj život na hodnotách, ktorým veria. Ale ak sa ich opýtate, odkiaľ pochádzajú tie hodnoty, tak väčšinou nepovedia, že sú to kresťanské hodnoty. Ten cit pre históriu a povedomie o histórii mizne. Zabúdame, odkiaľ sme vzišli, a ja sa toho desím. (...) Ak však chceme vzdelať spoločnosť, tak to musíme hovoriť cez príbehy o tom, čo naši predkovia robili, čo robili tvoji prarodičia. To je história nášho národa, to je o tom, čím som. Tento sentiment musíme znovu zažať, to z nás robí Európanov.“ Frans Timmermans prvý podpredseda Európskej komisie

 

Štefan Lenčiš, docent na Katolíckej univerzite v Ružomberku a Katolíckej fakulte v Košiciach, riaditeľ Inštitútu cirkevných dejín, vo svojej publikácii Šľachtický rod z Humenného priniesol toľké zaujímavé informácie a historické fakty o rode Drugetovcov, že by razom mohli byť námetom pre ďalšie romány. Prinášame niektoré z nich, aby sme vás inšpirovali k ich napísaniu.

 

 

Rodičia Žigmunda II. Drugeta – matka Mária, rodená Esterháziová, a otec Juraj IV. boli veľmi zbožní ľudia, horliví katolíci. Juraj IV. sa pričinil o návrat františkánov do kláštora v Humennom. Rehoľa sa do svojho bývalého kláštora vrátila v roku 1656, grófska rodina ju štedro podporovala. Grófka rehoľníkom neľutovala darovať veľké sumy peňazí. Je známa tým, že v čase rekatolizácie kostol vo Vranove odňala evanjelikom, dala ho do správy rehole pavlínov a vedľa neho vybudovala kláštor. Žigmund II. mal okrem brata Valentína ešte aj sestru Kristínu a brata Jána X. Ten zomrel v Snine veľmi mladý, pochovali ho v Užhorode. Sestra Kristína zomrela pri pôrode vo veku 36 rokov. Žigmund bol veľmi nadaným študentom. Dňa 22. júla 1676 v prítomnosti vedcov a doktorov zložil na Viedenskej univerzite doktorát. V jeseni toho roku sa vybral do Ríma za svojím priateľom Benediktom Odescalchim, ktorého v októbri 1676 zvolili za pápeža. Prijal meno Inocent XI. Žigmund mu v Ríme osobne zablahoželal. Od nového pápeža dostal vzácny ruženec s relikviou sv. Bonifáca mučeníka. Priniesol ho do Humenného, kde sa stal najväčšou vzácnosťou františkánskeho kostola. Žigmund v roku 1677 pred svadbou s Teréziou Keglevičovou precestoval Taliansko, Tirolsko, Bavorsko a Rakúsko. Je naozaj smutné, že ho nepokojné časy protihabsburských povstaní stáli život za to, že stál na strane kráľa Leopolda I. Jeho matka, grófka Mária Esterháziová, tiež zomrela v roku 1686. Pochovali ju vo farskom kostole v Humennom. Zvláštny záver života si vybral Žigmundov brat Valentín II. Aj napriek výborne rozbehnutej kariére vysokého cirkevného hodnostára sa dva roky po bratovej smrti vzdal všetkých cirkevných titulov a utiahol sa na Čachtický hrad. O tri roky na to tam aj zomrel. Vo svojom testamente kráľovi odkázal slávny a vzácny drahokam karbunkul, ktorý nazval pokladom drugetovskej rodiny. Po jeho smrti podľa vtedy platných zákonov všetok majetok Drugetovcov prepadol v prospech kráľa. No kráľ ho veľkodušne ponechal Žigmundovej a Valentínovej sestre Kristíne a dvom Žigmundovým dcéram. Rozina-Marianna a Zuzana zomreli ešte v detstve. Barbora sa stala mníškou v kláštore v Bratislave, a tak majetky dedili Juliana-Terézia a jej mladšia sestra Klára. Je zaujímavé, že oni problém – ako ich matka – s mužským potomkom nemali. Juliana-Terézia porodila synov Mikuláša a Jozefa a jej sestra Klára porodila dve dcéry a dvoch synov Františka a Ladislava.

 

(korn)

 

 

Zdroj: http://www.slovenskyvychod.sk/sk/index.php/spravodajstvo/2139-v-historickom-romane-posledny-po-meci-ozil-pribeh-zigmunda-ii-drugeta 

 

foto: archív B. Voroňáka