„Netreba hľadať Ameriku vonku, ale urobiť si ju doma!“

Z niekoľkotýždňového pobytu v krajine tulipánov, veterných mlynov a drevákov, teda z Holandska, sa pred pár dňami vrátil známy vyznávač umenia Andyho Warhola - Svidníčan Jozef Keselica. Nedostatok pracovných príležitostí v meste pod Duklou donútil Joža hľadať si prácu za hranicami našej krajiny. Podarilo sa mu dostať do mesta, ktoré je sídlom Európskeho súdneho dvoru, do Haagu v Holandsku vďaka dobrému kamarátovi. Jožo Keselica sa s nami po návrate domov podelil o svoje zážitky z tejto, podľa jeho slov, najslobodnejšej krajiny na svete.
Ako sme už spomínali, Jožovi sa do Holandska podarilo vycestovať najmä vďaka svojmu dlhoročnému priateľovi z nášho regiónu. „Jemu som veľmi vďačný za mnohorakú a dlhodobú pomoc. Bez jeho kontaktov by som bol stratený,“ priznáva Jožo. Keďže necestoval cez pracovnú agentúru, musel si prácu zháňať na vlastnú päsť. „Nebolo to vôbec ľahké. V tamojších agentúrach mi povedali, že v Holandsku je momentálne kríza na prácu. Nebolo v tomto období dostatok práce, dokonca ani takých, ako je cleaning, teda upratovanie a čistenie. Pár týždňov som to skúšal, ale nešlo to. Osobne si myslím, že najlepšia by bolo pracovať doma. Netreba hľadať Ameriku vonku, ale urobiť si ju doma!“ hovorí Jožo, podľa ktorého je mylný názor ľudí, ktorí si myslia, že v zahraničí im budú pečené holuby padať do úst. „Tí, ktorí boli v zahraničí, vedia, o čom hovorím.“ Jožo Keselica tvrdí, že nájsť si prácu v Holandsku je podobné ako v iných krajinách. Ľudia, aby niečo zarobili, sú nútení prijať rôzne dočasné brigády. „Stretol som mnohých, ktorí šmirgľovali a maľovali okná i dvere. Dostali na deň napríklad 65 euro (9 hodín práce), ale práca musela byť dobre odvedená. Poznal som však aj takých ľudí, ktorí si dokázali zarobiť tým spôsobom, že hrali na ulici na gitare. Niektorí si zarobili dobre. Niektorým sa to zdá možno ako žobráctvo, ale dnes je doba naozaj ťažká,“ dodáva Jožo.
Zaujímavosťou je, že Holanďania považujú pouličného muzikanta za umelca a vedia to patrične oceniť. „Pre niektorých pouličných muzikantov bolo hranie na ulici len dočasné núdzové riešenie, keď si našli inú prácu, už ich na ulici nebolo vidieť.“ Jožo Keselica sa počas svojho krátkeho pobytu v Haagu stretol s mnohými Slovákmi, ba dokonca aj Svidníčanmi či Medzilaborčanmi. Zarábali si na stavbách, v baroch i rôznymi brigádami. Niektorí z nich na stavbe dokázali zarobiť aj 100 euro denne. „Keďže som býval u mladého Slováka, ktorý v Holandsku žije už deväť rokov a má tu svoju rodinu, tak som sa im niekoľko hodín týždenne staral o dieťa. Mal som síce určité obavy, lebo starať sa o dieťa je veľká zodpovednosť. Skúsili sme to, chvalabohu, išlo to. Takto som si zabezpečil lacnejšie ubytovanie. Keďže som učiteľ, tak mám blízky vzťah k deťom.“ Poďme však k iným témam spojených s touto krajinou. „Holandsko je veľmi slobodná zem. Je tu mnoho rás a náboženstiev. Ľudia tu nažívajú v pohode, akurát v dobe, v ktorej som tu bol, sa stala vražda holandského režiséra a kritika islamu Thea van Gogha. Maročan naňho spáchal atentát. Holanďania to vnímali, ako keby sa začala vojna medzi islamom a kresťanstvom.“ V Holandsku však žijú pohodoví ľudia, ktorí sú citliví k deťom a súcitia s postihnutými ľuďmi. Podľa Joža Keselicu je Holandsko najslobodnejšou krajinou na našej planéte. Majú uzákonené manželstvá homosexuálov, eutanáziu a legálne fajčenie marihuany, no nie na ulici. „Cítil som, že ľudia fajčia marihuanu aj na ulici, hoci je to zakázané. Paradoxom je, že policajti pokutujú pitie piva na ulici.“ Holanďania sú milovníci zvierat a bicyklov. Je to taký bicyklový národ. „Po uliciach jazdia tisícky cyklistov a musím povedať, že majú aj veľké práva. Majú svoj jazdný pruh, vyhradený výlučne cyklistom. Dostanú sa na bicykli všade, skôr ako na aute, dokonca aj do kostola. Pred každou budovou sú veľké parkoviská špeciálne určené pre bicykle. Toľko vozíkov, pojazdných prostriedkov na dvoch či troch kolesách som nikdy v živote nevidel. Kočíky s dvomi deckami za sebou, ľudia bicyklujúci na trojkolkách...“ Nielen tieto skutočnosti s úžasom sledoval spomínaný Svidníčan. Zachutila mu aj holandská strava, hoci sa počas svojho pobytu stravoval viac-menej rusínsky. „Vedel som, že majú perfektné syry. Holanďania jedia napríklad syr s čoko-ryžou. Zaujímavá kombinácia, však? Ochutnal som vynikajúci stroop. Je to niečo medzi džemom a sirupom. Tekuté, priehľadné ako med, vyrábajú to z ovocia, dávajú to do oplátok a podávajú ku horúcej káve alebo čaju. Holanďania sú tiež známi svojim pečivom a koláčmi. Veľmi chutný je aj ich tradičný koláč s mandľovou plnkou a postrúhanými mandľami. Zaujímavo chutili aj slané čierne gumené cukríky vyrábané tradičnou holandskou receptúrou,“ spomína Jožo, ktorý si domov priniesol nielen krásne zážitky, ale aj niekoľko suvenírov. Prezrel si niekoľko kultúrnych pamiatok a navštívil zaujímavé podujatia i miesta.
Najviac mu však v pamäti utkvelo stretnutie s jednou Slovenkou, ktorá ho na ulici spoznala vďaka filmu Pochádzam odnikiaľ. „Išiel som po ulici a neznáme dievča sa ma spýtalo, či som Slovák. Pohotovo som odpovedal: Mám to napísané na čele? Nakoniec vysvitlo, že v tom čase, keď som bol v Haagu, v miestnom Film Huise premietali film o Andy Warholovi, v ktorom som účinkoval. Bolo to milé stretnutie.“ Aj keď si Jozef Keselica prácu v Holandsku nenašiel, potešil ho fakt, že vďaka nášmu členstvu v Európskej únii máme aj my možnosť žiť a pracovať legálne za hranicami Slovenska. Hoci nájsť prácu nie je jednoduché...
(ks)