U jedňim mistečku na vychoďi Sloveňska umer rabin. Ostala po ňim vdova. Žyde sja zbisiduvaly, že vdovu treba vydaty, bo ku hrichu taka žena blyzko. Hledaly a i našly valušnoho chlopa. Tyž byl sam - vdovecj. Jedna bida byla u ťim, že to byv bars prostyj čolovik - neškoluvanyj, svita neskušenyj... No jednako vdova rišyla, že soj ho vozme i vydala sja za ňoho.
Pervyj večur ji muž hvaryť:
-Iši moja teta hvaryly, že pravovirnyj žyd za nič na sviťi soj ne sjade za stil, poka sja ne vyspal zo ženov". Perespaly.
Po obiďi zajs hvaryť: A i mij ďido hvaryly, što pravovirnyj žyd soj ne
ľaže spaty poka ne perespal zo ženov.
Rano: "A moja nebižka baba..." , a pered obidom: "A mij nebižťik ujko..." Kurtše povidženo, za paru ťyždňiv sja vdovy žvidujuť ľude, jak sja ji žyje z novym mužom. I ona odpovidať:
-Pravda, mij novyj muž ne je takyj inteligentnyj i školuvanyj jak peršyj, no zato vin pochodyť z takoj bars dobroj rodyny...!