Pred 107 rokmi spojil Saint-Germain Podkarpatskú Rus s Československom

Sľúbená autonómia však zostala nenaplnená







Dňa 10. septembra 1919 bol položený medzinárodnoprávny základ začlenenia Podkarpatskej Rusi do Československej republiky. Nový štát sa zároveň zaviazal, že rusínskemu územiu južne od Karpát poskytne najvyššiu možnú mieru samosprávy. Tento záväzok však Praha počas demokratickej prvej republiky nenaplnila.

Presne pred 107 rokmi, 10. septembra 1919, podpísali víťazné mocnosti prvej svetovej vojny s Rakúskom mierovú zmluvu v Saint-Germain-en-Laye. V rovnaký deň uzavreli hlavné spojenecké a združené mocnosti s Československom osobitnú zmluvu o ochrane menšín, označovanú aj ako Malá saint-germainská zmluva.

Práve jej články 10 až 13 upravili postavenie rusínskeho územia južne od Karpát v rámci nového československého štátu. Začlenenie Podkarpatskej Rusi do Československa následne potvrdil aj povojnový mierový systém a československá ústava z roku 1920.

Krajina Rusínov južne od Karpát

Podkarpatská Rus mala rozlohu 12 617 štvorcových kilometrov a tvorilo ju 487 miest a obcí. Podľa údajov uvádzaných v dobových prehľadoch tu žilo približne 585 500 obyvateľov. Z nich malo byť 372 500 Rusínov, 103 000 Maďarov, 80 000 Židov, 14 000 Rumunov, 12 000 Nemcov, 2 500 Slovákov a približne 1 500 obyvateľov iných národností.

Malá saint-germainská zmluva neurčovala iba príslušnosť územia k Československu. Obsahovala aj konkrétne záväzky, ktoré mali Rusínom zabezpečiť rozsiahlu samosprávu.

Podľa článku 10 malo Československo zorganizovať rusínske územie južne od Karpát ako autonómnu jednotku a poskytnúť mu „najširšiu samosprávu zlučiteľnú s jednotnosťou československého štátu“.

Článok 11 priznával územiu osobitný snem. Ten mal vykonávať zákonodarnú moc v jazykových, školských a náboženských otázkach, vo veciach miestnej správy, ako aj v ďalších oblastiach, ktoré by mu zverili československé zákony. Guvernér, vymenovaný prezidentom republiky, sa mal zodpovedať tomuto snemu.

Článok 12 požadoval, aby boli úradníci na rusínskom území podľa možnosti vyberaní spomedzi miestnych obyvateľov. Podľa článku 13 mala mať Podkarpatská Rus spravodlivé zastúpenie v československom zákonodarnom zbore.

Záväzok bez termínu a bez sankcií

Zmluva však mala zásadnú slabinu. Ako upozorňuje historik Ivan Pop, neurčila nijakú lehotu, dokedy má Československo autonómiu Podkarpatskej Rusi uskutočniť. Neobsahovala ani sankcie pre prípad, že štát svoje záväzky nesplní.

Československá republika síce ustanovenia o autonómnom postavení Podkarpatskej Rusi prevzala do ústavy z roku 1920, v politickej praxi ich však takmer dve desaťročia odkladala.

Prvým guvernérom Podkarpatskej Rusi sa stal americký Rusín Grigorij Žatkovič. Jeho funkcia však nemala právomoci zodpovedajúce pôvodným prísľubom. Podľa Ivana Popa zostávala skutočná výkonná moc v rukách pražskou vládou dosadeného viceguvernéra a českého úradníckeho aparátu. Žatkovič preto už v roku 1921 na svoju funkciu rezignoval a vrátil sa do Spojených štátov.

Československé obdobie nepochybne prinieslo Podkarpatskej Rusi rozvoj školstva, dopravy, zdravotníctva, verejnej správy a infraštruktúry. To však nemení skutočnosť, že najdôležitejší politický záväzok – skutočná autonómia so zvoleným snemom – nebol počas demokratickej prvej republiky splnený.

Autonómia prišla až počas rozpadu republiky

Autonómne postavenie Podkarpatskej Rusi bolo zákonom potvrdené až 22. novembra 1938, po Mníchovskej dohode a počas hlbokej krízy československého štátu.

Preto nie je úplne presné tvrdenie, že rusínsky snem nebol zvolený nikdy. Voľby do autonómneho snemu sa uskutočnili 12. februára 1939. Snem sa však zišiel iba raz – 15. marca 1939 v Chuste, v čase definitívneho rozpadu Česko-Slovenska a vojenského útoku Maďarska. Autonómia teda prišla až v okamihu, keď už prakticky nemala možnosť rozvinúť sa v stabilných demokratických pomeroch.

Od nesplnenej autonómie k sovietskej anexii

Na jeseň 1944 obsadila Podkarpatskú Rus Červená armáda. Sovietsky zväz následne vytvoril politické a mocenské podmienky na odtrhnutie územia od obnoveného Československa. Československej správe nebolo umožnené, aby na území obnovila svoju činnosť, a o budúcnosti krajiny sa nerozhodovalo v slobodných demokratických podmienkach.

Rozhodujúca medzištátna zmluva však nebola podpísaná v roku 1944, ale až **29. júna 1945 v Moskve**. Československá republika ňou odstúpila Podkarpatskú Rus Sovietskemu zväzu a územie bolo začlenené do Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky ako Zakarpatská Ukrajina.

Prezident Edvard Beneš následne 24. augusta 1945 vydal ústavný dekrét č. 60/1945, ktorým sa pripravovalo vykonanie zmluvy vrátane úpravy možnosti voľby – opcie – československého štátneho občianstva. Pre väčšinu obyvateľov Podkarpatskej Rusi však zmena štátnej príslušnosti znamenala aj stratu československého občianstva a začlenenie do sovietskeho štátu.

Historický záväzok, ktorý zostal nesplnený

Saint-germainská zmluva z 10. septembra 1919 predstavovala pre karpatských Rusínov historickú príležitosť. Prvýkrát medzinárodný dokument výslovne uznal rusínske územie južne od Karpát ako osobitný samosprávny celok a zaručil mu vlastný snem, rozsiahle zákonodarné právomoci i primerané zastúpenie v Československu.

Tieto záväzky však počas demokratickej prvej republiky zostali nenaplnené. Autonómia prišla až na jej samotnom konci a po druhej svetovej vojne Podkarpatská Rus stratila možnosť slobodne rozhodnúť o svojej budúcnosti.

Dátum 10. september 1919 preto nepripomína iba začlenenie Podkarpatskej Rusi do Československa. Je zároveň pripomienkou veľkého politického prísľubu, ktorý československý štát Rusínom dal, no v rozhodujúcom období ho nedodržal.

Zostavil: RUSYNSK

Dokumenty a pramene: [Zmluva spojeneckých mocností s Československom z 10. septembra 1919](https://history.state.gov/historicaldocuments/frus1919Parisv13/ch10subch4); [Ústavný zákon č. 328/1938 o autonómii Podkarpatskej Rusi](https://www.aspi.cz/); [zmluva ČSR a ZSSR o Zakarpatskej Ukrajine](https://www.psp.cz/sqw/sbirka.sqw?cz=186&r=1946); [informácia Ministerstva zahraničných vecí ČR](https://mzv.gov.cz/jnp/cz/zahranicni_vztahy/vyrocni_zpravy_a_dokumenty/poskytnute_informace/smlouva_mezi_ceskoslovenskou_republikou.html); [ústavný dekrét č. 60/1945](https://esipa.cz/sbirka/sbsrv.dll/sb?CP=1945s060&DR=SB); práce historika Ivana Popa.