Prof. Ján Doruľa - jazykovedec, ktorý čítal dejiny v slovách

Pri 93. narodeninách významného slovenského slavistu



Profesor PhDr. Ján Doruľa, DrSc. ( *31. augusta 1933), patrí k výrazným osobnostiam slovenskej jazykovedy a slavistiky druhej polovice 20. a začiatku 21. storočia. Skúmal dejiny slovenčiny, jej stáročné kontakty so slovanskými i neslovanskými jazykmi, jazyk starších písomností, biblických prekladov a ľudových rozprávok. Bol aj organizátorom vedeckého života: stál pri zrode samostatného slavistického pracoviska Slovenskej akadémie vied a pripravil jeden z najvýznamnejších medzinárodných vedeckých kongresov, aké sa uskutočnili na Slovensku.*

Z Ortuťovej do Bratislavy a Prahy

Ján Doruľa sa narodil 31. augusta 1933 v Ortuťovej v okrese Bardejov. Jeho rodná obec leží v jazykovo a kultúrne členitom prostredí severovýchodného Slovenska, kde sa po stáročia stretávali slovenské, rusínske, poľské, cirkevnoslovanské, latinské, nemecké a maďarské vplyvy. Práve skúmanie takýchto kontaktov sa neskôr stalo jednou z určujúcich línií jeho vedeckého diela.

V rokoch 1952 – 1957 študoval slovenský a ruský jazyk na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Profesijnú dráhu začal ako odborný asistent na Katedre slavistiky Vysokej školy ruského jazyka a literatúry v Prahe, kde pôsobil v rokoch 1957 – 1959. Od roku 1959 bol spätý so Slovenskou akadémiou vied: najprv s Jazykovedným ústavom Ľudovíta Štúra SAV, v ktorom postupne pracoval ako vedecký, samostatný vedecký a vedúci vedecký pracovník. V rokoch 1991 – 1995 bol riaditeľom ústavu.

Hodnosť kandidáta vied získal v roku 1965, akademický titul PhDr. v roku 1966 a vedeckú hodnosť doktora vied v roku 1993. Za profesora v odbore slovenský jazyk bol vymenovaný v roku 1996. Slovenská akadémia vied ho v súčasnosti uvádza ako emeritného pracovníka Slavistického ústavu Jána Stanislava SAV.

Dôležitý medzinárodný rozmer jeho práci dali tri vedecké pobyty v Nemecku podporené Nadáciou Alexandra von Humboldta: štrnásťmesačný pobyt v rokoch 1968 – 1970 a ďalšie polročné pobyty v roku 1990 a na prelome rokov 1992 – 1993. Kontakty s nemeckou slavistikou neskôr zohrali významnú úlohu aj pri sprístupnení Kamaldulskej Biblie.

Dejiny slovenčiny ako dejiny kultúrnych kontaktov

Doruľov výskum vyrastal z dôkladnej práce s archívnymi prameňmi. Už jeho prvé štúdie boli založené na písomnostiach zo 16. a 17. storočia, najmä z východného Slovenska a z bardejovského archívu. Sledoval v nich starú slovenskú slovnú zásobu, právnu a administratívnu terminológiu, miestne a osobné mená i prenikanie prvkov z latinčiny, češtiny, poľštiny, nemčiny, maďarčiny a východoslovanského jazykového prostredia.

Jazyk vnímal ako historický prameň. Prevzaté slovo preňho nebolo iba slovníkovou jednotkou, ale stopou obchodu, remesla, správy, cirkevného života, susedstva i nerovných mocenských vzťahov. Ukazoval, že viacjazyčnosť starého Uhorska nevytvárala uzavreté jazykové svety. Jazyky sa stretávali a vzájomne ovplyvňovali, pričom slovenčina mala vlastnú vnútornú kontinuitu aj pred kodifikáciami Antona Bernoláka a Ľudovíta Štúra.

Tento prístup sústredil už v monografii Slováci v dejinách jazykových vzťahov (1977). K jeho ďalším významným syntetickým prácam patria Tri kapitoly zo života slov (1993), O slovensko-nemeckom spolunažívaní v 16. – 18. storočí (2014) a rozsiahla kniha Slováci medzi starými susedmi. Môžu byť aj Slováci starí? (2015). V nich spájal jazykovednú analýzu s otázkami kultúrnych dejín, historickej pamäti a pomenovania spoločenstva.

Podieľal sa aj na dielach, ktoré ovplyvnili každodennú jazykovú prax. Bol spoluautorom Krátkeho slovníka slovenského jazyka i Pravidiel slovenského pravopisu. Popri historickom výskume tak vstupoval aj do diskusií o súčasnej spisovnej slovenčine, jazykovej kultúre, štátnom jazyku, písaní historických mien a názvov obcí.

Jazyk rozprávky ako kultúrna pamäť

Samostatnú a čitateľsky príťažlivú oblasť Doruľovho výskumu predstavoval jazyk slovenských ľudových rozprávok. Zaoberal sa textami Pavla Dobšinského, Augusta Horislava Škultétyho a ďalšími staršími zápismi. Porovnával pôvodné podoby rozprávok s ich neskoršími modernizovanými úpravami a upozorňoval, že jazykové „zjednodušovanie“ môže zotrieť dobové reálie, miestnu farebnosť aj významové odtiene pôvodného rozprávania.

Rozprávku nechápal iba ako literárny útvar pre deti. Bola preňho dokumentom slovnej zásoby, spôsobu života, hodnôt a predstavivosti spoločenstva. Výsledky dlhoročného skúmania zhrnul v knihe Čarovný svet a skutočný život v slovenskej rozprávke (2012), v ktorej sa jazykovedný pohľad prepája s folkloristikou, literárnou vedou a kultúrnou históriou.

Kamaldulská Biblia – prameň zásadného významu

K najvýznamnejším výsledkom Doruľovej vedeckej a organizačnej práce patrí výskum Kamaldulskej Biblie – prvého zachovaného prekladu celej Biblie do slovenčiny, ktorý vznikol v predbernolákovskom období v 18. storočí. Doruľa sa venoval jazykovej situácii, v ktorej preklad vznikol, skúmal aj súvisiaci Kamaldulský slovník z roku 1763 a viedol projekty zamerané na vedecké sprístupnenie oboch pamiatok.

V spolupráci so slovenskými a nemeckými odborníkmi pripravil Kamaldulskú Bibliu na vydanie. Dvojzväzkové faksimilné dielo Slovakische Bibel der Kamaldulenser vyšlo v roku 2002 v renomovanej edícii Biblia Slavica vo vydavateľstve Ferdinand Schöningh v Paderborne. Sprístupnenie rukopisu medzinárodnej odbornej verejnosti bolo nielen filologickým počinom, ale aj dôležitým dokladom dejín slovenskej vzdelanosti a prekladateľskej kultúry.

Význam tohto výsledku potvrdila aj Slovenská akadémia vied pri 30. výročí dnešného Slavistického ústavu Jána Stanislava SAV v roku 2025: vydanie Kamaldulskej Biblie označila za prvý významný projekt pracoviska a osobitne pripomenula zásluhu profesora Doruľu.

Budovateľ slovenskej slavistiky

Profesor Doruľa nezanechal iba rozsiahle publikačné dielo. Výrazne ovplyvnil aj inštitucionálnu podobu slovenskej slavistiky. Od konca osemdesiatych rokov rozvíjal program interdisciplinárneho výskumu slovanských jazykov, literatúr, dejín, ľudovej kultúry a náboženských tradícií. Presadzoval, aby sa slovenská slavistika nerozpustila vo všeobecnom opise slovanského sveta, ale aby do medzinárodnej diskusie prinášala vlastné pramene, vlastné otázky a slovenskú vedeckú perspektívu.

Bol iniciátorom vzniku Slavistického kabinetu SAV, ktorý začal pôsobiť v marci 1995. Od júna 1995 do júna 2006 ho viedol ako riaditeľ. Pracovisko sa pod jeho vedením rozvíjalo na interdisciplinárne centrum; od roku 2005 nesie názov Slavistický ústav Jána Stanislava SAV. Jeho dnešná existencia a vedecké smerovanie patria k najviditeľnejším súčastiam Doruľovho organizačného odkazu.

V rokoch 1990 – 2006 bol predsedom Slovenského komitétu slavistov. Ako hlavný organizátor pripravil XI. medzinárodný zjazd slavistov, ktorý sa konal od 30. augusta do 8. septembra 1993 v Bratislave. Podieľal sa aj na príprave slovenskej účasti na nasledujúcich zjazdoch v Krakove a Ľubľane. Pôsobil ako člen a viceprezident Medzinárodného komitétu slavistov; v roku 2007 ho zvolili za jeho čestného člena a zároveň za čestného predsedu Slovenského komitétu slavistov.

V rokoch 2003 – 2012 bol hlavným redaktorom vedeckého časopisu Slavica Slovaca. Prednášal na viacerých vysokých školách, v rokoch 1994 – 1999 externe viedol Katedru slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty Trnavskej univerzity a školil mladých vedeckých pracovníkov. Bol členom Učenej spoločnosti SAV, vedeckých rád a odborných komisií a pôsobil aj v Matici slovenskej.

Rusínska a karpatská súvislosť

Pre čitateľov Rusyn.sk má osobitný význam Doruľov záujem o jazykové a kultúrne pomery v karpatskom priestore. Narodil sa v obci s výraznou gréckokatolíckou a rusínskou tradíciou a už v raných prácach analyzoval východoslovanské jazykové prvky v starších textoch z východného Slovenska.

Ako organizátor vytvoril priestor aj pre odbornú diskusiu o novodobých slovensko-rusínsko-ukrajinských vzťahoch. Spoluorganizoval medzinárodnú konferenciu, ktorá sa uskutočnila 5. – 9. októbra 1999 na Zemplínskej šírave, a bol vedeckým redaktorom rozsiahleho zborníka Slovensko-rusínsko-ukrajinské vzťahy od obrodenia po súčasnosť (2000). Sám doň prispel štúdiou Slovensko-rusínsko-ukrajinské vzťahy na úrovni nárečí a spisovných jazykov.

Jeho prínos v tejto oblasti nespočíva v politickom rozhodovaní o identite iných, ale v dôraze na pramene, jazykové fakty a historickú mnohovrstvovosť regiónu. Karpatský priestor v jeho práci nevystupuje ako okraj, ale ako miesto intenzívneho stretávania jazykov, obradov a kultúrnych tradícií.

Vedec vo verejnom priestore

Doruľa pokladal jazyk nielen za predmet akademického výskumu, ale aj za kultúrnu a spoločenskú hodnotu. Preto pravidelne vystupoval v tlači a rozhlase, popularizoval poznatky o dejinách slovenčiny, biblických prekladoch, cyrilo-metodskej tradícii či ľudovej slovesnosti. Jeho vyjadrenia o jazykovej politike, národnej identite, historických názvoch alebo slovensko-maďarských vzťahoch niekedy vstupovali do polemických verejných diskusií. Aj v nich však nadväzoval na svoje základné presvedčenie, že jazyk je nositeľom historickej pamäti a nemožno ho oddeľovať od kultúrneho a spoločenského vývinu.

Za vedeckú, organizačnú a popularizačnú prácu získal viacero ocenení: Zlatú plaketu Ľudovíta Štúra SAV (1993), Veľkú medailu sv. Gorazda (1998), Cenu Štefana Moyzesa a Pamätnú medailu sv. Cyrila a Metoda (obe 2003), Medailu SAV za podporu vedy (2004), Zlatú medailu SAV a Zlatú medailu Matice slovenskej (obe 2008) či Cenu SAV za popularizáciu vedy (2010). V roku 2024 si prevzal aj striebornú medailu a Cenu Nadácie Pro Patria.

Dielo, ktoré spája vedeckú presnosť s kultúrnou pamäťou

Životné dielo profesora Jána Doruľu má niekoľko rovnocenných rozmerov. Je dielom historika jazyka, ktorý trpezlivo čítal archívne písomnosti a sledoval život slov naprieč storočiami. Je dielom slavistu, ktorý slovenskú skúsenosť zasadzoval do širokých európskych a karpatských súvislostí. Je dielom editora, ktorý pomohol sprístupniť jednu z najvzácnejších pamiatok slovenského písomníctva. A napokon je dielom organizátora, ktorý vytvoril inštitúcie a podmienky pre prácu ďalších generácií.

Pri 93. narodeninách profesora Jána Doruľu si preto nepripomíname iba úctyhodnú bibliografiu. Pripomíname si vedca, ktorý ukazoval, že v slovách zostávajú zapísané dejiny spolužitia, konfliktov, viery, každodennej práce i sebapomenovania národov. A že porozumieť minulosti jazyka znamená lepšie rozumieť aj ľuďom, ktorí ním hovoria.

Výber z diela
Slováci v dejinách jazykových vzťahov (1977)
Tri kapitoly zo života slov (1993)
Slovensko-rusínsko-ukrajinské vzťahy od obrodenia po súčasnosť (vedecký redaktor, 2000)
Slovakische Bibel der Kamaldulenser, I – II (spolupráca na vedeckom vydaní, 2002)
Čarovný svet a skutočný život v slovenskej rozprávke (2012)
O slovensko-nemeckom spolunažívaní v 16. – 18. storočí (2014)
Slováci medzi starými susedmi. Môžu byť aj Slováci starí? (2015)
Ján Stanislav a slovenská slavistika (spolueditor s Petrom Žeňuchom, 2016)

Zdroje a literatúra
Profil prof. Jána Doruľu – Slavistický ústav Jána Stanislava SAV
Dvadsať rokov inštitucionalizovanej slavistiky v Slovenskej akadémii vied, zost. Peter Žeňuch, 2015
História Slavistického ústavu Jána Stanislava SAV
30. výročie Slavistického ústavu SAV, 2025
Ján Doruľa – Encyclopaedia Beliana
Rozhovor s profesorom Doruľom pri príležitosti 90. narodenín – Prešovská univerzita
Cena Nadácie Pro Patria 2024

foto: Ján Doruľa
zdroj: Slavistický ústav Ján Stanislava SAV