Nestor Kukoľnik: syn karpatského Rusína, ktorý patril k hviezdam Puškinovej epochy

Bol básnikom, dramatikom, prozaikom, novinárom, vydavateľom, znalcom umenia, hudobníkom aj vysokým štátnym úradníkom. Nestor Kukoľnik sa narodil v Petrohrade, tvoril po rusky a svojím životom bol pevne spätý s Ruskou ríšou. Na karpatský pôvod svojho otca Vasilija Kukoľnika však nezabudol. V časoch najväčšej slávy sa jeho meno vyslovovalo vedľa mien Alexandra Puškina, Nikolaja Gogoľa, Michaila Glinku či Karla Briullova. Kým väčšina jeho literárneho diela časom upadla do zabudnutia, verše zhudobnené Glinkom znejú dodnes.






Nestor Vasilievič Kukoľnik sa narodil v Petrohrade 8. septembra 1809 podľa vtedajšieho juliánskeho kalendára, teda 20. septembra podľa dnešného gregoriánskeho kalendára. Nebol Puškinovým rovesníkom v presnom zmysle slova – Puškin bol o desať rokov starší – patril však k tej istej veľkej epoche ruskej literatúry. Skutočným Kukoľnikovým rovesníkom bol Nikolaj Gogoľ, narodený takisto v roku 1809, s ktorým neskôr študoval v Nižyne. (Nestor Kukoľnik: Moje spomienky)

Otec z historickej Podkarpatskej Rusi

Pre čitateľov Rusyn.sk je osobitne zaujímavý Kukoľnikov rodinný pôvod. Jeho otec Vasilij Grigorievič Kukoľnik (1765 – 1821) pochádzal z Mukačevska – z územia historickej Podkarpatskej Rusi, ktoré bolo vtedy súčasťou Uhorska. Staršie pramene ho označujú za Karpatorusa, Rusína a gréckokatolíka. (Ruský biografický slovník – Vasilij Kukoľnik)

Vasilij Kukoľnik patril k mimoriadne vzdelaným mužom svojej generácie. Venoval sa fyzike, chémii, právu, technike i poľnohospodárstvu. Pred odchodom do Ruska pôsobil na lýceu v poľskom Zamości. Roku 1803 ho na odporúčanie rodáka Ivana Orlaja spolu s Michailom Baluďanským a Petrom Lodijom pozvali do Petrohradu, aby pomáhali budovať moderné ruské školstvo. Stal sa profesorom Hlavného pedagogického inštitútu, z ktorého neskôr vznikla Petrohradská univerzita, a v rokoch 1813 – 1817 vyučoval rímske a ruské občianske právo veľkokniežatá Nikolaja a Michaila Pavlovičovcov. Prvý z nich sa neskôr stal cárom Nikolajom I. Roku 1820 Vasilij Kukoľnik odišiel do Nižyna ako prvý riaditeľ novozriadeného Gymnázia vyšších vied kniežaťa Bezborodka. (Ruský biografický slovník – Vasilij Kukoľnik)

Rodinné zázemie bolo viacjazyčné. Nestor vo svojich spomienkach uvádza, že už ako dieťa vedel čítať a písať po rusky, po poľsky a po latinsky. Zaznamenal aj nezvyčajnú okolnosť svojho krstu: ako gréckokatolíka ho krstil polocký uniatský arcibiskup Ján Krasovský a krstným otcom sa na diaľku stal cár Alexander I., ktorého zastupoval minister školstva gróf Piotr Zavadovskij. (Nestor Kukoľnik: Moje spomienky)

Svoj vzťah ku koreňom neskôr vyjadril slovami: „Bol som synom Karpatorusa, hoci som doposiaľ nevidel rodné Karpaty. Láska k vzdialenej vlasti nikdy nevyhasla.“ Výrok je dôležitý práve svojou zdržanlivosťou. Kukoľnik sa nenarodil v Karpatoch a netvoril v rusínskom jazyku; bol ruským spisovateľom nikolajevskej epochy. Pôvod svojho otca však poznal a vedome sa k nemu hlásil. (A. Nikolajenko: Učiteľ a jeho žiaci)

Spolužiak Gogoľa v „prípade slobodomyseľnosti“

Nestor študoval na nižynskom Gymnáziu vyšších vied kniežaťa Bezborodka. Škola mala postavenie blízke lýceu a vyrástla na nej pozoruhodná generácia: okrem Kukoľnika aj Nikolaj Gogoľ, básnik Jevhen Hrebinka a ďalší budúci literáti, umelci a vedci.

Kukoľnik sa už počas štúdia venoval divadlu, hudbe, písaniu veršov a študentským rukopisným časopisom. Jeho školské roky však poznačil takzvaný „prípad slobodomyseľnosti“. Pri vyšetrovaní sa u študentov našli zakázané texty vrátane Puškinovej ódy Sloboda, Gribojedovovho Útrap z rozumu a výpiskov z Kanta a Montesquieua. Medzi zaistenými rukopismi bola aj Kukoľnikova nedochovaná tragédia Mária, označená za poburujúcu. Hoci skúšky absolvoval úspešne, v roku 1829 opustil školu bez riadneho vysvedčenia; dostal iba potvrdenie o ukončení kurzu. (Ruský biografický slovník – Nestor Kukoľnik)

Nasledujúce dva roky pôsobil vo Vilne, dnešnom Vilniuse, kde vyučoval ruskú literatúru a pripravil po poľsky napísanú praktickú učebnicu ruštiny. V roku 1831 sa vrátil do Petrohradu. Práve tam sa mala začať jeho oslnivá, hoci nie veľmi trvácna literárna sláva.

Sláva, ktorá sa na čas priblížila Puškinovej

Prvý veľký ohlas vyvolala veršovaná dramatická fantázia Torquato Tasso, vydaná roku 1833. Skutočný prielom však priniesla historicko-vlastenecká dráma Ruka Všemohúceho zachránila vlasť. V januári 1834 ju uviedlo petrohradské Alexandrinské divadlo a predstavenie videl aj cár Nikolaj I., ktorý hru prijal s veľkou priazňou. Z mladého autora sa takmer zo dňa na deň stala hviezda oficiálnej petrohradskej kultúry.

V marci 1834 sa Kukoľnik osobne zoznámil s Puškinom. Ich vzťah sa nevyvinul do priateľstva a Kukoľnik neskôr pokladal slávnejšieho básnika za svojho nepriateľa. Tvrdenie, že obaja boli rovnocennými súpermi, by však bolo spätným zveličením. Presnejšie je povedať, že Kukoľnikova dobová popularita bola na konci 30. a začiatku 40. rokov mimoriadna, no skúšku času absolvovali ich diela celkom odlišne. Už súdobí kritici Kukoľnikovi vyčítali rétorickosť, prehnaný pátos, zdĺhavosť a priazeň dvora. Napriek tomu mu nemožno uprieť pracovitosť, žánrovú všestrannosť ani schopnosť presne vycítiť vkus vtedajšieho publika.

Nasledovali historické drámy Knieža Michail Vasilievič Skopin-Šujskij a Roksolana (obe 1835), Knieža Daniil Dmitrievič Cholmskij (1840), prózy z čias Petra I. i rozsiahle historické a dobrodružné romány. V rokoch 1841 – 1844 vychádzal aj jeho štvordielny neperiodický knižný projekt Skazka za skazkoj (Príbeh za príbehom).

Básnik, vydavateľ a propagátor výtvarného umenia

Kukoľnik nebol iba dramatikom. Písal poviedky, romány, básne, kritiky a texty o výtvarnom umení a architektúre. Na vlastné riziko investoval do nákladných kultúrnych periodík. V rokoch 1836 – 1838 vydával Chudožestvennuju gazetu (Umelecké noviny); po prestávke v jej vydávaní pokračoval Alexander Strugovščikov. Kukoľnik sa neskôr podieľal aj na vydaniach Dagerotip a Ilustracija. Roku 1846 pripravil publikáciu Obrazy ruského maliarstva. Tieto projekty síce zväčša nemali dlhé trvanie, pomáhali však rozširovať záujem čitateľov o maľbu, sochárstvo, architektúru, divadlo a hudbu. (Ruský biografický slovník – Nestor Kukoľnik)

Jeho petrohradský byt bol miestom stretnutí spisovateľov, hercov, maliarov a hudobníkov. Najbližšie mal ku skladateľovi Michailovi Glinkovi a maliarovi Karlovi Briullovovi, autorovi známeho Kukoľnikovho portrétu z roku 1836. Trojicu spájalo priateľstvo aj predstava zväzku literatúry, hudby a výtvarného umenia.

Verše, ktoré prežili v Glinkovej hudbe

Najživšia časť Kukoľnikovho odkazu sa spája s hudbou. Glinka skomponoval na jeho texty viacero piesní a romancí. V roku 1840 vznikol dvanásťdielny vokálny cyklus Rozlúčka s Petrohradom, tematicky spojený s cestovaním, diaľkami a lúčením. Patria doň aj dodnes uvádzané romance Škovránok a Cestovná pieseň. Mimo tohto cyklu sa preslávila Glinkova romanca Pochybnosť, takisto na Kukoľnikov text. (Antológia Modlitby ruských básnikov)

Kukoľnik sa podieľal aj na veršovaných častiach libriet Glinkových opier Život za cára a Ruslan a Ľudmila. Sám mal dobrý hudobný sluch, hral na gitare a klavíri a pokúšal sa komponovať; hudbu napísal napríklad k svojmu scénickému dielu Azovské obliehanie. Jeho význam pre hudobné dejiny však spočíva predovšetkým v básnických textoch, ktorým Glinkova hudba zabezpečila dlhší život než väčšine Kukoľnikových drám a románov.

S Kukoľnikom sa, naopak, nemá spájať autorstvo hudby k známej romanci Oči čornyje. Takéto autorstvo nie je doložené dobovými notami ani odbornou hudobnohistorickou literatúrou. Text Jevhena Hrebinku vyšiel v roku 1843 a v nasledujúcich desaťročiach koloval vo viacerých zhudobneniach. Podoba romance, ktorá získala širokú popularitu v 80. rokoch 19. storočia, však prevzala melódiu z valčíka Hommage-Valse, op. 21, Floriana Hermanna. Jeho prvé doložené vydanie pochádza z roku 1879, teda jedenásť rokov po Kukoľnikovej smrti. V roku 1884 vyšla v Moskve úprava Sofusa Gerdala, ktorá Hrebinkov text spojila s hudobným základom neskôr preslávenej romance. Kukoľnik preto nemohol byť autorom hudby tej podoby Očí čornyje, ktorú poznáme dnes. (Anna G. Piotrowska: Tsyganshchina and Romani Musicians in Tsarist, Soviet and Post-Soviet Russia, dobové vydanie Hermannovho valčíka v notovom katalógu IMSLP, historické vydania romance a valčíka)

Od literatúry k štátnej službe

Kukoľnikov život mal aj druhú, na spisovateľa nezvyčajnú stránku. K štátnej službe sa vracal opakovane a od roku 1843 pracoval v kancelárii ministra vojny. V rokoch 1847 – 1856 absolvoval dlhé služobné cesty po juhu ríše. Zaoberal sa stavom baníctva a možnosťami rozvoja ťažby uhlia v Donbase, kontroloval zásobovanie a počas Krymskej vojny pôsobil pri štábe Donského vojska v Novočerkassku. Zo služby odišiel v hodnosti skutočného štátneho radcu.

Úradnícka práca postupne vytlačila literatúru na okraj jeho každodenného života. Zároveň odhalila ďalšiu Kukoľnikovu vlastnosť: záujem o praktické projekty, hospodárstvo, dopravu a verejné inštitúcie – témy, ktoré pripomínajú široký odborný záber jeho otca.

Posledné desaťročie v Taganrogu

Po odchode do penzie v roku 1857 sa Kukoľnik s manželkou Amáliou usadil v prístavnom Taganrogu pri Azovskom mori. Ani tam nezostal iba literátom na odpočinku. Navrhoval zriadenie univerzity pre oblasť medzi Azovským a Kaspickým morom, presadzoval miestne noviny a okresný súd, upozorňoval na potrebu ochrany Taganrogského zálivu a žiadal administratívne posilnenie regiónu.

Najvýraznejšie sa zapojil do úsilia o železničné spojenie Charkova s Taganrogom. Viedol pracovnú skupinu, ktorá pripravovala zdôvodnenie a trasovanie trate, a argumentoval aj tým, že železnica otvorí cestu k rozvoju uhoľných ložísk Donbasu. Cár Alexander II. príslušné zmluvy schválil v roku 1868. Kukoľnik sa dokončenia trate nedožil, jeho podiel na jej presadení však zostal súčasťou pamäti mesta. (Mestská duma Taganrogu, Kto Glavnyj: Kukoľnik, ktorého nemali radi)

Nestor Kukoľnik náhle zomrel v Taganrogu 8. decembra 1868 podľa starého, teda 20. decembra podľa nového kalendára, vo veku 59 rokov. Pochovali ho na jeho majetku pri háji Dubki. Hrob bol v 20. storočí vyplienený a napokon zanikol pri rozširovaní priemyselného areálu.

Ruský spisovateľ s vedomím karpatských koreňov

Kukoľnikov osud je príbehom prudkej slávy aj rýchleho zabudnutia. V 30. rokoch 19. storočia bol jednou z najviditeľnejších postáv petrohradského kultúrneho života; už o dve desaťročia jeho literárnu povesť zatienili autori, ktorých diela sa ukázali ako umelecky trvácnejšie. Zostalo však niekoľko piesňových textov, Glinkove romance, Briullovov portrét, stopa v dejinách ruskej umeleckej žurnalistiky a konkrétne modernizačné projekty na juhu impéria.

Pre Rusínov je podstatné ešte niečo: za petrohradským spisovateľom stál príbeh jeho otca, vzdelanca z Mukačevska, ktorý sa zaradil medzi karpatoruských učencov povolaných na začiatku 19. storočia do služieb Ruského impéria. Nestor Kukoľnik z karpatskej vlasti nepochádzal osobnou skúsenosťou, ale rodinnou pamäťou. Bol ruským autorom, ale pôvod svojho otca poznal a vedome sa k nemu hlásil. Práve preto ho možno oprávnene predstaviť ako syna karpatského Rusína – ako osobnosť ruskej kultúry s rodinnými koreňmi v historickej Podkarpatskej Rusi.

Spracovala redakcia RUSYN.SK

foto: 
Portrét spisovateľa Nestora Vasilieviča Kukoľnika 
Autor: Karl Briullov, 1836