Rusínske kalendárium

28.05.1939 narodil sa v obci Pichne, okr. Snina, Jaroslav Sisák, herec, režisér, recitátor. Študoval Pedagogickú školu v Prešove a Divadelný inštitút Karpenka Kareho v Kyjeve. Pôsobil ako herec v Ukrajinskom národnom divadle v Prešove, ktoré bolo po revolúcii r. 1989  premenované na Divadlo A. Duchnoviča aj jeho zásluhou. DAD sa stalo prvou kultúrnou inštitúciou, ktorá začala uvádzať predstavenia v rusínskom jazyku. Bol jeho prvým riaditeľom (1990-1998). Stvárnil mnoho charakterových postáv ako A. Duchnovič v hre Hlavný bubeník, Bača Mišo v hre Bačova žena, Kráľ Lear od Shakespeara. Učinkoval v rozhlasových hrách. Predseda Rusínskej obrody na Slovensku (1995-1996). 
    
29.05.1997 uskutočnil sa IV. Svetový kongres Rusínov v Budapešti.
 

01.06.1936 narodil sa v Ruskom Keresture, Srbsko, Miron Žiroš, žurnalista, publicista, spisovateľ. Autor kníh o ľudovej kultúre a histórii Rusínov. Zomrel 29.novembra 2016 v Kazinbarčikach /Maďarsko/.

02.06.1912 narodil sa v Žariči,dnes Ukrajina, Ivan Kováč, právnik, politik, pedagóg. Absolvoval ruské gymnázium v Mukačeve, študoval na UK v Prahe, na univerzite v Poznani a na maďarských univerzitách v Pécsi a Budapešti. V čase štúdia v Prahe organizátor rusínskych rusofilských študentských spolkov (Centralnyj Sojuz podkarpatorusskich stuďentov, Sojuz russkoj moloďožy Karpatskoj Rusi), redaktor novín Naš Karpatorusskij Golos. V r. 1938 člen Centralnoj Russkoj Narodnoj Rady (CRNR rusofilská), podporoval jej snahu o uskutočnenie práva na autonómiu Podkarpatskej Rusi, avšak so zachovaním integrity a suverenity ČSR. Po vymenovaní prvej autonómnej vlády Podkarpatskej Rusi A. Brodyho bol tajomníkom ministra Š. Fencika. Rozpad ČSR a obsadenie Podkarpatskej Rusi Maďarskom bolo pre I. Kováča osobnou tragédiou. Maďarskými úradmi bol kvalifikovaný ako politicky nespoľahlivý a daný pod policajný dozor. Po prepadnutí ZSSR Nemeckom a vyhlásení vojny Maďarskom bol internovaný a poslaný do tzv. pracovného tábora. Skaza 1. a 2. maďarskej armády v Stalingradskej bitke donútila maďarskú vládu vyhlásiť v krajine totálnu mobilizáciu, počas ktorej boli do armády mobilizovaní aj politicky nespoľahlivé osoby. Na jar 1943 narukoval aj I. Kováč a bol poslaný na východný front. V r. 1944 pri ústupe maďarských jednotiek z Ukrajiny organizoval dezerciu vojakov rusínskeho pôvodu, bol prezradený a hrozil mu trest smrti. Život mu zachránil rýchly prienik sovietskych vojsk na území Maďarska po vystúpení Rumunska zo spojeneckého zväzku s Nemeckom. Od septembra 1944 pôsobil I. Kováč ako tlmočník v štábe 2. Ukrajinského frontu pod velením maršala Malinovského. Vojnová anabáza I. Kováča skončila vo Viedni. V januári 1945 bol menovaný dočasnou maďarskou vládou so súhlasom Spojeneckej kontrolnej komisie na území Maďarska a jej predsedu, sovietskeho maršala Vorošilova mandatárom maďarského Červeného kríža pre repatriáciu maďarských občanov z nemeckých koncentračných táborov, so sídlom v Prahe. Po splnení tejto úlohy zažiadal o obnovenie čs. občianstva a pristúpil k oživovaniu rusínskych študentských svojpomocných spolkov v Prahe. Založil študentské noviny Zvjezda a časopis Kostjor, nadáciu pre pomoc rusínskym nemajetným študentom (Fond stipendij dlja karpatorusskich stuďentov), zúčastnil sa vydaní encyklopedického almanachu Prjaševščina. V októbri 1948 bol I. Kováč zatknutý ŠtB a obvinený z účasti vo fašistickom hnutí na Podkarpatskej Rusi v 30. rokoch pod vedením Š. Fencika. Neskôr sa preukázalo, že zatknutie bolo vykonané na pokyn sovietskej tajnej služby. Začiatkom r. 1949 ho ŠtB odovzdala sovietskym agentom MGB (predchodca KGB). Tajne, cez Viedeň a Budapešť bol odvlečený do ZSSR. V Moskve bol čs. občan I. Kováč odsúdený neslávne známym Zvláštnym poradným zborom (Trojka) MGB k 10 rokom odňatia slobody. Rozsudok nikdy nepodpísal, keďže ho považoval za výsledok manipulácie. V gulagu strávil 7 rokov, jeho spoluväzňom bol ruský spisovateľ Alexander Solženicyn a maďarský spisovateľ János Rózsas. Príbuzný I. Kováča prepašoval cez hranice na Šumave v batohu jeho trojročného syna do Nemecka a následne s ním emigroval do USA. Synovi I. Kováča totiž hrozilo tiež odvlečenie do ZSSR a umiestnenie v detskom domove. Teraz je úspešný americký herec, režisér, riaditeľ divadla v Berkeley Georg Kovach. Počas rokovaní prezidentov USA a ZSSR, Reagana a Gorbačova, v r. 1988 bol členom americkej delegácie a po 40 rokoch sa mal možnosť stretnúť s otcom. 10.9.1956 so začiatkom Chruščovových reforiem bolo obvinenie proti I. Kováčovi  zrušené, bolo mu uznané jeho čs. občianstvo a povolený odchod do ČSR. V Prahe na vlakovej stanici ho však čakalo nemilé prekvapenie, zatknutie agentmi ŠtB a ďalší rok vo väzení na Pankráci ("socialistická karanténa"). Po roku bol bez vysvetlenia prepustený a usadil sa v Košiciach. Učil ruský jazyk na Univerzite P. J. Šafárika, organizoval každoročne Puškinove festivaly ruskej poézie, 25 rokov stál na čele miestneho Ruského klubu. V 60. rokoch ostro polemizoval s prešovskými ukrajinizátormi Rusínov. Napísal zaujímavé spomienky (O dňach bylych), lenže v komunistickom Československu nemohli byť publikované. Prostredníctvom príbuzných boli prepašované do USA a uložené v Solženicynovej Všeruskej memoárovej knižnici vo Vermonte. Zomrel 12.11.2002 v Košiciach.

02.06.1939 narodil sa obci Onok, Sevľuš, dnes Ukrajina, Ivan Brody, umelec, sochár. Ukončil Užhorodské učilište výtvarno-úžitkového umenia. Od r. 1976 pôsobil v Mukačeve, autor sochy Panny Márie pri mukačevskom gréckokatolíckom chráme, pamätníka Cyrila a Metoda v centre Mukačeva, pamätníka dobrovoľníkom v Užhorode. Autor sošky karpatského medveďa - medzinárodnej Ceny A. Duchnoviča.

04.06.2003 uskutočnil sa VII. Svetový kongres Rusínov v Prešove.

05.06.1739 zomrel v obci Karačyn, dnes Ukrajina, Ivan Zejkan, nemeš (šľachtic), ruský diplomat, osvietenec, pedagóg rusínskeho pôvodu. Študoval v Satumare, Ľvove, Regensburgu, Prahe a Viedni. V r. 1697 sa prihlásil ako tlmočník k „veľkej európskej misii" ruského cára Petra I. Vychovávateľ a učiteľ bratrancov cára Petra I. kniežat Alexandra a Ivana Naryškynových (1708-1721). Spolu s nimi cestoval po západnej Európe. Po návrate do Ruska mu Peter I. zveril do výchovy a učenia careviča Petra. Po smrti Petra I. (1725) v dôsledku intríg na dvore svoje postavenie stratil. V r. 1727 bol prehlásený za nespoľahlivého, jeho majetok bol skonfiškovaný, bol deportovaný do Uhorska. Po upokojení situácie v Petrohrade sa pokúsil v r. 1738 o návrat do Ruska, ale rakúske úrady mu v tom zabránili. Narodil sa v Karačyne okolo r. 1670.

05.06.1911 narodil sa v Rudlove, okr. Vranov n/T, Ivan Hric Duda, spisovateľ. Skončil obchodnú akadémiu v Mukačeve, učil na školách Podkarpatska. Herec a riaditeľ divadla Nová scéna v Užhorode, učil v Pstrine a v Potokoch pri Svidníku. V r. 1945-1946 jeden zo zakladateľov Ukrajinského národného divadla v Prešove, kde bol hercom, režisérom a jeho prvým riaditeľom. Na začiatku 50. rokov bol represovaný. Vydal zbierku poviedok "Nezhody", historický román vo veršoch "Makiv cvit", "Sered dorohy, sered bur", drámu "Fedor Hlavata", "Iľko Lypej", ktoré pripravil pre scénu UND v Prešove, rozhlasové hry a iné. Zomrel 07.12.1999 v Sabinove.

06.06.1742 narodil sa v obci Hlivištia,okr. Sobrance, Iaonnikij Bazilovič, zakladateľ rusínskej historiografie. Študoval teológiu v Užhorode a Košiciach. Po ukončení štúdia vstúpil do Mukačevského kláštora, ktorého protoigumenom (pomocníkom opáta) bol 38 rokov. Na prelome 18. a 19. storočia vydal v Košiciach rozsiahlu prácu venovanú dejinám rusínskej cirkvi, resp. Mukačevskej diecézy a darovacej listine kniežaťa Koriatowicza "Brevis notitia Fundationis Theodori Koriatovits, OLIMA Ducis de Munkacs, pre Religiosis Ruthenis ordinis Sancti Basilio Magni, in Monte Csemek ad Munkacs". Práca vznikla ako reakcia na tvrdenia sedmohradského biskupa Batthyányiho o falzifikáte tzv. Zakladacej listiny Koriatowicza z r. 1360. Širšiu historickú koncepciu aj argumentáciu o pôvode Rusínov Podkarpatska Bazilovič prevzal od A. F. Kollára, ktorého práca zostala v rukopise vo Viedni a bola známa len úzkemu kruhu vzdelancov. Bazilovič mal prostredníctvom svojich kníh veľký vplyv na súčasníkov. Nie náhodou je preto považovaný za "Hérodota, otca rusínskych dejín". Jeho dejiny sú predovšetkým dejinami cirkvi a duchovenstva, ako vedúcej zložky vtedajšej rusínskej spoločnosti. Táto zložka, uniátski (gréckokatolícki) duchovní, zvlášť potom vyššia hierarchia, žila v úplnej zhode a priateľstve s vládnucou vrstvou Uhorska. V r. 1802 vydal v Košiciach knihu o živote a činnosti rehoľníkov "Ima vitae monasticae", napísal tiež cirkevnoslovanský a latinský Výklad svätej liturgie (Tolkovanije svjaščennoj liturgii), avšak cirkevný cenzor ju označil za nekanonický, zachovala sa len v rukopise. Zomrel 10.8.1821 v Mukačeve.

06.06.1890 narodil sa v Šarišskom Jastrabí, okr. Stará Ľubovňa, Peter Židovský, politik, kultúrny dejateľ v prešovskom regióne. Poslanec Národného zhromaždenia (1935-1939), odmietol členstvo v Hlinkovej slovenskej ľudovej strane a nesúhlasil so vznikom Slovenského štátu, za čo bol prenasledovaný a väznený. Od r. 1943 sa zúčastnil partizánskeho protifašistického odboja. Politicky sa angažoval aj po vojne, v r. 1945 sa stal podpredsedom UNRP a následne poslancom Dočasného Národného zhromaždenia ČSR. Riaditeľ vydavateľstva Slavkniha. Zomrel 25.11.1947 v Šarišskom Jastrabí.

06.06.1919 narodil sa vo Svidníku Juraj Cimbora, pedagóg, folklorista, dirigent, skladateľ. Študoval na gréckokatolíckom Učiteľskom ústave v Prešove. Ako učiteľ pôsobil na rôznych typoch škôl (Chmeľová, Havaj, Svidník, Humenné, Prešov). V r. 1955 štátnou skúškou ukončil špeciálny kurz zborového spevu a dirigovania na konzervatóriu v Bratislave. Všade, kde pôsobil (v školách, obciach, spoločenských organizáciách), zakladal a viedol spevácke zbory a orchestre a úspešne s nimi koncertoval po celej ČSR (Olomouc, Praha, Karlove Vary, Plzeň, Ústí n/L., Liberec, Brno, Ostrava). Umelecký vedúci a dirigent PUĽS-u v Prešove (1958-1970), kde pripravil úspešné premiéry (Vitaj život, Ozvena našich hôr a iné), upravoval rusínske ľudové piesne pre sóla a zbory, napísal množstvo textov a skomponoval veľa piesní a orchestrálnych skladieb. S PUĽS-om absolvoval zahraničné zájazdy (Tunis, Ukrajina, Bulharsko, Francúzsko, Holandsko, Juhoslávia, Taliansko, Dánsko, Nórsko, Švajčiarsko, Poľsko, USA, Kanada, Anglicko, Nemecko, Rakúsko). V tom čase bola snáď najpopulárnejšou piesňou v podaní PUĽS-u „Ej, hoj, tili, tili, tili“ na slová a hudbu J. Cimboru. Ním zapísané rusínske ľudové piesne vydal vo viacerých zborníkoch, ako Ukrajinské ľudové piesne východného Slovenska  II. diel (1963), Spievam si a hrám (1971), Poľana, Poľana, Melódie srdca, Na majdanoch, Beskydské rezonancie, Zborník piesní pre detské a miešané zbory a iné. Medzi jeho najpopulárnejšie piesne patria: „Oj, zahrala muzyka“, „A na hori tataročka“, „Ej, pjatnadcjať rokiv mam“, „Ej, pryď do nas šuhaju“, „Ej, jak v korčmi hudacy zahraly“. Skomponoval hudbu na staroslovanské texty Liturgie sv. Jána Zlatoústeho. Zomrel 02.10.1989 v Prešove.

06.06.1894 narodil sa v obci Verchni Vorota, dnes Ukrajina, Luka Demjan, spisovateľ, folklorista. Do kultúrneho diania sa zapojil po pripojení Podkarpatskej Rusi k ČSR. Významná postava druhého rusínskeho národného obrodenia. Písal po rusínsky (Čort na vesilju, Vidma, Iz sela). Spolu s bratom zostavil 25 rukopisných zväzkov rusínskych rozprávok, legiend, prísloví, historických piesní, balád a kolied. Časť tejto originálnej zbierky bola po vojne vydaná na pokyn sovietskych úradov v ukrajinskom jazyku a tým z vedeckého hľadiska úplne znehodnotená. Zomrel 16.05.1968 v Mukačeve.

07.06.1934 narodil sa v Strihovci, okr. Snina, Ivan Bandurič, kultúrno-osvetový dejateľ, predseda Regionálneho klubu Rusínskej obrody na Slovensku v Bardejove, dlhoročný člen Rady vlády SR pre národnosti, dopisovateľ do rusínskej tlače a rádia. Bývalý riaditeľ Okresnej pamiatkovej správy a organizátor obnovy historických pamiatok v Bardejove a v okolí. Zaslúžil sa o obnovu historického centra Bardejova a jeho zápis do zoznamu - Svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO (2000). Zomrel 21.6.2017 v Bardejove.

10.06.1884 narodil sa v obci Bochoř, Česko, Florián Zapletal, čsl. správny úradník, výskumník kultúry, publicista. Študoval na Filozofickej fakulte KU v Prahe a na Viedenskej univerzite. Počas 1. svetovej vojny sa dostal do ruského zajatia. V Petrohrade redigoval týždeník Čechoslovák (1915) a študoval dejiny umenia na tamojšej univerzite. Bol svedkom boľševickej revolúcie (1917). V r. 1918 sa vrátil do ČSR, expert vlády pre východnú Európu. V r. 1919 pricestoval na Podkarpatskú Rus, organizoval čsl. administratívu, tajomník prvého guvernéra G. Žatkoviča v Užhorode (1920-1921). Po demisii Žatkoviča sa vrátil do Prahy. V jeho archíve sa našli práce o podkarpatskej architektúre "Dřevěné chrámy jihokarpatských Rusínu" (1923), "Turecký motív v rusínské dřevěné architektúře", "Dřevěná cerkev v Tročanech na Východním Slovensku", "Mirošovská dřevěná cerkev", Beloveža, "Výtvarný středověk na Podkarpatské Rusi" (1924), "Lemkovský typ rusínského chrámu" (1924). Ďalšie diela: "Rusíni a naši buditelé" (1921)," A. I. Dobrjansky a naši Rusíni r.1849-1851" (1927). Zostali vo fondoch Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku. V r. 1982 vyšla vo Viedni časť jeho fotografického archívu "Holzkirchen in der Karpaten". Zomrel 16.10.1969 v Prahe.

12.06.2009 bol ustanovený ako Deň Rusínov, ako národný sviatok Rusínov Slovenska, na počesť slávnostného odhalenia pamätníka Alexandra Duchnoviča v Prešove 12.06.1933.

13.06.1897 narodil sa v Malom Rakovci , dnes Ukrajina, Alexander Fedinec, lekár-chirurg, vedec, pedagóg. Medicínu študoval v Budapešti a Prahe, stážoval vo Francúzsku, Švajčiarsku a Nemecku. Jeden zo zakladateľov Lekárskej fakulty v Užhorode, dlhoročný vedúci katedry chirurgie. Vo svete uznávaný odborník na liečenie strumy. Viedol mnohých špecialistov, mal medzinárodnú autoritu, napísal viac ako 100 vedeckých prác. Nositeľ zlatej medaily bratislavskej a košickej univerzity. Zomrel 06.05.1987 v Užhorode.

13.06.1943 narodil sa v Krajnej Poľane, okr. Svidník, Jozef Rodák, historik. Strednú školu skončil vo Svidníku, študoval na Pedagogickej fakulte UPJŠ v Prešove, riaditeľ Duklianskeho múzea vo Svidníku. Práce: Zločinné vyčíňanie fašistických okupantov na východnom Slovensku, Partizánske hnutie na východnom Slovensku, Osvetoví dôstojníci v ČSAZ, Bojová činnosť dvoch východoslovenských divízií po ich rozpade, Pozabudnutí hrdinovia - vojnové a povojnové príbehy (2012), Vojnová munulosť zaviata časom (2014).

17.06.1871 narodil sa o v obci Dubino, Ukrajina, Ivan Doboš, pedagóg. Ukončil učiteľský seminár v Užhorode, učiteľ spevu, riaditeľ školy v Nelipine, inšpektor škôl Svaľavského regiónu. Založil 14 škôl v horských dedinách, 11 "rusínskych národných domov", ktoré rozvíjali rusínsku kultúru. Zakladal svojpomocné družstvá. Spolu s P. Fedorom zostavil "Karpatorusskij bukvar" pre rusínske školy (1925). V r. 1935 ho vláda Československa ocenila Dekrétom schopnosti a uznania (Dekrуt pryznania a blahodarnosti). Zomrel v r. 1951 v obci Nelipino na Ukrajine.

17.06.1925 bol založený Ruský dom v Prešove ako kultúrno-osvetové centrum Rusínov na Prešovsku. Budova v centre Prešova bola odkúpená od grófa G. Dessewfyho za 280 tisíc korún, hlavne zásluhou I. Kizaka a T. Rojkoviča, ktorí spolu s ďalšími zakladateľmi - dobrodincami O. Zbihlejom, D. Ňaradim, P. Gojdičom, E. Biharim, krajanmi z Ameriky a mnohými ďalšími darcamim, vyzbierali potrebnú sumu. Oficiálnym vlastníkom Ruského domu sa stala spoločnosť Ruský klub, ktorá vznikla ako prvá kultúrno-osvetová spoločnosť Rusínov Prešovska po vojne v r. 1923 a ktorá bola hlavným iniciátorom myšlienky kúpy domu pre kultúrne účely Rusínov a ich organizácie. Po založení Spoločnosti A. Duchnoviča v Užhorode (22.3.1923), neskôr jeho filiálky v Prešove (13.6.1924) a nakoniec samostatnej organizácie v Prešove, aj táto našla svoje miesto v Ruskom dome. Prvým predsedom Ruského klubu sa stal I. Kizak a od r. 1925 aj správcom Ruského domu. Po jeho smrti v r. 1929 až do r.1945 obidve tieto funkcie zastával Simeon Smandraj. Fungovalo tam viacero sekcií: organizačná, literárno-vedecká, divadelná, hudobná, múzejná, knižničná, zdravotná, športová. Mal tu svoje miesto aj Zväz ruských učiteľov  a Zväz ruských žien. Posledným, až do mája 1965 úradujúcim predsedom Ruského klubu, bol T. Dufanec a správcom Ruského domu O. Zbihlej, keď Ruský dom na žiadosť vedenia vtedajšieho KZUP bol skonfiškovaný štátom a stal sa sídlom Okresnej organizácie KZUP v Prešove. Po revolúcii v r. 1989 sa dom vrátil pôvodnému majiteľovi Ruskému klubu 1923.

20.06.1895 narodil sa v Ďačove, okr. Sabinov, Denis Zubryckyj, pseud. Torysyn, pedagóg, publicista. Skončil gymnázium v Prešove, gréckokatolícky bohoslovecký seminár, študoval právo na akadémii v Košiciach a Filozofickej fakulte KU v Prahe. Zúčastnil sa organizácie Ruskej národnej rady v Starej Ľubovni a Prešove, pracoval v zemskej správe v Užhorode (1919), jeden zo zakladateľov Ruskej gréckokatolíckej mešťanskej školy v Prešove, zástupca riaditeľa a riaditeľ. Spoluzakladateľ novín Russkoje slovo (1924-1939), spoluorganizátor prvej ruskej národno-kultúrnej výstavy v Prešove (1927), neskôr spoluorganizátor proukrajinskej spoločnosti Prosvita. Vydal niekoľko učebníc a populárnych kníh o rusínskych buditeľoch. Zomrel 15.04.1945 v Prešove.

20.06.1911 sa narodil v Becherove, okr. Bardejov, Alexej Farinič, pedagóg, básnik, publicista, kultúrno-spoločenský dejateľ. Gymnázium vyštudoval v Mukačeve, ruský jazyk a filozofiu na KU v Prahe. Pedagóg na gymnáziách v Užhorode, Mukačeve a Chuste (1934-1938), v Prešove (1939-1953, od r. 1945 riaditeľ), v Bardejove (1953-1954) a na Filologickej fakulte VPŠ v Prešove (1954).  Člen predsedníctva UNRP od r. 1945 a predseda Spoločnosti A. Duchnoviča. Redigoval almanach "Vozroždenije" a "Karpatskij svet", korektor "Prjaševščiny". Písal po rusínsky a rusky. Zbierky poézie "Staľnaja roza“ (1934) a "Snopik“ (1939). 
V r. 1955-1956 po vykonštruovanom procese väznený (Leopoldov, Pankrác). Po prepustení vychovávateľ, učiteľ na JSŠ v Sabinove a na Pravoslávnej bohosloveckej fakulte v Prešove (1957-1958). Zomrel 01.07.1991 v Prešove.

20.06.1999 bola vydaná nová rusínska gramatika - pysemnycja "Materyňskyj jazyk" (M. Almaši, I. Kerča, V. Molnár, S. Popovič) pre rusínske nedeľné školy na Podkarpatsku.

21.06.1947 narodil sa vo Vyšnom Mirošove, okr. Svidník, Andrej Liga, právnik, aktivista. Študoval na Vojenskej škole Jána Žižku v Bratislave, po maturite pokračoval na automobilovom učilišti v Nitre. Pôsobil vo vojenských útvaroch v Hradci Králové (1968), Prešove (1969-1975) a Bardejove. V r. 1983 ukončil Právnickú fakultu UPJŠ. Pôsobil ako vojenský prokurátor v Brne, Banskej Bystrici a v Prešove, krajský prokurátor v Prešove (1999-2012). Aktívne pôsobí  v rusínskom hnutí, v Rusínskej obrode na Slovensku a v činnosti platformy Okrúhly stôl Rusínov Slovenska v Prešove (predseda).

23.06.1896 narodil sa Petrohrade, Rusko, Petro Miloslavský, muzikant, zbormajster, dirigent a pedagóg. Ukončil reálne učilište v Petrohrade a zároveň školu zborového spevu a dirigovania A. Archangeľského. V r. 1933 na pozvanie muzikálneho spolku "Bojan" sa presťahoval do Užhorodu, kde pracoval ako učiteľ, viedol spevácky zbor učiteľov Užhorodského spolku. Rozpracoval program rozvoja zborového umenia v kraji. Jeden zo zakladateľov  "Zakarpatskoho ansambľa pesňi i tanca", ktorý sa neskôr transformoval na Štátny zakarpatský ľudový zbor. Autor mnohých folklórnych a muzikovedných diel, zostavil zborníky rusínskych národných piesní. Dielo: "Narodny pisňi podkarpatskych Rusynov" (1944). Zomrel 12.4.1954 v Užhorode.

22.06.1930 narodila sa v Ľutine, okr. Sabinov, Oľga Kraťuková-Osifová, novinárka. Skončila ruské gymnázium v Prešove a kurzy pre novinárov v Prahe. Redaktorka v Ukrajinskom štúdiu Československého rozhlasu v Prešove, neskôr Slovenského rozhlasu, autorka relácie v rusínskom jazyku "Beseda kumov". Najprv to bolo čítanie listov poslucháčov, neskôr Besedy kumov. Táto humoristická relácia je vysielaná už 60 rokov. Niektoré relácie tejto Besedy sú publikované v knihe "Dobryj deň, kumcu" (1980). Bola niekoľkokrát vyznamenaná v súťaži medzi štúdiovými pracoviskami aj celoštátne Cenou J. Fučíka. Bola aj sudkyňou z ľudu v Košiciach a v Prešove. 

24.06.1904 narodil sa v Orlove, okr. Stará Ľubovňa, Emil Andrejkovič, pedagóg. Detstvo prežil s rodičmi v USA. Od r. 1914 študoval na gymnáziách v Prešove, Užhorode, skončil Prírodovedeckú fakultu KU v Prahe. Učil matematické disciplíny v Prešove, Veľkom Byčkove, Užhorode, Perečine, Pstrine, v Spišskej Novej Vsi, v Rožňave, kde bol riaditeľom gymnázia a Banskej priemyselnej školy v Rožňave. Neskôr prednášal na Pedagogickej fakulte UPJŠ v Prešove. Inicioval oslavy jubileí Ševčenka, Franka, Koriatoviča. V Stropkove založil športový klub, v Medzilaborciach ŠK Slavjanin, v Prešove ŠK Rus. Bol autorom mnohých statí o školstve, geometrii, o riešení sústav lineárnych rovníc, atď. Zomrel 21.06.1976 v Prešove.

25.06.1914 narodil sa v Prešove Štefan Bunganič, pedagóg, aktivista. Skončil štúdium na Karlovej univerzite v Prahe, pracoval na Ministerstve financií SR, podieľal sa na založení Ruského gymnázia v Medzilaborciach, potom v Humennom, kde bol riaditeľom. Po reorganizácii školstva učil na stredných a základných školách. V r. 1949 vypracoval projekt o tzv. karpatoruskom regióne so samosprávou v ekonomických a kultúrnych otázkach. Vláda tento projekt neakceptovala. V r. 1968, v čase Pražskej jari, zvolal prípravný výbor pre vytvorenie Rusínskeho národného kongresu ČSSR. Okupácia republiky vojskami Varšavskej zmluvy zastavila tieto plány. V r. 1976 začal písať slovník rusínskeho jazyka. Tesne pred revolúciou v r. 1989 bol jeden z iniciátorov vzniku Rusínskej obrody na Slovensku a I. Svetového kongresu Rusínov v Medzilaborciach.

25.06.1999 uskutočnil sa V. Svetový kongres Rusínov v Užhorode, na ktorom sa zúčastnilo 350 delegátov z 13 krajín.

25.06. tento deň je Deň Rusínov v Chorvátskej republike. Oslavujú ho od r. 2005, kedy "Družstvo Rusnak" podalo návrh na registráciu národných symbolov – erb s karpatským medveďom, vlajka v troch farbách – červená, biela a modrá a prijali hymnu Rusínov "Ja Rusnak bul, jem i budzem".

26.06.1924 na V. kongrese III. Kominterny zaznel prvý signál o denacionalizácii podkarpatských Rusínov. Už od marca 1926 časopis "Karpatskaja pravda" vychádzal len v ukrajinskom literárnom jazyku.

27.06.1877 narodil sa v Drienici, okr. Sabinov, Teodor Rojkovič, kňaz, kultúrno-osvetový dejateľ, publicista, jeden z iniciátorov založenia Ruského gymnázia v Prešove (1936), hlavný redaktor novín Russkoje slovo (od r. 1930), týždenníka Prjaševskaja Rus (1938-1939). Autor hry "Z blata k ščasťu" a rozpravy Odozvy karpatoruských a slovenských vzťahov. Zomrel 31.10.1963 v Prešove.

27.06.1964 narodila sa v obci Pichne, okr. Snina, Anna Plišková, pedagogička, lingvistka, žurnalistka, kodifikátorka rusínskeho jazyka, spoločenská dejateľka. Ukončila Filozofickú fakultu UPJŠ v Prešove. Redaktorka ukrajinského periodika Nove žyťťa. Po vytvorení rusínskej redakcie "Narodny novynky" a časopisu "Rusyn" (1991) sa stala zástupkyňou šéfredaktora. V súčasnosti prednáša a vedie Ústav rusínskeho jazyka a kultúry PU v Prešove, ako prvá na Slovensku obhájila titul PhD. a docentúru z rusínskeho jazyka.

28.6.1929 narodil sa v Zyndranovej, Poľsko, Teodor (Fedor) Gocz, lemkovský kultúrny aktivista, regionalista. Po vyhnaní z dediny počas „Akcie Visla“ v r. 1947 sa do rodiska vrátil v r. 1956. Po návrate medzi rodákov začal v dedine s kultúrnou činnosťou, založil hudobnú kapelu, dedinské divadlo a zábavné krúžky, čím znovu oživil lemkovský folklór a tradície. V jeseni r. 1968 v priestoroch domu po dedovi T. Kukelovi založil Múzeum lemkovskej kultúry, ktoré existuje dodnes. Múzeum sa skladá z dvoch častí: národopisnej a vojenskej. Vďaka jeho snahe a odhodlaniu sa podarilo zachrániť veľmi cenné historické exponáty, predmety každodennej potreby v domácnosti a na gazdovstve, ktoré sú unikátnou časťou materiálneho dedičstva Lemkov a regiónu. Múzeum z jeho iniciatívy vydávalo štvrťročne časopis „Zahoroda“, kde boli publikované články o kultúre, histórii a pamiatkach Lemkov v Poľsku. V dedine každoročne organizuje folklórne slávnosti pod názvom „Od Rusaľ do Jana“, kde je prezentovaná lemkovská kultúra. Zomrel 5.6.2018 v Zyndranovej.

GOCZ, Teodor (Fedor) (*28.6.1929, Zyndranova, Poľsko - †5.6.2018, Zyndranova), lemkovský kultúrny aktivista, regionalista.
Bol synom Mikuláša ("Nykolaja") a Anny Goczových. V roku 1930 jeho otec odišiel do Kanady. Odchod Teodora s matkou prekazilo vypuknutie druhej svetovej vojny. Spolu s rodinou sa mu podarilo vyhnúť vysídleniu zo Zyndranowej v rámci operácie "Wisła". V júni 1947 bol Teodor Gocz zatknutý v Tylawe a surovo zbitý za údajné držanie zbraní a za podporovanie Ukrajinskej povstaleckej armády. Dňa 13. júna 1947 bol odsúdený na 8 rokov väzenia, z ktorého bol prepustený v októbri 1951. V rokoch 1951-54 vykonával vojenskú službu vo Wałbrzychu. Po skončení služby sa vrátil do Zyndranowej, kde sa zamestnal ako predavač. Spolu so svojím prastarým otcom Teodorom Kukielom začal aktivity spojené s oživením lemkovskej kultúry,  založil hudobnú kapelu, dedinské divadlo a zábavné krúžky. Gocz podnikol aj kroky na záchranu chátrajúceho pravoslávneho chrámu z roku 1899, ktoré boli zablokované rozhodnutiami vlády.
Po smrti Teodora Kukielu v roku 1955 odišiel do Lubinu, kde pracoval v krajčírskej dielni sovietskej armády. Tam spolu s ďalšími Lemkami zorganizoval divadelnú skupinu. V roku 1956, keď bola založená Ukrajinská sociálna a kultúrna spoločnosť, sa zapísal do kurzu pre kultúrnych a osvetových pracovníkov. Po jeho absolvovaní sa vrátil do rodiska, kde začal organizovať spoločenské krúžky a vykonávať kultúrnu činnosť. Inicioval tiež kampaň na zbieranie podpisov, aby sa deti mohli v škole učiť ukrajinčinu. Za túto činnosť bol v roku 1958 zatknutý a odsúdený na tri roky väzenia, oficiálne bol obvinený z "chuligánstva".
V 60. rokoch 20. storočia pôsobil ako inštruktor lemkovských kapiel v celom rzeszovskom vojvodstve. V roku 1963 sa oženil s Mariou Buriakovou, s ktorou mal dvoch synov: Bogdana a Romana. Aktívne sa zapájal do kultúrneho života Lemkov a pôsobil aj v Súbore piesní a tancov "Łemkowyna", v ktorom účinkoval dvadsať rokov. V roku 1968 v areáli domu svojho prastarého otca vytvoril Pamätnú izbu lemkovskej kultúry, kde začal zhromažďovať exponáty súvisiace s históriou a kultúrou Lemkov, ako aj suveníry/artefakty z bojov na Dukle v roku 1944. Táto izba bola začiatkom dnešného Skanzenu lemkovskej kultúry v Zyndranowej. Múzeum sa skladá z dvoch častí: národopisnej a vojenskej. Vďaka jeho snahe a odhodlaniu sa podarilo zachrániť veľmi cenné historické exponáty, predmety každodennej potreby v domácnosti a na gazdovstve, ktoré sú unikátnou časťou materiálneho dedičstva Lemkov a regiónu. Múzeum z jeho iniciatívy vydávalo štvrťročne časopis „Zahoroda“, kde boli publikované články o kultúre, histórii a pamiatkach Lemkov v Poľsku
V roku 1975 bol vďaka úsiliu miestnej komunity na pozemku Teodora Gocza postavený pamätník pripomínajúci účastníkov bitky s nápisom v ukrajinčine. Pamätník bol v roku 1976 úradmi vyhodený do vzduchu a samotný Goč bol za jeho postavenie vystavený finančnej represii.
V 70. rokoch 20. storočia aktívne podporoval myšlienku výstavby pravoslávneho chrámu v Zyndranowej. Výsledkom týchto snáh bola v rokoch 1983 - 1985 výstavba chrámu svätého Mikuláša - prvého pravoslávneho chrámu postaveného v lemkovskom regióne po druhej svetovej vojne. 
Gocz bol tiež organizátorom mnohých lemkovských festivalov a kultúrnych podujatí, vrátane kultúrneho festivalu Od Rusal do Jana. V roku 1999 vydal svoje spomienky  "Życie Łemka (Жытя Лемка)". V roku 2001 bol ocenený Nadáciou Polcul za "prácu pre lemkovskú kultúru v Zyndranowej".
zdroj: 
https://peoplepill.com/i/teodor-gocz

29.06.1883 narodil sa v maďarskom Boldogkovárolya Mikuláš Beskyd, gréckokatolícky kňaz, kultúrno-osvetový dejateľ, historik, literát, etnograf, politik. Tajomník biskupa J. Vályia (od r. 1908), člen eparchiálnej rady, kňaz v Legnave, okr. St. Ľubovňa (1923-1928). V r. 1920 v Prešove vydával noviny "Holos ruskoho naroda", spoluzakladateľ rusínskej strany "Russkaja narodnaja partija", predseda vydavateľskej sekcie Spoločnosti A. Duchnoviča v Užhorode. Najvýznamnejší rusínsky historik svojej doby v Československu, vedel prepojiť históriu s aktuálnym dianím a cieľmi predstaviteľov rusínskych politických strán, hlavne v otázkach autonómie Podkarpatskej Rusi. Vystúpil s ostrou kritikou československej vlády za nesplnenie ústavného práva Podkarpatskej Rusi na autonómiu na stránkach kníh "Karpatskaja Rus" (1920), "Karpatorusskaja pravda" (1933). Autor kníh dejín Podkarpatskej Rusi: "Karpatorusskaja drevnosť" (1928), histórie rodiny Olšavských "Iz minuvšoho kresťanskoj semji" (1930), rodiny Duchnovičovcov (1934), napísal literárne životopisy A.  Duchnoviča (1934), J. Stavrovského-Popradova (1928, 1929), Poézia Popradova (1928),  A. V. Duchnovič a jeho poézia (1929), T. G .Masaryk (1930), zostavil maďarsko-rusínsky slovník (1920). Autor 12 scenárov krátkometrážných filmov s náboženskou tématikou. Zomrel 10.12.1947 v Košiciach. 

29.06.1945 bola uzavretá zmluva medzi ČSR a ZSSR o odstúpení Podkarpatskej Rusi - Zakarpatskej Ukrajiny Sovietskemu zväzu. O Rusínoch sa jednalo podľa hesla "O nás - bez nás". Anexia Podkarpatskej Rusi, uskutočnená koncom r. 1944, bola konečne posvätená diplomatickým dokumentom, ktorý je často označovaný ako "rusínsky Mníchov". V auguste 1945 prezident Beneš podpísal ústavný dekrét, ktorý obyvateľov Podkarpatskej Rusi, Rusínov, zbavil čs. štátneho občianstva. Dekrét vyvolal pobúrenie najmä medzi príslušníkmi 1. čs. armádneho zboru rusínskeho pôvodu. Neskorší dodatok dekrétu aspoň dovoľoval vojakom a ich rodinným príslušníkom optovať pre čs. štátne občianstvo.

30.06.1862 bola zaregistrovaná Spoločnosť sv. Jána Krstiteľa, kultúrno-osvetová organizácia, ktorá vznikla z iniciatívy biskupa Prešovskej gréckokatolíckej eparchie Jozefa Gaganca. Zakladajúce zasadnutie sa uskutočnilo 11.11.1862, na ktorom bol za predsedu menovaný A. Dobriansky, za podpredsedov M. Harbery, A. Rubij a I. Vislocký, za predsedu výkonného výboru A. Duchnovič. Cieľom bol rozvoj kultúrnej a osvetovej činnosti medzi Rusínmi a pomoc mladým rusínskym študentom z chudobných rodín. V r. 1864 Spoločnosť založila internát Alumneum a knižnicu. Činnosti pomáhali učitelia, spisovatelia, advokáti, úradníci biskupstva aj národ. Spoločnosť existovala 12 rokov, potom jej činnosť bola tlmená promaďarskými biskupmi a bola odsúhlasená jej likvidácia (1911). Zhromaždenie spoločnosti toto riešenie odmietlo. Neskôr pod záštitou biskupa P. P. Gojdiča Spoločnosť existovala až do r. 1948. Svoju činnosť obnovila v decembri 2003 v Medzilaborciach, vydáva rusínske gréckokatolícke kalendáre, časopis Artos, duchovné knihy a hlavne preklady cirkevných kníh zo staroslovienčiny do rusínskeho jazyka, venuje sa mládeži a pestuje rusínsky jazyk v bohoslužobných obradoch.

30.06.1940 narodil sa v obci Kajdanovo, dnes Ukrajina, Ivan Sitar, pedagóg, teoretik pedagogiky,  spoločenský dejateľ, básnik. Ukončil Fyzikálno-matematickú fakultu Užhorodskej univerzity. Autor metodických pokynov pre učiteľov stredných škôl. Aktívne sa zúčastňuje v rusínskom obrodení, člen Náučného centra rusinistiky, píše eseje v rusínskom jazyku, prekladá diela svetovej literatúry do rusínskeho jazyka.