Rusínske kalendárium

27.11.1995 vzniklo v Bratislave Združenie inteligencie Rusínov Slovenska. V jeho prvom výkonnom výbore boli Michal Šteňo, Štefan Ladižinský, Elena Hajdová – Židovská, Michal Fecenko, Milan Andraš, Mária Chomová, Andrej Marčišin a Janko Lipinský. V r. 1997 podalo združenie úspešnú žalobu na Slovenský rozhlas za nerešpektovanie práv Rusínov v oblasti rozhlasového vysielania, v tom istom čase sa do povedomia širokej verejnosti dostalo združenie vďaka rozsiahlej prílohe o Rusínov v mesačníku Občianska spoločnosť pod sugestívnym názvom - Kto chce vygumovať Rusínov z mapy sveta..., združenie prebralo na seba rozhodujúcu zodpovednosť v informáčnych kampaniach pred sčítaním obyvateľstva v rokoch 2001 a 2011. V sučasnosti sa združenie zameriava hlavne na popularizovanie dejín Rusínov, obhajobe ich základných ľudských práv a propagáciu používania materinského rusínskeho jazyka. Počas celého obdobia 20-ročnej existencie združenia bol jeho jediným predsedom doc. MUDr. Michal Šteňo, CSc. Združenie inteligencie Rusínov Slovenska - ochranca zachovania identity Rusínov na Slovensku.

30.11.1906 narodil sa v Širokom, okr. Prešov, Andrej Zabredský, notár, spisovateľ. Skončil poľnohospodárske učilište a Vyššiu hospodársku školu v Košiciach, bol notárom vo Veľkých Kapušanoch, v Habure a Medzilaborciach. Skoro celá jeho literárna tvorba je o ľuďoch Medzilaboriec a Laboreckej doliny. Napísal romány: Víťazný návrat, Cesta domov, Chlieb z medzí, Haburské zvony, niekoľko Rozprávaní o vzbure, Rozprávanie o Habure, Čas nad Haburou nezastal, poézia: Laborecké mínové polia, Vojny šľapaj krvavá, Tancovalo jedno leto, Zmŕtvychvstanie Svätopluka a iné. Zomrel 29.11.1995 v Nitre.

    
01.12.1934 odznela prvá relácia pre Podkarpatskú Rus z košického štúdia Československého rozhlasu. Skúšobné relácie boli sporadicky vysielané od r. 1930, naživo z rôznych miest Prešovska a Podkarpatska. Od 01.12.1934 bol vedením Československého rozhlasu menovaný prvým redaktorom tohto vysielania Andrej Rudlovčák. Vysielanie pre Rusínov malo veľký ohlas, republika poznávala kraj najväčšej biedy a krásy. V r. 1938, po rozpade ČSR redakcia vysielania pre Rusínov sa presťahovala do Prahy a na začiatku Protektorátu do Bratislavy. Po vojne nadviazala spoluprácu so študentami vysokých škôl, súčasťou redakcie bol veľký spevácky zbor a pod. V r. 1948 sa redakcia presťahovala do Prešova, ale už ako Ukrajinské štúdio Československého rozhlasu, neskôr Slovenského rozhlasu, nakoniec ako hlavná redakcia národnostno-etnického vysielania. Napokon sa v r. 2003 presťahovala do Košíc a v rámci okruhu Patria redaktori pripravujú rusínske, ukrajinské, rómske, nemecké, poľské, české a ruské vysielanie .
    
02.12.1886 narodil sa v obci Holubynoje, Ukrajina, Grigorij Žatkovič, americký právnik, politik. V piatich rokoch sa vysťahoval s rodičmi do USA. Vyrastal v rodine vedúceho predstaviteľa rusínskeho emigrantského spolku "Sojedinenije greko-katoličeskych russkich bratstv". Absolvoval vyššiu odbornú školu sv. Vincenta v New Yorku a sv. Ducha v Pittsburghu, právo vyštudoval na Pensylvánskej univerzite. Do r. 1918 právnik korporácie General Motors, na jeseň toho istého roku bol pozvaný do vedenia Americkej národnej rady Uhro-Rusínov (ANRUR), ktorá mu uložila úlohu zostaviť memorandum pre prezidenta USA W. Wilsona ohľadom postavenia Podkarpatskej Rusi v novej Európe. Žatkovič považoval Rusínov za svojbytný národ a na základe toho koncipoval program ANRUR. V ním vypracovanom memorande bolo prvou požiadavkou "Priznanie Rusínom štatút samostatného, a ak to bude možné, plne nezávislého národa, ktorý by mohol vytvoriť svoj štát. Ak to možné nebude, možno uvažovať o variantoch spojenia na zásadách autonómie s niektorým susedným slovanským štátom." 21.10.1918 sa Žatkovič stretol s prezidentom USA. Prezident W. Wilson odporúčal pripojiť sa k niektorému slovanskému štátu a tiež vstúpiť do projektovanej Stredoeurópskej demokratickej únie. 23.10.1918 vstúpila ANRUR vo Philadelphii do Únie stredoeurópskych štátov, Žatkovič podpísal v jej mene Deklaráciu všeobecných cieľov nezávislých stredoeurópskych národov. Pri podpise vyhlásil: "Naše činy v Amerike sú nezávislé, oddelené od ukrajinských. Ukrajinci majú svoju cestu rozvoja, svoje vlastné organizácie. My máme svoje dejiny, iné ako Ukrajinci." Vo Philadelphii sa Žatkovič prvýkrát stretol s T. G. Masarykom a spoločne posúdili otázku pripojenia Podkarpatskej Rusi k Československu. Masaryk sľúbil Žatkovičovi, že ak sa Rusíni pripoja k ČSR, budú mať zaručené autonómne územie. 12.11.1918 sa vo Scrantone (štát Pensylvánia, USA) konal zjazd ANRUR pod vedením Žatkoviča, ktorý vo svojom riešení pre Podkarpatskú Rus vyhlásil československú variantu za optimálnu. Na zjazde presadil Žatkovič návrh, aby bol vykonaný plebiscit  medzi americkými Rusínmi. V decembri 1918 prebehol plebiscit, v ktorom 67% zúčastnených hlasovalo pre pripojenie Podkarpatskej Rusi k ČSR. Z iniciatívy prezidenta Masaryka prišla na mierovú konferenciu do Paríža delegácia amerických Rusínov na čele so Žatkovičom, kde informoval o rusínskej otázke plukovníka E. M. Housa, ktorý viedol v neprítomnosti prezidenta W. Wilsona delegáciu USA, a stretol sa aj s členom francúzskej delegácie A. Tardieum. Po stretnutí s A. Beskydom vytvorili "Russku komisiju", ktorá vystupovala v mene všetkých Rusínov. Na radu prezidenta Masaryka Žatkovič odišiel s delegáciou amerických Rusínov do Užhorodu. V Prahe neskôr odovzdal  prezidentovi memorandum vo forme svojich "Štrnástich bodov", podmienok pripojenia Podkarpatskej Rusi k ČSR. Svoje podmienky Žatkovič fomuloval v zmysle americkeho ústavného systému, práva štátov v americkej federácii, ktoré sa však nedalo uplatniť vo vtedajšej strednej Európe. V Bratislave Žatkovič rokoval s ministrom pre Slovensko Vavrom Šrobárom o hraniciach medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou. V Prešove Žatkovič rokoval s predstaviteľmi Karpatoruskej národnej rady, ktorá splnomocnila americkú delegáciu pracovať pre spojenie prešovskej, užhorodskej a chustskej rady na základe Žatkovičových "Štrnástich bodov". Komunistický prevrat v Budapešti a expanzívne zámery maďarského diktátora Bélu Kuna donútili Žatkoviča odísť do Paríža a požiadať mierovú konferenciu, aby dala súhlas s obsadením všetkého územia Podkarpatskej Rusi. V marci - apríli 1919 sa Žatkovičovi podarilo konsolidovať rusínske "rady" a definitívne presadiť myšlienku pripojenia Podkarpatskej Rusi k ČSR ako autonómneho územia. 8.5.1919 Centrálna ruská národná rada na svojom zasadnutí v Užhorode schválila uznesenie o pripojení  Podkarpatskej Rusi k ČSR a odporučila Žatkoviča, ako splnomocneného ministra. Avšak čs. vláda na základe generálneho štatútu rozhodla inak. Do čela štátnej správy na Podkarpatskej Rusi stanovila administrátora (J. Brejcha) a ako poradný zbor dočasnú päťčlennú rusínsku autonómnu radu na čele so Žatkovičom, nazvanú "Dočasné Direktórium". Direktórium obsahovalo prvky provizórneho autonómneho snemu a orgánu autonómnej správy, nemalo však skutočný vplyv na správu krajiny, ktorá bola v rukách čs. administrátora a vojenského vedenia. Žatkovič, vychovaný v duchu americkej aktivity a zároveň jasných kompetencií ústavných orgánov, nemohol plniť úlohu bábky, čo viedlo k otvorenému konfliktu medzi Direktóriom, administrátorom a vojenským vedením. Začiatkom februára 1920 Direktórium podalo demisiu, ktorá však nebola prezidentom prijatá. Po schválení Ústavnej listiny ČSR čs. vláda vydala nariadenie o zmene generálneho štatútu Podkarpatskej Rusi. Do čela miestnej výkonnej moci bol postavený guvernér. 5.5.1920 prezident republiky vymenoval na návrh vlády Žatkoviča dočasným guvernérom Podkarpatskej Rusi (Žatkovič občas používal titul "prezident Rusínie"). Skutočná moc však v krajine bola v rukách čs. úradníka, viceguvernéra (P. Ehrenfeld). Po desaťmesačnom fungovaní v úrade guvernéra podal G. Žatkovič demisiu, ktorá predstavovala protest proti centralizačnej politike čs. vlády na Podkarpatskej Rusi v otázke autonómie aj v postavení guvernéra. Po dlhých a neúspešných rokovaniach 16.4.1921 prezident republiky Masaryk Žatkovičovu rezignáciu prijal. Žatkovič, sklamaný z postupu čs. vlády, opustil Podkarpatskú Rus a vrátil sa do USA, čím podkarpatská politická scéna navždy stratila dôsledného a najschopnejšieho oponenta pražského centralizmu. Po návrate do USA vyvinul Žatkovič veľkú protičeskoslovenskú propagačnú aktivitu. Pre amerických Rusínov napísal obsiahlu správu "Otkrytie - Exposé byvšeho gubernátora Podkarpatskoj Rusi o Podkarpatskoj Rusi" (1921), brožúru "The Rusin Question in a Nutshell" (1923), v ktorej analyzoval celý proces pripojenia Podkarpatskej Rusi k ČSR a svoje snahy o uskutočnenie autonómie po vzniku ČSR. V r. 1920-45 vykonával advokátsku prax v Pittsburghu (USA), bol právnym poradcom Pittsburskej gréckokatolíckej diecézy. V čase 2. svetovej vojny sa vrátil k rusínskému problému, posudzoval ho v rámci obnovenia ČSR v predmníchovských hraniciach, stretával sa s čs. predstaviteľmi v exile (E. Beneš, J. Masaryk). Stál na čele Americkej karpatoruskej ústrednej  konferencie, vydával noviny "The Carpathian", ktoré propagovali myšlienku zachovania Podkarpatskej Rusi vo zväzku s ČSR. V r. 1944-45 protestoval proti sovietskej anexii Podkarpatskej Rusi. Zomrel 26.3.1967 v Pittsburghu, USA.

04.12.1933 narodil sa v Kamienke, okr. Stará Ľubovňa, Mikuláš Kseňák, pedagóg, spisovateľ, bájkár. Skončil gymnázium v Prešove a Inštitút ruského jazyka v Prahe. Učil na základnej škole a neskôr v gymnáziu v Ružomberku, kde bol riaditeľom. Literárne diela písal najprv v ruskom jazyku, potom po ukrajinsky, po r. 1989 po rusínsky. Debutoval v almanachu “Mladé hlasy (1956). Vydal zborníky bájok (1963, 1970, 1974), "Smiech a horkosť srdca (1977), "Vienok z tŕnia“ (1980), "Veľké možnosti“ (1990), "Hrste rodnej zeme“ (2009), "Uhly pohľadu“ (2011), poviedky o drotároch Zamaguria, rozprávku o drotárikovi, ktorú uviedlo Divadlo A. Duchnoviča v Prešove, prekladal bájky Ezopa, Jonáša Záborského a Karla Čapka. V r. 2003 dostal Cenu A. Duchnoviča so soškou karpatského medveďa za literárnu tvorbu a Literárny fond ocenil jeho tvorbu Cenou A. Pavloviča (2007). Zomrel 1.2.2020 v Ružomberku.
    
05.12.1918 Rusínska národná republika Lemkov (lem. Ruska Narodna Respublika Lemkiv; iné názvy: Lemko-rusínska republika, Lemkovská republika, Lemkovská rusínska republika ) bol malý haličský štát, vytvorený Lemkami 05.12.1918 po rozpade Rakúsko-Uhorska, keď sa 500 delegátov zo 130 lemkovských obcí zišlo vo Florynke a uznieslo na založení výkonnej rady. Vedúcimi postavami lemkovského hnutia sa stali Jarosław Kaczmarczyk, Aleksander Cichański a kňaz Mychajło Jurczakiewycz. Neboli však určené jednoznačné ciele hnutia - jedni sa chceli pripojiť k Rusku, iní k Ukrajine, iní k Československu (tento variant podporoval najmä Grigorij Žatkovič, ktorý už predtým pomohol k ČSR pripojiť Podkarpatskú Rus). Objavila sa aj požiadavka ponechať republiku samostatnú, ale s iným hlavným mestom (napr. Prešov alebo Užhorod). Situácia sa zakrátko skomplikovala po vypuknutí poľsko-ukrajinskej vojny a obsadení Ukrajinskej národnej republiky. Od konca januára 1919 sa v Lemko-Rusínsku konali manifestácie za zjednotenie s Rusínmi v ČSR, Jozef Piłsudski sa však nemienil územia Lemkov vzdať a Československo nemalo veľký záujem o ich ovládnutie. V marci 1919 boli poprední predstavitelia republiky (medzi nimi aj Jurczakiewycz a Kaczmarczyk) uväznení. Súd v Novom Sonczi ich síce oslobodil, napriek tomu snaha o udržanie stability republiky skončila neúspechom. Osud republiky bol definitívne spečatený uzavretím saintgermainskej zmluvy, ktorá pridelila Halič (vrátane Lemko-rusínskej republiky) Poľsku.
    
05.12.1955 vznikol Poddukelský ukrajinský ľudový súbor (PUĽS) – profesionálny súbor piesní a tancov so sídlom v Prešove, ako súčasť Ukrajinského národného divadla (dnes Divadlo A. Duchnoviča). Predchodcom PUĽS-u bol profesionálny Ukrajinský národný súbor piesní a tancov, založený 9.2.1953 so sídlom v Medzilaborciach a Cemjate pri Prešove. Prvým riaditeľom súboru bol Juraj Kosťuk, ktorý bol do r. 1958 aj prvým umeleckým vedúcim PUĽS-u. V r. 1959-1960 súbor umelecky viedli Juraj Cimbora a Ľudmila Poliaková, potom Štefan Ladižinský (1960-1965), Melánia Nemcová (1968-1972), Rudolf Smoter (1976-1979), Andrej Hnát (1980-1989), Vladimír Ljubimov (1990-1993), Vladimír Marušin (1993-1996), Rudolf Smoter (1996-1999), Juraj Švantner (1999-2003), Miroslav Morochovič (2003-2008), V r. 1991 sa názov súboru zmenil na Poddukelský umelecký ľudový súbor. Od januára 2008 sa PUĽS organizačne osamostatnil a jeho zriaďovateľom je Prešovský samosprávny kraj. Po osamostatnení súboru bol riaditeľom Vladimír Marušin (2008-2014), od r. 2014 je riaditeľom Juraj Švantner. Prvými choreografmi PUĽS-u boli Vladimír Libovický a dlhoročná vedúca umelecká osobnosť Melánia Nemcová (1957-73). Po jej odchode bol vedúcim tanečného súboru dlhoročný sólista Ivan Čisárik (1973-79). V r. 1979-80 a 1984-91 umelecky viedla teleso pedagogička a choreografka Stanislava Semjanová-Selčanová. V r. 1980-1983 formoval súbor ako umelecký šéf Juraj Goga, ktorý pôsobil v súbore ako choreograf od r. 1971. Neskôr, krátko stál na čele súboru choreograf Pavol Širák (1983-84). V r. 1985-1989 tanečnú zložku viedla opäť Stanislava Semjanová-Selčanová. V r. 1991-1996 prevzal umelecké vedenie tanečník a choreograf Vladimír Marušin. Po jeho odchode pracoval tanečný súbor PUĽS-u v r. 1997-2001 opäť pod vedením Juraja Gogu. Vedúcim a choreografom tanečného súboru sa stal na obdobie r. 2003 - 2008 Miroslav Morochovič. Po osamostatnení sa súboru, v r. 2008 umelecky profiloval tanečný súbor choreograf Vladimír Marušin, v súčasnosti vedie súbor sólista baletu PUĽS-u Juraj Velebír. Prvým zbormajstrom bol Juraj Kosťuk, ktorý bol zároveň aj prvým umeleckým vedúcim. Ďalšími osobnosťami, ktoré prispeli k vybudovaniu profesionálneho zboru boli Juraj Cimbora, tiež ako skladateľ, potom Štefan Ladižinský. Zbormajstrom s najdlhším pôsobením pri zbore PUĽS-u bol Miroslav Burgr (1963-1977), ktorého vystriedal Václav Dvořák. Jeho profesionálny prístup vyprofiloval zbor PUĽS-u na špičkové teleso, spievajúce nielen súborový repertoár, ale s ľahkosťou zvládal aj repertoár klasický. Ďalšou osobnosťou zboru bol Vladimír Ljubimov, ktorý pôsobil ako zbormajster v r. 1984-1993. Po jeho odchode došlo k čiastočnej redukcii hlasov, čo sa odzrkadlilo aj na repertoári zboru, transformujúceho sa postupne na spevácku skupinu. K najznámejším zborovým skladbám patrí určite skladba J. Cimboru: Ej, hoj, tili, tili, tili... a tiež pieseň interpretovaná Máriou Mačoškovou: Pyla ja palinku.... Najznámejší sólisti zboru: Mária Mačošková, Mária Iľaščiková, Regína Jaroščáková, Mária Hrabovská, Jozef Príhoda, Rudolf Smoter, Jozef Pigula a ďalší. Najznámejší dirigenti: Rudolf Šulák, Jaroslav Pokorný, Juraj Cimbora, Miroslav Burgr, Július Selčan, Vladimír Ljubimov a ďalší. Najznámejší koncertní majstri: Viliam Bitto, Koloman Bari, Július Šarközy.
 
06.12.1894 narodil sa v Bukovciach, okr. Stropkov, Andrej Šlepecký, cirkevný činiteľ, spisovateľ, publicista. Učil vo Svidníku, v r. 1912 roku emigroval do USA, kde vyštudoval pravoslávny duchový seminár. Slúžil vo farnostiach štátu Pensylvánia. Veľkou mierou sa zaslúžil o vznik centra kultúry pre krajanov z Karpát a Karpatoruskej pravoslávnej eparchie v Amerike. Napísal vyše tisíc článkov s náboženským a svetským obsahom, finančne pomáhal pri budovaní chrámu - pamätníka v Medzilaborciach, Katedrálneho chrámu sv. Alexandra Nevského v Prešove a pri obnove chrámu na Bukovej Hôrke.
    
06.12.1926 narodil sa v Chmeľovej, okr. Bardejov, Dimitrij Choma, ekonóm, pedagóg. Učil sa v Zborove, učiteľskú akadémiu absolvoval v Prešove, učil v Sabinove. Pokračoval v štúdiu na Vysokej škole politických a hospodárskych vied v Prahe, kde skončil aj Vyššiu ekonomickú školu, obhájil dizertáciu, docent, doktor vied, profesor. Člen - korešpondent Československej poľnohospodárskej akadémie. Napísal "Stručný pruvodce ekonomikou zemědělských družstev", "Ekonomická efektivnost a diferenciace v zemědělství", "Ekonomika agrokomplexu" a ďalšie odborné publikácie a učebnice.
    
08.12.1912 narodil sa v Obave, Ukrajina, Štefan Doboš, literárny vedec. Maturoval na ruskom gymnáziu v Mukačeve, absolvoval Filozofickú fakultu UK v Prahe. Po ukončení štúdia učil na gymnáziu v Berehove a Mukačeve. V r. 1942 napísal učebnicu "Istorija podkarpatoruskoj literatury", ktorej hlavnou myšlienkou bola odlišnosť literárneho procesu u podkarpatských Rusínov od ruskej a ukrajinskej literatúry. V r. 1945 bol menovaný prvým rektorom užhorodskej univerzity. V r. 1946 sa presťahoval do Československa. Učil ruský jazyk a literatúru na gymnáziu v Prešove, Liptovskom Mikuláši, Ústave medicíny v Košiciach, Vysokej pedagogickej škole v Prešove. Od r. 1959 vedúci katedry ruského jazyka a literatúry UPJŠ v Prešove. Na rozdiel od svojich prešovských rusínskych kolegov "konvertujúcich" v 50. rokoch od rusínstva a rusofilstva k ukrajinstvu, sa nevzdal ruskej orientácie, ktorú získal od svojich učiteľov, ruských emigrantov, na mukačevskom ruskom gymnáziu. Po rusky napísal prvú akademickú biografiu A. Dobrianskeho "Adolf Ivanovič Dobrjanskij: Očerk smädu i dejatelnosti" (1956) a monografiu o rusínskom buditeľ J. Stavrovskom - Popradovovi "Julij Ivanovič Stavrovskij - Popradov: Očerk žizňi i tvorčestva" (1975). Zomrel 23.02.1978 v Prešove.
    
10.12.1945 Povereníctvo školstva a osvety v Bratislave svojím rozhodnutím zriadilo štyri inšpektoráty pre ukrajinské (ruské) školy: v Medzilaborciach (pre okresy Medzilaborce, Sninu, Sobrance a Humenné), v Stropkove (pre okresy Stropkov, Svidník, Giraltovce a Vranov), v Sabinove (pre okresy Sabinov, Stará Ľubovňa, Kežmarok a Spišská Stará Ves) a v Prešove (pre okresy Prešov, Bardejov, Levoča, Spišská Nová Ves a Gelnica). Zároveň týmto rozhodnutím boli zriadené aj štyri osvetové inšpektoráty pre rusínske obyvateľstvo v Snine (pre oblasť medzilaborského školského inšpektorátu), vo Svidníku (pre oblasť stropkovského školského inšpektorátu) v Starej Ľubovni (pre oblasť sabinovského školského inšpektorátu) a v Bardejove (pre oblasť prešovského školského inšpektorátu). 

11.12.1931 narodil sa v Roškovciach, okr. Medzilaborce, Vladimír Čerevka, učiteľ, prekladateľ, politik. Skončil Ruské gymnázium v Prešove, Filozofickú fakultu UK v Bratislave, Akadémiu spoločenských vied v Moskve. Učil v Prešove, Bardejove, Humennom a v Medzilaborciach (riaditeľ gymnázia). Zástupca ministra kultúry SSR v Bratislave, kandidát vied. Diela: Súčasná sovietska próza, DAV a sovietska literatúra, Slovenský jazyk pre 8. ročníky ZDŠ, Literární čtení v ruském jazyce, prekladal literárne diela ruských spisovateľov do slovenčiny, napísal okolo 100 recenzií a článkov a i. Zomrel 24.03.2014 v Bratislave.
    
13.12.1938 sa narodil v Zubnom, okr. Humenné, Andrej Karško, kultúrno-osvetový pracovník, hudobník. Skončil pedagogickú školu v Prešove. Učil v Ruskom Potoku, kde bol neskôr riaditeľom, v Starine, kde zorganizoval prvý orchester a spevácky zbor Vusači, detský spevácky zbor zorganizoval aj v Holčíkovciach a ako vedúci oddelenia ľudovej tvorivosti Kultúrneho zväzu ukrajinských pracujúcich v Prešove založil festivaly Makovická struna v Bardejove a Na krídlach piesní v Stakčíne. Spracoval 6 zborníkov piesní pre deti a zbory a 7 zbierok vlastných piesní s hudbou. Zhudobnil mnoho piesní miestnych básnikov, autor a spoluautor učebníc hudobnej výchovy pre základné školy. Zomrel v Prešove.
    
14.12.1849 narodil sa v Pakostove, okr. Stropkov, Ivan Kizak, kňaz, kultúrny dejateľ, pedagóg, spisovateľ. Stredoškolské vzdelanie získal v Prešove, teológiu študoval na Bohoslovskom lýceu v Užhorode.Slúžil v Bukovciach, kde založil spevácky cirkevný zbor. Biskupstvo gréckokatolíckej cirkvi ho poverilo vedením a dirigovaním katedrálneho zboru v Prešove, neskôr sa stal profesorom Učiteľského seminára (1921), dostal do správy prešovskú farnosť. Propagátor rusínstva v čase maďarizácie, spoluorganizátor Ruského klubu, spolu s T. Rojkovičom a Š. Majdakom a ďalšími založili Ruský národný dom v Prešove a kultúrno-vzdelávacie oddelenie Spoločnosti A. Duchnoviča (1924). I. Kizak písal učebnice, kalendáre, rozprávky, veselohry, poéziu, hudobné kompozície a i. Zomrel 19.10.1929 v Prešove.
    
14.12.1854 narodil sa v Belži, okr. Košice-okolie, Emanuel Bihary, gréckokatolícky kňaz. Študoval na gymnáziu v Prešove, duchovný seminár skončil v Budapešti. Slúžil v chrámoch vo Veľkej Poľane, v Pčolinom a v Bardejove. Bol spirituálom v duchovnom seminári v Prešove, neskôr kanonikom Prešovskej gréckokatolíckej eparchie. Písal o významných rusínskych osobnostiach, prekladal z maďarského jazyka, písal poviedky.
    
15.12.1814 zomrel v Nevickom, Ukrajina, Ivan Juhasevič Skliarsky, cirkevný dejateľ, zberateľ folklóru, básnik, zostaviteľ mnohých kalendárov a spevníkov. Teológiu študoval vo Ľvove, pracoval ako pivcoučiteľ - kantor v Príkrej. Od r. 1795 žil a slúžil v Nevickom. Vlastnoručne prepísal asi 40 kníh, ktoré ilustroval farebnými miniatúrami. Zostavil sedem zborníkov cirkevných piesní s notami - irmologiónov, o čom písal J. Javorský v Materiáloch k histórii starej piesňovej literatúry na Podkarpatskej Rusi. Juhasevič Skliarsky zostavil veľký rukopisný zborník rusínskych porekadiel, z nich 370 publikoval v Kalendári gréckoruskom podľa Juliánskeho kalendára (1806). Písal aj ikony. Narodil sa v Príkrej, v okr. Svidník, v r. 1741.
    
15.12.1883 narodil sa v obci Lazy, dnes Ukrajina, Vasilij Ščerecký, politik, agrárnik, organizátor družstevného hnutia na Podkarpatskej Rusi. Významnou udalosťou v jeho živote bolo stretnutie s maďarským reformátorom Edmundom Eganom, ktorý realizoval tzv. "Verchovinskú akciu". Celé mesiace putoval s Eganom od obce k obci, vysvetľoval mu problémy života podkarpatských horalov, učil sa od neho a osvojoval si družstevno-organizačnú prácu. Po tragickej smrti učiteľa-reformátora Egana (1901) začal tieto družstvá zakladať a starať sa o ich činnosť. Bojoval na východnom fronte, dostal sa do ruského zajatia. Po návrate domov musel začínať všetko odznova. V jeho rodnom kraji zanechali bojujúce armády spúšť. Rekvizície a nútené vojnové "úvery" spôsobili úplný rozvrat družstevníctva. Zapojil sa do zakladania družstiev, ktoré podľa jeho koncepcie mali vytvárať dostatočný rezervný kapitál na podporu hospodárskeho a kultúrneho rozvoja krajiny. Napomáhal obnove štátnej a výskumnej poľnohospodárskej stanice a výskumného chovu zvierat. Jeho úspešná družstevná činnosť ho priviedla do politiky. V parlamentných voľbách v r. 1929 bol zvolený za republikánsku (agrárnu) stranu do poslaneckej snemovne, kde pôsobil do r. 1935. Po ukončení poslaneckého mandátu venuje hlavnú pozornosť agrárnym otázkam. V r. 1933 založil Poľnohospodársku komoru Podkarpatskej Rusi, ktorá patrila rozsahom pôsobnosti a počtom členov (viac ako 30 tisíc) k vplyvným korporáciám v krajine. Prostredníctvom svojich okresných pobočiek a odborných sekcií plnila významné úlohy: intenzifikácia poľnohospodárstva, rozširovanie osevných plôch, propagácia chemických hnojív, rozvoj ručnej domácej výroby. Pôsobila aj v oblasti sociálnej a kultúrnej. Po obsadení Podkarpatskej Rusi sovietskou armádou bol v rámci veľkého záťahu kontrarozviedky SMERŠ na nekomunistickú podkarpatskú inteligenciu 19.11.1944 zatknutý a odvlečený do ZSSR. V gulagu strávil vyše desať rokov, bol prepustený v čase Chruščovových reforiem. Zabudnutý a osamotený najvýznamnejší podkarpatský družstevník zomrel v r. 1962 v Mukačeve.
    
17.12.1926 narodil sa vo Vydrani, okr. Medzilaborce, Vasiľ Franko, pedagóg, historik. Skončil učiteľský seminár v Prešove, Vyššiu pedagogickú školu v Bratislave. Učil v Poráči, Slovenskom Novom Meste, Habure, Prešove, Podhorodi, vo Svidníku, na Pedagogickej a Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove. Kandidát vied, docent. Zaoberal sa problematikou teórie výučby histórie. Publikácie: Z teórie vyučovania dejepisu, Didaktika dejepisu, Organizačné formy dejepisného vyučovania, učebnice a iné.
    
18.12.1898 narodila sa v Stakčíne, okr. Snina, Anna Jaburová, speváčka. Jej talent podporil ruský emigrant Sevastianov a vďaka nemu v 30. rokoch 20. storočia mala niekoľko koncertov stakčínskych ľudových piesní v Prahe. Jej piesne zaznamenali českí, ruskí, ukrajinskí a rusínski zberatelia, najviac Michal Šmajda, Michal Hirjak a Mikuláš Mušinka, ktorý vydal zbierku Strieborná rosa, kde je zaznamenaných 167 rusínskych ľudových piesní zo Stakčína a okolia. Speváčka poznala všetky obradové piesne, mnoho ľudových múdrostí hádanok a rozprávok. Zomrela 02.10.1984. 
    
18.12.1908 narodil sa v obci Rosiška, dnes Ukrajina, Nikola Hrycak, pedagóg, lexikograf. Učil sa na gymnáziu v Užhorode, v r. 1962-1976 pracoval na univerzite, kde pod tlakom napísal Slovník botanickej lexiky, hoci celý svoj život zbieral a voľný čas venoval zbieraniu slov materinského jazyka, rusínskych slov z oblasti Huculska. Zostavil 25 zväzkov, okolo 250 tisíc slov a s variantami okolo jedného milióna. Na užhorodskej univerzite nebola podporovaná jeho činnosť, lebo to bolo nárečie rusínske, nie ukrajinské. Za 15 rokov práce prepísal 9 dielov, t. j. 3445 strán. Práca stále nebola dokončená, lebo musel pracovať na iných úlohách. Skončil nielen filologickú fakultu, ale aj lekársku. Každé slovo predstavil v kontexte, na niektoré slová našiel 5-10 významov. Slová najčastejšie nachádzal v ľudových rozprávkach, baladách, piesňach, z nich vyčleňoval slovo, ktoré predstavil v rôznych významoch. Preto zozbieral okolo 60 tisíc piesní, 300 rozprávok, 5 tisíc povestí. Tento slovník nedokončil, ostatné slová ostali na kartičkách. Zomrel 07.04.1979.
    
19.12.1817 narodil sa v Rudlove, okr. Vranov n/Topľou, Adolf Dobriansky, politik, vedúca osobnosť rusínskeho národného obrodenia, zakladajúci člen Matice slovenskej. Študoval na gymnáziu v Levoči, Rožňave, Miškolci, dokončil v Levoči, filozofiu v Košiciach, dokončil v Egeri, právo v Egeri. V r. 1836-40 študoval na Banskej a technickej akadémii v Banskej Štiavnici, v r. 1847 absolvoval Vysoké technické inžinierske učenie vo Viedni. Spolupracoval s J. M. Hurbanom, A. Radlinským. Počas svojho pobytu v Čechách v r. 1846-48 sa zoznámil osobne s E. Palackým, K. Havlíčkom-Borovským, F. L. Riegerom. Zdieľal ich austroslavistickú koncepciu a predstavy o federalizácii Rakúska. Zároveň bol silne naklonený myšlienkam slovanskej vzájomnosti a rusofilstva. Po vypuknutí revolúcie v r. 1848 sa vrátil do Banskej Štiavnice, kde kandidoval vo voľbách do uhorského snemu, avšak poslanci odmietli uznať jeho mandát. Dobriansky sa uchýlil na východné Slovensko, kde sa stal vedúcou osobnosťou skupiny rusínskych intelektuálov. Skupina okolo Dobrianskeho zostavila politický program zjednotenia Rusínov Uhorskej Rusi, východnej Haliče a Bukoviny do jednej provincie v rámci Habsburskej monarcie. V podobe memoranda ho odovzdali na audiencii cisárovi Františkovi Jozefovi I. (január 1848). Plán bol vážnou ranou pre hlavného rivala Viedne v tej dobe - maďarskú revolučnú vládu. V apríli 1849 sa Dobriansky znovu vrátil do Viedne. Cisársky dvor a vláda už boli zaneprázdnení prípravou rozhodujúceho úderu proti Uhorsku a o rusínsku vec stratili úplne záujem. Vytvorenie rusínskej provincie bolo zamietnuté "zo štátnych záujmov". V máji prijal ponuku od ministra vnútra A. Bacha na cisárskeho komisára v štábe ruskej armády smerujúcej do Uhorska. V októbri 1849 do Viedne pricestovala delegácia prešovských Rusínov na čele s Dobrianskym. 19.10.1849 vykonala audienciu u cisára Františka Jozefa I. Delegácia odovzdala cisárovi Memorandum (Pamjatnyk Rusynov Uhorskych), ktorého autorom bol Dobriansky. Koncom októbra 1849 bol menovaný prvým referentom a vedúcim kancelárie hlavného administrátora novozriadeného Užhorodského okruhu. Ihneď začal uskutočňovať prorusínske opatrenia. V mestách nariadil nahradiť maďarské nápisy trojjazyčnými rusínsko-maďarsko-nemeckými a pokúsil sa zaviesť úradný rusínsky jazyk. 28.03.1850 bol Užhorodský okruh zrušený na základe rozhodnutia ministra Bacha o likvidácii civilných okruhov v Uhorsku. Bola to katastrofa pre rodiace sa národné rusínske hnutie. Dobriansky bol menovaný referentom Košického dištriktu (1850-51). Tajomník jednotného miestodržiteľstva v Budíne (1851-53), ministerský rada v Arade (1853-60), ministerský rada pri uhorskom miestodržiteľstve (1860-1861). V marci 1861 sa konali prvé voľby do krajinských snemov vrátane uhorského. Z radov Rusínov Uhorska boli zvolení A. Dobriansky, J. Markuš a A. Seregéli. V predvolebnej kampani Dobriansky predložil ucelený národný program Rusínov: zriadenie rusínskeho vojvodstva podobného srbskému, zvolenie rusínskeho snemu, voľba biskupov podľa zvykov gréckokatolíkov, zriadenie podkarpatorusínskeho arcibiskupstva, zjednotenie komitátov obývaných Rusínmi do jednotného celku, vymenovanie rusínskych úradníkov do vyšších miest, autonómny štatút rusínskeho územia. Na prvom zasadnutí uhorského snemu skupina maďarských poslancov vytkla Dobrianskemu jeho pôsobenie ako komisára u ruských intervenčných vojsk v r. 1849, hanlivo ho označila za "moskalského vodcu" a "Pansláva". Výbor snemovne zrušil platnosť jeho mandátu. Koncom r. 1861 sa Dobriansky rozhodol zostaviť nové memorandum. Do jednotlivých rusínskych gréckokatolíckych farností rozoslal tajný obežník. List bol koncipovaný v tvrdom protimaďarskom tóne (".. je nutné oslobodiť sa od maďarského jarma ..."). Znovu raz precenil národnú uvedomelosť rusínskeho duchovenstva a odhodlanosť rusínskej inteligencie. V r. 1866 v Užhorode začala svoju činnosť Spoločnosť sv. Vasilija Veľkého (Obščestvo sv. Vasilija Velikoho). Predsedom spoločnosti bol zvolený Dobriansky. Hlavnú úlohu spoločnosti jej členovia videli v zabezpečení farností mukačevskej a prešovskej diecézy učebnicami pre rusínske školy, vydávaní rusínskych novín, literárnych almanachov a ročeniek. Od r. 1867 začala spoločnosť vydávať prvé rusínske noviny vychádzajúce v kraji "Svet" (1867-71) a prvú literárnu ročenku "Mesjaceslov". V r. 1871 Dobriansky vydal brožúru s programom vytvorenia tzv. Rakúskej Rusi, teda zjednotenie predlitavských provincií Haliče a Bukoviny so zalitavskou Uhorskou (Podkarpatskou) Rusou. Zopakoval tak svoj program z r. 1849. Brožúra vyvolala ostrú reakciu v maďarských politických kruhoch. Na Dobrianskeho bol dokonca spáchaný atentát. Po atentáte sa stiahol na svoj statok v Čertižnom a politického diania v Uhorsku sa už nezúčastňoval. V 70. rokoch pochopil nereálnosť orientácie na Viedeň, zameral sa na spoluprácu s haličskými rusofilmi. V r. 1875 pod tlakom maďarizátorov emigroval do Poľska, ktoré bolo vtedy zabraté Rusmi (Kongresówka). Šesť rokov strávil vo Varšave v rodine svojho zaťa, profesora varšavskej univerzity, Antona Budiloviča (1846-1908), slavjanofila, zakladateľa Haličsko-ruskej spoločnosti. V r. 1881 sa presťahoval do Ľvova a pokračoval v spolupráci s haličskými rusofilmi. Uhorským ministerským predsedom Kálmánom Tiszom bol vykonštruovaný súdny proces proti nemu, jeho dcére a niekoľkým rusofilom. Boli obvinení z velezrady a hrozil im najvyšší trest. Všetci boli nakoniec zbavení viny. Na odporúčanie rakúskej vlády a cisárskej kancelárie sa potom Dobriansky natrvalo usadil v Innsbrucku. Pokračoval vo svojej publicistickej činnosti, rozpracoval ďalší program federalizácie Rakúska (Programm zur Durchführung der nationalen Autonómia in Oesterreich, 1885), propagoval ideu kultúrnej jednoty Rusínov s ruským národom a Ruskom (O sovremennom religiozno-političeskom položenii avstro-uhorskoj Rusi, 1885). Avšak s rodným krajom už žiadne spojenie nemal. Zomrel 19.03.1901 v Innsbrucku, pochovaný je v Čertižnom, okr. Medzilaborce.
    
19.12.1927 narodil sa v Hanigovciach, okr. Sabinov, Nikolaj Kocvar, vladyka Nikolaj, cirkevný hierarcha. Študoval na Ruskom gymnáziu v Humennom, maturoval v Prešove. Od r. 1950 študoval na Pravoslávnej bohosloveckej fakulte, skončil Duchovnú akadémiu v Moskve, doktor teológie, kandidát bohoslovských vied. Slúžil v Mikulášovej, Jarabine, ako spirituál na Pravoslávnej bohosloveckej fakulte. Administrátor pravoslávnej eparchie v Prešove, neskôr bol vysvätený na biskupa a intronizovaný na arcibiskupa (1987). Zástupca metropolitu pražského a od r. 1993 metropolita a arcibiskup Prešovský a Slovenska. Zomrel 30.01.2006 v Prešove. 
    
21.12.1918 vláda Maďarskej republiky M. Károlyiho vyhlásila zriadenie autonómneho rusínskeho teritória "Ruská krajna", avšak tento zámer zákona nebol nikdy zrealizovaný.    
    
24.12.1926 narodil sa v Ladomírovej, okr. Svidník, Nikolaj Hvozda, ľudový básnik a spisovateľ. Automechanik, pracoval ako šofér autobusu osobnej prepravy. Ako básnik vyrástol na ľudovej poézii a poézii A. Pavloviča. Básne publikoval v regionálnej tlači a boli vysielané aj v Slovenskom rozhlase (štúdio Prešov). Jeho básne vyšli v kolektívnych zbierkach: "Zelenyj vinočok červoňi kvitočky“ (1965), "Karpaty pisneju včarovaňi“ (1974) a "Terňova ruža“ (2002) a v samostatných zbierkach: "Kvitky z mojoj zahorodky“ (2002), "Spoviď Rusyna“ (2006) a v  r. 1982 kniha poviedok "Siľski opoviďi“. Zomrel 03.09.2010 v Ladomírovej.
    
25.12.1897 narodil sa vo Vyšnom Orlíku, okr. Svidník, Ivan Novák (pseudonym Ivan Makovickyj, Ivan Motovylo), ľudový spisovateľ. V 30. rokoch 20. storočia, keď v každej väčšej rusínskej obci bola Duchnovičova "čítaľňa“, divadelný krúžok alebo spevácky zbor, Novák písal pre účinkujúcich hry, monológy, poéziu. Román o revolúcii v Rusku zostal v rukopise. Jeho tvorbu publikovali v rôznych novinách a zbierkach. Diela: "Viďma - bosorka" (1933), "Dezertér", "Kohut na jarmaku", "Kryzys", "Testament", "Chvora" (1934), román o revolučných udalostiach v rukopise. Zomrel 05.05.1974 vo Vyšnom Orlíku.
    
27.12.1886 narodil sa v Becherove, okr. Bardejov, Jozef Zbihlej, bankár. Vyrástol v USA. Pracoval v banke A. Beskyda v Užhorode, organizoval prílev kapitálu od krajanov z USA, založil filiálku tejto banky v Prešove (1923) a spolu s I. Kizakom, F. Rojkovičom, P. Gojdičom a inými organizoval v Prešove zakúpenie domu grófa G. Dessewfyho za 280 tisíc korún, ktorý bol nazvaný Ruský dom (17.06.1925). Zúčastnil sa protifašistického odboja. Finančne podporoval činnosť kultúrnych a informačných inštitúcií a organizácií, zvlášť Ukrajinské národné divadlo v prvých rokoch činnosti. Dlhé roky bol členom eparchiálnej a metropolitnej rady pravoslávnej cirkvi v Prešove. Zomrel 30.07.1971 v Prešove.
    
27.12.1923 bol založený Kultúrno-osvetový Spolok A. Duchnoviča na Podkarpatsku.
    
29.12.1921 narodil sa v Pčolinom, okr. Snina, Vasiľ Latta, lingvista, pedagóg. Učil sa na gymnáziu v Mukačeve, pokračoval v Prahe na ruskom gymnáziu. Študoval chémiu na Polytechnickej univerzite vo Viedni. Jeden zo zakladateľov Ruského gymnázia v Medzilaborciach a Humennom, kde učil do r. 1947. Študoval ruskú filológiu v Petrohrade. Zakladal aj Pedagogické gymnázium v Medzilaborciach, kde bol riaditeľom. Prednášal ruský jazyk na Pedagogickej fakulte UPJŠ v Prešove, na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, kandidát vied, docent. Zaoberal sa štúdiom a klasifikáciou rusínskych nárečí na východnom Slovensku, vyznačil slovensko-rusínsku jazykovú hranicu, rozpracoval teóriu regionálnych a národnostných lingvistických atlasov a periodizáciu rozvoja fonologických systémov východoslovanských jazykov a iné. V r. 1991 bol dopracovaný jeho atlas rusínskych nárečí východného Slovenska pod názvom "Atlas ukrajinských nárečí východného Slovenska". Zomrel 27.06.1965 v Bratislave, pochovaný je v Pčolinom.
    
29.12.1938 narodil sa vo Valentovciach, okr. Medzilaborce, Michal Salak, pedagóg, fyzik. Strednú školu skončil v Medzilaborciach, fyzikálno-matematickú fakultu v Odese. Pracoval na Pedagogickej fakulte UPJŠ v Prešove a na Strojníckej fakulte VŠT, kandidát vied, docent. Zaoberá sa problematikou teoretickej fyziky. Ako spoluautor vydal niekoľko monografií o kvantovej teórii, o využití metódy K-harmonik v atómovej a jadrovej fyzike, Dynamický opis nukleón-nukleónového rozptylu a mnoho ďalších štúdií a článkov.