Rusínske kalendárium



ANDREJ ZABREDSKÝ
30.11.1906 narodil sa v Širokom, okr. Prešov, Andrej Zabredský, notár, spisovateľ. Skončil poľnohospodárske učilište a Vyššiu hospodársku školu v Košiciach, bol notárom vo Veľkých Kapušanoch, v Habure a Medzilaborciach. Skoro celá jeho literárna tvorba je o ľuďoch Medzilaboriec a Laboreckej doliny. Napísal romány: Víťazný návrat, Cesta domov, Chlieb z medzí, Haburské zvony, niekoľko Rozprávaní o vzbure, Rozprávanie o Habure, Čas nad Haburou nezastal, poézia: Laborecké mínové polia, Vojny šľapaj krvavá, Tancovalo jedno leto, Zmŕtvychvstanie Svätopluka a iné. Zomrel 29.11.1995 v Nitre.

ZIRS
27.11.1995 vzniklo v Bratislave Združenie inteligencie Rusínov Slovenska
V jeho prvom výkonnom výbore boli  Michal  Šteňo,  Štefan Ladižinský,  Elena Hajdová – Židovská,  Michal Fecenko,  Milan  Andraš, Mária Chomová,  Andrej Marčišin a  Janko Lipinský. V r. 1997 podalo združenie úspešnú žalobu na Slovenský rozhlas za nerešpektovanie práv Rusínov v oblasti rozhlasového vysielania,  v tom istom čase sa do povedomia širokej verejnosti dostalo združenie vďaka rozsiahlej prílohe o Rusínov v mesačníku Občianska spoločnosť pod sugestívnym názvom - Kto chce vygumovať Rusínov z mapy sveta...,  združenie prebralo na seba rozhodujúcu zodpovednosť v informáčnych kampaniach pred sčítaním obyvateľstva v rokoch 2001 a 2011. V sučasnosti sa združenie zameriava hlavne na popularizovanie dejín Rusínov, obhajobe ich základných ľudských práv a propagáciu používania materinského rusínskeho jazyka. Počas celého obdobia 20-ročnej existencie združenia bol jeho jediným predsedom doc. MUDr. Michal Šteňo, CSc. Združenie inteligencie Rusínov Slovenska - ochranca zachovania identity Rusínov na Slovensku.

MICHAL HIRJAK
27.11.1933 narodil sa v obci Pichne, okr. Snina, Michal Hirjak, vysokoškolský pedagóg, publicista. Skončil Ruské gymnázium v Humennom a Filozofickú fakultu VŠP v Prešove. Pracoval ako vedecký pracovník pri Katedre ukrajinského jazyka a literatúry FF UPJŠ v Prešove. Zbieral a študoval folklór Rusínov Slovenska. Teoretické práce: „Ukrajinská ľudová poetická tvorivosť“(1978), „Ukrajinské ľudové rozprávky na východnom Slovensku“ (1983), „Ľudová próza Stakčínskej doliny“ (1979), zbierka vlastných rozprávok „Čarivni stežky“ (1979), „Piesne Jurka Kolinčaka“ (1982), „ Ľudové piesne Orjabiny“ (1986), “Piesne Anny Macibobovej“ (1993), poviedky Anny Halgášovej „Stružnickými pišnykami“ (1993), "Bibliografia rusínskych ľudových piesní a ľudovej poézie východného Slovenska, 1. diel" (1994) a posmrtne mu vyšiel aj  2. diel tejto monografie (2007), okolo 350 recenzií, článkov a pod. Písal po ukrajinsky, po revolúcii v r. 1989 po rusínsky. Zomrel 20.03.2007 v Prešove.

EMIL KUBEK
27.11.1857 narodil sa v Štefurove, okr. Svidník, Emil Kubek, kňaz, rodoľub, básnik, prozaik, publicista a lexikograf.  Po ukončení teológie pôsobil ako duchovný v Hamrogde (1881, teraz Maďarsko), Jakubanoch (1883), Kremnej (1884), Ľubovci (1885) a v r. 1885-1904 v Snakove, okr. Bardejov, kde rozvinul aj širokú kultúrno-vzdelávaciu činnosť. Venoval sa aj maľovaniu ikonostasov a obrazov. V Snakove sa zaslúžil o vybudovanie novej cesty, školy a farskej budovy. Založil ovocný sad, dal doviezť jeden vagón stromčekov, ktoré rozdal svojim veriacim. Učil ako treba obrábať zem, pestovať zeleninu a ošetrovať ovocné stromy. V r. 1905 emigroval s rodinou do  Pennsylvánie, USA. Aj tam pôsobil ako duchovný medzi rusínskymi  prisťahovalcami. V r. 1936 odišiel do dôchodku. Nezabúdal ani na svojich veriacich v Snakove, finančne pomáhal škole i časopisu Nedeľa. Predmetom jeho literárneho záujmu boli Rusíni, tak v starom kraji, ako aj za morom. Bol prvý rusínsky románopisec na Prešovsku. Diela: "Staroslovjanskij-ukrajinskij-russkij-nimeckij slovar“, obsahuje okolo 5 500 základných lexemných hniezd a má 387 strán (Užhorod 1906), "Narodny povesti i Stichi, (1922), román "Marko Šoltes“ vychádzal na pokračovanie v žurnáli Sokol (1920), povesti: "Palko Roztoka“, "Jedno svidanije“, "Posle dožďa“, "Komu Boh što obicav“, básne: "Dobryj tato“, "Pid obrazom o. Duchnoviča“, "Pozdravlenije dľa krajevoj Rusi“ a iné. Zomrel 17.07.1940 v USA.

MIKULÁŠ ĽÁŠ
26.11.1933 narodil sa v Bajerovciach, okr. Sabinov, Mikuláš Ľaš, herec Ukrajinského národného divadla, dnes Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove. Negatívne prijal vstup vojsk ZSSR do Československa v r. 1968, v čase normalizácie bol za tento názor prenasledovaný. V r. 1989 medzi prvými podporil nežnú revolúciu na Hlavnej ulici v Prešove, moderátor mítingov. Uznanie si zaslúžil za vynikajúce herecké výkony v hrách Matka (1950), Anna Karenina (1971), Pavúk (1985), vo filme: Pásla kone na betóne (1982), v rusínskom vysielaní Slovenského rozhlasu v relácii "Bisida kumiv" ako kum Dyňa. Aktívne sa zapojil do rusínskeho hnutia, predseda Rusínskej obrody na Slovensku (1994-1995). Zomrel 10.04.2008 v Prešove.

PAMATNÝ DEŇ A. PAVLOVIČA
25.11.2000 pri príležitosti 100. výročia úmrtia A. Pavloviča Okresná organizácia RO vo Svidníku za účasti širokej verejnosti zorganizovala vo Svidníku Pamätný deň A. Pavloviča (liturgia, položenie kvetov na hrob a k pamätníku, výstava publikácií A. Pavloviča a o ňom, seminár a kultúrny program).

LUDVIK SVOBODA
25.11.1895 narodil sa v Hroznatíne, okr. Třebíč, Česká republika, Ludvík Svoboda, čs. armádny generál a politik, prezident ČSSR. V r. 1915 narukoval do rakúsko-uhorskej armády, bojoval na východnom fronte. Od r. 1916 bol v ruskom zajatí, vstúpil do čs. légií v Rusku, účastník bitiek pri Zborove a Bachmači a v bojoch na Transsibírskej magistrále. Od r. 1922 dôstojník čs. armády, v r. 1923-31 slúžil spolu s K. Klapálkom v Užhorode, bol dobre oboznámený so situáciou na Podkarpatskej Rusi. Pre jej lepšie pochopenie sa naučil po rusínsky a maďarsky. V r. 1931-34 dokonca učil maďarský jazyk na Vojenskej akadémii v Hraniciach. V krízovom r. 1938 velil pechotnému pluku. Po obsadení českých krajín nacistickým Nemeckom na jar 1939 sa podieľal na budovaní odbojovej organizácie Obrana národa, potom emigroval do Poľska, na území ktorého sa pokúsil vytvoriť čs. vojenskú jednotku. V septembri 1939 v dôsledku porážky Poľska sa táto jednotka ocitla na území obsadenom Červenou armádou a bola internovaná v mestečku Suzdal (1939-41). V r. 1942-45 veliteľ čs. vojenských jednotiek v ZSSR. Mal, na podnet H. Píku, svoju zásluhu na oslobodení Rusínov z gulagov, odsúdených za prechod sovietskych hraníc v r. 1939-41 a ich zaradenie do čs. jednotiek. Spolu prešli ohňom bojov z Buzuluku až do Prahy. Najťažšie boje zažili na Dukelskom priesmyku. Určitou mierou sa podieľal aj na vývoji udalostí na Podkarpatskej Rusi v októbri - novembri 1944. Na žiadosť NKVD poslal na Podkarpatskú Rus z 1. čs. armádneho zboru 36 "osvetových dôstojníkov" (išlo o podkarpatských komunistov na čele s neslávne známym majorom B. Reicinom), aby tu vykonávali priamu protičeskoslovenskú agitáciu. V r. 1945-50 minister národnej obrany. V r. 1950 odvolaný z funkcie, v r. 1950-51 námestník predsedu vlády, v r. 1952 krátko väznený, v r. 1952-54 pracoval v JRD. V r. 1954-58 náčelník vojenskej akadémie,  v r. 1968-75 prezident ČSSR, v auguste 1968 podpísal moskovské protokoly o okupácii Československa. Zomrel 20.9.1979 v Prahe.

DIVADLO ALEXANDRA DUCHNOVIČA
24.11.1945 bolo založené v Prešove na družstevnom základe Ukrajinské národné divadlo, predchodca dnešného Divadla Alexandra Duchnoviča. Prvou premiérou divadla, ktoré okrem niekoľkých profesionálov angažovalo najmä talentovaných amatérov, bola hudobná dráma Michaila Starického Oj, nechoď, Hricko, na priadky (Oj, ne chody Hrycju...) v ukrajinskom jazyku. Obecenstvu sa s ňou predstavili 2.3.1946. Počas prvého roku svojej činnosti divadlo pripravilo štyri premiéry a takmer 100 vystúpení aj na vidieku. Predstavenia videlo viac ako 30.000 divákov. V 50. rokoch vznikla aj opereta. Po jej zániku sa sformoval folklórny súbor PUĽS (Poddukelský ukrajinský ľudový súbor, neskôr Poddukelský umelecký ľudový súbor). V začiatkoch divadlo hralo po ukrajinsky a po rusky s repertoárom prevažne ruskej klasiky. V 50. rokoch sa preorientovalo na ukrajinský jazyk, v 80. rokoch ho začal nahrádzať rusínsky jazyk. 15.10.1990 na žiadosť pracovníkov divadla a širokej rusínskej verejnosti bolo toto divadlo rozhodnutím ministra kultúry SR premenované na Divadlo Alexandra Duchnoviča v Prešove. Divadlo bolo riadené Krajským národným výborom v Prešove a Košiciach (1951-1968), Ministerstvom kultúry SR (1969-1997), Krajským úradom v Prešove (1998-2002) a od r. 2002 je jeho zriaďovateľom Prešovský samosprávny kraj. Divadlo je jediným profesionálnym divadlom vo svete hrajúcim v rusínskom jazyku. V súčasnom repertoári prevládajú diela svetovej, slovenskej a ukrajinskej dramatickej spisby. Počas 70 rokov sa vystriedali v repertoári činohry DAD stovky autorov súčasných i klasických, domácich i zahraničných: Shakespeare, Čechov, Tobilevič, Hollý, Moliére, Kukučín, Ostrovskij, Ionesco, Solovič, Dostojevskij, Čapek, Kováčik, Hryc-Duda, Hajnný, Stodola, Mrštíkovci, Urbánek a i. Divadlo od svojho vzniku doposiaľ uviedlo asi 340 premiér. Riaditelia DAD: Ivan Hryc-Duda, Štefan Bittner, Bartolomej Bavoľár, Ivan Macinský, Ivan Pichanič, Jozef Feľbaba, Jaroslav Sisák, Štefan Hij, Viera Hajzušová, Marián Marko. Najznámejší herci DAD: Mikuláš Simko, Pavel Simko, Tamara Simková, Anna Simková, Anna  Bittnerová, Jozef Korba, Mária Korbová, Jaroslav Sisák, Mária Sisáková, Barbara Popovičová, Michal Popovič, Andrej Lucik, Juraj Jakubov, Viktor Hajný, Mikuláš Ladižinský, Alena Fabiánová, Andrej Lucik, Helena Macinská, Mikuláš Ľaš, Anastázia Juhasová, Ivan Stropkovský, Alexander Kučerenko, Igor Latta, Svetlana Škovranová, Jozef Tkáč, Vasiľ Rusiňák, Sergej Hudák, Eugen Libezňuk, Ľudmila Lukačíková.

ŠTEFAN MARTON
24.11.1923 narodil sa v Sofiji, Ukrajina, Štefan Marton, skladateľ, pedagóg. Skončil učiteľský seminár v Mukačeve a užhorodské hudobné učilište. Už v seminári  viedol orchester a zbor. Pracoval ako učiteľ v hudobnej škole v Mukačeve, od r. 1948 ako koncertmajster a učiteľ v hudobnom učilišti v Užhorode. Komponoval orchestrálne a komorné diela, hudbu pre filmy. Od r. 1963 pracoval ako umelecký vedúci filharmónie v Užhorode, v r. 1975 viedol komorný súbor filharmónie "Maďarské melódie“. Celkom skomponoval okolo 400 originálnych hudobných diel, známe sú úpravy rusínskych, maďarských a slovenských ľudových piesní. Zomrel 14.01.1996 v Užhorode.

MICHAIL CHOLOŠŇAJ
23.11.1961 narodil sa v Žumberku, v meste Pečno (Chorvátsko), o. Michail Chološňaj. Ukončil štúdiá v Chure (Švajčiarsko). Na diakona bol vysvätený v r. 2000 a za kňaza v r. 2001. Zaoberá sa písaním ikon. Svoje umenie zdokonaľoval v Grécku (v Afinach a Solonikach). V súčasnosti je kaplánom v Ďurďove a správcom farnosti v Gospodinciach (Srbsko).

JURAJ ŠTEŇO
22.11.1948 narodil sa v Klenovej, okr. Snina, Juraj Šteňo, lekár-neurochirurg, vedec, vysokoškolský 
pedagóg. Vyštudoval Lekársku fakultu UK v Bratislave. Od skončenia štúdia (1972) pracuje na Neurochirurgickej klinike LF UK, prednosta kliniky (1992 až doposiaľ), zároveň pôsobí aj ako vysokoškolský pedagóg (Lekárska fakulta UK, Slovenská zdravotnícka univerzita v Bratislave). V r. 1975-1979 externá ašpirantúra v Moskve, docent, kandidát vied, doktor vied, profesor (2002), dekan LF (od r. 2015). Prezident Slovenskej neurochirurgickej spoločnosti (1990-1998) a hlavný odborník MZ SR pre neurológiu (1993 až doposiaľ). Viceprezident Európskej asociácie neurochirurgických spoločností (EANS, 2007), lektor TC EANS (1996-2010). Účastník mnohých zahraničných študijných pobytov (Nemecko, Švajčiarsko, Slovinsko, USA), člen mnohých slovenských a medzinárodných rád, výborov a spoločností. Pozývaný ako prednášateľ na medzinárodné lekárske konferencie a kongresy, hosťujúci profesor na viacerých zahraničných univerzitách (USA, Nemecko, Fínsko). Autor mnohých odborných publikácií a štúdií.

JOZEF KRIŠKO 
22.11.1909 narodil sa  sa vo Vyšnom Orlíku, okr. Svidník, Jozef Kriško, vojak, slobodovec. Po okupácii Československa a vzniku Slovenského štátu odišiel zo svojho rodiska a ilegálne prekročil hranice do ZSSR. Zatkli ho orgány NKVD, bol odsúdený na tri roky do gulagu. V polovici r. 1942, keď sa dozvedel o budovaní čs.vojenskej jednotky na území ZSSR, prihlásil sa do jej radov. Dostal sa do Buzuluku, kde vznikla čs. vojenská jednotka. Bojoval pri oslobodzovaní Kyjeva, kde bol ťažko zranený. Zúčastnil sa bojov v Karpatsko-dukelskej operácii, kde sa vyznamenal v boji o kótu 534 i na samotnom Dukelskom priesmyku. Po prekročení hraníc bol pri Vyšnom Komárniku opäť ťažko zranený, následkom čoho sa takmer tri mesiace liečil v Kyjeve. Od januára 1945 bol Kriško veliteľom práporu pre výcvik nováčikov v Humennom. V tejto funkcii od februára 1945 v hodnosti kapitána jeho ďalšia bojová cesta pokračovala cez Svitavy na Morave, Kroměříž až do Prahy. Hoci ako príslušník čs. armádneho zboru odhodlane bojoval za oslobodenie republiky, osud mu neprial. Po februárovom prevrate 1948 bola naňho a ďalšiu skupinu odbojárov vykonštruovaná protištátna činnosť - "spiknutie“ tzv.příbramskej skupiny. Bol odsúdený na tri roky väzenia. Aj keď bol z väzenia po odpykaní trestu prepustený na slobodu, naďalej bol režimom prenasledovaný. Vyvrcholením tlaku bol r. 1950, keď bez rozsudku mu bola odobraná hodnosť kapitána a degradovali ho na vojaka. Začal pracovať ako stavebný robotník, paradoxne na základoch veľkého monštra - na pamätníku J. V. Stalina. Vykonával tie najpodradnejšie práce, bol mu zamietnutý invalidný dôchodok navrhnutý lekárskou komisiou. Čas spravodlivosti pre Jozefa Kriška prišiel po spoločenských premenách v Československu v r. 1989. Bol rehabilitovaný a povýšený do hodnosti plukovníka v zálohe.V kraji pod Duklou 4.10.1992 sa zúčastnil na oslavách 48. výročia Karpatsko-dukelskej operácie na Dukle a vo Svidníku, kde bol členom oficiálnej delegácie Ministerstva národnej obrany i Českého zväzu bojovníkov za slobodu. Nositeľ mnohých vysokých vojenských vyznamenaní a medailí. Zomrel 16.10.1993 v Prahe, kde bol pochovaný s najvyššími vojenskými poctami.

MICHAIL PALLAG
21.11.1899 narodil sa v Lochove, dnes Ukrajina, Michail Pallag, osvetový činiteľ. Študoval na mukačevskom gymnáziu a učiteľskom seminári. V r. 1914 narukoval do rakúsko-uhorskej armády, bojoval na východnom fronte. V r. 1918 dezertoval, bezpečný úkryt mu poskytli rodné hory. Po pripojení Podkarpatskej Rusi k ČSR sa s vervou vrhol do rusínskeho obrodného procesu, aj keď mu bol zverený najchudobnejší región na hornom toku Latorice. Stal sa učiteľom nielen pre deti, ale aj pre ich negramotných, chudobných a zakríknutých rodičov. Požiadal o pomoc čs. Červený kríž, ktorý zabezpečil minimálne stravovanie a odev pre deti, lekársku pomoc. Spolu so sedliakmi staval ruské ľudové domy, učil karpatských horalov racionálnemu hospodárenia, zakladal svojpomocná družstvá, zaisťoval úvery od bánk pre nákup produktívnych plemien dobytka a techniky. Školský referát krajinského úradu ho menoval kurátorom malého obvode Ždenijevského údolia. Zaujímal sa o folklór, zbieral verchovinské výšivky, o ktorých napísal rozsiahlu štúdiu. O probléme vzdelávania dospelých diskutoval s tajomníkom spisovateľa L. N. Tolstého Valentinom Bulgakovom, v tej dobe ruským emigrantom v ČSR. Po príchode Červenej armády bol označený ako "buržoázny živel" a stiahol sa do ústrania. Vo vysokom veku sa zúčastnil nového obrodenia Rusínov a rusínskeho hnutia po rozpade ZSSR. Iniciátor obnovy pamätníka A. Mytraka na Rosvihovskom cintoríne v Mukačeve. Zomrel 17.11.1992 v Mukačeve. 

GREGOR TARKOVIČ
21.11.1754 narodil sa v obci Pasika, dnes Ukrajina Hryhorij (Gregor) Tarkovič, významný činiteľ gréckokatolíckej cirkvi, prvý biskup Prešovskej gréckokatolíckej eparchie. Študoval na jezuitskom gymnáziu v Užhorode, na veľkovaradínskej akadémii. Štúdiá ukončil vo Viedni v Kráľovskom hlavnom gréckokatolíckom seminári pri kostole sv. Barbory, tzv. Barbareu. Po vysvätení za kňaza slúžil v Užhorode (1797-1803), úzko spolupracoval s biskupom Andrejom Bačinským. V r. 1803-1813 cenzor kníh tlačených cyrilikou, ktoré tlačila kráľovská tlačiareň v Pešti. V r. 1803 a 1807 zastupoval Mukačevskú diecézu na zasadnutí uhorského snemu v Bratislave. Od r. 1813 vikár košického vikariátu Mukačevskej diecézy, od r. 1816 prvý biskup novozaloženej Prešovskej gréckokatolíckej diecézy. Vysvätený za biskupa v Krásnobrodskom monastieri v r. 1821. Bol literárne činný. V r. 1805 napísal ódu, venovanú populárnemu štátnikovi, uhorskému palatínovi (kancelárovi) veľkovojvodovi Józsefovi. Už v nej sa vyskytla myšlienka o slovanskej spolupatričnosti, obdiv k súčasnej ruskej literatúre a jej predstaviteľom Lomonosovovi a Sumarokovovi. Zároveň Tarkovič konštatoval, že v Karpatoch žijú ""Uhrorusi"" a práve Karpaty sú pravlasťou Slovanov. Óda Tarkoviča bola známa aj v petrohradských kruhoch. Najvýznamnejší ruský historik Karamzin dokonca cituje jej prvých 43 riadkov v prvom zväzku svojho prvotného diela Dejiny štátu ruského (1817). Zomrel 16.01.1841 v Prešove.

MICHAL VRABEL
20.11.1866 narodil sa vo Výrave, okr. Medzilaborce, Michal Vrabel, pedagóg, novinár, folklorista. Absolvoval užhorodský učiteľský seminár. Pôsobil na rusínskych školách na východnom Slovensku a Vojvodine. Od r. 1898 redaktor novín Nedilja vydávaných pre Rusínov v Budapešti. Na stránkach novín publikoval diela podkarpatských autorov, súčasných ruských a ukrajinských spisovateľov. Zostavoval rusínske kalendáre "Prijatel seljan", učebnice pre rusínske ľudové školy. Vydal zborníky rusínskeho folklóru (Russkij solovej, Narodnaja lira, ili Sobranie narodnych pesnej na raznych ugro-russkych narečijach, 1890; Uhrorusski Národny spivanky. T. I. Spivanky Maramorošsky, 1900). Napísal sériu článkov o dejinách a kultúre Rusínov Podkarpatska, východného Slovenska a Vojvodiny. Zomrel v r. 1923 v Budapešti.

MICHAIL LUČKAJ (POP)
19.11.1789 narodil sa v obci Velike Lučky, dnes Ukrajina, Michail Lučkaj (Pop), obrodenec, národný buditeľ, historik, lingvista. Absolvent viedenského gréckokatolíckeho seminára Stadtkonvikt (1816). Vo Viedni patril ku slovanským učencom pod vedením slovinského filológa B. Kopitara. Bol zástancom myšlienky slovanskej jednoty, slovanskej vzájomnosti. Vyzýval na používanie staroslovienskeho jazyka, ako literárneho jazyka všetkých Slovanov. Od r. 1818 biskupský knihovník a archivár v Užhorode, v r. 1828-29 kráľovský cenzor kníh tlačených v cyrilike v Budíne. V r. 1829 bol odporúčaný ako poradca vojvodu K. L. Bourbona z Luccy, ktorý plánoval nastúpiť na kráľovský trón oslobodeného Grécka. Počas pobytu v Taliansku zostavil a neskôr vydal latinsky písanú cirkevnoslovanskú gramatiku. Vrátil sa do Užhorodu (1831) na miesto biskupského knihovníka a archivára. Mal prístup k najstarším listinám a dokumentom z dejín Podkarpatskej Rusi a svoje postavenie využil pre napísanie (latinsky) šesťzväzkových Dejín karpatských Rusínov (Historia Carpati-Ruthenorum). Rusíni (Rutheni) mali podľa jeho názoru staroruský pôvod. Meno Lučkaja bolo známe všetkým vzdelancom vtedajšieho slovanského sveta. Ján Kollár vo svojej poéme Slávy dcéra ho umiestnil v panteóne slovanských činiteľov vedľa Dobrovského, Obradoviča a Karadžiča. V r. 1840 zostavil rusínsko-latinsko-maďarsko-nemecký slovník, čím potvrdil svojbytnosť rusínskeho jazyka. Slovansky orientovaný Lučkaj sa v prostredí myšlienok vytvorenia jednotného politického maďarského národa stal nepohodlným, vyhnali ho z biskupskej kancelárie. V dôsledku neustáleho šikanovania a ponižovania zomrel 03.12.1843 v Užhorode.

PAVEL MARKOVIČ
19.11.1924 narodil sa v Čertižnom, okr. Medzilaborce, Pavel Markovič, výtvarník. Učil sa v Medzilaborciach, na Ruskom gymnáziu v Humennom, skončil Pedagogickú fakultu UK v Bratislave. Učil na Strednej pedagogickej škole a na Pedagogickej fakulte UPJŠ v Prešove, vedúci katedry výtvarnej výchovy, docent. Vydal publikácie: Ukrajinské ľudové krížikové výšivky východného Slovenska, Ukrajinské kraslice východného Slovenska, táto kniha vyšla aj v anglickom jazyku. Vlastnú tvorbu predstavil na mnohých výstavách. Typické jeho diela sú obrazy Borovská jeseň, Volga, Zemplínsky obzor, Poddukelský kraj, Partizánska oblasť, v jeho obrazoch zostala miestna atmosféra a charakter vtedajšej krajiny: Čertižné, Oľka, Ruská Bystrá, Oľšavka, Starina, Tokajík, Vydraň a i. Zomrel v Prešove.

JÁN HIRKA
16.11.1923 narodil sa v Abramovciach, okr. Prešov, Ján Hirka, cirkevný hierarcha. Skončil Ruské gymnázium v Prešove. Bohoslovie začal študovať v Prešove a dokončil v Prahe. Slúžil v Ľutine. V r. 1952 uväznený, odsúdený na tri roky, amnestovaný. V r. 1956 znova uväznený, v Prahe odsúdený na dva a pol roka. Po prepustení z väzenia v r. 1958 robil elektrikára v Brezne, Podbrezovej a Prešove. V r. 1968 sa zúčastnil obnovy gréckokatolíckej cirkvi v Československu. V r. 1990 bol vysvätený za biskupa Prešovskej gréckokatolíckej eparchie. Zomrel 10.04.2014 v Prešove.

EDUARD HRIŇÁK
16.11.1851 narodil sa v Malom Lipníku, okr. Stará Ľubovňa, Eduard Hriňák, maliar. Učil sa v Budapešti, Mnichove v škole prof. Wagnera a v Taliansku. Pre rodinu grófa Szirmaia a Palavicina maľoval obrazy zo života ľudu, jarmoky a pod. Pre grófa Forgáča reštauroval 20 rodinných portrétov. Známe diela: Jesenná nálada, Grúň, Pri dobrom žriedle, Rozhovor, Dvor rodiny Gritty vo Venecii, Selo Volovec a iné. Zomrel 14.07.1917 v Prakovciach.

MICHAL MINDOŠ
15.11.1932 narodil sa v Pčolinom, okr. Snina, Michal Mindoš, inžinier, strojár. Skončil Ruské gymnázium v Humennom, Strojnícku fakultu VŠT v Košiciach a VŠT v Prahe. Obnovil strojárenskú výrobu v závode Prakovce, bol riaditeľom závodu Vihorlat v Snine a vybudoval Výskumný ústav strojárenstva v Snine. Autor Koncepcie rozvoja strojárenského priemyslu na východnom Slovensku (1974-90) a iných prác. Poslanec a člen predsedníctva Federálneho zhromaždenia ČSSR (1971-75). Zomrel v Snine.

ADALBERT BORECKÝ
14.11.1910 narodil sa v Ubli, okr. Snina, Vojtech Adalbert Borecký, umelec, pedagóg. Skončil učiteľský seminár v Užhorode. V začiatkoch podkarpatskej maliarskej školy bol predstaviteľom jej mládežníckeho pokolenia. Tvoril krajinky a žánrové kompozície v štýle expresionizmu ("Národné tance", "Rachovská Madonna", "Arkan"). Ako mnohí umelci podkarpatskej školy doplatil na socialistický realizmus v 50. a 60. rokoch 20. stor. Od r. 1964 žil v Košiciach, kde zomrel 12.06.1990.

DIONÝZ ROJKOVIČ
14.11.1910 narodil sa v Ľutine, okr. Sabinov, Dionýz Rojkovič, lekár. Skončil gymnázium v Mukačeve a Lekársku fakultu UK v Bratislave. Bol vedúcou osobnosťou študentského spolku Dobriansky. Zúčastnil sa protifašistického odboja. Bol tajomníkom Ukrajinskej národnej rady. Pracoval ako lekár v Užhorode a v Prešove, v komisiách ochrany zdravia KNV a ONV v Prešove. Spoluautor dvoch učebníc pre zdravotné školy (1956, 1958). O medicíne písal do lekárskych časopisov a bol iniciátorom mnohých akcií na ochranu zdravia obyvateľstva. Zomrel 26.03.1974 v Prešove.

IVAN DULIŠKOVIČ
14.11.1815 narodil sa  v obci Holjatyn, dnes Ukrajina, Ivan Duliškovič, gréckokatolícky kňaz, historik. Maturoval na užhorodskom gymnáziu, teológiu študoval na duchovnom seminári v Užhorode, filozofiu na akadémii v Košiciach. Po vysvätení za kňaza slúžil na farnostiach vo Skotarskom, Verchných a Nižných Vereckých (Vorotách), od r. 1869 v Činadijeve. Ostro protestoval proti maďarizácii Rusínov, dostal sa do konfliktu s hlavným maďarizátorom na Podkarpatskej Rusi, svojím nadriadeným biskupom Š. Pankovičom, ktorý ho za trest zbavil funkcie dekana. Na protest proti popieraniu svojbytnosti Rusínov maďarskými nacionalistami napísal rozsiahlu monografickú prácu z dejín Rusínov "Istoričeskije čerty Ugro-Russkych" (I.- III., 1874-78, rukopis štvrtého zväzku bol tlačiarňou stratený). Koncepciu o autochtónnosti Rusínov prevzal z diela A. F. Kollára a I. Baziloviča. Zamýšľal sa nad činnosťou litovského podolského kniežaťa T. Koriatoviča na Podkarpatskej Rusi, ako prvý poukázal na fantazírovanie legendy o príchode 40 000 jeho poddaných z Podolia spolu s kniežaťom na Podkarpatskú Rus, ktorú používali ukrajinskí historici ako "dôkaz" ukrajinského pôvodu podkarpatských Rusínov. Zomrel 21.02.1883 v Činadijeve, Ukrajina.

ANDREJ BAČINSKÝ
14.11.1732 narodil sa v obci Beňatina, okr. Sobrance, Andrej Bačinský, osvietenský činiteľ, biskup Mukačevskej gréckokatolíckej diecézy. Absolvoval gymnázium v Užhorode, teológiu a filozofiu študoval v Trnave. V r. 1773 pápežom menovaný a cisárovnou Máriou Teréziou potvrdený biskup Mukačevskej gréckokatolíckej diecézy. Po zrušení jezuitského rádu v r. 1775 boli budova a kostol v Užhorode rozhodnutím Márie Terézie postúpené mukačevskému biskupstvu. Biskup ihneď premiestnil do Užhorodu rezidenciu biskupstva. Za rok cisárovná postúpila biskupstvu tiež Užhorodský hrad. Biskup na hrade umiestnil duchovný seminár. V r. 1777 Mária Terézia vyhlásila novú školskú reformu pre Rakúsko-Uhorsko, Ratio educationis (systém vzdelávania). Biskup Bačinský bol poverený uskutočnením školskej reformy na Podkarpatsku. Podporoval založenie učiteľského seminára v Užhorode, ktorého úlohou bola urýchlená výchova učiteľov. Reorganizoval učiteľský seminár v Korytňanoch pri Užhorode na lýceum. Pričinením biskupa bola výučba v užhorodských školách vedená v rodnom rusínskom jazyku. Rusínsky jazyk sa stal tiež jazykom biskupskej kancelárie. Biskup Bačinský vydal Bibliu, preloženú do cirkevnoslovanského jazyka (reformovaného, blízkeho rusínskemu jazyku). Založil biskupský archív a knižnicu (zničená komunistickým režimom po likvidácii gréckokatolíckej cirkvi v r. 1949), vytvoril kruh vzdelancov (I. Pastelij, I. Bazilovič, I. Kuťka, A. Kutka), ktorí zostavovali učebnice pre novozaložené školy, zaoberali sa dejinami rusínskej cirkvi. Samotný biskup bol literárne činný, napísal početné pastierske listy a obežníky, ktoré sa stali významnými literárnymi pamiatkami. Zomrel 19.12.1809 v Užhorode.

MIKULÁŠ PREJSA
12.11.1931 narodil sa v Čertižnom, okr. Medzilaborce, Mikuláš Prejsa, fyzik. Skončil Ruské gymnázium v Humennom a Fyzikálno-matematickú fakultu Moskovskej štátnej univerzity. Prednášal fyziku na Elektrotechnickej fakulte SVŠT v Bratislave. Docent, profesor. Autor a spoluautor okolo 50 odborných štúdií o problematike jadrovej a neutrónovej fyziky a kvantovej mechaniky, publikoval doma aj za hranicami Československa. Pripravil učebnice: Jadrová fyzika, Jadrová fyzika a technika – základy a iné.

VLADISLAV GREŠLIK
11.11.1953 narodil sa vo Svidníku Vladislav Grešlík, pedagóg výtvarného umenia. vedec. Skončil gymnázium vo Svidníku a Moskovskú štátnu univerzitu Lomonosova. Pracoval v Múzeu ukrajinskej kultúry vo Svidníku, od r. 1982 pracuje na katedre výtvarného umenia Pedagogickej fakulty UPJŠ v Prešove, teraz Prešovská univerzita, od r. 2000 docent. Spolupodieľal sa na založení Múzea moderného umenia A. Warhola v Medzilaborciach (1991). Prvý prezident Spoločnosti Andyho Warhola. Historik umenia a umeleckej kritiky, autor niekoľkých učebníc a katalógov, kurátor výstav D. Millyho, O. Dubaja, I. Kuleca, P. Kolisnyka, a i. Významné sú publikácie o ikonách Šarišského múzea v Bardejove a všeobecne o ikonách sveta.

ĎURA PAPHARHAJ
11.11.1936 narodil sa v Ruskom Keresture, Srbsko, Ďura Papharhaj, spisovateľ, pedagóg. Skončil Filozofickú fakultu v Novom Sade, pracoval ako osvetový pracovník, novinár. Jeden z najvýznamnejších autorov v ruskej (rusínskej) literatúre. Písal poéziu, drámu a prózu. Dlhoročný redaktor literárneho časopisu "Švetlosc“ vo Vojvodine. Najhodnotnejšie sú jeho básnické diela, populárny bol v literatúre pre deti. Tvorba v poézii: "Tu takoj pri šerdcu" (1968), "Olovo, čerešňov kvet" (1974), "Nedam svojo roky i kvit" (1977), "Trovač snoch" (1978), "Putovane na juh" (1991). Tvorba pre deti: "Konec šveta" (1980), "Vina" (1984). Drámy: "Obrazy na skori" (1988), "Natalka, dzivče chtore ľubeli koni" (1989), "Natalka u švece livych, clivych i ščešlivych" (1994). Jeho knihy vyšli aj v slovenskom, ukrajinskom a maďarskom jazyku. Bol aktívny v divadle "Ďaďa“ v Ruskom Keresture a istý čas pracoval ako riaditeľ drámy v Srbskom národnom divadle v Novom Sade. Prvý laureát Ceny A. Duchnoviča. Zomrel 11.03.2008 v Novom Sade, pochovaný je v Ruskom Keresture.

MICHAJLO HRAD
10.11.1950 narodil sa v Berezove, Ukrajina, Michajlo Hrad, pedagóg, robotník, baník, vodič. Autor básnickych zbierok: “Serdce soldata“ (po rusky), "Zakuvala zozuleňka“ (1998, po rusínsky), "Čary zemlji“ (po ukrajinsky), náčrt histórie Striebornej zeme, "Synovia Maramoroša“ (2004), publicistické články v novinách a iné.

MICHAL STRENK
10.11.1919 narodil sa v Jarabine, okr. Stará Ľubovňa, Michal Strenk, americký vojak rusínskeho pôvodu, hrdina americkej armády. Ako trojročný odišiel s rodičmi do USA. V Pensylvánii vyštudoval strednú školu, v r. 1939 sa prihlásil do námornej pechoty. 23.02.1945 bol v skupine vojakov, ktorá vztýčila americkú vlajku na vrchu Suribači na ostrove Iwo Jima pri Japonsku. Vznikla o tom svetoznáma fotografia. Za fotografiu získal jej autor prestížne novinárske ocenenie, stala sa námetom pre poštovú známku a monumentálne súsošie na Arlingtonskom memoriálnom cintoríne. Strenk padol v boji na ostrove 01.03.1945. Dostal šesť vojenských vyznamenaní, je pochovaný na Arlingtonskom memoriálnom cintoríne vo Washingtone. Na svojho rodáka sú obyvatelia Jarabiny patrične hrdí. V r. 2007 bola Strenkovi odhalená pamätná tabuľa na jeho rodnom dome.  

JÓZSEF ILLÉS-ILYÁSEVICS
10.11.1871 narodil sa  v Chuste, dnes Ukrajina, József Illés-Ilyásevics, právnik, maďarský politik rusínskeho pôvodu. Patril k tej časti rusínskej inteligencie, ktorá sa stotožnila s ideou maďarského politického národa a maďarského štátneho vlastenectva. Jeho dedo Georgij Iljaševič bol rusínskym farárom, otec Jeno Illés-Ilyásevics pomaďarčený rusínsky právnik, poslanec uhorského parlamentu, sudca v procese proti pravoslávnym Rusínom v Marmarošskej Sihoti (1913-14). Maturoval na gymnáziu piaristov v Budapešti, absolvoval právnickú fakultu budapeštianskej univerzity. V štúdiu pokračoval ako štipendista ministerstva zahraničia v Berlíne, Lipsku, Paríži a Londýne. Od r. 1902 docent, profesor dejín práva na katolíckom Ústave P. Pazmánya v Budapešti, autor štúdií z dejín práva v Uhorsku, dopisujúcí člen (1915) Akadémie vied Maďarska (1936). Od študentských rokov aktívny účastník gréckokatolíckych spolkov v Budapešti, predseda Spoločnosti gréckych katolíkov Uhier. Táto organizácia presadila vytvorenie z časti Mukačevskej gréckokatolíckej diecézy samostatnú Hajdudorožskú gréckokatolícku diecézu (eparchiu) s maďarským bohoslužobným jazykom, čo urýchlilo proces maďarizácie veriacich diecézy. V r. 1913 zvolený za poslanca parlamentu za volebný okruh Chust. Člen delegácie Maďarska na mierovej konferencii v Paríži, expert na rusínsky problém. Snažil sa presadiť myšlienku ponechania územia juhokarpatských Rusínov Maďarsku ako životne dôležitej spojnice medzi Maďarskom a Poľskom. Problém Podkarpatskej Rusi mu bol zverený vládou Maďarska aj po podpísaní mierovej zmluvy v Trianone (4. 6.1920). V mene Rusínov vystúpil na konferencii  o právach menšín v Ženeve v r. 1921. V Budapešti vytvoril Výbor rusínskych emigrantov, maďarizovaných rusínskych usadlíkov v Budapešti. V mene tohto Výboru doručil Spoločnosti národov memorandum o útlaku Rusínov v ČSR a nutnosti ich návratu do "starej vlasti", Maďarska (1921). Naposledy sa problémom Podkarpatskej Rusi zaoberal v krízovom roku 1938. Z poverenia ministerstva zahraničia Maďarska vydal niekoľko brožúr (The Autonomy Question of Ruthenia and the Czechoslovak Minority, 1938), pripravoval štatistické a iné materiály pre maďarskú vládnu delegáciu na československo-maďarských rokovaniach v Komárne v r. 1938. Zomrel 19.01.1944 v Budapešti.

FEDOR VICO
09.11.1944 narodil sa v Šapinci, okr. Svidník, Fedor (Teodor) Vico, umelec - karikaturista, rusínsky aktivista. Skončil strednú umelecko-priemyselnú školu v Bratislave, pracoval v Ukrajinskom národnom divadle, v redakcii Družno vpered, je autorom známeho rozsiahleho cyklu karikatúr Dereš a Iľko Sova z Bajusova, mal približne 50 kolektívnych a personálnych výstav kresleného humoru a satiry, organizátor každoročnej medzinárodnej súťaže kresleného humoru na tému pivo "Zlatý súdok" v Prešove (od r. 1995).

PAVEL GALAJDA
09.11.1935 narodil sa v Čertižnom, okr. Medzilaborce, Pavel Galajda, pedagóg. Skončil Ruské gymnázium v Humennom, absolvoval štúdium aplikovanej matematiky na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. Na základe výsledkov jeho vedeckej a výskumnej práce, odbornej, pedagogickej a publikačnej činnosti doma i v zahraničí mu boli udelená hodnosť: akademik Medzinárodnej akadémie vied pedagogického vzdelávania so sídlom v Moskve (2002). Pôsobil na Technickej univerzite (predtým VŠT) v Košiciach (1959–1998), od r. 1998 pedagóg Podnikovohospodárskej fakulty EU v Košiciach. Autor niekoľkých vysokoškolských učebníc a učebných textov, vyše 200 vedeckých a odborných prác publikovaných v domácich a zahraničných časopisoch a zborníkoch so značným medzinárodným ohlasom. Vykonával rozsiahlu expertíznu a posudzovateľskú činnosť. Bol predsedom a  členom viacerých vedeckých a odborných komisií, členom medzinárodnej redakčnej rady časopisu Problems of Theory and Methods of Education (Moskva). Je nositeľom čestných titulov a vyznamenaní.

JOSIF SEMBRATOVIČ
08.11.1821 narodil sa v Krynici, Poľsko, Josif Sembratovič, biskup, metropolita. Gymnázium začal študovať v Novom Sonczi, skončil v Przemyśli, teológiu študoval na univerzite vo Viedni. V r. 1845 prijal kňazské povolanie a stal sa prefektom duchovného seminára v Przemyśli. Vrátil sa do Viedne, kde urobil doktorandské skúšky a v r. 1850 začal prednášať na katedre Nového zákona a gréckeho jazyka na univerzite vo Ľvove. V r. 1853-1859 plnil úlohy vicerektora Ruského duchovného seminára vo Viedni. Odišiel naspäť do Ľvova, ale už s titulom profesor. Od r. 1865 biskup bez biskupstva, ako titulárny biskup v Ríme v Kongregácii rozširovania viery Congregattio de propaganda fide. V jeseni 1867 sa vrátil do Przemyśla ako pomocný biskup. 18. mája 1870 vymenovaný za haličského metropolitu. Po 12 rokoch odišiel do vyhnanstva do Ríma. Pred smrťou ešte pomáhal pri zakladaní Ruskej bursy v Novom Sonczi. Zomrel 23.10.1900.

RUSÍNSKE PREKLADY SV.EVANJELIA A APOŠTOLY
07.11.1999 vyšlo v rusínskom preklade sv. Evanjelium a Apoštoly na nedele a sviatky celého roku na Slovensku. Preložili František Krajňák, mníšky baziliánky O. Midlíková, E. Dutková a i. Korektúru urobil biskup Ivan Ljavinec.

DMITRIJ POPOVIČ
07.11.1899 narodil sa v obci Onoky, dnes Ukrajina, Dmitrij Popovič, spisovateľ, pedagóg. Maturoval na gymnáziu v Budapešti, teológiu študoval na budapeštianskej univerzite. V r. 1922-24 profesor užhorodského duchovného seminára, od r. 1924 profesor chustského gymnázia. Vydal niekoľko brožúr z teológie a učebnice pre duchovné semináre. V r. 1941-44 Podkarpatská vedecká spoločnosť vydala zborníky jeho poviedok pre deti (Adam, 1943; Iz žyttja, 1943; Budovateli chrámov, 1944). Po vojne odmietol sovietsku "pravoslavizáciu", bol zatknutý agentmi NKVD a odsúdený na 25 rokov väzenia v gulagu (1949). Na slobodu prepustený v r. 1956, avšak návrat k pedagogickej a literárnej činnosti mu bol zakázaný. Zomrel v r. 1968 v Chuste, Ukrajina.

JAZYKOVÝ KONGRES
06.11.1992 uskutočnil sa I. Medzinárodný rusínsky jazykový kongres v Bardejovských Kúpeľoch. Organizátorom bola Rusínska obroda na Slovensku.

ZASADNUTIE PLÉNA SNR
06.11.1945 na zasadnutí pléna Slovenskej národnej rady v Bratislave sa zúčastnili už aj predstavitelia zvolení druhým celonárodným zjazdom UNRP: V. Kapišovský, A. Jedinák, F. Rojkovič, I. Suchý a I. Levkanič. Predsedom klubu sa stal V. Kapišovský a tajomníkom A. Jedinák.

MICHAL ŠŤEŇO
05.11.1931 narodil sa v Klenovej, okr. Snina, Michal Šteňo, lekár - ortopéd, aktivista. Skončil Ruské gymnázium v Humennom a Lekársku fakultu UK v Bratislave. Kandidát vied, docent. Pracoval ako prednosta Ortopedickej kliniky v Bratislave. Jeden zo zakladateľov a dlhoročný predseda Združenia inteligencie Rusínov Slovenska v Bratislave, čestný predseda strany Náš kraj. Napísal viac ako sto prác na témy ortopédie a traumatológie: Spresnenie diagnóz a liečba L.C.C.(1977), Problematika skolióz v ortopedickej praxi (1980), prednášal na vedeckých konferenciách v Anglicku, Rusku, na Ukrajine, v USA, v Nemecku a inde. 

DIMITRIJ VYSLOCKIJ
04.11.1888 narodil sa v obci Labova, Lemkovina, Poľsko, Dimitrij Vyslockij, pseudonym Vaňo Huňanka, spisovateľ, publicista, vydavateľ. Študoval na gymnáziu v Novom Sonczi, na ľvovskej univerzite, ale už po druhom ročníku odišiel do redakcie týždenníka Lemko, kde začal vydávať svoje literárne diela.V r. 1914 bol vyvezený do táborov v Terezíne a Talerhofe. Na viedenskom procese bol odsúdený na trest smrti. Po skončení prvej svetovej vojny bol stále prenasledovaný, nejaký čas žil v prešovskom regióne na Slovensku a potom emigroval do Kanady a USA, kde sa etabloval ako vedúca osobnosť rusínskej - lemkovskej emigrácie. V r. 1946 ako obdivovateľ Sovietskeho zväzu prišiel do Ľvova. Písal prózu, poéziu a drámu.  Veľkú časť svojej tvorby vydal v publikácii "Naša knižka“ (1945) a tiež v kalendári "Lemko na r. 1935". Drámy: Šoltys, Petro Pavlyk, Nemecká Ukrajina, Dve natury. Poviedky: Starí a mladí, Za vieru, Marko Boháč, Leško Myrna, Agenti, V Amerike a publicistické state. Zomrel v r. 1968.

JEVGENIJ NEDZELINSKIJ
03.11.1894 narodil sa v obci Ivanovce, dnes Ukrajina, Jevgenij Nedzelskij, ruský historik literatúry, prekladateľ, novinár, básnik, folklorista. Študoval na Polytechnickom inštitúte v Petrohrade, v r. 1914 prestúpil na Historicko-filologickú fakultu moskovskej univerzity. V r. 1922 sa v rámci ruskej pomocnej akcie prezidenta T. G. Masaryka prihlásil na Filozofickú fakultu UK v Prahe. Vo svojej doktorskej práci "Pohrebné žalospevy Slovanov" zmapoval obyčaje slovanských národov od 12. do 20. stor. Od r. 1927 žil na Podkarpatskej Rusi, aktívne pôsobil v Spoločnosti A. Duchnoviča v Užhorode. Bol členom prakticky všetkých redakcií užhorodských rusofilských novín (Karpatskij svet, Karpatorusskij Golos, Russkaja pravda, Russkij narodnyj Golos). Zúčastnil sa príprav encyklopedického zborníka Podkarpatská Rus (1936). Napísal významné štúdie z dejín rusínskej literatúry, divadla a výtvarného umenia, považoval ich za súčasť ruskej kultúry (Očerk karpatorusskoj literatury, 1932; Uhro-russkij teatr, 1941; Sučasny ruski chudožniky, 1942-43). Vydal prvý ruský preklad básne K. H. Máchu Máj (1936). Od r. 1941 spolupracoval s Podkarpatskou vedeckou spoločnosťou. Pripravil zborníky básní mladých podkarpatských básnikov-rusofilov Nakanune (1941), Literaturnyj almanach (1943). Po vojne v r. 1945 žil v Košiciach. V r. 1946 sa presťahoval do Prahy, učil ruštinu na stredných školách. Po komunistickom puči pracoval ako redaktor v Exarcháte čs. pravoslávnej cirkvi. Vydal zborníky rusínskeho folklóru (Pochorony aj pričitanija v Podkarpatju; Iz ust naroda, 1955), napísal akademickú biografiu rusínskeho spisovateľa Ivana Silvaja (1957). Zomrel v r. 1961 v Prahe.

MICHAL ŠMAJDA
02.11.1920 narodil sa v Krásnom Brode, okr. Medzilaborce, Michal Šmajda, spisovateľ, folklorista, kultúrno-osvetový dejateľ. Pracoval v múzeu v Krásnom Brode a vo Svidníku (1960-1971), zbieral národno-poetickú tvorbu Rusínov, napísal povesť Parazity (1953), zborník poviedok "Vjazka kľučiv" (1956), romány "Tryščať kryhy" (1957), "Korčmarskyj sluha" (1964), "Rozjizdy" (1970). Po r. 1968 bol prenasledovaný, stratil prácu, vylúčili ho zo zväzu spisovateľov. Je držiteľom viacerých domácich a medzinárodných ocenení za literárnu a publikačnú činnosť. V r. 2008 mu prezident republiky udelil Pribinov kríž III. tr. za významné zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenska.  Zomrel 30.aprila 2017 v Bratislave. Pochovaný je v rodnej obci.

ŠTEFAN FODOR
02.11.1908 narodil sa v Nižnej Hrabovnici, Ukrajina, Štefan Fodor, biológ, pedagóg. Skončil Biologickú fakultu UK v Prahe. Učil na gymnáziu v Užhorode, neskôr na Biologickej fakulte Užhorodskej štátnej univerzity. Venoval sa problematike flóry a rastlinstva vo východných Karpatoch. Napísal knihu Flóra Zakarpatska (1974), stanovil počet rastlinných druhov v Karpatoch na 2913, vypracoval projekt o hraniciach lesa na polonine Runa a vysokohorských pastviskách.  V r. 1992 bol tento projekt bol ocenený zlatou medailou Medzinárodného biologického kongresu. Š. Fodor sa zúčastnil aj pri realizácii medzinárodného projektu o Tise a jej riečisku.

JAKOV HOLOVACKIJ
29.10.1814 narodil sa v Čepeli, Ukrajina, Jakov Holovackij, ruský slavista, etnograf, historik. Absolvoval  univerzitu vo Ľvove. Počas štúdia sa zapojil do skupiny haličských národoveckých študentov, ktorí sa v duchu  romantického záujmu o ľudovú kultúru venovali štúdiu rusínskeho folklóru v Haliči a Uhorskej Rusi. V r. 1837 spolu  s M. Šaškevičom a I. Vahilevičom vydal almanach "Rusalka Dnistrova", ktorý bol prvou knihou vydanou v haličskej  rusínčine. Navštívil Uhorskú Rus, nadviazal kontakty s podkarpatskými dejateľmi A. Duchnovičom, M. Lučkajom a A. Kralickým. V r. 1848 bol menovaný vedúcim katedry ruského jazyka univerzity vo Ľvove. V 50. rokoch 19. storočia  vystúpil proti zástancom idey formovania svojbytného maloruského (ukrajinského) národa, vytvoril skupinu tzv.  starorusínov, vlastne rusofilov, ktorí vyhlásili, že Rusíni v Rakúsku sú súčasťou "veľkoruského národa".  Propagácia takéhoto názoru bola pre rakúske úrady neprijateľná, preto musel opustiť ľvovskú univerzitu a emigrovať  do Ruska. V Rusku vydal obsiahlu prácu o dejinách a etnografii karpatských Rusov "Karpatskaja Rus" (1875),  štvorzväzkový zborník ľudových piesní z Haliče a Podkarpatska "Narodnyje pesni Haličskoj i Uhorskoj Rusi" (1878), Rozpravu o jazyku ruskom a jeho nárečiach. Zomrel 13. 05.1888 vo Viľniuse, Litva.
 
DOČASNÉ NÁRODNÉ ZHROMAŽDENIE
28.10.1945 bolo zvolané do Prahy prvé ústavodarné zasadnutie Dočasného národného zhromaždenia. Zúčastnili sa ho aj poslanci za UNRP zvolení jeho druhým celonárodným zjazdom: P. Babej, P. Židovský, I. Rohaľ-Iľkiv, V. Zavacký a G.  Michalič. Vytvorili Klub poslancov za UNRP na čele s predsedom G. Michaličom, tajomníkom sa stal I. Rohaľ-Iľkiv. Toto zhromaždenie zároveň potvrdilo vo funkcii prezidenta ČSR E. Beneša.
 
VASIĽ JABUR
28.10.1936 narodil sa v Stakčíne, okr. Snina, Vasiľ Jabur, vysokoškolský pedagóg, rusista a rusinista, jeden z  tvorcov a kodifikátorov rusínskeho literárneho jazyka na Slovensku (1995), riaditeľ Ústavu rusínskeho jazyka pri  Rusínskej obrode na Slovensku v Prešove (1994-1995), pedagóg na oddelení rusínskeho jazyka a kultúry Ústavu  národnostných štúdií a cudzích jazykov (1999-2006) a Ústavu rusínskeho jazyka a kultúry Prešovskej univerzity  (2007-2011, 2013-súčasnosť). Vyštudoval Vysokú školu ruského jazyka a literatúry v  Prahe. Pôsobil na fakultách v Prešove, Košiciach, Nitre a na prešovskom detašovanom pracovisku Štátneho pedagogického ústavu. Docent, kandidád  vied, autor vysokoškolských učebníc a štúdií z problematiky ruského a rusínskeho jazyka. Prednášal na jazykových  vedeckých konferenciách a seminároch doma i v zahraničí (Budapešť, Krakov, Heidelberg). Autor projektu Pravidlá rusínskeho pravopisu, autorom 1. až 8. kapitoly a slovies v kapitole 9. Pravidiel rusínskeho pravopisu (1994) a  spoluautor štúdie Rusínsky jazyk v zrkadle nových pravidiel. Na vedeckom seminári pri slávnostnej kodifikácii rusínskeho jazyka 27.01.1995 v Bratislave predniesol hlavný referát. Je vedúcou teoreticko-vedeckou osobnosťou v  pokračujúcom procese kodifikácie rusínskeho jazyka.
 
MICHAL KOVÁČ
27.10.1909 narodil sa v Šide (Bačka, Srbsko) Michal Kovač, pedagóg, básnik, spisovateľ a dramatik Rusínov Vojvodiny. Písal aj pre deti (zbierky Detský svet, 1971, Prvé radosti, 1977, Jančik Maľovančik a knihu detskej  poézie Piesne deda záhradkára, 1979).
 
IVAN VEME 
24.10.1934 narodil sa v Klenovej, okr. Snina, Ivan Veme, pedagóg, fyzik. Študoval na gymnáziu v Humennom, na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. Učil fyziku a matematiku na stredných školách v Stropkove, Humennom a na  Prírodovedeckej fakulte UPJŠ v Košiciach,  vedúci katedry, kandidát vied, prodekan. Pripravil 9 učebníc pre vysoké  školy. Zomrel 14.05.1993.

JÁN BAČKOVSKÝ
24.10.1919 narodil sa v Štefurove, okr. Svidník, Ján Bačkovský, vojak, generál. Odmietol slúžiť v slovenskej armáde, v r. 1939 ušiel do ZSSR. Tam najprv poznal väzenie v Sambore, potom vo Vorošilovgrade a v zbernom tábore v  Strabjelsku, kde bol odsúdený na 5 rokov väzenia za ilegálne prekročenie hraníc. Nakoniec sa dostal do gulagu na  Vorkute. Dostal sa do Buzuluku do 1. samostatného poľného práporu, v r. 1943 bojoval pri Novochopersku, v Kyjeve,  pri Bielej Cerkvi, Žaškove, Buzovky, v r. 1944  v blízkosti Dukelského priesmyku, kde bol pri Zyndranovej druhýkrát ranený. Po vojne študoval na vojenskej akadémii v Prahe a na poľskej akadémii generálneho štábu. V r. 1953, keď už bol podplukovníkom, prebral vojenskú katedru na Vojenskej lekárskej fakulte v Hradci Králové. Potom  11 rokov pracoval na  generálnom štábe v Prahe, bol veliteľom divízie. V r. 1968 vyjadril nesúhlas so vstupom vojsk Varšavskej zmluvy, ktorý nazval okupáciou. Za tento názor bol odvolaný z funkcie veliteľa divízie a skončil  ako podriadený referent na okresnej vojenskej správe v Kladne. 03.04.1991 bol rehabilitovaný a povýšený do hodnosti generála. Zomrel 08.11.2006 v Prahe. 
 
TEOFIL KACZMARCZYK
24.10.1843 narodil sa v Čiernom, Poľsko, Teofil Kaczmarczyk, kňaz, národovec, publicista. Po skončení štúdia teológie bol vysvätený v r. 1873 a slúžil celých 50 rokov, z nich 43 v Bilcareve. Bol veľkým ochrancom rusínskeho-lemkovského jazyka, viery, kultúry a histórie. Spoluzakladal Ruskú bursu (internát pre študentov) v Novom Sonczi (1898), lemkovkú kreditnú kasu Nadija v Krynici, väzeň Talerhofu. Publikoval v rusínskych (ruských) a poľských novinách a tiež v imigračných. Rusíni - Lemkovia v r. 1918-1920 zvolili za prezidenta Lemkovskej republiky jeho syna Jaroslava. Zomrel v r. 1922, pochovaný je v Bilcareve.

MICHAL BLYCHA
23.10.1930 narodil sa v Príkrej, okr. Svidník, Michal Blycha, pedagóg. Strednú školu skončil v Prešove, študoval na Filozofickej fakulte UPJŠ. Učil na Strednej pedagogickej škole v Prešove a na Pedagogickej fakulte UPJŠ v  Prešove, prodekan, kandidát vied, docent. Práce: Geografické názvy Ondavskej a Topľanskej doliny, Názvy ulíc východoslovenských miest, Charakteristika východoslovenských priezvísk, Metodika výskumu vlastných mien. Prednášal aj na univerzite v Novom Sade v Srbsku a v Sofii.
 
RUSKÁ KRAJNA
23.10.1918 na Kongrese stredoeurópskych oslobodených národov z 11 národností Nemecka a Rakúsko-Uhorska boli Rusíni priznaní ako samostatný národ so samostatnou vládou - "Ruská krajna".

IVAN LICHVÁR 
22.10.1933 narodil sa v Kamienke, okr. Stará Ľubovňa, Ivan Lichvár, pedagóg, vedec-výskumník. Absolvoval Vyššiu hospodársku školu v Prešove, Vysokú poľnohospodársku školu v Nitre (1957). V r. 1996 menovaný prezidentom  republiky za profesora pre vedný odbor všeobecná zootechnika, biotechnológia výroby a využitia krmív a premixov  kŕmnych aditív vo výžive zvierat. Po štúdiu pôsobil na Výskumnej šľachtiteľskej a plemenárskej stanici v Kráľovej pri Senci, neskôr ako docent biotechnológie a výživy zvierat na Agronomickej fakulte VŠP v Nitre, neskôr ako  vedúci sekcie biotechnológie výroby krmív vo výskumnom ústave krmivárskom v Bratislave a v Ivanke pri Dunaji,  riaditeľ ústavu (1990-2003). Počas svojho pôsobenia riešil 114 vedeckovýskumných  projektov, publikoval 91 samostatných vedeckých prác, 79 kolektívnych vedeckých prác, 51 odborných prác a 5 vysokoškolských učebníc. Aktívne sa zúčastňoval  na vedeckých konferenciách doma i v zahraničí, garant vedeckých konferencií s problematikou biotechnológie výroby kŕmnych zmesí a doplnkov kŕmnych premixov. Ocenenia: medaila ČSAZ Za zásluhy a rozvoj vedy a výskumov ČSFR, Pamätná medailou rektora VŠP, rezortné vyznamenanie MP SR Vynikajúci pracovník rezortu poľnohospodárstva a výživy. Zomrel 30.12.2013 v Bratislave.

IVAN KRASOVSKYJ
22.10.1927 narodil sa v obci Došna (Sanok), Poľsko, Ivan Krasovskyj, historik, etnograf, spoločenský a kultúrny dejateľ Lemkov na Ukrajine. V r. 1945 s rodičmi presťahovaný na Ukrajinu v rámci masovej deportácie Lemkov. Študoval na ľvovskej právnickej škole a na Fakulte histórie Ľvovskej univerzity. Celý život pracoval ako odborný a vedecký vedúci pracovník ľvovského Historického múzea. Má podiel na budovaní sektora ""Lemkivščyna“ v skanzene tohto múzea. Skúmal a popularizoval históriu a kultúru Lemkov. Autor vyše tisíc statí z tejto problematiky. Publikoval na Ukrajine, v Poľsku, Slovensku, Juhoslávii a USA. Zomrel 24.02.2014 vo Ľvove.
 
DIMITRIJ CHYĽAK
21.10.1866 narodil sa v Bilcareve na Lemkovine v Poľsku Dimitrij Chyľak, kňaz, cirkevný a kultúrno-spoločenský dejateľ, znalec gréckeho jazyka. Väznený v Talerhoffe. Bol vo vláde Ruskej národnej republiky Lemkov. Zomrel 

RUSYNSKYJ SVIT
20.10.2003 v Budapešti začal vychádzať časopis Rusínov žijúcich v Maďarsku Rusynskij svit – Ruszin világ. Vydáva ho Celoštátna rusínska menšinová samospráva. Časopis podporili Fond národných a etnických menšín v Maďarsku a  Celoštátna spoločnosť rusínskej inteligencie A. Hodinku. Časopis sa venuje témam zo života rusínskej národnostnej menšiny nielen v Maďarsku, ale aj v okolitých štátoch.

DEZIDOR ZADOR 
20.10.1912 narodil sa v Užhorode, Ukrajina, Dezider Zador, klavirista, organista, skladateľ, dirigent, muzikológ, pedagóg. Veľmi skoro prejavil hudobný talent, vo svojich 12 rokoch uskutočnil samostatný úspešný koncert. Ukončil  pražské konzervatórium (klavír, organ, kompozícia), v r. 1934-1936 koncertoval v krajinách strednej Európy. Zapísal viac ako 300 melódií. Časť z nich neskôr vydal spolu s J. Kosťom (J. Kosťukom) a P. Miloslavským v  zborníku ľudových rusínskych piesní "Narodnyje pjesni podkarpatskych Rusinov" (1944). Napísal teoretickú prácu o pôvode krátkych rytmických piesní karpatských horalov - kolomijek "Kolomyjka v ruskom narodnom tvorčestve" (1942).  Po 2. svetovej vojne sa podieľal na založení hudobnej školy v Užhorode, stal sa členom Zväzu skladateľov ZSSR.  Dirigent a sólista užhorodského symfonického orchestra (1947-1950). V 50. rokoch sa stal obeťou Stalinovej kampane "boja proti buržoáznemu kozmopolitizmu". Po smrti Stalina mu bol umožnený návrat ku koncertnej a pedagogickej  činnosti, bol menovaný riaditeľom Užhorodskej filharmónie. Profesor ľvovského konzervatória (1963-1985), autor symfonických skladieb Karpaty, Verchovina, Karpatská rapsódia, Koncert pre klavír a orchester a iné. Zomrel 16.09.1985 vo Ľvove.

FEDOR MANAJLO
19.10.1910 narodil sa v Ivanovciach, Ukrajina, Fedor Manajlo, maliar, grafik, pedagóg, umelec mladšej generácie podkarpatskej maliarskej školy. Absolvent Umelecko-priemyselnej školy v Prahe, silne ovplyvnený českými expresionistami a surrealistami, veľký znalec huculského ľudového umenia a mytológie. Expresívne stvárnil svoje znalosti v monumentálnych obrazoch Huculov, Huculiek a ich ľudových obradov, takmer hororových rozprávkových obrazoch a v obrazoch sviatočných aj smutných životných udalostí. Počas vojny navštívil so skupinou maďarských a slovenských umelcov a novinárov okupovanú Ukrajinu (Krivoj Rog, Zaporožje, Dnepropetrovsk). Z tejto cesty priniesol Manajlo veľa náčrtov, majúcich veľký umelecký a dokumentárny význam. Osud týchto kresieb je neznámy.  Táto cesta mala negatívne dôsledky v živote Manajla, v sovietskom režime mohol byť kedykoľvek obvinený z kolaborácie. Možno práve preto sa po r. 1945 tento expresionista a surrealista stal protagonistom socialistického realizmu, na dlhé roky schoval svoje obrazy z 30. a prvej polovice 40. rokov. Začiatkom 60. rokov v čase Chruščovových reforiem ho synovia, maliari novej generácie, donútili vytiahnuť zo skrýše staré, zrolované obrazy a usporiadali v Kyjeve jeho výstavu. Obrazy ""starého"" Manajla kyjevské publikum šokovali, výstava sa stala na kultúrnej scéne ukrajinského hlavného mesta hlavnou udalosťou. Sám Manajlo sa pokúsil o návrat ku svojmu štýlu 30. rokov, avšak márne, už to nešlo. Nepodarilo sa mu nadviazať na expresivitu a monumentalitu minulých rokov, jeho štetec maľoval niečo iné. Zomrel 15.01.1978 v Užhorode.
 
RUSÍNSKA DELEGÁCIA U CISÁRA
19.10.1849 konala sa audiencia rusínskej delegácie u cisára Františka Jozefa I. Delegácia odovzdala cisárovi memorandum (Pamjatnyk Rusynov Uhorskych). V mene delegácie tlmočil Viktor Dobriansky panovníkovi hold Rusínov Uhorska a vyjadril potešenie nad víťazstvom ""slávnych habsburských zbraní"". Zvlášť zdôraznil tradičnú oddanosť Rusínov z Uhorska dynastii a ich nadšenie pre ""ideu zjednoteného a silného Rakúska"", pre ktorú sú ochotní obetovať všetko. Na záver vyjadril nádej, že odovzdanie sa pod ochranu panovníka pomôže Rusínom k tomu, aby ich prosby boli vypočuté, tým skôr, keď nechcú nič iné, len slúžiť záujmom zjednotenej monarchie. Cisár vo svojej odpovedi hovoril s uznaním o vernosti ""ruského národa"" a prisľúbil vypočuť jeho spravodlivé priania. Memorandum predložené cisárovi rusínskou delegáciou obsahovalo jedenásť bodov: 1. rozšírenie platnosti Ústavy zo 4. marca na Rusínov Uhorska a uznanie rusínskej národnosti v uhorskej korunnej krajine; 2. vymedzenie rusínskeho územia; 3. zavedenie rusínskeho jazyka do škôl a úradov na tomto území; 4. vymenovanie úradníkov a učiteľov rusínskeho pôvodu aj ich platové a postupové zrovnoprávnenie; 5. vydávanie novín v rusínčine; 6. preklad zákonov a nariadení do rusínčiny; 7. zrušenie obmedzenia tlače kníh cyrilikou; 8. zastúpenie rusínskej národnosti pri obsadzovaní dôstojníckych hodností v armáde a ústredných úradoch vo Viedni; 9. zriadenie inštitúcie rusínskych poľných kaplánov v tých vojenských útvaroch, v ktorých väčšina příslušníkov patrí k východnej cirkvi; 10. zriadenie rusínskeho gymnázia a právnickej akadémie v Užhorode a sprístupnenie Ľvovskej univerzity pre Rusínov z Uhorska; 11. pomerné zastúpenie Rusínov v úradoch tých okresov, kde tvoria Rusíni menšinu. A obdobne mali byť zastúpené aj iné národnostné menšiny v rusínskych okresoch. 
 
JÚLIUS ZAPOTOCKÝ
18.10.1928 narodil sa vo Vranove n/Topľou Július Zápotocký, pedagóg, dirigent. Skončil gymnázium v Prešove, učil v Ubli, člen Ukrajinského ľudového súboru piesní a tancov (Medzilaborce, Cemjata pri Prešove), riaditeľ základnej školy v Borove a Habure. Zbieral rusínske ľudové piesne a upravoval ich, založil niekoľko speváckych, tanečných a dramatických kolektívov, ktoré prezentovali rusínsky folklór. Zomrel 25.05.1969 v Habure.
 
SIMEON SABOV 
18.10.1863 narodil sa vo Veľkom Rakovci, dnes Ukrajina, Simeon Sabov, gréckokatolícky kňaz, pedagóg, spoločenský dejateľ. Študoval na mukačevskom a užhorodskom gymnáziu, absolvoval užhorodský duchovný seminár, vysvätený na kňaza (1887). V r. 1896 odišiel do USA ako misionár medzi rusínskych imigrantov. Slúžil na gréckokatolíckej farnosti v Clevelande. V r. 1899 sa vrátil do vlasti. Od r. 1907 profesor dogmatiky a filozofie na užhorodskom duchovnom seminári, jeho prorektor, od r. 1914 kanonik Mukačevskej eparchie. V r. 1915 bol menovaný za člena komisie gréckokatolíckej cirkvi, ktorej úlohou bola príprava definitívnej maďarizácie cirkvi a rovnako aj Rusínov. Splnenie tejto úlohy ticho sabotoval. Po rozpade Rakúska-Uhorska vystúpil ako zástanca integrity veľkého Maďarska. Do Užhorodu zvolal "ľudové zhromaždenie", na ktorom bola vytvorená Uhro-ruská národná rada. Spolu s A. Vološinom rozpracoval rusínsky program, ktorý účastníci zhromaždenia prijali ako memorandum pre budapeštiansku vládu, v ktorom sa vyslovili pre celistvosť uhorského štátu s rovnakými právami pre Rusínov aj iné národy štátu. Žiadali tiež autonómne riadenie pre gréckokatolícku cirkev, zriadenie katedry "ruského" (rusínskeho) jazyka na univerzite v Budapešti a hospodárske reformy. Sabov rokoval o týchto požiadavkách v Budapešti s premiérom M. Károlyim, ministrami Lovászom a Jászom, ktorí prisľúbili splnenie všetkých predložených požiadaviek. Činnosť Uhro-ruskej rady bola ukončená 12.01.1919 obsadením Užhorodu oddielmi čs. legionárov. Jej výkonný výbor sa postupne preorientoval na Československo, a to vrátane jeho zakladateľa Sabova. Zúčastnil sa vytvorenia Centrálnej ruskej národnej rady (CRNR) z troch rád - užhorodskej, prešovskej a chustskej, ktorá na svojom zasadnutí 08.05.1919 schválila rezolúciu o pripojení Podkarpatskej Rusi k ČSR. V r. 1923 bol zvolený čestným členom Spoločnosti A. Duchnoviča. V r. 1926 venoval Spoločnosti 40 000 korún pre rozvoj rusínskej literatúry a ako štipendium pre dvoch študentov. Zomrel 11.03.1929 v Užhorode.

AUGUSTÍN JENKOVSKÝ
18.10.1833 narodil sa Sačurove, okr. Vranov n/Topľou, Augustín Jenkovský, kňaz, vynálezca.  Gymnázium absolvoval v Košiciach a v Užhorode, cirkevnú akadémiu v Užhorode. Slúžil na Podkarpatsku v obciach Bobovišče, Rakošino, Steblivka (od r. 1880). Zaoberal sa mechanikou a konštrukciou strojov. V r. 1873 skonštruoval samoviazač snopov. V závode v Kostrome, Rusko, pripravil sériový výrobok, ale náčrt bol ukradnutý a výroba sa začala v USA. Jeho model  motora pre lode zabezpečil morskému plavidlu rýchlosť šesťkrát vyššiu, než bola bežná v tom čase. Model bol  predstavený v berlínskom Múzeu patentov. Pre podkarpatských včelárov skonštruoval originálny úľ pre včely, navrhol tkáčsky stav, ktorý skonštruovali v textilke v Ružomberku, navrhol 10 iných strojov. Jenkovského vynálezy poznali v Rakúsku, Maďarsku, Nemecku, Belgicku, Francúzsku, Rusku, Anglicku a USA, len v jeho rodnom kraji nebol využitý žiaden. Parížska akadémia exponátov a technických vynálezov ocenila Jenkovského zlatou medajlou a titulom čestného člena - korešpondenta (1893). Zomrel 22.01.1923 v Steblivke, Ukrajina.

AGÁTA PILATOVÁ
17.10.1938 narodila sa v Užhorode, Ukrajina, Agáta Pilátová, publicistka, spoločenská dejateľka. Pochádza z rusínskej učiteľskej rodiny. Učiteľská tradícia jej rodiny siaha až na začiatok 19. storočia. Jej otec Štefan  Csehily bol presvedčený a nadšený "čechoslovakista". Po anexii Podkarpatskej Rusi Sovietskym zväzom rodina odmietla soviets