Rusínske kalendárium


 
03.11.1894  narodil sa v obci Ivanovce, dnes Ukrajina, Jevgenij Nedzelskij, ruský historik literatúry, prekladateľ, novinár, básnik, folklorista. Študoval na Polytechnickom inštitúte v Petrohrade, v r. 1914 prestúpil na Historicko-filologickú fakultu moskovskej univerzity. V r. 1922 sa v rámci ruskej pomocnej akcie prezidenta T. G. Masaryka prihlásil na Filozofickú fakultu UK v Prahe. Vo svojej doktorskej práci ""Pohrebné žalospevy Slovanov"" zmapoval obyčaje slovanských národov od 12. do 20. stor. Od r. 1927 žil na Podkarpatskej Rusi, aktívne pôsobil v Spoločnosti A. Duchnoviča v Užhorode. Bol členom prakticky všetkých redakcií užhorodských rusofilských novín (Karpatskij svet, Karpatorusskij Golos, Russkaja pravda, Russkij narodnyj Golos). Zúčastnil sa príprav encyklopedického zborníka Podkarpatská Rus (1936). Napísal významné štúdie z dejín rusínskej literatúry, divadla a výtvarného umenia, považoval ich za súčasť ruskej kultúry (Očerk karpatorusskoj literatury, 1932; Uhro-russkij teatr, 1941; Sučasny ruski chudožniky, 1942-43). Vydal prvý ruský preklad básne K. H. Máchu Máj (1936). Od r. 1941 spolupracoval s Podkarpatskou vedeckou spoločnosťou. Pripravil zborníky básní mladých podkarpatských básnikov-rusofilov Nakanune (1941), Literaturnyj almanach (1943). Po vojne v r. 1945 žil v Košiciach. V r. 1946 sa presťahoval do Prahy, učil ruštinu na stredných školách. Po komunistickom puči pracoval ako redaktor v Exarcháte čs. pravoslávnej cirkvi. Vydal zborníky rusínskeho folklóru (Pochorony aj pričitanija v Podkarpatju; Iz ust naroda, 1955), napísal akademickú biografiu rusínskeho spisovateľa Ivana Silvaja (1957). Zomrel v r. 1961 v Prahe.
    
04.11.1888 narodil sa v obci Labova, Lemkovina, Poľsko, Dimitrij Vyslockij, pseudonym Vaňo Huňanka, spisovateľ, publicista, vydavateľ. Študoval na gymnáziu v Novom Sonczi, na ľvovskej univerzite, ale už po druhom ročníku odišiel do redakcie týždenníka Lemko, kde začal vydávať svoje literárne diela.V r. 1914 bol vyvezený do táborov v Terezíne a Talerhofe. Na viedenskom procese bol odsúdený na trest smrti. Po skončení prvej svetovej vojny bol stále prenasledovaný, nejaký čas žil v prešovskom regióne na Slovensku a potom emigroval do Kanady a USA, kde sa etabloval ako vedúca osobnosť rusínskej - lemkovskej emigrácie. V r. 1946 ako obdivovateľ Sovietskeho zväzu prišiel do Ľvova. Písal prózu, poéziu a drámu.  Veľkú časť svojej tvorby vydal v publikácii "Naša knižka“ (1945) a tiež v kalendári "Lemko na r. 1935". Drámy: Šoltys, Petro Pavlyk, Nemecká Ukrajina, Dve natury. Poviedky: Starí a mladí, Za vieru, Marko Boháč, Leško Myrna, Agenti, V Amerike a publicistické state. Zomrel v r. 1968.
    
05.11.1931 narodil sa v Klenovej, okr. Snina, Michal Šteňo, lekár - ortopéd, aktivista. Skončil Ruské gymnázium v Humennom a Lekársku fakultu UK v Bratislave. Kandidát vied, docent. Pracoval ako prednosta Ortopedickej kliniky v Bratislave. Jeden zo zakladateľov a dlhoročný predseda Združenia inteligencie Rusínov Slovenska v Bratislave, čestný predseda strany Náš kraj. Napísal viac ako sto prác na témy ortopédie a traumatológie: Spresnenie diagnóz a liečba L.C.C.(1977), Problematika skolióz v ortopedickej praxi (1980), prednášal na vedeckých konferenciách v Anglicku, Rusku, na Ukrajine, v USA, v Nemecku a inde. 
    
06.11.1945 na zasadnutí pléna Slovenskej národnej rady v Bratislave sa zúčastnili už aj predstavitelia zvolení druhým celonárodným zjazdom UNRP: V. Kapišovský, A. Jedinák, F. Rojkovič, I. Suchý a I. Levkanič. Predsedom klubu sa stal V. Kapišovský a tajomníkom A. Jedinák.
    
06.11.1992 uskutočnil sa I. Medzinárodný rusínsky jazykový kongres v Bardejovských Kúpeľoch. Organizátorom bola Rusínska obroda na Slovensku.
    
07.11.1899 narodil sa v obci Onoky, dnes Ukrajina, Dmitrij Popovič, spisovateľ, pedagóg. Maturoval na gymnáziu v Budapešti, teológiu študoval na budapeštianskej univerzite. V r. 1922-24 profesor užhorodského duchovného seminára, od r. 1924 profesor chustského gymnázia. Vydal niekoľko brožúr z teológie a učebnice pre duchovné semináre. V r. 1941-44 Podkarpatská vedecká spoločnosť vydala zborníky jeho poviedok pre deti (Adam, 1943; Iz žyttja, 1943; Budovateli chrámov, 1944). Po vojne odmietol sovietsku "pravoslavizáciu", bol zatknutý agentmi NKVD a odsúdený na 25 rokov väzenia v gulagu (1949). Na slobodu prepustený v r. 1956, avšak návrat k pedagogickej a literárnej činnosti mu bol zakázaný. Zomrel v r. 1968 v Chuste, Ukrajina.
    
07.11.1999 vyšlo v rusínskom preklade sv. Evanjelium a Apoštoly na nedele a sviatky celého roku na Slovensku. Preložili František Krajňák, mníšky baziliánky O. Midlíková, E. Dutková a i. Korektúru urobil biskup Ivan Ljavinec.
    
08.11.1821 narodil sa v Krynici, Poľsko, Josif Sembratovič, biskup, metropolita. Gymnázium začal študovať v Novom Sonczi, skončil v Przemyśli, teológiu študoval na univerzite vo Viedni. V r. 1845 prijal kňazské povolanie a stal sa prefektom duchovného seminára v Przemyśli. Vrátil sa do Viedne, kde urobil doktorandské skúšky a v r. 1850 začal prednášať na katedre Nového zákona a gréckeho jazyka na univerzite vo Ľvove. V r. 1853-1859 plnil úlohy vicerektora Ruského duchovného seminára vo Viedni. Odišiel naspäť do Ľvova, ale už s titulom profesor. Od r. 1865 biskup bez biskupstva, ako titulárny biskup v Ríme v Kongregácii rozširovania viery Congregattio de propaganda fide. V jeseni 1867 sa vrátil do Przemyśla ako pomocný biskup. 18. mája 1870 vymenovaný za haličského metropolitu. Po 12 rokoch odišiel do vyhnanstva do Ríma. Pred smrťou ešte pomáhal pri zakladaní Ruskej bursy v Novom Sonczi. Zomrel 23.10.1900.
    
09.11.1935 narodil sa v Čertižnom, okr. Medzilaborce, Pavel Galajda, pedagóg. Skončil Ruské gymnázium v Humennom, absolvoval štúdium aplikovanej matematiky na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. Na základe výsledkov jeho vedeckej a výskumnej práce, odbornej, pedagogickej a publikačnej činnosti doma i v zahraničí mu boli udelená hodnosť: akademik Medzinárodnej akadémie vied pedagogického vzdelávania so sídlom v Moskve (2002). Pôsobil na Technickej univerzite (predtým VŠT) v Košiciach (1959–1998), od r. 1998 pedagóg Podnikovohospodárskej fakulty EU v Košiciach. Autor niekoľkých vysokoškolských učebníc a učebných textov, vyše 200 vedeckých a odborných prác publikovaných v domácich a zahraničných časopisoch a zborníkoch so značným medzinárodným ohlasom. Vykonával rozsiahlu expertíznu a posudzovateľskú činnosť. Bol predsedom a  členom viacerých vedeckých a odborných komisií, členom medzinárodnej redakčnej rady časopisu Problems of Theory and Methods of Education (Moskva). Je nositeľom čestných titulov a vyznamenaní.
    
09.11.1944 narodil sa v Šapinci, okr. Svidník, Fedor (Teodor) Vico, umelec - karikaturista, rusínsky aktivista. Skončil strednú umelecko-priemyselnú školu v Bratislave, pracoval v Ukrajinskom národnom divadle, v redakcii Družno vpered, je autorom známeho rozsiahleho cyklu karikatúr Dereš a Iľko Sova z Bajusova, mal približne 50 kolektívnych a personálnych výstav kresleného humoru a satiry, organizátor každoročnej medzinárodnej súťaže kresleného humoru na tému pivo "Zlatý súdok" v Prešove (od r. 1995).
    
10.11.1871 narodil sa  v Chuste, dnes Ukrajina, József Illés-Ilyásevics, právnik, maďarský politik rusínskeho pôvodu. Patril k tej časti rusínskej inteligencie, ktorá sa stotožnila s ideou maďarského politického národa a maďarského štátneho vlastenectva. Jeho dedo Georgij Iljaševič bol rusínskym farárom, otec Jeno Illés-Ilyásevics pomaďarčený rusínsky právnik, poslanec uhorského parlamentu, sudca v procese proti pravoslávnym Rusínom v Marmarošskej Sihoti (1913-14). Maturoval na gymnáziu piaristov v Budapešti, absolvoval právnickú fakultu budapeštianskej univerzity. V štúdiu pokračoval ako štipendista ministerstva zahraničia v Berlíne, Lipsku, Paríži a Londýne. Od r. 1902 docent, profesor dejín práva na katolíckom Ústave P. Pazmánya v Budapešti, autor štúdií z dejín práva v Uhorsku, dopisujúcí člen (1915) Akadémie vied Maďarska (1936). Od študentských rokov aktívny účastník gréckokatolíckych spolkov v Budapešti, predseda Spoločnosti gréckych katolíkov Uhier. Táto organizácia presadila vytvorenie z časti Mukačevskej gréckokatolíckej diecézy samostatnú Hajdudorožskú gréckokatolícku diecézu (eparchiu) s maďarským bohoslužobným jazykom, čo urýchlilo proces maďarizácie veriacich diecézy. V r. 1913 zvolený za poslanca parlamentu za volebný okruh Chust. Člen delegácie Maďarska na mierovej konferencii v Paríži, expert na rusínsky problém. Snažil sa presadiť myšlienku ponechania územia juhokarpatských Rusínov Maďarsku ako životne dôležitej spojnice medzi Maďarskom a Poľskom. Problém Podkarpatskej Rusi mu bol zverený vládou Maďarska aj po podpísaní mierovej zmluvy v Trianone (4. 6.1920). V mene Rusínov vystúpil na konferencii  o právach menšín v Ženeve v r. 1921. V Budapešti vytvoril Výbor rusínskych emigrantov, maďarizovaných rusínskych usadlíkov v Budapešti. V mene tohto Výboru doručil Spoločnosti národov memorandum o útlaku Rusínov v ČSR a nutnosti ich návratu do "starej vlasti", Maďarska (1921). Naposledy sa problémom Podkarpatskej Rusi zaoberal v krízovom roku 1938. Z poverenia ministerstva zahraničia Maďarska vydal niekoľko brožúr (The Autonomy Question of Ruthenia and the Czechoslovak Minority, 1938), pripravoval štatistické a iné materiály pre maďarskú vládnu delegáciu na československo-maďarských rokovaniach v Komárne v r. 1938. Zomrel 19.01.1944 v Budapešti.
    
10.11.1919 narodil sa v Jarabine, okr. Stará Ľubovňa, Michal Strenk, americký vojak rusínskeho pôvodu, hrdina americkej armády. Ako trojročný odišiel s rodičmi do USA. V Pensylvánii vyštudoval strednú školu, v r. 1939 sa prihlásil do námornej pechoty. 23.02.1945 bol v skupine vojakov, ktorá vztýčila americkú vlajku na vrchu Suribači na ostrove Iwo Jima pri Japonsku. Vznikla o tom svetoznáma fotografia. Za fotografiu získal jej autor prestížne novinárske ocenenie, stala sa námetom pre poštovú známku a monumentálne súsošie na Arlingtonskom memoriálnom cintoríne. Strenk padol v boji na ostrove 01.03.1945. Dostal šesť vojenských vyznamenaní, je pochovaný na Arlingtonskom memoriálnom cintoríne vo Washingtone. Na svojho rodáka sú obyvatelia Jarabiny patrične hrdí. V r. 2007 bola Strenkovi odhalená pamätná tabuľa na jeho rodnom dome.   
    
10.11.1950 narodil sa v Berezove, Ukrajina, Michajlo Hrad, pedagóg, robotník, baník, vodič. Autor básnickych zbierok: “Serdce soldata“ (po rusky), "Zakuvala zozuleňka“ (1998, po rusínsky), "Čary zemlji“ (po ukrajinsky), náčrt histórie Striebornej zeme, "Synovia Maramoroša“ (2004), publicistické články v novinách a iné.
    
11.11.1936 narodil sa v Ruskom Keresture, Srbsko, Ďura Papharhaj, spisovateľ, pedagóg. Skončil Filozofickú fakultu v Novom Sade, pracoval ako osvetový pracovník, novinár. Jeden z najvýznamnejších autorov v ruskej (rusínskej) literatúre. Písal poéziu, drámu a prózu. Dlhoročný redaktor literárneho časopisu "Švetlosc“ vo Vojvodine. Najhodnotnejšie sú jeho básnické diela, populárny bol v literatúre pre deti. Tvorba v poézii: "Tu takoj pri šerdcu" (1968), "Olovo, čerešňov kvet" (1974), "Nedam svojo roky i kvit" (1977), "Trovač snoch" (1978), "Putovane na juh" (1991). Tvorba pre deti: "Konec šveta" (1980), "Vina" (1984). Drámy: "Obrazy na skori" (1988), "Natalka, dzivče chtore ľubeli koni" (1989), "Natalka u švece livych, clivych i ščešlivych" (1994). Jeho knihy vyšli aj v slovenskom, ukrajinskom a maďarskom jazyku. Bol aktívny v divadle "Ďaďa“ v Ruskom Keresture a istý čas pracoval ako riaditeľ drámy v Srbskom národnom divadle v Novom Sade. Prvý laureát Ceny A. Duchnoviča. Zomrel 11.03.2008 v Novom Sade, pochovaný je v Ruskom Keresture.
    
11.11.1953 narodil sa vo Svidníku Vladislav Grešlík, pedagóg výtvarného umenia. vedec. Skončil gymnázium vo Svidníku a Moskovskú štátnu univerzitu Lomonosova. Pracoval v Múzeu ukrajinskej kultúry vo Svidníku, od r. 1982 pracuje na katedre výtvarného umenia Pedagogickej fakulty UPJŠ v Prešove, teraz Prešovská univerzita, od r. 2000 docent. Spolupodieľal sa na založení Múzea moderného umenia A. Warhola v Medzilaborciach (1991). Prvý prezident Spoločnosti Andyho Warhola. Historik umenia a umeleckej kritiky, autor niekoľkých učebníc a katalógov, kurátor výstav D. Millyho, O. Dubaja, I. Kuleca, P. Kolisnyka, a i. Významné sú publikácie o ikonách Šarišského múzea v Bardejove a všeobecne o ikonách sveta. 
    
12.11.1931 narodil sa v Čertižnom, okr. Medzilaborce, Mikuláš Prejsa, fyzik. Skončil Ruské gymnázium v Humennom a Fyzikálno-matematickú fakultu Moskovskej štátnej univerzity. Prednášal fyziku na Elektrotechnickej fakulte SVŠT v Bratislave. Docent, profesor. Autor a spoluautor okolo 50 odborných štúdií o problematike jadrovej a neutrónovej fyziky a kvantovej mechaniky, publikoval doma aj za hranicami Československa. Pripravil učebnice: Jadrová fyzika, Jadrová fyzika a technika – základy a iné.
    
14.11.1732 narodil sa v obci Beňatina, okr. Sobrance, Andrej Bačinský, osvietenský činiteľ, biskup Mukačevskej gréckokatolíckej diecézy. Absolvoval gymnázium v Užhorode, teológiu a filozofiu študoval v Trnave. V r. 1773 pápežom menovaný a cisárovnou Máriou Teréziou potvrdený biskup Mukačevskej gréckokatolíckej diecézy. Po zrušení jezuitského rádu v r. 1775 boli budova a kostol v Užhorode rozhodnutím Márie Terézie postúpené mukačevskému biskupstvu. Biskup ihneď premiestnil do Užhorodu rezidenciu biskupstva. Za rok cisárovná postúpila biskupstvu tiež Užhorodský hrad. Biskup na hrade umiestnil duchovný seminár. V r. 1777 Mária Terézia vyhlásila novú školskú reformu pre Rakúsko-Uhorsko, Ratio educationis (systém vzdelávania). Biskup Bačinský bol poverený uskutočnením školskej reformy na Podkarpatsku. Podporoval založenie učiteľského seminára v Užhorode, ktorého úlohou bola urýchlená výchova učiteľov. Reorganizoval učiteľský seminár v Korytňanoch pri Užhorode na lýceum. Pričinením biskupa bola výučba v užhorodských školách vedená v rodnom rusínskom jazyku. Rusínsky jazyk sa stal tiež jazykom biskupskej kancelárie. Biskup Bačinský vydal Bibliu, preloženú do cirkevnoslovanského jazyka (reformovaného, blízkeho rusínskemu jazyku). Založil biskupský archív a knižnicu (zničená komunistickým režimom po likvidácii gréckokatolíckej cirkvi v r. 1949), vytvoril kruh vzdelancov (I. Pastelij, I. Bazilovič, I. Kuťka, A. Kutka), ktorí zostavovali učebnice pre novozaložené školy, zaoberali sa dejinami rusínskej cirkvi. Samotný biskup bol literárne činný, napísal početné pastierske listy a obežníky, ktoré sa stali významnými literárnymi pamiatkami. Zomrel 19.12.1809 v Užhorode.
    
14.11.1815 narodil sa  v obci Holjatyn, dnes Ukrajina, Ivan Duliškovič, gréckokatolícky kňaz, historik. Maturoval na užhorodskom gymnáziu, teológiu študoval na duchovnom seminári v Užhorode, filozofiu na akadémii v Košiciach. Po vysvätení za kňaza slúžil na farnostiach vo Skotarskom, Verchných a Nižných Vereckých (Vorotách), od r. 1869 v Činadijeve. Ostro protestoval proti maďarizácii Rusínov, dostal sa do konfliktu s hlavným maďarizátorom na Podkarpatskej Rusi, svojím nadriadeným biskupom Š. Pankovičom, ktorý ho za trest zbavil funkcie dekana. Na protest proti popieraniu svojbytnosti Rusínov maďarskými nacionalistami napísal rozsiahlu monografickú prácu z dejín Rusínov "Istoričeskije čerty Ugro-Russkych" (I.- III., 1874-78, rukopis štvrtého zväzku bol tlačiarňou stratený). Koncepciu o autochtónnosti Rusínov prevzal z diela A. F. Kollára a I. Baziloviča. Zamýšľal sa nad činnosťou litovského podolského kniežaťa T. Koriatoviča na Podkarpatskej Rusi, ako prvý poukázal na fantazírovanie legendy o príchode 40 000 jeho poddaných z Podolia spolu s kniežaťom na Podkarpatskú Rus, ktorú používali ukrajinskí historici ako "dôkaz" ukrajinského pôvodu podkarpatských Rusínov. Zomrel 21.02.1883 v Činadijeve, Ukrajina.
    
14.11.1910 narodil sa v Ľutine, okr. Sabinov, Dionýz Rojkovič, lekár. Skončil gymnázium v Mukačeve a Lekársku fakultu UK v Bratislave. Bol vedúcou osobnosťou študentského spolku Dobriansky. Zúčastnil sa protifašistického odboja. Bol tajomníkom Ukrajinskej národnej rady. Pracoval ako lekár v Užhorode a v Prešove, v komisiách ochrany zdravia KNV a ONV v Prešove. Spoluautor dvoch učebníc pre zdravotné školy (1956, 1958). O medicíne písal do lekárskych časopisov a bol iniciátorom mnohých akcií na ochranu zdravia obyvateľstva. Zomrel 26.03.1974 v Prešove.
    
14.11.1910 narodil sa v Ubli, okr. Snina, Vojtech Adalbert Borecký, umelec, pedagóg. Skončil učiteľský seminár v Užhorode. V začiatkoch podkarpatskej maliarskej školy bol predstaviteľom jej mládežníckeho pokolenia. Tvoril krajinky a žánrové kompozície v štýle expresionizmu ("Národné tance", "Rachovská Madonna", "Arkan"). Ako mnohí umelci podkarpatskej školy doplatil na socialistický realizmus v 50. a 60. rokoch 20. stor. Od r. 1964 žil v Košiciach, kde zomrel 12.06.1990.
    
16.11.1851 narodil sa v Malom Lipníku, okr. Stará Ľubovňa, Eduard Hriňák, maliar. Učil sa v Budapešti, Mnichove v škole prof. Wagnera a v Taliansku. Pre rodinu grófa Szirmaia a Palavicina maľoval obrazy zo života ľudu, jarmoky a pod. Pre grófa Forgáča reštauroval 20 rodinných portrétov. Známe diela: Jesenná nálada, Grúň, Pri dobrom žriedle, Rozhovor, Dvor rodiny Gritty vo Venecii, Selo Volovec a iné. Zomrel 14.07.1917 v Prakovciach.
    
15.11.1932 narodil sa v Pčolinom, okr. Snina, Michal Mindoš, inžinier, strojár. Skončil Ruské gymnázium v Humennom, Strojnícku fakultu VŠT v Košiciach a VŠT v Prahe. Obnovil strojárenskú výrobu v závode Prakovce, bol riaditeľom závodu Vihorlat v Snine a vybudoval Výskumný ústav strojárenstva v Snine. Autor Koncepcie rozvoja strojárenského priemyslu na východnom Slovensku (1974-90) a iných prác. Poslanec a člen predsedníctva Federálneho zhromaždenia ČSSR (1971-75). Zomrel v Snine.
    
16.11.1923 narodil sa v Abramovciach, okr. Prešov, Ján Hirka, cirkevný hierarcha. Skončil Ruské gymnázium v Prešove. Bohoslovie začal študovať v Prešove a dokončil v Prahe. Slúžil v Ľutine. V r. 1952 uväznený, odsúdený na tri roky, amnestovaný. V r. 1956 znova uväznený, v Prahe odsúdený na dva a pol roka. Po prepustení z väzenia v r. 1958 robil elektrikára v Brezne, Podbrezovej a Prešove. V r. 1968 sa zúčastnil obnovy gréckokatolíckej cirkvi v Československu. V r. 1990 bol vysvätený za biskupa Prešovskej gréckokatolíckej eparchie. Zomrel 10.04.2014 v Prešove.
    
19.11.1789 narodil sa v obci Velike Lučky, dnes Ukrajina, Michail Lučkaj (Pop), obrodenec, národný buditeľ, historik, lingvista. Absolvent viedenského gréckokatolíckeho seminára Stadtkonvikt (1816). Vo Viedni patril ku slovanským učencom pod vedením slovinského filológa B. Kopitara. Bol zástancom myšlienky slovanskej jednoty, slovanskej vzájomnosti. Vyzýval na používanie staroslovienskeho jazyka, ako literárneho jazyka všetkých Slovanov. Od r. 1818 biskupský knihovník a archivár v Užhorode, v r. 1828-29 kráľovský cenzor kníh tlačených v cyrilike v Budíne. V r. 1829 bol odporúčaný ako poradca vojvodu K. L. Bourbona z Luccy, ktorý plánoval nastúpiť na kráľovský trón oslobodeného Grécka. Počas pobytu v Taliansku zostavil a neskôr vydal latinsky písanú cirkevnoslovanskú gramatiku. Vrátil sa do Užhorodu (1831) na miesto biskupského knihovníka a archivára. Mal prístup k najstarším listinám a dokumentom z dejín Podkarpatskej Rusi a svoje postavenie využil pre napísanie (latinsky) šesťzväzkových Dejín karpatských Rusínov (Historia Carpati-Ruthenorum). Rusíni (Rutheni) mali podľa jeho názoru staroruský pôvod. Meno Lučkaja bolo známe všetkým vzdelancom vtedajšieho slovanského sveta. Ján Kollár vo svojej poéme Slávy dcéra ho umiestnil v panteóne slovanských činiteľov vedľa Dobrovského, Obradoviča a Karadžiča. V r. 1840 zostavil rusínsko-latinsko-maďarsko-nemecký slovník, čím potvrdil svojbytnosť rusínskeho jazyka. Slovansky orientovaný Lučkaj sa v prostredí myšlienok vytvorenia jednotného politického maďarského národa stal nepohodlným, vyhnali ho z biskupskej kancelárie. V dôsledku neustáleho šikanovania a ponižovania zomrel 03.12.1843 v Užhorode.
 
19.11.1924 narodil sa v Čertižnom, okr. Medzilaborce, Pavel Markovič, výtvarník. Učil sa v Medzilaborciach, na Ruskom gymnáziu v Humennom, skončil Pedagogickú fakultu UK v Bratislave. Učil na Strednej pedagogickej škole a na Pedagogickej fakulte UPJŠ v Prešove, vedúci katedry výtvarnej výchovy, docent. Vydal publikácie: Ukrajinské ľudové krížikové výšivky východného Slovenska, Ukrajinské kraslice východného Slovenska, táto kniha vyšla aj v anglickom jazyku. Vlastnú tvorbu predstavil na mnohých výstavách. Typické jeho diela sú obrazy Borovská jeseň, Volga, Zemplínsky obzor, Poddukelský kraj, Partizánska oblasť, v jeho obrazoch zostala miestna atmosféra a charakter vtedajšej krajiny: Čertižné, Oľka, Ruská Bystrá, Oľšavka, Starina, Tokajík, Vydraň a i. Zomrel v Prešove.
    
20.11.1866 narodil sa vo Výrave, okr. Medzilaborce, Michal Vrabel, pedagóg, novinár, folklorista. Absolvoval užhorodský učiteľský seminár. Pôsobil na rusínskych školách na východnom Slovensku a Vojvodine. Od r. 1898 redaktor novín Nedilja vydávaných pre Rusínov v Budapešti. Na stránkach novín publikoval diela podkarpatských autorov, súčasných ruských a ukrajinských spisovateľov. Zostavoval rusínske kalendáre "Prijatel seljan", učebnice pre rusínske ľudové školy. Vydal zborníky rusínskeho folklóru (Russkij solovej, Narodnaja lira, ili Sobranie narodnych pesnej na raznych ugro-russkych narečijach, 1890; Uhrorusski Národny spivanky. T. I. Spivanky Maramorošsky, 1900). Napísal sériu článkov o dejinách a kultúre Rusínov Podkarpatska, východného Slovenska a Vojvodiny. Zomrel v r. 1923 v Budapešti.
    
21.11.1754  narodil sa v obci Pasika, dnes Ukrajina Hryhorij (Gregor) Tarkovič, významný činiteľ gréckokatolíckej cirkvi, prvý biskup Prešovskej gréckokatolíckej eparchie. Študoval na jezuitskom gymnáziu v Užhorode, na veľkovaradínskej akadémii. Štúdiá ukončil vo Viedni v Kráľovskom hlavnom gréckokatolíckom seminári pri kostole sv. Barbory, tzv. Barbareu. Po vysvätení za kňaza slúžil v Užhorode (1797-1803), úzko spolupracoval s biskupom Andrejom Bačinským. V r. 1803-1813 cenzor kníh tlačených cyrilikou, ktoré tlačila kráľovská tlačiareň v Pešti. V r. 1803 a 1807 zastupoval Mukačevskú diecézu na zasadnutí uhorského snemu v Bratislave. Od r. 1813 vikár košického vikariátu Mukačevskej diecézy, od r. 1816 prvý biskup novozaloženej Prešovskej gréckokatolíckej diecézy. Vysvätený za biskupa v Krásnobrodskom monastieri v r. 1821. Bol literárne činný. V r. 1805 napísal ódu, venovanú populárnemu štátnikovi, uhorskému palatínovi (kancelárovi) veľkovojvodovi Józsefovi. Už v nej sa vyskytla myšlienka o slovanskej spolupatričnosti, obdiv k súčasnej ruskej literatúre a jej predstaviteľom Lomonosovovi a Sumarokovovi. Zároveň Tarkovič konštatoval, že v Karpatoch žijú ""Uhrorusi"" a práve Karpaty sú pravlasťou Slovanov. Óda Tarkoviča bola známa aj v petrohradských kruhoch. Najvýznamnejší ruský historik Karamzin dokonca cituje jej prvých 43 riadkov v prvom zväzku svojho prvotného diela Dejiny štátu ruského (1817). Zomrel 16.01.1841 v Prešove.
    
21.11.1899 narodil sa v Lochove, dnes Ukrajina, Michail Pallag, osvetový činiteľ. Študoval na mukačevskom gymnáziu a učiteľskom seminári. V r. 1914 narukoval do rakúsko-uhorskej armády, bojoval na východnom fronte. V r. 1918 dezertoval, bezpečný úkryt mu poskytli rodné hory. Po pripojení Podkarpatskej Rusi k ČSR sa s vervou vrhol do rusínskeho obrodného procesu, aj keď mu bol zverený najchudobnejší región na hornom toku Latorice. Stal sa učiteľom nielen pre deti, ale aj pre ich negramotných, chudobných a zakríknutých rodičov. Požiadal o pomoc čs. Červený kríž, ktorý zabezpečil minimálne stravovanie a odev pre deti, lekársku pomoc. Spolu so sedliakmi staval ruské ľudové domy, učil karpatských horalov racionálnemu hospodárenia, zakladal svojpomocná družstvá, zaisťoval úvery od bánk pre nákup produktívnych plemien dobytka a techniky. Školský referát krajinského úradu ho menoval kurátorom malého obvode Ždenijevského údolia. Zaujímal sa o folklór, zbieral verchovinské výšivky, o ktorých napísal rozsiahlu štúdiu. O probléme vzdelávania dospelých diskutoval s tajomníkom spisovateľa L. N. Tolstého Valentinom Bulgakovom, v tej dobe ruským emigrantom v ČSR. Po príchode Červenej armády bol označený ako "buržoázny živel" a stiahol sa do ústrania. Vo vysokom veku sa zúčastnil nového obrodenia Rusínov a rusínskeho hnutia po rozpade ZSSR. Iniciátor obnovy pamätníka A. Mytraka na Rosvihovskom cintoríne v Mukačeve. Zomrel 17.11.1992 v Mukačeve. 
    
22.11.1909 narodil sa  sa vo Vyšnom Orlíku, okr. Svidník, Jozef Kriško, vojak, slobodovec. Po okupácii Československa a vzniku Slovenského štátu odišiel zo svojho rodiska a ilegálne prekročil hranice do ZSSR. Zatkli ho orgány NKVD, bol odsúdený na tri roky do gulagu. V polovici r. 1942, keď sa dozvedel o budovaní čs.vojenskej jednotky na území ZSSR, prihlásil sa do jej radov. Dostal sa do Buzuluku, kde vznikla čs. vojenská jednotka. Bojoval pri oslobodzovaní Kyjeva, kde bol ťažko zranený. Zúčastnil sa bojov v Karpatsko-dukelskej operácii, kde sa vyznamenal v boji o kótu 534 i na samotnom Dukelskom priesmyku. Po prekročení hraníc bol pri Vyšnom Komárniku opäť ťažko zranený, následkom čoho sa takmer tri mesiace liečil v Kyjeve. Od januára 1945 bol Kriško veliteľom práporu pre výcvik nováčikov v Humennom. V tejto funkcii od februára 1945 v hodnosti kapitána jeho ďalšia bojová cesta pokračovala cez Svitavy na Morave, Kroměříž až do Prahy. Hoci ako príslušník čs. armádneho zboru odhodlane bojoval za oslobodenie republiky, osud mu neprial. Po februárovom prevrate 1948 bola naňho a ďalšiu skupinu odbojárov vykonštruovaná protištátna činnosť - "spiknutie“ tzv.příbramskej skupiny. Bol odsúdený na tri roky väzenia. Aj keď bol z väzenia po odpykaní trestu prepustený na slobodu, naďalej bol režimom prenasledovaný. Vyvrcholením tlaku bol r. 1950, keď bez rozsudku mu bola odobraná hodnosť kapitána a degradovali ho na vojaka. Začal pracovať ako stavebný robotník, paradoxne na základoch veľkého monštra - na pamätníku J. V. Stalina. Vykonával tie najpodradnejšie práce, bol mu zamietnutý invalidný dôchodok navrhnutý lekárskou komisiou. Čas spravodlivosti pre Jozefa Kriška prišiel po spoločenských premenách v Československu v r. 1989. Bol rehabilitovaný a povýšený do hodnosti plukovníka v zálohe.V kraji pod Duklou 4.10.1992 sa zúčastnil na oslavách 48. výročia Karpatsko-dukelskej operácie na Dukle a vo Svidníku, kde bol členom oficiálnej delegácie Ministerstva národnej obrany i Českého zväzu bojovníkov za slobodu. Nositeľ mnohých vysokých vojenských vyznamenaní a medailí. Zomrel 16.10.1993 v Prahe, kde bol pochovaný s najvyššími vojenskými poctami.
    
22.11.1948  narodil sa v Klenovej, okr. Snina, Juraj Šteňo, lekár-neurochirurg, vedec, vysokoškolský pedagóg. Vyštudoval Lekársku fakultu UK v Bratislave. Od skončenia štúdia (1972) pracuje na Neurochirurgickej klinike LF UK, prednosta kliniky (1992 až doposiaľ), zároveň pôsobí aj ako vysokoškolský pedagóg (Lekárska fakulta UK, Slovenská zdravotnícka univerzita v Bratislave). V r. 1975-1979 externá ašpirantúra v Moskve, docent, kandidát vied, doktor vied, profesor (2002), dekan LF (od r. 2015). Prezident Slovenskej neurochirurgickej spoločnosti (1990-1998) a hlavný odborník MZ SR pre neurológiu (1993 až doposiaľ). Viceprezident Európskej asociácie neurochirurgických spoločností (EANS, 2007), lektor TC EANS (1996-2010). Účastník mnohých zahraničných študijných pobytov (Nemecko, Švajčiarsko, Slovinsko, USA), člen mnohých slovenských a medzinárodných rád, výborov a spoločností. Pozývaný ako prednášateľ na medzinárodné lekárske konferencie a kongresy, hosťujúci profesor na viacerých zahraničných univerzitách (USA, Nemecko, Fínsko). Autor mnohých odborných publikácií a štúdií."
    
23.11.1961 narodil sa v Žumberku, v meste Pečno (Chorvátsko), o. Michail Chološňaj. Ukončil štúdiá v Chure (Švajčiarsko). Na diakona bol vysvätený v r. 2000 a za kňaza v r. 2001. Zaoberá sa písaním ikon. Svoje umenie zdokonaľoval v Grécku (v Afinach a Solonikach). V súčasnosti je kaplánom v Ďurďove a správcom farnosti v Gospodinciach (Srbsko).
    
24.11.1923 narodil sa v Sofiji, Ukrajina, Štefan Marton, skladateľ, pedagóg. Skončil učiteľský seminár v Mukačeve a užhorodské hudobné učilište. Už v seminári  viedol orchester a zbor. Pracoval ako učiteľ v hudobnej škole v Mukačeve, od r. 1948 ako koncertmajster a učiteľ v hudobnom učilišti v Užhorode. Komponoval orchestrálne a komorné diela, hudbu pre filmy. Od r. 1963 pracoval ako umelecký vedúci filharmónie v Užhorode, v r. 1975 viedol komorný súbor filharmónie "Maďarské melódie“. Celkom skomponoval okolo 400 originálnych hudobných diel, známe sú úpravy rusínskych, maďarských a slovenských ľudových piesní. Zomrel 14.01.1996 v Užhorode.
    
24.11.1945 bolo založené v Prešove na družstevnom základe Ukrajinské národné divadlo, predchodca dnešného Divadla Alexandra Duchnoviča. Prvou premiérou divadla, ktoré okrem niekoľkých profesionálov angažovalo najmä talentovaných amatérov, bola hudobná dráma Michaila Starického Oj, nechoď, Hricko, na priadky (Oj, ne chody Hrycju...) v ukrajinskom jazyku. Obecenstvu sa s ňou predstavili 2.3.1946. Počas prvého roku svojej činnosti divadlo pripravilo štyri premiéry a takmer 100 vystúpení aj na vidieku. Predstavenia videlo viac ako 30.000 divákov. V 50. rokoch vznikla aj opereta. Po jej zániku sa sformoval folklórny súbor PUĽS (Poddukelský ukrajinský ľudový súbor, neskôr Poddukelský umelecký ľudový súbor). V začiatkoch divadlo hralo po ukrajinsky a po rusky s repertoárom prevažne ruskej klasiky. V 50. rokoch sa preorientovalo na ukrajinský jazyk, v 80. rokoch ho začal nahrádzať rusínsky jazyk. 15.10.1990 na žiadosť pracovníkov divadla a širokej rusínskej verejnosti bolo toto divadlo rozhodnutím ministra kultúry SR premenované na Divadlo Alexandra Duchnoviča v Prešove. Divadlo bolo riadené Krajským národným výborom v Prešove a Košiciach (1951-1968), Ministerstvom kultúry SR (1969-1997), Krajským úradom v Prešove (1998-2002) a od r. 2002 je jeho zriaďovateľom Prešovský samosprávny kraj. Divadlo je jediným profesionálnym divadlom vo svete hrajúcim v rusínskom jazyku. V súčasnom repertoári prevládajú diela svetovej, slovenskej a ukrajinskej dramatickej spisby. Počas 70 rokov sa vystriedali v repertoári činohry DAD stovky autorov súčasných i klasických, domácich i zahraničných: Shakespeare, Čechov, Tobilevič, Hollý, Moliére, Kukučín, Ostrovskij, Ionesco, Solovič, Dostojevskij, Čapek, Kováčik, Hryc-Duda, Hajnný, Stodola, Mrštíkovci, Urbánek a i. Divadlo od svojho vzniku doposiaľ uviedlo asi 340 premiér. Riaditelia DAD: Ivan Hryc-Duda, Štefan Bittner, Bartolomej Bavoľár, Ivan Macinský, Ivan Pichanič, Jozef Feľbaba, Jaroslav Sisák, Štefan Hij, Viera Hajzušová, Marián Marko. Najznámejší herci DAD: Mikuláš Simko, Pavel Simko, Tamara Simková, Anna Simková, Anna  Bittnerová, Jozef Korba, Mária Korbová, Jaroslav Sisák, Mária Sisáková, Barbara Popovičová, Michal Popovič, Andrej Lucik, Juraj Jakubov, Viktor Hajný, Mikuláš Ladižinský, Alena Fabiánová, Andrej Lucik, Helena Macinská, Mikuláš Ľaš, Anastázia Juhasová, Ivan Stropkovský, Alexander Kučerenko, Igor Latta, Svetlana Škovranová, Jozef Tkáč, Vasiľ Rusiňák, Sergej Hudák, Eugen Libezňuk, Ľudmila Lukačíková.
    
25.11.1895 narodil sa v Hroznatíne, okr. Třebíč, Česká republika, Ludvík Svoboda, čs. armádny generál a politik, prezident ČSSR. V r. 1915 narukoval do rakúsko-uhorskej armády, bojoval na východnom fronte. Od r. 1916 bol v ruskom zajatí, vstúpil do čs. légií v Rusku, účastník bitiek pri Zborove a Bachmači a v bojoch na Transsibírskej magistrále. Od r. 1922 dôstojník čs. armády, v r. 1923-31 slúžil spolu s K. Klapálkom v Užhorode, bol dobre oboznámený so situáciou na Podkarpatskej Rusi. Pre jej lepšie pochopenie sa naučil po rusínsky a maďarsky. V r. 1931-34 dokonca učil maďarský jazyk na Vojenskej akadémii v Hraniciach. V krízovom r. 1938 velil pechotnému pluku. Po obsadení českých krajín nacistickým Nemeckom na jar 1939 sa podieľal na budovaní odbojovej organizácie Obrana národa, potom emigroval do Poľska, na území ktorého sa pokúsil vytvoriť čs. vojenskú jednotku. V septembri 1939 v dôsledku porážky Poľska sa táto jednotka ocitla na území obsadenom Červenou armádou a bola internovaná v mestečku Suzdal (1939-41). V r. 1942-45 veliteľ čs. vojenských jednotiek v ZSSR. Mal, na podnet H. Píku, svoju zásluhu na oslobodení Rusínov z gulagov, odsúdených za prechod sovietskych hraníc v r. 1939-41 a ich zaradenie do čs. jednotiek. Spolu prešli ohňom bojov z Buzuluku až do Prahy. Najťažšie boje zažili na Dukelskom priesmyku. Určitou mierou sa podieľal aj na vývoji udalostí na Podkarpatskej Rusi v októbri - novembri 1944. Na žiadosť NKVD poslal na Podkarpatskú Rus z 1. čs. armádneho zboru 36 "osvetových dôstojníkov" (išlo o podkarpatských komunistov na čele s neslávne známym majorom B. Reicinom), aby tu vykonávali priamu protičeskoslovenskú agitáciu. V r. 1945-50 minister národnej obrany. V r. 1950 odvolaný z funkcie, v r. 1950-51 námestník predsedu vlády, v r. 1952 krátko väznený, v r. 1952-54 pracoval v JRD. V r. 1954-58 náčelník vojenskej akadémie,  v r. 1968-75 prezident ČSSR, v auguste 1968 podpísal moskovské protokoly o okupácii Československa. Zomrel 20.9.1979 v Prahe.
    
25.11.2000  pri príležitosti 100. výročia úmrtia Alexandra Pavloviča Okresná organizácia RO vo Svidníku za účasti širokej verejnosti zorganizovala vo Svidníku Pamätný deň A. Pavloviča (liturgia, položenie kvetov na hrob a k pamätníku, výstava publikácií A. Pavloviča a o ňom, seminár a kultúrny program).

26.11.1933 narodil sa v Bajerovciach, okr. Sabinov, Mikuláš Ľaš, herec Ukrajinského národného divadla, dnes Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove. Negatívne prijal vstup vojsk ZSSR do Československa v r. 1968, v čase normalizácie bol za tento názor prenasledovaný. V r. 1989 medzi prvými podporil nežnú revolúciu na Hlavnej ulici v Prešove, moderátor mítingov. Uznanie si zaslúžil za vynikajúce herecké výkony v hrách Matka (1950), Anna Karenina (1971), Pavúk (1985), vo filme: Pásla kone na betóne (1982), v rusínskom vysielaní Slovenského rozhlasu v relácii "Bisida kumiv" ako kum Dyňa. Aktívne sa zapojil do rusínskeho hnutia, predseda Rusínskej obrody na Slovensku (1994-1995). Zomrel 10.04.2008 v Prešove.
    
27.11.1857 narodil sa v Štefurove, okr. Svidník, Emil Kubek, kňaz, rodoľub, básnik, prozaik, publicista a lexikograf.  Po ukončení teológie pôsobil ako duchovný v Hamrogde (1881, teraz Maďarsko), Jakubanoch (1883), Kremnej (1884), Ľubovci (1885) a v r. 1885-1904 v Snakove, okr. Bardejov, kde rozvinul aj širokú kultúrno-vzdelávaciu činnosť. Venoval sa aj maľovaniu ikonostasov a obrazov. V Snakove sa zaslúžil o vybudovanie novej cesty, školy a farskej budovy. Založil ovocný sad, dal doviezť jeden vagón stromčekov, ktoré rozdal svojim veriacim. Učil ako treba obrábať zem, pestovať zeleninu a ošetrovať ovocné stromy. V r. 1905 emigroval s rodinou do  Pennsylvánie, USA. Aj tam pôsobil ako duchovný medzi rusínskymi  prisťahovalcami. V r. 1936 odišiel do dôchodku. Nezabúdal ani na svojich veriacich v Snakove, finančne pomáhal škole i časopisu Nedeľa. Predmetom jeho literárneho záujmu boli Rusíni, tak v starom kraji, ako aj za morom. Bol prvý rusínsky románopisec na Prešovsku. Diela: "Staroslovjanskij-ukrajinskij-russkij-nimeckij slovar“, obsahuje okolo 5 500 základných lexemných hniezd a má 387 strán (Užhorod 1906), "Narodny povesti i Stichi, (1922), román "Marko Šoltes“ vychádzal na pokračovanie v žurnáli Sokol (1920), povesti: "Palko Roztoka“, "Jedno svidanije“, "Posle dožďa“, "Komu Boh što obicav“, básne: "Dobryj tato“, "Pid obrazom o. Duchnoviča“, "Pozdravlenije dľa krajevoj Rusi“ a iné. Zomrel 17.07.1940 v USA.                                     

27.11.1933 narodil sa v obci Pichne, okr. Snina, Michal Hirjak, vysokoškolský pedagóg, publicista. Skončil Ruské gymnázium v Humennom a Filozofickú fakultu VŠP v Prešove. Pracoval ako vedecký pracovník pri Katedre ukrajinského jazyka a literatúry FF UPJŠ v Prešove. Zbieral a študoval folklór Rusínov Slovenska. Teoretické práce: „Ukrajinská ľudová poetická tvorivosť“(1978), „Ukrajinské ľudové rozprávky na východnom Slovensku“ (1983), „Ľudová próza Stakčínskej doliny“ (1979), zbierka vlastných rozprávok „Čarivni stežky“ (1979), „Piesne Jurka Kolinčaka“ (1982), „ Ľudové piesne Orjabiny“ (1986), “Piesne Anny Macibobovej“ (1993), poviedky Anny Halgášovej „Stružnickými pišnykami“ (1993), "Bibliografia rusínskych ľudových piesní a ľudovej poézie východného Slovenska, 1. diel" (1994) a posmrtne mu vyšiel aj  2. diel tejto monografie (2007), okolo 350 recenzií, článkov a pod. Písal po ukrajinsky, po revolúcii v r. 1989 po rusínsky. Zomrel 20.03.2007 v Prešove.  
    
27.11.1995  vzniklo v Bratislave Združenie inteligencie Rusínov Slovenska. V jeho prvom výkonnom výbore boli  Michal  Šteňo,  Štefan Ladižinský,  Elena Hajdová – Židovská, Michal Fecenko,  Milan  Andraš, Mária Chomová,  Andrej Marčišin a  Janko Lipinský. V r. 1997 podalo združenie úspešnú žalobu na Slovenský rozhlas za nerešpektovanie práv Rusínov v oblasti rozhlasového vysielania,  v tom istom čase sa do povedomia širokej verejnosti dostalo združenie vďaka rozsiahlej prílohe o Rusínov v mesačníku Občianska spoločnosť pod sugestívnym názvom - Kto chce vygumovať Rusínov z mapy sveta...,  združenie prebralo na seba rozhodujúcu zodpovednosť v informáčnych kampaniach pred sčítaním obyvateľstva v rokoch 2001 a 2011. V sučasnosti sa združenie zameriava hlavne na popularizovanie dejín Rusínov, obhajobe ich základných ľudských práv a propagáciu používania materinského rusínskeho jazyka. Počas celého obdobia 20-ročnej existencie združenia bol jeho jediným predsedom doc. MUDr. Michal Šteňo, CSc. Združenie inteligencie Rusínov Slovenska - ochranca zachovania identity Rusínov na Slovensku.
    
30.11.1906 narodil sa v Širokom, okr. Prešov, Andrej Zabredský, notár, spisovateľ. Skončil poľnohospodárske učilište a Vyššiu hospodársku školu v Košiciach, bol notárom vo Veľkých Kapušanoch, v Habure a Medzilaborciach. Skoro celá jeho literárna tvorba je o ľuďoch Medzilaboriec a Laboreckej doliny. Napísal romány: Víťazný návrat, Cesta domov, Chlieb z medzí, Haburské zvony, niekoľko Rozprávaní o vzbure, Rozprávanie o Habure, Čas nad Haburou nezastal, poézia: Laborecké mínové polia, Vojny šľapaj krvavá, Tancovalo jedno leto, Zmŕtvychvstanie Svätopluka a iné. Zomrel 29.11.1995 v Nitre.

 

Naše obce

Zobraziť galérie

Ujko Vasyľ


Teta Paraska: Laska - najlipša dieta, sex najlipšyj fitness. Kiď sja vam ne daryť schudnuty, tak vymiňte dietologo i trenera...
Zobraziť viac
Náhľad publikácie

Československý svět v Karpatech

Československý svet v Karpatoch

Čechoslovackyj svit v Karpatach

Reprezentatívna fotopublikácia
Objednať