Rusínske kalendárium

PETER DZIAK
31.01.1929 narodil sa v Geraltove, okr. Prešov, Peter Dziak, pedagóg. Skončil učiteľskú akadémiu, Pedagogickú fakultu Slovenskej univerzity. Učil v Klenovej, Starine, Rudňanoch a na Strednej pedagogickej škole v Prešove. Pôsobil aj na Pedagogickej fakulte v Prešove. Spoluautor koncepcie vyučovania hudobnej výchovy na základných školách, autor učebnice hudobnej výchovy pre 8. ročník a spoluautor učebnice pre 3. ročník základnej školy. Zomrel 08.09.1991 v Prešove.
 
IVAN KRIVSKYJ
30.01.1932 narodil sa v Chuste, dnes Ukrajina, Ivan Krivskyj, fyzik, spoločenský dejateľ. Absolvent Fyzikálno-matematickej fakulty Užhorodskej univerzity, doktor fyzikálno-matematických vied, vedúci oddelenia elektrónovej fyziky Akadémie vied Ukrajiny. Po rozpade ZSSR sa stal členom komisie na rozpracovanie projektu o Špeciálnom samosprávnom území Zakarpatskej oblasti Ukrajiny, člen Federácie národnostných menšín Maison de PAIS, zástupca predsedu Spoločnosti karpatských Rusínov. 
 
VASILIJ KUKOLNIK
30.01.1765 narodil sa v Mukačeve, dnes Ukrajina, Vasilij Kukoľnik, pedagóg, fyzik, agronóm, právnik, jeden z plejády rusínskych učencov, ktorý prišiel do Ruska na začiatku vlády  Alexandra I. Po absolvovaní Viedenskej univerzity, viedol katedru agronómie v Zamostí na Západnej Haliči. Na pozvanie Ivana Orlaja v r. 1805 prišiel do St. Peterburghu, kde sa stal profesorom a neskôr aj riaditeľom Hlavnej pedagogickej univerzity. Prednášal fyziku, chémiu, agronómiu a rímske právo. V lete 1820 viedol v Nežine vyššie gymnázium, ale strata kontaktu s hlavným mestom mu spôsobila ťažkú depresiu, ktorá ho priviedla až k samovražde. Zomrel 06.02.1821 v Nežine, Rusko.
 
ANDREJ GAJ
29.01.1932 narodil sa v Sukove, okr. Humenné, Andrej Gaj, maliar. Skončil Ruské gymnázium v Humennom a Vyššiu školu výtvarného umenia v Bratislave. Výtvarný redaktor Družno vpered, učil výtvarnú výchovu na Pedagogickej fakulte UPJŠ v Prešove. Autor početných portrétov, krajiniek, známe sú: Máj, Odliv, Trio, Ruiny, Útek, Žena s kohútom, Mamina sestra, Balada o koscoch a iné. Monumentálne práce robil spolu s Mikulášom Dicom v Starine, mozaiky v Bardejove, vo Svidníku, vlastné mozaiky v Prešove, Humennom, Košiciach, Svidníku. Vystavoval doma i v zahraničí. Zomrel 15. februára 2016 v Prešove.
 
IVAN HARAJDA
29.01.1905 narodil sa v Zaričove, dnes Ukrajina, Ivan Harajda, maďarsko-poľský lingvista rusínskeho pôvodu, prekladateľ, redaktor a vydavateľ. Maturoval v Székesfehérváre, absolvoval právnickú fakultu budapeštianskej univerzity. Od r.1929 štipendista poľskej vlády na Jagelonskej univerzite v Krakove, kde po štúdiu aj učil, prekladal klasické diela poľskej a maďarskej literatúry. So začiatkom 2. svetovej vojny ako občan Poľska (od r. 1935) zdieľal osudy svojich kolegov z univerzity. Spolu s nimi bol zatknutý v r. 1939 a uväznený v koncentračnom tábore Saxenhausen. V r. 1940 ako ťažko chorý prepustený. Usadil sa v Užhorode, kde sa zapojil sa do kultúrneho života. Výkonný riaditeľ Podkarpatskej vedeckej spoločnosti (Podkarpatskoje Obščestvo Nauk, 1941). Redaktor a vydavateľ vedeckého časopisu PON "Zorja-Hajnal", literárnych časopisov "Literáraturna Nedilja", "Ruska molodež", série kníh v edíciách Ľudová knižnica ("Narodna biblioteka"), Detská knižnica ("Ditoča biblioteka"), Literárno-vedecká knižnica ("Literaturno-naukova biblioteka"). Zostavoval veľké hospodárske kalendáre, publikoval monografie, preklady. Jeho najvýznamnejším prínosom bolo vydanie Gramatiky rusínskeho jazyka ("Grammatika ruskoho jazyka", PON, 1941), ktorou Harajda ukončil proces kodifikácie rusínskeho jazyka, a Všeobecnej bibliografie Podkarpatska ("Zahalna bybliografija Podkarpatja", PON,1944). Zostavil poľsko-maďarský slovník, rusínsky slovník cudzích slov, pripravoval rusínsko-maďarský slovník. Po príchode Červenej armády na Podkarpatsko bol zatknutý sovietskou protišpionážnou službou SMERŠ (17.11.1944). Zomrel 13.12.1944 počas vypočúvania na zlyhanie srdca vo väznici v Užhorode.
 
KODIFIKÁCIA RUSÍNSKEHO JAZYKA NA SLOVENSKU
27.01.1995 bola pred zástupcami štátu, akademickou, vedeckou a národnou verejnosťou vyhlásená a prijatá kodifikácia rusínskeho jazyka na Slovensku. Prvým, ktorý sa chopil neľahkej úlohy stvorenia prvých pravidiel rusínskeho pravopisu, bol bývalý učiteľ Štefan Bunganič. Najväčšie zásluhy v procese kodifikácie v 90. rokoch sa pripisujú Vasiľovi Jaburovi a Jurajovi Paňkovi. Dôležitým medzníkom bol prvý medzinárodný vedecký seminár o rusínskom jazyku, ktorý zorganizovala Rusínska obroda na Slovensku v Bardejovských Kúpeľoch (6.-7.11.1992). Tento seminár vytýčil taktiku a stratégiu kodifikácie a ďalšieho rozvoja rusínskeho jazyka nielen na Slovensku, ale aj v okolitých štátoch, kde Rusíni žijú (Ukrajina, Poľsko a Maďarsko). Ďalším medzníkom v tomto procese bolo založenie Ústavu rusínskeho jazyka a kultúry pri ROS v Prešove v januári 1993, ktorého prvým vedúcim sa stal Juraj Paňko. Vasiľ Jabur predniesol hlavný referát na vedeckom seminári pri slávnostnom vyhlásení kodifikácie rusínskeho jazyka v Bratislave. Na budove, v ktorej sa celý akt udial - študenský domov Družba, je umiestnená pamätná tabuľa, ktorú venovali vďační podkarpatskí Rusíni 27.01.2013.
 
PAVEL BEDZIR
27.01.1926 narodil sa Pavel Bedzir, umelec, grafik. Ukončil Užhorodské umelecké učilište. Jeho filozofické krédo - duchovný rast, odmietnutie "socrealizmu". Spolu s manželkou, E. Bedzir-Kremnickou boli v centre užhorodskej novej vlny "šesťdesiatnikov", založili neformálnu avantgardnú skupinu. Vytvoril sériu grafických filozofických kompozícií "Život stromov".
 
IANNIJ PASTELIJ
27.01.1741 narodil sa v obci Malá Pastil, dnes Ukrajina, Ioann Pastelij, osvietenský činiteľ, gréckokatolícky duchovný, pedagóg a historik. Teológiu študoval v Užhorode, Budíne a Jágri. Od r. 1765 profesor etiky na Mukačevskom duchovnom seminári, niekoľko rokov slúžil na farnostiach v Humennom, Chuste a Mukačeve. V r. 1787 ho biskup Andrej Bačinský vymenoval vikárom nového Prešovského vikariátu so sídlom v Košiciach. Prívrženec osvietenského absolutizmu, napísal elégiu na počesť cisára Jozefa II. Kritizoval prázdny život časti duchovných (Pisň o dolžnosti pastyrja duševnago). Aktívne sa zúčastnil hľadania argumentov proti nežiadúcemu patronátu jágerského biskupa nad Mukačevskou eparchiou. Napísal významné historické práce z dejín Mukačevskej diecézy (Historia Diocesis Muncasiensis, M. Lučkaj ju prevzal ako súčasť 5. zväzku svojej práce Historia Carpato-Ruthenorum) a dejín Rusínov (De origine Ruthenorum). V nich opakoval romantickú teóriu svojho staršieho súčasníka A. F. Kollára o dejinách Mukačevskej diecézy a pôvode Rusínov. Zomrel v r. 1799 v Užhorode.
 
PAUL ROBERT MAGOCSI
26.01.1945 narodil sa v Englewoode, New Jersey, USA, Paul Robert Magocsi, historik, pedagóg, profesor, akademik, ideológ národného obrodenia Rusínov vo svete. Autor viac ako 600 publikácií z histórie, politológie, bibliografie, socioligvistiky a kartografie, ktoré vyšli v anglickom, nemeckom, francúzskom, čínskom, rumunskom, ukrajinskom jazyku a v iných slovanských jazykoch. Viac ako polovica prác je o Rusínoch, ich histórii a kultúre. Diela: Formovanie národnej identity. Podkarpatská Rus (1948-1948), (Užhorod 1994), Galicia: A Historical and Bibliographic Guide( Toronto 1983), Our People: Carpatho-Rusyns and Their Descendants in North America (Toronto 1984), Ukraine: A Historical atlas (Toronto 1985), Carpatho-Rusyn Studies: An Annotated Bibliography (NY 1988-2005), The Rusyns of Slovakia (NY 1993), Rusyny na Sloveňsku / Rusíni na Slovensku (Prešov 1994),  Historical Atlas of East Central Europe (Seattle 1993), A History of Ukraine (Toronto 1996), Encyclopedia of Rusyn History and Culture (Toronto 2002), The Roots of Ukrainian Nationalism: Galicia as Ukraine´s Piedmont (Toronto 2002), Rusyňskyj jazyk (Opole 2004), Narod nyvydky (Užhorod 2007) - kniha vyšla v niekoľkých jazykoch.
 
PODKARPATSKÁ VEDECKÁ SPOLOČNOSŤ
26.01.1941 bola v Užhorode založená Podkarpatská vedecká spoločnosť (Podkarpatskoje Obščestvo Nauk), ktorá sa zaoberala výskumnou a vydavateľskou činnosťou. Spoločnosť vydala mnoho kníh, učebníc, časopisov v rusínskom jazyku. Čestným predsedom spoločnosti bol A. Hodinka. Prvým výkonným riaditeľom bol I. Harajda.
 
IVAM GENDER SUCHODOLSKIJ
26.01.1879 narodil sa v obci Solnok (Abauj), Ivan Gender – Suchodolskij, spisovateľ, pedagóg a verejný činiteľ. 25 rokov učil v učiteľskom seminári v Prešove, bol vo vedení Spolku učiteľov Prjaševčiny, redaktorom časopisu Russkaja škola a tajomníkom Spoločnosti A. Duchnoviča v Prešove. Zomrel 04.01.1952 v Prešove.
 
JOANN ČURGOVIČ
26.01.1791 narodil sa v Novej Sedlici, okr. Snina, Joann Čurgovič - "Karpatoruský Plutarch", cirkevný dejateľ, pedagóg, kanonik. Gymnázium ukončil v Užhorode, filozofiu študoval v Budapešti. Profesor užhorodského gymnázia a učiteľského seminára. Známa je jeho kniha "Cirkevné kázanie Joanna Čurgoviča". Titul doktora teológie dosiahol vo Viedni. Spolu s A. Duchnovičom a A. Dobrianskym bojovali za národné práva Rusínov, za ruský (rusínsky) jazyk v školách a v úradoch, podieľal sa na príprave memoranda Rusínov do Viedne. V škole sa riadil ideami Pestalocciho, bol proti telesným trestom v školách. Zomrel 02.10.1862 v Užhorode. 
 
JOACHIM CHOLOŠŇAJ 
25.01.1932 narodil sa v Ruskom Keresture, Srbsko, Joachim Chološňaj, protoijerej ďjurďovský a dekan Bačky (Srbsko).
 
ŠANDOR BONKALÓ
22.01.1880 narodil sa Šándor Bonkaló, etnograf, historik, filológ, slavista, pedagóg. Študoval v Budapešti. Profesor, bol vedúcim katedry rusínskeho jazyka a literatúry budapeštianskej univerzity. Katedra bola otvorená v októbri 1919.
 
IVAN RUSENKO
19.01.1890 narodil sa v Korostenku na Lemkovine Ivan Rusenko, ľudový básnik a dramatik. Po maturite na gymnáziu v Novom Sonczi ho povolali do rakúskej armády. Počas 1. svetovej vojny bojoval na srbskom a talianskom fronte. Po vojne bol učiteľom, v r. 1945 bol presídlený na Ukrajinu. Spolupracoval s Vaňom  Huňankom (D. Vyslocký), ktorý redigoval lemkovský časopis Lemko a kalendáre v USA.
 
DIONÝZ  ILKOVIČ
18.01.1907 narodil sa v Šarišskom Štiavniku, okr.Svidník, Dionýz Ilkovič, fyzik, fyzikálny chemik, pedagóg. Gymnázium skončil v Prešove, Prírodovedeckú fakultu Karlovej univerzity v Prahe, kde učil na stredných školách. Neskôr pôsobil ako profesor na Slovenskej vysokej škole technickej a Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. Dekan, docent, profesor, akademik SAV, doktor vied. Známa vo vede ostala Iľkovičova formula (1934), vedecké práce: Polarografia, Technická fyzika, Teoretické základy elektrotechniky, Fyzika pre študujúcich na vysokých školách technických a ďalších 20 iných teoretických vedeckých prác. Vychoval celú generáciu fyzikov, inicioval založenie Ústavu matematiky a fyziky SAV, člen viacerých európskych vedeckých spoločností. Zomrel 03.08.1980 v Bratislave.
 
JÚLIUS STAVROVSKÝ-POPRADOV
18.01.1850 narodil sa v Sulíne, okr. Stará Ľubovňa, Július Stavrovský-Popradov, básnik, etnograf, publicista, filológ. Absolvoval duchovný seminár v Budapešti, študoval na budapeštianskej univerzite. Tu sa zoznámil s ruským diplomatom K. L. Kustodijevom, ktorý mal veľký vplyv na formovanie jeho slovanských a rusofilských názorov. Po vysvätení za kňaza (1875) slúžil v biskupskej kancelárii v Prešove. V r. 1879 na odporúčanie A. Dobrianskeho prevzal miesto farára v Čertižnom a zostal tam do konca života. Vo svojej tvorivej činnosti pokračoval v tradícii dejateľov staršej generácie, písal vlastenecké básne, etnografické a folklórne štúdie (Očerky iz Popradskoj Rusi; Skazka iz Spišskoj Rusi; Russkije poslovicy; Jarmarka v odnom gorode na Spiše), články z dejín Rusínov (nečto ob obrazovaniji vengro-ruskogo naroda; Otnošenije vengro-ruskych k madjaram), Iingvistické štúdie (Umstvovanije o vspomogatelnom glagole; Vylety na pole slavjanskoj filologii). Napísal (maďarsky) dejiny kláštora v Krásnom Brode a farnosti v Čertižnom. V r. 1883 zostavil rusínsky šlabikár (Russkij bukvar). Dospel k názoru, že prvou podmienkou úspešného ukončenia procesu národného obrodenia je kodifikácia rusínskeho jazyka, aj keď svoje diela písal podkarpatskou variantou ruštiny. Spolupracoval s redakciami novín Svet, Novyj Svet, Karpat, Listok, na stránkach ktorých publikoval svoje básne a štúdie. Zomrel 17.03.1899 v Čertižnom, okr. Medzilaborce.
 
ALEXANDER CHIRA
17.01.1897 narodil sa v obci Viľchivci, dnes Ukrajina, Alexander Chira, gréckokatolícky dejateľ, pedagóg, biskup ilegálnej gréckokatolíckej cirkvi na Podkarpatsku. Študoval v Užhorodskom duchovnom seminári, neskôr na Teologickej fakulte budapeštianskej univerzity. 06.08.1949 bol za odmietnutie prechodu na pravoslávie zatknutý a odsúdený na 25 rokov galejí v gulagu. V septembri 1956 bol oslobodený a začal vykonávať tajnú dušpastiersku prácu v rodnej dedine. Tajne vykonával duchovné povolanie v ilegálnej Mukačevskej gréckokatolíckej eparchii. Tajne vysvätil Jozefa Holovača a Ivana Semediho za biskupov. Zomrel 23.05.1983 v Karagande, Kazachstan.
 
IVAN MANAJLO
16.01.1942 narodil sa v Užhorode Ivan Manajlo, výtvarný umelec, syn Fedora Manajla. Zakladateľ a riaditeľ Memoriálneho múzea Fedora Manajla. Od r. 1998 pôsobil v Maďarsku. Zomrel 02.08.2010 v Budapešti.
 
JULIJ HANDŽEGA
16.01.1879 narodil sa v obci Ruske Pole, dnes Ukrajina, Julij Hadžega (pseudonym Julij Rusak), gréckokatolícky cirkevný dejateľ, historik, pedagóg, politik. Študoval na gymnáziu v Užhorode, v duchovných seminároch v Ostrihome a na univerzitách v Budapešti a vo Viedni. Vysvätený za kňaza v r. 1902, v r. 1907 menovaný za profesora duchovného seminára v Užhorode. Pod pseudonymom vydal "Očerki kuľturnoj istorii Podkarpatskoj Rusi" (1927), "Vospominanija" (1938). Zomrel 01.12.1947 vo väznici NKVD vo Ľvove.
 
JOZSEF BOTLIK
15.01.1949 narodil sa Jozsef Botlik, historik, publicista, teológ. Autor množstva prác o histórii stredoeurópskych regiónov Uhorska, vrátane Podkarpatskej Rusi.
 
TAMARA SIMKOVÁ
15.01.1930 narodila sa v Žitomire, Ukrajina, Tamara Simková, rod. Pazderníková. Herečka Ukrajinského národného divadla, súčasné Divadlo A. Duchnoviča v Prešove. Okrem mnohých charakterových rolí hrala aj vo filme Pásla kone na betóne. Zomrela 22.05.1993 v Prešove.
 
ALEXANDER BESKYD
15.01.1887 narodil sa v Legnave, okr. Stará Ľubovňa, Alexander Beskyd, právnik, kultúrny činiteľ, čsl. správny úradník. Vyštudoval právo na budapeštianskej univerzite. V r. 1912-1919 školský inšpektor v Debrecíne. Po pripojení Podkarpatskej Rusi k Československu sa vrátil do Užhorodu, bol menovaný inšpektorom školského referátu. V napätej konfesnej situácii v kraji presadzoval tolerantný, ústavný postup. Ako čsl. úradník napomáhal vzniku Mukačevského pravoslávneho biskupstva, biskupstva reformovanej cirkvi evanjelickej, bol žiadaným sprostredkovateľom v ostrých konfliktoch medzi ortodoxnými a neortodoxnými Židmi, v jazykových sporoch medzi zástancami ukrajinského, ruského a rusínskeho smeru. V krízových mesiacoch r. 1938 sa snažil presadzovať zachovanie jednotného, demokratického Československa. 28.9.1938 za podpory guvernéra Konštantína Hrabara ponúkol svoju kandidatúru na miesto viceguvernéra Podkarpatskej Rusi tradične obsadzovanej Čechmi, čo malo, podľa jeho názoru, zmenšiť napätie medzi pražskou vládou a rusínskymi autonomistami. 1.10.1938 bol menovaný viceguvernérom, túto funkciu vykonával len do polovice októbra 1938. Ignorovaný miestnou vládou Andreja Brodyho sa vzdal svojej funkcie. Po rozpade ČSR v marci 1939 ponúkol svoje služby slovenskej vláde, bol odmietnutý a odišiel do Košíc, pripojených k Maďarsku na základe viedenskej arbitráže. Do štátnych služieb sa vrátil na krátku dobu v r. 1945. Po r. 1948 zostal v ústraní. Zomrel 24.02.1975 v Košiciach.
 
PAVEL FEDOR
14.01.1884 narodil sa v Slovenskom Novom Meste, okr. Trebišov, Pavel Fedor, pedagóg, spisovateľ, kultúrno-spoločenský dejateľ. Vyštudoval ruský učiteľský seminár v Prešove, učil v Pčolinom, Habure a iných obciach. V r. 1925 spolu s Ivanom Dobošom vydali "Karpatorusskij bukvar", ktorý mal ešte ďalšie štyri vydania. Pripravili učebnice pre 2. a 3. ročník ruských národných škôl, bol jeden z organizátorov a predsedov Učiteľského obščestva (spoločnosti) Podkarpatskej Rusi a členom redakcie jej orgánu Narodnaja škola. Organizoval kurzy pre zvyšovanie kvalifikácie učiteľov, zostavoval kalendáre, písal divadelné hry, vydal zbierku poézie, román. Jeho diela sú napísané podkarpatským variantom rusínskeho jazyka. Cení sa aj kniha "Očerki karpatorusskoj literatury druhej pol. 19. storočia", "Krátka biografia Adolfa Dobrianskeho", "História Spoločnosti A. Duchnoviča" a iné. Zomrel 02.03.1952 v Prešove.
 
PETRO KUZMIAK
13.01.1900 zomrel Petro Kuzmjak, pedagóg, básnik, zberateľ národopisných artefaktov rusínskej materiálnej kultúry Vojvodiny. Študoval v Debrecíne. Plodnú tvorbu v oblasti pedagogiky a kultúrno-osvetovú činnosť vykonával v Ruskom Keresture v Srbsku. Po ňom je pomenovaná základná škola a gymnázium v Ruskom Keresture. Narodil sa v r. 1816 v Stráňanoch, okr. Stará Ľubovňa.
 
ALEXANDER ILNICKIJ
13.01.1889 narodil sa v Čornotisove, dnes Ukrajina, Alexander Ilnickij, kňaz, žurnalista, redaktor, hlavný dejateľ Mukačevskej gréckokatolíckej eparchie. Absolvoval duchovný seminár v Prešove, vysvätený za kňaza v r. 1914. Slúžil na farnostiach v dedinách Iľnica, Veľké Lúčky. Bol členom hornej snemovne maďarského parlamentu (1939-1944), predsedom "Podkarpatského spolku vied" (1942-1944). Po smrti biskupa A. Stojku dočasne viedol Mukačevskú gréckokatolícku eparchiu. S príchodom "sovietskeho režimu" bol za odmietnutie prechodu na pravoslávie odsúdený na 25 rokov väzenia. Zomrel v r. 1947 v gulagu v sibírskom Tomsku, Rusko.
 
ANTON SKYBA
11.01.1978 zomrel Anton Skyba, zbormajster, ukončil mukačevský učiteľský seminár, kde neskôr pracoval ako učiteľ hudby. Založil mužský spevácky zbor "Meteor".
 
KAREL KADLEC
11.01.1865 narodil sa v Přehořove, okr. Tábor, Česko, Karel Kadlec, český historik, právnik. Venoval sa histórii práva slovanských národov, ako aj histórii Rusínov po začlenení Podkarpatskej Rusi do ČSR. Spoluautor návrhu ústavy českého štátu. Prorektor Karlovej univerzity, generálny tajomník Českej akadémie vied a umení (1920). Zomrel 04.12.1928 v Prahe.
 
SÚDNY PROCES S BISKUPMI
10.01.1951 sa začalo štátnou mocou vykonštruované hlavné pojednávanie pred štátnym súdom v Bratislave proti trom biskupom: Pavlovi Gojdičovi, Jánovi Vojtaššákovi a Michalovi Buzalkovi. Predsedom senátu bol Karol Bedrna. Obžalobu predniesol štátny prokurátor Ján Feješ. 15.01.1951 bolo súdne pojednávanie ukončené odsúdením P. Gojdiča a M. Buzalku na odňatie slobody na doživotie, J. Vojtaššáka na odňatie slobody na 25 rokov, ako aj všetkých na stratu občianstva, konfiškácie majetku a vysoké peňažné tresty.
 
ŠTEFAN GOJDIČ
09.01.1889 narodil sa v Ľubovci, okr. Prešov, Štefan Gojdič, pedagóg, cirkevný činiteľ, spisovateľ, publicista. Študoval na učiteľskom seminári v Prešove, teológiu ukončil v Budapešti. Učiteľ a riaditeľ učiteľského seminára v Prešove, organizoval literárnu spoločnosť Pčolka, dlhoročný predseda Spoločnosti A. Duchnoviča. Zomrel 11.07.1968 v Modre.
 
VASIĽ TUROK-HETEŠ
08.01.1940 narodil sa v Habure, okr. Medzilaborce, Vasiľ Turok - Heteš, pedagóg, kultúrno-spoločenský dejateľ, dramaturg Divadla A. Duchnoviča v Prešove, zapojil sa do procesu obrody identity Rusínov po r. 1989, stál pri zrode prvej rusínskej národnostnej organizácie v Česko-Slovensku - Rusínskej obrody na Slovensku, predseda Svetovej rady Rusínov - výkonného orgánu Svetového kongresu Rusínov, ktorú zastupoval 10 rokov. Inicioval premenovanie divadla z Ukrajinského národného divadla v Prešove na  Divadlo Alexandra Duchnoviča a presadil, aby sa hralo v rusínskom jazyku. Zomrel 07.11.2005 v Prešove.
 
IVAN KOKORĎÁK
08.01.1937 narodil sa v Nižnej Jablonke, okr. Humenné, Ivan Kokorďák, biológ, pedagóg. Študoval na gymnáziu v Humennom a v Snine, potom na Fakulte biológie Štátnej univerzity T. Ševčenka v Kyjeve. Učil na strednej škole vo Svidníku, na vtedajšej Vysokej škole veterinárnej v Košiciach, pracoval v ústave pre výskum rúd, doktor, kandidát vied. Zaoberal sa problematikou parazitológie, ichtiológie, hydrochémie, hydrobiológie a ekológie. Hlavné publikácie: Biologické problémy vodného hospodárstva na Východnom Slovensku, Záplavy v toku rieky Bodrog, Biomeliorácia vodných tokov, Vstup do zoológie veterinárnych medikov, Biomeliorácia vôd Slovenska a iné.
 
JOZEF MIŽIČKO
07.01.1847 narodil sa v Okružnej, okr. Prešov, Jozef Mižičko, pedagóg, cirkevný činiteľ. Absolvoval gymnázium v Prešove a teologickú fakultu v Trnave a Viedni. Slúžil v gréckokatolíckej farnosti v Toryskách, Kamienke, Jakubanoch, v Porúbke pri Humennom, v Soboši a Okružnej. V Prešove v duchovnom seminári prednášal dogmatiku, neskôr kanonik a pápežský prelát. Zomrel 08.10.1918 v Prešove.
 
VASILIJ ANTALOVSKIJ
06.01.1880 narodil sa v Boborvišči, dnes Ukrajina, Vasilij Antalovskij, pedagóg, školský administrátor, spoločensko-politický aktivista. Aktívne sa zúčastňoval na činnosti  Spoločnosti A. Duchnoviča, zapájal učiteľov do jeho aktivít. Stál na čele muzeálnej rady Archeologického múzea T. Lehockého v Mukačeve. Zomrel 02.06.1945 v Rosvigove, dnes Ukrajina.
 
MICHAL ŠAK
05.01.1929 narodil sa v Malej Poľane, okr. Stropkov, Michal Šak, lekár, pedagóg. Skončil Ruské gymnázium v Humennom a Lekársku fakultu UPJŠ v Košiciach. Tam pracoval na oddelení dermatológie, na katedre rádiológie a jadrovej mediciny, kandidát vied, docent. Napísal viac ako 60 odborných štúdií s problematikou chorôb kože, napr. Príspevok k profesionálnym dermatózam vyvolaných chlorovanými bifenilmi a ich prevencia (1978), Experimentálna štúdia kožných poškodení vyvolaných minerálnymi olejmi (1972), spoluautor práce Štúdium účinkov a vlastností včelieho peľu (1990) a iné.
 
VASIĽ SOČKA - BORŽAVIN
03.01.1922 narodil sa v Berehove, dnes Ukrajina, Vasiľ Sočka - Boržavin, poét, literárny historik, prozaik a publicista, autor mnohých publikácií. Študoval na budapeštianskej univerzite. Jeden z iniciátorov založenia Spoločnosti podkarpatských Rusínov, v r. 1991-1992 jeho predseda. Účastník viacerých Svetových kongresov Rusínov. Diela: "Hory i doľa" (1943), "Verchovinskyje napevy" (1960), "Hory i doľa poezija i proza" (1990), "Buditeli Podkarpatskych Rusinov" (1995), "V podbeskidskych dolinach" (1996), "Zazvonili v seli na vičurňu" (1999). Zomrel 27.08.2010.     
 
IVAN FECANIN
02.01.1920 narodil sa vo Vyšnom Orlíku, okr. Svidník, Ivan Fecanin. Študoval na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. V tom čase pracoval aj v redakcii vysielania pre Rusínov, študoval na Vysokej škole ekonomickej, kde pracoval ako vedúci katedry, dekan, docent, kandidát vied, profesor. Bol podpredsedom Slovenskej plánovacej komisie. K otázkam plánovania vývoja národného hospodárstva publikoval viac ako 20 odborných štúdií. 
 
VASIĽ BURČ
02.01.1919 narodil sa v obci Smoholovyca, dnes Ukrajina, Vasiľ Burč, pedagóg, administrátor školského systému. Ukončil mukačevský učiteľský seminár. Maliar-krajinár, nasledovník podkarpatskej maliarskej školy. Zomrel 05.07.1993 v Užhorode.
 
VASIĽ ŠKURLA
01.01.1928 narodil sa v Ladomírovej, okr. Svidník, Vasiľ Škurla, metropolita Lavr, cirkevný hierarcha. Učil sa vo Svidníku, pracoval v tlačiarni v pravoslávnom monastieri sv. Iova Počajevského v Ladomírovej. V r. 1944 emigroval do Nemecka, neskôr do Švajčiarska a v r. 1946 do USA do Svätotrojického monastiera v Jordanville. Tam bol postupne diakonom, jeromníchom, igumenom. V r. 1959 prijal meno Lavr. Biskup, arcibiskup Sirakúzsko-Trojickej Ruskej zahraničnej pravoslávnej cirkvi v USA. Pedagóg a rektor Svätotrojického duchovného seminára. 17. mája 2007 bol v Moskve na pozvanie prezidenta Ruskej federácie V. Putina, kde spolu s patriarchom moskovským a celého Ruska Alexejom II. podpísali Akt o kanonickom zblížení a zjednotení Ruskej pravoslávnej cirkvi a Ruskej pravoslávnej cirkvi v zahraničí. Takto sa Ruská pravoslávna cirkev, po 90 rokoch rozdelenia, znovu zjednotila aj zásluhou Rusína z Ladomírovej. Zomrel 16.03.2008 v USA.
 
IVAN PÁRKÁNYI
01.01.1896 narodil sa v Teresovej, dnes Ukrajina, Ivan Párkányi, kultúrny činiteľ, politik a diplomat. Právnické vzdelanie získal na budapeštianskej univerzite. V r. 1924  ho poveril prezident T. G. Masaryk vedením referátu pre záležitosti Podkarpatskej Rusi v politickom odbore Kancelárie prezidenta republiky, kde pracoval takmer 25 rokov. Za zásluhy spojené so zriadením gréckokatolíckej farnosti v Prahe ho pápež vyznamenal v júli 1938 najvyšším laickým vyznamenaním - Rytier kontur pápežského radu sv. Silvestra. V októbri 1938, po turbulenciách na politickej scéne, ho vláda ČSR menovala za guvernéra Podkarpatskej Rusi, ale v krátkom čase podal demisiu. Zomrel 23.12.1996 v Prahe.

MICHAL SALAK
29.12.1938 narodil sa vo Valentovciach, okr. Medzilaborce, Michal Salak, pedagóg, fyzik. Strednú školu skončil v Medzilaborciach, fyzikálno-matematickú fakultu v Odese. Pracoval na Pedagogickej fakulte UPJŠ v Prešove a na Strojníckej fakulte VŠT, kandidát vied, docent. Zaoberá sa problematikou teoretickej fyziky. Ako spoluautor vydal niekoľko monografií o kvantovej teórii, o využití metódy K-harmonik v atómovej a jadrovej fyzike, Dynamický opis nukleón-nukleónového rozptylu a mnoho ďalších štúdií a článkov.

VASIĽ LATTA
29.12.1921 narodil sa v Pčolinom, okr. Snina, Vasiľ Latta, lingvista, pedagóg. Učil sa na gymnáziu v Mukačeve, pokračoval v Prahe na ruskom gymnáziu. Študoval chémiu na Polytechnickej univerzite vo Viedni. Jeden zo zakladateľov Ruského gymnázia v Medzilaborciach a Humennom, kde učil do r. 1947. Študoval ruskú filológiu v Petrohrade. Zakladal aj Pedagogické gymnázium v Medzilaborciach, kde bol riaditeľom. Prednášal ruský jazyk na Pedagogickej fakulte UPJŠ v Prešove, na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, kandidát vied, docent. Zaoberal sa štúdiom a klasifikáciou rusínskych nárečí na východnom Slovensku, vyznačil slovensko-rusínsku jazykovú hranicu, rozpracoval teóriu regionálnych a národnostných lingvistických atlasov a periodizáciu rozvoja fonologických systémov východoslovanských jazykov a iné. V r. 1991 bol dopracovaný jeho atlas rusínskych nárečí východného Slovenska pod názvom "Atlas ukrajinských nárečí východného Slovenska". Zomrel 27.06.1965 v Bratislave, pochovaný je v Pčolinom.

KULTÚRNO-OSVETOVÝ  SPOLOK
27.12.1923 bol založený Kultúrno-osvetový spolok A. Duchnoviča na Podkarpatsku.

JOZEF ZBIHLEJ
27.12.1886 narodil sa v Becherove, okr. Bardejov, Jozef Zbihlej, bankár. Vyrástol v USA. Pracoval v banke A. Beskyda v Užhorode, organizoval prílev kapitálu od krajanov z USA, založil filiálku tejto banky v Prešove (1923) a spolu s I. Kizakom, F. Rojkovičom, P. Gojdičom a inými organizoval v Prešove zakúpenie domu grófa G. Dessewfyho za 280 tisíc korún, ktorý bol nazvaný Ruský dom (17.06.1925). Zúčastnil sa protifašistického odboja. Finančne podporoval činnosť kultúrnych a informačných inštitúcií a organizácií, zvlášť Ukrajinské národné divadlo v prvých rokoch činnosti. Dlhé roky bol členom eparchiálnej a metropolitnej rady pravoslávnej cirkvi v Prešove. Zomrel 30.07.1971 v Prešove.

IVAN MAKOVICKYJ 
25.12.1897 narodil sa vo Vyšnom Orlíku, okr. Svidník, Ivan Novák (pseudonym Ivan Makovickyj, Ivan Motovylo), ľudový spisovateľ. V 30. rokoch 20. storočia, keď v každej väčšej rusínskej obci bola Duchnovičova "čítaľňa“, divadelný krúžok alebo spevácky zbor, Novák písal pre účinkujúcich hry, monológy, poéziu. Román o revolúcii v Rusku zostal v rukopise. Jeho tvorbu publikovali v rôznych novinách a zbierkach. Diela: "Viďma - bosorka" (1933), "Dezertér", "Kohut na jarmaku", "Kryzys", "Testament", "Chvora" (1934), román o revolučných udalostiach v rukopise. Zomrel 05.05.1974 vo Vyšnom Orlíku.

NIKOLAJ HVOZDA
24.12.1926 narodil sa v Ladomírovej, okr. Svidník, Nikolaj Hvozda, ľudový básnik a spisovateľ. Automechanik, pracoval ako šofér autobusu osobnej prepravy. Ako básnik vyrástol na ľudovej poézii a poézii A. Pavloviča. Básne publikoval v regionálnej tlači a boli vysielané aj v Slovenskom rozhlase (štúdio Prešov). Jeho básne vyšli v kolektívnych zbierkach: "Zelenyj vinočok červoňi kvitočky“ (1965), "Karpaty pisneju včarovaňi“ (1974) a "Terňova ruža“ (2002) a v samostatných zbierkach: "Kvitky z mojoj zahorodky“ (2002), "Spoviď Rusyna“ (2006) a v  r. 1982 kniha poviedok "Siľski opoviďi“. Zomrel 03.09.2010 v Ladomírovej.

RUSKÁ KRAJNA
21.12.1918 vláda Maďarskej republiky M. Károlyiho vyhlásila zriadenie autonómneho rusínskeho teritória "Ruská krajna", avšak tento zámer zákona nebol nikdy zrealizovaný.  

VLADYKA NIKOLAJ
19.12.1927 narodil sa v Hanigovciach, okr. Sabinov, Nikolaj Kocvar, vladyka Nikolaj, cirkevný hierarcha. Študoval na Ruskom gymnáziu v Humennom, maturoval v Prešove. Od r. 1950 študoval na Pravoslávnej bohosloveckej fakulte, skončil Duchovnú akadémiu v Moskve, doktor teológie, kandidát bohoslovských vied. Slúžil v Mikulášovej, Jarabine, ako spirituál na Pravoslávnej bohosloveckej fakulte. Administrátor pravoslávnej eparchie v Prešove, neskôr bol vysvätený na biskupa a intronizovaný na arcibiskupa (1987). Zástupca metropolitu pražského a od r. 1993 metropolita a arcibiskup Prešovský a Slovenska. Zomrel 30.01.2006 v Prešove. 

ADOLF DOBRIANSKY
19.12.1817 narodil sa v Rudlove, okr. Vranov n/Topľou, Adolf Dobriansky, politik, vedúca osobnosť rusínskeho národného obrodenia, zakladajúci člen Matice slovenskej. Študoval na gymnáziu v Levoči, Rožňave, Miškolci, dokončil v Levoči, filozofiu v Košiciach, dokončil v Egeri, právo v Egeri. V r. 1836-40 študoval na Banskej a technickej akadémii v Banskej Štiavnici, v r. 1847 absolvoval Vysoké technické inžinierske učenie vo Viedni. Spolupracoval s J. M. Hurbanom, A. Radlinským. Počas svojho pobytu v Čechách v r. 1846-48 sa zoznámil osobne s E. Palackým, K. Havlíčkom-Borovským, F. L. Riegerom. Zdieľal ich austroslavistickú koncepciu a predstavy o federalizácii Rakúska. Zároveň bol silne naklonený myšlienkam slovanskej vzájomnosti a rusofilstva. Po vypuknutí revolúcie v r. 1848 sa vrátil do Banskej Štiavnice, kde kandidoval vo voľbách do uhorského snemu, avšak poslanci odmietli uznať jeho mandát. Dobriansky sa uchýlil na východné Slovensko, kde sa stal vedúcou osobnosťou skupiny rusínskych intelektuálov. Skupina okolo Dobrianskeho zostavila politický program zjednotenia Rusínov Uhorskej Rusi, východnej Haliče a Bukoviny do jednej provincie v rámci Habsburskej monarcie. V podobe memoranda ho odovzdali na audiencii cisárovi Františkovi Jozefovi I. (január 1848). Plán bol vážnou ranou pre hlavného rivala Viedne v tej dobe - maďarskú revolučnú vládu. V apríli 1849 sa Dobriansky znovu vrátil do Viedne. Cisársky dvor a vláda už boli zaneprázdnení prípravou rozhodujúceho úderu proti Uhorsku a o rusínsku vec stratili úplne záujem. Vytvorenie rusínskej provincie bolo zamietnuté "zo štátnych záujmov". V máji prijal ponuku od ministra vnútra A. Bacha na cisárskeho komisára v štábe ruskej armády smerujúcej do Uhorska. V októbri 1849 do Viedne pricestovala delegácia prešovských Rusínov na čele s Dobrianskym. 19.10.1849 vykonala audienciu u cisára Františka Jozefa I. Delegácia odovzdala cisárovi Memorandum (Pamjatnyk Rusynov Uhorskych), ktorého autorom bol Dobriansky. Koncom októbra 1849 bol menovaný prvým referentom a vedúcim kancelárie hlavného administrátora novozriadeného Užhorodského okruhu. Ihneď začal uskutočňovať prorusínske opatrenia. V mestách nariadil nahradiť maďarské nápisy trojjazyčnými rusínsko-maďarsko-nemeckými a pokúsil sa zaviesť úradný rusínsky jazyk. 28.03.1850 bol Užhorodský okruh zrušený na základe rozhodnutia ministra Bacha o likvidácii civilných okruhov v Uhorsku. Bola to katastrofa pre rodiace sa národné rusínske hnutie. Dobriansky bol menovaný referentom Košického dištriktu (1850-51). Tajomník jednotného miestodržiteľstva v Budíne (1851-53), ministerský rada v Arade (1853-60), ministerský rada pri uhorskom miestodržiteľstve (1860-1861). V marci 1861 sa konali prvé voľby do krajinských snemov vrátane uhorského. Z radov Rusínov Uhorska boli zvolení A. Dobriansky, J. Markuš a A. Seregéli. V predvolebnej kampani Dobriansky predložil ucelený národný program Rusínov: zriadenie rusínskeho vojvodstva podobného srbskému, zvolenie rusínskeho snemu, voľba biskupov podľa zvykov gréckokatolíkov, zriadenie podkarpatorusínskeho arcibiskupstva, zjednotenie komitátov obývaných Rusínmi do jednotného celku, vymenovanie rusínskych úradníkov do vyšších miest, autonómny štatút rusínskeho územia. Na prvom zasadnutí uhorského snemu skupina maďarských poslancov vytkla Dobrianskemu jeho pôsobenie ako komisára u ruských intervenčných vojsk v r. 1849, hanlivo ho označila za "moskalského vodcu" a "Pansláva". Výbor snemovne zrušil platnosť jeho mandátu. Koncom r. 1861 sa Dobriansky rozhodol zostaviť nové memorandum. Do jednotlivých rusínskych gréckokatolíckych farností rozoslal tajný obežník. List bol koncipovaný v tvrdom protimaďarskom tóne (".. je nutné oslobodiť sa od maďarského jarma ..."). Znovu raz precenil národnú uvedomelosť rusínskeho duchovenstva a odhodlanosť rusínskej inteligencie. V r. 1866 v Užhorode začala svoju činnosť Spoločnosť sv. Vasilija Veľkého (Obščestvo sv. Vasilija Velikoho). Predsedom spoločnosti bol zvolený Dobriansky. Hlavnú úlohu spoločnosti jej členovia videli v zabezpečení farností mukačevskej a prešovskej diecézy učebnicami pre rusínske školy, vydávaní rusínskych novín, literárnych almanachov a ročeniek. Od r. 1867 začala spoločnosť vydávať prvé rusínske noviny vychádzajúce v kraji "Svet" (1867-71) a prvú literárnu ročenku "Mesjaceslov". V r. 1871 Dobriansky vydal brožúru s programom vytvorenia tzv. Rakúskej Rusi, teda zjednotenie predlitavských provincií Haliče a Bukoviny so zalitavskou Uhorskou (Podkarpatskou) Rusou. Zopakoval tak svoj program z r. 1849. Brožúra vyvolala ostrú reakciu v maďarských politických kruhoch. Na Dobrianskeho bol dokonca spáchaný atentát. Po atentáte sa stiahol na svoj statok v Čertižnom a politického diania v Uhorsku sa už nezúčastňoval. V 70. rokoch pochopil nereálnosť orientácie na Viedeň, zameral sa na spoluprácu s haličskými rusofilmi. V r. 1875 pod tlakom maďarizátorov emigroval do Poľska, ktoré bolo vtedy zabraté Rusmi (Kongresówka). Šesť rokov strávil vo Varšave v rodine svojho zaťa, profesora varšavskej univerzity, Antona Budiloviča (1846-1908), slavjanofila, zakladateľa Haličsko-ruskej spoločnosti. V r. 1881 sa presťahoval do Ľvova a pokračoval v spolupráci s haličskými rusofilmi. Uhorským ministerským predsedom Kálmánom Tiszom bol vykonštruovaný súdny proces proti nemu, jeho dcére a niekoľkým rusofilom. Boli obvinení z velezrady a hrozil im najvyšší trest. Všetci boli nakoniec zbavení viny. Na odporúčanie rakúskej vlády a cisárskej kancelárie sa potom Dobriansky natrvalo usadil v Innsbrucku. Pokračoval vo svojej publicistickej činnosti, rozpracoval ďalší program federalizácie Rakúska (Programm zur Durchführung der nationalen Autonómia in Oesterreich, 1885), propagoval ideu kultúrnej jednoty Rusínov s ruským národom a Ruskom (O sovremennom religiozno-političeskom položenii avstro-uhorskoj Rusi, 1885). Avšak s rodným krajom už žiadne spojenie nemal. Zomrel 19.03.1901 v Innsbrucku, pochovaný je v Čertižnom, okr. Medzilaborce.

NIKOLA HRYCAK
18.12.1908 narodil sa v obci Rosiška, dnes Ukrajina, Nikola Hrycak, pedagóg, lexikograf. Učil sa na gymnáziu v Užhorode, v r. 1962-1976 pracoval na univerzite, kde pod tlakom napísal Slovník botanickej lexiky, hoci celý svoj život zbieral a voľný čas venoval zbieraniu slov materinského jazyka, rusínskych slov z oblasti Huculska. Zostavil 25 zväzkov, okolo 250 tisíc slov a s variantami okolo jedného milióna. Na užhorodskej univerzite nebola podporovaná jeho činnosť, lebo to bolo nárečie rusínske, nie ukrajinské. Za 15 rokov práce prepísal 9 dielov, t. j. 3445 strán. Práca stále nebola dokončená, lebo musel pracovať na iných úlohách. Skončil nielen filologickú fakultu, ale aj lekársku. Každé slovo predstavil v kontexte, na niektoré slová našiel 5-10 významov. Slová najčastejšie nachádzal v ľudových rozprávkach, baladách, piesňach, z nich vyčleňoval slovo, ktoré predstavil v rôznych významoch. Preto zozbieral okolo 60 tisíc piesní, 300 rozprávok, 5 tisíc povestí. Tento slovník nedokončil, ostatné slová ostali na kartičkách. Zomrel 07.04.1979.

ANNA JABUROVÁ
18.12.1898 narodila sa v Stakčíne, okr. Snina, Anna Jaburová, speváčka. Jej talent podporil ruský emigrant Sevastianov a vďaka nemu v 30. rokoch 20. storočia mala niekoľko koncertov stakčínskych ľudových piesní v Prahe. Jej piesne zaznamenali českí, ruskí, ukrajinskí a rusínski zberatelia, najviac Michal Šmajda, Michal Hirjak a Mikuláš Mušinka, ktorý vydal zbierku Strieborná rosa, kde je zaznamenaných 167 rusínskych ľudových piesní zo Stakčína a okolia. Speváčka poznala všetky obradové piesne, mnoho ľudových múdrostí hádanok a rozprávok. Zomrela 02.10.1984. 

VASIĽ FRANKO
17.12.1926 narodil sa vo Vydrani, okr. Medzilaborce, Vasiľ Franko, pedagóg, historik. Skončil učiteľský seminár v Prešove, Vyššiu pedagogickú školu v Bratislave. Učil v Poráči, Slovenskom Novom Meste, Habure, Prešove, Podhorodi, vo Svidníku, na Pedagogickej a Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove. Kandidát vied, docent. Zaoberal sa problematikou teórie výučby histórie. Publikácie: Z teórie vyučovania dejepisu, Didaktika dejepisu, Organizačné formy dejepisného vyučovania, učebnice a iné.

VASILIJ ŠČERECKÝ
15.12.1883 narodil sa v obci Lazy, dnes Ukrajina, Vasilij Ščerecký, politik, agrárnik, organizátor družstevného hnutia na Podkarpatskej Rusi. Významnou udalosťou v jeho živote bolo stretnutie s maďarským reformátorom Edmundom Eganom, ktorý realizoval tzv. "Verchovinskú akciu". Celé mesiace putoval s Eganom od obce k obci, vysvetľoval mu problémy života podkarpatských horalov, učil sa od neho a osvojoval si družstevno-organizačnú prácu. Po tragickej smrti učiteľa-reformátora Egana (1901) začal tieto družstvá zakladať a starať sa o ich činnosť. Bojoval na východnom fronte, dostal sa do ruského zajatia. Po návrate domov musel začínať všetko odznova. V jeho rodnom kraji zanechali bojujúce armády spúšť. Rekvizície a nútené vojnové "úvery" spôsobili úplný rozvrat družstevníctva. Zapojil sa do zakladania družstiev, ktoré podľa jeho koncepcie mali vytvárať dostatočný rezervný kapitál na podporu hospodárskeho a kultúrneho rozvoja krajiny. Napomáhal obnove štátnej a výskumnej poľnohospodárskej stanice a výskumného chovu zvierat. Jeho úspešná družstevná činnosť ho priviedla do politiky. V parlamentných voľbách v r. 1929 bol zvolený za republikánsku (agrárnu) stranu do poslaneckej snemovne, kde pôsobil do r. 1935. Po ukončení poslaneckého mandátu venuje hlavnú pozornosť agrárnym otázkam. V r. 1933 založil Poľnohospodársku komoru Podkarpatskej Rusi, ktorá patrila rozsahom pôsobnosti a počtom členov (viac ako 30 tisíc) k vplyvným korporáciám v krajine. Prostredníctvom svojich okresných pobočiek a odborných sekcií plnila významné úlohy: intenzifikácia poľnohospodárstva, rozširovanie osevných plôch, propagácia chemických hnojív, rozvoj ručnej domácej výroby. Pôsobila aj v oblasti sociálnej a kultúrnej. Po obsadení Podkarpatskej Rusi sovietskou armádou bol v rámci veľkého záťahu kontrarozviedky SMERŠ na nekomunistickú podkarpatskú inteligenciu 19.11.1944 zatknutý a odvlečený do ZSSR. V gulagu strávil vyše desať rokov, bol prepustený v čase Chruščovových reforiem. Zabudnutý a osamotený najvýznamnejší podkarpatský družstevník zomrel v r. 1962 v Mukačeve.

IVAN JUHASEVIČ SKLIARSKY
15.12.1814 zomrel v Nevickom, Ukrajina, Ivan Juhasevič Skliarsky, cirkevný dejateľ, zberateľ folklóru, básnik, zostaviteľ mnohých kalendárov a spevníkov. Teológiu študoval vo Ľvove, pracoval ako pivcoučiteľ - kantor v Príkrej. Od r. 1795 žil a slúžil v Nevickom. Vlastnoručne prepísal asi 40 kníh, ktoré ilustroval farebnými miniatúrami. Zostavil sedem zborníkov cirkevných piesní s notami - irmologiónov, o čom písal J. Javorský v Materiáloch k histórii starej piesňovej literatúry na Podkarpatskej Rusi. Juhasevič Skliarsky zostavil veľký rukopisný zborník rusínskych porekadiel, z nich 370 publikoval v Kalendári gréckoruskom podľa Juliánskeho kalendára (1806). Písal aj ikony. Narodil sa v Príkrej, v okr. Svidník, v r. 1741.

EMANUEL BIHARY
14.12.1854 narodil sa v Belži, okr. Košice-okolie, Emanuel Bihary, gréckokatolícky kňaz. Študoval na gymnáziu v Prešove, duchovný seminár skončil v Budapešti. Slúžil v chrámoch vo Veľkej Poľane, v Pčolinom a v Bardejove. Bol spirituálom v duchovnom seminári v Prešove, neskôr kanonikom Prešovskej gréckokatolíckej eparchie. Písal o významných rusínskych osobnostiach, prekladal z maďarského jazyka, písal poviedky.

IVAN KIZAK
14.12.1849 narodil sa v Pakostove, okr. Stropkov, Ivan Kizak, kňaz, kultúrny dejateľ, pedagóg, spisovateľ. Stredoškolské vzdelanie získal v Prešove, teológiu študoval na Bohoslovskom lýceu v Užhorode.Slúžil v Bukovciach, kde založil spevácky cirkevný zbor. Biskupstvo gréckokatolíckej cirkvi ho poverilo vedením a dirigovaním katedrálneho zboru v Prešove, neskôr sa stal profesorom Učiteľského seminára (1921), dostal do správy prešovskú farnosť. Propagátor rusínstva v čase maďarizácie, spoluorganizátor Ruského klubu, spolu s T. Rojkovičom a Š. Majdakom a ďalšími založili Ruský národný dom v Prešove a kultúrno-vzdelávacie oddelenie Spoločnosti A. Duchnoviča (1924). I. Kizak písal učebnice, kalendáre, rozprávky, veselohry, poéziu, hudobné kompozície a i. Zomrel 19.10.1929 v Prešove.

ANDREJ KARŠKO
13.12.1938 sa narodil v Zubnom, okr. Humenné, Andrej Karško, kultúrno-osvetový pracovník, hudobník. Skončil pedagogickú školu v Prešove. Učil v Ruskom Potoku, kde bol neskôr riaditeľom, v Starine, kde zorganizoval prvý orchester a spevácky zbor Vusači, detský spevácky zbor zorganizoval aj v Holčíkovciach a ako vedúci oddelenia ľudovej tvorivosti Kultúrneho zväzu ukrajinských pracujúcich v Prešove založil festivaly Makovická struna v Bardejove a Na krídlach piesní v Stakčíne. Spracoval 6 zborníkov piesní pre deti a zbory a 7 zbierok vlastných piesní s hudbou. Zhudobnil mnoho piesní miestnych básnikov, autor a spoluautor učebníc hudobnej výchovy pre základné školy. Zomrel v Prešove.

VLADIMÍR ČEREVKA
11.12.1931 narodil sa v Roškovciach, okr. Medzilaborce, Vladimír Čerevka, učiteľ, prekladateľ, politik. Skončil Ruské gymnázium v Prešove, Filozofickú fakultu UK v Bratislave, Akadémiu spoločenských vied v Moskve. Učil v Prešove, Bardejove, Humennom a v Medzilaborciach (riaditeľ gymnázia). Zástupca ministra kultúry SSR v Bratislave, kandidát vied. Diela: Súčasná sovietska próza, DAV a sovietska literatúra, Slovenský jazyk pre 8. ročníky ZDŠ, Literární čtení v ruském jazyce, prekladal literárne diela ruských spisovateľov do slovenčiny, napísal okolo 100 recenzií a článkov a i. Zomrel 24.03.2014 v Bratislave.

INŠPEKTORÁTY PRE UKRAJINSKÉ (RUSKÉ) ŠKOLY
10.12.1945 Povereníctvo školstva a osvety v Bratislave svojím rozhodnutím zriadilo štyri inšpektoráty pre ukrajinské (ruské) školy: v Medzilaborciach (pre okresy Medzilaborce, Sninu, Sobrance a Humenné), v Stropkove (pre okresy Stropkov, Svidník, Giraltovce a Vranov), v Sabinove (pre okresy Sabinov, Stará Ľubovňa, Kežmarok a Spišská Stará Ves) a v Prešove (pre okresy Prešov, Bardejov, Levoča, Spišská Nová Ves a Gelnica). Zároveň týmto rozhodnutím boli zriadené aj štyri osvetové inšpektoráty pre rusínske obyvateľstvo v Snine (pre oblasť medzilaborského školského inšpektorátu), vo Svidníku (pre oblasť stropkovského školského inšpektorátu) v Starej Ľubovni (pre oblasť sabinovského školského inšpektorátu) a v Bardejove (pre oblasť prešovského školského inšpektorátu). 

ŠTEFAN DOBOŠ 
08.12.1912 narodil sa v Obave, Ukrajina, Štefan Doboš, literárny vedec. Maturoval na ruskom gymnáziu v Mukačeve, absolvoval Filozofickú fakultu UK v Prahe. Po ukončení štúdia učil na gymnáziu v Berehove a Mukačeve. V r. 1942 napísal učebnicu "Istorija podkarpatoruskoj literatury", ktorej hlavnou myšlienkou bola odlišnosť literárneho procesu u podkarpatských Rusínov od ruskej a ukrajinskej literatúry. V r. 1945 bol menovaný prvým rektorom užhorodskej univerzity. V r. 1946 sa presťahoval do Československa. Učil ruský jazyk a literatúru na gymnáziu v Prešove, Liptovskom Mikuláši, Ústave medicíny v Košiciach, Vysokej pedagogickej škole v Prešove. Od r. 1959 vedúci katedry ruského jazyka a literatúry UPJŠ v Prešove. Na rozdiel od svojich prešovských rusínskych kolegov "konvertujúcich" v 50. rokoch od rusínstva a rusofilstva k ukrajinstvu, sa nevzdal ruskej orientácie, ktorú získal od svojich učiteľov, ruských emigrantov, na mukačevskom ruskom gymnáziu. Po rusky napísal prvú akademickú biografiu A. Dobrianskeho "Adolf Ivanovič Dobrjanskij: Očerk smädu i dejatelnosti" (1956) a monografiu o rusínskom buditeľ J. Stavrovskom - Popradovovi "Julij Ivanovič Stavravskij - Popradov: Očerk žizňi i tvorčestva" (1975). Zomrel 23.02.1978 v Prešove

DIMITRIJ CHOMA
06.12.1926 narodil sa v Chmeľovej, okr. Bardejov, Dimitrij Choma, ekonóm, pedagóg. Učil sa v Zborove, učiteľskú akadémiu absolvoval v Prešove, učil v Sabinove. Pokračoval v štúdiu na Vysokej škole politických a hospodárskych vied v Prahe, kde skončil aj Vyššiu ekonomickú školu, obhájil dizertáciu, docent, doktor vied, profesor. Člen - korešpondent Československej poľnohospodárskej akadémie. Napísal "Stručný pruvodce ekonomikou zemědělských družstev", "Ekonomická efektivnost a diferenciace v zemědělství", "Ekonomika agrokomplexu" a ďalšie odborné publikácie a učebnice.

ANDREJ ŠLEPECKÝ
06.12.1894 narodil sa v Bukovci, okr. Stropkov, Andrej Šlepecký, cirkevný činiteľ, spisovateľ, publicista. Učil vo Svidníku, v r. 1912 roku emigroval do USA, kde vyštudoval pravoslávny duchový seminár. Slúžil vo farnostiach štátu Pensylvánia. Veľkou mierou sa zaslúžil o vznik centra kultúry pre krajanov z Karpát a Karpatoruskej pravoslávnej eparchie v Amerike. Napísal vyše tisíc článkov s náboženským a svetským obsahom, finančne pomáhal pri budovaní chrámu - pamätníka v Medzilaborciach, Katedrálneho chrámu sv. Alexandra Nevského v Prešove a pri obnove chrámu na Bukovej Hôrke.

PODDUKELSKÝ UMELECKÝ ĽUDOVÝ SÚBOR
05.12.1955 vznikol Poddukelský ukrajinský ľudový súbor (PUĽS) – profesionálny súbor piesní a tancov so sídlom v Prešove, ako súčasť Ukrajinského národného divadla (dnes Divadlo A. Duchnoviča). Predchodcom PUĽS-u bol profesionálny Ukrajinský národný súbor piesní a tancov, založený 9.2.1953 so sídlom v Medzilaborciach a Cemjate pri Prešove. Prvým riaditeľom súboru bol Juraj Kosťuk, ktorý bol do r. 1958 aj prvým umeleckým vedúcim PUĽS-u. V r. 1959-1960 súbor umelecky viedli Juraj Cimbora a Ľudmila Poliaková, potom Štefan Ladižinský (1960-1965), Melánia Nemcová (1968-1972), Rudolf Smoter (1976-1979), Andrej Hnát (1980-1989), Vladimír Ljubimov (1990-1993), Vladimír Marušin (1993-1996), Rudolf Smoter (1996-1999), Juraj Švantner (1999-2003), Miroslav Morochovič (2003-2008), V r. 1991 sa názov súboru zmenil na Poddukelský umelecký ľudový súbor. Od januára 2008 sa PUĽS organizačne osamostatnil a jeho zriaďovateľom je Prešovský samosprávny kraj. Po osamostatnení súboru bol riaditeľom Vladimír Marušin (2008-2014), od r. 2014 je riaditeľom Juraj Švantner. Prvými choreografmi PUĽS-u boli Vladimír Libovický a dlhoročná vedúca umelecká osobnosť Melánia Nemcová (1957-73). Po jej odchode bol vedúcim tanečného súboru dlhoročný sólista Ivan Čisárik (1973-79). V r. 1979-80 a 1984-91 umelecky viedla teleso pedagogička a choreografka Stanislava Semjanová-Selčanová. V r. 1980-1983 formoval súbor ako umelecký šéf Juraj Goga, ktorý pôsobil v súbore ako choreograf od r. 1971. Neskôr, krátko stál na čele súboru choreograf Pavol Širák (1983-84). V r. 1985-1989 tanečnú zložku viedla opäť Stanislava Semjanová-Selčanová. V r. 1991-1996 prevzal umelecké vedenie tanečník a choreograf Vladimír Marušin. Po jeho odchode pracoval tanečný súbor PUĽS-u v r. 1997-2001 opäť pod vedením Juraja Gogu. Vedúcim a choreografom tanečného súboru sa stal na obdobie r. 2003 - 2008 Miroslav Morochovič. Po  osamostatnení sa súboru, v r. 2008 umelecky profiloval tanečný súbor choreograf Vladimír Marušin, v súčasnosti vedie súbor sólista baletu PUĽS-u Juraj Velebír.
Prvým zbormajstrom bol Juraj Kosťuk, ktorý bol zároveň aj prvým umeleckým vedúcim. Ďalšími osobnosťami, ktoré prispeli k vybudovaniu profesionálneho zboru boli Juraj Cimbora, tiež ako skladateľ, potom Štefan Ladižinský. Zbormajstrom s najdlhším pôsobením pri zbore PUĽS-u bol Miroslav Burgr (1963-1977), ktorého vystriedal Václav Dvořák. Jeho profesionálny prístup vyprofiloval zbor PUĽS-u na špičkové teleso, spievajúce nielen súborový repertoár, ale s ľahkosťou zvládal aj repertoár klasický. Ďalšou osobnosťou zboru bol Vladimír Ljubimov, ktorý pôsobil ako zbormajster v r. 1984-1993. Po jeho odchode došlo k čiastočnej redukcii hlasov, čo sa odzrkadlilo aj na repertoári zboru, transformujúceho sa postupne na spevácku skupinu. K najznámejším zborovým skladbám patrí určite skladba J. Cimboru: Ej, hoj, tili, tili, tili... a tiež pieseň interpretovaná Máriou Mačoškovou: Pyla ja palinku.... Najznámejší sólisti zboru: Mária Mačošková, Mária Iľaščiková, Regína Jaroščáková, Mária Hrabovská, Jozef Príhoda, Rudolf Smoter, Jozef Pigula a ďalší. Najznámejší dirigenti: Rudolf Šulák, Jaroslav Pokorný, Juraj Cimbora, Miroslav Burgr, Július Selčan, Vladimír Ljubimov a ďalší. Najznámejší koncertní majstri: Viliam Bitto, Koloman Bari, Július Šarközy.

RUSÍNSKA NÁRODNÁ REPUBLIKA LEMKOV
05.12.1918 Rusínska národná republika Lemkov (lem. Ruska Narodna Respublika Lemkiv; iné názvy: Lemko-rusínska republika, Lemkovská republika, Lemkovská rusínska republika ) bol malý haličský štát, vytvorený Lemkami 05.12.1918 po rozpade Rakúsko-Uhorska, keď sa 500 delegátov zo 130 lemkovských obcí zišlo vo Florynke a uznieslo na založení výkonnej rady. Vedúcimi postavami lemkovského hnutia sa stali Jarosław Kaczmarczyk, Aleksander Cichański a kňaz Mychajło Jurczakiewycz. Neboli však určené jednoznačné ciele hnutia - jedni sa chceli pripojiť k Rusku, iní k Ukrajine, iní k Československu (tento variant podporoval najmä Grigorij Žatkovič, ktorý už predtým pomohol k ČSR pripojiť Podkarpatskú Rus). Objavila sa aj požiadavka ponechať republiku samostatnú, ale s iným hlavným mestom (napr. Prešov alebo Užhorod). Situácia sa zakrátko skomplikovala po vypuknutí poľsko-ukrajinskej vojny a obsadení Ukrajinskej národnej republiky. Od konca januára 1919 sa v Lemko-Rusínsku konali manifestácie za zjednotenie s Rusínmi v ČSR, Jozef Piłsudski sa však nemienil územia Lemkov vzdať a Československo nemalo veľký záujem o ich ovládnutie. V marci 1919 boli poprední predstavitelia republiky (medzi nimi aj Jurczakiewycz a Kaczmarczyk) uväznení. Súd v Novom Sonczi ich síce oslobodil, napriek tomu snaha o udržanie stability republiky skončila neúspechom. Osud republiky bol definitívne spečatený uzavretím saintgermainskej zmluvy, ktorá pridelila Halič (vrátane Lemko-rusínskej republiky) Poľsku.

MIKULÁŠ KSEŇÁK
04.12.1933 narodil sa v Kamienke, okr. Stará Ľubovňa, Mikuláš Kseňák, pedagóg, spisovateľ, bájkár. Skončil gymnázium v Prešove a Inštitút ruského jazyka v Prahe. Učil na základnej škole a neskôr v gymnáziu v Ružomberku, kde bol riaditeľom. Literárne diela písal najprv v ruskom jazyku, potom po ukrajinsky, po r. 1989 po rusínsky. Debutoval v almanachu “Mladé hlasy (1956). Vydal zborníky bájok (1963, 1970, 1974), "Smiech a horkosť srdca (1977), "Vienok z tŕnia“ (1980), "Veľké možnosti“ (1990), "Hrste rodnej zeme“ (2009), "Uhly pohľadu“ (2011), poviedky o drotároch Zamaguria, rozprávku o drotárikovi, ktorú uviedlo Divadlo A. Duchnoviča v Prešove, prekladal bájky Ezopa, Jonáša Záborského a Karla Čapka. V r. 2003 dostal Cenu A. Duchnoviča so soškou karpatského medveďa za literárnu tvorbu a Literárny fond ocenil jeho tvorbu Cenou A. Pavloviča (2007).

GRIGORIJ ŽATKOVIČ
02.12.1886 narodil sa v obci Holubynoje, Ukrajina, Grigorij Žatkovič, americký právnik, politik. V piatich rokoch sa vysťahoval s rodičmi do USA. Vyrastal v rodine vedúceho predstaviteľa rusínskeho emigrantského spolku "Sojedinenije greko-katoličeskych russkich bratstv". Absolvoval vyššiu odbornú školu sv. Vincenta v New Yorku a sv. Ducha v Pittsburghu, právo vyštudoval na Pensylvánskej univerzite. Do r. 1918 právnik korporácie General Motors, na jeseň toho istého roku bol pozvaný do vedenia Americkej národnej rady Uhro-Rusínov (ANRUR), ktorá mu uložila úlohu zostaviť memorandum pre prezidenta USA W. Wilsona ohľadom postavenia Podkarpatskej Rusi v novej Európe. Žatkovič považoval Rusínov za svojbytný národ a na základe toho koncipoval program ANRUR. V ním vypracovanom memorande bolo prvou požiadavkou "Priznanie Rusínom štatút samostatného, a ak to bude možné, plne nezávislého národa, ktorý by mohol vytvoriť svoj štát. Ak to možné nebude, možno uvažovať o variantoch spojenia na zásadách autonómie s niektorým susedným slovanským štátom." 21.10.1918 sa Žatkovič stretol s prezidentom USA. Prezident W. Wilson odporúčal pripojiť sa k niektorému slovanskému štátu a tiež vstúpiť do projektovanej Stredoeurópskej demokratickej únie. 23.10.1918 vstúpila ANRUR vo Philadelphii do Únie stredoeurópskych štátov, Žatkovič podpísal v jej mene Deklaráciu všeobecných cieľov nezávislých stredoeurópskych národov. Pri podpise vyhlásil: "Naše činy v Amerike sú nezávislé, oddelené od ukrajinských. Ukrajinci majú svoju cestu rozvoja, svoje vlastné organizácie. My máme svoje dejiny, iné ako Ukrajinci." Vo Philadelphii sa Žatkovič prvýkrát stretol s T. G. Masarykom a spoločne posúdili otázku pripojenia Podkarpatskej Rusi k Československu. Masaryk sľúbil Žatkovičovi, že ak sa Rusíni pripoja k ČSR, budú mať zaručené autonómne územie. 12.11.1918 sa vo Scrantone (štát Pensylvánia, USA) konal zjazd ANRUR pod vedením Žatkoviča, ktorý vo svojom riešení pre Podkarpatskú Rus vyhlásil československú variantu za optimálnu. Na zjazde presadil Žatkovič návrh, aby bol vykonaný plebiscit  medzi americkými Rusínmi. V decembri 1918 prebehol plebiscit, v ktorom 67% zúčastnených hlasovalo pre pripojenie Podkarpatskej Rusi k ČSR. Z iniciatívy prezidenta Masaryka prišla na mierovú konferenciu do Paríža delegácia amerických Rusínov na čele so Žatkovičom, kde informoval o rusínskej otázke plukovníka E. M. Housa, ktorý viedol v neprítomnosti prezidenta W. Wilsona delegáciu USA, a stretol sa aj s členom francúzskej delegácie A. Tardieum. Po stretnutí s A. Beskydom vytvorili "Russku komisiju", ktorá vystupovala v mene všetkých Rusínov. Na radu prezidenta Masaryka Žatkovič odišiel s delegáciou amerických Rusínov do Užhorodu. V Prahe neskôr odovzdal  prezidentovi memorandum vo forme svojich "Štrnástich bodov", podmienok pripojenia Podkarpatskej Rusi k ČSR. Svoje podmienky Žatkovič fomuloval v zmysle americkeho ústavného systému, práva štátov v americkej federácii, ktoré sa však nedalo uplatniť vo vtedajšej strednej Európe. V Bratislave Žatkovič rokoval s ministrom pre Slovensko Vavrom Šrobárom o hraniciach medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou. V Prešove Žatkovič rokoval s predstaviteľmi Karpatoruskej národnej rady, ktorá splnomocnila americkú delegáciu pracovať pre spojenie prešovskej, užhorodskej a chustskej rady na základe Žatkovičových "Štrnástich bodov". Komunistický prevrat v Budapešti a expanzívne zámery maďarského diktátora Bélu Kuna donútili Žatkoviča odísť do Paríža a požiadať mierovú konferenciu, aby dala súhlas s obsadením všetkého územia Podkarpatskej Rusi. V marci - apríli 1919 sa Žatkovičovi podarilo konsolidovať rusínske "rady" a definitívne presadiť myšlienku pripojenia Podkarpatskej Rusi k ČSR ako autonómneho územia. 8.5.1919 Centrálna ruská národná rada na svojom zasadnutí v Užhorode schválila uznesenie o pripojení  Podkarpatskej Rusi k ČSR a odporučila Žatkoviča, ako splnomocneného ministra. Avšak čs. vláda na základe generálneho štatútu rozhodla inak. Do čela štátnej správy na Podkarpatskej Rusi stanovila administrátora (J. Brejcha) a ako poradný zbor dočasnú päťčlennú rusínsku autonómnu radu na čele so Žatkovičom, nazvanú "Dočasné Direktórium". Direktórium obsahovalo prvky provizórneho autonómneho snemu a orgánu autonómnej správy, nemalo však skutočný vplyv na správu krajiny, ktorá bola v rukách čs. administrátora a vojenského vedenia. Žatkovič, vychovaný v duchu americkej aktivity a zároveň jasných kompetencií ústavných orgánov, nemohol plniť úlohu bábky, čo viedlo k otvorenému konfliktu medzi Direktóriom, administrátorom a vojenským vedením. Začiatkom februára 1920 Direktórium podalo demisiu, ktorá však nebola prezidentom prijatá. Po schválení Ústavnej listiny ČSR čs. vláda vydala nariadenie o zmene generálneho štatútu Podkarpatskej Rusi. Do čela miestnej výkonnej moci bol postavený guvernér. 5.5.1920 prezident republiky vymenoval na návrh vlády Žatkoviča dočasným guvernérom Podkarpatskej Rusi (Žatkovič občas používal titul "prezident Rusínie"). Skutočná moc však v krajine bola v rukách čs. úradníka, viceguvernéra (P. Ehrenfeld). Po desaťmesačnom fungovaní v úrade guvernéra podal G. Žatkovič demisiu, ktorá predstavovala protest proti centralizačnej politike čs. vlády na Podkarpatskej Rusi v otázke autonómie aj v postavení guvernéra. Po dlhých a neúspešných rokovaniach 16.4.1921 prezident republiky Masaryk Žatkovičovu rezignáciu prijal. Žatkovič, sklamaný z postupu čs. vlády, opustil Podkarpatskú Rus a vrátil sa do USA, čím podkarpatská politická scéna navždy stratila dôsledného a najschopnejšieho oponenta pražského centralizmu. Po návrate do USA vyvinul Žatkovič veľkú protičeskoslovenskú propagačnú aktivitu. Pre amerických Rusínov napísal obsiahlu správu "Otkrytie - Exposé byvšeho gubernátora Podkarpatskoj Rusi o Podkarpatskoj Rusi" (1921), brožúru "The Rusin Question in a Nutshell" (1923), v ktorej analyzoval celý proces pripojenia Podkarpatskej Rusi k ČSR a svoje snahy o uskutočnenie autonómie po vzniku ČSR. V r. 1920-45 vykonával advokátsku prax v Pittsburghu (USA), bol právnym poradcom Pittsburskej gréckokatolíckej diecézy. V čase 2. svetovej vojny sa vrátil k rusínskému problému, posudzoval ho v rámci obnovenia ČSR v predmníchovských hraniciach, stretával sa s čs. predstaviteľmi v exile (E. Beneš, J. Masaryk). Stál na čele Americkej karpatoruskej ústrednej  konferencie, vydával noviny "The Carpathian", ktoré propagovali myšlienku zachovania Podkarpatskej Rusi vo zväzku s ČSR. V r. 1944-45 protestoval proti sovietskej anexii Podkarpatskej Rusi. Zomrel 26.3.1967 v Pittsburghu, USA.

ROZHLASOVÁ RELÁCIA PRE PODKARPATSKÚ RUS
01.12.1934 odznela prvá relácia pre Podkarpatskú Rus z košického štúdia Československého rozhlasu. Skúšobné relácie boli sporadicky vysielané od r. 1930, naživo z rôznych miest Prešovska a Podkarpatska. Od 01.12.1934 bol vedením Československého rozhlasu menovaný prvým redaktorom tohto vysielania Andrej Rudlovčák. Vysielanie pre Rusínov malo veľký ohlas,