Rusínske kalendárium



IVAN RUSINKO
30.07.1941 narodil sa v Becherove, okr. Bardejov, Ivan Rusinko, pedagóg, dirigent, kultúrno-spoločenský aktivista. Zaoberá sa štúdiom ľudovej kultúry, aktivista v Rusínskej obrode na Slovensku. Bol riaditeľom svidníckeho múzea a Hvezdárne v Roztokách. Zostavil zborník vybranej poézie A. Pavloviča "Rusíni chcú byť Rusínmi" (1999), zborník vybranej poézie Nikolaja Hvozdu "Kvitky z mojoj zahorodky" (2002), výber poézie do zborníka "Materyne slovo hrich zabyvaty" (2004), spoluautor učebnice hudobnej výchovy, zborníka piesní "Medži dvoma horamy" (1983). 
 
VLADIMÍR MARUŠIN
29.07.1959 narodil sa v Prešove Vladimír Marušin, tanečník, choreograf, pedagóg. Absolvoval gymnázium v Prešove, VŠMU v Bratislave, kde v r. 2002 ukončil doktorandské štúdium a v r. 2012 habilitoval na docenta. Odborný asistent katedry tanečnej tvorby HaT fakulty VŠMU v Bratislave. Tanečník PUĽS-u (1983-1991), zakladateľ, choreograf a umelecký šéf Tanečného štúdia DAD (1991-1996), vedúci tanečnej zložky a choreograf PUĽS-u (1991-1996), umelecký šéf PUĽS-u (1993-1996), umelecký riaditeľ PUĽS-u (2008-2014). Prednášal o slovenskom ľudovom tanci vo Francúzsku a Holandsku. Nositeľ viacerých ocenení: Cena ministra kultúry SR za choreografiu v Tanečnom štúdiu DAD (1995), Cena Vasiľa Turka za rozvoj rusínskej kultúry (2013).
 
VASIĽ HADŽEGA
28.07.1864 narodil sa v obci Poľana, dnes Ukrajina, Vasiľ Hadžega, gréckokatolícky kňaz, filozof, pedagóg, historik, spoločensko-kultúrny dejateľ, pápežský prelát. Študoval v Užhorodskom a Budapeštianskom duchovnom seminári. Od r. 1914 archidiakon užskej župy, prednášal v Užhorodskom duchovnom seminári. Autor mnohopočetných prác o Ivanovi Fogarašim (1928), Michalovi Lučkajovi (1929). Najprínosnejšia pre rusínsku historiografiu je séria statí "Dodatky k histórii Rusínov a rusínskych chrámov" (1922-1937), v ktorých obhajoval tézy o autochtónnosti Rusínov a prijatí kresťanstva ešte do príchodu misií Cyrila a Metoda v r. 860. Zomrel 16.03.1938 v Užhorode.
 
IVAN RUSIŇÁK
27.07.1889 narodil sa v Becherove, okr. Bardejov, Ivan Rusiňák, umelecký rezbár, technik, stolár. V r. 1946 optoval na Ukrajinu do obce Moskovščina v Rovenskej oblasti. Skonštruoval mláťačku na obilie. V chotári obce postavil funkčný veterný mlyn. Ako rezbár vyhotovil a postavil dva ikonostasy pre pravoslávne chrámy v Becherove (1934–1935) a v Ľutine, pre viaceré chrámy zhotovil procesiové obrazy, svietniky, rámy na obrazy (Becherov, Regetovka, Ľutina, Lukov a iné). Zomrel v r. 1948 v obci Moskovščina na Ukrajine.
 
PAVEL ŠUŤÁK
23.07.1931 narodil sa v Borove pri Medzilaborciach Pavel Šuťák, inžinier, pedagóg. Skončil Ruské gymnázium v Humennom, Vysokú školu lesnícku vo Zvolene. Pracoval v drevospracujúcom podniku v Liptovskom Mikuláši a Žiline, riaditeľ závodu v Kysuckom Novom Meste. Učil a bol riaditeľom v Strednej priemyselnej škole drevárskej v Spišskej Novej Vsi. Zástupca ministra školstva SSR v Bratislave, prednášal na Pedagogickej fakulte UPJŠ v Prešove, vedúci katedry, docent. Vydal skriptá Vysušovanie dreva (1960,1970) a ďalšie odborné práce. Vypracoval niekoľko technologických zlepšení pri spracovaní dreva. 
 
MIKULÁŠ FECURA
22.07.1933 narodil sa v Medzilaborciach Mikuláš Fecura, pedagóg, zbomajster. Skončil pedagogické gymnázium v Medzilaborciach, Pedagogickú fakultu UPJŠ v Prešove a kurzy pre dirigentov v Bratislave. Spoluzakladateľ 70-členného súboru Verchovina v Medzilaborciach. Učiteľ hudby v Humennom, kde založil dievčenský zbor na gymnáziu, založil a dirigoval aj v známom 80-člennom zbore humenských učiteľov. Zbieral a upravoval rusínske ľudové piesne. Zomrel 03.08.2000 v Humennom. 
 
ZOLTÁN ŠOLTÉS
21.07.1909 narodil sa v obci Priekopa, okr. Sobrance, Zoltán Šoltés, gréckokatolícky kňaz, maliar, vedúca osobnosť mladšej generácie podkarpatskej maliarskej školy. Absolvoval gymnázium a duchovný seminár v Užhorode. Zároveň navštevoval Verejnú školu kreslenia J. Bokšaja a B. Erdélyiho. Po vysvätení slúžil v chudobnej horskej dedine Užok pri rovnomennom karpatskom priesmyku. Vďaka nemu sa malebné okolie tejto dediny stalo "Barbizonom" podkarpatskej maliarskej školy. Stal sa majstrom epickej impresionistickej karpatskej krajiny, karpatských zimných motívov (Zimný večer, 1931; Zima na dedine, 1939; Zima, 1957; Zima na Verchovine, 1959; Zima v Žornave, 1959; Zimný večer, 1964). V r. 1947 odmietol konvertovať na pravoslávie, opustil farnosť a odišiel na "prevýchovu k robotníckej triede" do Užhorodu. Pracoval ako stolár. V čase Chruščovových reforiem sa vrátil k profesii výtvarníka, za čo však musel zaplatiť niekoľkými obrazmi v štýle "socialistického realizmu" (Farma v kolchoze, 1954; Nová stavba na Zakarpatsku, 1955; Elektráreň v horách, 1956). Jeho impresionistické diela sa vrátili na výstavy v 60. rokoch. V r. 1975 mu bol prepožičaný titul "zaslúžilého umelca Ukrajiny". Zomrel 16.12.1990 v Užhorode.
 
VLADIMÍR TIMKOVIČ
19.07.1964 narodil sa v Košiciach Vladimír Timkovič, rehoľným menom Jozafát, OSBM, rehoľník, kňaz a kultúrno-spoločenský dejateľ. Vyštudoval Vysokú školu veterinárneho lekárstva v Košiciach, ktorú mesiac pred štátnicami prerušil a emigroval do Talianska. V Ríme absolvoval bakalárske štúdium filozofie, teológiu a cirkevné pravo. V r. 1988 vstúpil do rehole baziliánov a v r. 1993 bol vysvätený za kňaza. Pôsobil v monastieroch v Prešove, Trebišove a Krásnom Brode, ako kňaz v Kremnej, Krásnom Brode a Mikovej. V reholi baziliánov bol protokonzultor, zástupca protoihumena, ihumen a magister noviciátu. Padol do nemilosti cirkevnej vrchnosti a od r. 2008 je mimo pastorácie. Publikoval v časopisoch Mária (Kanada), Slovo, "Blahovistnik“ a v Krásnobrodskom zborníku vyše 400 článkov. Bol šéfredaktorom "Blahovistnika“ (1995-1999) a Krásnobrodského zborníka (1996-1998). Publikácie: Letopis Krásnobrodského monastiera (1995), Letopis Bukovského monastiera (2004), Dejiny gréckokatolíkov Podkarpatska (9.-18.st) (2004), Rusíni na Slovensku v cirkevných dokumentoch (2006) a iné.
 
JURAJ CHARITUN
17.07.1948 narodil sa v Ostružnici, okr. Snina, Juraj Charitun, pedagóg, básnik. Pri budovaní Starinského vodného diela bolo vysťahovaných 7 rusínskych obcí, medzi nimi aj Ostružnica. Poznačilo to osudy všetkých ľudí, ktorí sa museli vysťahovať z tohto regiónu. Rodičia J. Charituna sa prisťahovali k synovi do Kežmarku v r. 1970. Ovplyvnilo to aj tvorbu J. Charituna. Bol učiteľom na ZŠ v Lendaku. V tvorbe ho podporovala najmä mama Anna, ktorá bola jeho prvým recenzentom. Diela: básnické zbierky - Husli z javora (1998), Moji žali (2010), Moji sny (2011), Moji nezabudky (2013), Moji nadiji (2014), piesne zo Starinskej doliny Oj kraju mij ridnyj s notami (1987), Hádanky pre deti a iné. Laureát ceny A. Duchnoviča za rusínsku literatúru (2013).
 
PAVOL PETER GOJDIČ
17.07.1888 narodil sa v Ruských Pekľanoch, okr. Prešov, Pavol Peter Gojdič, OSBM, biskup Prešovskej gréckokatolíckej eparchie, významný predstaviteľ rusínskeho národa. Študoval teológiu v Prešove a v Budapešti. V r. 1911 vysvätený za kňaza, v r. 1927 za biskupa, prešovským sídelným biskupom sa stal v r. 1940 a od r. 1946 bol hlavou gréckokatolíckej cirkvi v Československu. Podporoval rusínske školy a vydávanie kníh a časopisov v rusínskom jazyku. Počas akcie "Prešovsky sobor" bol uväznený v r. 1950 a vo vykonštruovanom procese v r. 1951 odsúdený za vlastizradu na doživotie (spolu s biskupmi Vojtaššákom a Buzalkom). Zomrel mučeníckou smrťou vo väznici v Leopoldove 17.07.1960, v deň, keď dovŕšil 72 rokov. V r. 1990 bol rehabilitovaný. Vyznamenania in memoriam: Rad T. G. Masaryka a Pribinov kríž. V r. 2001 bol vo Vatikáne pápežom Jánom Pavlom II. vyhlásený za blahoslaveného. V r. 2008 mu bolo udelené najvyššie izraelské vyznamenanie Spravodlivý medzi národmi.
 
JOZEF CHROMJAK
17.07.1887 narodil sa v Legnave, okr. Stará Ľubovňa, Jozef Chromjak, pedagóg, kultúrno-spoločenský dejateľ, organizátor a zakladateľ, dlhoročný učiteľ a riaditeľ gymnázia a učiteľského seminára v Mukačeve (1918-1937), člen Učiteľského spolku, bol menovaný za doživotného člena Spolku A. Duchnoviča. Zomrel 26.03.1937 v Mukačeve.
 
KORNEL FENCIK
14.07.1856 narodil sa v obci Martinka, dnes Ukrajina, Kornel Fencik, profesionálny maliar. Základné vzdelanie dostal v učiteľskom seminári, kde sa prejavil jeho umelecký talent. V štúdiu pokračoval v Mníchove v umeleckej akadémii. Ovládal portrétne a monumentálne maľby, urobil popisy chrámov vo Veľkom Bičkove a Mukačevskom chráme Uspenia Bohorodičky. Bol oficiálnym maliarom Mukačevskej gréckokatolíckej eparchie. 

ISTVAN UDVARI
14.07.1950 narodil sa v obci Tórnespálco, Maďarsko, István Udvari, maďarský slavista, vedec, pedagóg. Slavistiku študoval na univerzite Lajosa Kossutha v Debrecíne. Od r. 1978 docent katedry ruského jazyka na Vysokej pedagogickej škole v Nyiregyháze, od r. 1989 jej profesor, neskôr prorektor. Venoval sa rusínskej lingvistike. Prvá významná vedecká štúdia bola dizertačná práca o jazyku Rusínov v Juhoslávii (1981). Neskôr sa venoval literárnym a jazykovým pamiatkam podkarpatských Rusínov 18. storočia, zdokumentoval v rusínskom jazyku dobu reforiem Márie Terézie a Jozefa II. Možnosti rusínskeho jazyka demonštroval v monografii z dejín Rusínov 18. storočia ""Obrazčyky z istorii pudkarpatskych Rusynuv XVIII stolitja"" (2000). Veľkú pozornosť venoval slovensko-rusínskym jazykovým kontaktom v komitátoch Spiš a Zemplín, histórii zemplínskych, rusínskych a slovenských osídlení. V r. 1993 objavil pre Rusínov literárne, jazykové a historické dedičstvo zakladateľa maďarskej slavistiky rusínskeho pôvodu Antonija Hodinku. Pripravil k publikovaniu 6 zväzkov jeho rukopisov, vo faksimile vydal prácu A. Hodinku (Glagolnica. Rusynsko-vengerskij slovar glagolov), vydal aj reprinty kníh rusínskych autorov 18.-19. stor. (Katechyzys a Šlabikár I. Kutku, Šlabikár M. Olšavského) a súbor rukopisov biskupa A. Bačinského. Písal recenzie a úvahy o vývoji rusinistiky po páde komunizmu (1995). V r. 1993 zriadil katedru ukrajinskej a rusínskej filológie, jedinečnú svojho druhu vo svetovej slavistike. Od svojho založenia do r. 2005 katedra vydala 14 zväzkov vedeckých štúdií v sérii Studia Ukrainica et Rusinica. Predčasná smrť slavistu bola pre svetovú rusínistiku veľkou ranou. Zomrel 09.11.2005 v Nyíregyháze.

ANDREJ ŠABAK
13.07.1950 narodil sa v Jenners, Pennsylvania, USA, Andrej Šabak, kňaz, karpatoruský aktivista v USA. Študoval matematiku a ruský jazyk Technologickom inštitúte v Massachusetts, skončil Karpatoruský pravoslávny seminár Krista Spasiteľa. Viceprezident Karpatoruského etnologického vedecko-výskumného centra, redaktor časopisu "Karpatoruskije otzvuki" (Karpatho-Russian Echoes). Autor statí o potomkoch rusínskych imigrantov v USA, série statí o rusínskych mestách "Istorija derevni". Spolu s bratom Konštantínom Šabakom preložil do angličtiny a pripravil na vydanie „Encyklopediu Podkarpatskoj Rusi“ Ivana Popa.
 
ROZHLASOVÉ VYSIELANIE PRE RUSÍNOV PODKARPATSKEJ RUSI  
11.07.1930 začalo sa skúšobné vysielanie pre Rusínov Podkarpatskej Rusi a prešovského regiónu. Rozhlasové vysielanie zabezpečovalo košické štúdio Československého rozhlasu. Relácie boli väčšinou vysielané po rusky, rusínsky, po česky priamo z regiónu – boli to relácie "Russkij večer", "Russkaja radioperedača" a "Aktualnosti dľa Podkarpatskoj Rusi". Relácie boli pripravované a vysielané z Užhorodu, Ladomírovej, Prešova pri príležitosti 130. výročia narodenia A. Duchnoviča a odhalenia pamätníka. Uskutočnil sa vtedy veľký koncert, na ktorom účinkovali: zbor svaljavských detí, zbor z Medzilaboriec, z Kuštanovíc, prešovskí študenti - bohoslovci, prešovský ženský zbor a iné kolektívy.
 
VASIĽ HABDA
11.07.1925 narodil sa v Užhorode Vasiľ Habda, umelec, predstaviteľ podkarpatskej maliarskej školy. Študoval na gymnáziu v Užhorode, prvé hodiny maľovania dostal od J. Bokšaja. V r. 1946 ukončil Užhorodské výtvarno-priemyselné učilište, pracoval ako pedagóg hudobno-dramatického divadla v Užhorode. Majster post-impresionistickej krajiny, epických obrazov, architektúrnych pamiatok kraja. Jeho obrazy boli vystavené v galériách Ukrajiny, Ruska, Pobaltia, Maďarska, Nemecka, Japonska, Kanady, Venezuely, USA. Zomrel v r. 2003 v Užhorode.
 
IVAN FIRCAK
11.07.1899 narodil sa v obci Bilky, dnes Ukrajina, Ivan Fircak, pseudonym Ivan Sila, Kroton, športovec, zápasník, vzpierač, boxer, cirkusový umelec. Získal množstvo športových ocenení na medzinárodnej scéne, svoje umenie predvádzal pred anglickou kráľovnou aj pred prezidentom Masarykom. V r. 1928 bol vyhlásený za najsilnejšieho muža planéty. Po rozpade ČSR sa vrátil na Podkarpatskú Rus obsadenú Maďarskom. Jeho sympatie k ČSR sa nepáčili maďarskej administrácii, bránila mu v činnosti športovca a herca. Situácia sa nezmenila ani po príchode sovietskej armády. Zomrel 09.11.1970 v rodnej obci. V r. 2013 bol o ňom natočený celovečerný film "Ivan Sila" (réžia Viktor Andrijenko).
 
PETRO SOVA
11.07.1894 narodil sa v obci Hajtovka, okr. Stará Ľubovňa, Petro Sova, politik, kultúrny činiteľ. Maturoval na gymnáziu v Prešove, absolvoval právnickú akadémiu v Košiciach. V r. 1915 narukoval do rakúsko-uhorskej armády, bojoval na východnom fronte, dva roky strávil v ruskom zajatí. Po návrate v r. 1919 bol menovaný vedúcim referátu Ministerstva školstva ČSR v Užhorode. V r. 1924-27 vykonával funkciu zástupcu starostu mesta. Ostro vystúpil proti činnosti ukrajinských emigrantov a spoločnosti Prosvita na Podkarpatskej Rusi. Spoluzakladateľ Spoločnosti A. Duchnoviča, predseda nadácie "Škoľnaja pomošč". ČSR považoval za ideálny štátny útvar troch slovanských štátotvorných národov, Čechov, Slovákov a podkarpatských Rusínov. V r. 1938 bol menovaný tajomníkom rusínsko-rusofilskej frakcie Centrálnej ruskej národnej rady (CRNR). Vymenovanie autonómnej vlády Podkarpatskej Rusi ukrajinského smeru A. Vološina považoval za vážnu politickú chybu ústrednej vlády ČSR. Spolu s V. Karamanom, R. Fedorom, I. Pješčakom, E. Bačinským, R. Kossejom, I. Židovským boli opozíciou vláde. Po obsadení Podkarpatskej Rusi Maďarskom v marci 1939 bol menovaný členom poradného zboru regenta-komisára, členom mestského zastupiteľstva. Po príchode Červenej armády v októbri 1944 sa stal objektom politickej hry. Bol menovaný starostom Užhorodu a zvolený ako nestraník zástupcom predsedu Národnej rady tzv. Zakarpatskej Ukrajiny. Po vytvorení Zakarpatskej oblasti sovietskej Ukrajiny boli politické hry na konci. Kedysi zaťatý rusofil dôvernému priateľovi smutne povedal: "Nie, takýchto Rusov sme nečakali." Sova bol vyhnaný z administrácie novej "oblasti", nejakú dobu bol riaditeľom vlastivedného múzea. V 30. rokoch vydal jednu z najlepších kníh o dejinách Užhorodu "Prošloje Užhorodu" (1937). Napísal prvú štúdiu o architektúre kraja "Architekturni pamjatnyky Zakarpattja" (1958). Bol literárne činný, vydal dva zborníky poviedok "Začarovana dolyna" (1966), "V debrjach Karpat" (1975), ako prvý z podkarpatských publicistov písal o ekologických problémoch Karpát a ochrane kultúrnych pamiatok. Zomrel 10.06.1984 v Užhorode.
 
ALEXANDER HRABAR 
11.07.1883 narodil sa v Budapešti Alexander Hrabar, podkarpatský prírodovedec, pedagóg a umelec. Vzdelanie získal vo Viedni a v Budapešti. Autor viac ako 70 náučných publikácií. Zomrel 30.06.1959 v Užhorode.
 
EMILIAN STAVROVSKÝ
07.07.1924 narodil sa v Habure, okr. Medzilaborce, Emilian Stavrovský. Študoval na gymnáziu v Mukačeve, neskôr v Užhorode a Prešove, na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, kde po skončení pôsobil na katedre histórie. Prodekan fakulty, docent, profesor. Napísal mnoho statí a vedeckých prác o histórii Rusínov, o protifeudálnom hnutí na Podkarpatsku v druhej polovici 17. storočia, o povstaniach a vojnách na východnom Slovensku, o zbojníctve, ľudových tradíciách, o zátopovej oblasti Starinskej doliny v 17. storočí, tiež o Makovickom panstve v 16. až 18.storočí a iné. Dielo: Slovensko-poľsko-ukrajinské pohraničie do 18. storočia (1967). Zomrel v r. 1996 v Bratislave.
 
PETER JURČIŠIN 
03.07.1922 narodil sa v Becherove, okr. Bardejov, Peter Jurčišin, vojak slovenskej armády, partizán, účastník protifašistického boja v Taliansku. Padol hrdinskou smrťou v boji s fašistami 29.08.1944 v meste Cervia (Taliansko) a jeho telo fašisti hodili do Jadranského mora. Talianskou vládou vyznamenaný dvomi vojenskými medailami. Pri príležitosti 20. výročia oslobodenia Talianska vyznamenaný Zlatou medailou a pri 40. výročí mu bola odhalená pamätná tabuľa na nemocnici v Cervii, v ktorej zomrel. Čestný občan mesta Cervia. 
  
HELIODOR PÍKA     
03.07.1897 narodil sa v Štítine, okr. Opava, Česko, Heliodor Píka, český generál. Študoval na gymnáziu v Opave. Počas 1. svetovej vojny dôstojník čs. légie v Rusku a vo Francúzsku. Absolvoval kurz na Vysokej vojenskej škole v Paríži (1926-27), čs. vojenský atašé v Rumunsku (1932-37), v Bukurešti riadil činnosť čs. spravodajskej služby na Balkáne (1939-41). Náčelník čs. vojenskej misie v ZSSR (1941-45). Zaslúžil sa o prepustenie niekoľko tisíc Rusínov uväznených v gulagoch za ilegálny prechod maďarsko-sovietskych hraníc v r. 1939-41. Rozhodol sa čeliť sovietsko-ukrajinskej agitácii v čs. jednotke, presadzoval myšlienku, že Rusíni sú samostatný, svojbytný národ. Podľa jeho názoru "podkarpatskí Rusíni sa po tisíc rokov vyvíjali za úplne odlišných podmienok ako na Ukrajine, bez veľkých vplyvov ukrajinských, čím sa vyvíjal úplne odlišný charakter podkarpatského človeka, preto má právo byť pokladaný za zvláštny národ, nie za kmeň Ukrajincov". V tejto otázke sa H. Píka dostal do sporu s čs. komunistami, ale aj s čs. vyslancom Z. Fierlingerom, ktorý ich podporoval. V lete 1944 dosiahla frontová línia hranicu predmníchovskej ČSR vo východných Karpatoch. H. Píka sa obrátil na sovietske velenie so žiadosťou, aby bol čs. armádny zbor nasadený do bojových operácií pre oslobodenie Podkarpatskej Rusi. Avšak sovietske politické a vojenské velenie zabránilo účasti vojakov čs. zboru na oslobodení Podkarpatska. Nechcelo pripustiť, aby sa čs. vojaci rusínskeho pôvodu, bývalí väzni gulagov, dostali ako osloboditelia do rodného kraja. 1. čs. armádny zbor bol nasadený do bojov v Karpatsko-dukelskej operácii, podozrivo zle pripravenej sovietskym velením. Na Podkarpatskej Rusi začala hneď po oslobodení kraja operácia "opätovného zjednotenia". H. Píka mohol vo svojom hlásení do Londýna len konštatovať: "Podľa mnohých hlásení a protokolov od veliteľstva oslobodeného územia sa dá jasne usudzovať, že obrat na Podkarpatskej Rusi bol násilne vyvolaný sovietskymi orgánmi NKVD." Po vojne bol divízny generál H. Píka vymenovaný za zástupcu náčelníka hlavného štábu čs. armády (1945-48), člen čs. delegácie na mierovej konferencii v Paríži (1946). Po februári 1948 bol prepustený z armády a začiatkom mája na naliehavú žiadosť Moskvy zatknutý a obvinený zo špionáže a vlastizrady. 28.01.1949 vo vykonštruovanom procese odsúdený na trest smrti a 21.06.1949 popravený vo väznici v Plzni. Plne rehabilitovaný v decembri 1968.

EDMUND EGAN
03.07.1851 narodil sa v obci Csaktorna, Maďarsko, Edmund Egan, maďarský ekonóm škótskeho pôvodu, karpatský reformátor. Gymnázium absolvoval v Szombathelyi, Vyššiu ekonomickú školu v Halle (Nemecko), agrárne právo študoval vo Viedni. Po ukončení štúdia pracoval v Čechách, Nemecku, Taliansku, Anglicku. V r. 1886-1896 referent na ministerstve poľnohospodárstva v Budapešti. Napísal niekoľko teoretických národohospodárských štúdií, vrátane analýzy hospodárenia v Karpatoch (1890). V r. 1897 bol v čele pracovnej skupiny, ktorá mala uskutočniť plán rekonštrukcie hospodárstva rusínskych komitátov známy pod názvom "Verchovinská akcia". Eganov plán predpokladal zvýšenie poľnohospodárskej výroby v rovinatých oblastiach cestou modernizácie, rozšírenie plôch ornej pôdy, vytvárenia družstiev na dedinách, vzdelávanie sedliakov smerom k modernému hospodáreniu. Pre horské oblasti Podkarpatskej Rusi predpokladal zavedenie nových foriem chovu dobytka, racionálneho využívania polonín, pomoc štátu pri nákupe nových produktívnejších plemien dobytka. Najväčším problémom boli podľa Egana lichvári. Uhorské ministerstvo poľhohospodárstva zriadilo v Mukačeve Expozitúru pre horské oblasti. Expozitúra podpísala s grófom Schönbornom, majiteľom najväčšieho panstva, dohodu o nájme 3155 ha ornej pôdy na dobu  25 rokov. Pôda bola rozdelená na parcely a prenajatá rodinám. Zároveň boli prenajaté aj poloniny, na ktorých sa pásol dobytok. Z Tyrolska bolo dovezených 1200 kráv vysokoproduktívneho plemena. Jednotlivé kusy boli predané sedliakom (5 rokov boli vo vlastníctve štátu, potom mali bezplatne prejsť na nájomcov). V r. 1901 postavila expozitúra dva murované kravíny, dve mliekárne, obytný rodinný dom a vodovod. Bolo vybudovaných 80 km prístupových ciest a 50 km horských chodníkov. Na Egana bol však pri Užhorode spáchaný atentát, ktorému podľahol 20.09.1901. Pohrebu sa zúčastnilo 12000 sedliakov z celej Podkarpatskej Rusi. Na pamiatku svojho dobrodinca bol na mieste atentátu postavený monumentálny mramorový kríž, ktorý bol komunistami odstránený. Rusíni postavili nový pamätník, ktorý bol odhalený v júli 2010 pri príležitosti 159. výročia narodenia E. Egana.

VLADIMÍR GARJANSKI
02.07.1959 narodil sa v Osijeku, dnes Chorvátsko, Vladimir Garjanski, pedagóg, básnik. Skončil Filozofickú fakultu v Novom Sade. Pracoval na Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove. Svoju poéziu písal po srbsky a po rusínsky (vojvodinský variant). Diela: „Risunky slunka“ (1982), „Žrvaň“ (1985), “Cverčok u kocki ľadu“ (1987), „Seča“ (1989), “Kurňava“ (1990), “ Koň od čudesne nohi“ (1991). Jeho meno sa vo Vojvodine zaradilo medzi najlepšich rusínskych-ruských básnikov. Zomrel v r. 1996 v Prešove, kde je aj pochovaný.

ANDREJ BRÓDY
02.07.1895 narodil v obci Kivjažď, dnes Ukrajina, Andrej Bródy, učiteľ, novinár, literát, politik. Absolvoval učiteľský ústav v Užhorode, štúdium práva v Budapešti nedokončil. Po rozpade Rakúsko-Uhorska sa prejavil ako zástanca zachovania integrity Maďarska v rámci bývalého Uhorska s autonómiou pre národnostné menšiny. Od r. 1933 predseda autonomistickej strany Podkarpatskej Rusi "Autonomnyj zemledeľčeskij sojuz", redaktor novín "Russkij vestnik", poslanec parlamentu (1933-1938). V r. 1938 v čase politickej krízy na čele podkarpatských autonomistických síl, spolupracoval so slovenskými autonomistami (HSĽS), v čele delegácie rusínskych politikov na jednaní s čsl. vládou v Prahe. Dňa 11.10.1938 menovaný predsedom prvej autonómnej vlády Podkarpatskej Rusi, avšak hneď 26.10.1938 odvolaný, zatknutý a obvinený z vlastizrady. Dostal milosť od prezidenta E. Háchu. Po obsadení Podkarpatskej Rusi Maďarskom menovaný za poslanca maďarského parlamentu, kde so skupinou podkarpatských politikov presadzoval myšlienku autonómie kraja. Hlboko sklamaný nezáujmom maďarských politikov o tento problém. V novembri 1944 zatknutý agentami SMERŠ a v r. 1946 obvinený z kolaborácie a odsúdený na trest smrti. 07.12.1946 popravený vo väznici v Užhorode. Po rozpade ZSSR rehabilitovaný.

ČASOPIS SOVA
02.07.1871 v Užhorode vyšlo prvé číslo satirického časopisu "Sova", číslo 4 a 5 vyšlo v Pešti.

IVAN SITÁR  
30.06.1940 narodil sa v obci Kajdanovo, dnes Ukrajina, Ivan Sitar, pedagóg, teoretik pedagogiky,  spoločenský dejateľ, básnik. Ukončil Fyzikálno-matematickú fakultu Užhorodskej univerzity. Autor metodických pokynov pre učiteľov stredných škôl. Aktívne sa zúčastňuje v rusínskom obrodení, člen Náučného centra rusinistiky, píše eseje v rusínskom jazyku, prekladá diela svetovej literatúry do rusínskeho jazyka.

SPOLOČNOSŤ SV. JÁNA KRSTITEĽA 
30.06.1862 bola zaregistrovaná Spoločnosť sv. Jána Krstiteľa, kultúrno-osvetová organizácia, ktorá vznikla z iniciatívy biskupa Prešovskej gréckokatolíckej eparchie Jozefa Gaganca. Zakladajúce zasadnutie sa uskutočnilo 11.11.1862, na ktorom bol za predsedu menovaný A. Dobriansky, za podpredsedov M. Harbery, A. Rubij a I. Vislocký, za predsedu výkonného výboru A. Duchnovič. Cieľom bol rozvoj kultúrnej a osvetovej činnosti medzi Rusínmi a pomoc mladým rusínskym študentom z chudobných rodín. V r. 1864 Spoločnosť založila internát Alumneum a knižnicu. Činnosti pomáhali učitelia, spisovatelia, advokáti, úradníci biskupstva aj národ. Spoločnosť existovala 12 rokov, potom jej činnosť bola tlmená promaďarskými biskupmi a bola odsúhlasená jej likvidácia (1911). Zhromaždenie spoločnosti toto riešenie odmietlo. Neskôr pod záštitou biskupa P. P. Gojdiča Spoločnosť existovala až do r. 1948. Svoju činnosť obnovila v decembri 2003 v Medzilaborciach, vydáva rusínske gréckokatolícke kalendáre, časopis Artos, duchovné knihy a hlavne preklady cirkevných kníh zo staroslovienčiny do rusínskeho jazyka, venuje sa mládeži a pestuje rusínsky jazyk v bohoslužobných obradoch.

ZMLUVA MEDZI ČSR A ZSSR O ODSTÚPENÍ PR  
29.06.1945 bola uzavretá zmluva medzi ČSR a ZSSR o odstúpení Podkarpatskej Rusi - Zakarpatskej Ukrajiny Sovietskemu zväzu. O Rusínoch sa jednalo podľa hesla "O nás - bez nás". Anexia Podkarpatskej Rusi, uskutočnená koncom r. 1944, bola konečne posvätená diplomatickým dokumentom, ktorý je často označovaný ako "rusínsky Mníchov". V auguste 1945 prezident Beneš podpísal ústavný dekrét, ktorý obyvateľov Podkarpatskej Rusi, Rusínov, zbavil čs. štátneho občianstva. Dekrét vyvolal pobúrenie najmä medzi príslušníkmi 1. čs. armádneho zboru rusínskeho pôvodu. Neskorší dodatok dekrétu aspoň dovoľoval vojakom a ich rodinným príslušníkom optovať pre čs. štátne občianstvo.