Rusínske kalendárium

 

28.08.1949 Po pripojení Podkarpatskej Rusi k ZSSR v r. 1945 sovietska štátna moc pristúpila k násilnej likvidácii gréckokatolíckej cirkvi a teda i aktu Užhorodskej únie z r. 1646. Ako veľkú prekážku prechodu na pravoslávie štátna moc videla v osobe mukačevského biskupa Teodora Romžu i duchovenstva, ktorí ju odmietali. Už v r. 1945 bol zatvorený kňazský seminár. Na biskupa T. Romžu bol spáchaný neúspešný atentát v podobe autohavárie. Zraneného ho previezli do nemocnice, kde mu agentka NKVD, prezlečená za zdravotnú sestru, podala smrtiacu injekciu. Zomrel okamžite 01.11.1947. Prebiehali tvrdé represálie proti duchovenstvu. Ešte v r. 1948 nebolo ani jedného duchovného, ktorý by prestúpil na pravoslávie. Tvrdému nátlaku však neodolal vekovo starý duchovný, ktorý bol prouhorskej politickej orientácie Irinej Kondratovič. 126 duchovných prestúpilo na pravoslávie, 173 duchovných odmietlo konvertovať, z nich 130 bolo odsúdených na stratu slobody na 25 rokov a vyvezených do gulagov na Sibíri a v Kazachstane. Zrušenie Únie z r. 1646, a teda i gréckokatolíckej cirkvi na Podkarpatsku, bolo vyhlásené ústami kňaza I. Kondratoviča na Černečej hore pri Mukačeve 28.08.1949.

 

29.08.1829 narodil sa v Uliči, okr. Snina, Andrej Repaj, kultúrny dejateľ. Maturoval na košickom gymnáziu, študoval na učiteľskom seminári v Košiciach a učiteľskej vyššej škole vo Viedni. V r. 1859-1862 učil na rusínskych ľudových školách na východnom Slovensku, od r. 1862 profesor užhorodského učiteľského seminára. Zostavil a vydal niekoľko učebníc pre rusínske ľudové a stredné školy. V r. 1864 vydal prvú rusínsku príručku pre roľníkov (Narodnoje hospodarstvo v polzu i upotreblenije zemledelcev Ruskych). V r. 1867 začal vydávať prvé rusínske pedagogické noviny Učiteľ, v r. 1868 "Gazetu dlja učitelej". Spoluzakladateľ a dlhoročný predseda Spolku užhorodských učiteľov. Zomrel 01.04.1914 vo Vrútkach.

 

29.08.1914 narodil sa v Markušovciach, okr. Spišská Nová Ves, Bartolomej Bavoľár, pedagóg, dirigent a režisér. Skončil učiteľský seminár v Prešove, učil v Legnave, kde dirigoval cirkevný a svetský zbor, viedol divadelný krúžok. Od r. 1947 pracoval v Ukrajinskom národnom divadle v Prešove ako režisér a riaditeľ. Režijne pripravil hry„ Cudzie dieťa“ V. Škvarkina (1947) a Ženský zákon J. G. Tajovského (1953), „Ženba“ M. Gogoľa, „V stepach Ukrajiny“ O. Kornijčuka, „Priatelia a vrahovia“ Evy Biss. Je autorom umeleckej kompozície "Legnavská svadba" (1963) a divadelnej hry „Čarovnice“. 18.01.1956 tragicky zahynul pri havárii lietadla pri Levoči, pochovaný v Prešove.

01.09.1888 narodil sa v Chuste, Ukrajina, Július Virágh, maliar, pedagóg, spoluzakladateľ podkarpatskej maliarskej školy. Študoval výtvarné umenie v Mnichove, Budapešti a v Pariži, cestoval za umením po Európe a Amerike. Do r. 1906 žil v New Yorku, kde vytvoril monumentálnu kompozíciu „Korunovácia Panny Márie“ (22x16 m). Od r. 1906 žil v Mukačeve. Autor ikon a nástenných malieb v chráme Svätonikolajevského monastiera na Černečej hore, oltárnych ikon v Novom Davydkove, Bukovciach, Čopivciach a Zniacevi. V r. 1908 bol menovaný hlavným maliarom Mukačevskej eparchie. Maľoval aj krajinky, portréty a i. Nové trendy európskeho umenia neprijal, pre mladých podkarpatských impresionistov, postimpresionistov a expresionistov, ktorí založili podkarpatskú národnú školu v 20. a 30. rokoch 19. storočia zostal umelcom minulosti. Zomrel 22.03.1949 v Mukačeve.

01.09.1851 narodil sa v Kamjanej na Lemkovine Mikolaj Maliňak, kňaz, spisovateľ. Študoval na sandeckom gymnáziu, teológiu skončil v gréckokatolíckom Kolégiu sv. Atanasa v Ríme, doktor teológie a filozofie. Najprv slúžil ako pomocný kňaz vo Vorobliku Korolevskom, neskôr sa stal adjunktom na teológii v Ľvove a prefektom gréckokatolíckého duchovného seminára. Nasledovali služby na farnostiach v Novici, Kristinopoli, v Zlockom, Krenici Šľachtovej a Slivnici. Svoje autobiografické spomienky, debaty, kázania, aforizmy, poéziu publikoval v cykle „Zerna horušičny“ (1900, 1902, 1907, 1910), v časopisoch a knihách. Používal pseudonym Rymľanin alebo N. D. M. Kamjanin. Väčšinou išlo o memoárovú a náboženskú literatúru. Jeho polemika alebo kritika sa týkala najmä vysokých hodnostárov cirkvi, ale aj života haličských Rusínov, poľsko-rusínskych vzťahov („Zapisky Rimľanina“, ktoré vyšli  v ročníku 1880 „Ruskoho Siona“). Tento cyklus „Ruskyj Sion“ bol skonfiškovaný na dva roky. Písal, podobne ako iní lemkovskí spisovatelia v tom období, v haličsko-ruskom jazyku. Ukrajinčinu neprijal. Zomrel vo vyhnanstve v Talerhofe 19.02.1915.

02.09.1897 narodil sa v Šarišskom Jastrabí, okr. Stará Ľubovňa, Ivan Židovský, (pseudonym Jastrab Karpatskyj), politik. Skončil gymnázium v Prešove a Právnickú fakultu UK v Bratislave. V r. 1918-1919 slúžil v Červenej armáde v Rusku ako komisár 216. medzinárodného pluku. Neskôr pracoval ako daňový inšpektor v Užhorode. V 30. rokoch 20. storočia riaditeľ Podkarpatskej banky v Prešove a advokát v Užhorode. Vydával „Narodnuju gazetu“ (1924-1936) a  „Russkuju narodnuju gazetu“ (1937-1938). Vystupoval proti slovakizácii a obhajoval ruský jazyk v školách Prešovska. Aktívny člen Ruskej národnej strany, Spoločnosti A. Duchnoviča a Družiny. V r. 1940-1944 pracoval ako advokát v Giraltovciach, zúčastnil sa antifašistického hnutia, po vojne pracoval na Ministerstve informácií ČSR v Prahe a ako notár v Prešove. Zomrel 02.04.1982 v Prešove.

04.09.1910 narodil sa v Hačave, okr. Košice-okolie, Michal Dubaj, pedagóg, maliar. Skončil Ruské gymnázium v Mukačeve a Univerzitu Komenského v Bratislave. Okrem histórie a geografie študoval aj maliarstvo. Učil v Prešove, písal do novín "Prjaševščina", bol jeden z organizátorov vyšších škôl v Prešove, jeden zo zakladateľov Múzea ukrajinskej kultúry, riaditeľ Štátnej vedeckej knižnice, vedúci redakcie Slovenského pedagogického vydavateľstva – oddelenia ukrajinskej literatúry v Prešove, publikoval state z histórie rusínskych obcí Prešovského kraja.  Zostavil zborník Spoločnosti A. Duchnoviča "Obrazovanje" (1942). Zomrel 04.10.1996 v Prešove.

04.09.1934 narodil sa v Pravrovciach (dnes Repejov), okr. Medzilaborce, Ján Hrib, pedagóg, ktorý medzi prvými po revolúcii v r. 1989 zareagoval na novú situáciu. Neboli školy, ani kodifikovaný rusínsky jazyk, žiadne rusínske učebnice. Jedni aktivisti začali pripravovať rusínsky spisovný jazyk a kodifikáciu (27.01.1995), Ján Hrib a ďalší autori začali pripravovať učebnice. Rusínska obroda na Slovensku vydala tieto učebnice Jána Hriba a spoluautorov: Bukvar (Šlabikár) pre rusínske deti, Čítanka pre rusínske deti, Rusínsky jazyk pre 2. a 3. ročník ZŠ pod názvom Putovanie za slniečkom, Čítanka pre 3. ročník ZŠ s vyučovaním rusínskeho jazyka, Čítanka pre 4. ročník ZŠ, Pracovný zošit, Rusínsky jazyk pre 5., 6., 7., 8. a 9. ročník ZŠ, Literárna výchova pre 8.a 9. ročník ZŠ a iné.

04.09.1957 narodil sa vo Veľkej Poľane, okr. Snina, Milan Chautur, gréckokatolícky kňaz, biskup, publicista. Skončil gymnázium v Humennom a Cyrilometodejskú bohosloveckú fakultu v Bratislave. V r. 1981 bol vysvätený, slúžil v Borove, Medzilaborciach, Šmigovci, Porúbke. Ešte počas komunistického režimu tajne vstúpil do rehole redemptoristov. Za pomocného biskupa Gréckokatolíckej eparchie v Prešove bol vysvätený v r. 1992, vtedy ako najmladší katolícky biskup. Pápež Ján Pavol II. ho 21.02.1997 menoval prvým exarchom novovzniknutého košického exarchátu pre veriacich byzantského obradu. Po povýšení exarchátu na Košickú eparchiu sa Milan Chautur stal jej prvým eparchom.

08.09.1809 narodil sa Petrohrade, Rusko, Nestor Kukoľnik, ruský básnik, spisovateľ, skladateľ. Syn Vasilija Kukoľnika, ktorý prišiel do Petrohradu z Podkarpatskej Rusi. Skončil Nižinské lýceum, písal romantické hry „Torkvato Tasso“ (1833), “Roksolana“ (1835), “Knieža Michail Vasilievič Skopin-Šujskij“ (1835) a iné. V r.1841 vydal antológiu „Skazka za skazkoj“, popularizoval ruské maliarstvo a stál pri zrode ruského klasického romansu. Na jeho slová skladateľ M. Glinka skomponoval cyklus piesní "Proščanje s Peterburgom". Autor hudby nezabudnuteľnej romance „Oči čornyje“ (slová E. Hrebinka), ktorá je populárna do dnešných dní. Okrem toho bol úradníkom Vojenského ministerstva a spracovával projekty výstavby železníc a uhoľných baní v Rusku. Zomrel 08.12.1864 v Petrohrade.

11.09.1846 narodil sa v obci Osoj, dnes Ukrajina, Feodosij Zlockij, kňaz, etnograf, folklorista, žurnalista. Študoval v užhorodskom a budapeštianskom duchovnom seminári. Od r. 1874 slúžil ako gréckokatolícky kňaz. Písal eseje, náčrty, state o ľudovej kultúre. V novinách "Kelet" publikoval v maďarskom jazyku stať o národných obyčajoch podkarpatských Rusínov. Bol členom Etnografického spolku Maďarska. Publikoval na stranách novín "Lystok", "Sveť", "Karpato-ruský vestník" a i. Eseje, povesti, hry a poémy písal po rusínsky. Po maďarsky napísal historickú gramatiku podkarpatorusínskeho jazyka. Zostavil folklórne zborníky "Narodnyja pesni s polja Podkarpatskoj Rusi" a "Narodnyja poslovicy-pohovorky". Zomrel v r. 1926 v Drahove na Ukrajine.

11.09.1927 narodil sa v Zbudskej Belej, okr. Medzilaborce, Michal Soták, pedagóg a jazykovedec. Skončil ruské gymnázium v Humennom a Filozofickú fakultu UK v Bratislave. Pracoval na Katedre ruského jazyka v Prešove a Nitre, kde bol prorektorom a dekanom Pedagogickej fakulty. Napísal alebo v kolektíve vydal 32 špeciálnych slovníkov, 6 monografií a vysokoškolských učebníc.

11.09.1943 narodila sa v Ruskom (vysídlená obec), okr. Snina, Mária Girová, kultúrna dejateľka, národná poétka, speváčka a aktívna dopisovateľka do rusínskej periodickej tlače a rádia. Jej poézia vyšla v rusínskom zborníku "Terňova ruža" (2002) a v rusínskych národných kalendároch. 

12.09.1796 narodil sa v obci Velyki Komjaty, Ukrajina, Vasilij Popovič, biskup, cirkevný dejateľ. Ukončil gymnázium v Užhorode, duchovný seminár v Budapešti. Za kňaza bol vysvätený v r. 1820. Slúžil v Svaljave a Marmarošskej Sihoti, tajomník Prešovskej eparchie V r. 1837 vymenovaný za biskupa Mukačevskej gréckokatolíckej eparchie. Počas štúdia v Pešti sa zoznámil s ideami J. Kollára o slovanskej vzájomnosti. Po nástupe do biskupskej funkcie rozpracoval plán osvety pre Rusínov. Od kňazov požadoval, aby pomáhali zriaďovať rusínske školy na svojich farnostiach. Vieronáuka mala prebiehať v rusínskom jazyku. Podporoval A. Duchnoviča v jeho buditeľskej činnosti. Plánoval zriadiť rusínsku školskú nadáciu, avšak narazil na tvrdý odpor uhorských úradov. V dobe existencie Užhorodského (rusínskeho) okruhu (1849-1850) podporoval A. Dobrianskeho v jeho činnosti v prospech Rusínov. Mukačevsko-užhorodská eparchia upustila od úradovania v maďarčine a začala používať rusínsky jazyk ako úradný. Po zrušení okruhu a nastolení bachovho absolutistického režimu sa biskupská kancelária vrátila k latinčine. V ďalších rokoch úradovania sa biskup venoval výhradne duchovnej činnosti. Zomrel 09.10.1864 v Užhorode.   
   
12.09.1898 narodil sa v Kazanskej, Rostovská oblasť, Rusko, Alexander Ljubimov, pedagóg, hudobník. Učil v Olšinkove, N. Oľke, Kalinove, Čertižnom. Jeho menom je pomenovaná Základná umelecká škola v Medzilaborciach. Ruský jazyk a hudobnú výchovu učil na gymnáziu v Humennom a v Medzilaborciach. Vedúci orchestra Ukrajinského súboru piesní a tancov v Medzilaborciach (neskôr Cemjata pri Prešove) PUĽS-u. Autor učebníc: Piesne pre materské školy, počiatočné školy a pionierov, spoluautor učebnice Ruský jazyk pre 7. ročník ZŠ, Hudobná výchova pre 7. ročník ZŠ, Metodika hudobnej výchovy a i. Založil niekoľko hudobných a speváckych detských súborov a spolu s Alexejom Suchým spolupracovali aj pri hudobnej tvorbe pre obecné súbory. Známe sú detské balalajkové krúžky v Kalinove a Čertižnom. Zomrel 08.12.1976 v Prešove.

12.09.1909 narodil sa v Starine (vysídlená obec), okr. Snina, Juraj Kolinčák, pesničkár, rozprávkár, zberateľ ľudovej tvorivosti. Písal poéziu, ktorá bola vydaná v zbierke "Zelenyj vinočok - červoni kvitočky" (1965), "Karpaty pisneju včarovani" (1974), "Pidvyhorlatska bystryna" (1977). Folklorista M. Hirjak vydal zbierku "Pisni Jurka Kolinčaka" (1982). Zomrel 03.02.1984 v Starine.

13.09.1933 narodil sa v Roškovciach, okr. Medzilaborce, Štefan Smolej, spisovateľ. Jeho tvorbu spolu s tvorbou iných spisovateľov vydala Rusínska obroda na Slovensku v zborníkoch rusínskej poézie "Muza spid Karpat" (1996), "Terňova ruža" (2002) a ďalšie. Svoju poéziu publikuje aj v rusínskej tlači. Za knihu Búrky na Beskydami dostal v r. 2014 Cenu A. Duchnoviča. Diela: "Terňova ruža“, poézia, spoločné vydanie (2002), “Čudny dumky“, poézia (2005), "Ne haňb sa Rusyne!“, poézia (2005), "Jurkovy prihody“, próza (2007), "Beskydsky spivy“, poézia (2008), "Nahoda ci suďba“, próza (2009), "Nespovneny tužby“, próza (2012), "Ľudsky radosti i beznadiji“, próza (2011), “Buri nad Beskydami“, próza (2013).

13.09.1894 narodil sa v obci Ujlak, Srbsko, Michal Demko, politik maďarskej orientácie. Absolvoval učiteľský seminár v Užhorode. Po vojne učil na ľudovej škole, avšak po pripojení Podkarpatskej Rusi k ČSR odmietol zložiť prísahu vernosti republike, bol prepustený zo zamestnania. V r. 1920 spoluzakladateľ Podkarpatského (neskôr Autonómneho) poľnohospodárskeho zväzu pod vedením I. Kurtjaka. V r. 1936 založil kultúrno-športový zväz „Karpatskij orel“. Počas politickej krízy v r. 1938 presadzoval návrat Podkarpatskej Rusi k Maďarsku. Po obsadení Podkarpatskej Rusi Maďarskom menovaný za poslanca maďarského parlamentu. Po vstupe sovietskych vojsk na Podkarpatskú Rus zatknutý kontrašpionážnou službou SMERŠ, obvinený z kolaborácie a odsúdený tzv. ľudovým súdom k trestu smrti. Zomrel v r. 1946 v užhorodskej väznici. Po páde komunistického režimu rehabilitovaný.

15.09.1889 narodil sa v Geraltove, okr. Prešov, Alexander Dziak, pedagóg. Skončil gymnázium a bohoslovecký seminár v Prešove, bol katechetom a vychovávateľom v Budapešti, kde študoval aj históriu a geografiu na Budapeštianskej univerzite. V Prešove bol prefektom internátu Alumneum, učiteľ na mešťanskej škole a riaditeľ učiteľského seminára. Študentov pripravoval na učiteľské povolanie tak, aby v školách pracovali v krúžkoch, pripravovali vystúpenia, rozvíjali kultúru, jazyk, literatúru, boli národnými učiteľmi. Táto úloha sa šírila cez mnohé miestne Spoločnosti A. Duchnoviča. Bol iniciátorom prvej výstavy atribútov rusínskej kultúry, ktorá sa uskutočnila v Prešove v r. 1927. Stál pri zrode Ruského klubu a Spoločnosti A. Duchnoviča v Ruskom dome. Zomrel 25.04.1929 v Prešove.

16.09.1855 narodil sa v Hanigovciach, okr. Sabinov, Anton Beskyd, právnik, politik. Vyštudoval právo v Budapešti. Od r.1881 advokát v Kežmarku, neskôr v Prešove. V r. 1910-1918 poslanec uhorského snemu, kde sa významne angažoval za národnostné práva Rusínov a Slovákov, ostro kritizoval uhorskú justíciu a vládu, ktorá organizovala v r. 1913-1914 v Marmarošskej Sihoti politický proces proti pravoslávnym Rusínom. Po rozpade Rakúsko-Uhorska stál na čele prešovskej Ruskej národnej rady, ktorá sa vyslovila za pripojenie územia karpatských Rusínov k Rusku. Čoskoro však pochopil, že táto varianta je vďaka bolševickému prevratu nereálna. Nadviazal kontakty so Slovenskou národnou radou v Martine a zvolil praktickejšie variantu - pripojenie Podkarpatskej Rusi k Československu. Čs. vláda ho následne v januári 1919 vyslala na mierovú konferenciu do Paríža ako rusínskeho delegáta. V Paríži Beskyd spolu s predstaviteľom amerických Rusínov G. Žatkovičom vytvorili rusínsku komisiu, ktorá vystupovala v mene všetkých Rusínov doma aj v zahraničí. 8.5.1919 vytvorili predstavitelia všetkých podkarpatských národných rád spolu s delegáciou amerických Rusínov na zasadaní v Užhorode Centrálnu ruskú národnú radu (CRNR), ktorej predsedom bol zvolený Beskyd. Viedol rusínsku delegáciu do Prahy, ktorá odovzdala čs. vláde deklaráciu CRNR o pripojení Podkarpatskej Rusi k ČSR. Ako člen čs. delegácie na mierovej konferencii bol jedným zo signatárov Saintgermainskej mierovej dohody (10.9.1919). Za podpory čs. vlády v sprievode D. Verguna podnikol agitačné turné po USA. Vo svojich vystúpeniach v krajanských rusínskych spolkoch ostro kritizoval činnosť ukrajinských emigrantov a ich stúpencov na Podkarpatskej Rusi. Po návrate sa venoval zriadeniu a činnosti Ruskej národnej banky, ktorá svoje pôsobenie ukončila v r. 1925 fúziou s Podkarpatskou bankou. V politickom zmysle predstavovali Beskyd a jeho stúpenci karpatoruský smer v rusínskej politike. Založili Ruskú národnú stranu, spolupracovali s Národnodemokratickou stranou K. Kramářa, uplatňovali určitú kontinuitu s rusofilským smerom 19. storočia, zvlášť v riešení jazykovej otázky, a napriek tomu tento politický prúd nebol veľkoruským, moskofilským. Beskyd bol jedným zo zakladateľov Spoločnosti A. Duchnoviča, ostro si konkurujúcou s ukrajinskou Prosvitou. 14.12.1923 bol menovaný do funkcie guvernéra Podkarpatskej Rusi. Obnovil vážnosť funkcie guvernéra de iure, vybudoval nový úrad guvernéra, ktorý po abdikácii G. Žatkoviča (1921) fakticky zanikol. Napriek tomu zostával ako administrátor v tieni viceguvernéra Antonína Rozsypala, od r. 1928 krajinského prezidenta. Beskyd ostro kritizoval zákon č. 125/1927, ktorý zaviedol v ČSR krajinské a okresné správy a rozdelenie štátu na štyri krajiny - Českú, Moravskosliezsku, Slovenskú a Podkarpatoruskú. Guvernér poukazoval na protiústavnosť tých ustanovení zákona, ktoré negovali ústavou zakotvené autonómne zriadenie na území Podkarpatskej Rusi. Kritizoval prenos väčšiny právomocí guvernéra na krajinského prezidenta a krajinský úrad. Z formálneho právneho hľadiska sa guvernér stal dekoratívnou figúrkou. A. Beskyd zostal vo svojom úrade až do svojej smrti, zmeniť postavenie guvernéra sa mu však nepodarilo. Zomrel 16.06.1933 v Užhorode.

18.09.1934 narodila sa v Pinkovciach, okr. Sobrance, Zuzana Osavčuková-Hapáková, pedagogička. Skončila Ruské gymnázium v Humennom, vyštudovala Vyššiu pedagogickú školu v Prešove, potom v Bratislave. Učila na Strednej pedagogickej škole v Prešove a na katedre výtvarného umenia PF UPJŠ, doktorka, kandidátka vied, docentka. Napísala vysokoškolské učebnice výtvarnej výchovy študentov pedagogickej fakulty. V jej tvorbe dominujú pastelové farby, príroda a ľudová architektúra.

19.09.1771 rímsky pápež Klement XIV. vydal bulu Eximia Regalium Pricipum, ktorou bola oficiálne znovuzaložená Mukačevská eparchia. Jej prvým biskupom s titulom mukačevský bol menovaný 23.09.1771 Joan Bradač (1768-1772). V 18. storočí si rímskokatolícki biskupi z Jágru začali nárokovať moc nad mukačevskými biskupmi, ktorých považovali za svojich obradových vikárov. Na presadenie svojich nárokov neváhali použiť aj vojenskú silu. Situáciu vyriešil až zásah Márie Terézie, na jej podnet rímsky pápež vydal menovanú bulu. V r. 1780 biskup Andrej Bačinský preniesol sídlo eparchie do Užhorodu. Na konci 18. storočia sa z Mukačevskej eparchie začali postupne vyčleňovať nové biskupstvá, keďže jej pôvodné územie bolo mimoriadne rozsiahle. V r. 1815, resp. 1818, z nej vznikla dcérska Prešovská eparchia.

19.09.1819 narodil sa v Šarišskom Čiernom, okr. Bardejov, Alexander Pavlovič, kňaz, kultúrny dejateľ, buditeľ, básnik, publicista. Študoval na stredných školách vo Ľvove, Bardejove, Miškolci, Jágri. Absolvoval duchovný seminár v Trnave (1843-47). Jeho spolužiakmi boli Ján Palárik, Martin Hattala, Jozef Viktorin, ktorí ho zoznámili s problémom národného obrodenia slovanských národov v habsburskej monarchii. V r. 1847-1848 žil u svojho staršieho brata, kňaza v Komloši (Chmeľovej). Po vysvätení pôsobil ako vychovávateľ a učiteľ detí grófa Sirmaja v Kurime. Pred revolúciou 1848 sa zoznámil s A. Duchnovičom, ktorý sa pre neho stal vzorom vlastenca a učiteľa. Revolúciu 1848-49 prijal ako oslobodenie z feudálnych povinností jeho veriacich, rusínskych sedliakov (Košutova vojna slobodu nam dala, tohda urbarskaja panščina propala). Od r. 1850 archivár a protokolista biskupskej kancelárie v Prešove. Aktívne spolupracoval s A. Duchnovičom, bol členom jeho literárneho spolku Literaturnoje zavedenije Prjaševskoje. V r. 1851 mu bolo ponúknuté miesto profesora na katedre ruského jazyka a literatúry košického gymnázia. Túto ponuku odmietol, náhle opustil biskupskú kanceláriu a požiadal o miesto farára vo vzdialenej dedine Beloveža pri Bardejova (1863), miesto niekdajšieho pôsobenia A. Duchnoviča. Tu na Makovici pôsobil 13 rokov, ako básnik sa stal "makovickým slávikom". Od r. 1864 až do svojej smrti 35 rokov slúžil vo Svidníku. Básne, úvahy, etnografické a historické štúdie publikoval na stránkach užhorodských novín Svet, Novij svet, Karpát, Listok, Mesjaceslova Spoločnosti sv. Vasilija Velikoho. Napísal rozsiahle historicko-etnografické štúdie "Opisanije Makovici" a "Makovica". Rozpracoval program systematického výskumu dejín a kultúry podkarpatských Rusínov a vydávania Uhro-ruského zborníka, avšak maďarizátori zabránili jeho uskutočneniu. Pavlovič spolupracoval so širokým kruhom kultúrnych činiteľov, s podkarpatskými a haličskými spisovateľmi a publicistami rusofilského smeru A. Mytrakom, I. Silvajom, J. Stavrovským-Popradovom, E. Fencikom, B. Didyckým, J. Holovackým, slovenskými obrodeneckými činiteľmi B. Nosákom-Nezabudovom, J. Andraščíkom, J. Záborským, ruským slavistom L. Kustodijevom. V jazykovej otázke Pavlovič zdieľal názory svojho učiteľa Duchnoviča o ruštine ako literárnom jazyku Rusínov, avšak ruštinu nepoznal a písal výhradne rusínsky. Zomrel 25.12.1900 vo Svidníku.

19.09.1919 narodil sa vo Veľkom Lipníku, okr. Stará Ľubovňa, Ladislav Gvozdjak, pedagóg, zakladateľ informatiky a informačných technológií v Československu. Zriadil prvé počítačové pracovisko  Počítačové stredisko STU (SVŠT). Založil Katedru matematických strojov, neskôr celouniverzitnú Katedru kybernetiky STU, ktoré zabezpečovali vzdelávanie v oblasti výpočtovej techniky všetkých študentov STU. Napísal prvé skriptá z predmetnej oblasti, ktoré mali široké využitie aj mimo STU. Iniciátor a spoluorganizátor medzinárodnej spolupráce, medzinárodných konferencií a letných škôl. Zastupoval Československo vo viacerých profesných medzinárodných organizáciách. Získal celý rad univerzitných i štátnych vyznamenaní a ocenenie dostal aj od uznávanej profesnej organizácie IFIP. Vychoval celý rad nasledovníkov, ktorí v súčasnosti úspešne rozvíjajú oblasť. Autor monografie Základy techniky prenosu a spracovania správ (1962), učebníc, vedeckých statí a tiež spoluautor publikácie Použitie samočinných počítačov v medicíne (1970). Zomrel 25.06.1998 v Bratislave.

20.09.1904 narodil sa vo Veľkom Lipníku, okr. Stará Ľubovňa, Ivan Pješčak, právnik, politický činiteľ, iniciátor založenia Ruského gymnázia v Prešove a rusínskych škôl na východnom Slovensku počas prvej ČSR. Skončil učiteľský seminár a Právnickú fakultu KU v Prahe. Učil v Ľutine, Driečnej, pôsobil ako advokát v Prešove, Užhorode a v Medzilaborciach. Redigoval časopis pre deti "Russkaja škola", bol predsedom Zväzu ruskej mládeže Slovenska, poslanec parlamentu ČSR. Bol jeden zo zakladateľov Ukrajinskej národnej rady Prjaševščiny v r. 1945. Koncom 40. rokov bol školským inšpektorom a nakoniec sklamaný pre vývoj v republike robil právnika v stavebnom podniku v Prešove. Zomrel 07.12.1972 v Prešove.

21.09.1944 bol oslobodený Kalinov, prvá obec na území Československa. Front sa tu zastavil až do oslobodenia Medzilaboriec 24.11.1944.

22.09.1818 pápežom Piom VII. bulou Relata semper bolo zriadené prevažne pre Rusínov gréckokatolíckeho obradu Prešovské gréckokatolícke biskupstvo (sui iuris ruthenorum). Vzniklo odčlenením šiestich stolíc z Mukačevského biskupstva (Abov, Boršod, Gemer, Šariš, Spiš, Turňa), ako aj 5 dekanátov zo Zemplínskej stolice (humenský, hostovický, laborecký, stropkovský, vranovský). V bule sa zdôrazňovalo: ""Prešovský biskup bude mať všetku možnú biskupskú právomoc nad všetkými zjednotenými Rusínmi gréckokatolíckeho obradu a nad inými, ktorí ich nasledujú v obrade a zjednotení a svoju právomoc bude vykonávať jedine voči rusínskemu kléru a ľudu a voči iným zjednoteným gréckeho obradu, ktorí nasledujú ich obrad a zjednotenie"". Do tohto biskupstva pripadlo 193 farností s chrámami a monastiermi a všetkými Rusínmi. Povýšením Prešovského biskupstva na metropoliu v r. 2008 sa už v zriaďovateľskej bule rusínski gréckokatolícki veriaci nespomínajú.

22.09.1842 narodil sa vo Veľkých Kapušanoch, okr. Michalovce, Michail Fincický, folklorista, historik, tlmočník. Študoval na gymnáziách v Prešove, Jágri, Užhorode. Ukončil Fakultu práva na budapeštianskej univerzite. Napísal Krátky historický náčrt Užskej župy, skoncipoval tri zväzky esejí o Užhorode. Zapísal mnoho rusínskych rozprávok a piesní. Viac ako 300 piesní preložil do maďarského jazyka. Prekladal aj diela ruských klasikov. Zomrel 27.01.1916 v Užhorode. 

22.09.1949 narodila sa v Roškovciach, okr. Medzilaborce, Teodozia Lattová, novinárka, prekladateľka, aktivistka. Študovala na Strednej všeobecno-vzdelávacej škole v Medzilaborciach, PF UPJŠ v Prešove a žurnalistiku na UK v Bratislave. Od r. 1971 pracovala ako redaktorka v Ukrajinskom štúdiu Slovenského rozhlasu, neskôr v redakcii rusínskeho vysielania Hlavnej redakcie národnostno-etnického vysielania Slovenského rozhlasu v Prešove, od 1.9.2003 v Košiciach. V Prešove aj v Košiciach bola vedúcou tímov redaktorov pre rusínske vysielanie. Od r. 2007 sa podieľa na organizovaní podujatí Rusínskej obrody na Slovensku a iných rusínskych občianskych združení. Preložila do rusínskeho jazyka dve knihy E. Matonokovej "Osturňanské povesti“ a "Havranov poklad – povesti z Lačnova“, zostavila zborník poézie, prózy, publicistiky, scénok a iných žánrov „Milé slovo materinské“ (2010), pripravuje rubriky väčšinou na historické témy pre rusínske internetové vysielanie Rusyn.FM o.z. Molody Rusyny a iné. Píše rozprávky pre rozhlasové vysielanie.

24.09.1833 narodil sa v Čičarovciach, okr. Michalovce, Nikolaj Homičkov, kňaz, pedagóg, publicista. Strednú školu skončil v Užhorode, Satmare a v Košiciach, duchovný seminár v Užhorode. Prednášal náboženstvo v užhorodskom gymnáziu, bol riaditeľom domu pre siroty kňazov, predsedom Spoločnosti sv. Vasilija Velikoho, hlavným inšpektorom pre ľudové školy, titulárny kanonik, vydával noviny "Karpat", napísal knihy "Nauka pravoslavno-christijanskoho bohoslovija" a "Malyj sbornik ili sobranije raznych molenij i pisnej dlja junošestva". Zomrel 28.04.1886 v Užhorode.

24.09.1906 narodil sa v Tibave, dnes Ukrajina, Andrej Karabeleš, básnik, pedagóg. Študoval na Filozofickej faktulte KU v Prahe, už počas štúdia vydal prvé zborníky poézie "Izbrannyje stichotvorenija" (1928) a "V lučach rassveta" (1929). Počas 2. svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, po atentáte na Heydricha bol zatktnutý a väznený v koncentračnom tábore (1942-45). Riaditeľ gymnázia vo Svitavách (1945-53), prednášal na Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove. Ďalšie zbierky: "Na smerteľnom rubeže" (1953) a "V Karpatach" (1955). Od r. 1954 žil na Slovensku. V r. 1955 v Prešove vyšiel jeho posledný zborník poézie "V Karpatach". V r. 1956 vystúpil s kritikou komunistického režimu, stratil prácu, bránili mu v tvorbe. Zomrel 04.09.1964 v Mukačeve na Ukrajine.

25.09.1922 narodil sa v Užhorode, Ukrajina, Vladimír Hošovskij, folklorista. Študoval na gymnáziu v Užhorode, Chuste a na KU v Prahe slovanskú filológiu, etnografiu, orientalistiku, dejiny hudby. V r. 1945 zlákaný sovietskymi agitátormi sa vrátil do Užhorodu, kde sa stretol s drsnou realitou, neuznali mu dosiahnuté vzdelanie. Od r. 1954 učil na strednej hudobnej škole v Užhorode, v r. 1961-1969 docent na konzervatóriu vo Ľvove. Založil kabinet hudobného folklóru ako vedecké pracovisko pre výskum ľudovej hudby obyvateľov východných Karpát, napísal základné práce z hudobného folklóru Podkarpatskej Rusi "Ukrajinskije pjesni Zakarpatja“ (1968), o ľudovej hudbe slovanských národov "U istokov narodnoj muziky slovjan“ (1971). V r. 1975 odišiel do Arménska, kde v Akadémii vied založil vedecko-výskumné stredisko automatizovaného univerzálneho skúmania hudobného folklóru. Po rozpade ZSSR sa vrátil do Ľvova, v Užhorode založil centrum výskumu ľudovej hudobnej kultúry v Karpatoch. Zomrel 30.12.1996 vo Ľvove.   

26.09.1887 narodil sa v Siňave, Poľsko, Michal Vaclavský. Skončil gymnázium v Sambore, študoval právo vo Ľvove a na KU v Prahe. Zaoberal sa kooperatívnym hnutím na Lemkovine. V čase 1. svetovej vojny bol internovaný do Talerhofu a mobilizovaný do rakúskej armády. V rokoch 1918-1919 sa aktivizoval v Ruskej lemkovskej národnej rade, ktorá sa usilovala pričleniť lemkovské územie k Československu. Vaclavský bol prenasledovaný, utiekol na Slovensko do Medzilaboriec, kde pracoval ako školský inšpektor. V spolupráci s Vasiľom Cuperom založili čitáreň, potravinový kooperatív, kreditnú spoločnosť Nádej. Zomrel 16.07.1936 v Medzilaborciach.

26.09.1902 narodila sa v Giulesti, Rumunsko, Olena Mandičová, rodená Šinály, sochárka. Pochádzala z rodiny rusínskeho učiteľa, ktorý mal korene v Osikove pri Bardejove. Študovala na gymnáziu v Košiciach a Budapešti, Akadémiu výtvarných umení v Prahe pod vedením sochára J. Štursu (1921-25). Po ukončení štúdia a cestách po Francúsku, Nemecku a Taliansku pracovala na Podkarpatskej Rusi, vytvorila galériu portrétov a búst rusínskych buditeľov a osobností: prvému guvernérovi G. Žatkovičovi, E. Fencikovi (Užhorod, 1926), A. Dobrianskemu (Užhorod, Michalovce, 1928) A. Mytrakovi (Mukačevo, 1931), monumentálny pomník A. Duchnovičovi v Prešove (1933) a Chuste (1932). Ďalšie sochárske diela: železničný znak na stanici v Olomouci (1938), v Bratislave a iné. V r. 1927 vyhrala súťaž na pomník prezidentovi T. G. Masarykovi. Ako model jej stál samotný prezident Masaryk. Vytvorila jeden z najlepších monumentálnych pomníkov Masarykovi, ktorý sa stal dominantou Užhorodu (1928). Osud tohto významného umeleckého diela bol tragický. Po odstúpení Užhorodu Maďarsku bol demontovaný na príkaz maďarských úradov, odoslaný v nákladnom vagóne do Čiech, počas vojny sa ocitol v Bratislave. Po vojne sa už do Užhorodu vrátiť nemohol, pre sovietsku moc bol Masaryk neprijateľný. O sochu prejavilo záujem mesto Hranice na Morave, v ktorom sa konalo druhé odhalenie (1946). V 50. rokoch sa komunisti rozhodli pomník odstrániť, bol demontovaný a zakopaný v miestnej pieskovni. V r. 1968 bol odhalený po tretíkrát. Po nastúpení normalizácie bol komunistami opäť demontovaný a definitívne zničený (roztavený v Prostejovských železiarňach). Posledných 30 rokov trápená reumatizmom a ochorením kĺbov žila v Košiciach, pracovala ako úradníčka alebo predavačka. Kedysi slávna sochárka zomrela 12.03.1975 v Košiciach zabudnutá verejnosťou. 

26.09.1769 narodil sa vo Vyšnej Olšave, okr. Stropkov, Michal Baluďanský, ekonóm, právnik, pedagóg, prvý rektor Petrohradskej univerzity. Študoval na gréckokatolíckom gymnáziu v Sátoráljaújhely, filozofickú fakultu Kráľovskej akadémie práva v Košiciach a právo vo Viedni. Od r. 1802 pôsobil ako dekan Fakulty práva Budapeštianskej univerzity. V r. 1804 prijal pozvanie ruského cára Alexandra I. a začal učiť politické vedy, ekonómiu, pripravoval plány v oblasti ekonómie a štátnej reformy. Po založení univerzity v Petrohrade bol jej prvým rektorom (1819-1821). Zostavil 15-zväzkový kódex zákonov Ruska a ako hlavný poradca ruského reformátora Speranského rozpracoval nový finančný systém. Zomrel 03.04.1847 v Petrohrade ako ruský šľachtic s erbom.

28.09.1854 narodil sa v obci Slavkovce, okr. Michalovce, Ignatij Roškovič, maliar. Študoval v Budapešti u prof.  D. Bencura a B. Sijkela. V štúdiách pokračoval v Paríži, Mníchove, v Taliansku. Od r. 1895 žil v Budapešti. Pracoval prakticky vo všetkých žánroch výtvarného umenia: monumentálne freskové maliarstvo (Katedrála sv. Štefana a slávnostná sieň kráľovského paláca, kostoly v Prešove, Levoči, Snine, Kecskeméte, obrazy a ikonostasy v gréckokatolíckych chrámoch  na Podkarpatsku i v Rumunsku), portréty súčasníkov, žánrové obrazy, zátišia, knižná grafika. Cirkevnú tematiku spracoval v štýle neskoré baroko, žánrové obrazy v romantickom štýle. Za svoju činnosť získal vládnu cenu K. Lotza a malú štátnu zlatú medailu. Zomrel 29.11.1915 v Budapešti.

28.09.1929 narodil sa vo Valentovciach, okr. Medzilaborce, Ivan Soták, chemik a pedagóg. Skončil Ruské gymnázium v Humennom a Matematicko-fyzikálnu fakultu KU v Prahe. Doktor, kandidát vied, docent. Pracoval v humenskom Chemlone, v Ústave metalurgie a SAV v Košiciach. Publikoval  mnoho vedeckých prác a pripravil niekoľko učebníc pre študentov chémie.

28.09.1929 narodil sa v Legnave okr. Stará Ľubovňa, Gabriel Beskyd, pedagóg, spoločenský dejateľ, publicista. Ukončil Vyššiu pedagogickú školu v Bratislave. Po revolúcii v r. 1989 sa aktívne zapájal do činnosti rusínskych spolkov (Spolok A. Duchnoviča, "Ruský klub 1923", Rusínska obroda na Slovensku). Od r. 1992 publikoval celú sériu statí o známych rusínskych dejateľoch. Cení sa jeho cyklus spomienok o prínose rodiny Beskydovcov v rusínskej histórii.