Rusínske kalendárium
MICHAL SALAK
29.12.1938 narodil sa vo Valentovciach, okr. Medzilaborce, Michal Salak, pedagóg, fyzik. Strednú školu skončil v Medzilaborciach, fyzikálno-matematickú fakultu v Odese. Pracoval na Pedagogickej fakulte UPJŠ v Prešove a na Strojníckej fakulte VŠT, kandidát vied, docent. Zaoberá sa problematikou teoretickej fyziky. Ako spoluautor vydal niekoľko monografií o kvantovej teórii, o využití metódy K-harmonik v atómovej a jadrovej fyzike, Dynamický opis nukleón-nukleónového rozptylu a mnoho ďalších štúdií a článkov.
VASIĽ LATTA
29.12.1921 narodil sa v Pčolinom, okr. Snina, Vasiľ Latta, lingvista, pedagóg. Učil sa na gymnáziu v Mukačeve, pokračoval v Prahe na ruskom gymnáziu. Študoval chémiu na Polytechnickej univerzite vo Viedni. Jeden zo zakladateľov Ruského gymnázia v Medzilaborciach a Humennom, kde učil do r. 1947. Študoval ruskú filológiu v Petrohrade. Zakladal aj Pedagogické gymnázium v Medzilaborciach, kde bol riaditeľom. Prednášal ruský jazyk na Pedagogickej fakulte UPJŠ v Prešove, na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, kandidát vied, docent. Zaoberal sa štúdiom a klasifikáciou rusínskych nárečí na východnom Slovensku, vyznačil slovensko-rusínsku jazykovú hranicu, rozpracoval teóriu regionálnych a národnostných lingvistických atlasov a periodizáciu rozvoja fonologických systémov východoslovanských jazykov a iné. V r. 1991 bol dopracovaný jeho atlas rusínskych nárečí východného Slovenska pod názvom "Atlas ukrajinských nárečí východného Slovenska". Zomrel 27.06.1965 v Bratislave, pochovaný je v Pčolinom.
KULTÚRNO-OSVETOVÝ SPOLOK
27.12.1923 bol založený Kultúrno-osvetový spolok A. Duchnoviča na Podkarpatsku.
JOZEF ZBIHLEJ
27.12.1886 narodil sa v Becherove, okr. Bardejov, Jozef Zbihlej, bankár. Vyrástol v USA. Pracoval v banke A. Beskyda v Užhorode, organizoval prílev kapitálu od krajanov z USA, založil filiálku tejto banky v Prešove (1923) a spolu s I. Kizakom, F. Rojkovičom, P. Gojdičom a inými organizoval v Prešove zakúpenie domu grófa G. Dessewfyho za 280 tisíc korún, ktorý bol nazvaný Ruský dom (17.06.1925). Zúčastnil sa protifašistického odboja. Finančne podporoval činnosť kultúrnych a informačných inštitúcií a organizácií, zvlášť Ukrajinské národné divadlo v prvých rokoch činnosti. Dlhé roky bol členom eparchiálnej a metropolitnej rady pravoslávnej cirkvi v Prešove. Zomrel 30.07.1971 v Prešove.
IVAN MAKOVICKYJ
25.12.1897 narodil sa vo Vyšnom Orlíku, okr. Svidník, Ivan Novák (pseudonym Ivan Makovickyj, Ivan Motovylo), ľudový spisovateľ. V 30. rokoch 20. storočia, keď v každej väčšej rusínskej obci bola Duchnovičova "čítaľňa“, divadelný krúžok alebo spevácky zbor, Novák písal pre účinkujúcich hry, monológy, poéziu. Román o revolúcii v Rusku zostal v rukopise. Jeho tvorbu publikovali v rôznych novinách a zbierkach. Diela: "Viďma - bosorka" (1933), "Dezertér", "Kohut na jarmaku", "Kryzys", "Testament", "Chvora" (1934), román o revolučných udalostiach v rukopise. Zomrel 05.05.1974 vo Vyšnom Orlíku.
NIKOLAJ HVOZDA
24.12.1926 narodil sa v Ladomírovej, okr. Svidník, Nikolaj Hvozda, ľudový básnik a spisovateľ. Automechanik, pracoval ako šofér autobusu osobnej prepravy. Ako básnik vyrástol na ľudovej poézii a poézii A. Pavloviča. Básne publikoval v regionálnej tlači a boli vysielané aj v Slovenskom rozhlase (štúdio Prešov). Jeho básne vyšli v kolektívnych zbierkach: "Zelenyj vinočok červoňi kvitočky“ (1965), "Karpaty pisneju včarovaňi“ (1974) a "Terňova ruža“ (2002) a v samostatných zbierkach: "Kvitky z mojoj zahorodky“ (2002), "Spoviď Rusyna“ (2006) a v r. 1982 kniha poviedok "Siľski opoviďi“. Zomrel 03.09.2010 v Ladomírovej.
RUSKÁ KRAJNA
21.12.1918 vláda Maďarskej republiky M. Károlyiho vyhlásila zriadenie autonómneho rusínskeho teritória "Ruská krajna", avšak tento zámer zákona nebol nikdy zrealizovaný.
VLADYKA NIKOLAJ
19.12.1927 narodil sa v Hanigovciach, okr. Sabinov, Nikolaj Kocvar, vladyka Nikolaj, cirkevný hierarcha. Študoval na Ruskom gymnáziu v Humennom, maturoval v Prešove. Od r. 1950 študoval na Pravoslávnej bohosloveckej fakulte, skončil Duchovnú akadémiu v Moskve, doktor teológie, kandidát bohoslovských vied. Slúžil v Mikulášovej, Jarabine, ako spirituál na Pravoslávnej bohosloveckej fakulte. Administrátor pravoslávnej eparchie v Prešove, neskôr bol vysvätený na biskupa a intronizovaný na arcibiskupa (1987). Zástupca metropolitu pražského a od r. 1993 metropolita a arcibiskup Prešovský a Slovenska. Zomrel 30.01.2006 v Prešove.
ADOLF DOBRIANSKY
19.12.1817 narodil sa v Rudlove, okr. Vranov n/Topľou, Adolf Dobriansky, politik, vedúca osobnosť rusínskeho národného obrodenia, zakladajúci člen Matice slovenskej. Študoval na gymnáziu v Levoči, Rožňave, Miškolci, dokončil v Levoči, filozofiu v Košiciach, dokončil v Egeri, právo v Egeri. V r. 1836-40 študoval na Banskej a technickej akadémii v Banskej Štiavnici, v r. 1847 absolvoval Vysoké technické inžinierske učenie vo Viedni. Spolupracoval s J. M. Hurbanom, A. Radlinským. Počas svojho pobytu v Čechách v r. 1846-48 sa zoznámil osobne s E. Palackým, K. Havlíčkom-Borovským, F. L. Riegerom. Zdieľal ich austroslavistickú koncepciu a predstavy o federalizácii Rakúska. Zároveň bol silne naklonený myšlienkam slovanskej vzájomnosti a rusofilstva. Po vypuknutí revolúcie v r. 1848 sa vrátil do Banskej Štiavnice, kde kandidoval vo voľbách do uhorského snemu, avšak poslanci odmietli uznať jeho mandát. Dobriansky sa uchýlil na východné Slovensko, kde sa stal vedúcou osobnosťou skupiny rusínskych intelektuálov. Skupina okolo Dobrianskeho zostavila politický program zjednotenia Rusínov Uhorskej Rusi, východnej Haliče a Bukoviny do jednej provincie v rámci Habsburskej monarcie. V podobe memoranda ho odovzdali na audiencii cisárovi Františkovi Jozefovi I. (január 1848). Plán bol vážnou ranou pre hlavného rivala Viedne v tej dobe - maďarskú revolučnú vládu. V apríli 1849 sa Dobriansky znovu vrátil do Viedne. Cisársky dvor a vláda už boli zaneprázdnení prípravou rozhodujúceho úderu proti Uhorsku a o rusínsku vec stratili úplne záujem. Vytvorenie rusínskej provincie bolo zamietnuté "zo štátnych záujmov". V máji prijal ponuku od ministra vnútra A. Bacha na cisárskeho komisára v štábe ruskej armády smerujúcej do Uhorska. V októbri 1849 do Viedne pricestovala delegácia prešovských Rusínov na čele s Dobrianskym. 19.10.1849 vykonala audienciu u cisára Františka Jozefa I. Delegácia odovzdala cisárovi Memorandum (Pamjatnyk Rusynov Uhorskych), ktorého autorom bol Dobriansky. Koncom októbra 1849 bol menovaný prvým referentom a vedúcim kancelárie hlavného administrátora novozriadeného Užhorodského okruhu. Ihneď začal uskutočňovať prorusínske opatrenia. V mestách nariadil nahradiť maďarské nápisy trojjazyčnými rusínsko-maďarsko-nemeckými a pokúsil sa zaviesť úradný rusínsky jazyk. 28.03.1850 bol Užhorodský okruh zrušený na základe rozhodnutia ministra Bacha o likvidácii civilných okruhov v Uhorsku. Bola to katastrofa pre rodiace sa národné rusínske hnutie. Dobriansky bol menovaný referentom Košického dištriktu (1850-51). Tajomník jednotného miestodržiteľstva v Budíne (1851-53), ministerský rada v Arade (1853-60), ministerský rada pri uhorskom miestodržiteľstve (1860-1861). V marci 1861 sa konali prvé voľby do krajinských snemov vrátane uhorského. Z radov Rusínov Uhorska boli zvolení A. Dobriansky, J. Markuš a A. Seregéli. V predvolebnej kampani Dobriansky predložil ucelený národný program Rusínov: zriadenie rusínskeho vojvodstva podobného srbskému, zvolenie rusínskeho snemu, voľba biskupov podľa zvykov gréckokatolíkov, zriadenie podkarpatorusínskeho arcibiskupstva, zjednotenie komitátov obývaných Rusínmi do jednotného celku, vymenovanie rusínskych úradníkov do vyšších miest, autonómny štatút rusínskeho územia. Na prvom zasadnutí uhorského snemu skupina maďarských poslancov vytkla Dobrianskemu jeho pôsobenie ako komisára u ruských intervenčných vojsk v r. 1849, hanlivo ho označila za "moskalského vodcu" a "Pansláva". Výbor snemovne zrušil platnosť jeho mandátu. Koncom r. 1861 sa Dobriansky rozhodol zostaviť nové memorandum. Do jednotlivých rusínskych gréckokatolíckych farností rozoslal tajný obežník. List bol koncipovaný v tvrdom protimaďarskom tóne (".. je nutné oslobodiť sa od maďarského jarma ..."). Znovu raz precenil národnú uvedomelosť rusínskeho duchovenstva a odhodlanosť rusínskej inteligencie. V r. 1866 v Užhorode začala svoju činnosť Spoločnosť sv. Vasilija Veľkého (Obščestvo sv. Vasilija Velikoho). Predsedom spoločnosti bol zvolený Dobriansky. Hlavnú úlohu spoločnosti jej členovia videli v zabezpečení farností mukačevskej a prešovskej diecézy učebnicami pre rusínske školy, vydávaní rusínskych novín, literárnych almanachov a ročeniek. Od r. 1867 začala spoločnosť vydávať prvé rusínske noviny vychádzajúce v kraji "Svet" (1867-71) a prvú literárnu ročenku "Mesjaceslov". V r. 1871 Dobriansky vydal brožúru s programom vytvorenia tzv. Rakúskej Rusi, teda zjednotenie predlitavských provincií Haliče a Bukoviny so zalitavskou Uhorskou (Podkarpatskou) Rusou. Zopakoval tak svoj program z r. 1849. Brožúra vyvolala ostrú reakciu v maďarských politických kruhoch. Na Dobrianskeho bol dokonca spáchaný atentát. Po atentáte sa stiahol na svoj statok v Čertižnom a politického diania v Uhorsku sa už nezúčastňoval. V 70. rokoch pochopil nereálnosť orientácie na Viedeň, zameral sa na spoluprácu s haličskými rusofilmi. V r. 1875 pod tlakom maďarizátorov emigroval do Poľska, ktoré bolo vtedy zabraté Rusmi (Kongresówka). Šesť rokov strávil vo Varšave v rodine svojho zaťa, profesora varšavskej univerzity, Antona Budiloviča (1846-1908), slavjanofila, zakladateľa Haličsko-ruskej spoločnosti. V r. 1881 sa presťahoval do Ľvova a pokračoval v spolupráci s haličskými rusofilmi. Uhorským ministerským predsedom Kálmánom Tiszom bol vykonštruovaný súdny proces proti nemu, jeho dcére a niekoľkým rusofilom. Boli obvinení z velezrady a hrozil im najvyšší trest. Všetci boli nakoniec zbavení viny. Na odporúčanie rakúskej vlády a cisárskej kancelárie sa potom Dobriansky natrvalo usadil v Innsbrucku. Pokračoval vo svojej publicistickej činnosti, rozpracoval ďalší program federalizácie Rakúska (Programm zur Durchführung der nationalen Autonómia in Oesterreich, 1885), propagoval ideu kultúrnej jednoty Rusínov s ruským národom a Ruskom (O sovremennom religiozno-političeskom položenii avstro-uhorskoj Rusi, 1885). Avšak s rodným krajom už žiadne spojenie nemal. Zomrel 19.03.1901 v Innsbrucku, pochovaný je v Čertižnom, okr. Medzilaborce.
NIKOLA HRYCAK
18.12.1908 narodil sa v obci Rosiška, dnes Ukrajina, Nikola Hrycak, pedagóg, lexikograf. Učil sa na gymnáziu v Užhorode, v r. 1962-1976 pracoval na univerzite, kde pod tlakom napísal Slovník botanickej lexiky, hoci celý svoj život zbieral a voľný čas venoval zbieraniu slov materinského jazyka, rusínskych slov z oblasti Huculska. Zostavil 25 zväzkov, okolo 250 tisíc slov a s variantami okolo jedného milióna. Na užhorodskej univerzite nebola podporovaná jeho činnosť, lebo to bolo nárečie rusínske, nie ukrajinské. Za 15 rokov práce prepísal 9 dielov, t. j. 3445 strán. Práca stále nebola dokončená, lebo musel pracovať na iných úlohách. Skončil nielen filologickú fakultu, ale aj lekársku. Každé slovo predstavil v kontexte, na niektoré slová našiel 5-10 významov. Slová najčastejšie nachádzal v ľudových rozprávkach, baladách, piesňach, z nich vyčleňoval slovo, ktoré predstavil v rôznych významoch. Preto zozbieral okolo 60 tisíc piesní, 300 rozprávok, 5 tisíc povestí. Tento slovník nedokončil, ostatné slová ostali na kartičkách. Zomrel 07.04.1979.
ANNA JABUROVÁ
18.12.1898 narodila sa v Stakčíne, okr. Snina, Anna Jaburová, speváčka. Jej talent podporil ruský emigrant Sevastianov a vďaka nemu v 30. rokoch 20. storočia mala niekoľko koncertov stakčínskych ľudových piesní v Prahe. Jej piesne zaznamenali českí, ruskí, ukrajinskí a rusínski zberatelia, najviac Michal Šmajda, Michal Hirjak a Mikuláš Mušinka, ktorý vydal zbierku Strieborná rosa, kde je zaznamenaných 167 rusínskych ľudových piesní zo Stakčína a okolia. Speváčka poznala všetky obradové piesne, mnoho ľudových múdrostí hádanok a rozprávok. Zomrela 02.10.1984.
VASIĽ FRANKO
17.12.1926 narodil sa vo Vydrani, okr. Medzilaborce, Vasiľ Franko, pedagóg, historik. Skončil učiteľský seminár v Prešove, Vyššiu pedagogickú školu v Bratislave. Učil v Poráči, Slovenskom Novom Meste, Habure, Prešove, Podhorodi, vo Svidníku, na Pedagogickej a Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove. Kandidát vied, docent. Zaoberal sa problematikou teórie výučby histórie. Publikácie: Z teórie vyučovania dejepisu, Didaktika dejepisu, Organizačné formy dejepisného vyučovania, učebnice a iné.
VASILIJ ŠČERECKÝ
15.12.1883 narodil sa v obci Lazy, dnes Ukrajina, Vasilij Ščerecký, politik, agrárnik, organizátor družstevného hnutia na Podkarpatskej Rusi. Významnou udalosťou v jeho živote bolo stretnutie s maďarským reformátorom Edmundom Eganom, ktorý realizoval tzv. "Verchovinskú akciu". Celé mesiace putoval s Eganom od obce k obci, vysvetľoval mu problémy života podkarpatských horalov, učil sa od neho a osvojoval si družstevno-organizačnú prácu. Po tragickej smrti učiteľa-reformátora Egana (1901) začal tieto družstvá zakladať a starať sa o ich činnosť. Bojoval na východnom fronte, dostal sa do ruského zajatia. Po návrate domov musel začínať všetko odznova. V jeho rodnom kraji zanechali bojujúce armády spúšť. Rekvizície a nútené vojnové "úvery" spôsobili úplný rozvrat družstevníctva. Zapojil sa do zakladania družstiev, ktoré podľa jeho koncepcie mali vytvárať dostatočný rezervný kapitál na podporu hospodárskeho a kultúrneho rozvoja krajiny. Napomáhal obnove štátnej a výskumnej poľnohospodárskej stanice a výskumného chovu zvierat. Jeho úspešná družstevná činnosť ho priviedla do politiky. V parlamentných voľbách v r. 1929 bol zvolený za republikánsku (agrárnu) stranu do poslaneckej snemovne, kde pôsobil do r. 1935. Po ukončení poslaneckého mandátu venuje hlavnú pozornosť agrárnym otázkam. V r. 1933 založil Poľnohospodársku komoru Podkarpatskej Rusi, ktorá patrila rozsahom pôsobnosti a počtom členov (viac ako 30 tisíc) k vplyvným korporáciám v krajine. Prostredníctvom svojich okresných pobočiek a odborných sekcií plnila významné úlohy: intenzifikácia poľnohospodárstva, rozširovanie osevných plôch, propagácia chemických hnojív, rozvoj ručnej domácej výroby. Pôsobila aj v oblasti sociálnej a kultúrnej. Po obsadení Podkarpatskej Rusi sovietskou armádou bol v rámci veľkého záťahu kontrarozviedky SMERŠ na nekomunistickú podkarpatskú inteligenciu 19.11.1944 zatknutý a odvlečený do ZSSR. V gulagu strávil vyše desať rokov, bol prepustený v čase Chruščovových reforiem. Zabudnutý a osamotený najvýznamnejší podkarpatský družstevník zomrel v r. 1962 v Mukačeve.
IVAN JUHASEVIČ SKLIARSKY
15.12.1814 zomrel v Nevickom, Ukrajina, Ivan Juhasevič Skliarsky, cirkevný dejateľ, zberateľ folklóru, básnik, zostaviteľ mnohých kalendárov a spevníkov. Teológiu študoval vo Ľvove, pracoval ako pivcoučiteľ - kantor v Príkrej. Od r. 1795 žil a slúžil v Nevickom. Vlastnoručne prepísal asi 40 kníh, ktoré ilustroval farebnými miniatúrami. Zostavil sedem zborníkov cirkevných piesní s notami - irmologiónov, o čom písal J. Javorský v Materiáloch k histórii starej piesňovej literatúry na Podkarpatskej Rusi. Juhasevič Skliarsky zostavil veľký rukopisný zborník rusínskych porekadiel, z nich 370 publikoval v Kalendári gréckoruskom podľa Juliánskeho kalendára (1806). Písal aj ikony. Narodil sa v Príkrej, v okr. Svidník, v r. 1741.
EMANUEL BIHARY
14.12.1854 narodil sa v Belži, okr. Košice-okolie, Emanuel Bihary, gréckokatolícky kňaz. Študoval na gymnáziu v Prešove, duchovný seminár skončil v Budapešti. Slúžil v chrámoch vo Veľkej Poľane, v Pčolinom a v Bardejove. Bol spirituálom v duchovnom seminári v Prešove, neskôr kanonikom Prešovskej gréckokatolíckej eparchie. Písal o významných rusínskych osobnostiach, prekladal z maďarského jazyka, písal poviedky.
IVAN KIZAK
14.12.1849 narodil sa v Pakostove, okr. Stropkov, Ivan Kizak, kňaz, kultúrny dejateľ, pedagóg, spisovateľ. Stredoškolské vzdelanie získal v Prešove, teológiu študoval na Bohoslovskom lýceu v Užhorode.Slúžil v Bukovciach, kde založil spevácky cirkevný zbor. Biskupstvo gréckokatolíckej cirkvi ho poverilo vedením a dirigovaním katedrálneho zboru v Prešove, neskôr sa stal profesorom Učiteľského seminára (1921), dostal do správy prešovskú farnosť. Propagátor rusínstva v čase maďarizácie, spoluorganizátor Ruského klubu, spolu s T. Rojkovičom a Š. Majdakom a ďalšími založili Ruský národný dom v Prešove a kultúrno-vzdelávacie oddelenie Spoločnosti A. Duchnoviča (1924). I. Kizak písal učebnice, kalendáre, rozprávky, veselohry, poéziu, hudobné kompozície a i. Zomrel 19.10.1929 v Prešove.
ANDREJ KARŠKO
13.12.1938 sa narodil v Zubnom, okr. Humenné, Andrej Karško, kultúrno-osvetový pracovník, hudobník. Skončil pedagogickú školu v Prešove. Učil v Ruskom Potoku, kde bol neskôr riaditeľom, v Starine, kde zorganizoval prvý orchester a spevácky zbor Vusači, detský spevácky zbor zorganizoval aj v Holčíkovciach a ako vedúci oddelenia ľudovej tvorivosti Kultúrneho zväzu ukrajinských pracujúcich v Prešove založil festivaly Makovická struna v Bardejove a Na krídlach piesní v Stakčíne. Spracoval 6 zborníkov piesní pre deti a zbory a 7 zbierok vlastných piesní s hudbou. Zhudobnil mnoho piesní miestnych básnikov, autor a spoluautor učebníc hudobnej výchovy pre základné školy. Zomrel v Prešove.
VLADIMÍR ČEREVKA
11.12.1931 narodil sa v Roškovciach, okr. Medzilaborce, Vladimír Čerevka, učiteľ, prekladateľ, politik. Skončil Ruské gymnázium v Prešove, Filozofickú fakultu UK v Bratislave, Akadémiu spoločenských vied v Moskve. Učil v Prešove, Bardejove, Humennom a v Medzilaborciach (riaditeľ gymnázia). Zástupca ministra kultúry SSR v Bratislave, kandidát vied. Diela: Súčasná sovietska próza, DAV a sovietska literatúra, Slovenský jazyk pre 8. ročníky ZDŠ, Literární čtení v ruském jazyce, prekladal literárne diela ruských spisovateľov do slovenčiny, napísal okolo 100 recenzií a článkov a i. Zomrel 24.03.2014 v Bratislave.
INŠPEKTORÁTY PRE UKRAJINSKÉ (RUSKÉ) ŠKOLY
10.12.1945 Povereníctvo školstva a osvety v Bratislave svojím rozhodnutím zriadilo štyri inšpektoráty pre ukrajinské (ruské) školy: v Medzilaborciach (pre okresy Medzilaborce, Sninu, Sobrance a Humenné), v Stropkove (pre okresy Stropkov, Svidník, Giraltovce a Vranov), v Sabinove (pre okresy Sabinov, Stará Ľubovňa, Kežmarok a Spišská Stará Ves) a v Prešove (pre okresy Prešov, Bardejov, Levoča, Spišská Nová Ves a Gelnica). Zároveň týmto rozhodnutím boli zriadené aj štyri osvetové inšpektoráty pre rusínske obyvateľstvo v Snine (pre oblasť medzilaborského školského inšpektorátu), vo Svidníku (pre oblasť stropkovského školského inšpektorátu) v Starej Ľubovni (pre oblasť sabinovského školského inšpektorátu) a v Bardejove (pre oblasť prešovského školského inšpektorátu).
ŠTEFAN DOBOŠ
08.12.1912 narodil sa v Obave, Ukrajina, Štefan Doboš, literárny vedec. Maturoval na ruskom gymnáziu v Mukačeve, absolvoval Filozofickú fakultu UK v Prahe. Po ukončení štúdia učil na gymnáziu v Berehove a Mukačeve. V r. 1942 napísal učebnicu "Istorija podkarpatoruskoj literatury", ktorej hlavnou myšlienkou bola odlišnosť literárneho procesu u podkarpatských Rusínov od ruskej a ukrajinskej literatúry. V r. 1945 bol menovaný prvým rektorom užhorodskej univerzity. V r. 1946 sa presťahoval do Československa. Učil ruský jazyk a literatúru na gymnáziu v Prešove, Liptovskom Mikuláši, Ústave medicíny v Košiciach, Vysokej pedagogickej škole v Prešove. Od r. 1959 vedúci katedry ruského jazyka a literatúry UPJŠ v Prešove. Na rozdiel od svojich prešovských rusínskych kolegov "konvertujúcich" v 50. rokoch od rusínstva a rusofilstva k ukrajinstvu, sa nevzdal ruskej orientácie, ktorú získal od svojich učiteľov, ruských emigrantov, na mukačevskom ruskom gymnáziu. Po rusky napísal prvú akademickú biografiu A. Dobrianskeho "Adolf Ivanovič Dobrjanskij: Očerk smädu i dejatelnosti" (1956) a monografiu o rusínskom buditeľ J. Stavrovskom - Popradovovi "Julij Ivanovič Stavravskij - Popradov: Očerk žizňi i tvorčestva" (1975). Zomrel 23.02.1978 v Prešove
DIMITRIJ CHOMA
06.12.1926 narodil sa v Chmeľovej, okr. Bardejov, Dimitrij Choma, ekonóm, pedagóg. Učil sa v Zborove, učiteľskú akadémiu absolvoval v Prešove, učil v Sabinove. Pokračoval v štúdiu na Vysokej škole politických a hospodárskych vied v Prahe, kde skončil aj Vyššiu ekonomickú školu, obhájil dizertáciu, docent, doktor vied, profesor. Člen - korešpondent Československej poľnohospodárskej akadémie. Napísal "Stručný pruvodce ekonomikou zemědělských družstev", "Ekonomická efektivnost a diferenciace v zemědělství", "Ekonomika agrokomplexu" a ďalšie odborné publikácie a učebnice.
ANDREJ ŠLEPECKÝ
06.12.1894 narodil sa v Bukovci, okr. Stropkov, Andrej Šlepecký, cirkevný činiteľ, spisovateľ, publicista. Učil vo Svidníku, v r. 1912 roku emigroval do USA, kde vyštudoval pravoslávny duchový seminár. Slúžil vo farnostiach štátu Pensylvánia. Veľkou mierou sa zaslúžil o vznik centra kultúry pre krajanov z Karpát a Karpatoruskej pravoslávnej eparchie v Amerike. Napísal vyše tisíc článkov s náboženským a svetským obsahom, finančne pomáhal pri budovaní chrámu - pamätníka v Medzilaborciach, Katedrálneho chrámu sv. Alexandra Nevského v Prešove a pri obnove chrámu na Bukovej Hôrke.
PODDUKELSKÝ UMELECKÝ ĽUDOVÝ SÚBOR
05.12.1955 vznikol Poddukelský ukrajinský ľudový súbor (PUĽS) – profesionálny súbor piesní a tancov so sídlom v Prešove, ako súčasť Ukrajinského národného divadla (dnes Divadlo A. Duchnoviča). Predchodcom PUĽS-u bol profesionálny Ukrajinský národný súbor piesní a tancov, založený 9.2.1953 so sídlom v Medzilaborciach a Cemjate pri Prešove. Prvým riaditeľom súboru bol Juraj Kosťuk, ktorý bol do r. 1958 aj prvým umeleckým vedúcim PUĽS-u. V r. 1959-1960 súbor umelecky viedli Juraj Cimbora a Ľudmila Poliaková, potom Štefan Ladižinský (1960-1965), Melánia Nemcová (1968-1972), Rudolf Smoter (1976-1979), Andrej Hnát (1980-1989), Vladimír Ljubimov (1990-1993), Vladimír Marušin (1993-1996), Rudolf Smoter (1996-1999), Juraj Švantner (1999-2003), Miroslav Morochovič (2003-2008), V r. 1991 sa názov súboru zmenil na Poddukelský umelecký ľudový súbor. Od januára 2008 sa PUĽS organizačne osamostatnil a jeho zriaďovateľom je Prešovský samosprávny kraj. Po osamostatnení súboru bol riaditeľom Vladimír Marušin (2008-2014), od r. 2014 je riaditeľom Juraj Švantner. Prvými choreografmi PUĽS-u boli Vladimír Libovický a dlhoročná vedúca umelecká osobnosť Melánia Nemcová (1957-73). Po jej odchode bol vedúcim tanečného súboru dlhoročný sólista Ivan Čisárik (1973-79). V r. 1979-80 a 1984-91 umelecky viedla teleso pedagogička a choreografka Stanislava Semjanová-Selčanová. V r. 1980-1983 formoval súbor ako umelecký šéf Juraj Goga, ktorý pôsobil v súbore ako choreograf od r. 1971. Neskôr, krátko stál na čele súboru choreograf Pavol Širák (1983-84). V r. 1985-1989 tanečnú zložku viedla opäť Stanislava Semjanová-Selčanová. V r. 1991-1996 prevzal umelecké vedenie tanečník a choreograf Vladimír Marušin. Po jeho odchode pracoval tanečný súbor PUĽS-u v r. 1997-2001 opäť pod vedením Juraja Gogu. Vedúcim a choreografom tanečného súboru sa stal na obdobie r. 2003 - 2008 Miroslav Morochovič. Po osamostatnení sa súboru, v r. 2008 umelecky profiloval tanečný súbor choreograf Vladimír Marušin, v súčasnosti vedie súbor sólista baletu PUĽS-u Juraj Velebír.
Prvým zbormajstrom bol Juraj Kosťuk, ktorý bol zároveň aj prvým umeleckým vedúcim. Ďalšími osobnosťami, ktoré prispeli k vybudovaniu profesionálneho zboru boli Juraj Cimbora, tiež ako skladateľ, potom Štefan Ladižinský. Zbormajstrom s najdlhším pôsobením pri zbore PUĽS-u bol Miroslav Burgr (1963-1977), ktorého vystriedal Václav Dvořák. Jeho profesionálny prístup vyprofiloval zbor PUĽS-u na špičkové teleso, spievajúce nielen súborový repertoár, ale s ľahkosťou zvládal aj repertoár klasický. Ďalšou osobnosťou zboru bol Vladimír Ljubimov, ktorý pôsobil ako zbormajster v r. 1984-1993. Po jeho odchode došlo k čiastočnej redukcii hlasov, čo sa odzrkadlilo aj na repertoári zboru, transformujúceho sa postupne na spevácku skupinu. K najznámejším zborovým skladbám patrí určite skladba J. Cimboru: Ej, hoj, tili, tili, tili... a tiež pieseň interpretovaná Máriou Mačoškovou: Pyla ja palinku.... Najznámejší sólisti zboru: Mária Mačošková, Mária Iľaščiková, Regína Jaroščáková, Mária Hrabovská, Jozef Príhoda, Rudolf Smoter, Jozef Pigula a ďalší. Najznámejší dirigenti: Rudolf Šulák, Jaroslav Pokorný, Juraj Cimbora, Miroslav Burgr, Július Selčan, Vladimír Ljubimov a ďalší. Najznámejší koncertní majstri: Viliam Bitto, Koloman Bari, Július Šarközy.
RUSÍNSKA NÁRODNÁ REPUBLIKA LEMKOV
05.12.1918 Rusínska národná republika Lemkov (lem. Ruska Narodna Respublika Lemkiv; iné názvy: Lemko-rusínska republika, Lemkovská republika, Lemkovská rusínska republika ) bol malý haličský štát, vytvorený Lemkami 05.12.1918 po rozpade Rakúsko-Uhorska, keď sa 500 delegátov zo 130 lemkovských obcí zišlo vo Florynke a uznieslo na založení výkonnej rady. Vedúcimi postavami lemkovského hnutia sa stali Jarosław Kaczmarczyk, Aleksander Cichański a kňaz Mychajło Jurczakiewycz. Neboli však určené jednoznačné ciele hnutia - jedni sa chceli pripojiť k Rusku, iní k Ukrajine, iní k Československu (tento variant podporoval najmä Grigorij Žatkovič, ktorý už predtým pomohol k ČSR pripojiť Podkarpatskú Rus). Objavila sa aj požiadavka ponechať republiku samostatnú, ale s iným hlavným mestom (napr. Prešov alebo Užhorod). Situácia sa zakrátko skomplikovala po vypuknutí poľsko-ukrajinskej vojny a obsadení Ukrajinskej národnej republiky. Od konca januára 1919 sa v Lemko-Rusínsku konali manifestácie za zjednotenie s Rusínmi v ČSR, Jozef Piłsudski sa však nemienil územia Lemkov vzdať a Československo nemalo veľký záujem o ich ovládnutie. V marci 1919 boli poprední predstavitelia republiky (medzi nimi aj Jurczakiewycz a Kaczmarczyk) uväznení. Súd v Novom Sonczi ich síce oslobodil, napriek tomu snaha o udržanie stability republiky skončila neúspechom. Osud republiky bol definitívne spečatený uzavretím saintgermainskej zmluvy, ktorá pridelila Halič (vrátane Lemko-rusínskej republiky) Poľsku.
MIKULÁŠ KSEŇÁK
04.12.1933 narodil sa v Kamienke, okr. Stará Ľubovňa, Mikuláš Kseňák, pedagóg, spisovateľ, bájkár. Skončil gymnázium v Prešove a Inštitút ruského jazyka v Prahe. Učil na základnej škole a neskôr v gymnáziu v Ružomberku, kde bol riaditeľom. Literárne diela písal najprv v ruskom jazyku, potom po ukrajinsky, po r. 1989 po rusínsky. Debutoval v almanachu “Mladé hlasy (1956). Vydal zborníky bájok (1963, 1970, 1974), "Smiech a horkosť srdca (1977), "Vienok z tŕnia“ (1980), "Veľké možnosti“ (1990), "Hrste rodnej zeme“ (2009), "Uhly pohľadu“ (2011), poviedky o drotároch Zamaguria, rozprávku o drotárikovi, ktorú uviedlo Divadlo A. Duchnoviča v Prešove, prekladal bájky Ezopa, Jonáša Záborského a Karla Čapka. V r. 2003 dostal Cenu A. Duchnoviča so soškou karpatského medveďa za literárnu tvorbu a Literárny fond ocenil jeho tvorbu Cenou A. Pavloviča (2007).
GRIGORIJ ŽATKOVIČ
02.12.1886 narodil sa v obci Holubynoje, Ukrajina, Grigorij Žatkovič, americký právnik, politik. V piatich rokoch sa vysťahoval s rodičmi do USA. Vyrastal v rodine vedúceho predstaviteľa rusínskeho emigrantského spolku "Sojedinenije greko-katoličeskych russkich bratstv". Absolvoval vyššiu odbornú školu sv. Vincenta v New Yorku a sv. Ducha v Pittsburghu, právo vyštudoval na Pensylvánskej univerzite. Do r. 1918 právnik korporácie General Motors, na jeseň toho istého roku bol pozvaný do vedenia Americkej národnej rady Uhro-Rusínov (ANRUR), ktorá mu uložila úlohu zostaviť memorandum pre prezidenta USA W. Wilsona ohľadom postavenia Podkarpatskej Rusi v novej Európe. Žatkovič považoval Rusínov za svojbytný národ a na základe toho koncipoval program ANRUR. V ním vypracovanom memorande bolo prvou požiadavkou "Priznanie Rusínom štatút samostatného, a ak to bude možné, plne nezávislého národa, ktorý by mohol vytvoriť svoj štát. Ak to možné nebude, možno uvažovať o variantoch spojenia na zásadách autonómie s niektorým susedným slovanským štátom." 21.10.1918 sa Žatkovič stretol s prezidentom USA. Prezident W. Wilson odporúčal pripojiť sa k niektorému slovanskému štátu a tiež vstúpiť do projektovanej Stredoeurópskej demokratickej únie. 23.10.1918 vstúpila ANRUR vo Philadelphii do Únie stredoeurópskych štátov, Žatkovič podpísal v jej mene Deklaráciu všeobecných cieľov nezávislých stredoeurópskych národov. Pri podpise vyhlásil: "Naše činy v Amerike sú nezávislé, oddelené od ukrajinských. Ukrajinci majú svoju cestu rozvoja, svoje vlastné organizácie. My máme svoje dejiny, iné ako Ukrajinci." Vo Philadelphii sa Žatkovič prvýkrát stretol s T. G. Masarykom a spoločne posúdili otázku pripojenia Podkarpatskej Rusi k Československu. Masaryk sľúbil Žatkovičovi, že ak sa Rusíni pripoja k ČSR, budú mať zaručené autonómne územie. 12.11.1918 sa vo Scrantone (štát Pensylvánia, USA) konal zjazd ANRUR pod vedením Žatkoviča, ktorý vo svojom riešení pre Podkarpatskú Rus vyhlásil československú variantu za optimálnu. Na zjazde presadil Žatkovič návrh, aby bol vykonaný plebiscit medzi americkými Rusínmi. V decembri 1918 prebehol plebiscit, v ktorom 67% zúčastnených hlasovalo pre pripojenie Podkarpatskej Rusi k ČSR. Z iniciatívy prezidenta Masaryka prišla na mierovú konferenciu do Paríža delegácia amerických Rusínov na čele so Žatkovičom, kde informoval o rusínskej otázke plukovníka E. M. Housa, ktorý viedol v neprítomnosti prezidenta W. Wilsona delegáciu USA, a stretol sa aj s členom francúzskej delegácie A. Tardieum. Po stretnutí s A. Beskydom vytvorili "Russku komisiju", ktorá vystupovala v mene všetkých Rusínov. Na radu prezidenta Masaryka Žatkovič odišiel s delegáciou amerických Rusínov do Užhorodu. V Prahe neskôr odovzdal prezidentovi memorandum vo forme svojich "Štrnástich bodov", podmienok pripojenia Podkarpatskej Rusi k ČSR. Svoje podmienky Žatkovič fomuloval v zmysle americkeho ústavného systému, práva štátov v americkej federácii, ktoré sa však nedalo uplatniť vo vtedajšej strednej Európe. V Bratislave Žatkovič rokoval s ministrom pre Slovensko Vavrom Šrobárom o hraniciach medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou. V Prešove Žatkovič rokoval s predstaviteľmi Karpatoruskej národnej rady, ktorá splnomocnila americkú delegáciu pracovať pre spojenie prešovskej, užhorodskej a chustskej rady na základe Žatkovičových "Štrnástich bodov". Komunistický prevrat v Budapešti a expanzívne zámery maďarského diktátora Bélu Kuna donútili Žatkoviča odísť do Paríža a požiadať mierovú konferenciu, aby dala súhlas s obsadením všetkého územia Podkarpatskej Rusi. V marci - apríli 1919 sa Žatkovičovi podarilo konsolidovať rusínske "rady" a definitívne presadiť myšlienku pripojenia Podkarpatskej Rusi k ČSR ako autonómneho územia. 8.5.1919 Centrálna ruská národná rada na svojom zasadnutí v Užhorode schválila uznesenie o pripojení Podkarpatskej Rusi k ČSR a odporučila Žatkoviča, ako splnomocneného ministra. Avšak čs. vláda na základe generálneho štatútu rozhodla inak. Do čela štátnej správy na Podkarpatskej Rusi stanovila administrátora (J. Brejcha) a ako poradný zbor dočasnú päťčlennú rusínsku autonómnu radu na čele so Žatkovičom, nazvanú "Dočasné Direktórium". Direktórium obsahovalo prvky provizórneho autonómneho snemu a orgánu autonómnej správy, nemalo však skutočný vplyv na správu krajiny, ktorá bola v rukách čs. administrátora a vojenského vedenia. Žatkovič, vychovaný v duchu americkej aktivity a zároveň jasných kompetencií ústavných orgánov, nemohol plniť úlohu bábky, čo viedlo k otvorenému konfliktu medzi Direktóriom, administrátorom a vojenským vedením. Začiatkom februára 1920 Direktórium podalo demisiu, ktorá však nebola prezidentom prijatá. Po schválení Ústavnej listiny ČSR čs. vláda vydala nariadenie o zmene generálneho štatútu Podkarpatskej Rusi. Do čela miestnej výkonnej moci bol postavený guvernér. 5.5.1920 prezident republiky vymenoval na návrh vlády Žatkoviča dočasným guvernérom Podkarpatskej Rusi (Žatkovič občas používal titul "prezident Rusínie"). Skutočná moc však v krajine bola v rukách čs. úradníka, viceguvernéra (P. Ehrenfeld). Po desaťmesačnom fungovaní v úrade guvernéra podal G. Žatkovič demisiu, ktorá predstavovala protest proti centralizačnej politike čs. vlády na Podkarpatskej Rusi v otázke autonómie aj v postavení guvernéra. Po dlhých a neúspešných rokovaniach 16.4.1921 prezident republiky Masaryk Žatkovičovu rezignáciu prijal. Žatkovič, sklamaný z postupu čs. vlády, opustil Podkarpatskú Rus a vrátil sa do USA, čím podkarpatská politická scéna navždy stratila dôsledného a najschopnejšieho oponenta pražského centralizmu. Po návrate do USA vyvinul Žatkovič veľkú protičeskoslovenskú propagačnú aktivitu. Pre amerických Rusínov napísal obsiahlu správu "Otkrytie - Exposé byvšeho gubernátora Podkarpatskoj Rusi o Podkarpatskoj Rusi" (1921), brožúru "The Rusin Question in a Nutshell" (1923), v ktorej analyzoval celý proces pripojenia Podkarpatskej Rusi k ČSR a svoje snahy o uskutočnenie autonómie po vzniku ČSR. V r. 1920-45 vykonával advokátsku prax v Pittsburghu (USA), bol právnym poradcom Pittsburskej gréckokatolíckej diecézy. V čase 2. svetovej vojny sa vrátil k rusínskému problému, posudzoval ho v rámci obnovenia ČSR v predmníchovských hraniciach, stretával sa s čs. predstaviteľmi v exile (E. Beneš, J. Masaryk). Stál na čele Americkej karpatoruskej ústrednej konferencie, vydával noviny "The Carpathian", ktoré propagovali myšlienku zachovania Podkarpatskej Rusi vo zväzku s ČSR. V r. 1944-45 protestoval proti sovietskej anexii Podkarpatskej Rusi. Zomrel 26.3.1967 v Pittsburghu, USA.
ROZHLASOVÁ RELÁCIA PRE PODKARPATSKÚ RUS
01.12.1934 odznela prvá relácia pre Podkarpatskú Rus z košického štúdia Československého rozhlasu. Skúšobné relácie boli sporadicky vysielané od r. 1930, naživo z rôznych miest Prešovska a Podkarpatska. Od 01.12.1934 bol vedením Československého rozhlasu menovaný prvým redaktorom tohto vysielania Andrej Rudlovčák. Vysielanie pre Rusínov malo veľký ohlas, republika poznávala kraj najväčšej biedy a krásy. V r. 1938, po rozpade ČSR redakcia vysielania pre Rusínov sa presťahovala do Prahy a na začiatku Protektorátu do Bratislavy. Po vojne nadviazala spoluprácu so študentami vysokých škôl, súčasťou redakcie bol veľký spevácky zbor a pod. V r. 1948 sa redakcia presťahovala do Prešova, ale už ako Ukrajinské štúdio Československého rozhlasu, neskôr Slovenského rozhlasu, nakoniec ako hlavná redakcia národnostno-etnického vysielania. Napokon sa v r. 2003 presťahovala do Košíc a v rámci okruhu Patria redaktori pripravujú rusínske, ukrajinské, rómske, nemecké, poľské, české a ruské vysielanie.
ANDREJ ZABREDSKÝ
30.11.1906 narodil sa v Širokom, okr. Prešov, Andrej Zabredský, notár, spisovateľ. Skončil poľnohospodárske učilište a Vyššiu hospodársku školu v Košiciach, bol notárom vo Veľkých Kapušanoch, v Habure a Medzilaborciach. Skoro celá jeho literárna tvorba je o ľuďoch Medzilaboriec a Laboreckej doliny. Napísal romány: Víťazný návrat, Cesta domov, Chlieb z medzí, Haburské zvony, niekoľko Rozprávaní o vzbure, Rozprávanie o Habure, Čas nad Haburou nezastal, poézia: Laborecké mínové polia, Vojny šľapaj krvavá, Tancovalo jedno leto, Zmŕtvychvstanie Svätopluka a iné. Zomrel 29.11.1995 v Nitre.
ZIRS
27.11.1995 vzniklo v Bratislave Združenie inteligencie Rusínov Slovenska
V jeho prvom výkonnom výbore boli Michal Šteňo, Štefan Ladižinský, Elena Hajdová – Židovská, Michal Fecenko, Milan Andraš, Mária Chomová, Andrej Marčišin a Janko Lipinský. V r. 1997 podalo združenie úspešnú žalobu na Slovenský rozhlas za nerešpektovanie práv Rusínov v oblasti rozhlasového vysielania, v tom istom čase sa do povedomia širokej verejnosti dostalo združenie vďaka rozsiahlej prílohe o Rusínov v mesačníku Občianska spoločnosť pod sugestívnym názvom - Kto chce vygumovať Rusínov z mapy sveta..., združenie prebralo na seba rozhodujúcu zodpovednosť v informáčnych kampaniach pred sčítaním obyvateľstva v rokoch 2001 a 2011. V sučasnosti sa združenie zameriava hlavne na popularizovanie dejín Rusínov, obhajobe ich základných ľudských práv a propagáciu používania materinského rusínskeho jazyka. Počas celého obdobia 20-ročnej existencie združenia bol jeho jediným predsedom doc. MUDr. Michal Šteňo, CSc. Združenie inteligencie Rusínov Slovenska - ochranca zachovania identity Rusínov na Slovensku.
MICHAL HIRJAK
27.11.1933 narodil sa v obci Pichne, okr. Snina, Michal Hirjak, vysokoškolský pedagóg, publicista. Skončil Ruské gymnázium v Humennom a Filozofickú fakultu VŠP v Prešove. Pracoval ako vedecký pracovník pri Katedre ukrajinského jazyka a literatúry FF UPJŠ v Prešove. Zbieral a študoval folklór Rusínov Slovenska. Teoretické práce: „Ukrajinská ľudová poetická tvorivosť“(1978), „Ukrajinské ľudové rozprávky na východnom Slovensku“ (1983), „Ľudová próza Stakčínskej doliny“ (1979), zbierka vlastných rozprávok „Čarivni stežky“ (1979), „Piesne Jurka Kolinčaka“ (1982), „ Ľudové piesne Orjabiny“ (1986), “Piesne Anny Macibobovej“ (1993), poviedky Anny Halgášovej „Stružnickými pišnykami“ (1993), "Bibliografia rusínskych ľudových piesní a ľudovej poézie východného Slovenska, 1. diel" (1994) a posmrtne mu vyšiel aj 2. diel tejto monografie (2007), okolo 350 recenzií, článkov a pod. Písal po ukrajinsky, po revolúcii v r. 1989 po rusínsky. Zomrel 20.03.2007 v Prešove.
EMIL KUBEK
27.11.1857 narodil sa v Štefurove, okr. Svidník, Emil Kubek, kňaz, rodoľub, básnik, prozaik, publicista a lexikograf. Po ukončení teológie pôsobil ako duchovný v Hamrogde (1881, teraz Maďarsko), Jakubanoch (1883), Kremnej (1884), Ľubovci (1885) a v r. 1885-1904 v Snakove, okr. Bardejov, kde rozvinul aj širokú kultúrno-vzdelávaciu činnosť. Venoval sa aj maľovaniu ikonostasov a obrazov. V Snakove sa zaslúžil o vybudovanie novej cesty, školy a farskej budovy. Založil ovocný sad, dal doviezť jeden vagón stromčekov, ktoré rozdal svojim veriacim. Učil ako treba obrábať zem, pestovať zeleninu a ošetrovať ovocné stromy. V r. 1905 emigroval s rodinou do Pennsylvánie, USA. Aj tam pôsobil ako duchovný medzi rusínskymi prisťahovalcami. V r. 1936 odišiel do dôchodku. Nezabúdal ani na svojich veriacich v Snakove, finančne pomáhal škole i časopisu Nedeľa. Predmetom jeho literárneho záujmu boli Rusíni, tak v starom kraji, ako aj za morom. Bol prvý rusínsky románopisec na Prešovsku. Diela: "Staroslovjanskij-ukrajinskij-russkij-nimeckij slovar“, obsahuje okolo 5 500 základných lexemných hniezd a má 387 strán (Užhorod 1906), "Narodny povesti i Stichi, (1922), román "Marko Šoltes“ vychádzal na pokračovanie v žurnáli Sokol (1920), povesti: "Palko Roztoka“, "Jedno svidanije“, "Posle dožďa“, "Komu Boh što obicav“, básne: "Dobryj tato“, "Pid obrazom o. Duchnoviča“, "Pozdravlenije dľa krajevoj Rusi“ a iné. Zomrel 17.07.1940 v USA.
MIKULÁŠ ĽÁŠ
26.11.1933 narodil sa v Bajerovciach, okr. Sabinov, Mikuláš Ľaš, herec Ukrajinského národného divadla, dnes Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove. Negatívne prijal vstup vojsk ZSSR do Československa v r. 1968, v čase normalizácie bol za tento názor prenasledovaný. V r. 1989 medzi prvými podporil nežnú revolúciu na Hlavnej ulici v Prešove, moderátor mítingov. Uznanie si zaslúžil za vynikajúce herecké výkony v hrách Matka (1950), Anna Karenina (1971), Pavúk (1985), vo filme: Pásla kone na betóne (1982), v rusínskom vysielaní Slovenského rozhlasu v relácii "Bisida kumiv" ako kum Dyňa. Aktívne sa zapojil do rusínskeho hnutia, predseda Rusínskej obrody na Slovensku (1994-1995). Zomrel 10.04.2008 v Prešove.
PAMATNÝ DEŇ A. PAVLOVIČA
25.11.2000 pri príležitosti 100. výročia úmrtia A. Pavloviča Okresná organizácia RO vo Svidníku za účasti širokej verejnosti zorganizovala vo Svidníku Pamätný deň A. Pavloviča (liturgia, položenie kvetov na hrob a k pamätníku, výstava publikácií A. Pavloviča a o ňom, seminár a kultúrny program).
LUDVIK SVOBODA
25.11.1895 narodil sa v Hroznatíne, okr. Třebíč, Česká republika, Ludvík Svoboda, čs. armádny generál a politik, prezident ČSSR. V r. 1915 narukoval do rakúsko-uhorskej armády, bojoval na východnom fronte. Od r. 1916 bol v ruskom zajatí, vstúpil do čs. légií v Rusku, účastník bitiek pri Zborove a Bachmači a v bojoch na Transsibírskej magistrále. Od r. 1922 dôstojník čs. armády, v r. 1923-31 slúžil spolu s K. Klapálkom v Užhorode, bol dobre oboznámený so situáciou na Podkarpatskej Rusi. Pre jej lepšie pochopenie sa naučil po rusínsky a maďarsky. V r. 1931-34 dokonca učil maďarský jazyk na Vojenskej akadémii v Hraniciach. V krízovom r. 1938 velil pechotnému pluku. Po obsadení českých krajín nacistickým Nemeckom na jar 1939 sa podieľal na budovaní odbojovej organizácie Obrana národa, potom emigroval do Poľska, na území ktorého sa pokúsil vytvoriť čs. vojenskú jednotku. V septembri 1939 v dôsledku porážky Poľska sa táto jednotka ocitla na území obsadenom Červenou armádou a bola internovaná v mestečku Suzdal (1939-41). V r. 1942-45 veliteľ čs. vojenských jednotiek v ZSSR. Mal, na podnet H. Píku, svoju zásluhu na oslobodení Rusínov z gulagov, odsúdených za prechod sovietskych hraníc v r. 1939-41 a ich zaradenie do čs. jednotiek. Spolu prešli ohňom bojov z Buzuluku až do Prahy. Najťažšie boje zažili na Dukelskom priesmyku. Určitou mierou sa podieľal aj na vývoji udalostí na Podkarpatskej Rusi v októbri - novembri 1944. Na žiadosť NKVD poslal na Podkarpatskú Rus z 1. čs. armádneho zboru 36 "osvetových dôstojníkov" (išlo o podkarpatských komunistov na čele s neslávne známym majorom B. Reicinom), aby tu vykonávali priamu protičeskoslovenskú agitáciu. V r. 1945-50 minister národnej obrany. V r. 1950 odvolaný z funkcie, v r. 1950-51 námestník predsedu vlády, v r. 1952 krátko väznený, v r. 1952-54 pracoval v JRD. V r. 1954-58 náčelník vojenskej akadémie, v r. 1968-75 prezident ČSSR, v auguste 1968 podpísal moskovské protokoly o okupácii Československa. Zomrel 20.9.1979 v Prahe.
DIVADLO ALEXANDRA DUCHNOVIČA
24.11.1945 bolo založené v Prešove na družstevnom základe Ukrajinské národné divadlo, predchodca dnešného Divadla Alexandra Duchnoviča. Prvou premiérou divadla, ktoré okrem niekoľkých profesionálov angažovalo najmä talentovaných amatérov, bola hudobná dráma Michaila Starického Oj, nechoď, Hricko, na priadky (Oj, ne chody Hrycju...) v ukrajinskom jazyku. Obecenstvu sa s ňou predstavili 2.3.1946. Počas prvého roku svojej činnosti divadlo pripravilo štyri premiéry a takmer 100 vystúpení aj na vidieku. Predstavenia videlo viac ako 30.000 divákov. V 50. rokoch vznikla aj opereta. Po jej zániku sa sformoval folklórny súbor PUĽS (Poddukelský ukrajinský ľudový súbor, neskôr Poddukelský umelecký ľudový súbor). V začiatkoch divadlo hralo po ukrajinsky a po rusky s repertoárom prevažne ruskej klasiky. V 50. rokoch sa preorientovalo na ukrajinský jazyk, v 80. rokoch ho začal nahrádzať rusínsky jazyk. 15.10.1990 na žiadosť pracovníkov divadla a širokej rusínskej verejnosti bolo toto divadlo rozhodnutím ministra kultúry SR premenované na Divadlo Alexandra Duchnoviča v Prešove. Divadlo bolo riadené Krajským národným výborom v Prešove a Košiciach (1951-1968), Ministerstvom kultúry SR (1969-1997), Krajským úradom v Prešove (1998-2002) a od r. 2002 je jeho zriaďovateľom Prešovský samosprávny kraj. Divadlo je jediným profesionálnym divadlom vo svete hrajúcim v rusínskom jazyku. V súčasnom repertoári prevládajú diela svetovej, slovenskej a ukrajinskej dramatickej spisby. Počas 70 rokov sa vystriedali v repertoári činohry DAD stovky autorov súčasných i klasických, domácich i zahraničných: Shakespeare, Čechov, Tobilevič, Hollý, Moliére, Kukučín, Ostrovskij, Ionesco, Solovič, Dostojevskij, Čapek, Kováčik, Hryc-Duda, Hajnný, Stodola, Mrštíkovci, Urbánek a i. Divadlo od svojho vzniku doposiaľ uviedlo asi 340 premiér. Riaditelia DAD: Ivan Hryc-Duda, Štefan Bittner, Bartolomej Bavoľár, Ivan Macinský, Ivan Pichanič, Jozef Feľbaba, Jaroslav Sisák, Štefan Hij, Viera Hajzušová, Marián Marko. Najznámejší herci DAD: Mikuláš Simko, Pavel Simko, Tamara Simková, Anna Simková, Anna Bittnerová, Jozef Korba, Mária Korbová, Jaroslav Sisák, Mária Sisáková, Barbara Popovičová, Michal Popovič, Andrej Lucik, Juraj Jakubov, Viktor Hajný, Mikuláš Ladižinský, Alena Fabiánová, Andrej Lucik, Helena Macinská, Mikuláš Ľaš, Anastázia Juhasová, Ivan Stropkovský, Alexander Kučerenko, Igor Latta, Svetlana Škovranová, Jozef Tkáč, Vasiľ Rusiňák, Sergej Hudák, Eugen Libezňuk, Ľudmila Lukačíková.
ŠTEFAN MARTON
24.11.1923 narodil sa v Sofiji, Ukrajina, Štefan Marton, skladateľ, pedagóg. Skončil učiteľský seminár v Mukačeve a užhorodské hudobné učilište. Už v seminári viedol orchester a zbor. Pracoval ako učiteľ v hudobnej škole v Mukačeve, od r. 1948 ako koncertmajster a učiteľ v hudobnom učilišti v Užhorode. Komponoval orchestrálne a komorné diela, hudbu pre filmy. Od r. 1963 pracoval ako umelecký vedúci filharmónie v Užhorode, v r. 1975 viedol komorný súbor filharmónie "Maďarské melódie“. Celkom skomponoval okolo 400 originálnych hudobných diel, známe sú úpravy rusínskych, maďarských a slovenských ľudových piesní. Zomrel 14.01.1996 v Užhorode.
MICHAIL CHOLOŠŇAJ
23.11.1961 narodil sa v Žumberku, v meste Pečno (Chorvátsko), o. Michail Chološňaj. Ukončil štúdiá v Chure (Švajčiarsko). Na diakona bol vysvätený v r. 2000 a za kňaza v r. 2001. Zaoberá sa písaním ikon. Svoje umenie zdokonaľoval v Grécku (v Afinach a Solonikach). V súčasnosti je kaplánom v Ďurďove a správcom farnosti v Gospodinciach (Srbsko).
JURAJ ŠTEŇO
22.11.1948 narodil sa v Klenovej, okr. Snina, Juraj Šteňo, lekár-neurochirurg, vedec, vysokoškolský
pedagóg. Vyštudoval Lekársku fakultu UK v Bratislave. Od skončenia štúdia (1972) pracuje na Neurochirurgickej klinike LF UK, prednosta kliniky (1992 až doposiaľ), zároveň pôsobí aj ako vysokoškolský pedagóg (Lekárska fakulta UK, Slovenská zdravotnícka univerzita v Bratislave). V r. 1975-1979 externá ašpirantúra v Moskve, docent, kandidát vied, doktor vied, profesor (2002), dekan LF (od r. 2015). Prezident Slovenskej neurochirurgickej spoločnosti (1990-1998) a hlavný odborník MZ SR pre neurológiu (1993 až doposiaľ). Viceprezident Európskej asociácie neurochirurgických spoločností (EANS, 2007), lektor TC EANS (1996-2010). Účastník mnohých zahraničných študijných pobytov (Nemecko, Švajčiarsko, Slovinsko, USA), člen mnohých slovenských a medzinárodných rád, výborov a spoločností. Pozývaný ako prednášateľ na medzinárodné lekárske konferencie a kongresy, hosťujúci profesor na viacerých zahraničných univerzitách (USA, Nemecko, Fínsko). Autor mnohých odborných publikácií a štúdií.
JOZEF KRIŠKO
22.11.1909 narodil sa sa vo Vyšnom Orlíku, okr. Svidník, Jozef Kriško, vojak, slobodovec. Po okupácii Československa a vzniku Slovenského štátu odišiel zo svojho rodiska a ilegálne prekročil hranice do ZSSR. Zatkli ho orgány NKVD, bol odsúdený na tri roky do gulagu. V polovici r. 1942, keď sa dozvedel o budovaní čs.vojenskej jednotky na území ZSSR, prihlásil sa do jej radov. Dostal sa do Buzuluku, kde vznikla čs. vojenská jednotka. Bojoval pri oslobodzovaní Kyjeva, kde bol ťažko zranený. Zúčastnil sa bojov v Karpatsko-dukelskej operácii, kde sa vyznamenal v boji o kótu 534 i na samotnom Dukelskom priesmyku. Po prekročení hraníc bol pri Vyšnom Komárniku opäť ťažko zranený, následkom čoho sa takmer tri mesiace liečil v Kyjeve. Od januára 1945 bol Kriško veliteľom práporu pre výcvik nováčikov v Humennom. V tejto funkcii od februára 1945 v hodnosti kapitána jeho ďalšia bojová cesta pokračovala cez Svitavy na Morave, Kroměříž až do Prahy. Hoci ako príslušník čs. armádneho zboru odhodlane bojoval za oslobodenie republiky, osud mu neprial. Po februárovom prevrate 1948 bola naňho a ďalšiu skupinu odbojárov vykonštruovaná protištátna činnosť - "spiknutie“ tzv.příbramskej skupiny. Bol odsúdený na tri roky väzenia. Aj keď bol z väzenia po odpykaní trestu prepustený na slobodu, naďalej bol režimom prenasledovaný. Vyvrcholením tlaku bol r. 1950, keď bez rozsudku mu bola odobraná hodnosť kapitána a degradovali ho na vojaka. Začal pracovať ako stavebný robotník, paradoxne na základoch veľkého monštra - na pamätníku J. V. Stalina. Vykonával tie najpodradnejšie práce, bol mu zamietnutý invalidný dôchodok navrhnutý lekárskou komisiou. Čas spravodlivosti pre Jozefa Kriška prišiel po spoločenských premenách v Československu v r. 1989. Bol rehabilitovaný a povýšený do hodnosti plukovníka v zálohe.V kraji pod Duklou 4.10.1992 sa zúčastnil na oslavách 48. výročia Karpatsko-dukelskej operácie na Dukle a vo Svidníku, kde bol členom oficiálnej delegácie Ministerstva národnej obrany i Českého zväzu bojovníkov za slobodu. Nositeľ mnohých vysokých vojenských vyznamenaní a medailí. Zomrel 16.10.1993 v Prahe, kde bol pochovaný s najvyššími vojenskými poctami.
MICHAIL PALLAG
21.11.1899 narodil sa v Lochove, dnes Ukrajina, Michail Pallag, osvetový činiteľ. Študoval na mukačevskom gymnáziu a učiteľskom seminári. V r. 1914 narukoval do rakúsko-uhorskej armády, bojoval na východnom fronte. V r. 1918 dezertoval, bezpečný úkryt mu poskytli rodné hory. Po pripojení Podkarpatskej Rusi k ČSR sa s vervou vrhol do rusínskeho obrodného procesu, aj keď mu bol zverený najchudobnejší región na hornom toku Latorice. Stal sa učiteľom nielen pre deti, ale aj pre ich negramotných, chudobných a zakríknutých rodičov. Požiadal o pomoc čs. Červený kríž, ktorý zabezpečil minimálne stravovanie a odev pre deti, lekársku pomoc. Spolu so sedliakmi staval ruské ľudové domy, učil karpatských horalov racionálnemu hospodárenia, zakladal svojpomocná družstvá, zaisťoval úvery od bánk pre nákup produktívnych plemien dobytka a techniky. Školský referát krajinského úradu ho menoval kurátorom malého obvode Ždenijevského údolia. Zaujímal sa o folklór, zbieral verchovinské výšivky, o ktorých napísal rozsiahlu štúdiu. O probléme vzdelávania dospelých diskutoval s tajomníkom spisovateľa L. N. Tolstého Valentinom Bulgakovom, v tej dobe ruským emigrantom v ČSR. Po príchode Červenej armády bol označený ako "buržoázny živel" a stiahol sa do ústrania. Vo vysokom veku sa zúčastnil nového obrodenia Rusínov a rusínskeho hnutia po rozpade ZSSR. Iniciátor obnovy pamätníka A. Mytraka na Rosvihovskom cintoríne v Mukačeve. Zomrel 17.11.1992 v Mukačeve.
GREGOR TARKOVIČ
21.11.1754 narodil sa v obci Pasika, dnes Ukrajina Hryhorij (Gregor) Tarkovič, významný činiteľ gréckokatolíckej cirkvi, prvý biskup Prešovskej gréckokatolíckej eparchie. Študoval na jezuitskom gymnáziu v Užhorode, na veľkovaradínskej akadémii. Štúdiá ukončil vo Viedni v Kráľovskom hlavnom gréckokatolíckom seminári pri kostole sv. Barbory, tzv. Barbareu. Po vysvätení za kňaza slúžil v Užhorode (1797-1803), úzko spolupracoval s biskupom Andrejom Bačinským. V r. 1803-1813 cenzor kníh tlačených cyrilikou, ktoré tlačila kráľovská tlačiareň v Pešti. V r. 1803 a 1807 zastupoval Mukačevskú diecézu na zasadnutí uhorského snemu v Bratislave. Od r. 1813 vikár košického vikariátu Mukačevskej diecézy, od r. 1816 prvý biskup novozaloženej Prešovskej gréckokatolíckej diecézy. Vysvätený za biskupa v Krásnobrodskom monastieri v r. 1821. Bol literárne činný. V r. 1805 napísal ódu, venovanú populárnemu štátnikovi, uhorskému palatínovi (kancelárovi) veľkovojvodovi Józsefovi. Už v nej sa vyskytla myšlienka o slovanskej spolupatričnosti, obdiv k súčasnej ruskej literatúre a jej predstaviteľom Lomonosovovi a Sumarokovovi. Zároveň Tarkovič konštatoval, že v Karpatoch žijú ""Uhrorusi"" a práve Karpaty sú pravlasťou Slovanov. Óda Tarkoviča bola známa aj v petrohradských kruhoch. Najvýznamnejší ruský historik Karamzin dokonca cituje jej prvých 43 riadkov v prvom zväzku svojho prvotného diela Dejiny štátu ruského (1817). Zomrel 16.01.1841 v Prešove.
MICHAL VRABEL
20.11.1866 narodil sa vo Výrave, okr. Medzilaborce, Michal Vrabel, pedagóg, novinár, folklorista. Absolvoval užhorodský učiteľský seminár. Pôsobil na rusínskych školách na východnom Slovensku a Vojvodine. Od r. 1898 redaktor novín Nedilja vydávaných pre Rusínov v Budapešti. Na stránkach novín publikoval diela podkarpatských autorov, súčasných ruských a ukrajinských spisovateľov. Zostavoval rusínske kalendáre "Prijatel seljan", učebnice pre rusínske ľudové školy. Vydal zborníky rusínskeho folklóru (Russkij solovej, Narodnaja lira, ili Sobranie narodnych pesnej na raznych ugro-russkych narečijach, 1890; Uhrorusski Národny spivanky. T. I. Spivanky Maramorošsky, 1900). Napísal sériu článkov o dejinách a kultúre Rusínov Podkarpatska, východného Slovenska a Vojvodiny. Zomrel v r. 1923 v Budapešti.
MICHAIL LUČKAJ (POP)
19.11.1789 narodil sa v obci Velike Lučky, dnes Ukrajina, Michail Lučkaj (Pop), obrodenec, národný buditeľ, historik, lingvista. Absolvent viedenského gréckokatolíckeho seminára Stadtkonvikt (1816). Vo Viedni patril ku slovanským učencom pod vedením slovinského filológa B. Kopitara. Bol zástancom myšlienky slovanskej jednoty, slovanskej vzájomnosti. Vyzýval na používanie staroslovienskeho jazyka, ako literárneho jazyka všetkých Slovanov. Od r. 1818 biskupský knihovník a archivár v Užhorode, v r. 1828-29 kráľovský cenzor kníh tlačených v cyrilike v Budíne. V r. 1829 bol odporúčaný ako poradca vojvodu K. L. Bourbona z Luccy, ktorý plánoval nastúpiť na kráľovský trón oslobodeného Grécka. Počas pobytu v Taliansku zostavil a neskôr vydal latinsky písanú cirkevnoslovanskú gramatiku. Vrátil sa do Užhorodu (1831) na miesto biskupského knihovníka a archivára. Mal prístup k najstarším listinám a dokumentom z dejín Podkarpatskej Rusi a svoje postavenie využil pre napísanie (latinsky) šesťzväzkových Dejín karpatských Rusínov (Historia Carpati-Ruthenorum). Rusíni (Rutheni) mali podľa jeho názoru staroruský pôvod. Meno Lučkaja bolo známe všetkým vzdelancom vtedajšieho slovanského sveta. Ján Kollár vo svojej poéme Slávy dcéra ho umiestnil v panteóne slovanských činiteľov vedľa Dobrovského, Obradoviča a Karadžiča. V r. 1840 zostavil rusínsko-latinsko-maďarsko-nemecký slovník, čím potvrdil svojbytnosť rusínskeho jazyka. Slovansky orientovaný Lučkaj sa v prostredí myšlienok vytvorenia jednotného politického maďarského národa stal nepohodlným, vyhnali ho z biskupskej kancelárie. V dôsledku neustáleho šikanovania a ponižovania zomrel 03.12.1843 v Užhorode.
PAVEL MARKOVIČ
19.11.1924 narodil sa v Čertižnom, okr. Medzilaborce, Pavel Markovič, výtvarník. Učil sa v Medzilaborciach, na Ruskom gymnáziu v Humennom, skončil Pedagogickú fakultu UK v Bratislave. Učil na Strednej pedagogickej škole a na Pedagogickej fakulte UPJŠ v Prešove, vedúci katedry výtvarnej výchovy, docent. Vydal publikácie: Ukrajinské ľudové krížikové výšivky východného Slovenska, Ukrajinské kraslice východného Slovenska, táto kniha vyšla aj v anglickom jazyku. Vlastnú tvorbu predstavil na mnohých výstavách. Typické jeho diela sú obrazy Borovská jeseň, Volga, Zemplínsky obzor, Poddukelský kraj, Partizánska oblasť, v jeho obrazoch zostala miestna atmosféra a charakter vtedajšej krajiny: Čertižné, Oľka, Ruská Bystrá, Oľšavka, Starina, Tokajík, Vydraň a i. Zomrel v Prešove.
JÁN HIRKA
16.11.1923 narodil sa v Abramovciach, okr. Prešov, Ján Hirka, cirkevný hierarcha. Skončil Ruské gymnázium v Prešove. Bohoslovie začal študovať v Prešove a dokončil v Prahe. Slúžil v Ľutine. V r. 1952 uväznený, odsúdený na tri roky, amnestovaný. V r. 1956 znova uväznený, v Prahe odsúdený na dva a pol roka. Po prepustení z väzenia v r. 1958 robil elektrikára v Brezne, Podbrezovej a Prešove. V r. 1968 sa zúčastnil obnovy gréckokatolíckej cirkvi v Československu. V r. 1990 bol vysvätený za biskupa Prešovskej gréckokatolíckej eparchie. Zomrel 10.04.2014 v Prešove.
EDUARD HRIŇÁK
16.11.1851 narodil sa v Malom Lipníku, okr. Stará Ľubovňa, Eduard Hriňák, maliar. Učil sa v Budapešti, Mnichove v škole prof. Wagnera a v Taliansku. Pre rodinu grófa Szirmaia a Palavicina maľoval obrazy zo života ľudu, jarmoky a pod. Pre grófa Forgáča reštauroval 20 rodinných portrétov. Známe diela: Jesenná nálada, Grúň, Pri dobrom žriedle, Rozhovor, Dvor rodiny Gritty vo Venecii, Selo Volovec a iné. Zomrel 14.07.1917 v Prakovciach.
MICHAL MINDOŠ
15.11.1932 narodil sa v Pčolinom, okr. Snina, Michal Mindoš, inžinier, strojár. Skončil Ruské gymnázium v Humennom, Strojnícku fakultu VŠT v Košiciach a VŠT v Prahe. Obnovil strojárenskú výrobu v závode Prakovce, bol riaditeľom závodu Vihorlat v Snine a vybudoval Výskumný ústav strojárenstva v Snine. Autor Koncepcie rozvoja strojárenského priemyslu na východnom Slovensku (1974-90) a iných prác. Poslanec a člen predsedníctva Federálneho zhromaždenia ČSSR (1971-75). Zomrel v Snine.
ADALBERT BORECKÝ
14.11.1910 narodil sa v Ubli, okr. Snina, Vojtech Adalbert Borecký, umelec, pedagóg. Skončil učiteľský seminár v Užhorode. V začiatkoch podkarpatskej maliarskej školy bol predstaviteľom jej mládežníckeho pokolenia. Tvoril krajinky a žánrové kompozície v štýle expresionizmu ("Národné tance", "Rachovská Madonna", "Arkan"). Ako mnohí umelci podkarpatskej školy doplatil na socialistický realizmus v 50. a 60. rokoch 20. stor. Od r. 1964 žil v Košiciach, kde zomrel 12.06.1990.
DIONÝZ ROJKOVIČ
14.11.1910 narodil sa v Ľutine, okr. Sabinov, Dionýz Rojkovič, lekár. Skončil gymnázium v Mukačeve a Lekársku fakultu UK v Bratislave. Bol vedúcou osobnosťou študentského spolku Dobriansky. Zúčastnil sa protifašistického odboja. Bol tajomníkom Ukrajinskej národnej rady. Pracoval ako lekár v Užhorode a v Prešove, v komisiách ochrany zdravia KNV a ONV v Prešove. Spoluautor dvoch učebníc pre zdravotné školy (1956, 1958). O medicíne písal do lekárskych časopisov a bol iniciátorom mnohých akcií na ochranu zdravia obyvateľstva. Zomrel 26.03.1974 v Prešove.
IVAN DULIŠKOVIČ
14.11.1815 narodil sa v obci Holjatyn, dnes Ukrajina, Ivan Duliškovič, gréckokatolícky kňaz, historik. Maturoval na užhorodskom gymnáziu, teológiu študoval na duchovnom seminári v Užhorode, filozofiu na akadémii v Košiciach. Po vysvätení za kňaza slúžil na farnostiach vo Skotarskom, Verchných a Nižných Vereckých (Vorotách), od r. 1869 v Činadijeve. Ostro protestoval proti maďarizácii Rusínov, dostal sa do konfliktu s hlavným maďarizátorom na Podkarpatskej Rusi, svojím nadriadeným biskupom Š. Pankovičom, ktorý ho za trest zbavil funkcie dekana. Na protest proti popieraniu svojbytnosti Rusínov maďarskými nacionalistami napísal rozsiahlu monografickú prácu z dejín Rusínov "Istoričeskije čerty Ugro-Russkych" (I.- III., 1874-78, rukopis štvrtého zväzku bol tlačiarňou stratený). Koncepciu o autochtónnosti Rusínov prevzal z diela A. F. Kollára a I. Baziloviča. Zamýšľal sa nad činnosťou litovského podolského kniežaťa T. Koriatoviča na Podkarpatskej Rusi, ako prvý poukázal na fantazírovanie legendy o príchode 40 000 jeho poddaných z Podolia spolu s kniežaťom na Podkarpatskú Rus, ktorú používali ukrajinskí historici ako "dôkaz" ukrajinského pôvodu podkarpatských Rusínov. Zomrel 21.02.1883 v Činadijeve, Ukrajina.
ANDREJ BAČINSKÝ
14.11.1732 narodil sa v obci Beňatina, okr. Sobrance, Andrej Bačinský, osvietenský činiteľ, biskup Mukačevskej gréckokatolíckej diecézy. Absolvoval gymnázium v Užhorode, teológiu a filozofiu študoval v Trnave. V r. 1773 pápežom menovaný a cisárovnou Máriou Teréziou potvrdený biskup Mukačevskej gréckokatolíckej diecézy. Po zrušení jezuitského rádu v r. 1775 boli budova a kostol v Užhorode rozhodnutím Márie T
29.12.1938 narodil sa vo Valentovciach, okr. Medzilaborce, Michal Salak, pedagóg, fyzik. Strednú školu skončil v Medzilaborciach, fyzikálno-matematickú fakultu v Odese. Pracoval na Pedagogickej fakulte UPJŠ v Prešove a na Strojníckej fakulte VŠT, kandidát vied, docent. Zaoberá sa problematikou teoretickej fyziky. Ako spoluautor vydal niekoľko monografií o kvantovej teórii, o využití metódy K-harmonik v atómovej a jadrovej fyzike, Dynamický opis nukleón-nukleónového rozptylu a mnoho ďalších štúdií a článkov.
VASIĽ LATTA
29.12.1921 narodil sa v Pčolinom, okr. Snina, Vasiľ Latta, lingvista, pedagóg. Učil sa na gymnáziu v Mukačeve, pokračoval v Prahe na ruskom gymnáziu. Študoval chémiu na Polytechnickej univerzite vo Viedni. Jeden zo zakladateľov Ruského gymnázia v Medzilaborciach a Humennom, kde učil do r. 1947. Študoval ruskú filológiu v Petrohrade. Zakladal aj Pedagogické gymnázium v Medzilaborciach, kde bol riaditeľom. Prednášal ruský jazyk na Pedagogickej fakulte UPJŠ v Prešove, na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, kandidát vied, docent. Zaoberal sa štúdiom a klasifikáciou rusínskych nárečí na východnom Slovensku, vyznačil slovensko-rusínsku jazykovú hranicu, rozpracoval teóriu regionálnych a národnostných lingvistických atlasov a periodizáciu rozvoja fonologických systémov východoslovanských jazykov a iné. V r. 1991 bol dopracovaný jeho atlas rusínskych nárečí východného Slovenska pod názvom "Atlas ukrajinských nárečí východného Slovenska". Zomrel 27.06.1965 v Bratislave, pochovaný je v Pčolinom.
KULTÚRNO-OSVETOVÝ SPOLOK
27.12.1923 bol založený Kultúrno-osvetový spolok A. Duchnoviča na Podkarpatsku.
JOZEF ZBIHLEJ
27.12.1886 narodil sa v Becherove, okr. Bardejov, Jozef Zbihlej, bankár. Vyrástol v USA. Pracoval v banke A. Beskyda v Užhorode, organizoval prílev kapitálu od krajanov z USA, založil filiálku tejto banky v Prešove (1923) a spolu s I. Kizakom, F. Rojkovičom, P. Gojdičom a inými organizoval v Prešove zakúpenie domu grófa G. Dessewfyho za 280 tisíc korún, ktorý bol nazvaný Ruský dom (17.06.1925). Zúčastnil sa protifašistického odboja. Finančne podporoval činnosť kultúrnych a informačných inštitúcií a organizácií, zvlášť Ukrajinské národné divadlo v prvých rokoch činnosti. Dlhé roky bol členom eparchiálnej a metropolitnej rady pravoslávnej cirkvi v Prešove. Zomrel 30.07.1971 v Prešove.
IVAN MAKOVICKYJ
25.12.1897 narodil sa vo Vyšnom Orlíku, okr. Svidník, Ivan Novák (pseudonym Ivan Makovickyj, Ivan Motovylo), ľudový spisovateľ. V 30. rokoch 20. storočia, keď v každej väčšej rusínskej obci bola Duchnovičova "čítaľňa“, divadelný krúžok alebo spevácky zbor, Novák písal pre účinkujúcich hry, monológy, poéziu. Román o revolúcii v Rusku zostal v rukopise. Jeho tvorbu publikovali v rôznych novinách a zbierkach. Diela: "Viďma - bosorka" (1933), "Dezertér", "Kohut na jarmaku", "Kryzys", "Testament", "Chvora" (1934), román o revolučných udalostiach v rukopise. Zomrel 05.05.1974 vo Vyšnom Orlíku.
NIKOLAJ HVOZDA
24.12.1926 narodil sa v Ladomírovej, okr. Svidník, Nikolaj Hvozda, ľudový básnik a spisovateľ. Automechanik, pracoval ako šofér autobusu osobnej prepravy. Ako básnik vyrástol na ľudovej poézii a poézii A. Pavloviča. Básne publikoval v regionálnej tlači a boli vysielané aj v Slovenskom rozhlase (štúdio Prešov). Jeho básne vyšli v kolektívnych zbierkach: "Zelenyj vinočok červoňi kvitočky“ (1965), "Karpaty pisneju včarovaňi“ (1974) a "Terňova ruža“ (2002) a v samostatných zbierkach: "Kvitky z mojoj zahorodky“ (2002), "Spoviď Rusyna“ (2006) a v r. 1982 kniha poviedok "Siľski opoviďi“. Zomrel 03.09.2010 v Ladomírovej.
RUSKÁ KRAJNA
21.12.1918 vláda Maďarskej republiky M. Károlyiho vyhlásila zriadenie autonómneho rusínskeho teritória "Ruská krajna", avšak tento zámer zákona nebol nikdy zrealizovaný.
VLADYKA NIKOLAJ
19.12.1927 narodil sa v Hanigovciach, okr. Sabinov, Nikolaj Kocvar, vladyka Nikolaj, cirkevný hierarcha. Študoval na Ruskom gymnáziu v Humennom, maturoval v Prešove. Od r. 1950 študoval na Pravoslávnej bohosloveckej fakulte, skončil Duchovnú akadémiu v Moskve, doktor teológie, kandidát bohoslovských vied. Slúžil v Mikulášovej, Jarabine, ako spirituál na Pravoslávnej bohosloveckej fakulte. Administrátor pravoslávnej eparchie v Prešove, neskôr bol vysvätený na biskupa a intronizovaný na arcibiskupa (1987). Zástupca metropolitu pražského a od r. 1993 metropolita a arcibiskup Prešovský a Slovenska. Zomrel 30.01.2006 v Prešove.
ADOLF DOBRIANSKY
19.12.1817 narodil sa v Rudlove, okr. Vranov n/Topľou, Adolf Dobriansky, politik, vedúca osobnosť rusínskeho národného obrodenia, zakladajúci člen Matice slovenskej. Študoval na gymnáziu v Levoči, Rožňave, Miškolci, dokončil v Levoči, filozofiu v Košiciach, dokončil v Egeri, právo v Egeri. V r. 1836-40 študoval na Banskej a technickej akadémii v Banskej Štiavnici, v r. 1847 absolvoval Vysoké technické inžinierske učenie vo Viedni. Spolupracoval s J. M. Hurbanom, A. Radlinským. Počas svojho pobytu v Čechách v r. 1846-48 sa zoznámil osobne s E. Palackým, K. Havlíčkom-Borovským, F. L. Riegerom. Zdieľal ich austroslavistickú koncepciu a predstavy o federalizácii Rakúska. Zároveň bol silne naklonený myšlienkam slovanskej vzájomnosti a rusofilstva. Po vypuknutí revolúcie v r. 1848 sa vrátil do Banskej Štiavnice, kde kandidoval vo voľbách do uhorského snemu, avšak poslanci odmietli uznať jeho mandát. Dobriansky sa uchýlil na východné Slovensko, kde sa stal vedúcou osobnosťou skupiny rusínskych intelektuálov. Skupina okolo Dobrianskeho zostavila politický program zjednotenia Rusínov Uhorskej Rusi, východnej Haliče a Bukoviny do jednej provincie v rámci Habsburskej monarcie. V podobe memoranda ho odovzdali na audiencii cisárovi Františkovi Jozefovi I. (január 1848). Plán bol vážnou ranou pre hlavného rivala Viedne v tej dobe - maďarskú revolučnú vládu. V apríli 1849 sa Dobriansky znovu vrátil do Viedne. Cisársky dvor a vláda už boli zaneprázdnení prípravou rozhodujúceho úderu proti Uhorsku a o rusínsku vec stratili úplne záujem. Vytvorenie rusínskej provincie bolo zamietnuté "zo štátnych záujmov". V máji prijal ponuku od ministra vnútra A. Bacha na cisárskeho komisára v štábe ruskej armády smerujúcej do Uhorska. V októbri 1849 do Viedne pricestovala delegácia prešovských Rusínov na čele s Dobrianskym. 19.10.1849 vykonala audienciu u cisára Františka Jozefa I. Delegácia odovzdala cisárovi Memorandum (Pamjatnyk Rusynov Uhorskych), ktorého autorom bol Dobriansky. Koncom októbra 1849 bol menovaný prvým referentom a vedúcim kancelárie hlavného administrátora novozriadeného Užhorodského okruhu. Ihneď začal uskutočňovať prorusínske opatrenia. V mestách nariadil nahradiť maďarské nápisy trojjazyčnými rusínsko-maďarsko-nemeckými a pokúsil sa zaviesť úradný rusínsky jazyk. 28.03.1850 bol Užhorodský okruh zrušený na základe rozhodnutia ministra Bacha o likvidácii civilných okruhov v Uhorsku. Bola to katastrofa pre rodiace sa národné rusínske hnutie. Dobriansky bol menovaný referentom Košického dištriktu (1850-51). Tajomník jednotného miestodržiteľstva v Budíne (1851-53), ministerský rada v Arade (1853-60), ministerský rada pri uhorskom miestodržiteľstve (1860-1861). V marci 1861 sa konali prvé voľby do krajinských snemov vrátane uhorského. Z radov Rusínov Uhorska boli zvolení A. Dobriansky, J. Markuš a A. Seregéli. V predvolebnej kampani Dobriansky predložil ucelený národný program Rusínov: zriadenie rusínskeho vojvodstva podobného srbskému, zvolenie rusínskeho snemu, voľba biskupov podľa zvykov gréckokatolíkov, zriadenie podkarpatorusínskeho arcibiskupstva, zjednotenie komitátov obývaných Rusínmi do jednotného celku, vymenovanie rusínskych úradníkov do vyšších miest, autonómny štatút rusínskeho územia. Na prvom zasadnutí uhorského snemu skupina maďarských poslancov vytkla Dobrianskemu jeho pôsobenie ako komisára u ruských intervenčných vojsk v r. 1849, hanlivo ho označila za "moskalského vodcu" a "Pansláva". Výbor snemovne zrušil platnosť jeho mandátu. Koncom r. 1861 sa Dobriansky rozhodol zostaviť nové memorandum. Do jednotlivých rusínskych gréckokatolíckych farností rozoslal tajný obežník. List bol koncipovaný v tvrdom protimaďarskom tóne (".. je nutné oslobodiť sa od maďarského jarma ..."). Znovu raz precenil národnú uvedomelosť rusínskeho duchovenstva a odhodlanosť rusínskej inteligencie. V r. 1866 v Užhorode začala svoju činnosť Spoločnosť sv. Vasilija Veľkého (Obščestvo sv. Vasilija Velikoho). Predsedom spoločnosti bol zvolený Dobriansky. Hlavnú úlohu spoločnosti jej členovia videli v zabezpečení farností mukačevskej a prešovskej diecézy učebnicami pre rusínske školy, vydávaní rusínskych novín, literárnych almanachov a ročeniek. Od r. 1867 začala spoločnosť vydávať prvé rusínske noviny vychádzajúce v kraji "Svet" (1867-71) a prvú literárnu ročenku "Mesjaceslov". V r. 1871 Dobriansky vydal brožúru s programom vytvorenia tzv. Rakúskej Rusi, teda zjednotenie predlitavských provincií Haliče a Bukoviny so zalitavskou Uhorskou (Podkarpatskou) Rusou. Zopakoval tak svoj program z r. 1849. Brožúra vyvolala ostrú reakciu v maďarských politických kruhoch. Na Dobrianskeho bol dokonca spáchaný atentát. Po atentáte sa stiahol na svoj statok v Čertižnom a politického diania v Uhorsku sa už nezúčastňoval. V 70. rokoch pochopil nereálnosť orientácie na Viedeň, zameral sa na spoluprácu s haličskými rusofilmi. V r. 1875 pod tlakom maďarizátorov emigroval do Poľska, ktoré bolo vtedy zabraté Rusmi (Kongresówka). Šesť rokov strávil vo Varšave v rodine svojho zaťa, profesora varšavskej univerzity, Antona Budiloviča (1846-1908), slavjanofila, zakladateľa Haličsko-ruskej spoločnosti. V r. 1881 sa presťahoval do Ľvova a pokračoval v spolupráci s haličskými rusofilmi. Uhorským ministerským predsedom Kálmánom Tiszom bol vykonštruovaný súdny proces proti nemu, jeho dcére a niekoľkým rusofilom. Boli obvinení z velezrady a hrozil im najvyšší trest. Všetci boli nakoniec zbavení viny. Na odporúčanie rakúskej vlády a cisárskej kancelárie sa potom Dobriansky natrvalo usadil v Innsbrucku. Pokračoval vo svojej publicistickej činnosti, rozpracoval ďalší program federalizácie Rakúska (Programm zur Durchführung der nationalen Autonómia in Oesterreich, 1885), propagoval ideu kultúrnej jednoty Rusínov s ruským národom a Ruskom (O sovremennom religiozno-političeskom položenii avstro-uhorskoj Rusi, 1885). Avšak s rodným krajom už žiadne spojenie nemal. Zomrel 19.03.1901 v Innsbrucku, pochovaný je v Čertižnom, okr. Medzilaborce.
NIKOLA HRYCAK
18.12.1908 narodil sa v obci Rosiška, dnes Ukrajina, Nikola Hrycak, pedagóg, lexikograf. Učil sa na gymnáziu v Užhorode, v r. 1962-1976 pracoval na univerzite, kde pod tlakom napísal Slovník botanickej lexiky, hoci celý svoj život zbieral a voľný čas venoval zbieraniu slov materinského jazyka, rusínskych slov z oblasti Huculska. Zostavil 25 zväzkov, okolo 250 tisíc slov a s variantami okolo jedného milióna. Na užhorodskej univerzite nebola podporovaná jeho činnosť, lebo to bolo nárečie rusínske, nie ukrajinské. Za 15 rokov práce prepísal 9 dielov, t. j. 3445 strán. Práca stále nebola dokončená, lebo musel pracovať na iných úlohách. Skončil nielen filologickú fakultu, ale aj lekársku. Každé slovo predstavil v kontexte, na niektoré slová našiel 5-10 významov. Slová najčastejšie nachádzal v ľudových rozprávkach, baladách, piesňach, z nich vyčleňoval slovo, ktoré predstavil v rôznych významoch. Preto zozbieral okolo 60 tisíc piesní, 300 rozprávok, 5 tisíc povestí. Tento slovník nedokončil, ostatné slová ostali na kartičkách. Zomrel 07.04.1979.
ANNA JABUROVÁ
18.12.1898 narodila sa v Stakčíne, okr. Snina, Anna Jaburová, speváčka. Jej talent podporil ruský emigrant Sevastianov a vďaka nemu v 30. rokoch 20. storočia mala niekoľko koncertov stakčínskych ľudových piesní v Prahe. Jej piesne zaznamenali českí, ruskí, ukrajinskí a rusínski zberatelia, najviac Michal Šmajda, Michal Hirjak a Mikuláš Mušinka, ktorý vydal zbierku Strieborná rosa, kde je zaznamenaných 167 rusínskych ľudových piesní zo Stakčína a okolia. Speváčka poznala všetky obradové piesne, mnoho ľudových múdrostí hádanok a rozprávok. Zomrela 02.10.1984.
VASIĽ FRANKO
17.12.1926 narodil sa vo Vydrani, okr. Medzilaborce, Vasiľ Franko, pedagóg, historik. Skončil učiteľský seminár v Prešove, Vyššiu pedagogickú školu v Bratislave. Učil v Poráči, Slovenskom Novom Meste, Habure, Prešove, Podhorodi, vo Svidníku, na Pedagogickej a Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove. Kandidát vied, docent. Zaoberal sa problematikou teórie výučby histórie. Publikácie: Z teórie vyučovania dejepisu, Didaktika dejepisu, Organizačné formy dejepisného vyučovania, učebnice a iné.
VASILIJ ŠČERECKÝ
15.12.1883 narodil sa v obci Lazy, dnes Ukrajina, Vasilij Ščerecký, politik, agrárnik, organizátor družstevného hnutia na Podkarpatskej Rusi. Významnou udalosťou v jeho živote bolo stretnutie s maďarským reformátorom Edmundom Eganom, ktorý realizoval tzv. "Verchovinskú akciu". Celé mesiace putoval s Eganom od obce k obci, vysvetľoval mu problémy života podkarpatských horalov, učil sa od neho a osvojoval si družstevno-organizačnú prácu. Po tragickej smrti učiteľa-reformátora Egana (1901) začal tieto družstvá zakladať a starať sa o ich činnosť. Bojoval na východnom fronte, dostal sa do ruského zajatia. Po návrate domov musel začínať všetko odznova. V jeho rodnom kraji zanechali bojujúce armády spúšť. Rekvizície a nútené vojnové "úvery" spôsobili úplný rozvrat družstevníctva. Zapojil sa do zakladania družstiev, ktoré podľa jeho koncepcie mali vytvárať dostatočný rezervný kapitál na podporu hospodárskeho a kultúrneho rozvoja krajiny. Napomáhal obnove štátnej a výskumnej poľnohospodárskej stanice a výskumného chovu zvierat. Jeho úspešná družstevná činnosť ho priviedla do politiky. V parlamentných voľbách v r. 1929 bol zvolený za republikánsku (agrárnu) stranu do poslaneckej snemovne, kde pôsobil do r. 1935. Po ukončení poslaneckého mandátu venuje hlavnú pozornosť agrárnym otázkam. V r. 1933 založil Poľnohospodársku komoru Podkarpatskej Rusi, ktorá patrila rozsahom pôsobnosti a počtom členov (viac ako 30 tisíc) k vplyvným korporáciám v krajine. Prostredníctvom svojich okresných pobočiek a odborných sekcií plnila významné úlohy: intenzifikácia poľnohospodárstva, rozširovanie osevných plôch, propagácia chemických hnojív, rozvoj ručnej domácej výroby. Pôsobila aj v oblasti sociálnej a kultúrnej. Po obsadení Podkarpatskej Rusi sovietskou armádou bol v rámci veľkého záťahu kontrarozviedky SMERŠ na nekomunistickú podkarpatskú inteligenciu 19.11.1944 zatknutý a odvlečený do ZSSR. V gulagu strávil vyše desať rokov, bol prepustený v čase Chruščovových reforiem. Zabudnutý a osamotený najvýznamnejší podkarpatský družstevník zomrel v r. 1962 v Mukačeve.
IVAN JUHASEVIČ SKLIARSKY
15.12.1814 zomrel v Nevickom, Ukrajina, Ivan Juhasevič Skliarsky, cirkevný dejateľ, zberateľ folklóru, básnik, zostaviteľ mnohých kalendárov a spevníkov. Teológiu študoval vo Ľvove, pracoval ako pivcoučiteľ - kantor v Príkrej. Od r. 1795 žil a slúžil v Nevickom. Vlastnoručne prepísal asi 40 kníh, ktoré ilustroval farebnými miniatúrami. Zostavil sedem zborníkov cirkevných piesní s notami - irmologiónov, o čom písal J. Javorský v Materiáloch k histórii starej piesňovej literatúry na Podkarpatskej Rusi. Juhasevič Skliarsky zostavil veľký rukopisný zborník rusínskych porekadiel, z nich 370 publikoval v Kalendári gréckoruskom podľa Juliánskeho kalendára (1806). Písal aj ikony. Narodil sa v Príkrej, v okr. Svidník, v r. 1741.
EMANUEL BIHARY
14.12.1854 narodil sa v Belži, okr. Košice-okolie, Emanuel Bihary, gréckokatolícky kňaz. Študoval na gymnáziu v Prešove, duchovný seminár skončil v Budapešti. Slúžil v chrámoch vo Veľkej Poľane, v Pčolinom a v Bardejove. Bol spirituálom v duchovnom seminári v Prešove, neskôr kanonikom Prešovskej gréckokatolíckej eparchie. Písal o významných rusínskych osobnostiach, prekladal z maďarského jazyka, písal poviedky.
IVAN KIZAK
14.12.1849 narodil sa v Pakostove, okr. Stropkov, Ivan Kizak, kňaz, kultúrny dejateľ, pedagóg, spisovateľ. Stredoškolské vzdelanie získal v Prešove, teológiu študoval na Bohoslovskom lýceu v Užhorode.Slúžil v Bukovciach, kde založil spevácky cirkevný zbor. Biskupstvo gréckokatolíckej cirkvi ho poverilo vedením a dirigovaním katedrálneho zboru v Prešove, neskôr sa stal profesorom Učiteľského seminára (1921), dostal do správy prešovskú farnosť. Propagátor rusínstva v čase maďarizácie, spoluorganizátor Ruského klubu, spolu s T. Rojkovičom a Š. Majdakom a ďalšími založili Ruský národný dom v Prešove a kultúrno-vzdelávacie oddelenie Spoločnosti A. Duchnoviča (1924). I. Kizak písal učebnice, kalendáre, rozprávky, veselohry, poéziu, hudobné kompozície a i. Zomrel 19.10.1929 v Prešove.
ANDREJ KARŠKO
13.12.1938 sa narodil v Zubnom, okr. Humenné, Andrej Karško, kultúrno-osvetový pracovník, hudobník. Skončil pedagogickú školu v Prešove. Učil v Ruskom Potoku, kde bol neskôr riaditeľom, v Starine, kde zorganizoval prvý orchester a spevácky zbor Vusači, detský spevácky zbor zorganizoval aj v Holčíkovciach a ako vedúci oddelenia ľudovej tvorivosti Kultúrneho zväzu ukrajinských pracujúcich v Prešove založil festivaly Makovická struna v Bardejove a Na krídlach piesní v Stakčíne. Spracoval 6 zborníkov piesní pre deti a zbory a 7 zbierok vlastných piesní s hudbou. Zhudobnil mnoho piesní miestnych básnikov, autor a spoluautor učebníc hudobnej výchovy pre základné školy. Zomrel v Prešove.
VLADIMÍR ČEREVKA
11.12.1931 narodil sa v Roškovciach, okr. Medzilaborce, Vladimír Čerevka, učiteľ, prekladateľ, politik. Skončil Ruské gymnázium v Prešove, Filozofickú fakultu UK v Bratislave, Akadémiu spoločenských vied v Moskve. Učil v Prešove, Bardejove, Humennom a v Medzilaborciach (riaditeľ gymnázia). Zástupca ministra kultúry SSR v Bratislave, kandidát vied. Diela: Súčasná sovietska próza, DAV a sovietska literatúra, Slovenský jazyk pre 8. ročníky ZDŠ, Literární čtení v ruském jazyce, prekladal literárne diela ruských spisovateľov do slovenčiny, napísal okolo 100 recenzií a článkov a i. Zomrel 24.03.2014 v Bratislave.
INŠPEKTORÁTY PRE UKRAJINSKÉ (RUSKÉ) ŠKOLY
10.12.1945 Povereníctvo školstva a osvety v Bratislave svojím rozhodnutím zriadilo štyri inšpektoráty pre ukrajinské (ruské) školy: v Medzilaborciach (pre okresy Medzilaborce, Sninu, Sobrance a Humenné), v Stropkove (pre okresy Stropkov, Svidník, Giraltovce a Vranov), v Sabinove (pre okresy Sabinov, Stará Ľubovňa, Kežmarok a Spišská Stará Ves) a v Prešove (pre okresy Prešov, Bardejov, Levoča, Spišská Nová Ves a Gelnica). Zároveň týmto rozhodnutím boli zriadené aj štyri osvetové inšpektoráty pre rusínske obyvateľstvo v Snine (pre oblasť medzilaborského školského inšpektorátu), vo Svidníku (pre oblasť stropkovského školského inšpektorátu) v Starej Ľubovni (pre oblasť sabinovského školského inšpektorátu) a v Bardejove (pre oblasť prešovského školského inšpektorátu).
ŠTEFAN DOBOŠ
08.12.1912 narodil sa v Obave, Ukrajina, Štefan Doboš, literárny vedec. Maturoval na ruskom gymnáziu v Mukačeve, absolvoval Filozofickú fakultu UK v Prahe. Po ukončení štúdia učil na gymnáziu v Berehove a Mukačeve. V r. 1942 napísal učebnicu "Istorija podkarpatoruskoj literatury", ktorej hlavnou myšlienkou bola odlišnosť literárneho procesu u podkarpatských Rusínov od ruskej a ukrajinskej literatúry. V r. 1945 bol menovaný prvým rektorom užhorodskej univerzity. V r. 1946 sa presťahoval do Československa. Učil ruský jazyk a literatúru na gymnáziu v Prešove, Liptovskom Mikuláši, Ústave medicíny v Košiciach, Vysokej pedagogickej škole v Prešove. Od r. 1959 vedúci katedry ruského jazyka a literatúry UPJŠ v Prešove. Na rozdiel od svojich prešovských rusínskych kolegov "konvertujúcich" v 50. rokoch od rusínstva a rusofilstva k ukrajinstvu, sa nevzdal ruskej orientácie, ktorú získal od svojich učiteľov, ruských emigrantov, na mukačevskom ruskom gymnáziu. Po rusky napísal prvú akademickú biografiu A. Dobrianskeho "Adolf Ivanovič Dobrjanskij: Očerk smädu i dejatelnosti" (1956) a monografiu o rusínskom buditeľ J. Stavrovskom - Popradovovi "Julij Ivanovič Stavravskij - Popradov: Očerk žizňi i tvorčestva" (1975). Zomrel 23.02.1978 v Prešove
DIMITRIJ CHOMA
06.12.1926 narodil sa v Chmeľovej, okr. Bardejov, Dimitrij Choma, ekonóm, pedagóg. Učil sa v Zborove, učiteľskú akadémiu absolvoval v Prešove, učil v Sabinove. Pokračoval v štúdiu na Vysokej škole politických a hospodárskych vied v Prahe, kde skončil aj Vyššiu ekonomickú školu, obhájil dizertáciu, docent, doktor vied, profesor. Člen - korešpondent Československej poľnohospodárskej akadémie. Napísal "Stručný pruvodce ekonomikou zemědělských družstev", "Ekonomická efektivnost a diferenciace v zemědělství", "Ekonomika agrokomplexu" a ďalšie odborné publikácie a učebnice.
ANDREJ ŠLEPECKÝ
06.12.1894 narodil sa v Bukovci, okr. Stropkov, Andrej Šlepecký, cirkevný činiteľ, spisovateľ, publicista. Učil vo Svidníku, v r. 1912 roku emigroval do USA, kde vyštudoval pravoslávny duchový seminár. Slúžil vo farnostiach štátu Pensylvánia. Veľkou mierou sa zaslúžil o vznik centra kultúry pre krajanov z Karpát a Karpatoruskej pravoslávnej eparchie v Amerike. Napísal vyše tisíc článkov s náboženským a svetským obsahom, finančne pomáhal pri budovaní chrámu - pamätníka v Medzilaborciach, Katedrálneho chrámu sv. Alexandra Nevského v Prešove a pri obnove chrámu na Bukovej Hôrke.
PODDUKELSKÝ UMELECKÝ ĽUDOVÝ SÚBOR
05.12.1955 vznikol Poddukelský ukrajinský ľudový súbor (PUĽS) – profesionálny súbor piesní a tancov so sídlom v Prešove, ako súčasť Ukrajinského národného divadla (dnes Divadlo A. Duchnoviča). Predchodcom PUĽS-u bol profesionálny Ukrajinský národný súbor piesní a tancov, založený 9.2.1953 so sídlom v Medzilaborciach a Cemjate pri Prešove. Prvým riaditeľom súboru bol Juraj Kosťuk, ktorý bol do r. 1958 aj prvým umeleckým vedúcim PUĽS-u. V r. 1959-1960 súbor umelecky viedli Juraj Cimbora a Ľudmila Poliaková, potom Štefan Ladižinský (1960-1965), Melánia Nemcová (1968-1972), Rudolf Smoter (1976-1979), Andrej Hnát (1980-1989), Vladimír Ljubimov (1990-1993), Vladimír Marušin (1993-1996), Rudolf Smoter (1996-1999), Juraj Švantner (1999-2003), Miroslav Morochovič (2003-2008), V r. 1991 sa názov súboru zmenil na Poddukelský umelecký ľudový súbor. Od januára 2008 sa PUĽS organizačne osamostatnil a jeho zriaďovateľom je Prešovský samosprávny kraj. Po osamostatnení súboru bol riaditeľom Vladimír Marušin (2008-2014), od r. 2014 je riaditeľom Juraj Švantner. Prvými choreografmi PUĽS-u boli Vladimír Libovický a dlhoročná vedúca umelecká osobnosť Melánia Nemcová (1957-73). Po jej odchode bol vedúcim tanečného súboru dlhoročný sólista Ivan Čisárik (1973-79). V r. 1979-80 a 1984-91 umelecky viedla teleso pedagogička a choreografka Stanislava Semjanová-Selčanová. V r. 1980-1983 formoval súbor ako umelecký šéf Juraj Goga, ktorý pôsobil v súbore ako choreograf od r. 1971. Neskôr, krátko stál na čele súboru choreograf Pavol Širák (1983-84). V r. 1985-1989 tanečnú zložku viedla opäť Stanislava Semjanová-Selčanová. V r. 1991-1996 prevzal umelecké vedenie tanečník a choreograf Vladimír Marušin. Po jeho odchode pracoval tanečný súbor PUĽS-u v r. 1997-2001 opäť pod vedením Juraja Gogu. Vedúcim a choreografom tanečného súboru sa stal na obdobie r. 2003 - 2008 Miroslav Morochovič. Po osamostatnení sa súboru, v r. 2008 umelecky profiloval tanečný súbor choreograf Vladimír Marušin, v súčasnosti vedie súbor sólista baletu PUĽS-u Juraj Velebír.
Prvým zbormajstrom bol Juraj Kosťuk, ktorý bol zároveň aj prvým umeleckým vedúcim. Ďalšími osobnosťami, ktoré prispeli k vybudovaniu profesionálneho zboru boli Juraj Cimbora, tiež ako skladateľ, potom Štefan Ladižinský. Zbormajstrom s najdlhším pôsobením pri zbore PUĽS-u bol Miroslav Burgr (1963-1977), ktorého vystriedal Václav Dvořák. Jeho profesionálny prístup vyprofiloval zbor PUĽS-u na špičkové teleso, spievajúce nielen súborový repertoár, ale s ľahkosťou zvládal aj repertoár klasický. Ďalšou osobnosťou zboru bol Vladimír Ljubimov, ktorý pôsobil ako zbormajster v r. 1984-1993. Po jeho odchode došlo k čiastočnej redukcii hlasov, čo sa odzrkadlilo aj na repertoári zboru, transformujúceho sa postupne na spevácku skupinu. K najznámejším zborovým skladbám patrí určite skladba J. Cimboru: Ej, hoj, tili, tili, tili... a tiež pieseň interpretovaná Máriou Mačoškovou: Pyla ja palinku.... Najznámejší sólisti zboru: Mária Mačošková, Mária Iľaščiková, Regína Jaroščáková, Mária Hrabovská, Jozef Príhoda, Rudolf Smoter, Jozef Pigula a ďalší. Najznámejší dirigenti: Rudolf Šulák, Jaroslav Pokorný, Juraj Cimbora, Miroslav Burgr, Július Selčan, Vladimír Ljubimov a ďalší. Najznámejší koncertní majstri: Viliam Bitto, Koloman Bari, Július Šarközy.
RUSÍNSKA NÁRODNÁ REPUBLIKA LEMKOV
05.12.1918 Rusínska národná republika Lemkov (lem. Ruska Narodna Respublika Lemkiv; iné názvy: Lemko-rusínska republika, Lemkovská republika, Lemkovská rusínska republika ) bol malý haličský štát, vytvorený Lemkami 05.12.1918 po rozpade Rakúsko-Uhorska, keď sa 500 delegátov zo 130 lemkovských obcí zišlo vo Florynke a uznieslo na založení výkonnej rady. Vedúcimi postavami lemkovského hnutia sa stali Jarosław Kaczmarczyk, Aleksander Cichański a kňaz Mychajło Jurczakiewycz. Neboli však určené jednoznačné ciele hnutia - jedni sa chceli pripojiť k Rusku, iní k Ukrajine, iní k Československu (tento variant podporoval najmä Grigorij Žatkovič, ktorý už predtým pomohol k ČSR pripojiť Podkarpatskú Rus). Objavila sa aj požiadavka ponechať republiku samostatnú, ale s iným hlavným mestom (napr. Prešov alebo Užhorod). Situácia sa zakrátko skomplikovala po vypuknutí poľsko-ukrajinskej vojny a obsadení Ukrajinskej národnej republiky. Od konca januára 1919 sa v Lemko-Rusínsku konali manifestácie za zjednotenie s Rusínmi v ČSR, Jozef Piłsudski sa však nemienil územia Lemkov vzdať a Československo nemalo veľký záujem o ich ovládnutie. V marci 1919 boli poprední predstavitelia republiky (medzi nimi aj Jurczakiewycz a Kaczmarczyk) uväznení. Súd v Novom Sonczi ich síce oslobodil, napriek tomu snaha o udržanie stability republiky skončila neúspechom. Osud republiky bol definitívne spečatený uzavretím saintgermainskej zmluvy, ktorá pridelila Halič (vrátane Lemko-rusínskej republiky) Poľsku.
MIKULÁŠ KSEŇÁK
04.12.1933 narodil sa v Kamienke, okr. Stará Ľubovňa, Mikuláš Kseňák, pedagóg, spisovateľ, bájkár. Skončil gymnázium v Prešove a Inštitút ruského jazyka v Prahe. Učil na základnej škole a neskôr v gymnáziu v Ružomberku, kde bol riaditeľom. Literárne diela písal najprv v ruskom jazyku, potom po ukrajinsky, po r. 1989 po rusínsky. Debutoval v almanachu “Mladé hlasy (1956). Vydal zborníky bájok (1963, 1970, 1974), "Smiech a horkosť srdca (1977), "Vienok z tŕnia“ (1980), "Veľké možnosti“ (1990), "Hrste rodnej zeme“ (2009), "Uhly pohľadu“ (2011), poviedky o drotároch Zamaguria, rozprávku o drotárikovi, ktorú uviedlo Divadlo A. Duchnoviča v Prešove, prekladal bájky Ezopa, Jonáša Záborského a Karla Čapka. V r. 2003 dostal Cenu A. Duchnoviča so soškou karpatského medveďa za literárnu tvorbu a Literárny fond ocenil jeho tvorbu Cenou A. Pavloviča (2007).
GRIGORIJ ŽATKOVIČ
02.12.1886 narodil sa v obci Holubynoje, Ukrajina, Grigorij Žatkovič, americký právnik, politik. V piatich rokoch sa vysťahoval s rodičmi do USA. Vyrastal v rodine vedúceho predstaviteľa rusínskeho emigrantského spolku "Sojedinenije greko-katoličeskych russkich bratstv". Absolvoval vyššiu odbornú školu sv. Vincenta v New Yorku a sv. Ducha v Pittsburghu, právo vyštudoval na Pensylvánskej univerzite. Do r. 1918 právnik korporácie General Motors, na jeseň toho istého roku bol pozvaný do vedenia Americkej národnej rady Uhro-Rusínov (ANRUR), ktorá mu uložila úlohu zostaviť memorandum pre prezidenta USA W. Wilsona ohľadom postavenia Podkarpatskej Rusi v novej Európe. Žatkovič považoval Rusínov za svojbytný národ a na základe toho koncipoval program ANRUR. V ním vypracovanom memorande bolo prvou požiadavkou "Priznanie Rusínom štatút samostatného, a ak to bude možné, plne nezávislého národa, ktorý by mohol vytvoriť svoj štát. Ak to možné nebude, možno uvažovať o variantoch spojenia na zásadách autonómie s niektorým susedným slovanským štátom." 21.10.1918 sa Žatkovič stretol s prezidentom USA. Prezident W. Wilson odporúčal pripojiť sa k niektorému slovanskému štátu a tiež vstúpiť do projektovanej Stredoeurópskej demokratickej únie. 23.10.1918 vstúpila ANRUR vo Philadelphii do Únie stredoeurópskych štátov, Žatkovič podpísal v jej mene Deklaráciu všeobecných cieľov nezávislých stredoeurópskych národov. Pri podpise vyhlásil: "Naše činy v Amerike sú nezávislé, oddelené od ukrajinských. Ukrajinci majú svoju cestu rozvoja, svoje vlastné organizácie. My máme svoje dejiny, iné ako Ukrajinci." Vo Philadelphii sa Žatkovič prvýkrát stretol s T. G. Masarykom a spoločne posúdili otázku pripojenia Podkarpatskej Rusi k Československu. Masaryk sľúbil Žatkovičovi, že ak sa Rusíni pripoja k ČSR, budú mať zaručené autonómne územie. 12.11.1918 sa vo Scrantone (štát Pensylvánia, USA) konal zjazd ANRUR pod vedením Žatkoviča, ktorý vo svojom riešení pre Podkarpatskú Rus vyhlásil československú variantu za optimálnu. Na zjazde presadil Žatkovič návrh, aby bol vykonaný plebiscit medzi americkými Rusínmi. V decembri 1918 prebehol plebiscit, v ktorom 67% zúčastnených hlasovalo pre pripojenie Podkarpatskej Rusi k ČSR. Z iniciatívy prezidenta Masaryka prišla na mierovú konferenciu do Paríža delegácia amerických Rusínov na čele so Žatkovičom, kde informoval o rusínskej otázke plukovníka E. M. Housa, ktorý viedol v neprítomnosti prezidenta W. Wilsona delegáciu USA, a stretol sa aj s členom francúzskej delegácie A. Tardieum. Po stretnutí s A. Beskydom vytvorili "Russku komisiju", ktorá vystupovala v mene všetkých Rusínov. Na radu prezidenta Masaryka Žatkovič odišiel s delegáciou amerických Rusínov do Užhorodu. V Prahe neskôr odovzdal prezidentovi memorandum vo forme svojich "Štrnástich bodov", podmienok pripojenia Podkarpatskej Rusi k ČSR. Svoje podmienky Žatkovič fomuloval v zmysle americkeho ústavného systému, práva štátov v americkej federácii, ktoré sa však nedalo uplatniť vo vtedajšej strednej Európe. V Bratislave Žatkovič rokoval s ministrom pre Slovensko Vavrom Šrobárom o hraniciach medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou. V Prešove Žatkovič rokoval s predstaviteľmi Karpatoruskej národnej rady, ktorá splnomocnila americkú delegáciu pracovať pre spojenie prešovskej, užhorodskej a chustskej rady na základe Žatkovičových "Štrnástich bodov". Komunistický prevrat v Budapešti a expanzívne zámery maďarského diktátora Bélu Kuna donútili Žatkoviča odísť do Paríža a požiadať mierovú konferenciu, aby dala súhlas s obsadením všetkého územia Podkarpatskej Rusi. V marci - apríli 1919 sa Žatkovičovi podarilo konsolidovať rusínske "rady" a definitívne presadiť myšlienku pripojenia Podkarpatskej Rusi k ČSR ako autonómneho územia. 8.5.1919 Centrálna ruská národná rada na svojom zasadnutí v Užhorode schválila uznesenie o pripojení Podkarpatskej Rusi k ČSR a odporučila Žatkoviča, ako splnomocneného ministra. Avšak čs. vláda na základe generálneho štatútu rozhodla inak. Do čela štátnej správy na Podkarpatskej Rusi stanovila administrátora (J. Brejcha) a ako poradný zbor dočasnú päťčlennú rusínsku autonómnu radu na čele so Žatkovičom, nazvanú "Dočasné Direktórium". Direktórium obsahovalo prvky provizórneho autonómneho snemu a orgánu autonómnej správy, nemalo však skutočný vplyv na správu krajiny, ktorá bola v rukách čs. administrátora a vojenského vedenia. Žatkovič, vychovaný v duchu americkej aktivity a zároveň jasných kompetencií ústavných orgánov, nemohol plniť úlohu bábky, čo viedlo k otvorenému konfliktu medzi Direktóriom, administrátorom a vojenským vedením. Začiatkom februára 1920 Direktórium podalo demisiu, ktorá však nebola prezidentom prijatá. Po schválení Ústavnej listiny ČSR čs. vláda vydala nariadenie o zmene generálneho štatútu Podkarpatskej Rusi. Do čela miestnej výkonnej moci bol postavený guvernér. 5.5.1920 prezident republiky vymenoval na návrh vlády Žatkoviča dočasným guvernérom Podkarpatskej Rusi (Žatkovič občas používal titul "prezident Rusínie"). Skutočná moc však v krajine bola v rukách čs. úradníka, viceguvernéra (P. Ehrenfeld). Po desaťmesačnom fungovaní v úrade guvernéra podal G. Žatkovič demisiu, ktorá predstavovala protest proti centralizačnej politike čs. vlády na Podkarpatskej Rusi v otázke autonómie aj v postavení guvernéra. Po dlhých a neúspešných rokovaniach 16.4.1921 prezident republiky Masaryk Žatkovičovu rezignáciu prijal. Žatkovič, sklamaný z postupu čs. vlády, opustil Podkarpatskú Rus a vrátil sa do USA, čím podkarpatská politická scéna navždy stratila dôsledného a najschopnejšieho oponenta pražského centralizmu. Po návrate do USA vyvinul Žatkovič veľkú protičeskoslovenskú propagačnú aktivitu. Pre amerických Rusínov napísal obsiahlu správu "Otkrytie - Exposé byvšeho gubernátora Podkarpatskoj Rusi o Podkarpatskoj Rusi" (1921), brožúru "The Rusin Question in a Nutshell" (1923), v ktorej analyzoval celý proces pripojenia Podkarpatskej Rusi k ČSR a svoje snahy o uskutočnenie autonómie po vzniku ČSR. V r. 1920-45 vykonával advokátsku prax v Pittsburghu (USA), bol právnym poradcom Pittsburskej gréckokatolíckej diecézy. V čase 2. svetovej vojny sa vrátil k rusínskému problému, posudzoval ho v rámci obnovenia ČSR v predmníchovských hraniciach, stretával sa s čs. predstaviteľmi v exile (E. Beneš, J. Masaryk). Stál na čele Americkej karpatoruskej ústrednej konferencie, vydával noviny "The Carpathian", ktoré propagovali myšlienku zachovania Podkarpatskej Rusi vo zväzku s ČSR. V r. 1944-45 protestoval proti sovietskej anexii Podkarpatskej Rusi. Zomrel 26.3.1967 v Pittsburghu, USA.
ROZHLASOVÁ RELÁCIA PRE PODKARPATSKÚ RUS
01.12.1934 odznela prvá relácia pre Podkarpatskú Rus z košického štúdia Československého rozhlasu. Skúšobné relácie boli sporadicky vysielané od r. 1930, naživo z rôznych miest Prešovska a Podkarpatska. Od 01.12.1934 bol vedením Československého rozhlasu menovaný prvým redaktorom tohto vysielania Andrej Rudlovčák. Vysielanie pre Rusínov malo veľký ohlas, republika poznávala kraj najväčšej biedy a krásy. V r. 1938, po rozpade ČSR redakcia vysielania pre Rusínov sa presťahovala do Prahy a na začiatku Protektorátu do Bratislavy. Po vojne nadviazala spoluprácu so študentami vysokých škôl, súčasťou redakcie bol veľký spevácky zbor a pod. V r. 1948 sa redakcia presťahovala do Prešova, ale už ako Ukrajinské štúdio Československého rozhlasu, neskôr Slovenského rozhlasu, nakoniec ako hlavná redakcia národnostno-etnického vysielania. Napokon sa v r. 2003 presťahovala do Košíc a v rámci okruhu Patria redaktori pripravujú rusínske, ukrajinské, rómske, nemecké, poľské, české a ruské vysielanie.
ANDREJ ZABREDSKÝ
30.11.1906 narodil sa v Širokom, okr. Prešov, Andrej Zabredský, notár, spisovateľ. Skončil poľnohospodárske učilište a Vyššiu hospodársku školu v Košiciach, bol notárom vo Veľkých Kapušanoch, v Habure a Medzilaborciach. Skoro celá jeho literárna tvorba je o ľuďoch Medzilaboriec a Laboreckej doliny. Napísal romány: Víťazný návrat, Cesta domov, Chlieb z medzí, Haburské zvony, niekoľko Rozprávaní o vzbure, Rozprávanie o Habure, Čas nad Haburou nezastal, poézia: Laborecké mínové polia, Vojny šľapaj krvavá, Tancovalo jedno leto, Zmŕtvychvstanie Svätopluka a iné. Zomrel 29.11.1995 v Nitre.
ZIRS
27.11.1995 vzniklo v Bratislave Združenie inteligencie Rusínov Slovenska
V jeho prvom výkonnom výbore boli Michal Šteňo, Štefan Ladižinský, Elena Hajdová – Židovská, Michal Fecenko, Milan Andraš, Mária Chomová, Andrej Marčišin a Janko Lipinský. V r. 1997 podalo združenie úspešnú žalobu na Slovenský rozhlas za nerešpektovanie práv Rusínov v oblasti rozhlasového vysielania, v tom istom čase sa do povedomia širokej verejnosti dostalo združenie vďaka rozsiahlej prílohe o Rusínov v mesačníku Občianska spoločnosť pod sugestívnym názvom - Kto chce vygumovať Rusínov z mapy sveta..., združenie prebralo na seba rozhodujúcu zodpovednosť v informáčnych kampaniach pred sčítaním obyvateľstva v rokoch 2001 a 2011. V sučasnosti sa združenie zameriava hlavne na popularizovanie dejín Rusínov, obhajobe ich základných ľudských práv a propagáciu používania materinského rusínskeho jazyka. Počas celého obdobia 20-ročnej existencie združenia bol jeho jediným predsedom doc. MUDr. Michal Šteňo, CSc. Združenie inteligencie Rusínov Slovenska - ochranca zachovania identity Rusínov na Slovensku.
MICHAL HIRJAK
27.11.1933 narodil sa v obci Pichne, okr. Snina, Michal Hirjak, vysokoškolský pedagóg, publicista. Skončil Ruské gymnázium v Humennom a Filozofickú fakultu VŠP v Prešove. Pracoval ako vedecký pracovník pri Katedre ukrajinského jazyka a literatúry FF UPJŠ v Prešove. Zbieral a študoval folklór Rusínov Slovenska. Teoretické práce: „Ukrajinská ľudová poetická tvorivosť“(1978), „Ukrajinské ľudové rozprávky na východnom Slovensku“ (1983), „Ľudová próza Stakčínskej doliny“ (1979), zbierka vlastných rozprávok „Čarivni stežky“ (1979), „Piesne Jurka Kolinčaka“ (1982), „ Ľudové piesne Orjabiny“ (1986), “Piesne Anny Macibobovej“ (1993), poviedky Anny Halgášovej „Stružnickými pišnykami“ (1993), "Bibliografia rusínskych ľudových piesní a ľudovej poézie východného Slovenska, 1. diel" (1994) a posmrtne mu vyšiel aj 2. diel tejto monografie (2007), okolo 350 recenzií, článkov a pod. Písal po ukrajinsky, po revolúcii v r. 1989 po rusínsky. Zomrel 20.03.2007 v Prešove.
EMIL KUBEK
27.11.1857 narodil sa v Štefurove, okr. Svidník, Emil Kubek, kňaz, rodoľub, básnik, prozaik, publicista a lexikograf. Po ukončení teológie pôsobil ako duchovný v Hamrogde (1881, teraz Maďarsko), Jakubanoch (1883), Kremnej (1884), Ľubovci (1885) a v r. 1885-1904 v Snakove, okr. Bardejov, kde rozvinul aj širokú kultúrno-vzdelávaciu činnosť. Venoval sa aj maľovaniu ikonostasov a obrazov. V Snakove sa zaslúžil o vybudovanie novej cesty, školy a farskej budovy. Založil ovocný sad, dal doviezť jeden vagón stromčekov, ktoré rozdal svojim veriacim. Učil ako treba obrábať zem, pestovať zeleninu a ošetrovať ovocné stromy. V r. 1905 emigroval s rodinou do Pennsylvánie, USA. Aj tam pôsobil ako duchovný medzi rusínskymi prisťahovalcami. V r. 1936 odišiel do dôchodku. Nezabúdal ani na svojich veriacich v Snakove, finančne pomáhal škole i časopisu Nedeľa. Predmetom jeho literárneho záujmu boli Rusíni, tak v starom kraji, ako aj za morom. Bol prvý rusínsky románopisec na Prešovsku. Diela: "Staroslovjanskij-ukrajinskij-russkij-nimeckij slovar“, obsahuje okolo 5 500 základných lexemných hniezd a má 387 strán (Užhorod 1906), "Narodny povesti i Stichi, (1922), román "Marko Šoltes“ vychádzal na pokračovanie v žurnáli Sokol (1920), povesti: "Palko Roztoka“, "Jedno svidanije“, "Posle dožďa“, "Komu Boh što obicav“, básne: "Dobryj tato“, "Pid obrazom o. Duchnoviča“, "Pozdravlenije dľa krajevoj Rusi“ a iné. Zomrel 17.07.1940 v USA.
MIKULÁŠ ĽÁŠ
26.11.1933 narodil sa v Bajerovciach, okr. Sabinov, Mikuláš Ľaš, herec Ukrajinského národného divadla, dnes Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove. Negatívne prijal vstup vojsk ZSSR do Československa v r. 1968, v čase normalizácie bol za tento názor prenasledovaný. V r. 1989 medzi prvými podporil nežnú revolúciu na Hlavnej ulici v Prešove, moderátor mítingov. Uznanie si zaslúžil za vynikajúce herecké výkony v hrách Matka (1950), Anna Karenina (1971), Pavúk (1985), vo filme: Pásla kone na betóne (1982), v rusínskom vysielaní Slovenského rozhlasu v relácii "Bisida kumiv" ako kum Dyňa. Aktívne sa zapojil do rusínskeho hnutia, predseda Rusínskej obrody na Slovensku (1994-1995). Zomrel 10.04.2008 v Prešove.
PAMATNÝ DEŇ A. PAVLOVIČA
25.11.2000 pri príležitosti 100. výročia úmrtia A. Pavloviča Okresná organizácia RO vo Svidníku za účasti širokej verejnosti zorganizovala vo Svidníku Pamätný deň A. Pavloviča (liturgia, položenie kvetov na hrob a k pamätníku, výstava publikácií A. Pavloviča a o ňom, seminár a kultúrny program).
LUDVIK SVOBODA
25.11.1895 narodil sa v Hroznatíne, okr. Třebíč, Česká republika, Ludvík Svoboda, čs. armádny generál a politik, prezident ČSSR. V r. 1915 narukoval do rakúsko-uhorskej armády, bojoval na východnom fronte. Od r. 1916 bol v ruskom zajatí, vstúpil do čs. légií v Rusku, účastník bitiek pri Zborove a Bachmači a v bojoch na Transsibírskej magistrále. Od r. 1922 dôstojník čs. armády, v r. 1923-31 slúžil spolu s K. Klapálkom v Užhorode, bol dobre oboznámený so situáciou na Podkarpatskej Rusi. Pre jej lepšie pochopenie sa naučil po rusínsky a maďarsky. V r. 1931-34 dokonca učil maďarský jazyk na Vojenskej akadémii v Hraniciach. V krízovom r. 1938 velil pechotnému pluku. Po obsadení českých krajín nacistickým Nemeckom na jar 1939 sa podieľal na budovaní odbojovej organizácie Obrana národa, potom emigroval do Poľska, na území ktorého sa pokúsil vytvoriť čs. vojenskú jednotku. V septembri 1939 v dôsledku porážky Poľska sa táto jednotka ocitla na území obsadenom Červenou armádou a bola internovaná v mestečku Suzdal (1939-41). V r. 1942-45 veliteľ čs. vojenských jednotiek v ZSSR. Mal, na podnet H. Píku, svoju zásluhu na oslobodení Rusínov z gulagov, odsúdených za prechod sovietskych hraníc v r. 1939-41 a ich zaradenie do čs. jednotiek. Spolu prešli ohňom bojov z Buzuluku až do Prahy. Najťažšie boje zažili na Dukelskom priesmyku. Určitou mierou sa podieľal aj na vývoji udalostí na Podkarpatskej Rusi v októbri - novembri 1944. Na žiadosť NKVD poslal na Podkarpatskú Rus z 1. čs. armádneho zboru 36 "osvetových dôstojníkov" (išlo o podkarpatských komunistov na čele s neslávne známym majorom B. Reicinom), aby tu vykonávali priamu protičeskoslovenskú agitáciu. V r. 1945-50 minister národnej obrany. V r. 1950 odvolaný z funkcie, v r. 1950-51 námestník predsedu vlády, v r. 1952 krátko väznený, v r. 1952-54 pracoval v JRD. V r. 1954-58 náčelník vojenskej akadémie, v r. 1968-75 prezident ČSSR, v auguste 1968 podpísal moskovské protokoly o okupácii Československa. Zomrel 20.9.1979 v Prahe.
DIVADLO ALEXANDRA DUCHNOVIČA
24.11.1945 bolo založené v Prešove na družstevnom základe Ukrajinské národné divadlo, predchodca dnešného Divadla Alexandra Duchnoviča. Prvou premiérou divadla, ktoré okrem niekoľkých profesionálov angažovalo najmä talentovaných amatérov, bola hudobná dráma Michaila Starického Oj, nechoď, Hricko, na priadky (Oj, ne chody Hrycju...) v ukrajinskom jazyku. Obecenstvu sa s ňou predstavili 2.3.1946. Počas prvého roku svojej činnosti divadlo pripravilo štyri premiéry a takmer 100 vystúpení aj na vidieku. Predstavenia videlo viac ako 30.000 divákov. V 50. rokoch vznikla aj opereta. Po jej zániku sa sformoval folklórny súbor PUĽS (Poddukelský ukrajinský ľudový súbor, neskôr Poddukelský umelecký ľudový súbor). V začiatkoch divadlo hralo po ukrajinsky a po rusky s repertoárom prevažne ruskej klasiky. V 50. rokoch sa preorientovalo na ukrajinský jazyk, v 80. rokoch ho začal nahrádzať rusínsky jazyk. 15.10.1990 na žiadosť pracovníkov divadla a širokej rusínskej verejnosti bolo toto divadlo rozhodnutím ministra kultúry SR premenované na Divadlo Alexandra Duchnoviča v Prešove. Divadlo bolo riadené Krajským národným výborom v Prešove a Košiciach (1951-1968), Ministerstvom kultúry SR (1969-1997), Krajským úradom v Prešove (1998-2002) a od r. 2002 je jeho zriaďovateľom Prešovský samosprávny kraj. Divadlo je jediným profesionálnym divadlom vo svete hrajúcim v rusínskom jazyku. V súčasnom repertoári prevládajú diela svetovej, slovenskej a ukrajinskej dramatickej spisby. Počas 70 rokov sa vystriedali v repertoári činohry DAD stovky autorov súčasných i klasických, domácich i zahraničných: Shakespeare, Čechov, Tobilevič, Hollý, Moliére, Kukučín, Ostrovskij, Ionesco, Solovič, Dostojevskij, Čapek, Kováčik, Hryc-Duda, Hajnný, Stodola, Mrštíkovci, Urbánek a i. Divadlo od svojho vzniku doposiaľ uviedlo asi 340 premiér. Riaditelia DAD: Ivan Hryc-Duda, Štefan Bittner, Bartolomej Bavoľár, Ivan Macinský, Ivan Pichanič, Jozef Feľbaba, Jaroslav Sisák, Štefan Hij, Viera Hajzušová, Marián Marko. Najznámejší herci DAD: Mikuláš Simko, Pavel Simko, Tamara Simková, Anna Simková, Anna Bittnerová, Jozef Korba, Mária Korbová, Jaroslav Sisák, Mária Sisáková, Barbara Popovičová, Michal Popovič, Andrej Lucik, Juraj Jakubov, Viktor Hajný, Mikuláš Ladižinský, Alena Fabiánová, Andrej Lucik, Helena Macinská, Mikuláš Ľaš, Anastázia Juhasová, Ivan Stropkovský, Alexander Kučerenko, Igor Latta, Svetlana Škovranová, Jozef Tkáč, Vasiľ Rusiňák, Sergej Hudák, Eugen Libezňuk, Ľudmila Lukačíková.
ŠTEFAN MARTON
24.11.1923 narodil sa v Sofiji, Ukrajina, Štefan Marton, skladateľ, pedagóg. Skončil učiteľský seminár v Mukačeve a užhorodské hudobné učilište. Už v seminári viedol orchester a zbor. Pracoval ako učiteľ v hudobnej škole v Mukačeve, od r. 1948 ako koncertmajster a učiteľ v hudobnom učilišti v Užhorode. Komponoval orchestrálne a komorné diela, hudbu pre filmy. Od r. 1963 pracoval ako umelecký vedúci filharmónie v Užhorode, v r. 1975 viedol komorný súbor filharmónie "Maďarské melódie“. Celkom skomponoval okolo 400 originálnych hudobných diel, známe sú úpravy rusínskych, maďarských a slovenských ľudových piesní. Zomrel 14.01.1996 v Užhorode.
MICHAIL CHOLOŠŇAJ
23.11.1961 narodil sa v Žumberku, v meste Pečno (Chorvátsko), o. Michail Chološňaj. Ukončil štúdiá v Chure (Švajčiarsko). Na diakona bol vysvätený v r. 2000 a za kňaza v r. 2001. Zaoberá sa písaním ikon. Svoje umenie zdokonaľoval v Grécku (v Afinach a Solonikach). V súčasnosti je kaplánom v Ďurďove a správcom farnosti v Gospodinciach (Srbsko).
JURAJ ŠTEŇO
22.11.1948 narodil sa v Klenovej, okr. Snina, Juraj Šteňo, lekár-neurochirurg, vedec, vysokoškolský
pedagóg. Vyštudoval Lekársku fakultu UK v Bratislave. Od skončenia štúdia (1972) pracuje na Neurochirurgickej klinike LF UK, prednosta kliniky (1992 až doposiaľ), zároveň pôsobí aj ako vysokoškolský pedagóg (Lekárska fakulta UK, Slovenská zdravotnícka univerzita v Bratislave). V r. 1975-1979 externá ašpirantúra v Moskve, docent, kandidát vied, doktor vied, profesor (2002), dekan LF (od r. 2015). Prezident Slovenskej neurochirurgickej spoločnosti (1990-1998) a hlavný odborník MZ SR pre neurológiu (1993 až doposiaľ). Viceprezident Európskej asociácie neurochirurgických spoločností (EANS, 2007), lektor TC EANS (1996-2010). Účastník mnohých zahraničných študijných pobytov (Nemecko, Švajčiarsko, Slovinsko, USA), člen mnohých slovenských a medzinárodných rád, výborov a spoločností. Pozývaný ako prednášateľ na medzinárodné lekárske konferencie a kongresy, hosťujúci profesor na viacerých zahraničných univerzitách (USA, Nemecko, Fínsko). Autor mnohých odborných publikácií a štúdií.
JOZEF KRIŠKO
22.11.1909 narodil sa sa vo Vyšnom Orlíku, okr. Svidník, Jozef Kriško, vojak, slobodovec. Po okupácii Československa a vzniku Slovenského štátu odišiel zo svojho rodiska a ilegálne prekročil hranice do ZSSR. Zatkli ho orgány NKVD, bol odsúdený na tri roky do gulagu. V polovici r. 1942, keď sa dozvedel o budovaní čs.vojenskej jednotky na území ZSSR, prihlásil sa do jej radov. Dostal sa do Buzuluku, kde vznikla čs. vojenská jednotka. Bojoval pri oslobodzovaní Kyjeva, kde bol ťažko zranený. Zúčastnil sa bojov v Karpatsko-dukelskej operácii, kde sa vyznamenal v boji o kótu 534 i na samotnom Dukelskom priesmyku. Po prekročení hraníc bol pri Vyšnom Komárniku opäť ťažko zranený, následkom čoho sa takmer tri mesiace liečil v Kyjeve. Od januára 1945 bol Kriško veliteľom práporu pre výcvik nováčikov v Humennom. V tejto funkcii od februára 1945 v hodnosti kapitána jeho ďalšia bojová cesta pokračovala cez Svitavy na Morave, Kroměříž až do Prahy. Hoci ako príslušník čs. armádneho zboru odhodlane bojoval za oslobodenie republiky, osud mu neprial. Po februárovom prevrate 1948 bola naňho a ďalšiu skupinu odbojárov vykonštruovaná protištátna činnosť - "spiknutie“ tzv.příbramskej skupiny. Bol odsúdený na tri roky väzenia. Aj keď bol z väzenia po odpykaní trestu prepustený na slobodu, naďalej bol režimom prenasledovaný. Vyvrcholením tlaku bol r. 1950, keď bez rozsudku mu bola odobraná hodnosť kapitána a degradovali ho na vojaka. Začal pracovať ako stavebný robotník, paradoxne na základoch veľkého monštra - na pamätníku J. V. Stalina. Vykonával tie najpodradnejšie práce, bol mu zamietnutý invalidný dôchodok navrhnutý lekárskou komisiou. Čas spravodlivosti pre Jozefa Kriška prišiel po spoločenských premenách v Československu v r. 1989. Bol rehabilitovaný a povýšený do hodnosti plukovníka v zálohe.V kraji pod Duklou 4.10.1992 sa zúčastnil na oslavách 48. výročia Karpatsko-dukelskej operácie na Dukle a vo Svidníku, kde bol členom oficiálnej delegácie Ministerstva národnej obrany i Českého zväzu bojovníkov za slobodu. Nositeľ mnohých vysokých vojenských vyznamenaní a medailí. Zomrel 16.10.1993 v Prahe, kde bol pochovaný s najvyššími vojenskými poctami.
MICHAIL PALLAG
21.11.1899 narodil sa v Lochove, dnes Ukrajina, Michail Pallag, osvetový činiteľ. Študoval na mukačevskom gymnáziu a učiteľskom seminári. V r. 1914 narukoval do rakúsko-uhorskej armády, bojoval na východnom fronte. V r. 1918 dezertoval, bezpečný úkryt mu poskytli rodné hory. Po pripojení Podkarpatskej Rusi k ČSR sa s vervou vrhol do rusínskeho obrodného procesu, aj keď mu bol zverený najchudobnejší región na hornom toku Latorice. Stal sa učiteľom nielen pre deti, ale aj pre ich negramotných, chudobných a zakríknutých rodičov. Požiadal o pomoc čs. Červený kríž, ktorý zabezpečil minimálne stravovanie a odev pre deti, lekársku pomoc. Spolu so sedliakmi staval ruské ľudové domy, učil karpatských horalov racionálnemu hospodárenia, zakladal svojpomocná družstvá, zaisťoval úvery od bánk pre nákup produktívnych plemien dobytka a techniky. Školský referát krajinského úradu ho menoval kurátorom malého obvode Ždenijevského údolia. Zaujímal sa o folklór, zbieral verchovinské výšivky, o ktorých napísal rozsiahlu štúdiu. O probléme vzdelávania dospelých diskutoval s tajomníkom spisovateľa L. N. Tolstého Valentinom Bulgakovom, v tej dobe ruským emigrantom v ČSR. Po príchode Červenej armády bol označený ako "buržoázny živel" a stiahol sa do ústrania. Vo vysokom veku sa zúčastnil nového obrodenia Rusínov a rusínskeho hnutia po rozpade ZSSR. Iniciátor obnovy pamätníka A. Mytraka na Rosvihovskom cintoríne v Mukačeve. Zomrel 17.11.1992 v Mukačeve.
GREGOR TARKOVIČ
21.11.1754 narodil sa v obci Pasika, dnes Ukrajina Hryhorij (Gregor) Tarkovič, významný činiteľ gréckokatolíckej cirkvi, prvý biskup Prešovskej gréckokatolíckej eparchie. Študoval na jezuitskom gymnáziu v Užhorode, na veľkovaradínskej akadémii. Štúdiá ukončil vo Viedni v Kráľovskom hlavnom gréckokatolíckom seminári pri kostole sv. Barbory, tzv. Barbareu. Po vysvätení za kňaza slúžil v Užhorode (1797-1803), úzko spolupracoval s biskupom Andrejom Bačinským. V r. 1803-1813 cenzor kníh tlačených cyrilikou, ktoré tlačila kráľovská tlačiareň v Pešti. V r. 1803 a 1807 zastupoval Mukačevskú diecézu na zasadnutí uhorského snemu v Bratislave. Od r. 1813 vikár košického vikariátu Mukačevskej diecézy, od r. 1816 prvý biskup novozaloženej Prešovskej gréckokatolíckej diecézy. Vysvätený za biskupa v Krásnobrodskom monastieri v r. 1821. Bol literárne činný. V r. 1805 napísal ódu, venovanú populárnemu štátnikovi, uhorskému palatínovi (kancelárovi) veľkovojvodovi Józsefovi. Už v nej sa vyskytla myšlienka o slovanskej spolupatričnosti, obdiv k súčasnej ruskej literatúre a jej predstaviteľom Lomonosovovi a Sumarokovovi. Zároveň Tarkovič konštatoval, že v Karpatoch žijú ""Uhrorusi"" a práve Karpaty sú pravlasťou Slovanov. Óda Tarkoviča bola známa aj v petrohradských kruhoch. Najvýznamnejší ruský historik Karamzin dokonca cituje jej prvých 43 riadkov v prvom zväzku svojho prvotného diela Dejiny štátu ruského (1817). Zomrel 16.01.1841 v Prešove.
MICHAL VRABEL
20.11.1866 narodil sa vo Výrave, okr. Medzilaborce, Michal Vrabel, pedagóg, novinár, folklorista. Absolvoval užhorodský učiteľský seminár. Pôsobil na rusínskych školách na východnom Slovensku a Vojvodine. Od r. 1898 redaktor novín Nedilja vydávaných pre Rusínov v Budapešti. Na stránkach novín publikoval diela podkarpatských autorov, súčasných ruských a ukrajinských spisovateľov. Zostavoval rusínske kalendáre "Prijatel seljan", učebnice pre rusínske ľudové školy. Vydal zborníky rusínskeho folklóru (Russkij solovej, Narodnaja lira, ili Sobranie narodnych pesnej na raznych ugro-russkych narečijach, 1890; Uhrorusski Národny spivanky. T. I. Spivanky Maramorošsky, 1900). Napísal sériu článkov o dejinách a kultúre Rusínov Podkarpatska, východného Slovenska a Vojvodiny. Zomrel v r. 1923 v Budapešti.
MICHAIL LUČKAJ (POP)
19.11.1789 narodil sa v obci Velike Lučky, dnes Ukrajina, Michail Lučkaj (Pop), obrodenec, národný buditeľ, historik, lingvista. Absolvent viedenského gréckokatolíckeho seminára Stadtkonvikt (1816). Vo Viedni patril ku slovanským učencom pod vedením slovinského filológa B. Kopitara. Bol zástancom myšlienky slovanskej jednoty, slovanskej vzájomnosti. Vyzýval na používanie staroslovienskeho jazyka, ako literárneho jazyka všetkých Slovanov. Od r. 1818 biskupský knihovník a archivár v Užhorode, v r. 1828-29 kráľovský cenzor kníh tlačených v cyrilike v Budíne. V r. 1829 bol odporúčaný ako poradca vojvodu K. L. Bourbona z Luccy, ktorý plánoval nastúpiť na kráľovský trón oslobodeného Grécka. Počas pobytu v Taliansku zostavil a neskôr vydal latinsky písanú cirkevnoslovanskú gramatiku. Vrátil sa do Užhorodu (1831) na miesto biskupského knihovníka a archivára. Mal prístup k najstarším listinám a dokumentom z dejín Podkarpatskej Rusi a svoje postavenie využil pre napísanie (latinsky) šesťzväzkových Dejín karpatských Rusínov (Historia Carpati-Ruthenorum). Rusíni (Rutheni) mali podľa jeho názoru staroruský pôvod. Meno Lučkaja bolo známe všetkým vzdelancom vtedajšieho slovanského sveta. Ján Kollár vo svojej poéme Slávy dcéra ho umiestnil v panteóne slovanských činiteľov vedľa Dobrovského, Obradoviča a Karadžiča. V r. 1840 zostavil rusínsko-latinsko-maďarsko-nemecký slovník, čím potvrdil svojbytnosť rusínskeho jazyka. Slovansky orientovaný Lučkaj sa v prostredí myšlienok vytvorenia jednotného politického maďarského národa stal nepohodlným, vyhnali ho z biskupskej kancelárie. V dôsledku neustáleho šikanovania a ponižovania zomrel 03.12.1843 v Užhorode.
PAVEL MARKOVIČ
19.11.1924 narodil sa v Čertižnom, okr. Medzilaborce, Pavel Markovič, výtvarník. Učil sa v Medzilaborciach, na Ruskom gymnáziu v Humennom, skončil Pedagogickú fakultu UK v Bratislave. Učil na Strednej pedagogickej škole a na Pedagogickej fakulte UPJŠ v Prešove, vedúci katedry výtvarnej výchovy, docent. Vydal publikácie: Ukrajinské ľudové krížikové výšivky východného Slovenska, Ukrajinské kraslice východného Slovenska, táto kniha vyšla aj v anglickom jazyku. Vlastnú tvorbu predstavil na mnohých výstavách. Typické jeho diela sú obrazy Borovská jeseň, Volga, Zemplínsky obzor, Poddukelský kraj, Partizánska oblasť, v jeho obrazoch zostala miestna atmosféra a charakter vtedajšej krajiny: Čertižné, Oľka, Ruská Bystrá, Oľšavka, Starina, Tokajík, Vydraň a i. Zomrel v Prešove.
JÁN HIRKA
16.11.1923 narodil sa v Abramovciach, okr. Prešov, Ján Hirka, cirkevný hierarcha. Skončil Ruské gymnázium v Prešove. Bohoslovie začal študovať v Prešove a dokončil v Prahe. Slúžil v Ľutine. V r. 1952 uväznený, odsúdený na tri roky, amnestovaný. V r. 1956 znova uväznený, v Prahe odsúdený na dva a pol roka. Po prepustení z väzenia v r. 1958 robil elektrikára v Brezne, Podbrezovej a Prešove. V r. 1968 sa zúčastnil obnovy gréckokatolíckej cirkvi v Československu. V r. 1990 bol vysvätený za biskupa Prešovskej gréckokatolíckej eparchie. Zomrel 10.04.2014 v Prešove.
EDUARD HRIŇÁK
16.11.1851 narodil sa v Malom Lipníku, okr. Stará Ľubovňa, Eduard Hriňák, maliar. Učil sa v Budapešti, Mnichove v škole prof. Wagnera a v Taliansku. Pre rodinu grófa Szirmaia a Palavicina maľoval obrazy zo života ľudu, jarmoky a pod. Pre grófa Forgáča reštauroval 20 rodinných portrétov. Známe diela: Jesenná nálada, Grúň, Pri dobrom žriedle, Rozhovor, Dvor rodiny Gritty vo Venecii, Selo Volovec a iné. Zomrel 14.07.1917 v Prakovciach.
MICHAL MINDOŠ
15.11.1932 narodil sa v Pčolinom, okr. Snina, Michal Mindoš, inžinier, strojár. Skončil Ruské gymnázium v Humennom, Strojnícku fakultu VŠT v Košiciach a VŠT v Prahe. Obnovil strojárenskú výrobu v závode Prakovce, bol riaditeľom závodu Vihorlat v Snine a vybudoval Výskumný ústav strojárenstva v Snine. Autor Koncepcie rozvoja strojárenského priemyslu na východnom Slovensku (1974-90) a iných prác. Poslanec a člen predsedníctva Federálneho zhromaždenia ČSSR (1971-75). Zomrel v Snine.
ADALBERT BORECKÝ
14.11.1910 narodil sa v Ubli, okr. Snina, Vojtech Adalbert Borecký, umelec, pedagóg. Skončil učiteľský seminár v Užhorode. V začiatkoch podkarpatskej maliarskej školy bol predstaviteľom jej mládežníckeho pokolenia. Tvoril krajinky a žánrové kompozície v štýle expresionizmu ("Národné tance", "Rachovská Madonna", "Arkan"). Ako mnohí umelci podkarpatskej školy doplatil na socialistický realizmus v 50. a 60. rokoch 20. stor. Od r. 1964 žil v Košiciach, kde zomrel 12.06.1990.
DIONÝZ ROJKOVIČ
14.11.1910 narodil sa v Ľutine, okr. Sabinov, Dionýz Rojkovič, lekár. Skončil gymnázium v Mukačeve a Lekársku fakultu UK v Bratislave. Bol vedúcou osobnosťou študentského spolku Dobriansky. Zúčastnil sa protifašistického odboja. Bol tajomníkom Ukrajinskej národnej rady. Pracoval ako lekár v Užhorode a v Prešove, v komisiách ochrany zdravia KNV a ONV v Prešove. Spoluautor dvoch učebníc pre zdravotné školy (1956, 1958). O medicíne písal do lekárskych časopisov a bol iniciátorom mnohých akcií na ochranu zdravia obyvateľstva. Zomrel 26.03.1974 v Prešove.
IVAN DULIŠKOVIČ
14.11.1815 narodil sa v obci Holjatyn, dnes Ukrajina, Ivan Duliškovič, gréckokatolícky kňaz, historik. Maturoval na užhorodskom gymnáziu, teológiu študoval na duchovnom seminári v Užhorode, filozofiu na akadémii v Košiciach. Po vysvätení za kňaza slúžil na farnostiach vo Skotarskom, Verchných a Nižných Vereckých (Vorotách), od r. 1869 v Činadijeve. Ostro protestoval proti maďarizácii Rusínov, dostal sa do konfliktu s hlavným maďarizátorom na Podkarpatskej Rusi, svojím nadriadeným biskupom Š. Pankovičom, ktorý ho za trest zbavil funkcie dekana. Na protest proti popieraniu svojbytnosti Rusínov maďarskými nacionalistami napísal rozsiahlu monografickú prácu z dejín Rusínov "Istoričeskije čerty Ugro-Russkych" (I.- III., 1874-78, rukopis štvrtého zväzku bol tlačiarňou stratený). Koncepciu o autochtónnosti Rusínov prevzal z diela A. F. Kollára a I. Baziloviča. Zamýšľal sa nad činnosťou litovského podolského kniežaťa T. Koriatoviča na Podkarpatskej Rusi, ako prvý poukázal na fantazírovanie legendy o príchode 40 000 jeho poddaných z Podolia spolu s kniežaťom na Podkarpatskú Rus, ktorú používali ukrajinskí historici ako "dôkaz" ukrajinského pôvodu podkarpatských Rusínov. Zomrel 21.02.1883 v Činadijeve, Ukrajina.
ANDREJ BAČINSKÝ
14.11.1732 narodil sa v obci Beňatina, okr. Sobrance, Andrej Bačinský, osvietenský činiteľ, biskup Mukačevskej gréckokatolíckej diecézy. Absolvoval gymnázium v Užhorode, teológiu a filozofiu študoval v Trnave. V r. 1773 pápežom menovaný a cisárovnou Máriou Teréziou potvrdený biskup Mukačevskej gréckokatolíckej diecézy. Po zrušení jezuitského rádu v r. 1775 boli budova a kostol v Užhorode rozhodnutím Márie T