„Otras mozgu “ mu „ udal “ správny smer, stal sa riaditeľom a zachránil múzeum 

 
V umeleckom svete sa pohybuje už dlhé roky, zaujímať sa oň začal už na základnej škole. V marci 2018 sa stal povereným riaditeľom Múzea moderného umenia Andyho Warhola, v júni sa stal riaditeľom oficiálne. Svoj život spojil s kráľom pop-artu, zachránil múzeum, ktoré je jedným z dvoch na svete, pred jeho zánikom a pozdvihol jeho úroveň do vyšších rozmerov. Martin CUBJAK nám porozprával, aká bola jeho umelecká cesta, odkiaľ čerpá energiu a aké je to „žiť“ s Warholom.
 
Kedy ste si povedali, že umenie je to, čomu sa chcete venovať?
„Na to si presne pamätám, lebo mi to povedala samotná situácia. Bol som v ôsmom ročníku na základnej škole, bol piatok posledná hodina a písomka z fyziky. Keďže to nebol môj obľúbený predmet, neučil som sa a skúšal aspoň čo-to opísať. Keď som sa nahol nad lavicu a išiel si opäť sadnúť na stoličku, tak mi spolužiačka urobila klasicky fórik, že mi tú stoličku potiahla, ja som spadol tak, že najskôr som si udrel hlavu o roh stoličky a potom o zem. Tento „double“ útok na moju hlavu znamenal dva týždne v nemocnici s otrasom mozgu a akýsi upgrade môjho smerovania. Do nemocnice mi totižto mama priniesla knihu Dejiny umenia a okamžite som sa stal dvojitým pacientom – nemocničným a tým, ktorý sa stáva súčasťou umeleckého sveta (úsmev).“

Čomu ste sa venovali predtým, než ste sa stali riaditeľom MMUAW?
„Celý môj profesijný život súvisí s prácou s umením. Už ako tretiak na vysokej škole som sa oženil, ako štvrták sa mi narodila dcéra a nakoľko manželka pochádza z Medzilaboriec a v múzeu sa v tom čase uvoľnilo jedno externé miesto, dostal som ponuku robiť v ňom biletára. Po víkendoch som predával vstupenky, smeroval ľudí do expozícií, otváral a zatváral výstavne priestory a užíval si relatívne bezstarostnú pozíciu v múzeu. Bol som v tom čase študent estetiky a vied o umení. Keď som skončil vysokú školu, dostal som v múzeu pracovnú zmluvu ako lektor a sprevádzal som návštevníkov. Popri tom som sa venoval edukačným projektom a postupom času som sa stal asistentom kurátora a neskôr kurátor múzea. Keď som mal 29 rokov, tak sa zlialo niekoľko životných situácií dokopy a s manželkou sme sa rozhodli, že z Medzilaboriec odídeme a presťahovali sme sa do Košíc. Z múzea som síce ako jeho pracovník odišiel, ale ostal som v Spoločnosti Andyho Warhola, pracoval som ako privátny galerista a do múzea som sa rád vracal ako jeho občasný spolupracovník. Táto privátna poloha galeristu mi vyhovovala.“

Pred vašim nástupom na post riaditeľa prechádzalo múzeum krízou, ako ste situáciu vnímali?
„Veľmi citlivo, osobne a postupne ako kríza vrcholila, aj veľmi pozorne. Múzeum bolo ohrozené v jeho samotnom existenčnom móde a to bez nadsázky. V očiach verejnosti to mohlo vyzerať ako iba nejaký konflikt, ale človek, ktorý pozná platfomu, na ktorej múzeum funguje a systém, ktorý mu dáva alebo berie možnosti byť v progrese, chápal, že situácia bola viac než vážna. Z múzea sa veľmi rýchlo mohol stať iba akýsi pokus o expóziu diel kráľa pop-artu, nakoľko viac ako 70 percent diel sú externé výpožičky a nad menom „Andy Warhol“ – dnes ikonickou svetovou značkou, drží ochrannú ruku jeho nadácia v New Yorku. A mnoho ďalších detailov..."

 Čo všetko sa v múzeu od vášho nástupu zmenilo?
„V prvom rade som bol vedením poverený s úlohou personálne a odborne stabilizovať múzeum. To sa udialo veľmi rýchlo, keďže múzeum dôverne poznám a muzeálnej práci rozumiem. Nefungoval tu odborný útvar, doslova odborníci, ktorí tu boli, tu zrazu neboli, nemocnica ostala bez lekárov. To bolo potrebné rýchlo „opraviť“. Zmenili sme spôsob prezentácie múzea, pracovné prístupy k projektom, naštartovali sme dlhodobé projekty v štýle formátov, ktoré sledujú svoje ciele, zadefinovala sa stratégia múzea, nastavili sa procesy realizácie vízií jak odborných, tak prezentačno-edukačných, expozície sa rozšírili o ďalšie diela nielen Andyho Warhola, zrealizovali sme takmer pokazené projekty zahraničných výstav, markantne zvýšili návštevnosť múzea a vypracovali víziu a následne v spolupráci s Technickou univerzitou v Košiciach aj projektové dokumentácie komplexnej rekonštrukcie múzea, presvedčili vládu, tu predošlú aj súčasnú, na financovanie tejto rozsiahlej rekonštrukcie a nastavili sme projekt komplexnej aktualizácie múzea na jeho vyššiu úroveň v kontexte súčasných múzeí.“

Prišli ste s nápadom, ako zrekonštruovať múzeum, čo vám bolo inšpiráciou?
„Nedá sa primárne hovoriť o nápade, nutnosť a potreba rekonštruovať múzeum tu je, odkedy múzeum existuje. Je to z dôvodu, že sme v priestoroch, ktoré boli projektované ako kultúrny dom a my sme ich iba adaptovali na muzeálne. Ja som bol iba tým, ktorý sa do toho reálne a naplno pustil a robil všetko preto, aby som dosiahol výsledok. Inšpiráciou pre víziu prvej štúdie bol Warholová Factory, princíp opakovania a produkt, ktorý je na prvý pohľad jasne rozoznateľný, ako napríklad Coca Cola alebo Campbellová polievka.“

Kde čerpáte nápady, silu a energiu na nové projekty?
„Za posledné tri roky, čo som naspäť v múzeu, tak najčastejšie ich čerpám v aute (úsmev). Z Košíc do Medzilaboriec mi to trvá cca hodinu a 45 minút, a to isté naspäť. Čiže vtedy som sám so sebou a mám relatívne priestor na vymýšľanie. Mám veľmi rád prírodu, cestovanie a bicyklovanie, čiže takto si čistím hlavu a čerpám energiu a samozrejme, inšpiráciou je mi najviac moja rodina.“

Pôjdu aj vaše deti vo vašich múzejných/umeleckých stopách?
„Mám tri deti, dve dcéry a jedného syna. Najstaršia Barbora bude mať v januári už 18 rokov a minulý rok musela zo zdravotných dôvodov nechať štúdium na tanečnom konzervatóriu v Košiciach a prestúpila na gymnázium. O umenie sa však naďalej zaujíma a zvažuje aj štúdium dejín umenia. Syn Michal má 5 rokov a Tamarka iba 3, čiže, tí si zatiaľ užívajú svoje sny byť požiarnikom a kaderníčkou (úsmev). Ako otec by som rád povedal, že by ma to potešilo, ak by sa formovali v rámci muzeálno-umeleckých svetov. Ale na druhej strane, ak sa tak profilovať nebudú, dôležitejšie bude, aby sa našli a boli šťastné v tom, čo budú robiť. Ja by som bol rád, nech je to hocičo, no nech to má nejaký spoločenský prínos či hodnotu.

Pracujete so svojím svokrom, necítite občas „ponorku“?
„Ani nie, máme kancelárie od seba oddelené múrom (úsmev). On je v menšej výhode, že ma zbrojný pas, ja som zasa mladší a rýchlejší, čiže tieto dve polohy sa snažíme navzájom rešpektovať a tým pádom je kľud (úsmev).

Čo vás na Warholovi fascinuje najviac? Existuje ešte niečo, čo o jeho živote nevieš? Resp., našlo sa v poslednom čase niečo, čo ste o ňom ani len netušili?
„Warhol je jedna veľká záhada, čím viac človek spoznáva jeho umenie a osobnosť, tým viac je ním fascinovaný. Je veľa vecí, ktoré o Warholovi ešte nevieme a mnoho, ktoré sa už ani nedozvieme. Každopádne najpríťažlivejšie na Warholovi je jeho samotná osobnosť a vnútorný svet, ktorý dokázal geniálne kamuflovať cez svoje umenie. Ten ma zaujíma najviac.“

Stretli ste sa niekedy s členmi Warholovej rodiny? Aké to bolo? Ako oni vnímajú MMUAW?
„Áno, stretol som sa s Johnom Warholom, bratom Andyho Warhola a človekom, ktorý spolu s Michalom Byckom majú najväčšiu zásluhu na tom, že takéto múzeum vôbec vzniklo. Stretol som sa aj Johnovými synmi Donaldom, Markom a Jeffreym. S Donaldom, ako súčasným viceprezidentom Andyho nadácie v New Yorku som stále v kontakte. V občasnom kontakte som aj so synovcom Andyho Warhola zo strany jeho najstaršieho brata Paula, Jamesom Warholom, ktorý je známym knižným ilustrátorom. Stretnutia boli vždy veľmi príjemné, sú to ľudia, ktorí sa zaujímajú o tento kraj a tešia sa, že múzeum tu existuje a prežilo v rôznych podmienkach už 30 rokov a stále obsahovo rastie a skvalitňuje sa.“

Skúšali ste aj vy niekedy tvoriť? Možno v štýle pop-artu?
„Nie, radšej nie (úsmev). Opäť sa vrátim do svojich školských čias. Keď som bol siedmak, vyhral som okresnú výtvarnú súťaž v Bardejove. Namaľoval som vtedy požiarnikov, a to bol zároveň aj záver mojej výtvarnej kariéry. Mama bola v tom čase mierne sklamaná, otec mi kúpil nové kopačky a o mojich voľnočasových aktivitách bolo rozhodnuté, samozrejme, až do spomínaného otrasu mozgu (úsmev). Kopačky som si ako ligový hráč obúval, až kým som sa neoženil, ale v autobuse som už nehral karty, ale čítal knihy a väčšina z nich bola o umení. Tak som sa zároveň aj vyprofiloval – na teoretika umenia,“ prezradil Martin Cubjak.
 
(nikj)


Foto: 
Zdroj: https://www.mirri.gov.sk/