Ivan Pop: Osobnosti našich dějín - KOVÁČ Ivan Ivanovič

KOVÁČ Ivan Ivanovič (* 2.6.1912 Žariča, dnes Ukrajina, † 12.11.2002, Košice, Slovensko), právnik, politik. Absolvoval ruskej gymnázium v Mukačevo, študoval na UK v Prahe, na univerzite v Poznani (Poľsko) a na maďarských univerzitách v Pécsi a Budapešti. V čase štúdia v Prahe organizátor rusínskych rusofilských študentských spolkov (Centralnyj Sojuz podkarpatoniských študentovu, Sojuz russkoj molodjožy Karpatskoj Rusi), redaktor novín Naš Karpatorusskij Golos. V krízovom roku 1938 člen Centralnoj Russkoj Narodnoj Rady (CRNR rusofilská), podporoval jej snahu o uskutočnenie práva na autonómiu Podkarpatskej Rusi, avšak so zachovaním integrity a suverenity ČSR.

 

Po vymenovaní prvej autonómnej vlády Podkarpatskej Rusi A. Brodyho bol tajomníkom ministra Š. Fencika, ale jeho promaďarské sympatie nezdieľal. Rozpad ČSR a obsadenie Podkarpatskej Rusi Maďarskom bolo pre I. Kováča osobnou tragédiou a stratou ilúzií o jeho bývalých rusofilských patrónoch, z ktorých sa vykľuli maďarskí patrioti. Maďarskými úradmi bol kvalifikovaný ako politicky nespoľahlivý a daný pod policajný dozor. Po prepadnutí ZSSR Nemeckom a vyhlásení vojny Maďarskom bol intemován a poslaný do tzv. pracovného tábora. Skaza 1. a 2. maďarskej armády v Stalingradskej bitke donútila maďarskú vládu vyhlásiť v krajine totálnej mobilizácii, počas ktorej boli do armády mobilizovaní aj politicky nespoľahlivé osoby. Na jar 1943 narukoval aj I. Kováč a bol poslaný na východný front. V roku 1944 pri ústupe maďarských jednotiek z Ukrajiny organizoval dezerciu vojakov rusínskeho pôvodu, bol prezradený a hrozil mu trest smrti. Život mu zachránil rýchly prienik sovietskych vojsk na území Maďarska po vystúpení Rumunska zo spojeneckého zväzku s Nemeckom, zmätok vo vyšších maďarských politických a vojenských kruhoch a následné zrútenie maďarskej armády.

 

Od septembra 1944 pôsobil I. Kováč ako tlmočník v štábe 2. Ukrajinské frontu pod velením maršala RJ Malinovského. Vojnová anabáza I. Kováča skončila vo Viedni. V januári 1945 bol menovaný dočasnú maďarskou vládou so súhlasom Spojeneckej kontrolnej komisie na území Maďarska a jej predsedu, sovietskeho maršala K.J. Vorošilova mandatárom maďarského Červeného kríža pre repatriáciu maďarských občanov z nemeckých koncentračných táborov, so sídlom v Prahe. Po splnení tejto úlohy zažiadal o obnovenie čs. občianstvo a pristúpil k oživovaniu rusínskych študentských svojpomocných spolkov v Prahe. Založil študentské noviny Zvjezda a časopis Kostjor, nadáciu pre pomoc rusínskym nemajetným študentom (Fond stipendij dlja karpatoruskych štuďentov), zúčastnil sa vydanie encyklopedického almanachu Prjaševščina.

 

Tentoraz bola jeho sféra pôsobenia obmedzená malým počtom rusínskych študentov prichádzajúcich do Prahy len z východného Slovenska. Podkarpatská Rus bola už v pevnom zovretí Moskvy, takže rusínští študenti sa odtiaľ do Čiech dostať už nemohli. Dokonca aj tí zo starších ročníkov, ktorí chceli dokončiť štúdium na slovenských vysokých školách prerušenej vojnou, museli tajiť svoj pôvod. Na základe Benešova dekrétu č. 60/1945 o zbavenie Podkarpatských Rusínov čs. občianstvo boli vyhľadávanie českou políciou a predávania sovietskym orgánom ako sovietski občania, aj keď de iure nimi ešte neboli (dohoda o odovzdaní Podkarpatskej Rusi ZSSR nadobudla účinnosť 1.1.1946). V októbri 1948 bol I. Kováč zatknutý ŠtB a obvinený z účasti vo fašistickom hnutia na Podkarpatskej Rusi v 30. rokoch pod vedením Š. Fencika.

 

Neskôr sa preukázalo, že zatknutie bolo vykonané na pokyn sovietskej tajnej služby. Začiatkom roku 1949 ho ŠtB odovzdalo sovietskym agentom MGB (predchodca KGB). Tajne, cez Viedeň a Budapešť bol odvlečený do ZSSR. V Moskve bol čs. občan I. Kováč odsúdený neslávne známym Zvláštnym poradným zborom (Trojka) MGB k 10 rokom odňatia slobody. V Gulagu strávil 7 rokov, jeho spoluväzňom bol ruský spisovateľ, disident Alexander Solženicyn. Príbuzný I. Kováča prepašoval cez hranice na Šumave v batohu jeho trojročného syna do Nemecka, a následne s ním emigroval do USA. Synovi I. Kováča totiž hrozilo tiež odvlečenie do ZSSR a umiestnenia v sovietskom detskom domove. Teraz je to úspešný americký herec, režisér, riaditeľ divadla v Berkeley Georg Kovach. Počas rokovaní prezidentov USA a ZSSR Reagana a Gorbačova v roku 1988 bol členom americkej delegácie a po 40 rokoch mal možnosť sa stretnúť s otcom.

 

10.9.1956 so začiatkom Chruščovových reforiem bolo obvinenie proti I. Kováčovi Vojenským kolégiom Najvyššieho súdu ZSSR zrušené, bolo mu uznané jeho čs. občianstvo a povolený odchod do ČSR. V Prahe na hlavnej valkovej stanici však čakalo I. Kováča nemilé prekvapenie, zatknutie agentmi ŠtB a ďalší rok vo väzení na Pankráci, taká "socialistická karanténa". Po roku bol bez vysvetlenia prepustený a usadil sa v Košiciach. Učil ruský jazyk na univerzite R J. Šafarika, organizoval každoročné Puškinovej festivaly ruskej poézie, 25 rokov stál na čele miestneho Ruského klubu. V 60. rokoch ostro polemizoval s Prešovským ukrajinizátormi Rusínov. Napísal zaujímavé spomienky (O dňach bylych), lenže v komunistickom Československu nemohli byť publikované. Prostredníctvom príbuzných boli prepašované do USA a uložené v Solženicynovej Všeruskej memoárovej knižnici vo Vermonte.

 

prof. Ivan Pop