Celú pravdu o skaze Hirošimy dlho tajili. Bola strašná

Buď kapitulujete, alebo zažijete dážď skazy. Túto výzvu adresoval americký prezident Harry Truman japonskej vláde po zhodení atómovej bomby na Hirošimu pred 80 rokmi.

Vladimír Jancura

Výraz „dážď skazy“ (,,Rain of Ruin") sa vzápätí dostal do palcových titulkov denníkov na celom svete. Bežní čitatelia mu však nerozumeli, lebo o konkrétnych následkoch výbuchu a najmä radiácie sa ešte dlho po vojne nesmelo písať.

Spojené štáty zaviedli po zhodení atómových bômb na Hirošimu (6. augusta 1945) a Nagasaki o tri dni neskôr prísnu vojnovú cenzúru. Týkala sa skutočných zdravotných a ekologických dôsledkov oboch výbuchov. Túto cenzúru vyžadovali najmä americké okupačné úrady pod velením armádneho generála Douglasa MacArthura.

Generál zakázal filmovať následky výbuchu a dal zhabať všetky už zhotovené záznamy. Dokumentárne zábery natočené japonskými filmármi aj filmovým štábom americkej armády boli na desaťročia utajené. Preto sa svet dozvedal pravdu o skaze v Hirošime len postupne a takpovediac šetrným dávkovaním.

Titulok nad hlavným článkom v denníku New York Times v utorok 7. augusta 1945 znel: „Prvá atómová bomba zhodená na Japonsko“. Podtitulky: „Má silu 20 000 TNT, Truman varuje nepriateľa pred "dažďom skazy“. Reportáž neobsahovala nič konkrétne o spôsobených škodách a počtoch obetí na civilnom obyvateľstve. Redakčný komentár od Handsona Baldwina však upozornil, že „tento krok možno urýchli víťazstvo, no súčasne zasieva väčšiu nenávisť než kedykoľvek predtým“.

Podobné titulky a podtitulky použil na druhý deň po Hirošime aj ďalšie americké denníky. Americký historik Jake Wynn však upozorňuje na „zásah do čierneho“ nenápadných regionálnych novín Times Leader, vychádzajúcich v pensylvánskom okrese Wilkes-Barre. Už 7. augusta 1945 priniesli článok s názvom „Atómová bomba ohlasuje novú éru ľudstva“.

„Podrobnosti nie sú známe“
To slovenské denníky uverejnili prvé správy o zhodení A-bomby na Hirošimu až v stredu 8. augusta. „Nie sú známe podrobnosti o zložení tejto zbrane, ide o nový zdroj energie, ktorý sa však bude dať použiť aj na blahodarnejšie účely,“ informovala vtedajšia Pravda. „Vedci však varujú pred jej zneužitím, ak sa vymkne spod kontroly.“

Na druhý deň priniesla Pravda upravenú staršiu správu agentúry Reuter, a tá sa zasa odvolávala na vysielanie japonského rozhlasu: "Mesto Hirošima je po 24 hodinách od výbuchu stále zahalené hustým dymom, požiare trvajú a horúčavu vedci prirovnávajú k teplu, ktoré vyžarujú vesmírne telesá.“

„Ľudské straty a materiálne škody spôsobené leteckým útokom na Hirošimu sa nedali ešte ani približne odhadnúť,“ uvádzalo sa v spravodajstve japonského rozhlasu. "Predpokladá sa, že ľudí na voľnom priestranstve výbuch atómovej bomby spálil, v domoch ich zahubil obrovský tlak vzduchu a horúčava.“

V článku pod neutrálnym názvom „Atómová bomba – ultimátum Japonsku“ denník uviedol – odvolávajúc sa znovu na informácie Reuter – niektoré údaje, získané pri testovaní bomby v púšti Nové Mexiko: „Tlaková vlna zhodila na zem ľudí stojacích 10 km od miesta výbuchu“. O účinkoch radiácie sa však čitatelia nedozvedeli nič.

V komentári redakcia pripustila, že „atómové zbrane umožnia novú vojenskú stratégiu“. Vylúčila však, žeby výbuch A-bomby urýchlil ukončenie vojny s Japonskom. Možno aj preto Pravda priniesla správu o výbuchu v Hirošime až na tretej, predposlednej strane tohto svojho vydania.

Na titulnej strane denníka dostalo prednosť spravodajstvo o zásobovaní domáceho trhu, o znárodnení bánk prezidentským dekrétom a o novej cenovej politike vlády. Hlavná sprava vyšla pod názvom „ZSSR vo vojnovom stave s Japonskom“ ( o zapojení Červenej armády do bojových akcii Spojencov v Pacifiku).

Prvú necenzurovanú správu o situácii v Hirošime po jadrovom výbuchu pod názvom „Atómový mor“ priniesol londýnsky Daily Express po mesiaci, 5. septembra 1945. Jej autorom bol austrálsky reportér Wilfred Burchett, ktorý sa tri dni predtým vydal do zničeného mesta napriek zákazu vojenského veliteľstva. V svojom texte opísal kruté príznaky radiácie: krvácanie, rozpadávajúce sa telá a pod.

Za porušenie zákazu zbavili Bruschetta akreditácie a vyhostili ho z okupovaného Japonska až do odvolania tohto rozhodnutia. V USA jeho článok nesmel vyjsť. Približne v tom istom čase pripravil George Weller, spravodajca novín Chicago Daily News rozsiahlu reportáž o bombardovaní Hirošimy. Neprešla však sitom cenzúry a vyšla až v roku 2006 v knižnej podobe, ktorú pripravil Wellerov syn. Občasné správy, ktoré prenikli do amerických médií o „oneskorených úmrtiach“ na stratu krviniek v dôsledku rádioaktívneho žiarenia sa úradmi bagatelizovali alebo označovali za propagandu.

Zlom v medializácii hirošimskej tragédie nastal až na jej prvé výročie, presne 31. augusta 1946, keď týždenník The New Yorker uverejnil reportáž od Johna Herseyho. Prostredníctvom šiestich ľudských príbehov odhalil autor plný rozsah utrpenia vrátane radiačných účinkov po výbuchu prvej A.-bomby.

Čo neukázal film Oppenheimer
Pred dvoma rokmi mal aj v slovenských kinách premiéru hollywoodsky, siedmimi Oscarmi ovenčený, film Oppenheimer. Ide o príbeh slávneho jadrového fyzika, ktorý zohral kľúčovú úlohu pri zhotovení prvej nukleárnej zbrane.

Zaujímala nás faktografická vernosť umeleckého stvárnenia týchto udalosti, preto sme hľadali prvé ohlasy na film v prostredí amerických historikov vedy a jadrových vedcov. Väčšinou sa vyjadrovali kladne k niektorým kľúčovým bodom príbehu. Napokon, režisér Christopher Nolan čerpal pri príprave filmu zo seriózneho zdroja – z Oppenheimerovho životopisu Americký Prometeus od publicistu Kaia Birda a historika Martina J. Scherwina (kniha získala Pullitzerovu cenu a vyšla aj v češtine).

Recenzenti však mali viacero zásadných výhrad. Napríklad renomovaní historici nukleárnej vedy Alex Wellerstein a Kate Brownová upozornili na to, že snímka vôbec neukazuje Hirošimu a Nagasaki, ani následky jadrových útokov na tieto mestá. „Zmenšuje to váhu rozhodnutia o zhodení bômb, čo bolo kľúčovým etickým momentom v živote Roberta Oppenheimera,“ tvrdil autor recenzie v denníku The Washington Post.

Podobnú kritiku vyslovil bývalý primátor Hirošimy Takashi Hiraoka: „Film nakrútili tak, aby potvrdili záver, že atómová bomba sa použila na záchranu životov Američanov. Z nášho pohľadu tam však bolo malo opisov a scén spôsobenej hrôzy.“ Nechýbala ani kritika kolegov – filmárov z toho istého súdka.

„Má jednu krátku scénu – niekoľko spálených tiel a potom film pokračuje akoby nič,“ povedal James Cameron, režisér Avatara. „Mal som pocit, že sa Nalon téme vyhol.“ „Veľmi som si prial, aby v závere filmu ukázal, akú hrôzu spôsobil tento výbuch v Hirošime,“ pridal sa Spike Lee, režisér drámy Konaj správne.

Ako reagoval Nolan? „Neukazovať scény z Hirošimy a Nagasaki bolo etickým rozhodnutím,“ vysvetľoval. „Mal som obavy, že vizuálne znázornenie obeti zapôsobí necitlivo. Film je natočený výlučne z pohľadu Oppenheimera. Keďže nebol vtedy v Hirošime, ukazujem iba to, čo videl a cítil, kým sa nedozvedel celú pravdu o účinkoch výbuchu.“

Ale „otec atómovej bomby“ – ako ho volali – bol pri jej odskúšaní, a preto mohol a zrejme aj vedel si predstaviť, čo spôsobí po zhodení na státisícové mesto. Alebo vari nie?

Kto vyberal vhodné ciele
Na tomto mieste musíme podniknúť malý exkurz do vojnových rokov, ktoré predchádzali Hirošime. Až do neskorej jesene 1944 americký atómový projekt pod kódovým označením Manhattan poháňala najmä túžba predbehnúť hitlerovské Nemecko, goebbelsovská propaganda sa totiž po sérií porážok na oboch frontoch oháňala skorým nasadením „zázračnej“ zbrane.

Ale špeciálna spojenecká misia Alsos, ktorá mala zistiť skutočný stav veci, zistila, že Nemci sú vo vývoji jadrovej zbrane ďaleko za Američanmi. Vedecký vedúci misie fyzik Samuel Goudsmit vtedy povedal: „Nie je to skvele? Nemci nemajú atómovú bombu – teraz ju nepotrebujeme ani my“.

Ale do projektu Manhattan sa už investovali dve miliardy dolárov a na jeho realizácii sa počas troch rokov zúčastňovalo okolo 150-tisíc ľudí. Ako mohla ich práca vyjsť navnivoč? Pravda, našli sa prezieraví jednotlivci, ktorí navrhovali akýsi kompromis. Americký ekonóm a bankár Alexander Sachs, ktorý pred piatimi rokmi presviedčal amerického prezidenta Franklina Roosevelta, aby dal pokyn na vyvíjanie atómovej bomby, teraz, ho v decembri 1944 odhováral od prvého použitia novej zbrane na bojisku alebo tam, kde by výbuch zasiahol aj civilné obyvateľstvo.

„Projekt treba samozrejme dokončiť, ale bombu predviesť len uznávaným vedcom zo spojeneckých a neutrálnych krajín, prípadne ešte predstaviteľom rôznych svetových náboženstiev,“ radil Sachs. „Potom vyzvať Nemecko a Japonsko, že na určitú oblasť na ich území zhodia onedlho tieto strašné bomby. Aby mohli včas evakuovať ľudí a zvieratá. A, napokon, len čo výbuchy ukážu ich účinky, vydá sa ultimátum, ktoré bude požadovať okamžitú kapituláciu nepriateľa.“

Roosevelt údajne so Sachsovým plánom súhlasil. Ako je teda možné, že ho nespomenul ministrovi vojny USA Henrymu L. Stimsonovi, ktorý bol ako jeden z mala politikov zasvätený do manhattanského projektu? Podľa Rooseweltových predstáv, s ktorými sa prezident zveril najbližšiemu okoliu krátko pred svojou smrťou, mali atómové bomby zničiť japonské loďstvo, ich flotilu, nie mestá.

Približne v tom čase, niekedy začiatkom apríla 1945 podnikli dvaja veľkí vedci Albert Einstein a Leó Szilard posledný pokus v úsilí zvrátiť beh udalosti a napísali list Rooseveltovi. Prosili ho, aby nedovolil použitie bomby a predišiel tak pretekom v jadrovom vyzbrojovaní. Ale tento list už nemohol jeho adresát prečítať, lebo 12. apríla 1945 náhle zomrel.

Rooseveltov nástupca, bývalý republikánsky senátor Harry Truman sa o supertajnom Manhanttanskom projekte prvýkrát dozvedel až po uvedení do najvyššieho úradu 25. apríla. Špeciálna komisia, zložená z vojenských odborníkov a vedcov prezidentovi koncom mája 1945 odporučila: „Bomby treba použiť proti Japonsku čo najskôr. Majú sa zvrhnúť bez predchádzajúceho upozornenia vzhľadom na zvláštnu povahu zbrane.“

Niekedy v tom čase už študijná skupina vyberala vhodné ciele. V skupine boli prevažne vedci vedení Oppenheimerom. Podľa nich malo ísť o lokalitu strategického charakteru, husto zastavanú budovami „aspoň v polomere jednej míle“, aby sa mohli spoľahlivo zistiť účinky explózie. Prvý cieľ preto nemal byť dotknutý predchádzajúcim konvenčným bombardovaním.

Navyše, bol to Oppenheimer, ktorý navrhoval odpálenie bomby vo výške 500 až 600 metrov nad mestom, aby škody na jeho zástavbe boli čo najväčšie. V správe na tento účel vytvoreného výboru (Target Committee) z mája 1945 stojí čierne na bielom: Podľa Oppenheimera by výbuch na zemi značne zúžil ničivý dosah bomby a cieľom je predsa demonštrovať ničivú silu bomby v plnej miere.

„Oppenheimer sa zaoberal účinnosťou, nie zmiernením dôsledkov,“ potvrdzuje americký historik Richard Rhodes, autor kníh o vývoji a výrobe A-bomby. Výber cieľov sa obmedzil na štyri japonské mestá: Hirošimu, Kokuru, Nigatu a starobylé mesto chrámov Kjóto. Ako je možné, že s tým súhlasili aj významní vedci – členovia komisie?

„Nemali sme predstavu o vojenskej situácii Japonska, nevedeli sme, či ich môžeme prinútiť ku kapitulácii inými prostriedkami,“ vysvetľoval neskôr Oppenheimer. V tom čase ešte nevedeli presne odhadnúť ani účinky novej bomby. Ale po jej odskúšaní v púšti Nového Mexika?

Som smrť, ktorá ničí všetko
Po porážke Nemecka sa práce na vývoji bomby „X“ (pod týmto označením ju viedlo v svojich záznamoch americké ministerstvo vojny), ešte zrýchlili. Z autentických spomienok účastníkov projektu Manhattan vieme, že si pred prvou skúškou novej bomby pripravili vo výskumnom stredisku v Los Alamos stávkovú kanceláriu.

Tipovali silu nadchádzajúceho výbuchu a až na pár výnimiek väčšina odhadov bola veľmi nízka: niekoľko tisíc alebo dokonca niekoľko sto ton „bežnej " výbušniny . Oppenheimer tipoval "aspoň tri kilotony“, ináč boli roky práce a miliardy investícii zbytočne. V skutočnosti mala silu okolo 15 kiloton TNT, čo sa rovnalo účinku asi 2 000 najväčších klasických bômb z čias druhej svetovej vojny.

Presvedčili sa o tom na vlastné oči 16. júla 1945. Museli si však nasadiť tmavé okuliare, na tváre si naniesť opaľovací krém, ľahnúť si na brucho a odvrátiť hlavy. Od veže s nevyskúšanou zbraňou sa nachádzali vo vzdialenosť vyše deväť kilometrov.

Prvý záblesk výbuchu smeli pozorovať iba na oblohe a okolitých vrchoch. Niektorí však nevydržali a pozreli sa smerom k veži. Videli žiarivú, rýchlo sa zväčšujúcu ohnivú guľu. Krajinu ožiarilo spaľujúce svetlo, mnohokrát silnejšie ako poludňajšie slnko. Asi o tridsať sekúnd začuli mohutné ťahavé hrmenie a do výšky 12 kilometrov sa začal dvíhať gigantický hríb. Vzápätí nasledovala tlaková vlna ničivej sily. Oppenheimerovi vraj vtedy napadol verš z indického eposu, slová Sri Krišnu: „Som smrť, ktorá ničí všetko.“

Vzápätí mal výmenu názorov s kolegom – fyzikom Edwardom (Edom) Tillerom, budúcim „otcom“ vodíkovej bomby. Oppenheimer tvrdil, že jedno použitie takejto bomby postačí na to, aby zbavila ľudstvo pokušenia viesť niekedy v budúcnosti ďalšie vojny. „To bude platiť len dovtedy, kým niekto nevyrobí ešte silnejšiu bombu,“ namietol Tiller.

Všetci pozorovatelia, vojaci i vedci, boli ohromení videným a počutým, nik čosi také nečakal. Všetky pozorovacie a meracie prístroje v blízkosti veže explózia zničila. Prvý sa spamätal vojenský vedúci projektu, generál Leslie Groves. Svojmu zástupcovi Thomasovi Farrellovi povedal: „Je po vojne, jedna alebo dve takéto vecičky a Japonsko je hotové.“

„Účinok našej zbrane nás vydesil,“ spomínal neskôr Robert Brode, jeden z fyzikov, ktorí sa zúčastnili skúšky. " Dúfali sme, že ju nepoužijú proti veľkým mestám, že s ňou zaútočia na vojenské ciele.“ Ale Trumanoví ľudia, predovšetkým jeho dôverník, štátny tajomník James Byrnes, chceli dosiahnuť maximálny odstrašujúci účinok. A to nielen na japonskú vládu a jej armádu, ale aj na širšiu verejnosť a na prípadného ďalšieho protivníka USA. Tým sa postupne staval doterajší spojenec USA – Sovietsky zväz.

Muselo sa to stať?
Tváre mali úplne spálené, očné jamky prepadnuté a tekutina z roztavených oči im stekala po lícach. To je veta z reportáže Johna Herseya, uverejnenej v auguste 1946. Ale celá pravda o počte obeti vychádzala na povrch len postupne, fakticky až od roku 1952, kedy sa skončila okupácia Japonska.

Hirošima mala v čase výbuchu približne 340-tisíc obyvateľov, z nich 70– až 80-tisíc zomrelo okamžite, do konca roku 1945 sa ich počet zvýšil na 140-tisíc a do roku 1950 na následky zomrelo takmer 200-tisíc, čiže 60 percent pôvodného obyvateľstva.

Mesto Nagasaki malo v čase výbuchu okolo 240-tisíc obyvateľov. Výbuch zabil 40– až 75-tisíc ľudí v priebehu niekoľkých dní, neskôr stúpol počet obetí na približne 90-tisíc. Údaje sú z výskumov, ktoré si objednala japonská vláda.

Natíska sa otázka, prečo útočníci neupozornili vopred (napríklad zhadzovaním letákov) civilné obyvateľstvo na drastické účinky jadrovej zbrane, aby sa mohlo včas evakuovať? Ale áno, niektorí vedci z Los Alamos žiadali pred útokom na Hirošimu generála Grovesa, aby to zariadil. Armáda však požiadavku vedcov zamietla.

Napriek zhodeniu A-bômb Japonsko kapitulovalo až o mesiac 2. septembra 1945. Viacerí renomovaní americkí historici, napríklad Barton J. Bernstein zo Stanfordskej univerzity sú presvedčení, že Japonsko by kapitulovalo aj bez jadrového spustošenia Hirošimy a Nagasaki.

Japonsko-americký historik Tsuyoshi Hasegava, pôsobiaci na Kalifornskej univerzite v knihe Preteky s nepriateľom tvrdí: „Hlavným faktorom japonskej kapitulácie nebolo zhodenie atómových bômb, ale vstup Sovietskeho zväzu do vojny proti Japonsku 8. augusta 1945.“

Čoraz bližšie k súdnemu dňu
Pozor, od polnoci nás delí už len 89 sekúnd! Ukazujú to „Hodiny súdneho dňa“, vytvorené americkou neziskovou organizáciou Bulletin of Atomic Scientists. Pred 80 rokmi ju založil geniálny fyzik Albert Einstein. Jadroví vedci varujú, že ľudstvo je nebezpečne blízko globálnej katastrofy. Zároveň sa množia hlasy vojnových štváčov, ktorí nukleárne zbrane označujú div že nie za „papierové tigre.“

Koľko nám ostáva do „súdneho dňa“, určuje výbor, zložený z 15 nositeľov Nobelovej ceny, vždy 1. januára príslušného roku. Na Nový rok 2025 posunul „ručičku“ o jednu sekundu bližšie k dvanástke a už aj to nazval alarmujúcim signálom. „Každý posun o ďalšiu sekundu smerom k polnoci treba vnímať ako známku extrémneho nebezpečenstva,“ uviedol výbor nobelovcov vo svojom novoročnom vyhlásení.

V roku 1947, keď Bulletin of Atomic Scientists (BAS) so sídlom v Chicagu prišiel s týmito symbolickými hodinami, nastavil ich čas na 7 minút pred polnocou. Počas kórejskej vojny (1950 – 1952) ukazovali dve minúty pred dvanástou. K tejto hodnote sa znovu vrátili po ruskej anexii Krymu. A vojna na Ukrajine pred vyše tromi rokmi ich priblížila na 90 sekúnd od polnoci.

V roku 1945 boli USA jediným štátom, ktorý disponoval jadrovými zbraňami. Američania odhadovali, že Sovieti odskúšajú svoju atómovú bombu najskôr v rokoch 1950 – 1952. Ale stalo sa to už v auguste 1949. Medzitým vo svete prepukla studená vojna a z bývalých spojencov sa stali nepriatelia.

Dnes je však na Zemi deväť jadrových mocností. Od roku 1952 sa ňou stala Veľká Británia, od roku 1960 Francúzsko, v roku 1964 vykonala prvý jadrový test Čína, o desať rokov neskôr India, v roku 1998 Pakistan atď.

Prvá A-bomba nazývaná „Little Boy“ (Chlapček) mala silu 15 kiloton TNT (tritolu). Dnes majú Spojené štáty v svojom arzenáli jadrovú hlavicu B83 s výkonom až 1,2 megaton TNT, čo je 80-krát viac ako bomba zhodená na Hirošimu. Podľa štúdie Alana Robocka z Rutgersovej univerzity (USA) dvetisíc takýchto hlavíc zničí všetky veľké mestá na svete a ich dvojnásobok by spôsobí tzv. jadrovú zimu a kolaps civilizácie.

Zo zistení Štokholmského medzinárodného inštitútu pre výskum mieru však vyplýva, že deväť mocností malo začiatkom tohto roku dovedna 12 400 jadrových hlavíc, z toho 9 600 v tzv. vojenských zásobách a približne 3 900 nasadených, resp. udržiavaných v režime vysokej pohotovosti.

„Situácia s jadrovými zbraňami sa vyvíja veľmi zle a nezadržateľne približuje našu planétu ku kraju priepasti,“ vyhlásila Rachel Bronsonová, ktorá desať rokov viedla BAS ako jeho generálna riaditeľka. „Rusko-ukrajinský konflikt sa môže kedykoľvek zmeniť na jadrovú vojnu kvôli unáhlenému rozhodnutiu, omylu, nehode alebo nesprávnemu odhadu.“

Vladimír Jancura

zdroj:
https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/762375-celu-pravdu-o-skaze-hirosimy-dlho-tajili-bola-strasna/

foto: Rozvaliny Hirošimy po zhodení atómovej bomby 
zdroj: iwm.org.uk