2. časť: Prezvedný oddiel, alebo spomienky z ruských línií.

Spomienky generála Němca na pôsobenie v okrese Bardejov.
Pred 99-timi rokmi v jarnej ofenzíve v roku 1915  ruská armáda  dobyla opäť časť slovenského územia a frontová línia  prebiehajúca aj terajším územím okresu Bardejov sa ustálila na čiare z  poľského Regetowa cez Stebnícku hutu , Zborov, Šarišské Čierne...a ďalej na východ. Ešte v Poľskom Tarnowe bol s príslušníkov jednotlivých rôt Českej družiny utvorený prezvedný oddiel, ktorý bol po výcviku odvelený po začatí novej ofenzívy na dobyté Slovenské územie. Príslušníkom oddielu bol aj Matej Nemec , ktorý 25.marca 1915 pri Nižnej Polianke prekračuje hranice a vstupuje na územie budúcej Československej republiky. Aj na svoje pôsobenie na území terajšieho okresu Bardejov  spomína:

Sneh ešte ležal v roklinách, keď sme hneď po veľkonočných sviatkoch roku 1915 boli na pochode do Karpát. Po ceste vyhriatej jarným slnkom sa nám dobre išlo, ale na tienistých miestach sme sa museli brodiť v blate. V Krempnej/ asi 20 km od Nižnej Polianky pozn. J.H./ miestami musel Toník Čila pochodovať takým spôsobom, že keď chcel urobiť krok musel s rukami ťahať topánky súčasne s nohami s bahna. Aj napriek tomu sa nám išlo celkom veselo  a so spevom.

Po vysokom a širokom hrebeni sa tiahla haličsko-slovenská hranica. Keď sme cez ňu prechádzali na každom kroku sme videli stopy krutého boja. Dediny po obidvoch stranách hranice boli úplne vypálené.

Na tretí deň náš sokolský výzvedný oddiel dorazil do Niklovej / dnes Mikulášová, pozn. J.H./, kde bol štáb 48 divízie ruskej armády. Veľmi srdečne nás privítal generál Lavr Georgevič Kornilov. Vedeli sme, že nás má rád a tiež to preukázal starostlivosťou o nás, aby sme zbytok cesty vykonali v noci, pretože terén zo strany nepriateľa bol úplne otvorený a nepriateľ mal zo Zborovského hradu všetko ako na dlani.

Ubytovali sme sa v Komlospataku /Chmeľová pozn. J. H./, kde mal sídlo štáb Očakovského pluku, ku ktorému sme boli ako prieskumníci pridelení.

Tak už sme konečne na Slovensku, na území nášho budúceho štátu. Kto by s toho nebol nemal radosť. Veď obsadenie ďalšieho územia je na dosah ruky a to bude mať veľký vplyv na našich ľudí doma a v Rakúsko-Uhorskej armáde. Videli sme to vtedy príliš ružovo.

Ale bolo sa tiež z čoho radovať. Bývali sme v chalupe slovenskej rodiny ako u svojich vlastných. Mali dosť veľké hospodárstvo a tak celé dni pracovali na poli a doma nechali všetko otvorené a nám hovorili, aby sme si hospodárili sami. Nič sme im samozrejme nezobrali a čo bolo treba sme si s nimi vymieňali. Nás zásoboval pluk, len variť si musela každá partia sama. Varenie sa konalo pochopiteľne len v noci, pretože vo dne po každom dymiacom dome rakúsky delostrelci zahájili streľbu. Vo dne  sme našim hospodárom vozili drevo z pánskeho lesa porezali ho a naštiepali. Za to sme dostávali údené mäso a nakladanú kyslú kapustu. Žili sme si celkom dobre ale chodili sme aj na rozviedky. Chodili sme každú noc, ale nie všetky partie naraz. Našou úlohou bolo mimo iné aj znepokojovať nepriateľa.

To sa na širokej fronte neďaleko drôtených prekážok nepriateľa urobia malé kryty, dosť vzdialené jeden od druhého, aby bol človek dosť chránený proti paľbe pušiek a guľometov. Delostrelecká paľba v takom prípade nehrozí, pretože delostrelci sa neodvažujú strieľať tak blízko pred vlastné línie. Keď už sú všetci našinci zakopaní, začnú strieľať z pušiek, hodia niekoľko granátov a vykríknu niekoľko ruských povelov. V tuto chvíľu je celá rakúska fronta v ohni. Rozsrší sa množstvo svetlíc rôzných farieb ako za svätojánskej noci, reflektory krížujú terén, štekajú guľomety. Okolo jednej hodiny v noci táto muzika prestáva a pomaly stíchne celkom. Rozviedčici sa ešte za ranného šera vracajú domov.

Od zajatcov sme sa neskôr dozvedeli, že za tri noci nášho znepokojovania vystrieľali rakúske jednotky na našom úseku takmer všetko strelivo. Ruský postup by sa v tejto situácii nemohol stretnúť s vážnejším odporom. Ale Rusi nezaútočili.

Naša prieskumná činnosť bola spojená aj s komickými zážitkami. Spomínam si, že nato naše znepokojovanie nepriateľa štábny kapitán Uspenskij vymyslel zvláštny guľomet. Nechal urobiť veľkonočný rapkáč s oceľovým perom a ozubeným kolesom. Keď sa točilo s kľukou rapčal ako guľomet. Ale nepriateľ sa nedal takto dlho klamať. A tak brat Douda od tretej roty, ktorý mal túto „zbraň“ na starosti udržal dosť výsmechu až ju nakoniec zahodil. ...

... Na fronte sa človek tiež stretáva s novými ľuďmi. Nadviazali sme tiež kontakt s rozviedčikmi Očakovského pluku. Tak sme sa dozvedeli, že na jednom mieste pred rakúskymi líniami sú umiestnené fugasy /míny pospájané drôtmi/. Rafinovaná vecička! Drôt v tráve nevidíš, pri postupe o neho zakopneš a hneď všetko v blízkom okolí letí do vzduchu.. Tak sme sa rozhodli tie zákerné nástrahy zneškodniť.

Čo je k tomu potrebné? Predovšetkým tma. Za tmy sa dostanete až k nebezpečným drôtom. Priviažete k ním dlhé povrazy a ustúpime asi o päťdesiat krokov. Keď ležíme za nejakou medzou alebo terénnou vlnou na tichý povel postupne ťaháme za povrazy. Fugasy vybuchujú a rakúska fronta zahajuje dlhú paľbu, pretože sa nepriateľ domnieva, že výbuchy spôsobilo útočiace ruské vojsko. Za svitania, keď všetko utíchne vraciame sa veselo domov.

Naša činnosť, ale nebola vždy tak úspešná. . Aj posledná rozviedka v Stebníku pod vedením Uspenského skončila nezdarom. Pripravili sme pascu na rakúsku poľnú stráž. Veliteľ však dal svoj obľúbený povel „Chlapci, urá!“ predčasne, skôr než skupina brata Šveca došla na miesto, kde mala odrezať ustupujúcim Rakúšanom cestu.

Skoro na to koncom apríla 1915 Nikolaj Uspenskij od nás odišiel  k delostrelectvu. Neradi sme sa sním lúčili a mali sme ho aj napriek niektorým jeho chybám radi. A okrem toho to bola zmena k horšiemu. Na jeho miesto totiž prišiel neschopný a pohodlný poručík Brovko, dovtedajší pobočník veliteľa Českej družiny.

„Chlapci viete čo vlastne Austrijáci oslavujú?“ opýtal sa ktosi deň po návrate z rozviedky vedenej bratom Švecom na ktorej nás prekvapil jasavý hlahol v rakúskych zákopoch. Mysleli sme si, že tam oslavujú prvého mája. Ale kdeže, oslavujú víťazstvo pri Gorliciach. Nemci tam zahájili ofenzívu a hneď v prvý deň prelomili frontovú líniu. Bolo jasné, že dní nášho pobytu na Slovensku sú spočítané a náš sen o víťaznom postupe do matičky Prahy sa mení v istotu ústupu.

Ale aký to bol ústup. Situácia sa menila každú chvíľu. Najprv 2. mája k večeru dostávam rozkaz, aby som ako veliteľ hliadky vystriedal ruskú rotu na cintoríne v Zborove. V Komlospataku, kde už sa zhromažďuje celý Očakovský pluk mi jeho veliteľ nariaďuje roztiahnuť našu hliadku po fronte a občasnou streľbou jednotlivcov predstierať, že ruské zákopy sú normálne obsadené.. Ale o druhej v noci prichádza rozkaz stiahnuť sa do Komlospataku.. Tu je už celý sokolský výzvedný oddiel a spoločne ustupujeme na haličsko-slovenskú hranicu. Tam na hrebení stojí šestnásť ruských poľných diel pripravených k paľbe. Pretože nemali pechotnú ochranu chceli sme pri nich zostať. “To je pekne, ale ja žiadnu ochranu nepotrebujem, vy ste Česi a Vám hrozí zajatie. Keď sa Vám dnes podarí prejsť Žmigorodom budete zachránení“.  Žmigrod leží asi 30 km od Nižnej Polianky smerom na Jaslo v Poľsku pozn. J.H./

Po týchto slovách sme neotáľali a vybrali sme sa naprieč terénom udávaným smerom. Za chvíľu nás zastavila kozácka hliadka s tým, že Žmigorod je už obsadený Nemcami a my máme jedinú šancu na ústup po lesnej ceste smerom na Duklu /poľské mestečko pozn. J.H. /. Po nejakej chvíli bola aj tato cesta pod obstrelom nepriateľského delostrelectva a my sme spoznali čo dokáže panika. Po niekoľkých výbuchoch granátov ruskí pohoniči muničných vozov prerezali postroje a ušli na koňoch, čím ruské dela mali zatarasenú cestu. Nepomohlo ani preklínanie a ruskí delostrelci museli svoje dela zničiť. Keď sme večer vyrazili z lesa asi štyri kilometre od Dukli objavila sa ďalšia hliadka s jóbovou zvesťou: „Pred pol hodinou Duklu obsadili Nemci!“

Neostávalo nám nič iné, len znova odbočiť do hôr. Mali sme toho dňa v nohách takmer sedemdesiat kilometrov dlhý pochod, keď sme konečne prenocovali v dedinke Chýrová u akejsi cigánky a jej podnajomníčok – bĺch...

Takto spomína na svoje pôsobenie na území Slovenska a okresu Bardejov vtedy desiatnik Matej Nemec dobrovoľník z Českej družiny.

Rusíni žijúci v obciach obsadených ruskou armádou prijali kladne českých, ale aj ruských vojakov a  slovanská vzájomnosť a jazyková blízkosť umožnila nadviazať priateľské vzťahy s obyvateľstvom.

Matej Nemec patril medzi prvých osemsto dobrovoľníkov, českých občanov žijúcich v Rusku a ruských občanov Českej národnosti, ktorí utvorili v októbri 1914 v Kyjeve štyri bojové roty Českej družiny v Rusku. Do družiny sa postupne hlásilo stále viac a viac nielen Čechov, ale aj Slovákov a jednotka sa rozrástla na sedemdesiat tisícovú armádu Československých légií v Rusku.

Matěj Němec po návrate domov, do už  novovzniknutej Československej republiky, v roku 1920 ostal slúžiť v armáde a dosiahol hodnosť generála. Počas druhej svetovej vojny bol internovaný v koncentračnom tábore Buchenwald. Po oslobodení pokračoval v práci v armáde až do odchodu do dôchodku v roku 1949. Od čias spoločného pôsobenia v Československých légiách v Rusku sa priatelil s gen. Ľudvíkom Svobodom, neskorším ministrom obrany a prezidentom Československej republiky.
      
Ján Huďa