Bleskový rozhovor s ...

Čo bolo základom Vašej inšpiračnej tvorby, ktorú plánujte formou výstav predstaviť verejnosti a čo chcete fotografiami povedať?
Na túto otázku som odpovedala v texte katalógu. Môžete citovať.
Večer, keď zhasínam svetlo, počujem mamin hlas: "Pomôž, Bože, ráno vstať..." Naučene odpovedám:" ...a veselo pracovať." A až keď zavesím jej kľúč na vnútornú stranu dverí, zamknem jej malý dom a nadýchnem sa letnej noci, pocítim v hrudi ľudské teplo, ktorým sa práve naplnil. V ňom intuitívne vnímam aj mamin povzdych: " Staroba bryť, dityno moja..."

Moja nutkavá potreba fotiť takúto pominuteľnosť chvíle je protiváhou dnešnému kultu tela a mladosti, ktorý sa okolo mňa udomácnil.

Vzťah mojich rodičov fotografujem sporadicky piaty rok. Výnimočnosť týchto dvoch, vyše osemdesiatročných ľudí, spočíva v ich duchovnej slobode, životnej múdrosti, pokore k Bohu a všetkému vôkol.

Šimon medzitým odišiel. Ostala Zuzanka, o ktorú sa stará moja sestra Mária. Veľmi citlivý a húževnatý človek, prekonávajúci aj tie najťažšie nástrahy života s láskou a porozumením pre druhého. Genius loci domu, utopeného v záhonoch kvetov pri rieke, žije ďalej.

Zuzanka je známa v okolí ako vynikajúca speváčka, maliarka kraslíc, výšivkárka a poskytovateľka ľudových múdrostí pre Ukrajinské múzeum vo Svidníku. Pred štyrmi rokmi začala kresliť. Autentickosť jej prejavu ma zaujala natoľko, že som ju presvedčila, aby sa do môjho tvorivého procesu zapojila. Svojimi insitnými kresbami dotvára pasparty mojich fotografií a zároveň vypovedá o sebe.

Mojou snahou bolo podať obrazovú správu o ľudskosti, pravdivosti citov a stareckej kráse ženy, ktorá ani po rokoch nestratila nič zo svojho ja. Staroba síce zamenila jej vitalitu na polihávanie a posedávanie, pre nás obe sa však stala nachádzaním cesty k sebe, aj k iným. Môj ponor do maminho vnútra chcel poodhaliť to vzácne - detsky čisté, dedinsky ľudové, ľudsky dôstojné a rusínsky naturálne.

Napokon nezáleží na tom, čo som chcela fotografiami povedať, ale čo som povedala...

Kde plánujete v tomto roku vystavovať?
Začínam v auguste v Galérii Provinčný dom v Starej Ľubovni. Potom v septembri v Zemplínskom múzeu v Michalovciach, v októbri až novembri v Šarišskej galérii v Prešove a v decembri v Ukrajinskom múzeu vo Svidníku. Šnúra pokračuje aj na budúci rok, ale to je ešte ďaleko... "za čem bukvy..."
Záujemcovia si môžu portfólio pozrieť aj na webe: www.kapralova.sittcomm.sk

Súčasťou projektu, ktorý podporilo Ministerstvo kultúry SR – z programu Kultúra národnostných menšín 2008, je aj výroba katalógu. Ten je nevyhnutným predpokladom pre oslovenie odbornej verejnosti doma aj v zahraničí. Má tento projekt aj medzinárodne ašpirácie?
Áno. Pilotne bol projekt predstavený v rámci slideshow SittcommAward 2007 po európskych krajinách. V septembri časť projektu uvidia Francúzi v Lyone na Stredoeurópskom fotografickom festivale Identita, kde budem prezentovať slovenskú fotografiu spolu s autormi: Kollár, Balko, Hojstričová a Smejkal. Záujem prejavili kurátori Krakovského fotofestivalu.

Ďakujem pekne za rozhovor.
janlipinsky


Daniela Kapráľová
Narodila sa 12.01.1959 v Snine. V rokoch 1974 - 1978 študovala na novootvorenom fotografickom oddelení Strednej umelecko - priemyselnej školy v Košiciach. V rokoch 1980 - 1985 ukončila štúdium na UPJŠ v Prešove na Katedre výtvarnej výchovy. Od roku 1988 až 2003 pracovala vo Vihorlatskom múzeu v Humennom, na galerijnom oddelení, ako kunsthistorik. Vyštudovala síce fotografiu, ale po dlhé roky sa zaoberala prevažne výtvarnou a grafickou tvorbou. Fotografii sa aktívne venuje od roku 1999. Je členkou medzinárodnej fotografickej skupiny Black and White, spolupracuje s CEE fotofund. Jej tvorba je zameraná na subjektívny dokument. Vystavuje doma i v zahraničí ( Česko, Poľsko, Ukrajina, Rakusko, Francúzsko). V súčasnosti pôsobí vo Vihorlatskej knižnici v Humennom.