Prečítali sme za Vás....

Ja Rusyn byl, jesm i budu
Mnohí Rusíni majú Vianoce dvakrát v roku. Kým väčšina z nás už Vianoce pomaly balí do škatúľ, „ruske šveta" sa slávili len tento týždeň. „Roždestvo" či „Veľija", ako Štedrému dňu niekde hovoria, pripadá podľa juliánskeho kalendára na 6. január, v utorok 13. januára si zasa na východe Slovenska môžu zopakovať vítanie nového roka. Byť Rusínom sa z tohto pohľadu oplatí. Ale čo to vlastne znamená?

Sviatky sú dobrou príležitosťou, aby si aj Rusíni žijúci v Bratislave pripomenuli svoje tradície. V reštaurácii Delfín sa tento týždeň stretli už po tretí raz na oslavách rusínskeho Štedrého dňa. „Všetci sa poznáme, sú to naši hostia," hovorí syn majiteľa reštaurácie Michal Zavacký ml. Večera sa začína zvyčajne modlitbou, menu pozostáva z tradičných jedál, všetko pôstnych. Kedysi sa na Štedrý deň u Rusínov podávalo až dvanásť chodov, na stole nesmeli chýbať med, cesnak, kapustnica, hríbová mačanga, tatarčné piroky z pohánkovej múky či makové bobaľky. Tradícia januárových osláv je stále dosť silná, hoci veľká väčšina gréckokatolíkov, dokonca aj časť pravoslávnych, prešla na gregoriánsky kalendár. Po starom sa slávi už len v niekoľkých dedinách Prešovskej archieparchie. Mnohí, nielen starší ľudia, však nie sú touto harmonizáciou nadšení. Aj ústredie gréckokatolíckej cirkvi uznáva, že ide o citlivý proces, preto zvyčajne nezasahuje do toho, kedy sa jednotlivé farnosti rozhodnú sviatky sláviť, dáva im len odporúčania. Dediny na hraniciach s Poľskom či Ukrajinou však nie sú etnografickým skanzenom. Ani tí, čo svätia v januári, sa už asi neumývajú na Štedrý deň v studenej vode potoka, aby boli zdraví, či vo vode s mincami, aby boli bohatí. Veľa už asi nie je ani domov, v ktorých sa na pamiatku narodenia Krista v maštali rozhadzuje po podlahe slama. V čom teda spočíva súčasné rusínstvo? V mentalite a temperamente? Rusíni majú povesť veľmi srdečných ľudí, ktorí sa dokážu výborne zabávať a krásne spievať. Kolujú však o nich, podobne ako o všetkých iných skupinách, aj vtipy. „Chodzi jak Rusnak s drabinu," hovorí sa na východe.

Národ bez štátu
K rusínskej národnosti sa v roku 2001 prihlásilo 24-tisíc ľudí, 11-tisíc sa cítilo Ukrajincami. Rusíni sú národom bez štátu, akým boli dlhé storočia aj Slováci. Žijú roztrúsení nielen medzi Ukrajinou, Slovenskom, Poľskom a Maďarskom, ale aj v Rumunsku, Srbsku, Chorvátsku či Česku.Karpatskí Rusíni zažili tie najrôznejšie vlády bez toho, aby sa pohli z miesta. Už v revolučnom roku 1848 sa poniektorí vodcovia - predovšetkým Adolf Dobriansky - pokúšali získať pre Rusínov autonómiu. Pripojenie Rusínov k Československu sa uskutočnilo s podmienkou vytvorenia istej formy samosprávy. Podkarpatská Rus mala v rokoch 1918 až 1939 rusínskeho guvernéra. Rusíni z okolia Prešova však patrili pod slovenskú správu, podobne lemkovskí Rusíni zasa zostávali v Poľsku. Po Mníchovskej dohode dostala Karpatská Ukrajina v rámci federálneho usporiadania republiky úplný samosprávny štatút, trval však len šesť mesiacov, do 15. marca 1939. Po rozpade Československa Rusíni vyhlásili dokonca samostatnú republiku. Vydržala len jeden deň, kým nepadla za obeť maďarskej invázii. „V päťdesiatych rokoch bola ukrajinizácia oblasti direktívna. Tí, čo ju neprijali, sa radšej slovakizovali. Oficiálne neexistujúci Rusíni postupne strácali historickú pamäť," opisuje obdobie komunizmu karikaturista Fedor Vico. Prežívajú dnes naši Rusíni svoje oneskorené národné obrodenie alebo sú na ceste asimilácie? „Mladí Rusíni často prestávajú rozprávať po rusínsky, len čo sa presťahujú do nejakého väčšieho mesta," pripúšťa riaditeľ prešovského Divadla Alexandra Duchnoviča Marián Marko. Nie je to však nový jav. Najznámenší asimilovaný Rusín na svete je asi Andy Warhol. Marko si myslí, že Rusíni prežívajú obdobie hľadania. Podľa neho je pozitívne už to, ak sa ľudia pochádzajúci z tejto oblasti nehanbia priznať k svojmu pôvodu. Rusínske plesy sú populárne nielen v Humennom či Košiciach, ale aj v Bratislave.

Národ bez jazyka?
Svoj jazyk si Rusíni kodifikovali len v januári 1995, niektorí však rusínčinu stále považujú len za nárečie. „Je vytýčený nejaký časový horizont, kedy si národy majú kodifikovať svoj jazyk? A z čoho sa majú jazyky vyvíjať? Samozrejme, že z nárečí, z čoho iného?" reaguje Vico, známy vášnivou obranou práv Rusínov. Pripomína, že ani Slováci rovno nevyrástli so spisovným jazykom. Po rusínsky sa zatiaľ hovorí hlavne doma, pár hodín týždenne na stanici Patria Slovenského rozhlasu či na javisku prešovského DAD. V školách je to už slabšie. Základná škola v Čabinách pri Medzilaborciach je jedinou školou s vyučovacím jazykom rusínskym na Slovensku. Otvorili ju len v septembri - so siedmimi žiakmi. Jej riaditeľka Mária Jasíková vysvetľuje, že sa ich prváčikovia rusínčinu učia povinne niekoľko hodín týždenne, sčasti ju využívajú aj v rámci predmetov ako hudobná či etická výchova. Ostatné predmety však už preberajú v slovenčine. Jasíková pripúšťa, že ľudia nevedia veľmi rozlíšiť ukrajinský a rusínsky jazyk. Niektorí rodičia podľa nej dávajú deti na ukrajinčinu preto, aby sa naučili niečo nové, s tým, že rusínčinu vedia z domu. Podľa štatistík spred dvoch rokov sa na deviatich základných školách učilo rusínčinu ako nepovinný predmet do dvesto žiakov. Ich počet však klesá. „Ak dostane študent či jeho rodič na výber nepovinný jazyk - anglický alebo rusínsky, v súčasnej situácii si vyberie angličtinu, a niet sa čomu čudovať," hovorí Vico. Marko však pripomína, že znalosť azbuky začína byť čoraz atraktívnejšia aj v komerčnom sektore, preto by nemusela byť rusínčina celkom nepopulárna ani pre dnešných mladých ľudí. Odborníci tvrdia, že v záujme uchovania tohto jazyka by bolo dôležité, aby bola povinná v regiónoch s minimálne 20-percentnou rusínskou komunitou. Rusínske združenia by však mali pomôcť s osvetou. Jasíková pozná aj v dedinách niekoľko nadšencov za rusínsky jazyk. „Každá malá vec, ktorá sa spraví v rusínčine, je dobrá," hovorí. Jej manžel, kňaz, napríklad prekladá cirkevné texty zo staroslovenčiny do rusínčiny.

Národ bez médií
Problémy Rusínov sa do médií nedostávajú zďaleka tak často, ako je to u maďarskej menšiny, nemajú materský štát, ktorý by sa ich zastal. Diskusie sa napríklad stále vedú o programe rusínskeho vysielania SRo. „Človek ani nevie poriadne, kedy ten program vysielajú. Veľa ľudí sa sťažuje na to, že sa to teraz pomiešalo s maďarským vysielaním," hovorí Jasíková o Rádiu Patria.Ďalší z listov adresovaný Rade SRo odišiel len v decembri, v ňom Fedor Vico tvrdí, že aj keď sa nejaké zmeny zo strany rozhlasu udiali, neviedli k zlepšeniu situácie. O svoje práva sa však hlásia nielen Rusíni, ale aj Ukrajinci. V Divadle Alexandra Duchnoviča v Prešove uviedli po intervencii ukrajinskej strany koncom roka hru Územie B - po prvý raz od roku 1994 v ukrajinčine. Toto divadlo, pôvodne nazývané Ukrajinské národné divadlo, hralo do deväťdesiateho roku len v ukrajinčine a ruštine, po roku 1990 prešlo na rusínčinu. Stále má v štatúte, že by malo slúžiť potrebám oboch národností. Samostatné „Rusínsko"?

V októbri minulého roka Rusíni z Mukačeva pohrozili vyhlásením samostatnej republiky, ak nebudú splnené ich požiadavky na autonómiu v rámci Ukrajiny. Podľa Marka je však situácia u nás iná. „Rusíni na Slovensku nemali, nemajú a pochybujem, že by niekedy mali záujem o autonómiu," hovorí. Vico, známy svojimi svojráznymi výrokmi, si naopak kultúrnu autonómiu „napriek všetkému za určitých okolností" predstaviť vie. Aj on síce pripúsťa, že stále pokračuje skôr asimilácia Rusínov, no podľa neho záleží na tom, ako samotní Rusíni využíjú terajšie možnosti rozvoja. Najviac by vraj pomohlo založenie politickej strany so širším záberom (Rusíni predstavujú len 0,4 percenta obyvateľov SR), dosiahnutie určitého štandardu v prezentácii v médiách či zriadenie gréckokatolíckeho rusínskeho biskupstva. A aké hodnoty by mohla rusínska kultúra predovšetkým predstavovať? „Nevymenujem pozitíva, lebo neustála prispôsobivosť k nim nepatrí. Ale možno práve vďaka nej sme ešte nepomreli."

Ako kedysi napísal národný buditeľ Alexander Duchnovič: „Ja Rusyn byl, jesm i budu."

Zuzana Uličianska

Zdroj: http://www.sme.sk/c/4255464/ja-rusyn-byl-jesm-i-budu.html