30 rokov jednotného Nemecka Je to úspešný príbeh?

Presne pred 30 rokmi došlo k zjednoteniu západného a východného Nemecka. Sú si obe časti bližšie než po páde Berlínskeho múru?

3. októbra 1990 sa dva nemecké štáty, Spolková republika Nemecko a Nemecká demokratická republika, zjednotili a vytvorili jednotný štát. Dnes Nemecko slávi 30. výročie tohto historického okamihu. Pozrime sa naspäť, ako Nemecko prekonalo rozdelenie v studenej vojne a kde stojí dnes.

Einigkeit, Recht und Freiheit
Jednota, právo a sloboda, to sú prvé slová nemeckej hymny. Napísaná bola v roku 1841, keď Nemecký spolok pozostával zo 41 členských štátov a požiadavka vytvoriť zjednotený štát dominovala politickej agende 19. storočia.

Aj v 20. storočí zjednotený nemecký štát zostal aktuálnou témou, počas oboch svetových vojen vznikli plány na rozdelenie Nemecka na niekoľko nezávislých štátov. Najďalej pokročili tieto plány počas prvej svetovej vojny vo Francúzsku, ktoré zvažovalo rozbitie Nemecka na šesť až deväť štátov.

Svoju renesanciu zažili tieto plány v druhej svetovej vojne, keď na konferencii v Teheráne v roku 1943 Roosevelt podporoval vytvorenie piatich menších nemeckých štátov, pričom by však kľúčové priemyselné centrá zostali pod medzinárodnou správou.

Od týchto plánov sa nakoniec upustilo, no rozdelenie Nemecka na štyri okupačné zóny viedlo v začínajúcej studenej vojne k vytvoreniu dvoch nemeckých štátov – zjednotením britskej, americkej a francúzskej zóny vznikla demokratická Nemecká spolková republika a v sovietskej zóne vznikla socialistická Nemecká demokratická republika.

Počas prvých rokov sa obe strany sporili, kto je legitímnym reprezentantom „Nemecka ako celku“ podľa Postupimskej konferencie z roku 1945. O čo jasnejšie však bolo, že v západnom Nemecku nedôjde k socialistickej revolúcii, tým väčšmi sa NDR začala od myšlienky zjednoteného Nemecka dištancovať.

To viedlo k tomu, že od roku 1972 NDR pri oficiálnych udalostiach prestala spievať text svojej vlastnej hymny, ktorej prvá veta „Auferstanden aus Ruinen und der Zukunft zugewandt, lass uns dir zum Guten dienen, Deutschland, einig Vaterland“ sa ešte odvolávala na zjednotené Nemecko.

Aj v západnom Nemecku málokto počítal s tým, že sa ešte dočká zjednotenia oboch nemeckých štátov. Sociálnodemokratická SPD aj strana Zelených stále hlasnejšie navrhovali zrušenie ústavnej povinnosti západného Nemecka dosiahnuť zjednotenie oboch nemeckých štátov a aj v kresťanskodemokratickej CDU sa nemilá NDR zdala byť stále jasnejšie nemennou skutočnosťou.

Spojenci v Moskve?
Na západe však len málokto tušil, aký prehnitý bol v skutočnosti socialistický systém. Revolúcia v roku 1989 a totálny kolaps socialistických režimov tak bol obrovským prekvapením.

Jedným z prvých, kto pochopil dosah nových udalostí, bol kancelár Helmut Kohl, ktorý bol dovtedy najmä v intelektuálnych kruhoch považovaný za intelektuálne jednoduchšieho politika.

Spočiatku hovoril o zjednotení v budúcich desiatich rokoch, spád udalostí bol však rýchlejší. Kolabujúci Sovietsky zväz potreboval zredukovať obrovské výdavky do obrany, ktoré pohlcovali okolo 16 percent sovietskeho HDP.

Gorbačovovým hlavným záujmom preto bolo nájsť spôsob, ako získať finančné prostriedky výmenou za stiahnutie asi 550 000 vojakov z územia NDR. Kohl mu ponúkol 12 miliárd mariek ako príspevok na odchod sovietskej armády a ďalšie tri miliardy ako bezúrokovú pôžičku. Týmito prostriedkami mal Sovietsky zväz postavať nové byty, financovať cestovné náklady aj žold vojakov do roku 1994.

Zabránia zjednoteniu Európania?
Podľa Postupimskej dohody si však zjednotenie Nemecka vyžadovalo súhlas všetkých štyroch víťazných mocností. Zatiaľ čo Sovietsky zväz aj USA rýchlo súhlasili, Francúzsko a Veľká Británia boli skeptickejšie. V predošlých deklaráciách síce vyjadrili svoju podporu zjednoteniu Nemecka, no vtedy si nikto nemyslel, že zjednotenie Nemecka by skutočne mohlo prísť.

Francúzsky prezident François Mitterand tak využil situáciu a od západonemeckej vlády vymohol súhlas na francúzske plány vytvoriť menovú úniu, ktorá neskôr viedla k zavedeniu eura. Jediným protivníkom zjednotenia Nemecka tak zostala Veľká Británia.

Tá sa totiž obávala obnovenia nemeckej hegemónie na kontinente a paradoxne oproti zjednotenému Nemecku zostávala skeptickejšia než Francúzsko a Poľsko, ktoré dosiahli presadenie svojich politických cieľov a akceptáciu hraníc stanovených v roku 1945. Margaret Thatcherová vnímala Nemecko ako „destabilizujúcu mocnosť“.

Talianskemu premiérovi Andreottimu je pripisovaná veta: „Milujem Nemecko tak veľmi, že najradšej by som mal dve.“

30 rokov po zjednotení
Keď Nemci v NDR v novembri 1989 vyšli do ulíc, prahli po slobode, ale aj po ekonomických možnostiach Západu. Naplnili sa ich očakávania?

Štatistiky sú dnes jednoznačné. Východ sa pohol smerom na Západ, no dobehnúť ho sa mu nepodarilo. V roku 1990 „nové spolkové krajiny“ bez Berlína dosahovali 37 percent celonemeckého priemeru HDP na obyvateľa, dnes dosahujú asi 73 percent, Berlín dosahuje 79 percent.

Tu však treba pripomenúť, že rozdiely medzi produktivitou zamestnancov sú nižšie, ale vyššia nezamestnanosť vo východnom Nemecku spojená s odchodom mladších zamestnancov na západ znamená, že podiel pracujúceho obyvateľstva je nižší.

Lepšie sa vyvinuli príjmy domácností, kde východné Nemecko dosahuje 88 percent celonemeckého priemeru. Tu pomáha aj progresívny daňový systém, ktorý zaťažuje silnejšie bohatších, a teda aj bohatšie regióny. Vzhľadom na nižšie náklady, najmä nájmy, to znamená, že Východ nežije podstatne horšie než Západ.

Juh, Západ a Východ
Nemecký splnomocnenec spolkovej vlády pre nové spolkové krajiny vo svojej výročnej správe upozorňuje, že od roku 2017 najväčší rast nevykazovalo východné Nemecko, ale juh Spolkovej republiky. Východ tak rástol ešte stále silnejšie než severozápad krajiny, ale veľké dobiehanie sa skončilo.

Úspešné sú najmä väčšie mestá ako Lipsko, Drážďany alebo Berlín, ktorým sa darí prilákať mladých študentov aj zamestnancov a dnes po počiatočnom poklese majú viac obyvateľov než pred revolúciou.

Iný je však osud menších miest. Na konci roka 1988 malo prístavné mesto Rostock vyše štvrť milióna obyvateľov, do roku 2017 stratilo 45-tisíc obyvateľov. Magdeburg stratil každého piateho obyvateľa, z 290-tisíc zostalo po desiatich rokoch už len 230-tisíc. Až v posledných rokoch začal opäť rásť. Priemyselné centrum Zwickau kleslo zo 121 749 na dnešných 90 192, severonemecký Schwerin zo 130 685 na 95 797.

Vidiek spustol, po znovuzjednotení východné spolkové krajiny zaznamenali 15-percentný pokles v počte obyvateľov, zatiaľ čo obyvateľstvo západného Nemecka vzrástlo o 8 percent.

Okrem odchodu asi dvoch miliónov Nemcov za lepšími podmienkami na západe k tomuto prispel aj demografický kolaps – odchod mnohých mladých ľudí a ekonomická neistota v 90. rokoch spôsobili, že pôrodnosť vo východnom Nemecku klesla na 0,8 dieťaťa na ženu v rokoch 1993 – 1994. Pôrodnosť v západnom Nemecku vtedy dosahovala okolo 1,4 dieťaťa.

Oba trendy sa však podarilo čiastočne zvrátiť. Od roku 2014 prichádza viacej Nemcov na východ než odtiaľ odchádza a východu sa podarilo aspoň čiastočne zvrátiť demografický trend. Pôrodnosť začala od roku 1995 prudko stúpať, až v roku 2010 prekonala západonemecký priemer. Podľa údajov pre rok 2018 pôrodnosť v Nemecku ľahko stúpla na 1,6 dieťaťa, pričom nárast vo východnom Nemecku vždy nastal skôr než na západe.

Tu je zaujímavé poznamenať, že vo východnom Nemecku je dôležitosť tradičných manželských zväzkov značne nižšia než na západe. Na území bývalej NDR je takmer 60 percent detí narodených v nemanželských zväzkoch, na západe sa tento podiel pohybuje okolo 30 percent (na Slovensku 40 percent).

Aké sú úspechy?
Vysoká nezamestnanosť v 90. rokoch aj katastrofálny demografický vývoj môžu dnes viesť k istej skepse voči znovuzjednoteniu. Tu však treba podotknúť, že úspechy každopádne existujú a nie je ich málo.

HDP nových spolkových krajín vzrástlo na štvornásobok hodnoty z roku 1990. To je menší nárast, než v susednom Poľsku, to však dodnes nedobehlo ani najchudobnejšiu z nemeckých spolkových krajín.

Prudko vzrástla aj kvalita infraštruktúry, sieť diaľnic dnes spája všetky významnejšie mestá na východe aj západe. Investície do vedy a výskumu pomohli tomu, že dnes dva z troch nových pilotných projektov nazvaných po fyzikovi Maxovi Planckovi koordinujú východonemecké výskumné centrá, Max Planck School of Cognition na ústave Maxa Plancka pre kognitívne a neurovedy v Lipsku a školu Maxa Plancka pre fotoniku na Fraunhoferovom inštitúte pre aplikovanú optiku a jemnú mechaniku (IOF) v Jene.

Vo federalizovanom nemeckom vzdelávacom systéme majú východonemecké členské štáty ako Sasko a Durínsko pravidelne vynikajúce výsledky. V poslednom hodnotení Bildungsmonitor 2020 bolo Sasko na prvom a Durínsko na treťom mieste, najlepšie umiestneným západonemeckým štátom bolo Bavorsko na druhom mieste. Najslabšie výsledky malo východonemecké Sasko-Anhaltsko a západonemecké Brémy, tradične zlé výsledky máva aj Berlín a Severné Porýnie-Westfálsko.

Vďaka rozsiahlym renováciám aj menším škodám v druhej svetovej vojne sú východonemecké mestá často krajšie než obdobné mestá na západe. Podľa prieskumu z roku 2019 sa štyri z piatich najkrajších miest Nemecka nachádzajú na východe. Za najkrajšie mesto nad pol milióna obyvateľov bolo vybrané Lipsko, v kategórii nad 200 000 obyvateľov Erfurt, v skupine miest strednej veľkosti zvíťazil Stralsund a najkrajším malomestom sa stal Wismar. Jediným západonemeckým víťazom bol Trier v kategórii od 100 000 do 200 000 obyvateľov.

Pozitívne kvalitu života ovplyvnili aj investície v zdravotníctve, najmä však redukcia škodlivých emisií. Zaťaženie vzduchu zdraviu škodlivým oxidom siričitým tak v priemyselnom regióne Lipsko/Halle kleslo o viac ako 90 percent.

Jedno alebo dve Nemecká?
Dnes sa môže javiť, že východné Nemecko ešte stále nedobehlo západ, no je to komplikovanejšie.

Áno, východ je ešte stále o niečo chudobnejší než západ a v dohľadnej dobe to tak aj zostane. Ale životné pomery už nie sú dramaticky odlišné a tvrdé fronty medzi západnými Nemcami – „Wessis“ a východnými Nemcami – „Ossis“ už dávno nie sú také vyhranené ako boli pred štvrťstoročím. Vtedy zažívalo východné Nemecko masovú nezamestnanosť, ktorú dávalo za vinu západným firmám a úradníkom, a západ mal pocit, že na východe nikto nepracuje a všetci len poberajú sociálne dávky.

Dnes 90 percent Nemcov považuje zjednotenie za úspech, podiel Nemcov spokojných so svojou životnou úrovňou sa na východe približuje západu (83 percent vs. 91 percent). Na oboch stranách bývalej hranice 80 percent občanov považuje mierumilovné zjednotenie za šťastný moment v nemeckých dejinách. Ako napísali vo Frankfurter Allgemeine Sonntagszeitung – úrad splnomocnenca pre „nové spolkové krajiny“ už nie je potrebný. Tridsať rokov po zjednotení zostalo Nemecko heterogénne, ale tvrdou hranicou už nie je východ proti západu. Je to len jedným z rozdielov, podobne ako medzi mestom a vidiekom, severom a juhom. Už to je jeden štát.

Christian Heitmann
Autor je rodený Prešporák, ktorý časť života prežil v Nemecku a Chorvátsku, vo Viedni a Záhrebe študoval históriu so zameraním na strednú a východnú Európu. Píše o zahraničnej a bezpečnostnej politike.

Zdroj:
https://www.postoj.sk/62529/je-to-uspesny-pribeh

Foto:
Snímka z 18. februára 2006, bývalý nemecký kancelár Helmut Kohl sa usmieva pred udelením ceny Konrada Adenauera za komunálnu politiku vo Frankfurte. 
Autor TASR/AP