Pozvánka na výstavu

ŠTEFAN HAPÁK: NEDOKONČENÝ (auto)PORTRÉT
MÚZEUM MODERNÉHO UMENIA ANDYHO WARHOLA Medzialborce
február-marec 2009
Vernisáž výstavy 18.2.2009 o 15.00 hod

kurátori výstavy: Dr. Michal BYCKO, Ph.D. Mgr. Martin CUBJAK

Profesor Štefan Hapák
sa narodil 16. októbra 1921 v Pinkovciach (okres Sobrance) v robotnícko-roľníckej rodine. Študoval (1939-1944) na Lýceu a Učiteľskom ústave v Užhorode. Prvým jeho pôsobiskom sa v r. 1944 stala ľudová škola v Zboji (okres Snina). V tom istom roku ho odvelili do koncentračného tábora v Maďarsku, odkiaľ 4. apríla 1945 ušiel. Po prechode frontu sa v Gyäri prihlásil k štábu 136. veliteľstva II. ukrajinského frontu. Bol tam organizátorom (až do júla 1945) návratu oslobodených internovaných občanov do vlasti. Po vojne rok pôsobil v Štátnej ľudovej škole v Dúbrave a Brezovici (okres Humenné), ďalší rok (1946-1947) učil v Štátnej meštianskej škole v Medzilaborciach. V období 1947-1948 študoval na Pedagogickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave, v r. 1948-1953 na AVU v Prahe u prof. Želibského a O. Nejedlého maľbu. Ako študent sa Š. Hapák venoval aj poézii pod pseudonymom St. (S.H.) Paracyn. Po absolutóriu sa usadil v Prešove, najskôr ako výtvarný redaktor v časopise Družno vpered a Duklja, neskôr vo vydavateľstve KZUP. Od r. 1953 až do odchodu do dôchodku pôsobil na Pedagogickej fakulte v Prešove UPJŠ v Košiciach aj ako vedúci Katedry výtvarnej výchovy. Habilitoval sa v r. 1971, za profesora kresby a grafiky bol menovaný o rok neskôr.
Zomrel 23. 3. 1997 v Ľuboticiach.

NEDOKONČENÝ (auto)PORTRÉT

Písať o živote a diele profesora Štefana Hapáka „perom“ jeho študenta je pocitom zodpovednosti i opatrnosti. Profesor Štefan Hapák nepatril k umelcom, ktorí by svoju slávu, reklamu a pod. budovali na základe citeľného alebo skrytého exhibicionizmu a pod. Bol človekom, umelcom zádumčivej, introvertnej povahy s neskutočným pocitom zodpovednosti pre remeslo i tvorbu ako takú. Na študenta na mňa pôsobil ako akýsi bohatier, hospodár, ktorý svojou robustnou postavou, silnými rukami, „vpadnutým“ pohľadom vzbudzoval nielen fyzický, ale aj duchovný rešpekt.

Bol príkladom klasického umelca, ktorý na prvé miesto kládol zvládnutie výtvarnej techniky a následne viedol svojich študentov k hľadaniu vlastnej kreatívno-umeleckej pravdy a výpovede. Nepohŕdal nikým, no ak sa čosi priečilo jeho kreatívnej i životnej filozofii, „odbil“ to svojím pohľadom a mlčaním. Jeho komunikácia tichom, pohľadom bola veľmi jasne čitateľná a zrozumiteľná. Profesor Štefan Hapák bol rovnaký k sebe i k iným. Poctivo, prísne, niekedy (možno je to iba môj osobný pocit) až čudne. No v každom prípade autenticky a bez pretvárky.

Dielo maliara, grafika, sochára a pedagóga profesora Štefana Hapáka zostalo cenným kreatívnym dokumentom, vizuálnou prítomnosťou kultúry i autenticity Rusínov i Ukrajincov nie iba na Slovensku. Podobne ako Dezider Millý, Eva Bissová, Michal Čabala, Juraj Kresila a iní vytvoril hodnotný umelecký základ realistických tendencií výtvarného umenia druhej polovice 20. storočia, ktorý sa stal vážnym umeleckým i kultúrnym dedičstvom histórie i života Rusínov a Ukrajincov. Ako dielo maliara - etnografa, maliara - folkloristu, maliara - patriota, maliara - publicistu atď. No hlavne ako človek, ktorý svoj umelecký život zasnúbil kraju a ľuďom, ktorí sa pre neho stali nevyčerpateľným zdrojom motivácie jeho umeleckej a vedeckej práce.

„Nedokončený autoportrét“, ktorý zanechal svojou smrťou v roku 1997 je vizuálom istej „dešifrácie“ o zámere umelca, ktorý na sklonku svojho života zrejme chcel toho ešte veľa povedať, ale nedopovedal. Dnes už iba hypoteticky môžeme komentovať zámer poslednej tvorivej etapy profesora Štefana Hapáka. Isté životné sklamanie sa v niektorých kolegoch, systéme a možno aj sebe samom nedostalo možnosť jeho vlastného verejného komentára za pomoci výtvarno-výrazových prostriedkov. Mám pocit, že profesor Štefan Hapák odišiel sám. Nemyslím tým fyzicky opustený, ale vnútorne. Akoby to všetko, čo mu spôsobilo sklamanie i bolesť, zamkol do svojho ľudsky robustného srdca navždy. Podobne ako jeho šepsované biele plátna, ktoré zostali nepoužité, aj jeho svedomie zostalo úplne biele. Čisté. Možno trošku smutné, „nebijúce“ sa s nádhernou farebnou kompozíciou jeho obrazov. Proste čisté ľudsky i umelecky.

PaedDr. Michal BYCKO, PhD.