Prečítali sme za Vás....

Jevgenij Libezňuk: Môj hriech? Rybárčenie
"Robím to, čo ma baví a ešte ma za to platia," usmieval sa Jevgenij Libezňuk. Štyridsaťsedemročný herec Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove, ktorý premenil piatu nomináciu na divadelné ocenenie roka DOSKY.

V ankete ocenili váš výkon v Čechovovom Višňovom sade, v ktorom hosťujete v nitrianskom Divadle Andreja Bagara. Kto vás inšpiroval pri formovaní postavy Lopachina?
Viac som o rôznych interpretáciách postavy čítal, ako videl. Lopachin veľmi za zaujal Vladimíra Vysockého, ktorého som videl na videu. V jeho podaní to bol tvrdší a drsnejší chlap. Možno som sa inšpiroval jeho prejavom.

Za Gogoľovho Chlestakova ste získali Cenu Jozefa Kronera, Ivan Vojnický z Uja Váňu vám vyniesol nomináciu do DOSKY. Aký máte vzťah k ruskej klasike?
Je v nej niečo hlboké a tajomné. Niekedy sa v tých textoch možno aj stratiť. Najzaujímavejšie na ruskej klasike je hľadania. Hľadanie v človeku, v jeho duši, skúmanie, prečo koná práve tak a nie inak. A prečo to vlastne ten autor napísal... Veď pri čítaní máte pocit, že postavy hovoria celkom banálne veci. Tak čo je vlastne za tým?

Ako pracujete na divadelnej postave?
Nemožno hovoriť o práci, skôr o premýšľaní a vymýšľaní. Od rána, keď sa zobudím, až do večera, kým nezaspím, ju mám v sebe. A niekedy mi ani nedá spať. Nosím ju v sebe, až sa napokon postava najeduje a je to.

Ktorá postava vám nedala spať?
Veľmi ma mučil Hamlet. Mojím problémom bolo veľa textu. A potom Shakespeare ho napísal tak, že z každej vety môžete vytiahnuť stopäťdesiat podtextov. S režisérom sme potom hľadali ten správny výklad. Navyše bol krátky termín do premiéry.

A akých hrdinov máte rád?
Pred niekoľkými rokmi nám bývalý dramaturg Vasiľ Turok vysvetľoval, že každá postava je tragikomická. Človek si veselo žije, smeje sa - a zrazu príde niečo, čo všetko zmení. Také postavy ma najviac priťahovali. V mojom veku sa však snažím nájsť si v každej niečo zaujímavé.

Budú to už štyri roky, čo Vasiľ Turok opustil divadlo aj svet. Podarilo sa nájsť za neho náhradu?
Ťažko sa hľadá ten, kto by ho nahradil. Každý je v nevýhode, lebo ho hneď začneme porovnávať s Turokom. Možno si ho aj trochu idealizujeme, ako sa to po smrti stáva. Naším dramaturgom je teraz známy básnik a pedagóg Valerij Kupka. Keď sme ho oslovili, tiež povedal: Pane Bože, chcel by som vidieť toho, kto príde po Turokovi a dokáže sa mu aspoň priblížiť.

Za jeho éry zažívalo divadlo veľkú slávu. Hosťovali u vás Blaho Uhlár aj Miloš Karásek. Už sú to len spomienky?
Druhá polovica osemdesiatych rokov bola veľmi zaujímavá doba. Už len náznaky nesúhlasu alebo vzbury boli adrenalínové. Prišli a ponúkli nám nové pohľady na divadlo a jeho tvar. Bolo zaujímavé sledovať, čo ich búranie kompozície a kánonov prinesie. Roky s nimi boli veľmi zaujímavé a rád na nich a ich inscenácie spomínam.

V Divadle Alexandra Duchnoviča sa striedajú hosťujúci režiséri. Ako chutí takáto práca?
Je veľmi zaujímavá, lebo každý režisér príde so svojou poetikou, svojím videním sveta, svojím spôsobom práce. Je to veľmi užitočné pre divadlo aj pre mojich kolegov. Občas sa pri predstavení zahľadím na kolegov ako divák, až zabudnem na svoje repliky. A oni si myslia, že mi vypadol text.

Ako sa rodák z ukrajinského Kismaňu dostal v roku 1986 do prešovského vtedy Ukrajinského národného divadla v Prešove?
V Kyjeve som študoval v Divadelnom inštitúte Karpenka-Kareho. Tam som sa zoznámil so svojou bývalou manželkou, zobrali sme sa a tak som sa dostal na Slovensko.

Nemali ste chuť zostať v Kyjeve?
Aj áno. V tom čase tam však mohol človek zostať, len ak mal v Kyjeve trvalé bydlisko. A to dostal len vtedy, ak mal zamestnanie. Bol to proste bludný kruh. V Prešova prijali manželku aj mňa a dostali sme aj ubytovanie v slobodárni. Obyčajné ľudské záležitosti rozhodli o tom, že som tu.

Ste Ukrajinec. Z Ukrajinského národného divadla sa pred devätnástimi rokmi stalo rusínske Divadlo Alexandra Duchnoviča. Nemáte problém s jazykom?
Rozdiel medzi ukrajinčinou a rusínčinou je o niečo menší ako rozdiel medzi slovenčinou a ukrajinčinou. Ale je... Všade ma kolegovia podpichujú, vždy sa tešia, čo zasa na javisku "zapotím". V košickom a nitrianskom divadle mi vždy vyletia nejaké rusínske slová, v mojom divadle mi zasa vyskakujú slovenské slová.

Netrápi vás to?
Už nie. Načo sa budem trápiť, keď to tak zo mňa lezie a nič sa s tým nedá robiť.

Vo viacerých filmov a televíznych seriáloch ste hrali epizódne postavičky. Potešil vás Miloslav Luther, keď vám ponúkol stredne veľkú postavu vo svojom filme Tango s komármi?
Veľmi. Keď mi zavolal, že ma chce obsadiť, povedal som mu: Už som s vami pracoval. On na to: Veľmi dobre si vás pamätám. V jeho filme Anjel milosrdenstva z roku 1993 som hral maličkú epizódnu postavu nemeckého dôstojníka. Bolo to čudné - ja, Ukrajinec, som hral Nemca a moji kolegovia z divadla ruských zajatcov.

Vraj ste vášnivý rybár...
Áno, je to môj malý hriech.

O čom premýšľate, keď hodiny sedíte pri vode a čakáte, kým dačo zaberie?
O všetkom možnom... O živote, o prírode. Nedávno som sa pozeral na chrobáčika, ako lezie a trápi sa. Dostal sa blízko k vode a zrazu chňap! A bolo po chrobáčikovi. Povedal som si: No vidíš! A ako sa snažil. A niekedy si opakujem divadelné texty.

Jena Opoldusová, Pravda

Zdroj: www.pravda.sk