80-ročný Juraj Biga z Novej Sedlice zapisuje obecné udalosti už 35 rokov

Duchom mladý kronikár

Dlhých tridsaťpäť rokov zaznamenáva všetko, čo sa v dedine stane. Zaujímavé udalosti i zdanlivo nedôležité každodenné príhody. Vie kto zomrel, kto sa odsťahoval, či prisťahoval, kto odišiel do dôchodku, kde bola svadba, krstiny, ale i to, koľko je v obci traktorov. "Každý deň si do zošita zaznačím, aké je počasie. Mám aj obecnú kroniku, ale ruka mi už neslúži, tak zapisujem do zošita. Potom to niekto prepíše," hovorí osemdesiatročný Juraj Biga z Novej Sedlice. Aktívny kronikár si veľmi dobre uvedomuje, aké sú v tomto - Bohom a neraz aj osudom a ľuďmi - zabudnutom kraji spomienky dôležité. Formou povestí a legiend sa prenášali z generácie na generáciu, historické fakty sa miešali s postupne pridaným a vymysleným.

Pán Biga nepohrdne ničím, nerobí sudcu, čo je pravé a čo nie, nevyberá, čo sa má zachovať a čo upadnúť do zabudnutia. Všetko spolu tvorí obraz o živote tunajších ľudí, ktorých stáročia sprevádzala bieda, hlad, choroby, negramotnosť, vojny, zmeny režimov i "pánov". "Popovi musela obec na Paschu kúpiť nový oblek a každý dom musel odrobiť preň desať dní na poli. Robiť museli ísť mocní chlapi. Moja baba spomínala, že keď jej mama išla na pole s kolískou, mohla nakŕmiť a prebaliť dieťa len dvakrát - na obed a večer, kedy bola povolená prestávka. "Neposlušných" dedinčanov mohol pop zatvoriť na tri dni do pivnice. Popi boli maďaróni. Ľudia nemali peňazí, nevedeli počítať, čítať. Žili ako dobytok. Ťažko robili, sem-tam niečo zjedli. Museli odovzdávať dvanástinu zo všetkého - nakopali dvanásť vriec zemiakov, dvanáste vrece išlo vrchnosti, nahrabali dvanásť kopí sena, dvanástu im vzali.

Ľudia sa živili výrobou drevených lopát, šindľov. Pálili aj potaš*. Nikto mi nevedel vysvetliť, čo je to. Vraj sa získavala z popola, plnila sa do vriec a vyvážala do Maďarska," spomína pán Biga. Bieda vyháňala Novosedličanov za prácou. "Môj dedo dvanásťkrát preplával Atlantický oceán. Vedel čítať, aj trochu písať. Dedinčania chodili s procesiou na kalváriu do Poľska. Tam židovskí agenti verbovali chlapov na robotu do Ameriky. Odišiel aj môj dedo, po prvýkrát asi v roku 1892 a dva roky pracoval na farme. S tromi koňmi oral každý boží deň. Nemal žiadne doklady, nepoznal jazyk. Cestoval na dobytčí pas, s pečiatkou a menom. Na lodi sa plavil šesť týždňov. Raz natrafil na starú loď, ktorá sa prederavila. V podpalubí bolo vody po kolená, ale námorníci dieru zapchali, a tak nakoniec doplávali. Bolo to v časoch, kedy stroskotal Titanic," odkrýva vrstvy pamäte pán Biga. "Či zbohatol a priniesol domov peniaze? Nuž, veľa aj pomíňal. Dedo bol fešák a ešte aj v šesťdesiatke tancoval a spieval ako mládenec," šibalsky žmurkne.

Negramotnosť tunajších ľudí vrchnosť často zneužívala. "Dedo chodil do školy ešte za Rakúsko-Uhorska. Stále sa len po maďarsky modlili. Otca učil učiteľ Šelepec, ktorý spieval v chráme, a tak aj deti museli spievať. Neskôr tu ako financi a učitelia pôsobili Česi." Túžbe po vzdelaní ležali v ceste mnohé prekážky. "Jeden chlapec chodil do školy, do gymnázia do Berezného pešo 22 kilometrov, tam aj naspäť," zdôrazňuje pán Biga. "Kedysi sa uvažovalo o tom, že tadiaľto pôjde železnica na Ukrajinu s odbočkou do Poľska cez Beskydy. Zememerači vraj pýtali od dedinčanov ovcu alebo iný "úplatok", aby trať spolu s malým tunelom viedla cez ich chotár. Náklady by sa znížili na polovicu. Dedinčania však neboli železnicou veľmi nadšení, obávali sa dymu a poškodenia úrody. A tak železnicu postavili za kopcom, hoci s raz takým nákladom. Dodnes počuť, ako po nej idú vlaky. V 1905 roku postavili úzkokoľajku do beskydských lesov. Za prvej republiky sa veľa dreva ťažilo v okolitých lesoch. Drevo vozili do Zábrodi na pílu," pridáva pán Biga.

Najväčšie nešťastia pre dedinčanov ale znamenali dve svetové vojny. K hladu a biede sa pridala evakuácia a strach o holý život. "Počas druhej svetovej vojny sme sa asi šesť týždňov schovávali pred postupujúcim frontom. Spolu so sestrou sme pásavali kravy na lúkach. Podľa piskotu sme už vopred vedeli, kedy letí "guľa" a kde dopadne. Otec vyhĺbil medzi stromami zemľanku, kde sme boli ukrytí. Mal som vtedy 16 rokov. Mama sa vrátila do domu, odkiaľ chcela niečo priniesť. Keď počula, že letí šrapnel, pritlačila sa chrbtom k múru. Črepiny ju trafili do krížovej oblasti a pod lopatku. Dva dni ležala v lazarete a nevládala sa ani pohnúť. Ťažko ranených z lazaretu odviezli do Poľska. Vzali aj ju. Otec sa chodil vypytovať, kde je, ale nikto mu nevedel dať odpoveď. Písali sme na Červený kríž, ale bezvýsledne. V roku 2006 ma vyzvali na zaplatenie poplatku, aby ju súdne uznali za mŕtvu," s pohnutím rozpráva pán Biga. "Môj otec bol u husárov. Pri cvičení spadol z koňa a noha ho bolela potom celý život. Na sklonku života, keď mal deväťdesiat rokov, už nevládal chodiť," dodáva.

Práve neochota opustiť osamoteného otca je hlavnou príčinou, ktorá manželov Bigovcov na celý život pripútala k rodnému kraju. "Mal som všelijaké ponuky, ale manželka nechcela odísť. Chodil som po robotách. Robil som predáka na stavbách. Na zelenej lúke sme vo Vojanoch stavali elektráreň, vo Vranove Slovenku. Budovali sme v Českých Budějoviciach, vo Veľkých Kapušanoch. Vždy sa na mňa obracali, aby som zohnal partiu chlapov na robotu. Robota bola ťažká, ale dobre platili," hovorí. "Viete, vlastne je jedno či zarobíte málo alebo veľa. Keď veľa zarobíte, veľa miniete, keď málo, musíte vyjsť s tým čo máte. Dobre i na horby, ked dašo u torby," pridá ľudovú múdrosť. Aj keď gazdovstvo pána Bigu už ani zďaleka nie je to čo bývalo, kozičky v maštali či obrovská šopa podobná múzeu nástrojov svedčia o tom, že gazda je domáci kutil a majster "tisícich" remesiel. "Všetko viem urobiť, aj koňa podkuť, motyku naostriť, hrable opraviť. Za dobré slovo a pol litra pálenky," smeje sa pán Biga akej sa mu dostáva odmeny.

V dedine každý vie, že Juraj Biga vie. "Obracajú sa na mňa príchodzí so žiadosťou, či neviem niečo o ich predkoch. Prišla jedna pani z Ľvova, z Poľska. Raz manželský pár z Maďarska. Hľadali, kde je pochovaný ich otec, ktorý padol v druhej svetovej vojne. Nikto sa s nimi nevedel dohovoriť, nuž ma zavolali. Spustil som na nich po maďarsky ... Dačo som sa naučil v škole, dačo pri dedovi, dačo vo Vojanoch, keď sme stavali elektráreň. Veľmi boli vďační, že som im pomohol."

Hoci je pán Biga na osemdesiatnika telom i duchom primladý, už vie, komu raz úctyhodnú kôpku zošitov zanechá. "Synovi Jurajovi," hovorí bez rozmýšľania. A tak to má byť. Spomienky sú dôležité. Formou povestí a legiend sa prenášajú z generácie na generáciu a

Jana Otriová

* Potaš, čiže uhličitan draselný (KCO3), je silná žieravina. Získavala sa z popola. Používala sa pri výrobe ťažkotaviteľného chemického skla, mydla a bielení plátna. Pre veľkú spotrebu dreva (na 1 kg potaše sa počítalo až 10 kubíkov drevnej hmoty) nemohli byť jej výrobne na jednom mieste, ale museli sa sťahovať za surovinou. Existujú záznamy, že v prvej polovici 19. storočia sa potaš vyrábala napríklad aj pri Adidovciach či Kamienke