80. výročie maloroľníckej vzbury

 

Počas veľkej hospodárskej krízy tridsiatych rokov 20. storočia, ktorá zasiahla postupne celý svet a s ním i Československo vzrástla nezamestnanosť zo 441 tisíc nezamestnaných v roku 1923 na 920 tisíc v roku 1933. Vznikali hladové doliny a rovnako tak nepokoje. Nárast nezamestnaných a pokles kúpnej sily spôsobili zníženie cien poľnohospodárskej produkcie. K tomu nárast daní z nehnuteľnosti spôsobil veľký počet exekúcií. Jednou z takýchto hladových a chudobných dolín bola aj dolina rieky Laborec, na ktorej brehoch sa rozprestierajú aj dediny Čertižné, Habura a Borov.

 

Trinásteho marca to bolo 80 rokov, čo sa proti exekúciám spoločne vzbúrili i chudobní roľníci na Laborecku. Zložitú hospodársku situáciu na severovýchodnom Slovensku v časoch medzivojnovej ČSR riešila veľká časť obyvateľstva migráciou za prácou za more ako aj do bohatších regiónov a krajín v Európe. Tí, čo zostali, riešili prežitie často pôžičkami, čo viedlo k zadlžovaniu a exekúciám. Práve ohlásenie exekučnej dražby hmotného a nehmotného majetku u deviatich dlžníkov z Borova, Habury a Čertižného bolo bezprostredným impulzom pre vznik maloroľníckej vzbury. Exekúcie nariadil Okresný súd v Medzilaborciach.

 

Priebeh vzbury.

Na krátky opis vzbury, ktorá vošla do histórie ako Čertižniansko-haburská vzbura, využijem moje poznámky z rozprávania jej priameho účastníka, môjho vlastného uja, plukovníka vo výslužbe, inžiniera Michala Rjabika. „Na 13. marca 1935 boli ohlásené exekúcie v obciach Borov - tu mali prebehnúť v ranných hodinách, Habura - napoludnie a poobede v obci Čertižné. V prvých dvoch obciach boli neúspešné exekúcie kvôli odignorovaniu exekútora a jeho sprievodu obyvateľmi. Pri exekúcii v Čertižnom chcel exekútor pre dlh 404 Kčs Tvanovi Dimunovi odobrať kravu. Táto bola zdrojom obživy a pomocníkom pri poľnohospodárskych prácach. Susedia sa zastali jeho syna Pavla, ktorý sa snažil dražbe zabrániť. Žandári privolaní exekútorom na pomoc ho odviedli na žandársku stanicu, kde ho nakoniec zhromažďujúci sa susedia išli oslobodiť, čo sa im podarilo. Dedinčania zastavili aj ďalšiu exekúciu u iného maloroľníka. Pri oslobodzovaní Pavla Dimuna došlo k napadnutiu žandárskej stanice kameňmi. Na druhý deň sa odpor stupňoval, pridali sa aj obyvatelia Habury a Borova a postavili sa proti privolaným posilám z Medzilaboriec. Okrem hádzania kameňov dochádzalo aj k streľbe zo strany vzbúrencov a na povel okresného veliteľa nadporučíka Vacíka použili zbrane proti nespokojným maloroľníkom i žandári.

 

Až zosilnené hliadky v počte 230 - 240 mužov, pod velením majora Strichavky z Humenného a podplukovníka Blahu z Bratislavy, potláčajú vzburu a začínajú obkľučovať dediny. K prvým zatknutiam prišlo 16. marca. Celkovo bolo zatknutých 105 osôb (63 z Čertižného, 29 z Habury a 13 z Borova). Boli eskortovaní do väznice v Košiciach. Odsúdených bolo nakoniec 62 osôb, medzi nimi aj 2 ženy. Treba dodať, že žandári sa po príchode do školskej budovy neuspokojili len s mlátením Dimunovcov, ale pokračovali ďalej vo svojej "humánnej" práci až do tej doby, pokiaľ sa ich obete od bolesti z týrania a bitia nepomočili a nepošpinili. Takýto osud postihol i ďalších 27 Haburčanov, ktorých priam na smrť zmlátených nahádzali na korby áut a odviezli do košického väzenia. 

 

Poniektorí účastníci predstierali aj nepríčetnosť, čo dokazovali tým, že dobrovoľne si popálili ruky v ohni, len aby sa vyhli neznesiteľným bitkám a krutému zaobchádzaniu zo strany žandárov. Mimo iného, medzi odvezenými do Košíc bol aj môj otec Mikuláš Dimun, keďže mal priezvisko ako Dimun z Čertižného, u ktorého mala byť vykonaná exekúcia, skonfiškovaná krava.

 

Haburský notár písomne zaznamenal toto: „Ale keď žandári celé obce obsadili, po chotári sa na päť krokov rozostavili, počali chlapi do lesov utekať. Tí, čo zostali doma, pocítili následky. Žandári od prvého čísla brali chlapa za chlapom do triedy štátnej ľudovej školy v Habure. A tu, vinný - nevinný, bili. Keď omdleli, poliali ich vodou a bili ďalej. Tak to trvalo dva dni. Na tretí deň už došli do Habury komunistickí poslanci. Zakročili a žandári prestali biť. A to malo veľký ohlas u ľudu."

 

Ing. Mikuláš Dimun, rodák z Habury