"Smertna hora", alebo pohľad z rakúskych línií

     

Krutosti prvej svetovej vojny poznačili milióny ľudí po celom svete. Ľudia prišli o majetok, zdravie, stratili svojich najbližších. Krutosti prvej svetovej vojny sa dotkli aj severovýchodného Slovenska a severnej časti okresu Bardejov priamo. Krutosti vojny priamo pocítili aj Rusíni obývajúci obce na severovýchodnom Slovensku po obidvoch stranách terajšej Slovensko – Poľskej štátnej hranice/ Mnohé obce takmer vyhoreli celé, obyvatelia prišli o majetok a mnohí aj život. Samotné mesto Bardejov dobyli ruské vojska 1.decembra 1914. Neskôr sa stiahli a front sa ustálil na prelome rokov 1914-1915 na hraničných Beskydských hrebeňoch, ktoré tvorili vtedy Uhorsko – Haličskú hranicu, dnes Slovensko – Poľskú hranicu. 

 

21.marca v prvý jarný deň roku 1915 začala Ruská armáda novú ofenzívu. Jednotky 48. divízie generála L.G. Kornilova  útočili v priestore Nižnej Polianky. V ceste im stala strategická hora Kaštielik z ktorej sa dal kontrolovať priestor od Ondavky pri pramení Ondavy až po Svidník, a na západ k Zborovu. Na druhý deň po začatí novej ofenzívy vzplanuli tuhe boje na svahoch hory Kaštielik, ktorý sa R-U armáda pokúšala udržať. 24. marca 1915 Ruská armáda definitívne dobyla nielen Kaštielik, ale aj Mikulášovu a Jedlinku  a zatlačila CK armádu k Smilnu a Šarišskému Čiernemu.  Súčasne od Gladyšowa /teraz v Poľskej republike/ cez sedlo Dujavu smerom na Becherov zaútočila aj 49. divízia ruskej armády. Dobyla nielen Becherov, ale aj Chmeľovu a Regetovku a postúpili až po okraj Zborova.              

 

O krutých bojoch o horu Kaštielik hovorí aj výpis z denníka pani Jaroslavy Černé z  roku 1915, ktorej manžel,  poručík Rakúsko-uhorskej armády František Černý v bojoch o Kaštielik  nad Mikulášovou  na severovýchod od Bardejova dňa 23.marca 1915 padol...

 

Píšem opäť denník! Uplynuli už skoro 4 roky. Bože, čo šťastia radosti  a zármutku a bôľu som prežila...Dnes píšem, keď už zhasla všetka radosť zo života, keď cítim plnú povinnosť žiť. Aká ta bolesť bude to sa hrozný osud nepýta.

 

Som vdova! Bože počuješ, to som vdovou v necelých mojich dvadsiatichštyroch rokoch... 23.marec 1915 zničil v okamžiku všetky plány, túžby a nádeje ktoré sme chovali s mojim drahým a jediným Františkom.

 

Nežije viac! Povinnosť volala a šiel hájiť vlasť. Šiel s kľudnou mysľou a dôverou v Boha statočne do poľa. Veril a dúfal v Boha, že sa vráti zdravý a dôvera ta nás posiľovala obidvoch.

 

Ja som netrpezlivo doma znášala odlúčenie v najťažších dňoch a on statočne konal v poli čo vlasť prikazovala. Veď vystavali sme si spolu toľko krásnych vzdušných zámkov, že už len spomienka stačila zaplašiť chmáry hroznej skutočnosti. Malý obrázok rodičky božej, pamiatka zo šťastných chvíľ  v Jičíne vlieval do môjho srdca dôvernú nádej.

 

Však sklamala som sa. Pripadám si teraz ako dieťa, keď si spomeniem ako som sa vtedy  detinsky k bohu, panne Márii a anjelovi strážcovi modlila. Myslela som, že to ani nie je možne aby nás opustili. Však všetko bolo márne, veď ani záblesk boha v osudný deň chudák asi nepoznal.

 

Dňa 22. marca vyšiel s kompániou z dediny. Večer v sade spálil všetky moje listy, aby vraj ich niekto nečítal, keby sa s ním niečo stalo. Niekoľkým kamarátom rozdal lístky s mojou adresou. Útočili na blízky vrch Kaštielik. Dole bol potok dosť široký a tak hádzali plecniaky a pušky dopredu a potom preskakovali. František môj, chudák zle skočil a zvalil sa do potoka tak, že nemohol ani vstať. Až po chvíli cely premočený vyliezol na breh a nariekal, že je mu hrozná zima. V neďalekej stodole sa preobliekol do čistého prádla, ale šaty si musel obliecť tie mokré. Do vrchu sa šlo ťažko a museli sa zachycovať pretože to bol príkry kopec. Hore strávili celú noc Františkovi bola hrozná zima a triasol sa po celom tele a od kŕčov sa sotva mohol pohnúť. Poslal si sluhu do dediny pre horúci čaj. Bol taký zmrznutý, že nariekal nahlas. Pozrel sa vtedy k oblohe a prosil: “Bože! Ako dlho ma ešte budeš skúšať, za čo toľko trpím.

 

 Asi medzi 6-7 hodinou Rusi  začali prudko strieľať preto naši museli upustiť od postupu a každý kde bol tam zaľahol a vykopal si iba malú ochranu, trochu hliny pred seba. František ležal a ako bolo jeho zvykom palicu, ktorú stále nosil so sebou namieril ako pušku. V tejto pozícií ho sluha opustil. Za chvíľu po jeho odchode bol ranený a to podľa sluhu guľkou do obidvoch lýtok, podľa iných dvomi ránami do stehna. Nariekal a volal, aby ho niekto pomohol odniesť. Prišli dvaja a podľa kadeta Fríbu to mali byť Štande a Sagaser. Tí ho  obviazali a ešte ďalší dvaja, Ludvík a ...ho chceli odniesť. Keď ho zdvihli, Rusi spustili tak hrozný oheň zo strojných pušiek , že Štande a Sagaser padli a Ludvík s tým druhým, boli ranení. František ostal zase bez pomoci. Potom nejaký iný Ludvík naňho volal: “Pane Fahnrichu, gúľajte sa k nám!“ František poslúchol a to bol jeho koniec. Nešťastnou náhodou sa gúľal namiesto k ním k nepriateľom a ešte pritom bol ranený do hlavy. Podľa sluhu tri rany mal dostať do hlavy, podľa iných jednu medzi obočie. Pre veľký oheň sa nikto k nemu nepriblížil, takže tam ostal ležať nehybne až do druhého dňa. Asi o desiatej prišiel sluha a videl asi na stopäťdesiat krokov, čo sa s jeho pánom stalo. Či bol pochovaný nikto nevie pretože Rusi to územie 24. marca obsadili.

 

Taký osud teda stihol teba jediný Františku môj, za všetku Tvoju dobrotu, ktorú si každému preukazoval. Tam zaniklo všetko naše šťastie. Tam zborili sa zámky, ktoré sme spolu s takou nádejou budovali. Dotĺklo srdce, ktoré žilo len pre mňa. Som teraz opustená a čo môžem čakať viac od života. Nič! A predsa mám povinnosť žiť pre jeho dieťa...

 

Len ne dvoch cintorínoch v okolí Nižnej Polianky je pochovaných 574 ruských, rakúskych, maďarských, haličských či rumunských vojakov a na cintoríne pri Mikulášovej ďalší, ktorí padli len za tri dni bojov o jedinú horu v Beskydoch o horu Kaštielik, ktorá vtedy dostala prívlastok - Smertna hora. 

 

Ďalšie stovky vojakov sú pochované na cintorínoch vo Vyšnej Polianke, Chmeľovej, Stebníku, Zborove,  Šarišskom Čiernom, Hažline, Andrejovej, Bardejove  a ďalších dvadsiatich obciach okresu Bardejov. Pripomínajú smutné časy 1. svetovej vojny, ktorá sa so všetkou krutosťou dotkla aj okresu Bardejov.. 

 

Huďa Ján