A NA HORI OVES POKOŠENYJ...



A na hori oves pokošenyj,
prekrasňi vin do kopy skladenyj
a na verjchu sydyť lasťivočka,
ľubuje ňja prekrasna ďivočka.

Keď ja išov cez zelenu lučku,
viďiv jem tam svoju frajiročku.
Vytaj, vytaj, frajiročko moja,
bo ja idu, što novoho doma?

Ona stala, ručku mi podala,
prežalosňi sobi zaplakala.
A čom plačeš, frajiročko moja,
čom jes taka smutna nevesela?
A čom plačeš, frajiročko moja,
čom jes taka smutna nevesela?

A jak by ja smutna ne plakala,
keď mi tvoja maťir povidala,
že jak pryjdeš z vojny do civiľu,
mňa chudobnu ne vozmeš za ženu.

Ne plač mila, bo to nyč nepravda,
bo to bude lem dajaka ľabda,
stary baby roboty ne majuť,
lem ša o nas molodych starajuť.

Mila moja, ne sluchaj nykoho,
lem ša trymaj rozuma svojoho,
choc bys mala lem jedno kabaťa,
dušo moja, ne zochabľju ja ťa,
choc bys mala lem jedno kabaťa,
dušo moja, ne zochabľju ja ťa.


> späť