Aby sme lepšie poznali naše „malé" dejiny

V spoločenskej sále hotela Artin v Bardejove sa v piatkok 23. októbra 2009 uskutočnil odborný seminár, ktorý pod názvom „Národné obrodenie Rusínov na Slovensku v 19. a 20. storočí" pripravila Rusínska obroda -Regionálny klub Bardejov, Gréckokatolícke arcibiskupstvo a Slovenské národné múzeum - Múzeum rusínskej kultúry, obe so sídlom v Prešove.
 

Na podujatí pred vyše tromi desiatkami účastníkov, medzi ktorými nechýbali predstavitelia cirkví, spoločenských organizácií a starostovia obcí, ako prvý vystúpil prof. PhDr. Ferdinand Uličný, DrSc. z Liptovského Mikuláša. Ten sa vo svojej prednáške zameral na problematiku osídľovania východného Slovenska v stredoveku, kedy sa formovali naše mestá a dediny. Keďže východné Slovensko bolo odpradávna križovatkou rôznych národov a kultúr, odzrkadlilo sa to aj na pestrom národnostnom zložení jeho obyvateľstva. Jednou z národností, ktorá sa významnou mierou podieľala na vytváraní sídelnej Štruktúry severovýchodného Slovenska, bola popri slovenskej, poľskej a nemeckej národnosti aj národnosť rusínska.
 

Účastníci seminára si so záujmom vypočuli aj vystúpenie prof. PhDr. Imricha Sedláka, CSc, ktorý pôsobí v Slovenskom literárnom ústave Matice slovenskej v Martine. Profesor Sedlák sa vo svojej prednáške zameral na národné obrodenie Rusínov na Slovensku v 19. storočí, najmä na obdobie rokov 1848-1849, ktoré vošlo do dejín ako Jar národov". Pre širokú verejnosť bude zrejme veľkou neznámou fakt, že v „meruôsmom roku" 1848, ale aj po ňom predstavitelia slovenského národno-obrodného procesu, na čele s Ľudovítom Štúrom, veľmi úzko spolupracovali so zástupcami obdobného národno-buditeľského hnutia Rusínov v Uhorsku. Za všetky aktivity, na ktoré bola vtedajšiadoba bohatá, spomeňme napríklad „Žiadosti Slovákov a Rusínov uhorských" z roku 1848, ktoré vypracoval Jozef Miloslav Hurban. Žiadosti pozostávali zo siedmich bodov a obsahovali na tú dobu prekvapujúco moderné požiadavky, ktoré sú aktuálne aj v súčasnosti. Jozef M. Hurban tieto žiadosti predniesol 7. 6. 1848 na Slovanskom zjazde v Prahe, ktorého účastníci sa pokúšali vypracovať spoločný program zjednotenia všetkých slovanských národov habsburskej monarchie (teda nielen v Uhorsku, ale aj v jej rakúskej časti) na základe federatívneho usporiadania. Ďalším príkladom úzkej spolupráce Slovákov a Rusínov v 19. storočí bolo vydávanie Pešťbudínskych vedomostí (1861-1870, Budapešť), ktoré pôvodne mali byť určené pre potreby „severných Slovanov v Uhorsku". V úvodnom programovom článku novín sa v tejto súvislosti uvádza aj toto: „Povolenie k novinám týmto, ktoré predbežne len v nárečí našom slovenskom podľa mluvnice priateľa nášho Jozefa Viktorina vydávať započneme - v tom spôsobe vyprosili a obdržali, žeby sme, jestli bratia Rusíni žiadať budú... pod týmto samým názvom i vjejich ruskom nárečí politické noviny vydávať mohli. Ostatné si želáme a očakávame, že podujatie naše akokoľvek u nich hojnej podpory nájde". (Imrich Sedlák: V čierťažiach búrok, Vydavateľstvo Matice slovenskej, 2001, str. 294). Ako Imrich Sedlák vo svojej publikácii ďalej uvádza: „PeŠťbudínske vedomosti sa stali aj novinami Rusínov. Na svojich stránkach prinášali celý rad článkov a správ týkajúcich sa zavedenia materinského jazyka do škôl, o autochtónnosti Rusínov, Spolku sv. Jána Krstiteľa, o činnosti Adolfa Dobrianskeho a pod."

Keď už je zmienka o Adolfovi Dobrianskom, rodákovi z Rudlova, tak v súvislosti s týmto vysoko vzdelaným a po roku 1848 aj značne vplyvným človekom je potrebné uviesť, že bol jedným zo zakladajúcich členov Matice slovenskej a členom jej výboru, ktorá v roku 1863 vznikla v Martine. Mesto Turčiansky Svätý Martin (ako sa kedysi Martin oficiálne nazýval) mu dokonca udelilo titul Čestný občan mesta, pričom jeho meno nesú ulice viacerých slovenských miest. (Škoda len, že na túto významnú osobnosť našej histórie tak trochu zabudli jeho krajania v severnom Šariši a na Makovici, ktorých záujmy húževnato bránil ako poslanec uhorského snemu v rokoch 1865 - 1869.)

Podobného charakteru, aj keď s užším záberom, bola prednáška PhDr. Mikuláš Kseňáka z Ružomberka. Vo svojom vystúpení sa venoval osobnosti gr.-kat. kňaza, básnika a publicistu Júliusa Stavrovského - Popradova. Aj keď Július Stavrovský - Popradov, ktorý sa narodil v Sulíne (okres Stará Ľubovňa), pochádzal zo zmiešaného rodinného prostredia (jeho mama Paraska, rodená Duglazi bola írečitá Maďarka), on sám bol zapáleným slavianofilom so silným proruským cítením. Napriek tomu si nerobil ilúzie o spoločenskom zriadení vo vtedajšom cárskom Rusku či doma v Uhorsku, pretože si uvedomoval, že národná sloboda nemôže byť oddelená od slobody človeka ako jednotlivca. V jeho tvorbe tak možno vidieť postupný odklon od romantizmu, ktorý bol tak typický pre štúrovcov aj viacerých rusínskych autorov tých čias, k nastupujúcemu spoločensko-kritickému realizmu.

Ďalším prednášajúcim bol PhDr. Jaroslav Coranič, PhD., prodekan Gr.-kat. teologickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove. Jeho referát bol zameraný na vývoj gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku od roku 1945 až po súčasnosť. Účastníci seminára si so záujmom vypočuli viaceré známe, ale aj menej známe či takmer neznáme fakty o jednom z najkontroverznejších a najbolestivejších období našej histórie v 20. storočí, ktoré dodnes vyvoláva mnohé nezodpovedané otázky.

Posledná prednáška, ktorá na seminári odznela, bola venovaná poslaniu Múzea rusínskej kultúry v Prešove, ktoré predstavila jeho riaditeľka PhDr. Oľga Glosíková, DrSc. Súčasťou podujatia bola diskusia, v rámci ktorej prednášatelia odpovedali na viaceré otázky, ktoré im položili účastníci seminára.

Čo dodať na záver? Napriek tomu, že cieľom organizátorov nebolo pripraviť rigorózne „akademickú" konferenciu, podujatie v prvom rade opäť len potvrdilo to, čo je minimálne už dvadsať rokov známe: Rusíni na Slovensku či v iných krajinách majú plné právo považovať sa za samostatnú a svojbytnú národnosť tak ako všetky ostatné národy a národnosti, ktoré žijú u nás, v Európe alebo kdekoľvek vo svete. Tieto závery vo svojich vystúpeniach jednoznačne konštatovali aj obaja predstavitelia slovenskej akademickej obce, ako historik prof. Ferdinand Uličný, tak aj literárny vedec prof. Imrich Sedlák.

Ďalším záverom, ktorý zo seminára logicky vyplynul, bol ten, že je potrebné vypracovať nové ucelené a minulosťou nezaťažené dejiny Rusínov na Slovensku, na ktorých by sa mal podieľať široký tím historikov a ďalších odborníkov z radov príbuzných spoločenskovedných disciplín. S touto myšlienkou v závere seminára prišla riaditeľka Múzea rusínskej kultúry Oľga Glosíková, ktorá ho aj moderovala. Jej návrh možno len podporiť, pretože, ako ukázalo aj samotné podujatie, viaceré doterajšie „zaručene" správne teórie si vyžadujú nové prehodnotenie, ktorých výklad bude zodpovedať súčasnému stupňu historického poznania a úrovni spoločenských pomerov. Dnešná doba, aj vďaka intemetu a iným vymoženostiam modernej techniky, predsa len poskytuje podstatne lepšie možnosti pre slobodné vyhľadávanie zdrojov informácií a ich skúmanie než tomu bolo v minulosti, kedy takéto príležitosti neboli alebo boli z rôznych príčin značne obmedzené. K lepšiemu poznaniu našich „malých" regionálnych dejín určite prispeje aj vydanie zborníka, ktorý bude obsahovať všetky prednášky vrátane tých, ktoré na seminári neodzneli (prednáška PhDr. Gabriela Székelyho, PhD. o blaženom biskupovi Pavlovi P. Gojdičovi a riešení národnostnej otázky gr.-kat. Rusínov v 30. a 40. rokoch 20. storočia). Vydanie tohto zborníka si zobralo na starosť Slovenské národné múzeum - Múzeum rusínskej kultúry v Prešove.

Mgr. Ľuboš Roman