Aby sme našim deťom nezanechali púšť a potopu

Prečo sú čoraz horúcejšie letá? Čím to je, že je toľko prekvapivých zmien počasia?
Prečo máme zrazu toľko povodní? Ťažké otázky, odpovede však môžu byť veľmi
jednoduché. Tvrdí to Michal Kravčík, neúnavný propagátor ochrany vody a boja
proti jej plytvaniu. Mnohé z týchto odpovedí nájdete v jeho najnovšej knihe – Po nás
potopa a púšť? Michal Kravčík a ďalší spoluautori v nej opäť raz zdvihli prst, aby
znova ukázali, ako si nevieme vážiť obyčajnú dažďovú či pramenitú vodu.

Ale nejde len o výstrahy, Kravčík ponúka v knihe aj východiská. A tie sú veľakrát
rovnako jednoduché až triviálne, ako sú aj Kravčíkove odpovede. Na 232 stranách
publikácie nám tak podáva obrovský fotodokumentačný materiál – svedectvo o vode,
suchách i dažďoch, ale aj o riešeniach, čo s nimi. A to tak na Slovensku, ako aj
s príkladmi a návodmi realizovanými v zahraničí.

Na Slovensku ste minulý rok dosiahli nevídaný úspech. Protipovodňová prevencia,
ktorú už roky propagujete aj realizujete v teréne v podobe stavieb menších či väčších
vodozádržných prehrádzok, sa vlani stala u nás súčasťou vládneho programu. Stalo
sa to v prvej krajine na svete. Ako to vnímali vaši zahraniční kolegovia z podobných
združení v zahraničí, ktorí sa snažia o to isté?

Najprv nechceli veriť. Ale gratulovali nám, že sa nám to podarilo dostať do vládneho
programu ako v prvej krajine na svete.

Bol to projekt, do ktorého sa zapojilo okolo dvesto obcí, najmä na východe
Slovenska, napríklad v okolí Svidníka, Bardejova, Prešova, Sabinova, Michaloviec...
Prečo najviac na východe?

Lebo tam je to najviac akútne. Prednosť mali obce s najvyššou prioritou prevencie
proti povodniam. Taktiež šlo o to, aby sa podporili obce v pramenitých oblastiach.

Vy a ľudia z vášho združenia ponúkate riešenie vo forme spomínaných prehrádzok,
ktoré majú zadržiavať vodu v krajine. Tvrdíte, že je to správne – na rozdiel napríklad
od budovania megapriehrad a násilného regulovania potokov a riek. Máte však veľa
oponentov. V čom sú ich riešenia podľa vás horšie?

Vezmite si, koľkokrát napríklad v hocijakej dedine povodeň zničí brehy potoka. Potom
sa urobí obrovský projekt, ale o rok – o dva to povodeň zničí znova. A tým, že sa tu
premrhal projekt trebárs za 20 miliónov, sa už nikto nezaoberá. A to, že za tri milióny
by sme tu urobili opatrenia, ktoré zabránia škodám po veľkej povodni, to nezaujíma
kompetentných už vôbec.

Kde sa napríklad urobili také „zbytočné“ opravy na tokoch, ktoré o rok vzala veľká
voda?

Napríklad v Čirči, ale aj v ďalších obciach. Pretože sa to tam urobilo „hurá“ systémom
– tu sa poškodil breh, tak ho bez rozmýšľania obnovme. S hrádzou na Ondave
to bolo podobné. Voda sa už nemala kam zmestiť, odstrelili hrádzu, aby sa voda
vyliala do polí, nie na obydlia. Každý odstrel a oprava vyšli potom na tri milióny eur
a to sa stalo trikrát za sebou. Namiesto aby vymysleli systém, ako sa voda môže
prirodzene rozliať do polí bez toho, aby sa každý rok muselo toľko investovať do
povodia. Ale o tom sa nesmie oficiálne hovoriť. Lebo štátne vodohospodárske
podniky nie sú zreformované, vodohospodárska politika je strnulá, reprezentuje stav
vedomia zo 60. rokov minulého storočia. Táto loby je neskutočne silná, nedokáže
prijať medzinárodné trendy v tejto oblasti. Napríklad v Holandsku už dnes odstraňujú
všetky hrádze, ktoré nie sú v delte mora. Lebo to je to najlepšie riešenie pred ďalšími
extrémami vody.

Takéto podľa vás staré myslenie však nie je len u nás. Nájdeme ho aj v iných štátoch
na západe.

Iste. Je to vlastne technokratické myslenie. Celé je to však spojené s kultúrou
vody. Čo robím s vodou, ktorá mi naprší? Pokladám ju za odpad, odvediem ju do
kanála. Ale keď ju treba, vediem zase inú vodu späť vodovodom. Pritom celá táto
naša kultúra sa nespája s vedomím, že vodu musíme systematicky chrániť. Veď
využívanie vody a jej ochrana sa dajú krásne skĺbiť. Robili to už naši predkovia.

No zatiaľ ani vyspelý svet ako celok ešte nie je taký vyspelý, aby nám mohol byť
v ochrane vody príkladom.

Ale sú už trendy s veľmi intenzívnou snahou chrániť vodu. Napríklad minulý
týždeň som v televízii zachytil šot o Nóroch, ako aj oni zadržiavajú vodu. Hovorili
o dažďových záhradách. Otázka je, ako máme využívať štruktúru tej – ktorej krajiny
na to, aby sme nemali o pár rokov s vodou problém.

Ale vráťme sa k systému zadržiavania vody na Slovensku. Vieme si to predstaviť v
prírode, ale ako sa to dá urobiť v meste?

Vo veľkom meste, ako je napríklad Bratislava, sa podľa mojich odhadov ročne
odkanalizuje asi 20 miliónov kubíkov vody do Dunaja. Odteká zo striech, z parkovísk,
zo zabetónovaných a zastavaných plôch mesta. Keď voda odtečie preč, energia
slnka, ktorá dopadá do prostredia, sa nemá na čom spotrebovať. V minulosti voda
vsiakla do pôdy a vyparila sa. Energia slnka sa tak spotrebovala na vyparenie,
pričom si predstavme, že na vyparenie jedného kubíka vody sa spotrebuje 700
kilowatthodín energie.

Dnes je však cesta vody v prostredí zastavaného mesta iná. V čom?

Keď sa mesto rozvíjalo, automaticky sa vytvárali štruktúry, ktoré odkanalizujú
z územia vodu. Za to zaplatia Bratislavčania asi 20 miliónov eur. Výsledkom je,
že energia slnka, ktorá sa v minulosti podieľala na výpare, sa teraz nemá na čom
spotrebovať, uvoľní sa a transformuje sa na tzv. citeľné teplo. Ak vezmem tých
20 miliónov kubíkov odkanalizovanej vody a vynásobím ich spomínanými 700
kilowatthodinami energie, dostanem zhruba 14-tisíc gigawatthodín energie, čo
je mimochodom asi päťmesačná produkcia energie vo všetkých elektrárňach na
Slovensku.

Takže toľko energie teraz ide „do luftu“, inak povedané – vyjde navnivoč. Navyše, má
to i ďalšie záporné efekty.

Napríklad ten, že spádové teplo, ktoré „tečie“ do atmosféry, vytláča mraky, teda
vodnú paru, do kopcov, a potom sa v Karpatoch nahromadia vertikálne mraky. Keď
tie „zahučia“ na zem, majú za následok presne také smutné príbehy, akým bola
aj blesková povodeň v Píle minulý rok. Tam za pár hodín stúpla 20-centimetrová
hladina potoka na meter a pol, voda odniesla most a dedinu odrezalo od sveta.
Riešenie tohto veľmi triviálneho problém je však už dlho známe: treba zadržiavať
vodu, či v prírode, či v mestskej zóne. Je to preto, aby sa slnečná energia
spotrebúvala na výpare vody. V takej horúčave, aká je aj v týchto dňoch, bude
navyše oveľa príjemnejšie, chladnejšie, mikroklíma bude vlhkejšia. S tým súvisí ešte
ďalší faktor – keď je vyššia vlhkosť prostredia, automaticky dochádza k nabaľovaniu
každej mikroskopickej častice peľov či prachu na mikroskopické častice vody, tie
oťažejú a padajú nadol a prostredie sa čistí. Aj tento jednoduchý princíp sa už
v súčasnosti narušil, preto je v urbárnych zónach viac alergikov a ochorení na
dýchacie cesty.

Takže ako vyzerá východisko zo situácie v mestách?

Napríklad v mestách nemáme čo robiť pri cestách alebo pri parkoviskách
supermarketov obrubníky. Namiesto, aby voda odtekala z ciest a plôch do kanála
ako teraz, bude odtekať do zeme. Je to len hra s priestorom. Za ďalšie – všetky
plochy striech môžu byť zelené.

Nie je to príliš drahé?

Určite to nie je drahšie ako odkanalizovanie.

Ale ako môžeme dosiahnuť takú zmenu, ak sa to doteraz robí „po starom“?

Stačí prijať jednoduchý zákon: kto zabetónuje alebo zastreší zemský povrch, je
povinný nechať dažďovú vodu na svojom pozemku, je jeho vec, akou technológiou.
Môže spraviť napríklad dažďovú alebo – nazývam to aj – bioklimatickú záhradu.
Každá zelená zóna, napríklad v parku či záhrade, zbiera dažďovú vodu a odtiaľ sa
tá voda vyparuje. Napríklad v Kodani prijali zákon, že bez pardonu sa tam musia
budovať zelené strechy.

Poďme však späť ku kolobehu vody...

Až keď mám vlhkejšiu krajinu, až vtedy sa podstatná časť slnečnej energie
spotrebuje na vyparovanie vody. Ak máme suchú krajinu, vzniká teplo, preto máme
také rastúce horúčavy. Výsledok je tepelný ostrov, ktorý vytláča mraky ponad kopce
a hory, tam to spadne v podobe búrok a je pohroma. Tým pádom v nížinách menej
prší a v horách viac a nárazovo. V lete viac nárazovo prší a mimo leta menej. Výpar
a sa zmenšuje. Menej vody recykluje v malých vodných cykloch a otvárajú sa tým
nožnice pre extrémy počasia. Menej prší, predlžujú sa periódy bez dažďa, dejú sa
náhle vpády frontálnych systémov, pričom nevieme, čo zachraňovať skôr. Ide o to,
aby sme dosiahli dopĺňanie vody v systéme. Vtedy bude častejšie pršať v menšej
intenzite aj v menšej výdatnosti, ale pravidelnejšie. Takáto voda potom dennodenne
pumpuje: doobeda sa vyparí a poobede spŕchne. Tomu sa hovorí biotická sprcha.

Ak mám domček, odvádzam dažďovú vodu do kanála. Z 1 domu odtečie za rok 500
kúpeľňových  vaní vody. Riešením je - nie do kanála, ale do záhrady.

Ktoré oblasti Slovenska sú postihnuté narušením vodného cyklu najviac?

Všetko je to logický dôsledok investičných zásahov. Napríklad na Východoslovenskej
nížine sa odvodnilo 200-tisíc hektárov, vybudovalo sa niekoľko tisíc kilometrov
kanálov, sú tam rozsiahle odvodňovacie systémy, melioračné potrubia a krajina
sa postupne vysušuje. Namiesto vyparenej vody sme tam začali produkovať do
atmosféry teplo, tým sa vytláčajú mraky ponad kopce, a v nich to padne na zem. Ale
ak to teplo utlmím, potom sa aj mraky horizontálne viac roztiahnu, siahajú aj ponad
nížinu, a tam začne viac pršať, pričom v kopcoch zase menej.

Kde ste sa inšpirovali pre tieto myšlienky?

Sme skupina inžinierov, ktorá prišla svojho času s Vodnou paradigmou, v ktorej sme
už pomenovali vyššie spomínané problémy. Viacerí z nás sú aj spoluautori knihy "Po
nás púšť a potopa?"...

...kam však siahajú začiatky toho, že ste sa začali zaoberať týmito problémami?

Na Tichý Potok. Keď som v 90. rokoch minulého storočia skúmal situáciu tejto obce
(v obci sa od 90. rokov plánuje výstavba vodnej nádrže, ale obec aj aktivisti už roky
protestujú – pozn. red.). Svojho času, po odchode zo Slovenskej akadémie vied,
som si totiž hľadal uplatnenie a stretol som sa aj so starostami priľahlých dedín okolo
Tichého Potoka. Starostovia vtedy prišli za mnou a hovoria: „Pán inžinier, pomôžte.“
A ja som im povedal: „Azda nepomôžem svojim Rusnákom? Tak poďme do toho.“

Táňa Rundesová