Ad (3): Kaliňak klame a zavádza...

 

Pán M. Sopoliga a jeho ukrajinské múzeum vo Svidníku
So záujmom som prečítal článok Miroslava Sopoligu zverejneného v  Podduklianskych  novinkach č. 42 pod názvom “Choromyseľné návrhy na pôdu  Mestského zastupiteľstva nepatria“. O programe rokovania mestského orgánu  predsa nerozhoduje autor článku a uvedený názov nijako nekorešponduje s  osobnosťou autora, za akú sa sám vydáva.

 

Návrhy p. J. Kaliňáka sú zdravé a dozrel čas povedať pravdu, že proces  ukrajinizácie Rusínov na Slovensku po prijatí uznesenia Predsedníctva ÚV  KSS dňa 28.júna 1952 bol realizovaný proti vôli Rusínov, bol násilný,  nedemokratický a nerešpektoval práva Rusínov na Slovensku. Nechcem použiť  metódu ohovárania, akú použil p. M. Sopoliga voči J. Kaliňákovi a ani  nechcem naplniť slová významného rusínskeho buditeľa/ nie  rusínsko-ukrajinského/ Alexandra Pavloviča, ktorý povedal:“ Nauč Ivana „  pysati“, tak Ťa opyše“.

Považujem za svoju povinnosť na mnohé temné stránky názorov M. Sopoligu  reagovať v dvoch-troch článkoch doložených faktami. Robím to v záujme  našich Rusínov. Naozaj, Múzeum ukrajinskej kultúry vo Svidníku v plnej  miere zneužíva kultúru Rusínov v prospech ukrajinskej kultúry a škoda, že  vedenie múzea si neuvedomilo, že ľuďom treba povedať pravdu a pravdu treba  povedať aj návštevníkom múzea. Ak naša vláda nesie zodpovednosť za národnostnú politiku na Slovensku, nevidím dôvod, aby poslanci Mestského zastupiteľstva boli izolovaní od činnosti múzea, ktoré sa nachádza v ich meste,  izolovaní od Slávnosti kultúry Rusínov-Ukrajincov, ktoré žiaľ, majú  zastaraný obsah ešte z obdobia, keď všetky snahy Kultúrneho zväzu  ukrajinských pracujúcich boli svojím obsahom zamerané na odnárodňovanie  Rusínov.  Naša Ústava v článku 12 jednoznačne zakazuje akýmkoľvek spôsobom  robiť nátlak smerujúci k odnárodňovaniu. V tejto súvislosti dovoľujem si  urobiť recenziu Sprievodcu / PUTIVNIK“ po zbierkach Múzea Ukrajinskej  kultúry / v čase jeho vydania múzeum malo názov: Múzeum rusínsko-ukrajinskej kultúry vo Svidníku./

Sprievodca- písomná publikácia bola vydaná v roku 2006 s finančnou  podporou štátneho rozpočtu Ukrajiny!  Autor publikácie je  Miroslav  Sopoliga, riaditeľ múzea. Autor potvrdil v publikácii to, čo je o ňom už  známe, že absolútne nerešpektuje slovenské a medzinárodné právne normy,  ako aj jeden zo základných princípov demokratickej spoločnosti, ktorým je  slobodná vôľa občana prihlásiť sa k takej národnosti, za akú sa považuje  on sám. Že je to tak, to dokazuje autor Sprievodcu už v svojom úvodnom  príhovore na strane 6, kde píše: „ Východoslovenskí Ukrajinci / Rusnáci,  Rusíni, Rutheni, Podkarpatskí rusíni,Karpatoprusi, Uhroruysi, Malorusi,  Lemkovia / spolu so Slovákmi už po mnohé stáročia žijú a tvoria...“ Ja sa  pýtam: „ Načo sú nám zákony, načo sú nám výsledky sčítania ľudu, keď p.  M.Sopoliga v jednej vete vyriešil celú problematiku rusínskej národnostnej  menšiny?! Už len za túto vetu by si autor zaslúžil Nobelovu cenu, teda  vlastne Nobelovu anticenu. Vedúci pracovník organizácie by mal vedieť, že  v roku 1999 vláda Slovenskej republiky uznesením č.324 oficiálne uznala  rusínsku národnostnú menšinu za samostatnú a taktiež aj ukrajinská  národnostná menšina je samostatnou. Rusíni na Slovensku majú oficiálny názov „Rusíni Slovenska“.

Takýchto myšlienkových „ periel“ je v tejto publikácii mnoho a ak som  išiel stránku po stránke, len ich výpočet by zobral toľko priestoru, že by  bol z toho ďalší  „Putivnik“. Za všetky  uvádzam len dve, veď autor si  napokon jeho vydaním sám vystavil vizitku o svojom nedemokratickom chápaní,  vedeckom myslení a pokračovaní v ukrajinizácii Rusínov.

 

Na str. 19 sa môžeme dočítať: „  V 10. storočí sa rozdrobené   východoslovanské kmene spájajú do jednotného štátneho útvaru – Kyjevskej  Rusi, v dôsledku čoho sa začína formovať staroruská /rusínska/ etnická  skupina, z ktorej sa neskôr vyvinul ukrajinský národ. Avšak termín   ukrajinský sa v kyjevských letopisoch objavuje až v 12. storočí“.   Odhliadnuc od toho, že autor si sám v dvoch po sebe idúcich vetách   odporuje, ak by to, čo napísal, mala byť pravda, potom aj dnešní Rusi a   Bielorusi musia byť Ukrajincami. Ak by sme tvrdenia autora mali vziať do   dôsledkov, tak potom ruský štátnik Vladimír Putin by musel podať demisiu a   okamžite požiadať ruskú Dumu o vstup do štátneho zväzku s Ukrajinou,   pretože Kyjevská Rus, z ktorej nielen Ukrajinci, ale aj Rusi a Bielorusi  odvodzujú svoju štátnosť, bola vlastne Kyjevská Rus, resp. Kyjevská  Ukrajina - Rus, ako sa uvádza aj na jednom mieste tohto sprievodcu.

Druhou  takou „ perlou“, v skutočnosti však klamstvom, je označovanie  Alexandra Duchnoviča, Alexandra Pavloviča, Adolfa Dobrjanskeho a ďalších  predstaviteľov rusínskeho národného obrodenia v 19. storočí za Ukrajincov. Pán M. Sopoliga si možno myslí, že keď stokrát povie lož, tak po sto   prvýkrát tomu všetci uveria. Napríklad Alexander Duchnovič sa nikdy nepovažoval za Ukrajinca. Skôr opak je pravdou. A. Duchnovič veľmi dobre vychádzal s haličskými kultúrnymi dejateľmi, ale len s tými, ktorí boli   podobnej národnej orientácie ako on. A. Duchnovič mal veľmi kritický  postoj k snahám haličských Ukrajincov vytvoriť vlastný spisovný jazyk, čo podľa neho narúšalo jednotu „ ruského" národa, pod ktorým rozumel všetkých  východných Slovanov. Podobne ako on, sa vyjadrovali aj ďalší rusínski  kultúrni dejatelia, vrátane Júliusa Stavrovského - Popradova, takže haličsko-ukrajinský  etnograf  Volodymyr Paňkevič počas svojich návštev  rusínskych oblastí v Uhorsku, ktoré využíval aj na propagáciu ukrajinskej  idey medzi Rusínmi, musel napokon konštatovať, že „Uhorská Rus“ je pre  ukrajinskú vec stratená.)

Toto všetko p. M. Sopoliga ako riaditeľ Ukrajinského múzea mal by vedieť a  som presvedčený, že o tom vie, lenže to by potom nemohol písať také bludy,  aké napísal do svojho sprievodcu. Ak uvádzam, že do svojho, tak je to  naozaj iba JEHO sprievodca, pretože on je jeho jediný autor, bez žiadnej  oponentúry. Dokonca z 11-ich ním uvádzaných prameňov a literatúry, ktoré  využil pri zostavovaní tohto Sprievodcu, je pri 8-ich uvedený menovite ako autor alebo spoluautor. Je to normálna vec?

Pokiaľ by takúto publikáciu vydal na svoje vlastné náklady /a pre seba/  ako súkromná osoba, bolo by možné chápať JEHO Sprievodcu ako námet do  diskusie, ktorá má samozrejme v demokracii miesto. On však túto publikáciu vydal ako riaditeľ múzea, ktoré je financované štátom a teda mal by  rešpektovať všetky slovenské a medzinárodné zákony a dohody. V prvom rade  neskresľovať historické skutočnosti.

Ak berieme do úvahy, že na vydaní Sprievodcu boli použité finančné  prostriedky zo štátneho rozpočtu Ukrajiny, teda cudzieho štátu, potom sa  pýtam, do akej miery platí to „koho chlieb ješ, toho pieseň spievaj“?  Napokon, čí „chlieb“  vlastne Múzeum ukrajinskej kultúry je? Slovenský  alebo ukrajinský? Na základe poznania doterajšieho vývoja situácie okolo  MUK mám podozrenie, že pôda MUK vo Svidníku je výsostným územím Ukrajiny, že na nej platia ukrajinské a nie slovenské zákonné normy, pretože iba na  Ukrajine si dovolia takto negovať Rusínov, ako si to dovoľuje  p. M.  Sopoliga. Ja sa pýtam: čo je pravdy na tom, že budúcnosť  slovensko-ukrajinských diplomatických vzťahov údajne závisí od toho, či  bude vo vedení človek ukrajinskej národnostnej orientácie, ktorý bude  viesť toto múzeum tak, ako bolo vedené doteraz a v dobe najsilnejšej  nedemokratickej ukrajinizácie Rusínov. Som toho presvedčenia, že za viac  ako 20 rokov je najvyšší čas, aby Slovenská republika začala uplatňovať  svoje zvrchované právo aj na Centrálnej ulici č. 258 vo Svidníku.

Moje slová potvrdzujú citáty z pamätnej knihy MUK, ktoré na str. 90-96  uvádza sám autor publikácie. Predkladám čitateľom v pôvodnom znení, bez  komentára:
-Prekrasni čotyry dni ,my naukovci spivrobitniky Institutu  narodoznavstva Akademiji nauk Ukrajiny, znajomylysja iz tymi neocinennymi skarbami NAŠOJI  nacionaľnoji kuľtury, jaky nahromadyly nevtomni  podvyžniky cjoho muzejuy. 
„/ rok 1992/.

 -„Velike spasyba za  možlivisť oznajomytysja z istorieju ta kuľturoju  hrupy etničnych ukrajinciv.... / rok1998/ !.

 -„Z vďačnistju i z velykoju povahoju ohľadnuly cej unikaľnyj oseredok  kuľtury ukrajhinskoho etnosu- rusyniv - ukrajinciv“....r/ 1998/.“
 -„Vychovanci Volynskoji Duchovnoji seminariji vďačni direktoru muzeju p.Sopolyzi z kolektivom za prekrasnu ekskursiju, za tu pracju, kotru vony pokladsajuť dľa  zbereženňa  kultury Ukrajiny- Rusi“ rok 1998“

 -„Z velykym podvyhom i zachoplednňam prehľanuv cej čudovyj muzej - unikaľnoji kolekciji našoji ukrajinskoji istoriji“ /1999/“
 -„ Z velikym vraženňam i poďakuju za tu velyčeznu pracju  po zbereženňi  istoriji, kuľtury i duchovnosti ukrajinskoho narodu na zemli Slovaččyny.  Nas objednuje duch,istorija i nadija na majbutne“ 1999“.
 -„ ŠČIRO ĎAKUJEMO  ZA  TAKYJ  TEPLYJ  KUTOČOK  NAŠOJI  UKRAJINY v  SLOVAČCYNI............ 2003 
 -„Sčiro vďačnyj pracovnikam Muzeju za samoviddanu pracju, sprjamovanu na  zbereženňa ukrajinskoji kuľtury v Slovaččyny.  Nyzkyj uklin vam / Jevhen  Perebyjnis, Heneraľnyj konsul Ukrajiny,rok 2006/ „
 -„Ščastliva, ščo dotorknulasja sjohodňi do Ukrajiny svojim sercem. Ďakuju  usim, chto pracuje v cjomu ukjrajinskomu chrami. Zyču vam zdorovja, a  muzeju procvitanňa.“ 2006.

Po prečítaní uvedených citátov a ďalších uvedených v Sprievodcovi  neostáva mi nič iné len konštatovanie, že návštevníci Múzea ukrajinskej  kultúry, najmä z Ukrajiny ho s úplnou samozrejmosťou považujú za SVOJE  UKRAJINSKÉ MÚZEUM, ktoré sa od iných ukrajinských múzeí odlišuje len tým,  že je za hranicami Ukrajiny. V zápise do kroniky múzea od návštevníka  alebo návštevníkov z Akadémie vied Ukrajiny je ukrytá aj jedna myšlienka,  ktorú si možno vysvetliť rôzne. Ako vlastne máme chápať vetu: „ Nas objednuje duch, istorija i naďija na majbutne“? O akej „nadiji na majbutne“  /nádej do budúcnosti/ to autor zápisu, ktorý reprezentoval jednu z  vrcholných štátnych inštitúcií cudzieho štátu vlastne hovorí? A vlastne  môžeme sa zahraničným návštevníkom čudovať, že si dovolia také niečo  napísať, keď o MUK dostávajú taký výklad, aký je uvedený aj v  Sprievodcovi, ktorého autorom je sám riaditeľ múzea?

Riaditeľ múzea by mal vedieť skutočnosť, že na Slovensku ani pri jednom  sčítaní ľudu k národnosti rusínsko-ukrajinskej sa nikto neprihlásil, že  takáto národnosť u nás neexistuje a teda neexistuje ani kultúra Rusínov-Ukrajincov. A na dôvažok mohol by si pán riaditeľ múzea spomenúť  aspoň na jednu pieseň rusínsko-ukrajinskú? V bývalej ČSSR  existovala iba  jedna pieseň česko-slovenská a to“Kde domov muj“. Každý nacionalistický  fanatizmus je škodlivý tak vo vnútri každého štátu  ako aj k susedným národom. Pre žiaden národ nie je prínosom, ba naopak, je  brzdou pokroku. Každý vedúci pracovník vo svojej práci musí pracovať na základe dôsledného  poznania toho úseku činnosti, za ktorý zodpovedá, ktorý riadi a musí  upustiť klamstvá, nepravdy a nakoniec treba preštudovať nielen písané  slová ukrajinských nacionalistov, ale aj dejiny toho štátu, v  ktorom žije. Naša Slovenská republika je právnym štátom a každý občan je  rovnoprávnym aj v otázkach národnostnej príslušnosti. Práva Rusínov sú  uvedené v našej ústave a teda ani riaditeľ múzea nemá právo odnímať Rusínom Slovenska ich  kultúrne bohatstvo vytvorené na svojej rodnej  slovenskej vlasti.

Moje riadky dostatočne dokazujú, že doterajšia práca Múzea ukrajinskej  kultúry sa má dôsledne prehodnotiť a treba urobiť také opatrenia, aby  rusínske zbierky v múzeu šírili a uchraňovali rusínsku kultúru bez jeho  odovzdania inému národu.

V žiadnom prípade osobne nie som proti ukrajinskej kultúre, ale táto sa má chrániť a rozvíjať na území Ukrajiny. Som toho presvedčenia, že historici  na Ukrajine k Rusínom Slovenska majú iný postoj a vedia rozlíšiť, čo patrí  Rusínom a čo patrí Ukrajincom. Nakoniec každý štát je povinný si chrániť   tak materiálne, ako aj duchovné vlastníctvo a rusínska kultúra je súčasným  bohatstvom slovenskej kultúry. Preto Slovenské národné múzeum v Bratislave do ktorého patrí aj Múzeum ukrajinskej kultúry, by malo urobiť hlbšiu   analýzu a odstrániť neduhy, spôsobené násilnou nútenou nedemokratickou  ukrajinizáciou aj na úseku múzejníctva a zabrániť tomu, aby rusínska 
kultúra bola naďalej znevažovaná ukrajinskými nacionalistami.

 

Je vlasteneckou povinnosťou nielen rusínskych organizácií na Slovensku,   ale aj štátnych orgánov a samospráv urobiť všetky opatrenia k tomu, aby sa  národnostná štátna politika realizovala v súlade s Ústavou SR, ako aj  Rámcovým dohovorom Rady Európy na záchranu národnostných menšín, ktorý bol  ratifikovaný v Národnej rade SR. V tomto zmysle návrhy p. J.Kaliňáka   neboli CHOROMYSEĽNÉ!

Ivan Bandurič, Bardejov