AD: Kaliňák klame a zavádza... (Podduklianske novinky z 17.10.2011)

 
Virtuálna diskusia medzi pánom Kaliňákom a Sopoligom je tradičná a trochu aj nudná. Pán Kaliňák používa pri pomenovaní problémov múzea vo Svidníku logické a správne argumenty.
 
Exkurzie pána Sopoligu do histórie krívajú na viacero nôh...  Nikto totiž dodnes nevie povedať, ako sa volali obyvatelia Kyjevskej Rusi. Jedno je však isté, že sa nevolali Rusíni. Lingvinisti sa zhodli na tom, že takéto pomenovanie nezodpovedá vtedy používanému spôsobu vyjadrovania. Najväčší odborník na  Kyjevskú Rus - Peter Toločko, akademik  Ukrajinskej akadémie vied, riaditeľ Archeologického ústavu, sa domnieva, že sa volali Rusiči. Najpravdepodobnejšie však je, že sa volali podľa oblastí, ktoré obývali a tak ich pomenovávajú aj neskoršie dokumenty: kyjevskí, haličskí, černohovskí, pskovskí, suzdalskí, novgorodskí... ľudia.  Samotní Rusi boli do éry Petra I. známi ako Moskoviti.
Kyjevská Rus nebola nikdy centralizovaným štátnym útvarom. Bola len konglomerátom kniežactiev a nezávislých miest (Novgorod, Pskov, Lagoda, Suzdal…). Práve kvôli tejto nejednotnosti ich tátaro-mongolské hordy veľmi ľahko premohli. Až neskôr tento konglomerát historici pomenovali jednotným názvom Kyjevská Rus. Napriek tomu pán Sopoliga nemá problém pojem Rusín stotožniť s Kyjevskou Rusou...  
 
Absolútnou hlúposťou (minimálne rovnakou ako Kaliňákom uvádzané Interhelpo) je tvrdenie pána Sopoligu, že Valasi k nám  prišli z Haliče. Na toto tvrdenie by negatívne reagovali aj samotní Haličania. Veľmi by sa nepoďakovali svojmu spriaznencovi, že ich ešte v 15.-16. storočí predstavuje ako jednoduchých pastierov. Pán Sopoliga asi nikdy nečítal diela proukrajinského historika  Stavrovského. A to už nehovoriac, že nič netuší ani o prácach najväčšej autority na valašskú kolonizáciu Dimitrija Krandžalova, profesora na Olomouckej univerzite. Však len samotné názvy horských vrchov, kade šli Valasi románsko-rumunského pôvodu, všetky tie Kyčery, Pietrosy, Pikuje, Hoverly sa tiahnu z Balkánu až na Moravu.
Kolonizačný  pohyb z juhu uznávajú historické vedy všetkých stredoeurópskych a balkánskych štátov (na Slovensku napr. prof. Ferdinand Uličný). Dediny založené migráciou zo severu sa dajú porátať na prstoch dvoch rúk a pánom Sopoligom uvádzaných 300 obcí je na smiech. Veď toľko dedín na celom území, kde v tom čase žili  Rusíni, teda od Rumunska  až po Spiš, ani nebolo. A ďalšia elementárna nevedomosť. V Haliči v čase valašskej kolonizácie už bolo tuhé poddanstvo. „Poľský pán“ naisto nebol „idiot", aby zdroj svojho bohatstva nechal slobodne vandrovať. Z čoho by potom sám žil a profitoval?
 
Tak isto tvrdenie pána Sopoligu o lingvinistických autoritách v Prahe, ktoré riešili problém jazyka v roku 1919, je nedopovedané, resp. pán riaditeľ zase niečo nedoštudoval…  
Zbor 15 českých lingvinistov  síce dospel na svojej porade koncom decembra 1919 k tomu, že jazyk obyvateľstva na Podkarpatskej Rusi je „bezesporu maloruský jazyk“ a odporučil pre školy na Podkarpatskej Rusi „haličskú variantu ukrajinského jazyka“ na vyučovanie, ale na záver dodal poznámku, že „Ukrajinci sú príslušníci veľkého ruského národa“. Takto len potvrdili jazykovedci svoj zastaralý slavianofilský charakter úvah o jazyku a národnej identity Rusínov. Už v roku 1924 však zamestnala česká Akadémia vied J.G.Gerovského (1886 Ľvov - 1959 Prešov), vnuka Adolfa Dobrianskeho. Poverila ho skúmaním a klasifikáciou rusínskych dialektov. Výsledkom jeho práce je štúdia - Jazyk Podkarpatskej Rusi (Československá vlastivěda, sv. 3,1934, Moskva 1995), ktorá sa stala „klasikou“ rusínštiny. Gerovský dospel  k záveru o zásadnej štrukturálnej odlišnosti rusínskych dialektov od ukrajinských.
Aj na základe tohto výskumu hovorili českí  lingvinisti už o rusínskych nárečiach ako o svojbytnom celku, ktorý sa vyvíjal od 14. storočia nezávisle od ukrajinčiny a bol charakteristický mimo iného aj mnohými bohemizmami. A boli to práve českí vedci a bádatelia, ktorí v druhej polovici 30. rokov došli k záverom, že Rusíni sú samostatným národom (Podkarpatská revue 1936-1938).

A ešte jeden dôkaz o neexistencii prepojenia s Karpatskou Rusou – ikonopisectvo.
Práve „akurátne“ ikony sa u nás nenachádzajú. To, čo je v našich cerkvách, sú len obrazy miestnych majstrov. Pravá ikona byzantsko-staroruského typu musí spĺňať strohý prísny kanón - písaná (maľovaná) na dreve, ktoré bolo pripravené osobitným spôsobom. Toto remeslo naši ikonopisci neovládali. Maľovanie temperou na vaječnom žĺtku, olejom dovezeným z Grécka, dodržiavanie starých foriem, neprípustná voľnosť, proporcionálnosť, šablonovitosť… Toto všetko našim ikonám chýba. Ale zároveň to dokazuje, že naši predkovia v časoch Kyjevskej Rusi nemali kontakty s východnou Európou. Naše pravoslávie bolo vtedy previazané so srbskou pravoslávnou cirkvou, maramošské s rumunskou. Na východnom Slovensku v 17.-18. storočí v ikonopise už badať kontakty s Lemkovinou, ale aj tu platí to isté – národné obrazy, žiadne pravé ikony. A hoci na východe Ukrajiny sa už v tom čase obnovila tradícia písania ikôn pod vplyvom rusko-moskovského pravoslávia, v našom priestore vtedy už fungovala „uniátska“ cirkev. Takže opäť žiadne čulé kontakty...
  
Tak ako som spomenul v úvode, táto diskusia sa pravidelne opakuje a nikoho neobohacuje. Dlhotrvajúci spor treba ukončiť. 
Pri plnom rešpektovaní práv tak Rusínov, ako aj  Ukrajincov, musíme byť vytrvalí a precízni pri vytváraní podmienok na ich jednoznačnú identifikáciu. Tak, ako boli vytvorené samostatné „rubriky“ na sčítacom hárku pri sčítaní obyvateľstva pre Ukrajincov aj  Rusínov, tak ako sú oddelené dotácie na ich kultúrne projekty, tak je nutné dôsledne oddeliť televízne a rozhlasové vysielania, spoločné pozdravy jubilantom, TV magazíny, divadlá, múzeá...  
Len takýmto spôsobom sa dá predísť konfliktom a zabrániť ďalšej radikalizácii požiadaviek, častokrát  veľmi  kontroverzných a v princípe nič neriešiacich...  Potom obidve národnosti začnú hľadať hodnoty, ktoré ich spájajú a budú schopní riešiť spoločné problémy, ktoré ich trápia.  

Ján Lipinský,
rusínsky aktivista