AD: O ázijskom spôsobe polemizovania M. Sopoligu s oponentmi

Nedávno som sa vyjadril k spôsobu, akým prezentoval M. Sopoliga svoju knihu pred médiami v Užhorode. Vtedy mi ani nenapadlo, že sa k tejto problematike vrátim v súvislosti s tým, čo sa stalo na internete s pôvodným záznamom z tejto akcie. Keď som sa po čase náhodou pozrel na pôvodný zápis na webstránke, bol som prekvapený, že v ňom chýbajú niektoré závažné výroky vo vyjadreniach M. Sopoligu o rusínskom hnutí a o súčasných rusínskych lídroch na Slovensku. Chýbajú tam práve kriminalizujúce slová, akými vtedy pomenoval popredných rusínskych predstaviteľov z čela rusínskeho hnutia. Obyčajne sa nestáva, aby sa pôvodný zápis zaznamenaný médiom po čase zmenil, preto som sa nad touto neobvyklou udalosťou pozastavil.

V pôvodnom zázname M. Sopoliga na otázku, „aké je to rusínske hnutie, keď vám rusínska karta zapríčinila také veľké škody“ a „čo sú to za ľudia, tí lídri Rusínov na Slovensku?“ , odpovedal, že „nijaké rusínske hnutie neexistuje, ide len o niekoľkých politikárov a komediantov, ktorí sami seba považujú za politikov. Týka sa to len ´niekoľkých psychopatov´“.

ieto kriminalizujúce slová už v zázname na internete nie sú. Niekto ich odtiaľ odstránil a určite nie náhodne. Nie je podstatné, kto to urobil, ale je zaujímavé, prečo. Či už sa to urobilo na želanie autora slov, alebo si neprípustnosť kriminalizujúcich vstupov do polemiky uvedomil správca užhorodského internetového média, nie je podstatné. Samotný výskyt antidemokratických postupov autora svedčí o tom, že tak on, ako aj správca webstránky si uvedomili neprípustnosť „ázijských“ postupov diskusie vo vedeckých kruhoch. Preto sa kriminalizujúce slová zo zápisu odstránili.

Keďže však správca internetového média v Užhorode mohol predpokladať, že na prezentácii Sopoligovej publikácie vznikne odborná polemika, žiaduce bolo pozvať na akciu aj vedeckých oponentov z radov rusínskych vedcov, filológov, historikov či ďalších odborníkov, aby sa mohli do polemiky zapojiť. To sa nestalo, čo vypovedá o kvalite prezentácie samo za seba.

Vygumovať kriminalizujúce slová zo záznamu však neznamená, že sa tam nepovedali. Daná kauza svedčí skôr o tom, ako autor prezentácie M. Sopoliga spolu s užhorodským internetovým médiom a pracovníkmi Užhorodskej univerzity nerešpektujú demokratické pravidlá. Ale rovnako neseriózne sú aj snahy M. Sopoligu oživovať falošné predstavy o ukrajinskom etniku v priestore severovýchodného Slovenska južne od karpatského oblúka a severne od Zemplína, Šariša a Spiša až po Tatry. Ukrajinské etnikum totiž podľa M. Sopoligu siaha údajne až po historicky rusínsku dedinu Osturňa. Takéto tvrdenie je nepravdivé a antihistorické. Opiera sa o pokusy nekompetentných historikov a filológov, ktorí považujú rusínsky jazyk severovýchodného Slovenska za súčasť ukrajinčiny. Historické fakty o tomto regióne pritom svedčia o tunajšom rusínskom etniku zmiešanom so slovenskými prvkami.

Dosvedčujú to napríklad urbárske zoznamy z dôb Márie Terézie zo všetkých pohraničných dedín od Osturne ponad celý severný Spiš, Šariš a Zemplín až po Sobrance. Nemenej presvedčivo to potvrdzuje aj fakt náboženského presvedčenia rusínskeho obyvateľstva, ktoré sa po stáročia hlási ku gréckokatolíckemu náboženstvu (Užhorodská únia, 1646). Prítomnosť rusínskeho etnika v regióne dokladajú aj historické fakty z dôb pred nájazdmi Tatárov v 13. storočí, ako aj pred príchodom Maďarov, ktorí si od Rusínov osvojovali usadlý spôsob života. Dosvedčuje to aj náboženstvo Rusínov, ako aj maďarské jazykové „výpožičky“ z rusínčiny a slovenčiny. Nie náhodou spomína kráľovský notár Bélu IV. vo svojom diele Gesta Hungarorum Rusínov a ich kniežatá (Laborec), vrátane bojov proti nim (Užhorodský zámok).

V nasledujúcich storočiach potvrdzuje prítomnosť Rusínov v karpatskom  regióne aj valašská kolonizácia, ktorej vplyvom sa dostalo do tohto priestoru napríklad ovčiarstvo. O tejto kolonizácii hovoria niektorí historici (prof. F. Uličný) aj ako o „rusínskom práve“. V tých časoch tam ani len nechyrovali o ukrajinskom etniku lebo tam nebolo. Ale ani za čias zbojníckej družiny Hlavatého neexistovalo v Karpatoch ukrajinské etnikum, a pritom Rusíni už obývali všetky dediny od Osturne až po Sobrance. Obyvateľstvo, ktoré obýva tieto regióny od najstarších historických dôb, komunikuje medzi sebou aj so susednými obyvateľmi svojou rusínskou rečou, ktorá je jeho materinským jazykom. Tento historický jav je tu od nepamäti a zo života Rusínov ho nevykorenili žiadni novodobí deformátori dejín schopní zriecť sa aj svojho materinského jazyka, aj špecifickej rusínskej kultúry a ľudového umenia. Za 30 strieborných s vidinou cudzích vedeckých či akademických titulov pohotovo predkladajú verejnosti pochybné vedecké diela.

M. Sopoliga dal teda urýchlene „vygumovať“ inkriminované slová  o Rusínoch z internetu. Stopy po jeho výrokoch však zostanú ako škvrny na jeho charaktere. A tie sú trvalé, tie sa „vygumovať“ len tak nedajú. Jeho snahy odvolávať sa na Rusínov z Kyjevskej Rusi sú len úbohé porovnávania rôznych historických a filologických faktov, ktoré so súčasnými karpatskými Rusínmi okrem podobnosti v názve nemajú nič spoločné. Tak ako iný názov obyvateľov Kyjevskej Rusi – „Rusiči“, ktorý používa autor Slova o Igorovom pluku. Podobne ako vtedajšie slovo Rusín malo aj slovo Rusič (Rusiči) ten istý význam. Ale okrem M. Sopoligu nikto tieto slová nezačleňuje do terajších jazykov, či už ukrajinského, rusínskeho alebo ruského.

Pochybné postupy používa M. Sopoliga vždy, keď nemá argumenty proti oponentom. Vyťahuje osobné veci bez akejkoľvek spojitosti s realitou. Keďže moju činnosť ani moje vedecké práce nepozná, vymýšľa si aj o mne politické a ideologické nezmysly. Taký je aj jeho spôsob narábania s historickým či s filologickým materiálom, keďže si pletie súčasných karpatských Rusínov s obyvateľmi Kyjevskej Rusi a rusínskych buditeľov ráta medzi Rusínov – Ukrajincov. Falzifikuje celú rusínsku históriu. Na rozdiel od neho som vo svojej vedeckej a publikačnej činnosti úzko spolupracoval nielen s domácimi (slovenskými a českými) literárnymi vedcami, kritikmi a publicistami, ale aj s vedcami z ďalších európskych i zámorských štátov (Rusko, Poľsko, Juhoslávia, Rakúsko, Nemecko, Taliansko, USA, Kanada).

Uvedená problematika má aj svoj hlboký etický zmysel. To, že si M. Sopoliga dovoľuje nazvať rusínskych lídrov politikármi, ba až psychopatmi, zatiaľ čo sám seba vyzdvihuje do nebies, svedčí o jeho nezdravých osobných ambíciách. Pasuje sa aj do úlohy poradcu najvyšších politických lídrov Ukrajiny. Dokonca ich poúča, ako majú postupovať pri riešení jazykových problémov v ich vlastnej krajine. Ale fakt, že za rusínskymi lídrami na Slovensku stoja desiatky tisíc Rusínov, M. Sopoligovi nebráni, aby donekonečna tvrdil, že nijaké rusínske hnutie neexistuje. Sám sa cíti stále ako ataman siedmich tisícov Ukrajincov, ktorí sa však  – na rozdiel od neho – necítia ako Rusíni – Ukrajinci. Pretože nikde inde na svete ich nikto neuznal. Okrem bývalých funkcionárov smutne pamätného Kultúrneho zväzu ukrajinských pracujúcich, ktorý bol nástrojom boľševizovanej KSS/KSČ na ukrajinizáciu Rusínov na Slovensku.

Odstránenie inkriminovaných Sopoligových slov zo záznamu internetového média na Ukrajine svedčí aj o celkovej kultúre tohto človeka, ktorý nielenže falošne „zhodnotil“ rusínske hnutie, ale neodbornou polemikou s mojou kritikou jeho užhorodského vystúpenia dal vlastne sám sebe patričnú vizitku. 
                                                                                                        
doc. PhDr. Vasiľ Choma, CSc.              

Súvisiace články:

17.02.2012::
Škandalózne vyjadrenia Miroslava Sopoligu na adresu Rusínov
http://www.rusyn.sk/index.php?ID=6823&l=sk

17.02.2012::
Reakcia na vystúpenie Miroslava Sopoligu pred univerzitnou verejnosťou v Užhorode
http://www.rusyn.sk/index.php?ID=6824&l=sk