Ad: Turisti navštívili krajanov v Srbsku

Vojvodina - blízka krajina, blízkych ludí

V 26. čísle BN bol zverejnený článok „Turisti navštívili krajanov v Srbsku", ktorý informoval o návšteve členov Klubu slovenských turistov v Bardejove v Srbskej republike. Je chvályhodné, že bardejovskí turisti navštevujú rôzne krajiny a že pri tom nezabúdajú ani na našich krajanov. Rovnako je dobré, že sa o týchto svojich aktivitách snažia informovať aj čitateľov BN. S veľkou ľútosťou však musíme konštatovať, že hodnota tohto príspevku bola čiastočne znížená jedným nenápadným, ale o to závažnejším omylom, ktorý si vyžaduje vysvetlenie. O čo konkrétne ide?

V predmetnom článku sa nachádza aj táto pasáž: „Druhý deň nášho pobytu sme navštívili obce Kulpin, Bački Petrovac, Ruski Kerestúr a Kocúr. Ide o obce, v ktorých prevláda slovenské obyvateľstvo. A hoci niektorí sa označujú za „rusnákov", toto označenie sa nevzťahuje na jazyk ktorým komunikujú, ale na grécko-katolícke vyznanie týchto ľudí".

Áno je pravdou, že v obciach Kulpin a Bačsky Petrovec naozaj žijú vo väčšine Slováci evanjelického, a. v. vyznania, ktorí prišli na Dolnú zem zo stredoslovenských regiónov (najmä Zvolen, Tekov, Novohrad). Ďalšie dve spomenuté obce (Ruský Kerestúr a Kocúr) sú však sídlami s početným (v Ruskom Keresture dokonca s väčšinovým) zastúpením rusínskeho (rusnáckeho) obyvateľstva, a to nielen podľa gréckokatolíckeho vierovyznania a jazyka, no najmä podľa svojho vlastného presvedčenia, ktoré im nikto nemôže zobrať.

O tom za koho sa títo Rusnáci sami považujú, si napokon v nasledujúcich riadkoch môžu urobiť predstavu aj naši čitatelia, ktorým prinášame úryvok z publikácie ,Jugoslovenski Rusini/ Rusnaci", ktorá vyšla ešte v roku 1995 v novosadskom vydavateľstve Ruské slovo. Túto publikáciu vydala Matica rusínska (Ruska matka) so sídlom v Ruskom Keresture, ktorá má v Srbsku podobné postavenie ako Matica slovenská.

Keďže vojvodinskí Rusini ako písmo používajú azbuku, ktorú nie každý ovláda, úryvok prinášame v originálnom znení, avšak v prepise ďo latinky slovenského typu. Slovenský preklad textu je v tomto prípade zbytočný, keďže každý rodený „východniar" mu určite bez väčších problémov porozumie: „Rusnaci (Rusini) to najjužňejša i najmenša vidvojena grupa Karpato-Rusinoch. Koncentrovaní su u stred Bači, u zachodnej časci Srimu i u vostočnej Slavoniji. Medzi sobu chasnuju svojo meno Rusnaci abo Rusini, ale u literaturi su išče poznati i jak bačvansko-srimski Rusnaci, vojvoďanski Rusnaci abo juhoslavjanski Rusnaci... Rusnaci už 250 roki žijú na juhu Panónskej rovňini: od Tisi po Dunaj i od Dunaju po Savu. To mala, ale čerstvá grupa Karpato-Rusinoch, štredňoevropskoho národu zoz centrom na horoch Karpatoch. Hoč mala grupa, Rusnacom Še udalo: začuvac vlasne meno; okremni jazyk rozvic do literaturnej normi; pestovac kultúru z vlasnej istoriji; mac svoju cerkvu i svojo instituciji za prosvitu i náuku. Za dva i pol vika, Rusnacoch u nacionalnim očuvaňu ňe zoparli aňi vojni, aňi dzeleňa medzi deržavami, hoč u nich učastvovali po svojej dzeki hoč ňe: neúspešne povstane mukačevskoho grófa Ferenca Rakocija II prociv Avstrijí (1703-1771); vojna Uhorskej i Avstríji (1848), Perša svetova vojna (1914-1918); Druha svetova vojna (1941-1945) i hraždanska vojna na teritorijoch buvšej Juhoslaviji (1991 -1995)." K týmto pohromám, ktoré na prelome tisícročí postihli našich vojvodinských krajanov bez rozdielu toho či to boli Rusíni alebo Slováci, musíme pridať aj „vojnu o Kosovo" a bombardovanie bývalej srbsko-čiernohorskej Juhoslavie letectvom NATO.

Na základe tohto úryvku vidieť, že jadro jazyka má síce typické prvky zemplínskeho či zemplínsko-sotáckeho dialektu, v ktorom sú však početne zastúpené rusínske lexikálne a syntaktické prvky vrátane lexikálnych výpožičiek z iných jazykov (maďarčiny, ukrajinčiny, ale najmä srbochorvátčiny).

Prečo vojvodinskí Rusíni, ktorých môže byť asi 25-tísíc, rozprávajú kodifikovaným jazykom, ktorý by sa u nás mohol považovať za slovenský dialekt? Rusínska komunita v Srbsku a v susednom Chorvátsku sa začala vytvárať pred vyše 260 rokmi, kedy na Dolnú zem prišli prví osadníci zo severovýchodných najchudobnejších oblastí Uhorska. Okrem prisťahovalcov z východného Slovenska a Zakarpatská (Podkarpatskej Rusi), tu prichádzali aj osadníci z juhovýchodného Poľska (Lemkoviny) a zároveň aj tzv. druhotní emigranti z dnešného Maďarska (okolie Miškolca, Mucsony, Makó a podobne). Najviac prisťahovalcov bolo z východného Slovenska: Starou Ľubovňou, Bardejovom a Svidníkom počnúc, Sečovcami, Trebišovom a Veľkými Kapušanmi končiac vrátane okolia Michaloviec a Sobraniec. A bol to práve zemplínsky dialekt z okolia Trebišova, ktorý dal základ spisovnému rusínskemu jazyku vojvodinského typu alebo ako oni hovoria „ruskej bešedi". Bolo tomu tak preto, že až do 30. rokov minulého storočia sa aj mnohí obyvatelia týchto gr.-kat. zemplínskych a použských dedín na Slovensku hlásili k rusínskej národnosti. Situáciu u nás však dramaticky zmenila 2. svetová vojna a následné udalosti, akým bol zákaz gréckokatolíckej cirkvi a rusínskej národnosti.

Naši krajania v bývalej Juhoslávii, na čele ktorej stál dlhé roky Josip Broz Tito, však takým niečím po roku 1945 neprešli. Spolu s ďalšími nesrbskými národnosťami dostali značnú mieru národnostných práv, ktoré im mohli (a dodnes môžu) závidieť aj mnohé menšiny v Európskej únii. Rusínsky jazyk v Srbsku má všetky znaky vysoko rozvinutého komunikačného jazyka, ktorý sa používa nielen v domácnostiach, ale aj vo verejnej správe, v školstve (vysoké nevynímajúc), v umeleckej sfére, v masovokomunikačných prostriedkoch a spolu s cirkevnoslovanským liturgickým jazykom aj v pastoračnej praxi gréckokatolíckej cirkvi.

Ak by sa niekto pozastavoval nad tým ako je to možné, je potrebné si uvedomiť, že takýchto prípadov máme v Európe viacero. Na jednej strane máme dva blízke, ale predsa len odlišné národy s jedným spisovným jazykom (Nemci-Rakúšania, Rumun -Moldavci), ale máme aj jeden národ, ktorý má dva či viac spisovných jazykov (napríklad Nóri a Škóti).

Preto nie je potrebné brať našim krajanom v Srbsku ich identitu, ktorú oni považujú za svoju. To, čo bolo napísané v článku, to určite nemohol povedať žiaden z nich. Zhodou okolností práve v čase návštevy bardejovských turistov v Srbsku (4. 6. - 7. 6.), sa v Ruskom Kerestúre a v chorvátskych Petrovciach konal jubilejný 10. Svetový kongres Rusínov/Rusnákov a Lemkov, ktorý bol vysoko hodnotený aj predstaviteľmi iných menšín, s ktorými majú naši krajania veľmi dobré priateľské a rodinné vzťahy. Medzi takéto menšiny jednoznačne patria aj vojvodinskí Slováci, ktorí sa pravidelne zúčastňujú na rôznych kultúrno-spoločenských podujatiach vojvodinských Rusínov, a naopak. Vysoký stupeň vlastenectva a zdravého patriotizmu našich krajanov ocenil aj Svetozar Čiplič, minister vlády Srbskej republiky pre ľudské práva a menšiny, ktorý uviedol, že v najťažších vojnových časoch, ktoré v prvej polovici 90. rokov postihli túto krajinu, práve Rusíni a Slováci boli medzi prvými, ktorí prišli pomáhať tým, čo prišli o svoje domovy alebo o svojich najbližších. Je potrebné k tomu ešte niečo dodať?

V prípade, že autor článku o návšteve bardejovských turistov v Srbsku bude mať záujem získať ďalšie informácie o našich krajanoch vo Vojvodine, môže navštíviť bardejovský regionálny klub Rusínskej obrody na Slovensku. Naša kancelária (po presťahovaní sa z Domu politických strán na Dlhom rade) sa nachádza na Rhódyho ulici (poniže HOS-ky).

Rusínska obroda - Regionálny klub Bardejov