AD1: Reakcia na príspevok A. Antoňáka pod názvom Preparovanie Rusínov na humenský spôsob...

Kniha fotografií  T. Leňa a J. Ondzika Rusíni s odbornými príspevkami znalca dokumentárnej fotografie A. Hrabušického, ako aj vedeckého pracovníka v oblasti histórie Rusínov na Slovensku prof. P. Švorca z FF PU  a M. Glosíkovej, riaditeľky Múzea rusínskej kultúry v Prešove, má od svojho vydania mimoriadny ohlas doma i v zahraničí, ako sme už o tom v médiách informovali. Ide o ohlasy vysoko pozitívne, čo sa týka zámeru, koncepcie a samotného výsledku (viď Humenský Korzár a domovský portál www.rusyn.sk).

Z negatívnych ohlasov sme doteraz zaznamenali len dva. Pán M. Kerekanič reagoval na knihu kritickým príspevkom uverejnenom v časopise Info Rusín z augusta 2012. Každý má právo v demokratickej spoločnosti prezentovať svoj názor, a keď je podložený snahou napomôcť ďalšej tvorbe, je aj úprimne vítaný.

 

Nedá sa to však povedať  o článku A. Antoňáka, pretože sú v ňom vyslovené lži. Preto naň musíme reagovať. V čom sa podľa nás nezhoduje skutočnosť s tvrdeniami pána A. Antoňáka? 
 
1. Nie je pravda, že A. Antoňák a M. Kerekanič nemali možnosť vyjadriť svoj názor na prezentácii našej knihy vo Vihorlatskej knižnici 31.mája 2012.Vo svojich vystúpeniach sa netajili  odmietavým postojom k nej. No keď nenašli pre svoje výhrady podporu u asi 150 prítomných, z ktorých mnohí boli práve Rusíni,  a keď  ich moderátorka vyzvala, aby v súlade s poslaním prvého predstavenia knihy verejnosti kládli autorom otázky, urazene odišli.
 

2. Nie je pravda, že jeden zo spoluautorov, T. Leňo, vyzval pána A. Antoňáka, aby svoje výhrady voči knihe riešil súdnou cestou, čo môže potvrdiť ktokoľvek z prítomných.

3. Nie je pravda, že autori teoretických príspevkov v knihe, sponzori a samotní ľudia na záberoch nemohli vidieť  fotografie, ktoré boli uverejnené v knihe. Profesorovi P. Švorcovi sme poslali v predstihu mnohé fotografie, teda nielen vybrané do publikácie, na CD-nosiči. Nepravdivé tvrdenie sa dotýka aj Ing. M. Mňahončáka, generálneho sponzora knihy, ktorý niekoľko mesiacov pred vydaním knihy, si bol sám prezrieť našu výstavu na pôde Vihorlatského osvetového strediska v Humennom, kde ho sprevádzala odborná pracovníčka Mgr. M. Mišková.
 

4. Nie je pravda, že sme fotografovali ľudí v rusínskych obciach bez ich súhlasu. Všetci o tom vedeli. A už vôbec nie je pravda, že sme vraj pri fotografovaní použili fotopušku. Totiž ani jeden z nás fotopušku nikdy nevlastnil. A čo sa týka nášho vzťahu k rodinám pána J. Michalčina a Fedurca, bývalých starostov v Jalovej, tak tu je pán Antoňák úplne v rozpore s pravdou. Ba musíme to napísať otvorene, do úst mnohých ľudí v svojom článku vkladá vlastné myšlienky a predstavy o nás. Totiž keď Slovenská televízia, štúdio Košice, o nás v roku 2003 nakrúcala dokumentárny film Zabudnutí ľudia,   vybrali sme si práve tieto dve rodiny a každý divák sa mohol presvedčiť, aké srdečné vzťahy medzi nami vládli. Napokon, film získal najvyššie ocenenie Zlatú medailu na festivale dokumentárnych filmov v Českej republike.
 

5. Azda najzávažnejším lživým tvrdením pána Antoňáka je, že pri jednom z najviac diskutabilných záberov z jeho strany  – Oráči -, kde žena ťahá pluh, sme postupovali hrubo, nekorektne a proti vôli fotografovaných.Títo ľudia mu mali údajne povedať: „ My sme im to  rázne zakázali a doslova sme ich odháňali z nášho pozemku. Ba dokonca sme na nejaký čas prerušili prácu.“ Opak je pravdou. S týmito milými ľuďmi z Novej Sedlice sme sa stretli prvý raz v piatok večer 29.3.2002.  Pozvali nás na pohostenie a opekané zemiaky z pahreby so slaninkou. Pýtali sme sa, čo robili cez deň. Vraj obrábali svoje políčka. A popísali nám ako. Bez mechanizmov, polia sú malé. Neoplatí sa traktorom. Príďte zajtra, pracujeme znova, uvidíte ako. Ráno za ich domom sme ich našli už pracovať. Strávili sme s nimi celé predpoludnie. Na priložených fotografiách si súdny čitateľ urobí obraz o „hadoch“, ktorí ich fotografovali.
Fotografie nájdete tu: http://www.rusyn.sk/index.php?ID=7753&l=sk

6. Ďalší Antoňákov komentár, ktorý sa sám považuje za „ popredného rusínskeho odborníka v oblasti umenovedy“, sa dotýka fotografie, ktorá vznikla na Vianoce a zobrazuje skutočne nie veľmi jednoduchý a ľahký spôsob života v horských oblastiach severovýchodného Slovenska. Autora fotografie J. Ondzika označil za cynika. To sa dá zniesť. Pán docent sa v svojej zlobe nechal uniesť. Človeka na fotografii totiž identifikoval a verejne označil ako „duševne chorú starenku“. Toto je podľa nášho názoru vrchol cynizmu a neľudskosti. Neospravedlňuje ho ani to, že na podobný súd nemá kvalifikáciu.
 

7. Ďalšia Antoňákova výhrada sa týka spolupráce s Paulom Robertom Magocsim.Vraj neexistovala.Dávno pred vydaním knihy sa T. Leňo stretol v Medzilaborciach s P. R.Magocsim, vysokoškolským profesorom v kanadskom Toronte. Bol z prvých významných predstaviteľov Rusínov, ktorí  podporovali fotografický projekt. Pozýval T. Leňa na rôzne stretnutia rusínskej inteligencie, dôkazom čoho je niekoľko záberov vo vydanej publikácii. T. Leňo mohol nielen robiť zábery zo Svetového kongresu Rusínov v poľskej Krinici, ale aj vystúpiť s prezentáciou  už dlhodobo realizovaného projektu na jeho predsedníctve. Tento projekt Magocsiho  natoľko zaujal, že prijal pozvanie na  priateľské  stretnutie do Humenného, kde  s ním,  , a ďalšími vysokoškolskými učiteľmi a zástupcami rusínskej inteligencie T. Leňo niekoľko hodín rozprával o problematike Rusínov na Slovensku a vo svete a o projekte Rusíni.
 

Z príspevku A. Antoňáka  vyplývajú ešte niektoré otázniky. Na základe akej kompetencie si autor dovoľuje spochybňovať odbornú spôsobilosť  profesora P. Švorca, že sa vraj „sám pasuje za renomovaného znalca rusínskej problematiky“?
 

Ak zo 132 záberov v knihe sa autor vyjadruje len k 22 a na ich základe subjektivisticky odsudzuje, príkro odmieta celú publikáciu, čo je vlastne jeho zámerom?
 

Čo si možno myslieť, o autorovi príspevku, keď vytrvalo odmieta navrhovanú odbornú diskusiu s tvorcami knihy a skôr sa snaží získať proti nim ľudí v dedinách, z ktorých pochádza väčšina záberov? Neusvedčuje tých  ním získaných 150 záporných ohlasov práve samotného  autora zo zaujatosti? Veď títo ľudia mali predsa možnosť sa vidieť priamo na výstavách v dedinách Ruský Potok, Jalová a neskôr v Humennom , v Prešove a Svidníku a reagovať!  Ohlasy z miestnych výstav však boli bez výnimky kladné. Či nemajú byť ľudia znechutení práve z autora príspevku, keď, ako sa dozvedáme z viacerých zdrojov, ich nabáda, aby písali do novín svoje rozhorčenie, resp. aby podali na autorov trestné oznámenie? Zaujatosť a zloba  sa napokon samy  diskvalifikujú. Pozornosť treba obrátiť iným smerom, ktorý chceme ďalej naznačiť.

V svojom príspevku dáva pán A. Antoňák na vedomie, že ho fotografia zaujíma nielen ako amatéra, ale že si prehlbuje aj teoretické znalosti z tejto oblasti. Ako o sebe tvrdí, že je popredným rusínskym teoretikom v oblasti umenovedy, ale zároveň aj fotografom - amatérom  mohol by  svoj pohľad na fotografiu konzultovať aj s odbornou fotografickou obcou, s takými kapacitami, ako sú napríklad Prof. Václav Macek, významný teoretik a riaditeľ Stredoeurópskeho domu fotografie v Bratislave, Prof. Ľubo Stacho z VŠVU, či so samotným Aurelom Hrabušickým, kurátorom zbierky fotomédií Slovenskej národnej galérie v Bratislave, prípadne navštíviť v Čechách jednoho z najvýznamnejších pedagógov a fotografov Prof. Jindřicha Štreita.

Je veľkou škodou, že sa pán Antoňák  nezúčastnil našej poslednej výstavy zaradenej v rámci európskeho fotografického festivalu Mesiaca fotografie na Bratislavskom hrade dňa 2.11. t.r., pretože všetci vyšiespomínaní odborníci a aj mnohí ďalší na našej výstave boli prítomní. A samozrejme bolo tam aj množstvo Rusínov. Ak by dokument Rusíni bol taký, akým ho svojimi očami a prostredníctvom svojho hodnotenia vidí pán A. Antoňák, azda by nemohol byť vybratý do tohto európskeho festivalu, ktorý sa toho roku niesol v duchu témy národnostnej menšiny.
 

Pretože sa pán Antoňák  cíti byť Rusínom, čo mu bráni, aby on sám „brázdil“ po dedinách a mestečkách s prevažne rusínskym obyvateľstvom s celkom odlišným a tentoraz ušľachtilým zámerom: podať vlastnú verziu, vlastné chápanie rusínskeho sveta, kultúry, zvyklostí, tradícií a umenia a vydať vlastnú fotografickú publikáciu. Nebude to lepšia odpoveď, ako hanobiť tvorcov a prispievateľov prvého závažného fotografického dokumentu o Rusínoch? Úprimne mu v tom budeme držať palce, aby vydal raz ešte lepšiu, pravdivejšiu knihu o Rusínoch.
 
Každá dokumentárna kniha má svoj čas vzniku, čas zrelosti a čas postupného zastarávania. Zábery  zo súčasnosti sú iné, aké boli včera. Pretože život sa mení.  Zachytiť život v jeho pestrosti a zároveň celistvosti je umenie. My sme dostali šancu zachytiť premeny života jednej národnej komunity. Bez akéhokoľvek aranžovania. V pozitívnom či negatívnom zmysle slova. Sme šťastní, že  sme našli v drvivej väčšine Rusínov pochopenie a že aj zásluhou našich záberov sa o tejto komunite  vie viac u nás i v zahraničí. Svedčí o tom množstvo domácich  a zahraničných výstav a ocenení. Kto  v súčasnosti múti vodu, šíri xenofóbne názory a robí medvediu službu rusínskej obci, nech posúdi čitateľ sám.
 
Tomáš Leňo  a  Jozef Ondzik