AD11: Reakcia na príspevok A. Antoňáka pod názvom Preparovanie Rusínov na humenský spôsob...

Ľuba Kráľová: Rusíni na Bratislavskom hrade

Reakcia na príspevok A. Antoňáka pod názvom Preparovanie Rusínov na humenský spôsob alebo bombastický názov a bublinkový obsah (Marginálne poznámky (na adresu) publikácie Rusíni  Tomáša Leňa a Jozefa Ondzika).

Pred troma týždňami som bola na Bratislavskom hrade a videla som výstavu fotografií s názvom RUSÍNI autorov Tomáša Leňa a Jozefa Ondzika. Do Bratislavy sme s rodinou šli aj kvôli tejto výstave. Pre mňa to bol veľký zážitok a veľký sviatok vidieť na Bratislavskom hrade fotografickú výstavu o Rusínoch. Koľkokrát bola na Bratislavskom hrade výstava o Rusínoch? Ja viem o tejto jedinej. A to vďaka spomínaným fotografom z Humenného.

Priznám sa, moje očakávania boli spočiatku nenaplnené. Čakala som čosi veľkolepejšie, prekvapilo ma, že sú vystavené iba staršie fotky z 80. rokov, a to zo Starinskej doliny pred vysídlením veľkých siedmich obcí kvôli vodnej nádrži Starina, ale i z iných obcí za Sninou smerom k ukrajinskej hranici (Ruský Potok, Nová Sedlica...). No potom som si uvedomila, že život Rusínov nikdy veľkolepý nebol. Tým viac, že autori fotografií zachytili už dnes nezachytiteľné. To, čo zmizlo v nenávratne času alebo po zrovnaní so zemou siedmich krásnych dedín na úpätí východných Karpát. Často mi až srdce stislo pri tých záberoch, pretože zobrazujú stratený svet môjho detstva a každodenný život Rusínov z mojej rodnej Sninskej doliny, dávno zabudnutý. Rovnako ma srdce zabolí, keď prídem napríklad do Parihuzoviec (dediny s približne 25 obyvateľmi), alebo do Jalovej, pretože nájdem vymierajúce dedinky skrčené v horách v lone prekrásnej prírody, no pomaly bez života. Fotografie o Rusínoch na Bratislavskom hrade mi pohladili dušu svojou umeleckou výpoveďou i dokumentárnou hodnotou.

Na moje počudovanie však pán docent Andrej Antoňák vo svojom článku v plnom rozsahu odmietol prínos knižnej publikácie Rusíni autorov Tomáša Leňa a Jozefa Ondzika, z ktorej boli vybraté niektoré fotografie pre výstavu na Bratislavskom hrade.

Prečo je medzi niektorými našimi ľuďmi rozšírený tento bohapustý pocit nadradenosti nad iných ľudí alebo schopnosť opovrhovať prácou iného človeka? Prečo sme takí kritickí ku práci iného a svoju vychvaľujeme do nebies? Ako ľahko je kritizovať a máločo robiť pre dobro nášho národa (na Slovensku nám vsugerúvajú, že sme iba národnosť, áno, žijeme v diaspóre, pretože naše kompaktné územie Podkarpatskej Rusi nám európske mocnosti dovolili roztrhať na kusy).

Každý z nás vo svojej práci pre náš národ môže robiť chyby, no buďme k sebe tolerantní a povznesme sa nad ne, ak sú to chyby rastu či vzájomného spoznávania. Začnime už konečne prijímať každú natiahnutú ruku ochotnú pomôcť nášmu vymierajúcemu národu. Lebo naozaj ich nie je veľa.

Fotografická prezentácia Rusínov na Bratislavskom hrade či knižná publikácia Rusíni je takouto natiahnutou pomocnou rukou. Тomás Leňo a Jozef Ondzik sú humenskí fotografi. Slováci. Humenné, rovnako ako Snina, sú slovenské mestá s pôvodným sotáckym obyvateľstvom. Územie Rusínov v tomto regióne sa rozprestiera v Beskydoch za Sninou smerom k poľskej či ukrajinskej hranici alebo vo Vihorlatskom pohorí medzi Sninou a Humenným (dedina Valaškovce vysťahovaná kvôli vojenskému uzavretému priestoru neďaleko Humenného pri Hažíne). Okrem stakčínskej rodáčky pani Danky Kapraľovej nepoznám ďalších Rusínov, ktorí by prezentovali v umeleckej fotografii život Rusínov na Slovensku. Ale to len možno ja  ich nepoznám. A keď to urobia dvaja entuziasti – Slováci, tak ich budeme za to tak bezostyšne a nekorektne kritizovať? Ba dokonca nahovárať obyvateľov obcí, ktoré sa ocitli na fotografiách, k akýmsi podpásovým krokom voči nim? Písaniu do novín či podávaniu trestných oznámení?

Silné sú slová autorov knihy i fotografickej expozície Rusíni Tomáša Leňa a Jozefa Ondzika na záver svojej reakcie na kritické slová pána Andreja Antoňáka. Áno, každý z nás môže vziať fotoaparát, sadnúť si na zriedkavý v doline autobus a prežiť s našimi ľuďmi týždne a mesiace a dokumentovať ich každodenný život po svojom. Je pravda, že v 80. rokoch 20. storočia žili naši ľudia v iných podmienkach, v akých žijú dnes. Ale umelec má právo na vlastnú výpoveď. Keby sme chceli hodnotiť realitu podľa Picassových obrazov, tak by sme sa z nej možno vysmiali, ohrnuli nad ňou nos, alebo by sme ju oplakali, taká je na jeho obrazoch bizarná. Picasso však povýšil našu obyčajnú každodennosť na umenie! Toto sa podarilo i dvom skromným fotografom z Humenného, pánom Tomášovi Leňovi i Jozefovi Ondzikovi.

Je potrebné sa im hlboko ukloniť a poďakovať, že doviedli umelecký obraz o Rusínoch okrem Ruského Potoka, Jalovej, Humenného, Svidníka, Prešova až na Bratislavský hrad.

A ešte jedna poznámka k slovám pána docenta Antoňáka. Má pravdu v tom, že v Jalovej (ja dodávam, ale aj v iných rusínskych dedinách na Slovensku) ako keby nežili Rusíni. Podľa štatistických údajov zo sčítania ľudu v roku 1991, ako aj zo sčítania obyvateľov, domov a bytov v roku 2001 sa v našich rusínskych obciach k rusínskej národnosti hlásila menšina ich obyvateľov. Zvláštnosťou je dedina Jalová, kde podľa sčítaní z rokov 1991 i 2001 nežije ani jeden Rusín, pretože sa všetci obyvatelia obce prihlásili k slovenskej národnosti. Bola som pred sčítaním v apríli roku 2011 i v Jalovej a chcela som tam zorganizovať besedu o potrebe prihlásiť sa k svojim koreňom. Aj kvôli tým 100% Slovákov v obci. Ale nakoniec nebolo pre koho.

100% Slovákov v Jalovej ale netreba vyčítať Tomášovi Leňovi alebo Jozefovi Ondzikovi. To je predsa našou najväčšou národnou tragédiou na začiatku 21. storočia a znak vymierania nášho národa! Pán docent Andrej Antoňák veľmi dobre vie, že všetci ľudia v Jalovej, rovnako i vo všetkých dedinách za Sninou smerom k Ubli, Uliču, "Zvale, Ruskému či Smolníku" (keby tieto dediny ešte existovali), alebo Osadnému, Zubnému, Medzilaborciam... sú predsa naši Rusíni! Len mnohí z nich - v Jalovej všetci obyvatelia - sa subjektívne necítia byť Rusínmi! Môže byť väčšie nešťastie pre národ, keď jeho ľudia zabudnú na to, kým sú? Kým boli ich rodičia i prarodičia? Môže národ prežívať väčšiu národnú tragédiu? Podľa mňa nie.

Počas môjho detstva sa na našich dedinách nerozprávalo ináč ako po rusínsky. Starí ľudia s deťmi hovorili len po rusínsky. A teraz sa prejdite ráno po ceste s detičkami v Pčolinom alebo v Stakčíne (nemôžem tu vymenovať všetky rusínske obce, ktoré ešte majú školu), keď idú do školy. Alebo navštívte materské či základné školy v našich rusínskych dedinách a počúvajte, ako rozprávajú naše rusínske deti medzi sebou, alebo ako s nimi rozprávajú učitelia, alebo ako s nimi rozprávajú ich rodičia a starí rodičia. Po slovensky!
V našich rusínskych obciach, kde sú všetci ľudia Rusíni, si spravidla menšina z nich píše rusínsku národnosť. Stačí si prečítať knihu Mikuláša a Alexandra Mušinkových Národnosť pred zánikom? Naši ľudia si píšu hlavne slovenskú národnosť. Cítia sa byť Slováci. Raz mi mladé dievča z jednej rusínskej obce neďaleko od Svidníka povedalo, že mi rozumie, no rozprávať po rusínsky so mnou nebude. Rozumie svojmu rodnému jazyku, no nevie, ale hlavne nechce ho používať. Spievať po rusínsky vie, no nie rozprávať.

Štatistické údaje možno i zneužiť a manipulatívne ich interpretovať, keď sa z nich vytratí život.

Je na škodu nám Rusínom, ak si nevážime tých, ktorí nám pomáhajú. Veď sme nepatrný rozdelený národ v Európe. Chváľme a nehaňme ich.

Ľuba Kráľová, 13.12.2012