AD3: Reakcia na príspevok A. Antoňáka pod názvom Preparovanie Rusínov na humenský spôsob...

 
Obsiahla kritická reakcia Andreja Antoňáka na publikáciu Rusíni sa okrem iného opiera aj o citát z môjho úvodného textu, ktorý tam bol uverejnený. Zmysel môjho vyjadrenia však nebol adekvátne pochopený, a tak by som rád veci uviedol na správnu mieru. Je síce pravda, že sa v prvých vetách textu pýtam, o kom vlastne táto publikácia je, ale hneď z nasledujúcich riadkov by malo byť zrejmé, že mám na mysli najskôr problém etymologický a jazykovedný, ktorý sa viaže k významu pojmu Rusíni. Veď aj elektronický slovník slovenského jazyka, ktorý v tejto chvíli používam, mi vyznačuje slovo Rusíni ako jazykovo nekorektné. Tento problém je prirodzene dôsledkom mnohých, dodnes uspokojivo nevyriešených ťažkostí, ktoré sú spojené s procesom sebaidentifikácie a autodefinície Rusínov ako takých. Ak je však problematická definícia témy, nijako to však nespochybňuje jej samotnú podstatu, jej obsahové jadro.

Zameranie a konkrétne formulácie v kritických výhradách Andreja Antoňáka mi nástojčivo pripomínajú spôsob argumentácie, ktorý voľakedy používali zodpovední  ideologickí pracovníci, napríklad aj voči projektom azda najvýznamnejšieho slovenského fotografa 20. storočia Martina Martinčeka. Niektoré pozoruhodné Martinčekove fotografické cykly nemohli vyjsť knižne pre výčitku, že neprinášajú „pravdivý obraz“ o živote obyvateľov súčasného Slovenska v etape výstavby rozvinutého socializmu a že sa zaoberajú marginálnymi javmi, ktoré z hľadiska vývojových tendencií už nie sú podstatné. Veď väčšina družstevne hospodáriacich obyvateľov podhorských a horských oblastiach Liptova už v čase vzniku týchto fotografických cyklov dospela k vyššej životnej úrovni, bývala v nových, murovaných domoch s vyšším komfortom atď. Akosi im uniklo, že Martinček si vybral často starších, telesne aj inak postihnutých ľudí aj preto, aby na ich príklade demonštroval iný, zmysluplnejší model života, než ten, ktorý ponúkal socialistický konformizmus. Hľadal ľudí originálnych, žijúcich v originálnom prostredí, ľudí, ktorí si ešte často ctili kresťanské a iné duchovné tradície, a tým ponúkali inú existenčnú alternatívu voči všadeprítomnému „reálnemu socializmu“.

Podobne aj na snímkach Tomáša Leňa a Jozefa Ondzika asi nenájdeme väčšinu najnovších výdobytkov postkomunistického konzumného štýlu, i keď autorom neuniká ani tento aspekt súčasného života Rusínov. Ponachádzame v nich však veľa z toho, čo vizuálne aj sémanticky definuje ich vnútorný, mentálny priestor, takisto aj vonkajšie prostredie, v ktorom žijú. Ukazujú ich v tom, v čom sú podobní obyvateľom viacerých iných regiónov Slovenska a strednej Európy, ale aj v tom, v čom sú odlišní a jedineční. O tom sú nielen fotografie obidvoch autorov, ale napokon aj môj text. Azda práve ako človek odinakiaľ, nezaťažený miestnymi spormi,  a zároveň aj ako znalec slovenskej fotografie v jej historickom priereze, to môžem posúdiť nestranne.  

Andrej Antoňák spochybňuje umeleckú hodnotu publikovaných fotografií jednak poukazovaním na to, že ide len o práce „ambicióznych fotografov–amatérov“ a jednak tým, že „v rovine estetickej nie sú prínosom pre náročnejšieho diváka“. Nuž, možnože ako kurátor fotografickej zbierky Slovenskej národnej galérie a autor textov vo fotografických a  umeleckohistorických publikáciách, recenzovaných aj v zahraničí, nie som tým náročným divákom, avšak o tom, že Jozef Ondzik a Tomáš Leňo patria k najlepším slovenským fotografickým dokumentaristom posledných desaťročí, už pochybuje iba málokto. Vlastne som sa v texte A. Antoňáka s takýmto stanoviskom stretol po prvýkrát.

Ešte poznámka k otázkam „estetickým“. V umeleckej tvorbe existuje zvláštna zákonitosť – autentické a originálne umelecké prejavy nie sú práve tie, ktoré sa vo všeobecnosti páčia najviac. Totiž ten, kto sa prejavuje naozaj svojbytne, sa čerta stará o to, ako pôsobí jeho „mediálny obraz“. Okrem toho je známe, že najvýznamnejšie umelecké diela často stvárňujú dramatické, nesúladné, vôbec problematické stránky nášho bytia. Ak chceli obidvaja fotografi zaujať pozornosť širšieho publika a upozorniť ho na existenciu rusínskej komunity a jej kultúry, zvolili, netvrdím že jediný, ale jeden z najvhodnejších možných spôsobov. Ukázali, že existencia Rusínov, tak ako všeľudská existencia, je univerzálnym, bytostne otvoreným problémom, a preto by sme mali byť dostatočne rozumní na to, aby sme ho brali s plnou vážnosťou a lokálne si neprikrášľovali.  
 
Aurel Hrabušický, kurátor zbierky fotomédií  
Slovenskej národnej galérie v Bratislave