AD5: Reakcia na príspevok A. Antoňáka pod názvom Preparovanie Rusínov na humenský spôsob...

Ing. Jaroslav Kačur: Na slovíčko, pán Antoňák...
    

Až doteraz som sa usmieval na niekedy až tragikomické články, ktoré vychádzali  v rôznych a zvlášť v humenských periodikách ako reakcie na často banálne životné situácie, ako aj odlišné názory zainteresovaných ľudí. Nikdy som nechápal, vzhľadom na svoju pracovnú zaneprázdnenosť, prečo sa zainteresovaní radšej nestretnú osobne pri káve a tam si problém neprediskutujú. Písať obsiahly článok musí byť predsa oveľa ťažšie a časovo náročnejšie, zvlášť, ak ten článok má obsahovať len pravdivé a overené fakty či argumenty.
 

Po prečítaní Vášho článku, keďže obsahuje veľa poloprávd, priam lží a, žiaľ, hlavne veľa zloby, však nemôžem nereagovať a musím stráviť niekoľko minút napísaním tejto reakcie na Váš vskutku až tak siahodlhý výtvor, že sa v ňom bežný občan (i Rusín...) musí  stratiť. Je mi ľúto o to viac, že si Vás aj naďalej vážim ako veľmi inteligentného človeka, s ktorým som mal možnosť stráviť pár hodín v príjemnej debate pred niekoľkými rokmi.
 

Vyzerá to tak, pán Andrej Antoňák,  že ja som zrejme spolu s manželkou (a ani ostatní cca 150 účastníci prezentácie knihy „Rusíni“ 31. mája 2012) nebol na rovnakom mieste a v rovnakom časovom priestore ako Vy. Váš viac ako dlhý diskusný príspevok bol hneď po tom, ako moderátorka umožnila diskusiu, žiaľ, absolútne predpojatý, nevhodný a až vulgárny. Mnohým prítomným pokazil určite náladu a znepríjemnil na chvíľu atmosféru, akou ten večer mal žiť a žiariť. Vedzte, že ak by Vám slovo po dlhých minútach monológu nevzala moderátorka a ak by nereagovali autori Tomáš Leňo i Jožko Ondzik, tak to urobím ja s výzvou, aby sme si Vašu urážlivú kritiku autorov a knihy prebrali osobne v užšom kruhu. Vy ste však odišli urazený s igelitkou v ruke okamžite zo sály, nečakajúc na reakcie autorov a ani prítomných ľudí, mimochodom aj na Vašu adresu. Nepočkali ste si na diskusiu či polemiku  s autormi  knihy a ich hosťami o tom, čomu bol večer venovaný –  uvedeniu knihy „Rusíni“ do života.. Podľa Vášho správania v ten večer, ale aj podľa obsahu Vášho článku, je podľa všetkého Váš názor jedinečný a jedine správny, čo považujem z historického hľadiska za veľmi nebezpečné. Určite však Váš popis situácie predstavenia knihy

 

Rusíni v článku nezodpovedá priebehu danej akcie, tomu, ako sa skutočne odohral. Ak by ste však boli ostali a pozorne načúvali názorom aj iných účastníkov akcie, vedeli by ste, že k z Vašej strany najviac kritizovanému výberu fotografií sa viedla najdlhšia diskusia a jej pokračovanie bude pravdepodobne v duši tvorcov publikácie prebiehať neustále. Autori však mali plné právo vydať knihu tak, ako to v aktuálnom čase sami najlepšie videli a cítili. Ak ste to  po 23 rokoch, pán Antoňák, nepostrehli, je to, chvalabohu, v dnešnej dobe ich slobodné vyjadrenie vnímania života a sveta, aj keď toho nášho - „rusnáckeho“. A tak, ako to zachytáva dokumentárna fotografia autorov knihy „Rusíni“ v reálnom čase 70. a 80. rokov, si to ja ešte veľmi dobre pamätám z mojich návštev babiek v malej dedinke Bystrá pri Havaji. Vôbec sa za to nehanbím a o to radšej sa do tohto bohom zabudnutého kúta vraciam. Zrejme ste vo „veľkom“ slovenskom svete už veľmi dlho, ak si takéto obrazy už nepamätáte a vydávate ich za hanlivé voči rusínskemu národu... Žiaľ, aj taká ťažká, možno pre intelektuálov či k nim hlásiacim sa ľuďom nepochopiteľná, bola realita v čase komunizmu na severovýchode (a stále napriek malému pokroku doteraz ostáva). A táto kniha to v prvej fáze za peniaze autorov autenticky zdokumentovala! 
 
Aj pri písaní tohto článku mám úsmev na tvári, keďže Vaše poňatie výberu fotografií mne osobne (určite s dávkou nadhľadu a humoru)  veľmi pripomína situáciu z dnes už kultového filmu „Věsničko má středisková“, kedy p. Svěrák na otázku hlavného zootechnika, prečo maľuje starý, polorozpadnutý dom a nie jeho dvojpodlažný, pričom mu ostalo pár kvapiek farby, aby trafil „okapy“, odpovedal, že maľuje to, čo sa mu páči. Ešteže za to nešiel vtedy sedieť do basy ... A zrejme by podľa pána Antoňáka nikdy nemohli byť natočené ani filmy Osadné či o rodisku a živote Andyho Warhola ...   
 
Vážený pán Andrej Antoňák, v svojom článku a v odkaze sponzorom ste podľa môjho názoru opätovne prekročili pomyselné hranice slušnosti, keď ste nepriamo autorov knihy nazvali podvodníkmi a sponzorov akoby dementnými. Vedzte, že ja, resp. naša firma, ako jeden zo sponzorov (a nielen tejto knihy), veľmi opatrne zvažujem(e), kde a akým smerom použijeme možné voľné prostriedky. Pre tento sponzoring sme sa rozhodli po predstavení projektu s plnou vážnosťou a necítime sa byť vôbec podvedení! A pevne verím, že takto to cíti nielen generálny sponzor knihy Ing. Milan Mňahončák, ale aj ďalší sponzori, ktorí v dnešnej neľahkej dobe prispeli akoukoľvek sumou na vydanie tejto krásnej a výnimočnej dokumentárnej publikácie!
 

Takmer na záver musím smutne konštatovať, že na samotnej akcii bol prítomný autor inej veľmi zaujímavej publikácie, Peter Švorc (pánom Antoňákom v jeho článku tiež niekoľkokrát  kritizovaný a znevažovaný), ktorý v roku 1996 vydal knihu pod názvom Zakliata krajina ( azda sa dá ešte kúpiť v českej edícii pod názvom Zakletá zem). Peter Švorc (žeby to nebol až taký dobrý odborník ... ?) v spomínanej knihe vystihol  veľmi dobre mentalitu rusínskeho obyvateľstva (odporúčam prečítať si ju a urobiť si vlastný názor). Aj kvôli  mentalite, či skôr kvôli neustálej názorovej rozdrobenosti, sme si my – Rusíni, či ako hovorí moderátor a spevák Mišo Hudák „Rusnáci“ - nikdy nedokázali vydobyť väčšiu kultúrnu či politickú emancipáciu. Pojem „Rusnak“ sa stal hanlivým a klesal tak aj oficiálny počet štatisticky prihlásených Rusínov. Publikovaným údajom z rokov 1991 a 2001 azda neverí ani pán Antoňák! Posledné sčítanie ľudu však už vďaka rôznym aktivitám rusínskej obce malo opačnú tendenciu.
 

Úplne na záver mojej  reakcie sa vrátim ešte k záveru samotného článku pána Antoňáka, takže citujem : „takéto počiny neprinášajú do vzájomných vzťahov nič dobré, okrem (možno) slušnej odmeny pre autorov zo štátnych fondov“. Nuž, pán Andrej Antoňák, zrejme tu je asi celý problém Vášho ohováračského konania, veď ako hovoril dnes už klasik Václav Klaus : „o peniaze vždy ide až v prvom rade“ ... A tie z rôznych štátnych fondov či z grantov našli (nehovoriac, že prispeli dobrovoľne aj sponzori)  aj iných adresátov, ako to bolo zvykom až  doteraz...
 

Týmto som zrejme mal svoju odpoveď začať a ušetriť si na dnešný večer trochu času a venovať sa rodine ...
 
S úctou  

Ing. Jaroslav Kačur, konateľ spoločnosti
HALDY- PLUS, spol. s r.o., Humenné