AD7: Reakcia na príspevok A. Antoňáka pod názvom Preparovanie Rusínov na humenský spôsob...

 
Ivan Banduruč: Môj postoj k vyjadreniu pána A. Antoňáka...
 
Prostredníctvom internetu som sa dostal k vyjadreniu p. A. Antoňáka ku knižke „Rusíni“ od autorov T. Leňa a J. Ondzika. Považujem za moju povinnosť slová uvedené   v  časti :“Motto“ /nemeckého filozofa Nietzscheho/ považovať za slová, ktoré sa pravdepodobne týkajú nie autorov knižky, ale veľkého kritika, samotného autora A.Antoňáka, ktorý v svojom článku znegoval všetko čo sa len dalo. Napísané slová A. Antoňákom nepovažujem za recenziu knižky, pretože recenzia vždy musí odrážať objektívnosť a nie veľké osočovanie snahy autorov za to, že ich fotografie sú z rusínskych obcí.

Pokiaľ sa p. A. Antoňák  sám považuje za popredného rusínskeho teoretika v oblasti umenovedy, s poľutovaním konštatujem, že v najťažšom období pre Rusínov v čase násilnej ukrajinizácie Rusínov sa neprejavil v prospech Rusínov a nečítal som žiadne jeho články, ktoré by ukrajinizátorov   /pochádzajúcich z rusínskych obcí Slovenska/  poučil, že od Rusínov, od svojich dedov a otcov zutekali pravdepodobne len kvôli funkciám.
 

Ukázať život Rusínov vo fotografiách zo všetkých 263 obcí, v ktorých žijú Rusíni by bol   svetový rekord. Autori knižky Rusíni zverejnili vo svojej knižke tie fotografie, ktoré sa im páčili a ktoré z veľkej časti odzrkadľujú objektívnosť života nášich Rusínov. Žiadnemu fotografistovi,  umelcovi výtvarného umenia a ani autorom kníh nemôžeme diktovať, aby zverejňovali naše myslenia, ale každý autor vyjadruje svoje vlastné myslenie na príslušnú tému. 
 

 Mne osobne sa páčia slová vyjadrené riaditeľkou Slovenského národného múzea – Múzea rusínskej kultúry v Prešove, PhDr. Oľgou Glosíkovou, ktorá vo svojom príspevku naozaj  predstavila skutočné a pravdivé informácie o národnom rusínskom hnutí na Slovensku po založení Rusínskej obrody na Slovensku, ktorá nesporne dokázala Rusínom vybojovať mnohé vymoženosti, ktoré pred rokom 1989 boli nedosiahnuteľné.
 

Naozaj, slová napísané p. A. Antoňákom v žiadnom prípade nepovažujem za progres v rusínskom národnom obrodzovacom procese, ba naopak považujem ich za brzdenie akýchkoľvek  aktivít  tých ľudí, ktorí sa snažia zobrazovať skutočnú realitu nášho života. Obdivujem neznalosť pomerov, ktoré ukazuje p. A. Antoňák na príkladoch počtu Rusínov v obciach Nová Sedlica a Ruský Potok. Nie je vina občanov týchto obcí, že sa nehlásili k svojim rusínskym koreňom, na vine je násilná nedemokratická ukrajinizácia Rusínov, ktorá sa realizovala na rusínskych obciach po roku 1945 a najmä po roku 1952.
 

Bol by som  povďačný p. A. Antoňákovi, ak by sa pričinil ako, sa sám ohodnotil za rusínskeho teoretika, prebudiť Rusínov najmä v okrese Prešov a v samotnom Prešove a aby Prešov sa naozaj považoval aj naďalej za centrum rusínskej kultúry a sídlo, ktoré Rusínom vždy pomáhalo aj prostredníctvom duchovenstva gréckokatolíckej cirkvi.
 
Ivan Bandurič, predseda Rusínskej obrody – regionálneho klubu, Bardejov,