AD8: Reakcia na príspevok A. Antoňáka pod názvom Preparovanie Rusínov na humenský spôsob...

Jozef Lauruský: Už nežijeme v dobe, keď nám "aparátčici" prikazujú, čo môžeme a čo nemôžeme fotografovať...
  
Dostávam sa k článku A. Antoňáka, ktorý hodnotí fotografickú publikáciu autorov T. Leňa a J. Ondzika RUSÍNI.Okrem toho, že som sa ihneď v úvode dozvedel, že mám dočinenia s popredným rusínskym teoretikom v oblasti umenovedy, básnikom a fotografom- amatérom,  jeho temer desaťstránkový príspevok nehovorí o tom podstatnom : o snahe úprimnej kritiky, ktorá by mohla veci posunúť dopredu, ktorá by mohla byť dobrým návodom pre prípad, ak by v budúcnosti niekto iný (trebárs aj sám pán A. Antoňák) chcel vydať obdobnú a lepšiu fotografickú publikáciu.
 

Autor článku chce radiť každému a všetkým, teda hlavne autorom, ako mali urobiť a zoradzovať články v knihe, nekompetentne zhadzuje ich tvorbu, no predovšetkým, prikazuje ako a koho a akým spôsobom mali ľudí a udalosti okolo seba fotografovať. Radí sponzorom a významnému generálnemu sponzorovi Ing. Milanovi Mňahončákovi, aby na takéto ničotné projekty v budúcnosti radšej neprispievali, ohovára a špiní tých, ktorí čosi dokázali a o čosi sa pokúsili. Článok je plný horkosti, urazenej ješitnosti a blenu. 
 

Aj ja som dlhoročný fotograf a veľmi dobre poznám tvorbu oboch autorov. Poznám  ich zámery a dlhoročné snahy zachytiť čo najautentickejšie život v Rusínmi obývaných dedinách na východe Slovenska, ale aj v zahraničí, kde Rusíni žijú. Častokrát sme spoločne v rusínskych obciach na východe Slovenska fotografovali. Ich fotografie sú predovšetkým preplnené nielen hlbokým citom a porozumením k tým, ktorých majú pred objektívom, ale aj ľahko humorne nadľahčené. Nikoho neurážajú. Hlavne Rusínov nie. Ja sám som Rusín, narodil som sa v Ruskom a dedinský život v jeho všetkých polohách je mi dobre známy. Skutočne taký, ako ho vidíme na  týchto fotografiách. Niektorí ľudia si to možno dnes ešte neuvedomujú, bohužiaľ vrátane pána A. Antoňáka, ale tento dokument je dlhodobým vyše tridsaťročným zaznamenávaním života Rusínov, ktorý má nielen umeleckú a historickú hodnotu.

 

Jeho sila je práve v tom, že dokumentuje všetky polohy rusínskeho života v jeho komplexnosti. Nezaznamenáva len krásne, ale aj škaredé, nezachytáva len radosť ľudí pred svojimi objektívmi, ale aj ich žiale, ich strasti, autori nefotili len za slnečného počasia, ale aj vtedy, keď bolo daždivo a pochmúrne, nefotili len na svadbách, ale aj na pohreboch. Práve a v tejto komplexnosti je najväčšia výpovedná sila tejto fotografickej publikácie a celého projektu RUSÍNI. A koniec – koncov, Leňo a Ondzik nemusia dnes už nikoho o kvalite presviedčať. Hovorí za nich ich práca, rad národných a medzinárodných ocenení a množstvo domácich a zahraničných výstav. 
 

Našťastie už nežijeme v dobe, keď nám komisie kultúrnych aparátčikov prikazujú, čo môžeme a čo nemôžeme fotografovať. Zažil som to sám na vlastnej koži. No je možné, že niekomu sa ešte dodnes za týmito časmi cnie. No čo je najdôležitejšie a podstatné. A. Antoňák má stále veľkú šancu urobiť a vydať, ako fotograf - amatér ešte lepšiu a plnohodnotnejšiu fotografickú publikáciu, akou je kniha RUSÍNI autorov T. Leňa a J. Ondzika. Veľmi rád si za ňou počkám. Doposiaľ ma však o svojej pravde a snahách,  a aj na základe tohto príspevku – nepresvedčil.
 
 Jozef Lauruský, Rusín a fotograf, Humenné